Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)Uznesenie_6Co-85-2011.pdf
PDF · 92.05 KB
No categories available
6Co/85/2011
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu A. - V. X., s.r.o., so sídlom v X. na ul. Q. č. XX, proti žalovanej V. V., bývajúcej v I. č. XXX, o ochranu vlastníckeho práva, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 16. 3. 2011, č. k. 13C 22/10-136 takto jednohlasne
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zakázal žalovanej prejazd motorovými a nemotorovými vozidlami, peší prechod a akýkoľvek vstup na pozemok zapísaný na LV č. XXXX k. ú. Z. V. ako parcela č. 3094 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.272 m2. Ďalej vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX k. ú. Z. V. ako parcela č. 3904 (predtým č. 128/3). Na tejto parcele sú umiestnené panely, resp. nasypaný štrk a nehnuteľnosť je okrem iného používaná ako prístupová cesta k firme pôvodného žalovaného MVDr. P. V.. Žalobca na základe zmluvy s Ing. V. F. prenajal uvedenú nehnuteľnosť Ing. F. za účelom zabezpečenia prístupu na nehnuteľnosti vo vlastníctve nájomcu. Podľa čl. V. zmluvy nájomca bol oprávnený nehnuteľnosť prenechať do podnájmu tretím osobám len s predchádzajúcim písomným súhlasom prenajímateľa. Ing. F. dňa 1. 10. 2005 uzatvoril zmluvu o podnájme so spoločnosťou V. P.O.Š., s.r.o. a dňa 1. 5. 2004 zmluvu o podnájme s MVDr. P. V.. Doba podnájmu bola stanovená na neurčito, pričom z obidvoch zmlúv vyplynulo, že podnájom je determinovaný hlavným nájomným pomerom a zánikom hlavného nájomného pomeru zaniká aj podnájom. Žalobca ako vlastník nehnuteľnosti udelil súhlas na uzavretie zmluvy o podnájme s MVDr. P. V. dňa 29. 4. 2004. Dňa 2. 11. 2006 žalobca doručil Ing. V. F. odstúpenie od nájomnej zmluvy zo dňa 29. 4. 2004, a to preto, lebo Ing. V. F. bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu umožnil užívanie nehnuteľnosti V. V.. Právny predchodca žalovanej MVDr. P. V. iný právny titul na užívanie nehnuteľnosti žalobcu nemal. Jeho smrťou zmluva zanikla a práva z nej vyplývajúce nemohli prejsť na dedičov MVDr. P. V.. Navyše súhlas MVDr. P. V. získal v súvislosti so svojím podnikaním, v ktorom žalovaná nepokračuje. Aj za predpokladu prechodu práv vyplývajúcich zo zmluvy o podnájme na žalovanú, tieto by zanikli zánikom zmluvy o nájme uzatvorenej medzi žalobcom a Ing. V. F.. Pokiaľ sa žalovaná v inom konaní domáhala určenia platnosti zmluvy o nájme uzatvorenej medzi žalobcom a Ing. V. F., v takomto konaní žalovaná úspech mať nemôže. Nie je totiž účastníčkou uvedeného právneho vzťahu. Okrem toho samotná žalovaná, resp. jej právny zástupca potvrdili, že Ing. V. F. odstúpenie od nájomnej zmluvy považuje za platné. V dôsledku uvedeného súd prvého stupňa žalobe vyhovel.
Parcela č. 3094 bola v minulosti vlastníctvom spoločnosti I. R., resp. patrila jeho právnemu predchodcovi V. H. - X. A., a to od roku 1964. Túto skutočnosť účastníci v konaní ani nespochybňovali. Rozhodnutím odboru výstavby Okresného národného výboru v Prešove zo dňa 6. 12. 1965 bolo rozhodnuté o
vyvlastnení nehnuteľnosti v k. ú. obce Z. V., na ktorých je vybudovaná čistiaca stanica s príjazdovou cestou, teda zjavne aj parcely č. 3094, na ktorej sa nachádza príjazdová cesta k čističke. Na tomto rozhodnutí nie je pečiatka právoplatnosti a z ostatných predložených dôkazov je zrejmé, že toto rozhodnutie ani nenadobudlo právoplatnosť. Ako vlastník nehnuteľnosti aj po roku 1965 bol uvedený pôvodný vlastník, pričom jeho majetok nadobudol v konkurze žalobca. Počas konkurzného konania spoločnosti I. R., a.s. bola táto nehnuteľnosť zapísaná ako vlastníctvo úpadcu.
