Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_22C-4-2014.pdf
PDF · 96.55 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
K2-22C/4/2014
Rozhodnutie
Okresný súd Košice II, sudcom JUDr. Martinom Kolesárom, v právnej veci navrhovateľa: Tepláreň Košice, a.s., so sídlom Teplárenská 3, Košice, IČO: 36 211 541, zastúpený: IURISTICO s.r.o., so sídlom Cimborkova 13, Košice, proti odporcovi: U.. A. Z., I. G. XX, D., E.. XX.XX.XXXX, zastúpený JUDr. Jurajom Kulom, advokátom, so sídlom Mäsiarska 30, Košice, v konaní o uloženie povinnosti zdržať sa užívania nehnuteľnosti, rozhodol
rozhodol:
Návrh na začatie konania navrhovateľa z a m i e t a .
Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy konania v sume 293,34 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet právneho zástupcu odporcu JUDr. Juraja Kulu, advokáta.
odôvodnenie:
Návrhom na začatie konania, podaným na súde dňa 9.1.2014, sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporcovi zdržať sa prejazdu motorovými vozidlami, pešieho prechodu a akéhokoľvek vstupu na pozemok parc. č. 3486/14, evidovaný v katastri nehnuteľností na LV č. 11671 pre kat. úz. Južné Mesto. V návrhu, na odôvodnenie takto uplatneného nároku, v podstatnom tvrdil, že na spornom pozemku v jeho vlastníctve je postavená cestná komunikácia, ktorú odporca bez právneho dôvodu alebo jeho súhlasu, a to i napriek jeho opakovaným výzvam na zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva, využíva na prístup k nehnuteľnostiam (stavbám a pozemkom evidovaným v katastri nehnuteľností na LV č. 13113, č. 14326, č. 14852 a č. 14059, všetky pre kat. úz. Južné Mesto), ktorých je odporca sčasti podielovým a sčasti výlučný vlastníkom. Odporca, podľa tvrdenia navrhovateľa, neoprávneným užívaním cestnej komunikácie obmedzuje nie len jeho ako vlastníka, ale tiež i iné osoby, ktoré užívajú prístupovú cestu na základe nájomnej zmluvy s ním uzavretej. Častými prejazdmi motorových vozidiel zároveň odporca, ako navrhovateľ uviedol, že závažným spôsobom zaťažuje komunikáciu a tým ju poškodzuje, pričom však sa odmieta podieľať na nákladoch spojených s jej údržbou.
Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu uplatnený nárok neuznal a bránil sa proti nemu v podstatnom tvrdením, že jeho rodina vlastní pozemky, na prístup ku ktorým využíva spornú cestu, už od roku 1946, teda ešte skôr ako bola postavená tepláreň prevádzkovaná navrhovateľom, pričom nikdy predtým ( do času doručenia listu zo dňa 28.10.2013) neboli upozornení na to, že cestu užívajú neoprávnene. Ozrejmil v tejto súvislosti, že pôvodne vlastnila pozemky pod komunikáciou rodina S., že pozemky na výstavbu teplárne boli pôvodným vlastníkom pozemkov v tejto lokalite vyvlastnené, že až po roku 1976 v súvislosti s výstavbou teplárne postavili na svoje náklady cestu na pozemku parc. č. 3486/14 Hutné stavby (pozn. súdu: Hutné stavby n.p. Košice), ktorou zabezpečili prístup k svojím halám na Teslovej ulici, využívaným v tom čase pri stavbe teplárne. Sám navrhovateľ, podľa tvrdenia odporcu, do komunikácie neinvestoval, pre prípad však, ak by navrhovateľ vynaloženie nákladov na údržbu cesty preukázal, prejavil ochotu podieľať sa na úhrade týchto nákladov v alikvotnej výške, avšak len pri zohľadnení jednak skutočnosti, že komunikáciu využíva ďalších približne 500 osôb a tiež i toho, že sám navrhovateľ bez právneho dôvodu využíva na prístup k svojmu zariadeniu (popolčekovodu) na
parc. č. 3318/5 pozemok v spoluvlastníctve odporcu. V priebehu konania odporca na svoju obranu tvrdil tiež, že cestná komunikácia na parc. č. 3486/14 vo vlastníctve navrhovateľa predstavuje jedinú možnú prístupovú cestu k nehnuteľnostiam, ktorých je spoluvlastníkom a argumentoval, že jeho právo využívať ju je odvodené tiež (mimo tvrdeného vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu prechodu a prejazdu) od práva všeobecného užívania verejnej účelovej komunikácie, vyplývajúceho z predpisov verejného práva.
