Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_3To-59-2022.pdf
PDF · 126.35 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/59/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov JUDr. Ladislava Révesa a Mgr. Michala Polláka, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona účinného do 31.10.2020, o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry Galanta proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 22.06.2022, č. k. 1T/54/2021-708, na verejnom zasadnutí konanom dňa 20.09.2022 v Trnave, takto
rozhodol:
Podľa 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.
Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa
obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom B., t. č. vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS Leopoldov,
u k l a d á
podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písm. l), § 38 ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam, trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b), ods. 5 Trestného zákona per analogiam sa na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona mu ukladá ochranný dohľad v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 22. júna 2022, sp. zn. 1T/54/2021, bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona účinného do 31.10.2020, na tom skutkovom základe, že
od presne nezistenej doby, najmenej však od mesiaca september 2019 do 14. júla 2020 na doposiaľ presne nezistenom mieste, od neustálenej osoby v meste Sereď, neoprávnene bez povolenia si
zadovažoval a prechovával u seba v mieste svojho prechodného bydliska omamné a psychotropné látky a to pervitín, ktoré následne predával na území Trnavského kraja, najmä však v meste Sereď viacerým odberateľom a to najmenej osobám A. A., D. E. a A. B. za účelom zisku, kde dňa 14. júla 2020 bol v B. F. G. H. I. XXXX vykonaný služobný zákrok príslušníkmi odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave a príslušníkmi PPU Trnava, pri ktorom bol zadržaný D. E. a na základe príkazu vyšetrovateľa odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave so súhlasom prokurátora Okresnej prokuratúry Galanta bola vykonaná prehliadka iných priestorov a to motorového vozidla zn. Škoda Fabia Combi, EČ: J. XXXFB, šedá metalíza, VIN: TMBJB16Y623379623, pri ktorej bolo zaistené plastové vrecko s tlakovým uzáverom s obsahom bielej kryštalickej látky, ktoré podľa predbežného vyjadrenia Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru Bratislava PPZ-KEU-BAEXP-2020/7653 zo dňa 15.7.2020 obsahovalo biely kryštalický materiál s hmotnosťou 3564 mg, v ktorom bola zaistená prítomnosť látky metamfetamínu s prímesou metylsulfonylmetánu, čo Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru považuje za minimálne 36 bežných jednotlivých dávok drogy s obsahom minimálne 10 mg čistého metamfetamínu, pričom v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov je metamfetamín zaradený do II. skupiny psychotropných látok, o ktorom uviedol D. E., že tento kúpil tesne pred zákrokom polície od obvineného A. B., ktorého pozná pod menom K., pričom na mieste služobného zákroku sa nachádzal vo vozidle Audi A4 Avant, EČ: L. XXXFY, čierna metalíza, VIN: WAUZZZF46HA030232 aj obvinený A. B., ktorý však pred zakročujúcimi policajnými jednotkami ušiel na neznáme miesto.
Za túto trestnú činnosť uložil okresný súd obžalovanému:
Podľa § 172 ods. 2, § 36 písm. l), § 38 ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov a 8 (osem) mesiacov.
Podľa § 48 odsek 2 písm. a), ods. 4, ods. 5 Trestného zákona pre výkon trestu odňatia slobody bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona bol mu uložený i ochranný dohľad v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov.
Okresný súd napadnutý rozsudok odôvodnil v rozsahu č.l. 708-710 spisu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že obžalovaný po zákonnom poučení podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku urobil vyhlásenie, že zo žalovanej trestnej činnosti sa cíti byť vinným. Okresný súd po splnení zákonných podmienok v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku a vzhľadom na stanovisko prokurátora uznesením podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal vyhlásenie obžalovaného a zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom sa obžalovaný doznal k žalovanej trestnej činnosti, sa už nevykoná. Okresný súd vykonal dokazovanie iba ohľadne výroku o treste.
Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery okresný súd predovšetkým prihliadal najmä na spôsob spáchania činu a jeho zavinenie, pohnútku, poľahčujúce okolnosti, ako aj na samotnú osobu obžalovaného A. B., jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Základná trestná sadzba podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku je 10 (desať) rokov až 15 (pätnásť) rokov. Okresný súd pri ukladaní trestu u obžalovaného zohľadnil ako poľahčujúcu okolnosť to, že sa doznal k žalovanej trestnej činnosti a túto aj oľutoval (§ 36 písm. l) Trestného zákona). Okresný súd zastával právny názor, že vyhlásením viny obžalovaným, ktoré je neodvolateľné, zakladá možný zákonný postup pre mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby odňatia slobody v súlade s ustanovením § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona. Okresný súd z uvedeného dôvodu pri posudzovaní výmery trestu odňatia slobody a pri posudzovaní spravodlivosti ukladaného trestu uložil obžalovanému trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanoveného trestu odňatia slobody, a to trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 8 mesiacov.
Okresný súd obžalovaného pri použití ustanovenia § 48 ods. 2 písm. a), ods. 4, ods. 5 Trestného zákona pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pričom predovšetkým zobral do úvahy postoj obžalovaného k prejednávanej trestnej veci, vyhlásenie
viny ako aj to, že obžalovaný doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody, resp. dosiaľ nebol ani súdne trestaný.
Okresný súd zároveň na dovŕšenie nápravy obžalovaného v súlade s ustanovením § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil obžalovanému i ochranný dohľad v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov, čo odôvodnil tým, že v danom prípade ide o ochranné opatrenie, ktoré je súčasťou tzv. nútenej postpenitenciárnej starostlivosti, ktorá je nevyhnutná na dovŕšenie nápravy páchateľov obzvlášť závažných zločinov.
Proti tomuto rozsudku ihneď do zápisnice o hlavnom pojednávaní zahlásil prokurátor okresnej prokuratúry odvolanie a to proti výroku o treste a spôsobe jeho výkonu (č.l. 707 spisu), ktoré dodatočne odôvodnil v písomnom podaní doručenom okresnému súdu dňa 06.07.2022 (č.l. 716-717 spisu).
Obžalovaný prítomný na hlavnom pojednávaní sa vzdal práva na podanie odvolania (č.l. 707 spisu).
V odôvodnení odvolania prokurátor uviedol, že sa nestotožnil s postupom súdu ohľadom uloženia mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného poriadku, pričom uvedené zdôvodnil tak, že takýto postup je dôvodný len v prípade, že obžalovaný urobí vyhlásenie o vine na začiatku hlavného pojednávania, naopak ak obžalovaný vyhlásenie urobí pred skončením dokazovania, na použitie zmierňovacieho ustanovenia nie je dôvod. Vyhlásenie o vine obžalovaného B. pred skončením dokazovania nemalo mať za následok mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody. S ohľadom na dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní možno dôvodne predpokladať, že obžalovaný vyhlásenie urobil iba pod ťarchou usvedčujúcich dôkazov. Zdôraznil, že pri vyhlásení viny nejde o automatický nárok obžalovaného na takýto postup, ale o fakultatívnu možnosť, pri ktorej musí súd vychádzať z okolností prípadu a osoby páchateľa, pričom len samotné priznanie nie je dôvodom na aplikáciu tohto ustanovenia. Preto mal prokurátor za preukázané, že konštatácia súdu ohľadom možnosti učiniť vyhlásenie zo strany obžalovaných kedykoľvek v priebehu hlavného pojednávania, je nesprávna. Mal za to, že žiadne ustanovenie Trestného poriadku neumožňuje súdu, aby po tom, čo obžalovaný učinil vyhlásenie, že je nevinný pod ťarchou dôkazov pri konci hlavného pojednávania, opakovane mal možnosť učiniť vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 Trestného poriadku. Postup, aký súd v prejednávanej veci zvolil, považoval za nezákonný.
Prokurátor namietal, že mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 8 mesiacov nepovažuje ani za spravodlivé, pretože uložený trest je neprimerane mierny a nie je v súlade so základnými zásadami ukladania trestov podľa § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona a to z dôvodu, že obžalovaný svojím konaním naplnil 2 kvalifikačné momenty kvalifikovanej skutkovej podstaty a síce ,,viaceré osoby“ a ,,dlhší čas“. Tieto okolnosti tak musia nájsť svoj odraz v prísnejšom uložení trestu.
