Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/519/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Alexandra Husivargu v právnej veci navrhovateľky U. X., O.. XX.XX.XXXX, V.N. X. U. Č.. XXX, zastúpenej JUDr. Štefanom Halinárom, bývajúcim v Michalovciach, Moldavská 4 proti odporcovi U. M., O.. XX.XX.XXXX, V. X. U., L.. U. XXXX/X, zastúpenému JUDr. Martinom Kostrejom, advokátom so sídlom v Michalovciach, kpt. Nálepku 8 v konaní o zaplatenie 6.489,19 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 12.02.2014 č. k. -153

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Navrhovateľka je povinná nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 228,77 Eur a tieto zaplatiť právnemu zástupcovi odporcu JUDr. Martinovi Kostrejovi do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Okresný súd Michalovce (ďalej len súd prvého stupňa alebo len súd) rozsudkom označeným v záhlaví návrh navrhovateľky zamietol a zaviazal ju zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 2.756,34 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodol tak po zistení, že účastníci konania uzavreli v máji 2007 ústnu dohodu, podľa ktorej odporca požiadal o poskytnutie hypotekárneho úveru vo VÚB banke a dňa 14.5.2007 mu bol bankou poskytnutý ako dlžníkovi úver vo výške 14.294,00 € s dobou splácania 20 rokov v mesačných splátkach po 129 €. V zmysle dohody odporca previedol dňa 13.06.2007 2/3 z poskytnutých peňazí t. j. 9.485,66 Eur (285.765,- Sk) na účet navrhovateľky, čo vzal súd za preukázané z výpisu z účtu navrhovateľky, pričom odporcovi ostala suma 4.808,34 €. Podľa dohody účastníkov mal každý z nich splácať mesačne alikvotnú splátku zodpovedajúcu tej časti z poskytnutého úveru, ktorú si každý z nich ponechal. Navrhovateľka (ktorá bola v právnom vzťahu s odporcom v zmysle ich ústnej dohody, keďže nebola dlžníčkou voči banke) platila splátky za svoju časť z úveru na účet odporcu po 2.750,- Sk mesačne a zaplatila celkom 19 splátok v sume 1.734,82 €. Z výpisu z účtu predmetného úveru, ako aj z oznámenia VÚB banky mal preukázané, že odporca banke platil dohodnuté mesačné splátky podľa zmluvy o úvere po 129 € (neskôr po 134 €) až do 18.2.2009, kedy bola zaplatená celá, dovtedy nesplatená časť úveru v sume 13.960,76 € a bol zaplatený poplatok za predčasné splatenie úveru v sume 558,43 €, spolu 14.522,19 €. Táto suma bola banke poukázaná z účtu odporcu, a to na základe stanoviska banky z 28.1.2009, ktoré banka odporcovi adresovala na základe jeho žiadosti o predčasné splatenie úveru. V odôvodnení ďalej uviedol, že nebolo sporné, že navrhovateľka a jej vtedajší manžel založili pre banku na zabezpečenie predmetného úveru svoj byt, ktorý v tom čase mali v bezpodielovom spoluvlastníctve, a to zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 14.5.2007. Z výpovedí účastníkov vzal za preukázané,

