Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31CoKR-2-2022.pdf
PDF · 209.36 KB
Case nature
Area
Subarea
31CoKR/2/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Pavol Laczo, v právnej veci žalobcu: JUDr. Tibor Timár, so sídlom P. Pázmaňa 915/9, Šaľa, IČO: 37 514 377, správca úpadcu A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., zastúpenému splnomocnencom: Advokátska kancelária TIMAR & partners, s. r. o., so sídlom P. Pazmáňa 2367/17A, Šaľa, IČO: 36 866 296, proti žalovanému: E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/ XX, D., zastúpenému advokátom: JUDr. Tibor Sanák, so sídlom Námestie SNP 2, Trnava, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 23Cbi/18/2016-335 zo dňa 30.6.2020 – voči vyhovujúcim výrokom I. a II., t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch I. a II. a v závislom výroku IV. o trovách konania p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že právny úkon úpadcu A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., ktorým previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, a to
- pozemok CKN parcelné číslo 126/22, záhrady, o výmere 222 m2,
- pozemok CKN parcelné číslo 126/130, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 63 m2,
- pozemok CKN parcelné číslo 126/131, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 111 m2,
- stavba súpisné číslo XXXX, postavená na pozemku parcelné číslo 126/131, rodinný dom, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na liste vlastníctva č. XXX vedenom Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor, pre okres Sereď, obec D., katastrálne územie D. F., na základe kúpnej zmluvy zo dňa 18.5.2015 za kúpnu cenu 33 eur, ktorej vklad v prospech žalovaného do katastra nehnuteľností bol povolený pod č. V-2313/2015 dňa 19.6.2015, je voči veriteľom úpadcu v konkurznom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 36K/15/2015 právne neúčinný. Výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť do všeobecnej podstaty úpadcu A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., peňažnú náhradu vo výške 11.644,78 eura do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom III. žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom IV. rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 9 ods. 2, § 57 ods. 1, 2, 4, § 58 ods. 1, 2, 3 a § 63 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej tiež len „ZKR“), ako i ust. § 49 a § 116 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).
Vecne súd prvej inštancie dôvodil tým, že predmetom žaloby je určenie neúčinnosti právneho úkonu úpadcu, ktorými došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, zapísaným na liste vlastníctva číslo XXX, vedeným Okresným úradom Galanta, katastrálny odbor, pre katastrálne územie D. F., na základe kúpnej zmluvy zo dňa 18.5.2015, za kúpnu cenu 33 eur, ktorej vklad v prospech žalovaného do KN bol povolený pod V - 2313/2015 dňa 19.6.2015, voči veriteľom v konkurznom konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 36K/15/25015. Medzi stranami nebol sporný skutkový stav v tom, že kúpnou zmluvou zo dňa 27.10.2003 žalovaný s vtedajšou manželkou E. F. kúpili od úpadcu a jeho manželky G. B. sporné nehnuteľnosti za kúpnu cenu 22.239,93 eura (670.000 Sk). Žalovaný spolu s vtedajšou manželkou si na základe zmluvy o hypotekárnom úvere č. 064/3011/03HU zo dňa 19.9.2003 vzali úver na financovanie dostavby rozostavaného rodinného domu, ktorý aj po zániku manželstva uhrádzal žalovaný. Ďalšou kúpnou zmluvou zo dňa 15.2.2012 žalovaný s vtedajšou manželkou predali úpadcovi predmetné nehnuteľnosti za kúpnu cenu 33 eur. Následne previedol úpadca predmetné nehnuteľnosti spornou kúpnou zmluvou zo dňa 18.5.2015 znova na žalovaného za kúpnu cenu 33 eur. Obe strany sporu sa zhodli na tom, že hodnota sporných nehnuteľností bola v rozhodnom čase v roku 2015 vo výške približne 150.000 eur. Nie je sporné, že namietaný právny úkon prevodu vlastníckeho práva k posudzovaným nehnuteľnostiam vykonal úpadca v prospech svojho syna, teda spriaznenej osoby ako to predpokladá § 9 ods. 2 ZKR v nadväznosti na § 116 OZ. Procesná obrana žalovaného spočívala v argumentácii, že bývalá manželka žalovaného listom zo dňa 16.3.2012 adresovaným úpadcovi odstúpila od kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012, a preto sporná kúpna zmluva zo dňa 18.5.2015 je absolútne neplatným právnym úkonom, a teda žalovaný a jeho bývalá manželka majú byť naďalej vlastníkmi sporných nehnuteľností.