Ohliadkou vykonanou na mieste samom bolo zistené, že sporná parcela sa nenachádza v uzavretom areáli účastníkov konania. Úpravu povrchu tohto pozemku, a to položením betónových panelov na jednej časti a nasypaním štrku a kamenia na časti druhej vykonala spoločnosť Strojstav alebo spoločnosť Rempo, pričom v tom čase vlastníkom pozemku bola spoločnosť I.. Táto parcela sa užívala pôvodne ako príjazdová cesta k čističke odpadových vôd, ktorá je umiestnená na konci tejto parcely. Ďalej túto parcelu na prechod k obhospodarovaným pozemkom využívali pracovníci štátneho majetku, ako aj občania na prechod k svojím nehnuteľnostiam. Od určitého obdobia ju využívala ako prístupovú cestu k svojej prevádzke spoločnosť Rempo. Vlastník pozemku námietky proti využívaniu tohto pozemku na komunikačné účely nemal.
Podľa ust. § 1 ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách pozemnú komunikáciu tvorí cestné teleso a jej súčasti. Pozemná komunikácia je teda charakterizovaná ako teleso, teda má hmotný v prírode rozlíšiteľný charakter. Za komunikáciu v zmysle tohto ustanovenia teda nie je možné považovať takú úpravu pozemku, z ktorej je iba zrejmé, že pozemok je používaný na komunikačné účely, napr. vychodením cestičky bez toho, aby bolo vytvorené cestné teleso. V danom prípade parcela č. 3094 je sčasti upravená položením panelov a sčasti len nasypaním štrku, resp. kameňa. Takúto provizórnu úpravu nie je možné považovať za pozemnú komunikáciu. Pozemná komunikácia podľa citovaného ustanovenia musí mať určitú technickú kvalitu na to, aby bola považovaná za pozemnú komunikáciu.
Aj za predpokladu, ak by bolo možné úpravu zrealizovanú na pozemku považovať za komunikáciu, je potrebné zodpovedať na otázku, o aký druh komunikácie sa jedná. Do úvahy prichádza klasifikácia ako miestna komunikácia alebo ako komunikácia účelová (§ 1 ods. 1 písm. c) a d) cestného zákona). Komunikácia na nehnuteľnosti nemôže byť miestnou komunikáciou. Podľa § 4b cestného zákona miestnymi komunikáciami sú všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácií. Na to, aby daná komunikácia bola považovaná za miestnu, musela by byť vo vlastníctve obce. Táto podmienka však splnená nie je, pretože v konaní bolo preukázané, že predmetná parcela obci nikdy nepatrila a parcelu na komunikačné účely obec neupravila. Daná komunikácia je teda účelovou komunikáciou (§ 22 cestného zákona). Účelové komunikácie sa členia na verejné a neverejné. V danom prípade nie je možné posúdiť, či účelová komunikácia je verejnou alebo neverejnou. Definícia v ust. § 22 ods. 3 cestného zákona uvádza len jeden príklad neverejnej komunikácie, a to účelovú komunikáciu v uzavretom priestore. Toto však nie je vyčerpávajúca definícia neverejných komunikácií a zákon vôbec neobsahuje definíciu verejných účelových komunikácií. Pre ďalšie posúdenie veci však nie je potrebné určiť, či sa jedná o komunikáciu verejnú alebo neverejnú.
Aj obaja právni zástupcovia účastníkov vo svojich záverečných vyjadreniach uviedli, že ak vlastník pozemku zriadi účelovú komunikáciu alebo súhlasí čo by len konkludentne s jej zriadením, pričom nejde o komunikáciu vo vnútri areálu, stáva sa takáto komunikácia verejne prístupnou a vzťahuje sa na ňu právo všeobecného užívania pozemnej komunikácie. Súkromné práva vlastníka sú v tomto prípade obmedzené verejnoprávnym inštitútom všeobecného užívania pozemnej komunikácie. Uvedené vyplýva z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR. Tieto rozhodnutia sú pre daný prípad nepoužiteľné, pretože právna úprava pozemných komunikácií v Českej republike je odlišná od právnej úpravy pozemných komunikácií v Slovenskej republike. Inštitút všeobecného užívania v zákonodarstve Českej republiky sa vzťahuje na všetky pozemné komunikácie, a teda aj na účelovú komunikáciu. Ust. § 6 cestného zákona však uvádza, že všeobecné užívanie sa týka len diaľnic, ciest a miestnych komunikácií. Netýka sa teda účelových komunikácií. Pokiaľ zákonodarca inštitút všeobecného užívania obmedzil len na prvé tri kategórie pozemných komunikácií a nie na účelové komunikácie, na takúto úpravu nie je možné neprihliadať. Sám zákonodarca vytvoril rozdiel v právnej úprave účelových komunikácií na
rozdiel od ostatných pozemných komunikácií, keď nepredpokladá ich všeobecné užívanie. Charakter užívania týchto ciest teda nemá verejnoprávny charakter a využívanie týchto ciest sa musí podriaďovať vôli vlastníka, pretože tieto pozemné komunikácie sú vo vlastníctve konkrétnej fyzickej alebo právnickej osoby. V takomto prípade teda prichádza do úvahy ochrana vlastníckeho práva podľa ust. § 126 OZ.
Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že žalobca nemal pripomienky v konaní o napojení areálu právneho predchodcu žalovanej na komunikáciu na parcele č. 3094, pretože ani takéto jeho konanie nemalo za následok vznik práva žalovanej predmetnú parcelu užívať, nakoľko ide o účelovú komunikáciu nezaťaženú právom všeobecného užívania.
Vecné bremeno, ktoré je na uvedenej parcele zapísané podľa zákona č. 66/2009 Z. z. nemohlo podľa ustanovení tohto právneho predpisu vzniknúť, pretože na uvedenej parcele sa nenachádza pozemná komunikácia. Ak by tam aj komunikácia bola, nie je vo vlastníctve obce ani vyššieho územného celku.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Alternatívne požadovala rozhodnutie zmeniť tak, aby žaloba žalobcu bola zamietnutá. Poukázala na ust. § 157 ods. 2 O.s.p., z ktorého vyplýva, že v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne, jasne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Žalovaná do spisu predložila listinné dôkazy o existencii komunikácie na parcele č. 3094. Prečo na tieto listinné dôkazy nachádzajúce sa na č. l. 14 až 66 spisu a výpovede svedkov nebolo prihliadnuté, sa z odôvodnenia rozhodnutia zistiť nedá. Takýto postup je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR aj s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Okrem toho, uložený zákaz sa vzťahuje na parcelu č. 3094 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1272 m2 zapísanú na LV č. XXXX k. ú. Z. V.. Podľa aktuálneho výpisu z LV č. XXXX k. ú. Z. V. parcela č. 3094 nemá výmeru 1272 m2, ale výmeru 1634 m2. Výrok rozsudku je preto neurčitý a nevykonateľný, pretože nie je zrejmé, ktorých konkrétnych metrov štvorcových sa zákaz prechodu týka. Z predložených listinných dôkazov a zo svedeckých výpovedí vypočutých svedkov vyplynula skutočnosť, podľa ktorej sporná nehnuteľnosť sa užívala ako pozemná komunikácia. Z ustanovení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách vyplýva, že medzi pozemné komunikácie patria aj účelové komunikácie vo vlastníctve právnických a fyzických osôb, pričom výstavba, užívanie, ochrana pozemných komunikácií, práva a povinnosti vlastníkov a správcov pozemných komunikácií a ich užívateľov patria do pôsobnosti orgánov štátnej správy a orgánov štátneho odborného dozoru. Preto záver, že inštitút všeobecného užívania sa netýka verejných účelových komunikácií, nie je správny. Vlastník pozemku, na ktorom sa nachádza verejná účelová komunikácia, si nemôže robiť, čo chce, ale musí rešpektovať verejnoprávny charakter takejto komunikácie. Účelová komunikácia je pozemnou komunikáciou spĺňajúcou znaky uvedené v ust. § 22 ods. 1 a 3 zákona č. 135/1961 Zb. Pozemok je pozemnou komunikáciou vtedy, ak ide o dopravnú cestu určenú k užívaniu cestovnými a inými vozidlami a chodcami k spojeniu jednotlivých nehnuteľností pre potreby vlastníkov týchto nehnuteľností alebo k spojeniu týchto nehnuteľností s ostatnými pozemnými komunikáciami. Pozemok spĺňajúci tieto kritériá sa stáva účelovou komunikáciou zo zákona bez potreby predchádzajúceho rozhodnutia správneho orgánu o jeho kategorizácii ako účelovej komunikácii. Verejnú účelovú komunikáciu môže príslušná obec vyhlásiť za neverejnú len so súhlasom jej vlastníka. Pre posúdenie, či je pozemok účelovou komunikáciou, je rozhodujúci faktický stav definovaný v ust. § 22 ods. 1 cestného zákona, teda jeho využívaním neurčitým okruhom osôb po neurčitú dobu. Účelovými komunikáciami sú tak typicky dopravne menej významné komunikácie v obciach, lesné a poľné cesty, komunikácie v chatových osadách a podobne. Účelová komunikácia nevyžaduje nijaké spevnenie a postačuje, ak je rozlíšiteľná v teréne a slúži svoju účelu vymedzenému v zákone. Verejne prístupné účelové komunikácie je možné bezplatne užívať na účel, ku ktorému boli určené, to znamená, že na ne musí byť zabezpečený verejný prístup a vlastník pozemku, na ktorom sa táto komunikácia nachádza, musí toto užívanie strpieť.
