Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/14/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jozefa Turzu, členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci žalobcu: J. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. XXX, zastúpeného AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 25, Martin, IČO: 50 711 776, proti žalovanému: A2E, s.r.o., so sídlom Turčianske Teplice, SNP 498/96, IČO: 51 134 403, zastúpenému JUDr. Michalom Slameňom, advokátom so sídlom Šoltésovej 11, Martin, IČO: 14 224 160, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin, č.k. -199 zo dňa 22. 09. 2021, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie podľa , , , zamietol žalobu žalobcu (I.), ktorou sa domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. Y., zapísaných na LV č. XXXX ako parcela KN č. 1030/2 záhrada o výmere 447 m2 a č. 1029/2 zastavané plochy a nádvoria o výmere 27 m2, a to na základe vydržania, ktorých výlučným vlastníkom podľa katastra nehnuteľností je žalovaný. Súčasne rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (II.). Vychádzal z toho, že rodičia žalobcu nadobudli na základe kúpnej zmluvy z 19. 02. 1963 od predávajúcej H. Y., rod. L. nehnuteľnosť zapísanú v pozemkoknižnej vložke č. XXX, a to novovzniknutú parcelu č. 451/2 podľa geometrického plánu z 27. 09. 1962 - stavebný pozemok o výmere 634 m2 za kúpnu cenu 2 400,- Kčs. Zmluva bola registrovaná Štátnym notárstvom v Martine dňa 05. 12. 1963 pod č. 333/1963. Žalobca súčasne predložil dohodu napísanú 18. 02. 1963 spísanú H. Y. a J. Y. (jeho otcom), obsahom ktorej bolo, že parcela č. 451 o výmere 13,31 ha bude prevedená od H. Y. kupujúcemu J. Y. za čiastku 3 500,- Kčs s tým, že úradne prepísané bolo max. 6,34 ha a menovaná predala celú parcelu o výmere 13,31 ha. Na základe dedičského rozhodnutia po neb. J. Y. D 936/70 zo dňa 18. 06. 1971 štátne notárstvo vysporiadalo dedičstvo k nehnuteľnosti zapísanej v pozemkovej knihe vo vložke XXX, parcela č. 451/2 stavebný pozemok o výmere 634 m2, ktorý vlastnil nebohý v 1/2-ici a jeho manželka v 1/2-ici tak, že vlastnícke právo bolo zapísané v prospech jeho štyroch detí každému po 1/8 a manželke v podiele 4/8. EN parcela č. 451/2 bola vedená ako parcela č. 451/2 dom, dvor č.p. 316 a parc. č. 451/4 záhrada. Po smrti A. Y. XX. XX. XXXX bola schválená dedičská dohoda, na základe ktorej polovicu domu č. XXX, drevárne a záhrady a príslušenstva nadobudol žalobca, pričom sa jednalo nehnuteľnosť vedenú v listine D 936/70, t. j. v dedičskom rozhodnutí po J. Y. o výmere 634 m2, t. j. po smrti rodičov žalobca vlastnil polovicu z predmetných nehnuteľností, na základe dedičského rozhodnutia po mame a 1/8 na základe dedičského rozhodnutia po otcovi a ostatní traja súrodenci vlastnili podiel po 1/8. Na základe darovacej zmluvy zo 16. 08. 1995 sestra žalobcu E. P., rod. Y. tomuto darovala podiel 1/8 v rodinnom dome č. XXX s príslušenstvom - stavba postavená na pozemku