že navrhovateľka v roku 2009 musela byt predať kvôli rozvodu, preto požiadala odporcu, aby predčasne splatil predmetný úver, čo odporca preukázateľne urobil a ku dňu 18.2.2009 si voči banke splnil svoju povinnosť dlžníka a predčasne splatil nesplatenú pohľadávku, t.j. nesplatenú časť úveru 13.960,76 € aj poplatok 558,43 € s tým spojený. Rovnako vzal za preukázané, že na zaplatenie celej sumy 14.522,19 € boli použité peňažné prostriedky navrhovateľky, ktorá ich získala predajom založeného bytu, a to cez realitnú kanceláriu, ktorá uvedenú sumu zaslala na účet odporcu ako dlžníka, aby ju použil na splatenie predmetného úveru, a to aj tej časti úveru, ktorú podľa ich ústnej dohody z roku 2007 dostal odporca a ktorú by nebyť predčasného splatenia úveru z dôvodov na strane navrhovateľky splácal ešte ďalších 18 rokov v dohodnutých splátkach. Navrhovateľka nepopierala, že si bola vedomá, že z jej peňazí je platená aj tá časť úveru, ktorú by inak odporca splácal, tvrdila však, že ju neposkytla bezodplatne, ale s tým, že jej odporca vráti túto sumu, ktorá bola zaplatená aj ohľadne jeho časti úveru. Navrhovateľka svoj nárok odvodila výlučne z ústnej dohody o rozdelení úveru, ktorú s odporcom uzavrela v máji 2007. Keďže odporca vzniesol voči nároku navrhovateľky v sume 6.489,19 € námietku premlčania, súd prioritne posudzoval premlčanie uplatneného nároku. Vzhľadom na právny vzťah účastníkov konania, t.j. ústnu dohodu o rozdelení úveru z mája 2007 aplikoval ust. § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka /ďalej OZ/, teda ustanovenia o zmluve o pôžičke. Odporca totiž na základe uvedenej dohody požičal navrhovateľke peňažné prostriedky v sume 9.485,66 €, ktoré získal z predmetného úveru z VÚB banky a navrhovateľka mu bola povinná vrátiť tieto finančné prostriedky v dohodnutých mesačných splátkach po 2.750,- Sk počas doby trvania úverového vzťahu, čiže 20 rokov. Odporcovi z úveru ostala k dispozícii suma 4.808,34 €. V konaní žiadala navrhovateľka od odporcu zaplatenie sumy 6.489,19 €, z toho sumu 4.808,40 € z dôvodu, že ju odporcovi dala bez právneho dôvodu na splatenie jeho zostávajúcej časti úveru, ktorú by bol odporca povinný splácať podľa dohody o rozdelení úveru, ak by nebol úver predčasne splatený, ďalej sumu 279,21 € z dôvodu, že ju zaplatila za odporcu bez právneho dôvodu ako jeho polovičný podiel na poplatku za predčasné splatenie úveru (poplatok pre banku bol 558,43 €) a napokon sumu 1.401,58 €, ktorú za odporcu zaplatila pri predčasnom splatení úveru bez právneho dôvodu, lebo ju už raz odporcovi zaplatila ako 19 splátok za svoju časť úveru. Súd prvého stupňa vzal za preukázané, že navrhovateľka ku dňu 18.2.2009 mala vedomosť (cez realitnú kanceláriu, ktorá predávala založený byt v prospech navrhovateľky) o zaplatení sumy 14.522,19 € odporcovi na účel splatenia predmetného úveru, teda vedomosť o tom, že jej peniaze sú použité aj na zaplatenie tej časti úveru, ktorú bol povinný zaplatiť odporca podľa ich ústnej dohody o rozdelení úveru ku dňu predčasného splatenia, vrátane sankcií spojených s týmto predčasným splatením. Navrhovateľka teda preukázateľne plnila odporcovi uvedenú sumu bez právneho dôvodu v zmysle § 451 ods. 2 OZ, preto odporca bol povinný uvedenú sumu navrhovateľke vydať ako bezdôvodné obohatenie. S poukazom na ust. § 100 ods. 1 a § 107 ods. 1 súd mal za to, že námietka premlčania vznesená odporcom je opodstatnená, keďže navrhovateľka si nárok na vydanie tejto sumy uplatnila na súde po prvýkrát dňa 16.11.2011, pričom dvojročná premlčacia doba plynula od 19.2.2009 (o plnení pre odporcu bez právneho dôvodu vedela už dňa 18.2.2009) a uplynula dňom 19.2.2011. Z tohto dôvodu nárok navrhovateľky zamietol. V závere súd poukázal na to, že pokiaľ aj navrhovateľka nemala možnosť vidieť predmetnú úverovú zmluvu a preto nevedela o tom, v akej výške bol odporcovi úver poskytnutý, nemá táto skutočnosť vplyv na plynutie premlčacej doby, ani na záväzky, ktoré obom účastníkom vyplývali z ich ústnej dohody o rozdelení úveru z roku 2007. Bez právneho významu nie je ani skutočnosť, že navrhovateľka uzavrela v roku 2007 s bankou záložnú zmluvu ohľadne zabezpečenia predmetného úveru ako jeden zo záložcov, pričom v zmluve bola uvedená presná výška poskytnutého úveru a ak navrhovateľka nemala k dispozícii túto záložnú zmluvu, ktorá však pri podpise bola záložcom vydaná, teda aj vtedajšiemu manželovi navrhovateľky, mohla o ňu požiadať banku.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 2.756,34 Eur, z toho za zaplatený súdny poplatok z odporu 389 Eur a za právne zastúpenie advokátom sumu 2.367,34 Eur a zaviazal navrhovateľku zaplatiť tieto trovy k rukám právneho zástupcu odporcu.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie navrhovateľka a navrhla zrušiť napadnutý rozsudok. Uplatnila odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p. V odvolaní namietala posúdenie právneho vzťahu účastníkov ako vzťahu zo zmluvy o pôžičke, nakoľko poskytnutiu úveru odporcovi predchádzala iná dohoda. Namietala, že súd pri jej tvrdení, že pri osobnom stretnutí s odporcom nebol prítomný svedok Z. M., vôbec nebral do úvahy, že svedok, ktorý tvrdil, že za jeho prítomnosti sa navrhovateľka a odporca údajne ústne dohodli, že odporca predá byt za cenu, ktorú zvýši o 150.000,- Sk a že z peňazí z predaja bytu bude zaplatený zostávajúci nesplatený úver voči banke,