Na záver uviedol, že sa nestotožnil ani so zaradením obžalovaného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obžalovanému je kladené za vinu spáchanie najzávažnejšej kategórie trestného činu a síce obzvlášť závažného zločinu, napĺňajúc 2 kvalifikačné momenty kvalifikovanej skutkovej podstaty, pričom aj samotná miera narušenia sa hodnotí s ohľadom na závažnosť činu. Preto je zákonným zaradenie obžalovaného aspoň od ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Prokurátor navrhol, aby Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Galanta zo dňa 22.06.2022, sp. zn. 1T/54/2021 vo výroku o treste a sám rozsudkom rozhodol vo veci tak, že obžalovanému B. uloží prísnejší trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby, bez použitia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona a zaradí ho na výkon trestu do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Písomným podaním zo dňa 01.08.2022 sa obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Juraja Gavalca vyjadril k odôvodneniu odvolania prokurátora, v ktorom uviedol, že proti výroku o vine prokurátor odvolanie nepodal a výrok o vine je právoplatný, pričom spochybňovanie takéhoto postupu, keď prokurátor sám navrhol vyhlásenie prijať, je možné považovať za svojvôľu. Nie je pravda, že dokazovanie bolo pred skončením, najzdĺhavejšia časť dokazovania a jeho vyhodnocovania bola pred
jeho vykonaním. Obžalovaný sa nepriznal iba pod ťarchou vykonaných dôkazov, toto je účelne použité nepravdivé tvrdenie zo strany prokuratúry, pretože pokiaľ porovnáme výsledky prípravného konania s výsledkami vykonaného dokazovania, pozícia obžalovaného sa významne zlepšila a stále je možné uvažovať o tom, či by po vykonanom dokazovaní nedošlo k zmene právnej kvalifikácie k lepšiemu na § 172 ods. 1 Trestného zákona, preto nie je spravodlivé za týchto okolností obžalovanému toto pričítať za ťarchu. Obhajoba terajšie stanovisko prokurátora vníma negatívne a obžalovaný sa cíti byť prokuratúrou až oklamaný, pretože na hlavnom pojednávaní prokurátor súhlasil aj so znížením trestu odňatia slobody. Obhajoba sa domnieva, že takýto prístup narušuje dôveru v spravodlivé súdne konanie a navrhuje odvolanie prokurátora zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku.
Konanie na odvolacom súde
Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie za prítomnosti prokurátora krajskej prokuratúry, obžalovaného a jeho obhajcu. Obžalovaný bol o termíne verejného zasadnutia riadne upovedomený, upovedomenie prevzal 26.07.2022.
Prokurátor krajskej prokuratúry prítomný na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu navrhol, aby krajský súd zrušil rozsudok I. stupňa vo výroku o treste a aby sám vo veci rozhodol tak, ako je uvedené v písomnom odôvodnení odvolania.
Obhajca obžalovaného navrhol postup podľa § 319 Trestného poriadku.
Obžalovaný sa pripojil k vyjadreniu svojho obhajcu.
Podľa § 317 ods. l Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. l alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. l.
Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, nezistil dôvody pre zamietnutie odvolania prokurátora podľa § 316 Trestného poriadku, ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku. Postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a dôvodnosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že odvolanie prokurátora je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e) Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný.
Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku, ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, odvolací súd, zhodne ako súd prvého stupňa zistil, že:
prokurátor Okresnej prokuratúry Galanta podal dňa 23.06.2021 pod číslom 1 Pv 611/19/2022 podľa § 234 ods. 1 Trestného poriadku obžalobu na A. B. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona.
Okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní konanom dňa 23.08.2021 dokazovanie výsluchom obžalovaného A. B., ktorý po zákonom poučení v otázke vyhlásenia viny, resp. neviny zaujal stanovisko, že v počiatočnom štádiu súdneho konania sa k tejto otázke nebude vyjadrovať a zároveň využil svoje právo a odmietol k veci vypovedať, následne okresný súd vypočul svedkov A. A., D. E., D. A., A. M., A. B., N. D., D. N. a A. O..