Navrhovateľ vo vzťahu k obrane odporcu odvíjajúcej existenciu jeho subjektívneho práva prechodu a prejazdu cez spornú cestu od práva jej všeobecného užívania ako účelovej komunikácie podľa cestného zákona (zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov) argumentoval, že cestný zákon ( na rozdiel od úpravy cestného zákona v Českej republike, ktorý, až na výnimky upravuje všeobecné právo užívať pozemné komunikácie, medzi ktoré výslovne zaradil tiež i účelové komunikácie) upravuje všeobecné právo užívania len diaľníc, ciest 1. triedy a miestnych komunikácií, pričom z rozdielneho charakteru týchto pozemných komunikácii oproti účelovým komunikáciám, v zákone sa zreteľne prejavujúcim systematicky samostatnou úpravou i absenciou úpravy deliktuálnej zodpovednosti vo vzťahu len k týmto komunikáciám, vyplýva podľa názoru navrhovateľa že týmto zákonom upravené všeobecné právo užívania pozemných komunikácii sa nevzťahuje tiež na komunikácie účelové. Ani zákonom stanovený verejný charakter účelovej komunikácie neznamená, podľa názoru navrhovateľa, že k nej bez akéhokoľvek obmedzenia, náhrady či možnosti ovplyvniť spôsob a rozsah jej užívania vlastníkom, existuje právo všeobecného užívania. Premietnutím týchto všeobecných úvah na posudzovaný prípad navrhovateľ dôvodil, že odporcovi právo užívania spornej komunikácie, odvodené od práva všeobecného užívania pozemných komunikácií podľa cestného zákona, nesvedčí. Navrhovateľ na podporu svojho návrhu v konaní tiež poukázal na to, že o riešenie statusu, cez to o úpravu spôsobu užívania i starostlivosti o spornú komunikáciu sa neúspešne pokúsil ponukou na odkúpenie cesty respektíve pozemku na ktorom je postavená za symbolickú cenu, eventuálne žiadosťou o zaradenie cesty do siete miestnych komunikácii, adresovanou Mestu Košice.
Z výpisu z LV č. 11671 pre kat. úz. Južné Mesto (čl. 59) súd zistil, že v katastri nehnuteľností je evidovaný ako vlastník pozemku parc. č. 3486/14 - Zastavané plochy a nádvoria o výmere 2470 m2 navrhovateľ. V konaní nebola medzi účastníkmi spornou skutočnosť, že na tomto pozemku je postavená cestná komunikácia, ako verejné priestranstvo označená názvom ulice Teplárenská, fakticky slúžiaca na prepojenie cesty pre motorové vozidlá na Slaneckej ulici v Košiciach s nehnuteľnosťami (stavbami a pozemkami) tvoriacimi areál „teplárne“ prevádzkovanej navrhovateľom, ale i s nehnuteľnosťami vo vlastníctve iných subjektov včítane odporcu v danej lokalite, situovaných či už na Teplárenskej ulici alebo na ňu komunikačne napojenej Teslovej ulici. Nespornou v tejto súvislosti bola medzi účastníkmi i skutočnosť, ktorá je zrejmá i z kópie z katastrálnej mapy (čl. 64), že sporná cesta na Teplárenskej ulici je jedinou prístupovou komunikáciou do celej tejto lokality, v ktorej je situovaná rozsiahla zástavba zväčša priemyselnými stavbami a podnikateľskými objektmi. Zhodne účastníci v konaní tvrdili tiež, že na prístup k svojím nehnuteľnostiam, pešo i motorovými vozidlami, využíva časť cesty na parc. č. 3486/14 (od križovatky so Slaneckou ulicou po hranicu s parc. č. 3319/127 - v skutočnosti po druhú križovatku s ulicou Teslovou) tiež odporca. Sporná cesta, vychádzajúc z fotodokumentácie predloženej odporcom (v prílohovej obálke čl. 84) je podľa zistenia