KN parcela č. 1029 spolu s vedľajšími stavbami, a to pivnicou, drevárňou, vonkajšími úpravami, trvalými porastami a oplotením, t. j. previedla len stavby. Ďalej na základe kúpnej a darovacej zmluvy z 02. 04. 2002 B. Y., rod. M. a J. Y. previedli manželke žalobcu im patriace podiely v dome č. XXX po 1/8 a tou istou zmluvou žalobca daroval svojej manželke 2/8 z predmetných nehnuteľností, čím nadobudla podiel 4/8 z predmetných nehnuteľností, pričom medzi účastníkmi bolo nesporné, že predmetom prevodu boli len spoluvlastnícke podiely v rodinnom dome a vonkajších úpravách a pozemok pod rodinným domom bol nevysporiadaný. Z predložených darovacích zmlúv a kúpnej zmluvy teda mal súd za to, že súrodenci prevádzali len stavby a nie pozemky, ktoré nadobudli na základe dedičského rozhodnutia po svojich rodičoch, a teda pozemky sú naďalej v ich vlastníctve. Ďalej mal preukázané, že po H. Y., ktorá odpredala kúpnou zmluvou z 19. 02. 1963 časť predmetných nehnuteľností rodičom žalobcu na základe dedičského rozhodnutia D 623/86 zdedila nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe vo vložke č. XXX, parc. č. 451/1 časť o výmere 697 m2 v celosti V. Y.. Podľa správy Okresného úradu Martin, katastrálny odbor pozemkoknižná parcela č. 451/1 roľa o výmere 697 m2 bola po ROEP zapísaná ako EKN 451/1 o výmere 697 m2 a bola predmetom geometrického plánu 4/2017, zápisom ktorého zanikla a v mieste jej polohového určenia boli zapísané CKN parcely č. 1029/2 a č. 1030/2, dnes na LV č. XXXX, ktoré na základe darovacej zmluvy zo dňa 15. 06. 2018 nadobudol Mgr. V. D., ktoré kúpnou zmluvou zo dňa 24. 10. 2018 odpredal žalovanému ako pozemok CKN parcela č. 1029/2 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 27 m2 a č. 1030/2 záhrada o výmere 447 m2. Vychádzajúc z uvedeného mal za nesporne zistené, že po smrti otca a matky žalobcu nedošlo k dedeniu nehnuteľnosti, ku ktorej žalobca žiadal určenie vlastníckeho práva vydržaním a po ich smrti bola nesporne dedená nehnuteľnosť parcelné č. 451/2 o výmere 634 m2 a zvyšná časť nehnuteľnosti, ktorá bola pôvodne vedená pod č. 451 a ktorá bola vo vlastníctve H. Y., dedená nebola. Úmysel H. Y. odpredať celú parcelu č. 451 rodičom žalobcu mala preukazovať dohoda, ktorá bola spísaná pred uzavretím kúpnej zmluvy, a to 18. 02. 1963, ktorá mala byť spísaná H. Y. a J. Y., a teda sa netýkala jeho manželky A. Y.. Po smrti H. Y. v roku XXXX na základe dedičského rozhodnutia D 623/86 bola predmetom dedičstva parcela zapísaná vo vložke č. XXX k.ú. Y. ako parcela č. 451/1 o výmere 697 m2, ktorú zdedila V. Y.. Z uvedenej chronológie je zrejmé, že H. Y. oficiálne odpredala rodičom žalobcu parcelu č. 451/2 o výmere 634 m2 a zvyšná časť parcely vedená pod č. 451/1 zostala jej vlastníctvom a bola aj predmetom dedenia po jej smrti v roku 1986. Z tvrdení žalobcu, ako i jeho súrodencov, ktorí boli vypočutí v konaní ako svedkovia, bolo zrejmé, že rodičia po kúpe predmetnej nehnuteľnosti si oplotili aj časť, ktorú nekúpili na základe kúpnej zmluvy z 19. 02. 1963, teda oplotili celú pôvodnú parcelu č. 451. Podľa názoru súdu si rodičia museli byť vedomí, že kúpna zmluva sa týka len približne polovice danej parcely, ktorú užívali, pretože takto im to vyplynulo aj z kúpnej zmluvy a následne aj z dedičských rozhodnutí, a to jednak po otcovi, kedy dedil už aj žalobca a po smrti matky, kedy dedil len žalobca, keď v uvedených dedičských rozhodnutiach je nesporne uvedená len parcela č. 451/2 o výmere 634 m2. Ďalej mal za to, že v dobe, kedy rodičia žalobcu uzavreli kúpnu zmluvu, ktorou nadobudli nehnuteľnosť od H. Y., podmienkou platnosti nadobudnutia vlastníckeho práva bola registrácia zmluvy o prevode vlastníckeho práva jednoznačne ako podmienka vymedzená v (platnom do 31. 12. 1991). Skutočnosť, že v období nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti rodičmi žalobcu nebolo možné nadobúdať nehnuteľnosti vo väčšej výmere a v dôsledku toho bola len časť nehnuteľnosti parcela č. 451 zahrnutá do kúpnej zmluvy, je skutočnosť, ktorá je nesporná, avšak kúpna zmluva bola uzavretá v roku 1963 a počas celého následného obdobia zo strany rodičov žalobcu, resp. dedičov, nedošlo k takým úkonom, ktoré by viedli k reálnemu nadobudnutiu vlastníckeho práva aj k parcele č. 451/1, ktorá zostala zapísaná aj po uzavretí kúpnej zmluvy v roku 1963 ako vlastníctvo H. Y.. Rodičia žalobcu si boli teda plne vedomí, že oficiálne nekúpili celú parcelu č. 451, ale len jej časť a táto skutočnosť bola zrejmá aj dedičom po otcovi J. Y. v dedičskom konaní v roku 1970 a následne aj po matke v dedičskom konaní v roku 1989, kedy bolo jednoznačné, že predmetom dedičského konania bola len parcela č. 451/2 o výmere 634 m2. To, že žalobca mal záujem vysporiadať predmetnú nehnuteľnosť, vyplynulo aj z listov adresovaných V. Y. a zároveň aj z výpovede brata žalobcu bolo zrejmé, že sú si vedomí tej skutočnosti, že pozemok, ktorý bol v blízkosti rodinného domu rodičov žalobcu, a to konkrétne parcela č. 451/1, nie je vlastníctvom rodičov žalobcu, resp. nebolo vlastníctvom rodičov žalobcu v tom zmysle, že by ju nadobudli na základe kúpnej zmluvy. Pokiaľ predmetnú nehnuteľnosť nadobudli v roku 1963, už pri dedičskom konaní po otcovi žalobcu bolo zrejmé, že otec nebol vlastníkom parcely č. 451/1 a táto nebola predmetom dedičského konania. Ako účastníci dedičského konania matka žalobcu a jeho súrodenci s touto skutočnosťou museli byť uzrozumení a následne aj s určitosťou v roku 1989 pri dedičskom konaní po matke. V tomto smere podľa názoru súdu bolo jednoznačne preukázané, že rodičia žalobcu nadobudli nehnuteľnosť parcela č. 451/2 s tým vedomím, že mali zaplatiť predávajúcej aj zvyšnú časť evidovanú pod č. 451/1. Takto to vyplynulo z dohody zo dňa 18. 02. 1963, ktorá bola uzavretá len otcom žalobcu. Spôsob nadobudnutia vlastníctva bez ohľadu na výmeru v danej dobe bol možný len tým,

