Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-27-2016.pdf
PDF · 96.76 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/27/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: E. E., nar. XX. Z. XXXX, bytom Q. XXX/ XX, R. E., o zaplatenie 1.846,91 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 12. júna 2015, č.k. 14C/235/2014-69, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvého stupňa návrh žalobcu, ktorým sa tento domáhal zaplatenia sumy 1.846,91 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.846,91 eur od 11.08.2010 do zaplatenia, zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d), 497 ods. 1, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2, § 504, § 506 Obchodného zákonníka (ďalej len OBZ) , § 25 ods. 1, ods. 2 Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 2, § 3 ods. 1, 6, § 4 ods. 1, 2, 3, 5, Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, ods. 2, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka ( ďalej len OZ), § 5b Zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľov, vecne potom posúdením predmetného záväzkového vzťahu ako spotrebiteľského, na ktorý je nevyhnutné aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Z dokazovania mal zistené, že žalobca nadobudol pohľadávku na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi Slovenskou sporiteľnou, a.s., ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, pričom žalovaná v zmluvnom vzťahu vystupovala ako fyzická osoba - občan, spotrebiteľ. Právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovanou dňa 26.08.2005 Zmluvu o splátkovom úvere, ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a na základe nej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1.228,17 eur, ktorý aj dňa 26. augusta v tejto výške vyčerpala. Z prehľadu splátok a úhrad je zrejmé, že dňa 10. septembra 2005 zaplatila prvú splátku, dňa 14. novembra 2006 poslednú splátku a viac neplatila, pričom z predpísaných úhrad žalovaná uhradila 481,18 eur. K odpisu istiny bankou došlo ku dňu 10. decembra 2009 v sume 1.846,91 eur. Z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok je zrejmé, že počet dní omeškania ku dňu postúpenia bol 1126 dní, t.j. 3,16 roka. Keďže žalovaná vykonala poslednú splátku úveru dňa 14. novembra 2006, je teda preukázané, že k omeškaniu došlo nasledujúcou neuhradenou splátkou teda 10. decembra 2006. K zosplatneniu mohlo dôjsť najskôr po uplynutí troch mesiacov od tohto omeškania, avšak v prejednávanej veci žalobca v konaní uviedol, že nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že trojročná premlčacia doba začala plynúť najneskôr nasledujúcim dňom omeškania, teda 11. decembra 2006, zároveň však v zmluve o splátkovom úvere bola dojednaná konečná splatnosť úveru na deň 10. augusta 2010 a všeobecná
trojročná premlčacia lehota ohľadom celého nároku žalobcu teda začala plynúť 11. augusta 2010 a uplynula dňa 11. augusta 2013, preto keďže žalobca podal žalobu na súd až dňa 28. apríla 2014, uplatnený nárok žalobcu je premlčaný. K posúdeniu nároku ako premlčaného pristúpil okresný súd na základe zistenia, že ide o nároky uplatňované zo spotrebiteľského úveru, kedy je na mieste aplikácia ustanovenia § 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. účinného od 1. mája 2014, ktoré podľa názoru okresného súdu je možné aplikovať aj na konania začaté na súde pred jeho účinnosťou, nakoľko ide o ustanovenie majúce procesný charakter. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania, pričom v uvedenom prípade si úspešná žalovaná žiadne trovy konania neuplatnila, ani jej zo súdneho spisu žiadne nevyplývajú a preto jej ich súd nepriznal.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca s návrhom na jeho zmenu tak, aby odvolací súd návrhu žalobcu vyhovel, resp. aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nezákonnosť postupu súdu, aplikujúceho na prejednávaný prípad ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý je v rozpore so základnými ústavnými princípmi. Súd nebol oprávnený prihliadať na premlčanie ex offo, nakoľko ide o postup založený na retroaktívnej aplikácii ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré bolo do zákona č. 250/2007 Z.z. doplnené novelizačným zákonom až s účinnosťou od 01.mája 2014 a preto rozhodnutie súdu podľa takejto právnej úpravy je nezákonné a jeho vydaním došlo k zotretiu princípu právnej istoty a k závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Rovnako žalobca vytkol súdu prvého stupňa nesprávnu aplikáciu ustanovenia OZ týkajúceho sa premlčacej doby, keďže v danom prípade ide o zmluvu úverovú, ktorá je absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy dňa 26. augusta 2005 sa ustanovenia § 52 až 54 OZ vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti OZ ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ, pričom zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť, uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01. januárom 2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred týmto dňom. Keďže ide o právny vzťah zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01. januárom 2008, súd mal bez ohľadu na povahu účastníkov aj na otázku premlčania žalobcom uplatneného nároku aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, v súvislosti s čím žalobca poukázal na judikatúru niektorých krajských súdov i Najvyššieho súdu SR, ktoré vo svojich rozhodnutiach posúdili túto otázku rovnakým spôsobom. Odvolateľ tiež namietal nesprávne posúdenie ukončenia zmluvy, keďže v uvedenom prípade nedošlo k predčasnému ukončeniu úverovej zmluvy, ale k ukončeniu zmluvy došlo až ku dňu konečnej splatnosti úveru t.j. 10. augusta 2010. Štvorročná premlčacia doba začala plynúť dňa 11. augusta 2010 a teda ku dňu podania žalobného návrhu 28. apríla 2014 neuplynula a preto nemožno nárok navrhovateľa považovať za premlčaný.
Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) že odvolanie podala včas oprávnená osoba
- účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa § 156 ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 14C/235/2014 je zaplatenie sumy 1.846,91 eur s príslušenstvom titulom záväzkov z úverovej zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou dňa 26. augusta 2005.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh žalobcu v celom rozsahu zamietnutý a správnosti aj závislého výroku o náhrade trov konania.
Odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť so záverom súdu prvého stupňa o posúdení predmetného záväzkového vzťahu medzi účastníkmi ako spotrebiteľského úveru v zmysle ust. zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a rovnako správne bolo aj jeho vyhodnotenie nároku žalobkyne postupom
ex offo ako premlčaného v trojročnej premlčacej lehote podľa predpisov občianskeho práva, dôsledkom čoho muselo byť zamietnutie žaloby.
Odvolacím dôvodom tu bolo nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu, ktoré odvolateľ videl v aplikovaní § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. a premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého spisového materiálu zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že treba posúdiť daný právny vzťah ako nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy zo zmluvy o úvere, uzavretej podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, pričom táto je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka absolútnym obchodom, avšak napriek povahe výlučného obchodného záväzku s ohľadom na skutočnosť, že žalovaná ako jedna zo strán tejto zmluvy nebola podnikateľom a taktiež vzhľadom na skutočnosť, že zmluva bola veriteľom vopred pripravená, je preto zmluva o úvere zároveň zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a preto je potrebné aplikovať na tento vzťah spotrebiteľské právo a v rámci neho ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch, Občianskeho zákonníka ako aj Zákona na ochranu spotrebiteľa.
Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho ust. § 23a účinné v období od 01.01.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, touto sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Nadväzne dňa 01.07.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 s účinnosťou od 01.11.2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 01.01.2008. V prvom označenom období zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. S účinnosťou od 01.01.2008 OZ v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ustanovenia je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ustanovenia je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka, jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky nepochybne spotrebiteľskou zmluvou.
Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy, ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy, ako sú definované v cit. ust. § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.
Spotrebiteľské zmluvy predstavujú rovnorodý druh občianskoprávnych zmlúv (príp. aj obchodných zmlúv, ktoré majú charakter absolútneho obchodu), v ktorých druhým účastníkom zmluvy je spotrebiteľ; osobitosť spotrebiteľských zmlúv vyplýva zo zvýšeného záujmu spoločnosti ochraňovať slabšieho účastníka zmluvného vzťahu - spotrebiteľa, ktorý vstupuje do zmluvných vzťahov s poskytovateľmi rôznych plnení a služieb. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ a spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky individuálne ovplyvniť. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy je zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri poskytovaní služieb. Na to aby zmluva bola označená za „spotrebiteľskú“ musí byť splnená podmienka, že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov, pričom tieto podmienky sú vopred pripravené dodávateľom a spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich obsah; k zmluvným podmienkam dodávateľa môže spotrebiteľ pristúpiť alebo nie
- spotrebiteľskou zmluvou je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom alebo iným osobitným zákonom.