súdu v celej svojej dĺžke osvetlená a sú na nej umiestnené i zvislé dopravné značky. Listom zo dňa 14.5.2013 (čl. 95) navrhovateľ podľa zistenia súdu ponúkol Mestu Košice spornú komunikáciu na odkúpenie s odôvodnením, že i keď bola pôvodne určená na zabezpečenie prístupu k areálu teplárne, postupom času boli v predmetnej lokalite vybudované ďalšie priemyselné a obchodné objekty, ktoré na ňu boli napojené, čím stratila charakter účelovej komunikácie do tej miery, že dnes, ako navrhovateľ v liste výslovne uviedol “je všeobecne prístupná a užívaná z väčšej miery tretími osobami“. Mesto Košice listom zo dňa 3.6.2013 (čl. 76) v reakcii na túto ponuku navrhovateľovi oznámilo, že vzhľadom na účelový charakter komunikácie o jej odkúpenie nemá záujem a pripomenulo už skoršie odporúčanie riešiť vzťah s tretími osobami zriadením vecného bremena alebo finančnou spoluúčasťou na jej prevádzke a udržiavaní.
Podľa ust. § 126 ods. 1 veta pred bodkočiarkou Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje.
Podľa ust. § 1 ods. 2 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, pozemné komunikácie sa rozdeľujú podľa dopravného významu, určenia a technického vybavenia na a) diaľnice, b) cesty, c) miestne komunikácie, d) účelové komunikácie.
Podľa ust. § 3d ods. 1 až ods. 4 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, diaľnice, cesty pre motorové vozidlá a cesty I. triedy vrátane ich prejazdných úsekov cez colné priestory a obce sú vo vlastníctve štátu, ak osobitný predpis 2a) neustanovuje inak. Diaľnice, cesty pre motorové vozidlá a cesty I. triedy, ktorých verejným obstarávateľom je Slovenská republika na základe koncesnej zmluvy podľa osobitného predpisu 2cba) (ďalej len "koncesné cesty"), sú vo vlastníctve štátu. (2) Cesty II. triedy a III. triedy vrátane ich prejazdných úsekov cez obce sú vo vlastníctve samosprávneho kraja, ak osobitný predpis 2a) neustanovuje inak. Prejazdné úseky ciest II. a III. triedy cez colné priestory sú vo vlastníctve štátu. (3) Miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí. (4) Účelové komunikácie sú vo vlastníctve štátu 2b) alebo iných právnických osôb alebo fyzických osôb.
Podľa ust. § 3d ods. 6 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, vlastníci a správcovia pozemných komunikácií sú povinní pozemné komunikácie udržiavať v stave zodpovedajúcom účelu, na ktorý sú určené.
Podľa ust. § 4 ods. 1 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, diaľnice sa budujú ako pozemné komunikácie smerovo rozdelené s obmedzeným pripojením a prístupom, vyhradené len pre motorové vozidlá s určenou povolenou rýchlosťou podľa osobitného predpisu, s mimoúrovňovými kríženiami a križovatkami s ostatnými komunikáciami.
Podľa ust. § 4a ods. 1 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, cesty vrátane ich prejazdných úsekov cez colné priestory a obce sú pozemné komunikácie zaradené do cestnej siete. Do cestnej siete patria aj pozemné komunikácie mimo súvisle zastavaného územia alebo územia určeného na zastavanie, ktoré spájajú železničné stanice, terminály kombinovanej dopravy, letiská pre pravidelnú verejnú dopravu a verejné prístavy s diaľnicami a cestami, ak neslúžia ako účelové komunikácie prevažne na prevádzku alebo na správu týchto zariadení.