je osoba nedôveryhodná a blízka odporcovi. Vytýkala súdu, že neprihliadal na jej písomné vyjadrenie zo dňa 6.2.2014 k predloženým listinám z VÚB, a.s., že na týchto listinách nie je uvedené, o aký úver ide a kto je platcom a z akého účtu prichádzajú finančné prostriedky a neakceptoval jej návrh, aby VÚB predložila podrobný výpis z účtu odporcu, aby sa overilo, kedy a koľko bolo uhrádzané z účtu odporcu na splácanie úveru pre VÚB. Poukázala na to, že ani na pojednávaní ani v žalobe neuviedla a netrvala na tom, že v danom prípade ide o bezdôvodné obohatenie v zmysle § 107 a preto jej nie je známe, na základe akého dôvodu súd nárok kvalifikoval ako bezdôvodné obohatenie a aplikoval premlčaciu dobu dvoch rokov. Napadnuté rozhodnutie považuje za predčasné, lebo súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Trvala na uplatnení premlčania v zmysle § 101 OZ, t. j. všeobecnej premlčacej dobe 3 rokov. Zároveň poukázala na to, že v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia je objektívna doba 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo. V tomto konkrétnom prípade bolo jednoznačne preukázané, že zo strany odporcu išlo o premyslené účelové konanie, nakoľko na telefonáty ani odkazy nereagoval, menil telefónne čísla a naťahoval čas, aby sa s navrhovateľkou nemusel stretnúť a až teraz jej (navrhovateľke) došlo, že za akým účelom to robil.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že navrhovateľka na poslednom pojednávaní nenavrhla vykonať ďalšie dôkazy, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa nemôže byť predčasné. Súd v konaní vykonal všetky dôkazy navrhnuté navrhovateľkou napriek tej skutočnosti, že zo strany odporcu bola vznesená námietka premlčania už od začiatku prejednávaného sporu. Poukázal na to, že súd prvého stupňa mal povinnosť sa so vznesenou námietkou premlčania zaoberať ako prejudiciálnou otázkou, avšak napriek tomu súd vykonal rozsiahle dokazovanie na preukázanie aj ďalších skutočností, a to skutočností, ktoré predchádzali čerpaniu úveru vo VÚB banka, a.s., t.j. dohodou medzi navrhovateľkou a odporcom o výške úveru, splácaní predmetného úveru, zároveň sa súd zaoberal ďalšími skutočnosťami, t.j. dohodou účastníkov konania o predčasnom splatení úveru, podmienkach predčasného splatenia úveru a ďalšími podstatnými náležitosťami. Poukázal na to, že navrhovateľka jednoznačne potvrdila vo svojej výpovedi, že si bola vedomá tej skutočnosti, že zostatok úveru v celom rozsahu 14.522,19 € bol zaplatený z jej peňazí, to znamená, bola zaplatená aj tá časť úveru, ktorú by inak odporca splácal za seba po dobu 18 rokov. Taktiež navrhovateľka potvrdila, že 19.2.2009 mala vedomosť o výške sumy, ktorú zaplatila pre VÚB banku, a.s., t.j. 19.2.2009 začala plynúť subjektívna premlčacia doba. Poukázal na tú skutočnosť, že navrhovateľka ako záložca mala k dispozícii záložnú zmluvu z roku 2007, ktorú uzavrela s bankou ohľadne zabezpečenia predmetného úveru a v tejto bola uvedená presná výška poskytnutého úveru, z ktorého navrhovateľka obdŕžala 2/3 peňazí a odporcovi na základe ich vzájomnej dohody ostala 1/3 úveru s tým, že týmto spôsobom bol úver po dobu cca 2 rokov aj splácaný. Poukázal na výpoveď svedka Z. M., ktorý potvrdil, že bol prítomný pri druhom stretnutí, kde bolo dohodnuté, že navrhovateľka nebude žiadať od odporcu sumu, ktorú mal splatiť banke pri predčasnom splatení úveru, a že z tej sumy sa takto splatí celý úver. Uviedol, že navrhovateľka uplatnila svoj nárok v súdnom konaní až žalobou dňa 16.11.2011, teda cca 10 mesiacov potom, ako sa jej nárok na zaplatenie sumy premlčal, nakoľko k predčasnému splateniu úveru z predaja z bytu došlo 18.2.2009 a nasledujúcim dňom, t.j. 19.2.2009 začala plynúť subjektívna premlčacia doba navrhovateľke na uplatnenie si jej nároku v súdnom konaní. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 228,77 €.

Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľky bolo navrhovateľke zaslané odvolacím súdom dňa 10.06.2014.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľky ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nie je možné vyhovieť.

Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 15.03.2016 o 13,00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 08.03.2016 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p..

Navrhovateľka podľa obsahu odvolania namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t. j. súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., t. j. súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t. j. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132- § 135 O.s.p..

K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd udáva, že právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Správne, podrobné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky navrhovateľky nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam navrhovateľky odvolací súd uvádza, že otázkou premlčania uplatneného nároku sa musí súd zaoberať na námietku dlžníka vždy ako otázkou primárnou, a až následne posudzuje navrhovateľom uplatnený nárok meritórne.

Z obsahu spisu odvolací súd mal za preukázané, že odporca v konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, a to prvýkrát v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 22.02.2012 a niekoľkokrát v priebehu samotného konania.

V zmysle ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

V zmysle ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

V zmysle ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým a preto sa premlčuje podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a to aj napriek tomu, že ešte plynie druhá premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba však môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť.

Vychádzajúc z vyššie citovanej zákonnej úpravy, správne súd prvého stupňa zameral dokazovanie v prvom rade na zistenie skutkového stavu potrebného pre posúdenie otázky premlčania. V tomto smere vykonal všetky potrebné dôkazy na ustálenie otázky, kedy sa navrhovateľka dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jej úkor obohatil, čiže kedy začala plynúť subjektívna premlčacia doba.

Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné.