Žalobca navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie je opodstatnené.
V danom prípade zamietnutie žaloby bolo odôvodnené skutočnosťou, podľa ktorej provizórnu úpravu parcely č. 3094 položením panelov a nasypaním štrku a kamenia nemožno považovať za pozemnú komunikáciu, nakoľko táto podľa ust. § 1 ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (ďalej len „cestný zákon“) musí mať určitú technickú kvalitu. O akú technickú kvalitu má ísť, z odôvodnenia rozhodnutia sa zistiť nedá, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť, najmä za situácie, ak parcela č. 3094 sa mala využívať ako príjazdová cesta k čističke odpadových vôd, na prechod zamestnancov štátneho majetku k obhospodarovaným pozemkom, na prechod občanov k ich nehnuteľnostiam a ako prístupová cesta k prevádzke spoločnosti Rempo. Takto zistený spôsob užívania zodpovedá definícii účelových komunikácií obsiahnutej v ust. § 22 ods. 1 cestného zákona. Podľa tohto ustanovenia účelové komunikácie slúžia k spojeniu jednotlivých výrobných závodov alebo jednotlivých objektov a nehnuteľností s ostatnými pozemnými komunikáciami alebo komunikačným účelom v uzavretých priestoroch alebo objektoch.
Z ust. § 1 ods. 3 cestného zákona nevyplýva, aby cestné teleso tvoriace pozemnú komunikáciu malo byť stavbou spojenou so zemou pevným základom. Takéto spojenie je významné len z hľadiska posúdenia toho, či stavbu je potrebné považovať za nehnuteľnosť (§ 119 ods. 2 OZ) alebo nie.
Nesprávnym je i záver spochybňujúci verejnoprávny charakter užívania verejných účelových komunikácií.
Hoci inštitút všeobecného užívania upravený v ust. § 6 cestného zákona sa vzťahuje iba na diaľnice, cesty a miestne komunikácie, táto okolnosť neznamená, aby účelové komunikácie nemohli mať charakter verejne prístupných komunikácií. Nezaradenie účelových komunikácií do ust. § 6 cestného zákona bolo spôsobené len tým, že účelové komunikácie nie sú na rozdiel od diaľnic, ciest a miestnych komunikácií výlučne určené na všeobecné užívanie.
Ust. § 22 ods. 3 cestného zákona člení účelové komunikácie na verejné a neverejné. Neverejnými sú iba účelové komunikácie v uzavretých priestoroch alebo objektoch a verejné účelové komunikácie vyhlásené príslušnou obcou so súhlasom vlastníka za neverejné. Ostatné účelové komunikácie majú preto charakter komunikácií verejných. Už z terminologického označenia časti účelových komunikácií ako verejných je vylúčené, aby takéto verejné účelové komunikácie mali byť využívané iba ich vlastníkmi.
Obsahové náležitosti rozsudku určuje ust. § 157 O.s.p. Ich správnosť a úplnosť je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo nie, sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.
V tejto súvislosti je právne významné ust. § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 157 ods. 2 O.s.p., dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v
ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej.
Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkovi odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V ňom bude úlohou súdu prvého stupňa podrobne odôvodniť svoje rozhodnutie vo vzťahu k vykonaným úpravám na parcele č. 3094 a zistiť, či týmito úpravami došlo k vytvoreniu pozemnej komunikácie a akej.
Prvostupňový súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.) v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Záverom je potrebné poukázať na nepresnosť vo výmere parcely č. 3094. Podľa listu vlastníctva č. XXXX (č. l. 51 spisu) výmera tejto nehnuteľnosti je 1634 m2 a nie 1272 m2.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.