Podľa ust. § 4b zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, miestnymi komunikáciami sú všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácií. (2) Siete miestnych komunikácií sa budujú a udržiavajú v súlade s územnoplánovacou dokumentáciou tak, aby uľahčovali osídlenie a vyhovovali potrebám miestnej dopravy, prípadne poľnohospodárskej dopravy, a ak to vyžadujú všeobecné záujmy, aj potrebám diaľkovej dopravy a potrebám obrany štátu.
Podľa ust. § 6 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, premávku na pozemných komunikáciách upravujú osobitné predpisy; v ich medziach smie každý užívať diaľnice, cesty a miestne komunikácie obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené (ďalej len "všeobecné užívanie"). Užívateľ sa musí prispôsobiť stavebnému stavu a dopravno-technickému stavu dotknutej komunikácie; nesmie ju poškodzovať alebo znečisťovať. (2) Všeobecné užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií podlieha spoplatneniu podľa osobitných predpisov. 2e)
Podľa ust. § 22 ods. 1 a ods. 3 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, účelové komunikácie slúžia spojeniu jednotlivých výrobných závodov alebo jednotlivých objektov a nehnuteľnosti s ostatnými pozemnými komunikáciami alebo komunikačným účelom v uzavretých priestoroch alebo objektoch.(3) Účelové komunikácie sa členia na verejné a neverejné. Účelové komunikácie v uzavretých priestoroch alebo objektoch sú neverejné. Verejnú účelovú komunikáciu môže príslušná obec vyhlásiť za neverejnú len so súhlasom jej vlastníka.
Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu a z citovanej právnej úpravy, posúdil súd uplatnený nárok navrhovateľa ako nedôvodný. Vo svojich úvahách vedúcich k tomuto záveru, súd vyšiel vo všeobecnosti z toho, že základnými predpokladmi úspešnosti žaloby o plnenie, ktorou je uplatňované splnenie hmotnoprávnej povinnosti, ktorá vznikla žalovanému tým, že neoprávnene zasiahol do vlastníckeho práva žalobcu inak ako neoprávneným zadržiavaním veci (tzv. negatórnej žaloby), je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu k veci (prípadne že je jej oprávneným držiteľom) a skutočnosti, že žalovaný do vlastníckeho práva žalobcu neoprávnene zasiahol, pokiaľ tento zásah
trvá alebo jeho opakovanie hrozí. Obrana proti takejto žalobe je obvykle naopak založená na popieraní splnenia týchto podmienok žalovaným, prípadne na jeho námietke, že do vlastníckeho práva zasahuje na základe oprávnenia, vyplývajúceho zo zákona alebo na základe úradného rozhodnutia. V danom prípade vlastnícke právo k pozemku, na ktorom je postavená cestná komunikácia nebolo medzi účastníkmi sporným a rovnako nespornou v konaní bola tiež i skutočnosť, že odporca do vlastníckeho práva navrhovateľa zasiahol prechodom peši a prejazdom motorovým vozidlom cez pozemok vo vlastníctve navrhovateľa a tento zásah nepochybne mieni opakovať i v budúcnosti, nakoľko sporná komunikácia predstavuje jedinú prístupovú cestu k nehnuteľnostiam vo vlastníctve (spoluvlastníctve) odporcu. Ťažisko posúdenia dôvodnosti uplatneného nároku sa tak sústredilo do posúdenia opodstatnenosti námietky odporcu o oprávnenosti zasahovania do vlastníckeho práva navrhovateľa, založenej na existencii práva všeobecného užívania cestnej komunikácie, vyplývajúceho z cestného zákona. Posúdenie dôvodnosti tejto námietky predpokladalo najprv ustálenie charakteru tejto cestnej komunikácie z pohľadu cestného zákona a následne zodpovedanie tiež otázky právneho režimu jej užívania podľa predpisov verejného práva. Dopravný význam, určenie a technické vybavenie (§ 1 ods. 2 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov ) spornej pozemnej komunikácie, ktorá je nad akékoľvek pochybnosti všeobecne prístupnou, takto užívanou a názvom pomenovanou ulicou (§ 4b ods. 1 zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov) v intraviláne mesta Košice v lokalite Nižné Kapustníky, na ktorú nadväzuje i iná verejne prístupná ulica (Teslová), inak predurčuje podľa názoru súdu jej charakter byť plnohodnotnou miestnou komunikáciou. Nakoľko však nie je vo vlastníctve obce (Mesta Košice) a nebola ani zaradená do siete miestnych komunikácií, z hľadiska cestného zákona je potrebné ju považovať za komunikáciu účelovú, nachádzajúcu sa mimo uzavretých priestorov alebo objektov, keďže znaky, vyžadované zákonom pre tento druh pozemnej komunikácie (slúži spojeniu jednotlivých výrobných závodov alebo jednotlivých objektov a nehnuteľnosti s ostatnými pozemnými komunikáciami) rozhodne spĺňa. V tejto súvislosti je nepochybné, že spornú cestu postavil vlastník pozemku (v tom čase Československý štát) za tým účelom, aby bola užívaná na komunikačné prepojenie teplárne postavenej v období rokov 1962 až 1970 s cestou na Slaneckej ulici v Košiciach, pričom na tento účel táto komunikácia v skutočnosti i slúžila a i toho času slúži. Právny predchodca navrhovateľa, tak prejavil vôľu, aby táto cesta bola využívaná práve ako komunikácia, pričom na právny následok takto prejavenej vôle v podobe vzniku práva všeobecného užívania, bola bez právneho významu skutočnosť, že vlastník túto komunikáciu pôvodne zriaďoval predovšetkým alebo výlučne len pre potreby svoje, svojich zákazníkov alebo dodávateľov. Pokiaľ totiž dôjde na pozemku z vôle jeho vlastníka mimo uzavretých priestorov alebo objektov k zriadeniu účelovej komunikácie, nemôže už vlastník pozemku jednostranným vyhlásením zamedziť jeho všeobecné užívanie (porovnaj rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1862/2000, uverejnený v periodiku Právní rozhledy č. 2/2001) a takúto verejnú účelovú komunikáciu za neverejnú môže vyhlásiť len obec (§ 22 ods. 3 posledná veta zák. č. 135/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov). V danom prípade však obec - Mesto Košice nad akékoľvek pochybnosti spornú komunikáciu za neverejnú nevyhlásila, pričom akcentovať v tejto súvislosti je potrebné ďalšie dve významné skutočnosti. Tou prvou je akcent na prirodzené spoločenské očakávanie, že ako u pôvodného vlastníka pozemku pod komunikáciou (Československý štát) i u navrhovateľa ako akciovej spoločnosti s výlučnou majetkovou účasťou štátu je potrebné prístup k otázke verejného užívania cesty alebo pozemku, na ktorej je postavená vnímať určite inak, ako je tomu u vlastníka rýdzo súkromnoprávnej povahy (porovnaj J. Spáčil a kol. Sousedská práva 5. aktualizované vydanie, Leges 2010 str. 138) a tou druhou je fakt, že s verejným charakterom spornej komunikácie sa celkom nepochybne počítalo pri povoľovaní a realizácii existujúcej rozsiahlej zástavby v celej lokalite, vo vzťahu ku ktorej táto cesta plní úlohu jedinej prístupovej komunikácie (porovnaj rozsudok NS SR č. 3 Sžo/5/2012). Riadiac sa týmito úvahami dospel súd k záveru, že sporná prístupová cesta má charakter verejne prístupnej komunikácie vo vzťahu ku ktorej existuje všeobecné, a teda i odporcovi svedčiace právo užívania odvodené od cestného zákona. Pokiaľ v tejto súvislosti navrhovateľ argumentoval tým, že všeobecné právo užívania zakladá cestný zákon len vo vzťahu k diaľniciam, cestám 1. triedy a k miestnym komunikáciám, tento právny názor súd nepovažoval za správny, pretože bol založený na účelovom výklade ustanovení cestného zákona zdôrazňujúcom systematicky odlišnú úpravu