Súd v prvom rade posudzoval otázku zachovania lehoty na podanie odporovacej žaloby v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 ZKR. Ako vyplýva z Obchodného vestníka pod č. 190/2015 účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu nastali dňa 6.10.2015. Žaloba bola súdu doručená dňa 11.7.2016, na základe čoho súd konštatoval včasné podanie žaloby pri zachovaní jednoročnej prekluzívnej hmotno- právnej lehoty.
V súvislosti s námietkou žalovaného o absolútnej neplatnosti posudzovaného právneho úkonu prevodu vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy zo dňa 18.5.2015 súd uviedol, že pri právnom úkone, ktorý je neplatný, nemožno vysloviť jeho odporovateľnosť. Neplatnosť právneho úkonu má prednosť pred jeho odporovateľnosťou a odporovať možno len platnému právnemu úkonu. Z predloženej listiny „Odstúpenie od zmluvy“ (č. l. 64 spisu) vyplýva, že svedkyňa E. F. odstúpila od kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012 z dôvodu podľa § 49 OZ, pretože uvedenú zmluvu mala podpísať v tiesni, pod nátlakom a za jasne nevýhodných podmienok (novostavba rodinného domu s pozemkami za kúpnu cenu iba 33 eur). V predmetnom liste ďalej svedkyňa uvádza, že tieto nehnuteľnosti nevyužíva a nemá o ne záujem a je ochotná rokovať o podmienkach prevodu na úpadcu. Svedkyňa F. pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 13.9.2017 sama potvrdila, že obsah kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012 poznala, zmluvu podpísala slobodne, žalovaný na ňu nevyvíjal fyzický ani psychický nátlak, kúpnu cenu si pamätala, ale ju neriešila, lebo chcela urobiť „hrubú čiaru“ za manželstvom so žalovaným. Zároveň však účelovo tvrdila, že mala za to, že je vlastníčkou sporných nehnuteľností, pretože odstúpila od kúpnej zmluvy z roku 2012. Je potom otázne, prečo nijakým spôsobom neriešila zápis jej vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, ak sa teda riadila radami jej právneho zástupcu. Súd vyhodnotil ako nevierohodné, že by v danom čase právny zástupca poradil svedkyni odstúpiť od zmluvy, ale ďalej už neriešili otázku jej vlastníckeho práva aj v katastri nehnuteľností. V písomnom vyjadrení zo dňa 17.8.2016 (č.l. 62 spisu) žalovaný uviedol, že požiadal otca, aby previedol nehnuteľnosti znova na neho, čo sa realizovalo kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa 18.5.2015. Pri výsluchu na pojednávaní dňa 13.9.2017 (č.l. 135 spisu) už však žalovaný účelovo tvrdil, že kúpnu zmluvu v roku 2015 neriešil, lebo mu otec (úpadca) len formálne dal podpísať kúpnu zmluvu, hoci údajne bol žalovaný presvedčený, že zostal s manželkou vlastníkom nehnuteľností. Teda žalovaný na jednej strane sám uvádza, že k uzatvoreniu spornej kúpnej zmluvy zo dňa 18.5.2015 došlo po spoločnej dohode s jeho otcom (úpadcom), následne sa však uzatvorenie tejto kúpnej zmluvy snaží vykresliť tak, že „opätovne kúpil nehnuteľnosti od svojho otca, lebo mu takisto prišiel od neho papier, že mu to predáva“ a že „len tak podpísal papier, nebol si právne vedomý, čo podpisuje“. Zároveň žalovaný tvrdil aj to, že ku kúpnej cene v kúpnej zmluve z 18.5.2015 dospeli spolu