že došlo k registrácii predmetnej zmluvy, o čom museli byť rodičia žalobcu nesporne uzrozumení. Teda nadobudli nehnuteľnosť tým spôsobom, že časť nadobudli oficiálne a časť mali úmysel nadobudnúť, avšak v danom smere neboli splnené zákonné podmienky nadobudnutia predmetnej nehnuteľnosti, a preto táto zostala vo vlastníctve predávajúcej. S týmto vedomím, že nehnuteľnosť nenadobudli do vlastníctva (451/1), sa snažili vysporiadať v nasledujúcom období dedičia, nesporne aj žalobca, keď oslovil vlastníčku brat žalobcu, ktorý si bol vedomý toho, že sporná nehnuteľnosť nie je vysporiadaná tým spôsobom, aby patrila rodičom, resp. aby ju mohol nadobudnúť on sám pre výstavbu rodinného domu. Z uvedeného je nesporné, že žalobca nepreukázal oprávnenosť držby, resp. nepretržitosť držby počas zákonom stanovenej doby. Oprávnenosť držby nebola preukázaná ako kvalifikovane vykonávaná držba, pretože nesporne v konaní bolo preukázané narušenie dobromyseľnosti držby predmetnej nehnuteľnosti žalobcom a jeho právnymi predchodcami. Žalobca, ktorý si uplatňoval vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti s poukazom na to, že časť zdedil po svojej matke a časť mal nadobudnúť od svojich súrodencov, tak v dedičskom konaní po matke nenadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti a následne pokiaľ on aj súrodenci nenadobudli spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnosti č. 451/2, tak k následnému prevodu od súrodencov na žalobcu nedošlo, čoho dôkazom sú pripojené kúpne, darovacie zmluvy, kde je jednoznačne uvedené, že predmetom bola len domová nehnuteľnosť, nie pozemky. Aj z tohto by pre žalobcu v prípade úspechu preukázania nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním nevznikol nárok vo vzťahu k celej spornej nehnuteľnosti, ale len k podielu. Keďže žalobca na základe vykonaného dokazovania nepreukázal dôvodnosť svojho nároku, súd jeho žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania vzhľadom na plný úspech žalovaného v spore rozhodol podľa ust. .

2. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. , , a žiadal ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mal za to, že odôvodnenie rozsudku neposkytuje priestor pre jeho preskúmateľnosť, pretože nie je možné z neho zistiť, prečo bola venovaná minimálna pozornosť Dohode z 18. 02. 1963 a prečo táto nemohla spôsobiť opodstatnenosť právnych predchodcov žalobcu myslieť si, že sa stali vlastníkmi celej parcely, keďže z nej vyplýva, že predávajúca predala parcelu celú. Súd operuje iba kúpnou zmluvou zo dňa 19. 02. 1963, preto nedostatočne zistil skutkový stav a na základe nesprávnej orientácie sa iba na túto kúpnu zmluvu tento stav aj nesprávne ustálil s prihliadnutím na to, že pri dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol, pričom nie je rozhodujúce, či pritom splnil zákonné podmienky. Ak právny predchodca žalobcu riadne zaplatil dohodnutú kúpnu cenu, tak takéto nadobudnutie je možné vyhodnotiť iba ako nadobudnutie v súlade s dobrými mravmi. Dohoda z 18. 02. 1963 bola prvá a až pod vplyvom vtedy platnej právnej úpravy došlo k následnému úkonu zo dňa 19. 02. 1963, kedy sa fiktívne urobila zmluva iba na výmeru, ktorú dovoľoval vtedy platný právny predpis. Od uvedeného času právni predchodcovia žalobcu disponovali s nehnuteľnosťou ako riadni hospodári bez zásahu zo strany pôvodnej vlastníčky H. Y., prípadne jej dcéry V. Y. až do času stavebného konania v roku 2018, do kedy žalobca platil aj všetky dane za túto nehnuteľnosť. K tomu, aby bolo vlastníctvo takýmto spôsobom nadobudnuté, nebolo potrebné uskutočňovať žiadne právne úkony ako to konštatoval súd, aby si daný stav legalizovali, keďže vlastníctvo vzniká zo zákona. So skutočnosťou, s ktorou sa súd nevysporiadal, je ust. , podľa ktorého ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným, pričom pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Pri ochrane vlastníckeho práva treba považovať ust. , na základe ktorého možno uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom, ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve so stavom vlastníckym. Právni predchodcovia žalobcu boli od roku 1963 v nepretržitej a faktickej držbe nehnuteľnosti na základe držiaceho dokumentu „Dohody“ objektívne presvedčení o svojom domnelom vlastníckom práve. Pri výklade dobromyseľnosti držby mal súd skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Namietol vyhodnotenie dokumentov súdu, kedy tento nezobral dohodu ako dokument, ktorý dlhú dobu ovplyvňoval vedomie držiteľa, ktorý nijakým spôsobom nebol spochybňovaný vo svojom presvedčení. Nemôže byť preto rozhodujúce, že uvedená dohoda nesplnila zákonné podmienky a nebola registrovaná. Zaplatenie kúpnej ceny, uzavretie dohody s predávajúcou mal súd hodnotiť ako poctivý spôsob nadobudnutia veci a spôsob, ktorý by bol obvyklý a v súlade s dobrými mravmi. Právna úprava umožnila vydržanie so započítaním lehôt aj právnych predchodcov žalobcu, preto tento k 01. 01. 1992 vydržal vlastnícke právo, nakoľko od 18. 02. 1963 bol žalobca a jeho právni predchodcovia v oprávnenej a dobromyseľnej držbe. Odvolávaním sa iba na vyhotovenie kúpnej zmluvy z 19. 02. 1963 a prechod časti pôvodnej pozemkoknižnej parcely