Následne na hlavnom pojednávaní konanom dňa 22.06.2022 obžalovaný na vlastný podnet prejavil záujem učiniť vyhlásenie o vine a vyhlásil, že je vinný zo žalovaného skutku, ktoré vyhlásenie bolo prvostupňovým súdom po zachovaní zákonného procesného postupu uznesením podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijaté s tým, že dokazovanie sa v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, nevykoná. Takto sa výrok o vine stal právoplatný a nenapadnuteľný odvolaním, preto krajský súd k časti odvolania prokurátora, kde poukazuje na skutočnosť, že „konštatácia súdu ohľadom možnosti učiniť vyhlásenie zo strany obžalovaných kedykoľvek v priebehu hlavného pojednávania, je nesprávna“, uvádza nasledovné.
Všeobecne, pokiaľ ide o vyhlásenie o vine v zmysle § 257 Trestného poriadku, tak aplikácia tohto inštitútu prichádza obligatórne do úvahy ešte pred začatím dokazovania na hlavnom pojednávaní. Uvedené vyplýva nielen zo systematického zaradenia tohto inštitútu pred samotné dokazovanie, ale aj z toho, že jeho podstatou je zistenie, či medzi obžalovaným a prokurátorom je v konaní pred súdom spor ohľadne otázky viny. Vzhľadom k uvedenému je povinnosťou súdu umožniť urobiť obžalovanému vyhlásenie ihneď potom, ako prokurátor prednesie obžalobu, t. j. ešte pred začatím dokazovania na hlavnom pojednávaní.
Krajský súd však zdôrazňuje, že vyhlásenie viny zo strany obžalovaného v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku nie je vylúčené ani v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní. Táto skutoč- nosť vyplýva zo znenia ustanovenia § 257 ods. 5 Trestného poriadku („ak obžalovaný na hlavnom po- jednávaní vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku...“). Podľa citovaného ustanovenia obžalovaný mô- že vyhlásiť vinu na hlavnom pojednávaní, t. j. počas celého konania hlavného pojednávania, teda aj po- čas dokazovania, pričom je na úvahe súdu, či zmenu vyhlásenia obžalovanému umožní alebo nie. V zásade ale neexistuje relevantný dôvod, ktorý by súdu mal brániť pristúpiť k takejto zmene vyhlásenia obžalovaného, pretože dôkazné bremeno ohľadne otázky viny ťaží v konaní pred súdom iba prokurátora a ak obžalovaný počas dokazovania na hlavnom pojednávaní v podstate uvedie, že chce uznať svoju vinu, dáva tým najavo, že prokurátor toto dôkazné bremeno uniesol a nie je nevyhnutné pokračovať vo vykonávaní dokazovania (obdobne pozri uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.02.2017, sp. zn. 4To/10/2017).
Podľa názoru krajského súdu tak ako má prokurátor možnosť v zmysle § 239 ods. 1 Trestného poriadku vziať obžalobu do začatia hlavného pojednávania späť a v zmysle § 239 ods. 2 Trestného poriadku na hlavnom pojednávaní oznámiť, že ustupuje od obžaloby v celom rozsahu alebo pre niektorý zo skutkov uvedených v obžalobe, môže aj obžalovaný disponovať svojim právom na vyhlásenie viny do skončenia dokazovania.
Na základe uvedeného krajský súd konštatuje, že vyhlásenie viny v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku možno urobiť na súde prvého stupňa až do skončenia dokazovania, t. j. pokiaľ prvostupňový súd nevyhlási uznesenie, ktorým vyhlasuje dokazovanie za skončené. Ak teda okresný súd umožnil obžalovanému A. B. po jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní zmeniť vyhlásenie na vyhlásenie vinný, postupoval v súlade so zákonom.
K výroku o treste
Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľmi tým, že mu zabráni v páchaní trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 34 ods. 2 Trestného zákona, páchateľovi možno uložiť a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody.