s úpadcom takisto, ako to bolo v roku 2012, dali tam rovnakú sumu 33 eur, bolo to symbolické a vedeli, že tá zmluva je zrušená a chceli, aby to bolo papierovo vysporiadané. Jednotlivé vyjadrenia žalovaného vyznievajú rozporuplne a nevierohodne. Pokiaľ bol žalovaný naozaj presvedčený o tom, že jeho bývalá manželka platne odstúpila od kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012 a že sú spolu s ňou teda naďalej vlastníkmi sporných nehnuteľností, nemá logický zmysel spisovať s jeho otcom ďalšiu kúpnu zmluvu, ktorou jeho otec (úpadca) predáva žalovanému nehnuteľnosti, o ktorých je žalovaný presvedčený, že patria jemu a jeho bývalej manželke. Tiež je potom otázka, prečo úpadca predával sporné nehnuteľnosti touto kúpnou zmluvou v roku 2015 len žalovanému a nie aj jeho bývalej manželke, keď ako sám uvádzal žalovaný „len chcel dať papierovo ten stav, aký v skutočnosti je“. O tom, že žalovaný, úpadca a ani svedkyňa E. F. nepovažovali odstúpenie od kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012 za platné a že vychádzali práve z platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 18.5.2015 svedčí nielen to, že žalovaný dal návrh na vklad do katastra nehnuteľností, kde právnym titulom pre vznik vlastníckeho práva žalovaného (a nie aj jeho bývalej manželky) je práve sporná kúpna zmluva zo dňa 18.5.2015, ale aj to, že svedkyňa E. F. nikdy nepodala návrh na zapísanie do listu vlastníctva, nedomáhala sa vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, ani sa nedomáhala práva užívať sporné nehnuteľnosti. Samotná svedkyňa teda vychádzala z toho, že jej sporné nehnuteľnosti nepatria. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v ustanovení § 49 OZ je upravené právo zmluvnej strany odstúpiť od zmluvy na základe zákonného dôvodu. Právo na odstúpenie od zmluvy ako subjektívne právo je právnym prostriedkom odstránenia vadnosti právneho úkonu, ktorá bola spôsobená nedostatkom slobodného utvárania vôle konajúceho. Zákonným dôvodom odstúpenia od zmluvy je tá skutočnosť, že vôľa konajúceho uzavrieť zmluvu nebola vytvorená slobodne, ale pod vplyvom vonkajšieho tlaku, ktorým je v tomto prípade tieseň. Pre platné odstúpenie od zmluvy vyžaduje zákon naplnenie aj ďalšej kumulatívnej podmienky a to, aby k právnemu úkonu zo strany konajúceho došlo za veľmi nevýhodných podmienok pre osobu, ktorá sa dovoláva práva odstúpiť od zmluvy. Z výsluchu svedkyne E. F. a aj z obsahu listiny „Odstúpenie o zmluvy“ celkom jednoznačne vyplýva, že v danom prípade neboli naplnené zákonné podmienky na platné odstúpenie od zmluvy podľa § 49 OZ, pretože svedkyňa predmetnú kúpnu zmluvu z 15.2.2012 nepodpisovala v tiesni ani pod nátlakom, ale slobodne a vedome. Takisto nie je možné uznať platnosť odstúpenia od zmluvy ani z dôvodu nápadne nevýhodných podmienok, pretože ako správne poznamenal žalobca podľa § 40a OZ neplatnosť právneho úkonu pre jeho rozpor s § 589 Občianskeho zákonníka (cenu treba dojednať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, inak je zmluva neplatná), je neplatnosť relatívna, ktorej sa nemôže dovolávať ten, kto neplatnosť spôsobil. Teda ak svedkyňa potvrdila, že s kúpnou cenou 33 eur súhlasila, nemôže sa následne domáhať neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012, a to v zmysle zásady, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania. Súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že odstúpenie svedkyne E. F. od kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012 je neplatné, a teda kúpna zmluva zo dňa 18.5.2015 je platným právnym úkonom, a je teda možné napadnúť jeho právnu neúčinnosť.