Je preto potrebné aj na tento právny vzťah aplikovať § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúci sa ochrany spotrebiteľa a príslušné ustanovenia zák. č. 258/2001 Z.z. Ustanovenie § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka pritom obsahuje príkaz aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka na práva a povinnosti spotrebiteľa, pokiaľ sú pre neho priaznivejšie ako príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, čím toto ustanovenie predstavuje korektív pre použitie ustanovení Obchodného zákonníka, a to aj napriek charakteru úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu. Prednostné použitie Obchodného zákonníka na spotrebiteľské právne vzťahy, a to aj v prípade úverov ako absolútnych obchodov, by znamenalo spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému zákonníku prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Za účelom odstránenia akýchkoľvek pochybností zákonodarca prijatím zákona č. 102/2014 Z.z. novelizoval Občiansky zákonník a explicitne ustanovil v § 52 ods. 2 pravidlo, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, čím nesporne potvrdzuje, že právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa musí použiť aj na zmluvy, ktoré sú u nás upravené obchodným právom, keďže smernice EU kladú štátom explicitnú povinnosť zabezpečiť, aby sa ochranné opatrenia na ochranu práv spotrebiteľa neobchádzali.
V prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva, ako je tomu v prípade premlčania, je teda v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikácia právnej úpravy občianskeho práva a nie obchodného práva, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre spotrebiteľa výhodnejšia.
Vychádzajúc z uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že pre posúdenie plynutia premlčacej doby tu bolo namieste aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 100 a nasl.), pretože s uplatnením Obchodného zákonníka je spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba, čo v tomto prípade by bolo nepochybne v neprospech žalovanej, ktorá má postavenie spotrebiteľa.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 100 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110).
Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2014, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Vyššie citované ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. je špeciálnym ustanovením k ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto je treba ho aplikovať prednostne v prípade nároku uplatneného zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorým je aj nárok uplatnený v tomto konaní. Súd je v zmysle citovaného ustanovenia povinný skúmať, či nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu z úradnej povinnosti ( ex offo) a to bez toho, aby sa žalovaná premlčania dovolávala. Právna úprava v ustanovení § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. bola zavedená zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2014 a vo vzťahu k tejto právnej úprave neboli prijaté žiadne prechodné ustanovenia. Uvedené ustanovenie je pritom ustanovením procesným, keď orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (a teda aj súdu) ukladá povinnosť prihliadať na premlčanie aj bez vznesenia námietky premlčania zo strany spotrebiteľa vo všetkých veciach, v ktorých bolo začaté súdne konanie a v čase účinnosti tohto ustanovenia nebolo vo veci ešte rozhodnuté. Preto sa súd prvého stupňa správne zaoberal možným premlčaním uplatneného nároku bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva žalobcu a tiež dospel k správnemu záveru, že z dôvodu premlčania nároku žalobcu nebolo možné mu uplatnený nárok voči žalovanej priznať.
Premlčacia lehota je v uvedenom prípade trojročná, pričom zo skutkového stavu vyplýva, že nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, v dôsledku čoho mohla nastať splatnosť celej v konaní uplatnenej pohľadávky až po uplynutí konečnej splatnosti úveru t.j. 10. augusta 2010 ako správne uviedol v odvolaní žalobca. Na druhý deň, t.j. 11. augusta 2010 začala plynúť trojročná premlčacia lehota, ktorá uplynula 11.augusta 2013 a keďže žaloba bola doručená súdu až 28. apríla 2014, v tom čase bol už nárok žalobcu premlčaný a s ním boli premlčané aj uplatnené úroky z omeškania, keďže tvoria príslušenstvo pohľadávky a sledujú jej osud, preto vedľajší úrokový záväzok sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe, ako hlavný peňažný záväzok.
Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa z úradnej moci na túto skutočnosť prihliadol a z tohto dôvodu návrh zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol aj v závislom výroku o náhrade trov konania.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si žiadne neuplatnila a taktiež jej nevyplývajú z obsahu spisu.
Uvedené rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.