Podľa § 34 ods. 3 Trestného zákona, trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob páchania činu a jeho následok, na zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, na jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Trestný zákon vo viacerých ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov základnými ustanoveniami, ktoré súd musí pri ukladaní trestu zohľadniť, a to účel trestu (§ 34 ods. 1 Trestného zákona) a vymedzenie okolností, na ktoré musí súd prihliadať pri určovaní druhu trestu a jeho výmery (§ 34 ods. 4 Trestného zákona).
Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na jednej strane na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na druhej strane na osobu páchateľa a jeho pomery a možnosť jeho nápravy, pričom trest by mal postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby (§ 34 ods. 3, ods. 4 Trestného zákona).
Krajský súd sa stotožňuje s právnym názorom vyjadreným v odvolaní okresného prokurátora, že uložený trest je neprimerane mierny a nie je v súlade so základnými zásadami ukladania trestov podľa § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, a preto uvádza nasledovné.
Trest odňatia slobody uložený prvostupňovým súdom vo výmere 6 (šesť) rokov a 8 (osem) mesiacov, ktorý namietal aj prokurátor v odvolacích námietkach, je aj podľa názoru krajského súdu neprimerane mierny. Takýto trest by nezabezpečil zákonom predpokladaný účel vymedzený v § 34 ods. 1 Trestného zákona a to nielen zabrániť páchateľovi v páchaní ďalšej trestnej činnosti, či vytvoriť mu podmienky pre to, aby v budúcnosti viedol riadny život, ale aj zabezpečiť generálnu prevenciu, t. j. odradiť iných od páchania trestnej činnosti. Okrem uvedeného tiež neodrážal okolnosti tohto prípadu, predovšetkým množstvo zaistených drog a ich hodnotu. Okresný súd pochybil aj v tom, keď vo výroku napadnutého rozsudku ako aj v jeho odôvodnení neuviedol slovo ,,per analogiam“ pri aplikácii ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona. Analógia je prípustná, ak v prospech páchateľa odstraňuje medzeru v zákone, pri použití argumentu a minori ad maior ( od menšieho k väčšiemu). V danom prípade vyhlásením obžalovaného nastávajú účinky podľa § 257 ods. 5 a ods.8 Tr. por., (to znamená neodvolateľnosť vyhlásenia, nevykonanie dokazovania v rozsahu uznania viny a obmedzenie opravného prostriedku), preto súd môže na báze analógie ako pri schválení dohody o vine a treste pristúpiť k mimoriadne zníženiu trestu.
Krajský súd z týchto dôvodov zrušil celý výrok o treste napadnutého rozsudku a sám uložil obžalovanému trest.
Podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) Trestného zákona, kto neoprávnene kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo prechováva po akúkoľvek dobu, omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor alebo kto takú činnosť sprostredkuje, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až desať rokov.
Podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania.
Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.
Podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona, ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.
Podľa § 39 ods. 2 písm. d) Trestného zákona, súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu.
Podľa § 39 ods. 4 Trestného zákona, v konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu môže súd uložiť trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby a v prípade trestných činov uvedených v odseku 3 písm. a) trest odňatia slobody nie kratší ako dvadsať rokov.
Obžalovanému A. B. uložil trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov, za použitia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam a za priznania jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona.
Obžalovaný A. B. tým, že ako trestnoprávne zodpovedný subjekt predával, zadovážil a prechovával omamnú psychotropnú látku, pričom tento skutok spáchal závažnejším spôsobom konania – po dlhší čas a na viacerých osobách, naplnil všetky zákonné znaky obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. j) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku po objektívnej a subjektívnej stránke. Krajský súd pri ukladaní trestu vychádzal z trestnej sadzby vyplývajúcej z ustanovenia § 172 ods. 2 Trestného zákona, ktorá je 10 (desať) rokov až 15 (pätnásť) rokov.