Súd ďalej riešil naplnenie hmotno-právneho predpokladu úspešnosti odporovacej žaloby, a to preukázanie ukrátenia uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka podľa § 57 ods. 4 ZKR. Táto je spojená s preukázaním, že právny úkon dlžníka (úpadcu) ukrátil uspokojenie konkrétnej prihlásenej pohľadávky konkurzného veriteľa, teda že v dôsledku tohto právneho úkonu nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku dlžníka uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Pritom ak by aj právnym úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu jeho majetku, nemožno sa úspešne domáhať odporovateľnosti, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal, postačuje na uspokojenie prihlásenej pohľadávky, pretože týmto úkonom dlžníka potom nedošlo k ukráteniu uspokojenia prihlásenej pohľadávky veriteľa. Úpadca vykonal sporný právny úkon (uzavretie kúpnej zmluvy) dňa 18.5.2015, pričom prakticky v totožnom čase dňa 19.6.2015 zároveň sám podal návrh na konkurz. Je teda zrejmé, že v rozhodnom čase bol úpadca v úpadku. Súčasne sa úpadok úpadcu v čase vykonania odporovateľného úkonu predpokladá s poukazom na § 58 ods. 2 ZKR, rovnako ako aj vedomosť žalovaného o úpadku úpadcu. Žalovaný, hoci ho v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno, nepreukázal, že by v rozhodnom čase disponoval úpadca majetkom, ktorý by postačoval na úhradu jeho v tom čase existujúcich záväzkov voči konkurzným veriteľom. Uznesenie konkurzného súdu zo dňa 28.9.2015, v odôvodnení ktorého konkurzný súd konštatoval, že majetok dlžníka (úpadcu) postačuje na úhradu nákladov konkurzu, nemožno považovať za preukázanie dostatočnosti majetku úpadcu v čase vykonania odporovateľného právneho úkonu. Pretože ak aj majetok dlžníka postačoval na úhradu vtedajších nákladov konkurzu, z toho nemožno vyvodiť, že dlžník nie je v úpadku a že jeho majetok postačuje nielen na úhradu nákladov konkurzu, ale aj na úhradu všetkých jeho záväzkov voči jeho veriteľom. Podľa predloženého
Zoznamu pohľadávok (č.l. 49 spisu) mal úpadca v čase vykonania odporovateľného právneho úkonu veriteľov, ktorých zistené pohľadávky boli v sume 22.058,71 eura. Sporové strany sa zhodli na tom, že hodnota nehnuteľností bola v čase vykonania sporného právneho úkonu vo výške cca 150.000 eur, preto predaj nehnuteľnosti za cenu 33 eur spriaznenej osobe (synovi) je v situácii, keď má úpadca ďalších veriteľov celkom nepochybne odporovateľným právnym úkonom bez primeraného protiplnenia ako to predpokladá ustanovenie § 59 ZKR. Podľa údajov zverejnených v Obchodnom vestníku č. 107/2015 zo dňa 8.6.2015 (č.l. 7 spisu), konkurzné konanie voči úpadcovi bolo začaté s účinkami od 9.6.2015. Kúpna zmluva, na základe ktorej previedol úpadca vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalovaného, bola uzavretá dňa 18.5.2015. K naplneniu skutkovej podstaty posudzovaného právneho úkonu v prospech spriaznenej osoby tak došlo v zákonnej 3-ročnej lehote pred začatím konkurzného konania (§ 58 ods. 3 ZKR).