č. 451 na právnych predchodcov žalobcu súd porušil a nesprávne vyložil účel vydržania vo vzťahu k dohode zo dňa 18. 02. 1963 a reštriktívne zúžil prevod iba na časť parcely, pri ktorej boli dodržané formálne prvky vtedy platných právnych úkonov. Ustanovenie § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 chráni už vzniknuté právne vzťahy, čo mal súd vyhodnotiť vo svojom rozsudku, keď mal podklad o tom, že právni predchodcovia žalobcu nakladali s nehnuteľnosťami ako so svojimi a so zreteľom na stav týchto nehnuteľností, na stavby vybudované na týchto nehnuteľnostiach, na používanie týchto nehnuteľností, oplotenie, je dôvodné mať za to, že žalobca a jeho právni predchodcovia boli vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu v dobrej viere, že im nehnuteľnosti patria. Súd sa nevysporiadal s tým, že ak mal pochybnosti o vydržaní 1/1-iny daných nehnuteľností, prečo nepriznal vydržanie spoluvlastníckeho podielu žalobcu v rozsahu 5/8-ín, ktoré mu nepochybne do času smrti matky v roku 1989 patrili. Súd nevyhodnotil dostatočne správanie právnej nástupkyne H. Y., ktorá prevod nehnuteľností uskutočňovala. Súd nevyhodnotil správanie V. Y. od času dodatočného prejednania dedičstva v roku 1986 do času doručenia výzvy zo 04. 06. 2001, ktorou bola upozornená, že v minulosti matka prevod sporných nehnuteľností uskutočnila. Jej výzva adresovaná J. Y. zo dňa 20. 12. 2020 nikdy nebola doručená, keďže tento už bol odsťahovaný. Z čoho vyplýva, že nikdy do roku 2018 nedala najavo, že sa cíti byť vlastníčkou uvedených parciel. Do času vydržania upraveného neuskutočnila žiaden krok, ktorý by spôsoboval prerušenie dobromyseľnosti oprávnenej držby, a teda právni predchodcovia žalobcu a žalobca splnili podmienky vydržania ku dňu 01. 01. 1992 a žiadny právny úkon V. Y., ktorá navyše si dala prejednať predmetnú parcelu až v pokračujúcom dedičskom konaní ako novoobjavený majetok, čo malo za následok vydanie rozhodnutia D 623/86, nemôže spôsobiť prechod vlastníckeho práva na inú osobu, lebo nie je možné na iného previesť viac práv ako subjekt práv a povinností má. Ďalej žalobca uviedol, že súd sa nevysporiadal s ďalšou listinou RI 79/64, ktorú žiadal zabezpečiť, ktorá spochybňuje vlastnícke právo V. Y., keďže nikto nemôže prevádzať to, čo mu nepatrí a ak existujú dve listiny preukazujúce, že došlo k zbaveniu sa vlastníctva právnou predchodkyňou žalovaného, tak od toho nemôže odvodzovať vlastnícke právo.

3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, v celom rozsahu sa stotožniac s jeho skutkovými a právnymi závermi. Poukázal na to, že predmetné CKN parcely nadobudol na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený katastrálnym úradom po preverení vlastníckych vzťahov nahliadnutím do listu vlastníctva, t. j. predmetné parcely nadobudol na základe právneho úkonu v dobrej viere a bez rozporu s ust. prostredníctvom realitnej kancelárie s dôverou v určitý, jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav, navyše potvrdený údajom z verejnej, štátom vedenej evidencie, a teda mu musí byť v materiálnom právnom štáte poskytnutá ochrana.

4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

5. Krajský súd, ako súd odvolací ( ), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (, ) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. potvrdil ako vecne správny.

6. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalobca, konštatuje, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal potrebné dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať ( ), keďže ani žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia pritom vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu krajský súd dopĺňa, že ust. upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec (samotná detencia k vydržaniu nestačí). To, či je držiteľ so zreteľom ku

všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné vyvodzovať nielen z jeho subjektívnych predstáv, ale sa musí vzťahovať aj na titul, t. j. právny dôvod, na základe ktorého mohlo držiteľovi vlastnícke právo vzniknúť. Tento titul nemusí byť vždy daný, postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Preto nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo aj na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného, či neplatného). Preto je potrebné vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Omyl môže byť pritom skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností.

8. Z obsahu spisu, a to tvrdení samotného žalobcu, ako aj ním predloženej zmluvy z 18. 02. 1963 jednoznačne vyplýva, že jeho právnemu predchodcovi, a to otcovi, ktorý len na jej základe mal nadobudnúť nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, bola v čase prevodu známa právna úprava, v zmysle ktorej bolo možné zo súkromného vlastníctva na účely výstavby rodinného domu platne previesť po schválení len výmeru, ktorá bola uvedená v následnej zmluve z 19. 02. 1963. Z dedičského rozhodnutia po ňom pritom vyplýva, že zomrel v roku XXXX, teda pred uplynutím desaťročnej vydržacej doby, a preto sa nemohol stať ich vlastníkom na základe vydržania, keďže oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom nehnuteľnej veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu desať rokov (, , ). A preto žalobca, ani ďalší dedičia (matka, súrodenci) ju nemohli nadobudnúť dedením. Žalobca pritom iný titul nadobudnutia od tohto právneho predchodcu netvrdil, ani nepreukazoval, ani u seba, ani u ďalších dedičov, a preto neboli u neho splnené podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním po započítaní si vydržacej doby jeho právnych predchodcov.

9. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými námietkami žalobcu, či už v prvoinštančnom alebo odvolacom konaní, krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania, vychádzajúc z plného úspechu žalovaného v spore.

10. O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa ust. v spojení s ust. a žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na ich náhradu vzhľadom na plný úspech vo veci v plnom rozsahu.

11. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).