a tým i charakter účelových komunikácií oproti diaľniciam, cestám 1. triedy a miestnym komunikáciám, pri ktorých cestný zákon vo svojom ust. § 6 ods. 1 veta prvá výslovne upravuje právo každého tieto užívať obvyklým spôsobom na účely, na ktoré sú určené naproti tomu však nezohľadňujúcom, že verejný charakter, i keď na inom mieste a iným spôsobom legislatívneho vymedzenia, cestný zákon upravuje aj vo vzťahu k účelovým komunikáciám mimo uzavretých priestorov alebo objektov. Verejnosť účelových komunikácií pritom neznamená podľa úvahy súdu iné ako verejnoprávny charakter ich užívania pričom systematicky odlišná úprava práva všeobecného užívania oproti diaľniciam, cestám 1. triedy a miestnym
komunikáciám je podľa názoru súdu vyvolaná len tým, že účelové komunikácie môžu byť, za splnenia zákonom predpokladaných podmienok i neverejné (účelové komunikácie v uzavretých priestoroch alebo v objektoch a účelové komunikácie, ktoré za neverejné vyhlási obec), na ktoré sa právo všeobecného užívania nevzťahuje (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/85/2011). Existencia všeobecného práva užívania cestnej komunikácie podľa predpisov verejného práva vylučuje podľa záveru súdu neoprávnenosť zásahu odporcu do vlastníckeho práva ako jednej z podmienok dôvodnosti negatórnej žaloby a preto súd návrh navrhovateľa smerujúci k ochrane jeho vlastníckeho práva, ako nedôvodný zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol s použitím ust. § 142 ods. 1 O.s.p. , v zmysle ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Plne úspešnému odporcovi priznaná náhrada trov konania pozostáva z náhrady odmeny a náhrady hotových výdavkov advokáta, podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, ktorý odporcu v konaní zastupoval. Vychádzajúc z ust. § 9 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, v zmysle ktorého sa základná sadzba tarifnej odmeny stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, v spojení s ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, určujúcim základnú sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami a v spojení s ust. § 13a ods. 1 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov druhovo vymedzujúcim jednotlivé úkony právnej služby za ktoré patrí advokátovi odmena, súd priznal odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia za tieto úkony právnej služby advokáta: prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 31.3.2015 v sume 64,53 Eur, písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej (vyjadrenie zo dňa 20.4.2015) v sume 64,53 Eur, účasť na pojednávaní dňa 20.4.2015 v sume 64,53 Eur a účasť na pojednávaní dňa 15.2.2016 v sume 66,- Eur.
V súlade s ust § 16 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, súd priznal odporcovi proti navrhovateľovi tiež náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu (režijný paušál) vo výške jednej stotiny výpočtového základu (výpočtový základ platný pre rok 2015 činí 839,- Eur a pre rok 2016 858,- Eur) za každý z úkonov právnej služby takto: prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 31.3.2015 v sume 8,39 Eur, písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej (vyjadrenie zo dňa 20.4.2015) v sume8,39 Eur, účasť na pojednávaní dňa 20.4.2015 v sume 8,39 Eur a účasť na pojednávaní dňa 15.2.2016 v sume 8,58 Eur.
O povinnosti navrhovateľa nahradiť odporcovi trovy konania na účet advokáta, ktorý ho v konaní zastupoval, súd rozhodol podľa ust § 149 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Košice II.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods. 1 O.s.p.)
V Košiciach 15. februára 2016