K argumentácii žalovaného, že na dostavbu rodinného domu si vzal hypotekárny úver, ktorý splácal výlučne on a že on dokončil rozostavanú stavbu súd uviedol, že investície žalovaného do zhodnotenia sporných nehnuteľností sú pre posúdenie odporovateľnosti právneho úkonu úpadcu irelevantné, pretože prípadné obohatenie konkurznej podstaty rieši ustanovenie § 65 ZKR, v zmysle ktorého, ak v dôsledku plnenia pre neúčinný právny úkon do podstaty, sa podstata obohatila, má ten, na úkor koho sa podstata obohatila, právo na vydanie obohatenia z podstaty, pričom nárok z obohatenia podstaty si možno uplatniť ako pohľadávku proti dotknutej podstate.
Súd prvej inštancie teda skonštatoval, že žalobca preukázal všetky skutočnosti relevantné pre určenie odporovateľnosti právneho úkonu úpadcu v prospech žalovaného. Súd preto určil, že tieto právne úkony sú voči veriteľom v konkurze právne neúčinné a zároveň podľa § 63 ods. 2 ZKR zaviazal žalovaného na plnenie v prospech všeobecnej podstaty úpadcu vo výške 11.644,78 eur. Vychádzal pritom z predloženého Prehľadu pohľadávok po čiastočnom rozvrhu výťažku VKP a rozvrhu výťažku OKP (č.l. 284 spisu), z ktorého vyplýva, že v konkurznom konaní nedošlo k uspokojeniu konkurzných veriteľov, pretože majetok zapísaný do súpisu (oddelenej, ale aj všeobecnej) konkurznej podstaty na uspokojenie veriteľov nepostačoval. Po úplnom speňažení majetku zostali pohľadávky konkurzných veriteľov uspokojené len do sumy 8.845,95 eura, a na uspokojenie ešte zostala suma 13.212,77 eura. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že výška zistených pohľadávok konkurzných veriteľov činí sumu 22.058,71 eura, podľa uznesenia Okresného súdu Trnava č.k. 36K/15/2015-424 zo dňa 15.8.2018 o schválení čiastočného rozvrhu výťažku zo speňaženia všeobecnej podstaty (č.l. 278 spisu), boli nezabezpečení veritelia uspokojení vo výške 3.393,99 eura (percento uspokojenia veriteľov 20,437%). Podľa žiadosti správcu o schválenie konečného rozvrhu výťažku oddelenej konkurznej podstaty zo dňa 11.10.2016 (č.l. 280 spisu) a listu zabezpečeného veriteľa o schválení konečného rozvrhu výťažku oddelenej podstaty zo dňa 20.10.2016 (č.l. 282 spisu) bola pohľadávka zabezpečeného veriteľa zistená vo výške 19.964,96 eura a uspokojená vo výške 5.451,95 eura. Z listiny o prehľade peňažných pohľadávok po zostavení čiastočného rozvrhu výťažku za obdobie od 1.6.2018 do 30.6.2020 (č.l. 324 spisu) vyplýva, že v súpise všeobecnej konkurznej podstaty je zapísaný ešte majetok v rozsahu zrážok z dôchodku úpadcu celkovo v sume 1.567,99 eura, ktorý je možný použiť na uspokojenie pohľadávok konkurzných veriteľov. Na základe toho súd rozhodol o povinnosti žalovaného uhradiť peňažnú náhradu do všeobecnej podstaty vo výške 11.644,78 eura, keď od sumy zistených pohľadávok konkurzných veriteľov odpočítal objem finančných prostriedkov, v akom už konkurzní veritelia boli uspokojení zo speňaženého majetku úpadcu [t.j. 22.058,71 eura - (3.393,99 eura + 5.451,95 eura + 1.567,99 eura)], a vo zvyšnej časti žalobu s poukazom na § 63 ods. 1 ZKR zamietol.