Prvostupňový súd pri ukladaní trestu zohľadnil priznanie sa obžalovaného k spáchaniu skutku ako poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l ) Trestného zákona, teda, že obžalovaný sa k spáchanej trestnej činnosti priznal a zároveň trestný čin úprimne oľutoval. V danom prípade nebolo zo strany okresného prokurátora v jeho odvolacích námietkach namietané priznanie predmetnej poľahčujúcej okolnosti, preto aj krajský súd pri ukladaní trestu zohľadnil priznanie sa obžalovaného k spáchaniu skutku v súlade s § 36 písm. l) Trestného zákona. Keďže u obžalovaného prevyšoval pomer poľahčujúcich okolností v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona, znížila sa v jeho prípade horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, teda po úprave zohľadňujúcej prevahu poľahčujúcich okolností bola trestná sadzba v rozpätí 10 (desať) rokov až 13 (trinásť) rokov a 4 (štyri) mesiace.
Krajský súd ustálil, že v preskúmavanom prípade u obžalovaného bolo možné použiť ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam vzhľadom na to, že obžalovaný pred súdom učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktoré bolo súdom aj prijaté v zmysle § 257 ods. 7, ods. 8 Trestného zákona. V tejto súvislosti je potrebné poukázať tiež na zjednocujúce Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016, ktoré okrem iného uvádza, že ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste mimoriadne znížiť trest podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona, teda v situácii vopred dohodnutého trestu, možno (teda nie obligatórne) naposledy označené ustanovenie per analogiam a pri použití argumentu a minori ad maior (od menšieho k väčšiemu) použiť aj v prípade uznania viny podľa § 257 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku (po prijatí takého vyhlásenia súdom), keďže páchateľ (procesne ako obžalovaný) neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny (dokonca) bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súdu o druhu a výške uloženého trestu. Analógia je pri aplikácii Trestného zákona neprípustná v zmysle rozširovania podmienok trestnosti činu nad rámec zákona. V iných smeroch je prípustná, ak v prospech páchateľa odstraňuje medzeru v zákone a zodpovedá zmyslu a významu riešenej otázky vo vzťahu k analogicky použitému ustanoveniu. Odvolací súd v preskúmavanom prípade u obžalovaného pristúpil k aplikácii ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný svojím priznaním prispel k tomu, že v konaní pred súdom nebolo nevyhnutné vykonávať dokazovanie v plnom rozsahu, a teda súd nemusel vykonávať dokazovanie v rozsahu skutku uvedenému v obžalobe. Po úprave trestnej sadzby v zmysle § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona dolná hranica trestnej sadzby znížená o jednu tretinu predstavovala 6 (šesť) rokov a 8 (osem) mesiacov.
Nakoľko súd po prijatí vyhlásenia obžalovaného o vine pristúpil na báze analógie k mimoriadnemu zníženiu trestu za rovnakých podmienok, ako pri schválení dohody o vine a treste podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam, krajský súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov.
Takto uložený trest podľa názoru odvolacieho súdu spĺňa kritériá tak individuálnej prevencie (výchova obžalovaného), ako aj generálnej prevencie (odradenie ostatných potencionálnych páchateľov a utvrdenie pocitu právnej istoty), pričom vyjadruje i morálne odsúdenie obžalovaného celou spoločnosťou. Takto uložený trest krajský súd považuje za dostatočný, primeraný a spravodlivý, spôsobilý odradiť obžalovaného od ďalšieho páchania trestnej činnosti.
Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona, ochranný dohľad uloží súd páchateľovi, ktorého odsudzuje za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody.
Podľa § 78 ods. 1 Trestného zákona, ochranný dohľad sa ukladá na jeden rok až tri roky.
Správny bol výrok prvostupňového rozsudku, ktorým okresný súd podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona uložil obžalovanému ochranný dohľad, pretože ho odsúdil za obzvlášť závažný zločin na nepodmienečný trest odňatia slobody, a preto krajský súd tento výrok len prevzal do svojho rozhodnutia bez jeho zmeny, nakoľko došlo k zrušeniu výroku o treste (navyše k tomuto trestu nemal prokurátor žiadne námietky). Takýto rozsah ochranného dohľadu obžalovaného v spojení s trestom odňatia slobody na 8 (osem) rokov považuje súd druhého stupňa za dostatočne prísny a primeraný na to, aby mala spoločnosť reálnu možnosť nielen kontrolovať obžalovaného po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, ale mu aj prípadne pomohla zaradiť sa do spoločnosti.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, súd zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody spravidla do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin; na predchádzajúce odsúdenie sa však neprihliadne, ak sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.