V tomto smere bolo v konaní pred súdom prvého stupňa nepochybne preukázané a potvrdené samotnou navrhovateľkou, že dňa 18.02.2009 mala vedomosť (cez realitnú kanceláriu, ktorá predávala založený byt v prospech navrhovateľky) o zaplatení sumy 14.522,19 Eur odporcovi na účel splatenia predmetného úveru, teda vedomosť o tom, že jej peniaze sú použité aj na zaplatenie tej časti úveru, ktorú bol povinný zaplatiť odporca podľa ich ústnej dohody o rozdelení úveru ku dňu predčasného splatenia, vrátane sankcií spojených s týmto predčasným splatením. Správne teda súd ustálil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby dňom 19.02.2009 a pre posúdenie tejto otázky vykonanie dokazovania vyžiadaním podrobného výpisu z účtu odporcu o tom, kedy a koľko bolo ním uhradené na splácanie dlhu, by bolo nadbytočné. Nedôvodná je preto odvolacia námietka navrhovateľky o nevyžiadaní ďalších listinných dôkazov z VÚB, a.s.. Rovnako námietka navrhovateľky, že na listinách z VÚB a.s. nie je uvedené,

o aký úver ide a kto je jeho platcom a z akého účtu prichádzajú finančné prostriedky, je pri ustálení začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby bez právneho významu, avšak je potrebné doplniť, že predmetné listiny boli súdu poskytnuté na jeho žiadosť, na základe vykonaného plošného šetrenia, pri ktorom banka zistila, že vedie účty súdom uvedených subjektov so stavom k 11.12.2013, čo vyplýva zo správy banky založenej na čl. 91 a čl. 130 súdneho spisu, s obsahom ktorých boli účastníci oboznámený na pojednávaní dňa 08.01.2014.

Vzhľadom na uplynutie subjektívnej premlčacej doby pred podaním žaloby na súd (subjektívna premlčacia doba uplynula 18.02.2011, žaloba na súd bola podaná 16.11.2011 - poznámka odvolacieho súdu), je bez právneho významu, že v čase podania žaloby ešte neuplynula objektívna trojročná premlčacia doba, resp. premlčacia doba v dĺžke 10 rokov (§ 107 ods. 2 .

Použitie všeobecnej premlčacej doby v zmysle ust. §101 je vylúčené vzhľadom na osobitnú úpravu premlčania bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 107 OZ, z ktorého dôvodu je odvolacia námietka o aplikácii všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby nenáležitá.

Rovnako aj odvolacia námietka navrhovateľky týkajúca sa skutočnosti, či svedok Z. M. bol alebo nebol prítomný pri osobnom stretnutí navrhovateľky s odporcom a jeho príbuzenský vzťah k odporcovi, nemôže mať vplyv na vecnú správnosť posúdenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, lebo z jeho výpovede nevyplynuli žiadne skutočnosti, od ktorých sa odvíja začiatok subjektívnej premlčacej doby. Tento bol v konaní nepochybne preukázaný inými dôkazmi - výpoveď navrhovateľky dňa 20.09.2013 (čl. 74 spisu), výpoveď odporcu (čl. 75 spisu).

K odvolacej námietke navrhovateľky o tom, že ani v žalobe ani na pojednávaní neuviedli a netrvali na tom, že v danom prípade ide o bezdôvodné obohatenie odvolací súd uvádza, že nie je povinnosťou navrhovateľa v súdnom konaní právne kvalifikovať ním uplatnený nárok, aj keď vzhľadom na to, že navrhovateľka je zastúpená zástupcom s vysokoškolským právnickým vzdelaním, sa právna kvalifikácia uplatneného nároku očakáva. Úlohou súdu je však za každých okolností právne vec správne posúdiť. V predmetnom prípade súd prvého stupňa použil správny právny predpis a správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania), keď nárok uplatnený žalobou posúdil ako bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 .

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny, vrátane výroku o trovách konania, potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej navrhovateľke, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby v zmysle § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. z odmeny za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 220,73 eur a z režijného paušálu 8,04 eur, spolu 228,77 eur.

V zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p. je navrhovateľka povinná zaplatiť trovy odvolacieho konania právnemu zástupcovi odporcu JUDr. Martinovi Kostrejovi.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.