Súd nevykonal dokazovanie ďalšími navrhnutými dôkazmi - oboznámením sa so spisom Okresného súdu Trnava vedeného pod sp.zn. 20P/110/2012, dopytom na OTP Banku a.s., dopytom na Okresný úrad Galanta katastrálny odbor, opätovným výsluchom E. F., výsluchom JUDr. Miloša Chrenka, znaleckým dokazovaním, pretože vykonanie týchto dôkazov nebolo pre rozhodnutie v merite veci potrebné. Uviedol, že neprihliadal na žalovaným podanú námietku zaujatosti voči znalcovi Ing. arch. Vojtechovi Volkovičovi, nakoľko táto nespĺňala zákonné náležitosti. Okrem toho tento súdom ustanovený znalec v konaní žiadny znalecký posudok nevyhotovoval.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a v spore procesne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie, a to vychádzajúc z obsahu podaného odvolania voči jeho vyhovujúcim výrokom I. a II. z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Dôvodil, že jeho bývalá manželka E. F., v tom čase B. prostredníctvom advokáta JUDr. Miloša Chrenka odstúpila od kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012, a to s poukazom na ust. § 49 OZ, nakoľko predmetnú zmluvu uzavrela v tiesni, pod nátlakom a za jasne nevýhodných podmienok (novostavba rodinného domu s pozemkami za kúpnu cenu iba 33 eur). Podľa § 48 ods. 2 OZ odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje. Odstúpenie od zmluvy znamená, že právny stav k nehnuteľnosti zostáva taký, ako bol pred uzavretím zmluvy, teda vlastníkmi nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom zmluvy zo dňa 15.2.2012 sa stali opäť E. B. a E. F., v tom čase B.. Súd na základe výpovedí E. F. a vyjadrenia žalovaného č. l. 62 dospel k záveru, že odstúpenie svedkyne E. F. od kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012 je neplatné, a teda kúpna zmluva zo dňa 18.5.2015 je platným právnym úkonom a je teda možné napadnúť jeho právnu neúčinnosť. Je však zrejmé, že kúpna zmluva zo dňa 27.10.2003, ktorou kupovali manželia E. B. a E. B. od A. B. a G. B. sporné nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v kat. úz. D. F., LV č. XXX, za kúpnu cenu 670.000,-Sk (22.240 eur), je úplne iná ako kúpna zmluva zo dňa 15.2.2012, ktorou E. B. a E. B. predali sporné nehnuteľnosti kupujúcemu A. B. za kúpnu cenu 33 eur. Každému musí byť jasné, že pokiaľ kúpili nehnuteľnosti za 670.000,-Sk (22.240 eur) a vykonali rozsiahlu investíciu tak, že predmetnú nehnuteľnosť - dom a pozemky zhodnotili na cca 150.000 eur, tak kúpna cena 33 eur nezodpovedá hodnote nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie si túto závažnú situáciu neuvedomil, neskúmal prečo spornú nehnuteľnosť v hodnote minimálne 150.000 eur previedli na úpadcu A. B. za kúpnu cenu 33 eur, aké dôvody ich k tomu viedli a či môže byť takáto kúpna zmluva platná. Že niečo nebolo v poriadku, o tom svedčí odstúpenie od kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012, ktoré odstúpenie zo dňa 16.3.2012 bolo adresované A. B.. Žalovaný uviedol, že rodinný dom aj pozemky sa rozhodli predať jeho otcovi A. B., pretože žalovaný mal problémy s bývalou manželkou. Na začiatku tohto nešťastného procesu s dispozíciou s nehnuteľnosťami bola myšlienka, aby žalovaný E. B., nejakým spôsobom obchádzal svoju bývalú manželku E. B. prevodom nehnuteľnosti na A. B., ktorý mal následne po krátkej dobe spätne previesť spornú nehnuteľnosť už iba na