Podľa § 48 ods. 5 Trestného zákona, pri zaradení páchateľa do ústavu na výkon trestu minimálneho, stredného alebo maximálneho stupňa stráženia nie je súd viazaný ustanoveniami odsekov 2 a 3 ani vtedy, ak schvaľuje dohodu o uznaní viny a prijatí trestu alebo zníži trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 39 ods. 2 písm. b).
Nakoľko krajský súd postupoval podľa § 48 ods. 5 Tr. zákona per analogiam, teda nie je viazaný ustanoveniami § 48 ods. 2 a ods. 3 Tr. zákona. So zreteľom na postoj obžalovaného k prejednávanej veci, resp. vyhlásenie viny a tiež skutočnosť, že obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu za úmyselný trestný čin, mal za to, že jeho náprava bude lepšie zaručená v ústave so stredným stupňom stráženia. Obžalovaný sa síce dopustil obzvlášť závažného zločinu, avšak vzhľadom na osobu obžalovaného nie je potrebné, aby bol vo výkone trestu pod sprísneným dohľadom. Krajský súd preto považuje za vhodnejšie z hľadiska zabezpečenia nerušenej prevýchovy obžalovaného v ústave na výkon trestu, aj z hľadiska jeho možného umiestnenia do konkrétneho ústavu, aj z hľadiska jeho prípadného zaradenia do pracovného procesu, ktoré je takisto dôležité pre jeho prevýchovu, aby bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
K odvolacím námietkam prokurátora
Pokiaľ prokurátor namietal, že mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody nie je v súlade so základnými zásadami ukladania trestov podľa § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, k tomu krajský súd uvádza nasledovné.
Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potencionálnych páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia tak núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému
postupu súdu pri rozhodovaní o treste (obdobne pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 13. mája 2014, sp. zn. 4 To 7/2013).
Krajský súd vo všeobecnosti konštatuje, že ustanovenie § 39 Trestného zákona je prostriedkom sudcovskej individualizácie trestu a prejavom depenalizácie v Trestnom zákone, ktoré umožňuje zmiernenie trestu odňatia slobody, ktorý je dôležitým druhom trestu a v mnohých prípadoch trestom obligatórnym, pokiaľ nemá alternatívu v podobe miernejšieho druhu trestu. Samotné ustanovenie § 39 Trestného zákona vlastne pomáha riešiť situáciu v prípadoch, že trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby by nezodpovedal okolnostiam konkrétneho prípadu a osobe páchateľa.
V danom prípade pri rozhodovaní o výmere trestu odňatia slobody vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného o vine na hlavnom pojednávaní, okresný súd aplikoval ustanovenie § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam o mimoriadnom znížení trestu a to z dôvodu, že obžalovaný pred súdom vydal vyhlásenie o vine, čím uľahčil súdu dokazovanie jeho trestnej činnosti, ako sa aj vzdáva svojho práva resp. obmedzuje svoje právo na podanie opravného prostriedku, preto je ho možné postaviť na úroveň dohody o vine a treste s prokurátorom. Takýto postoj obžalovaného aj podľa názoru krajského súdu, tak ako bol už vyslovený vo viacerých rozhodnutiach, môže súd zohľadniť práve využitím predmetného ustanovenia, pretože ide o pomerne výraznejší postoj ku spáchanej trestnej činnosti (obdobne pozri rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15.07.2013, sp. zn. 23To/52/2013).
K odvolacej námietke prokurátora, že obžalovaný svojím konaním naplnil 2 kvalifikačné momenty kvalifikovanej skutkovej podstaty a síce ,,viaceré osoby“ a ,,dlhší čas“, preto tieto okolnosti musia nájsť svoj odraz v prísnejšom uložení trestu, krajský súd uvádza, že tieto skutočnosti sa v plnom rozsahu odrazili v právnej kvalifikácii trestného činu, ktorá odôvodňuje aj trestnú sadzbu, v rámci ktorej súd uvažoval o uložení trestu.
Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd v zmysle § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol sám rozsudkom o treste tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 2:1.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.