žalovaného. Bývalá manželka žalovaného E. B. však na tento postup prišla a prostredníctvom advokáta veľmi rozumne a formálne správne odstúpila od zmluvy listinou zo dňa 16.3.2012. Po odstúpení od zmluvy sa s E. B. snažili o dohodu, aby nevznikali zbytočné problémy so spornou nehnuteľnosťou, ktorú stále považovali za ich vlastnú, aj keď bola formálne prevedená na A. B.. To sa im nakoniec aj podarilo (dohoda ohľadne splácania úveru, úprava práv a povinností k mal. deťom a pod.). Dňa 18.5.2015 A. B. formálne previedol na E. B. sporné nehnuteľnosti za kúpnu cenu 33 eur. Tým došlo k formálnemu spätnému prevodu na skutočného vlastníka, pričom žalovaný počas týchto prevodov naďalej splácal úver, ktorý si zobral na kúpu nehnuteľností a na zveľadenie nehnuteľností. Z tohto rozboru je zrejmé, že E. B. a E. B. nikdy nemali vôľu skutočne previesť na A. B. spornú nehnuteľnosť, v hodnote minimálne 150.000 eur, za kúpnu cenu 33 eur. Pri takejto kúpnej cene by sa im nevrátili náklady, ktoré boli spojené s kúpou a s rekonštrukciou nehnuteľnosti. Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Súd prvej inštancie si neuvedomil, že v kúpnej zmluve zo dňa 15.2.2012, ktorou manželia E. B. a E. B. predali sporné nehnuteľnosti A. B., chýba vážnosť vôle. Dôsledok absencie vážnosti vôle je absolútna neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 OZ, v danom prípade kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012. Dôsledok absolútnej neplatnosti spočíva v tom, že A. B. sa nikdy nestal vlastníkom sporných nehnuteľností a E. B. spolu s bývalou manželkou E. B. naďalej ostávajú vlastníkmi sporných nehnuteľností. Pokiaľ kúpna zmluva zo dňa 15.2.2012 predstavuje absolútne neplatný právny úkon, tak ďalší právny úkon –kúpna zmluva zo dňa 18.5.2015, ktorou A. B. prevádzal sporné nehnuteľnosti na E. B. za kúpnu cenu 33 eur predstavuje absolútne neplatný právny úkon, pretože nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám „Nemo plus iurisad alium transferre potest quam ipse habet“. Podporne žalovaný poukazoval aj na právne perfektné odstúpenie od kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012 zo strany E. B., odstúpenie datované dňom 16.3.2012, adresované A. B.; odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje podľa § 48 ods. 2 OZ. Žalovaný považoval za veľkú chybu súdu prvej inštancie, že neskúmal platnosť právneho úkonu zo dňa 15.2.2012, že nesprávne právne vyhodnotil odstúpenie od zmluvy E. B. zo dňa 16.3.2012, a preto nesprávne rozhodol. Uviedol, že nemôže vylúčiť ani posúdenie uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012 ako simulovaný
právny úkon, ktorého cieľom bolo dosiahnuť zastretie iného právneho úkonu, majetkové vyporiadanie manželov B.. Simulovaný právny úkon (právny úkon robený naoko) je vadný pre nedostatok vážnosti (§ 37 ods. 1 OZ) a z toho dôvodu absolútne neplatný. Manželia B. nikdy nemali záujem v skutočnosti previesť na A. B. sporné nehnuteľnosti a tomuto formálnemu prevodu zodpovedala aj kúpna cena 33 eur. Súd prvej inštancie uviedol správne, že pri právnom úkone, ktorý je neplatný, nemožno vysloviť jeho odporovateľnosť. Neplatnosť právneho úkonu má prednosť pred jeho odporovateľnosťou a odporovať je možné len platnému právnemu úkonu.
Žalovaný ďalej namietal, že ak sú prvej inštancie dospel k záveru, že by mal žalovaný zaplatiť do všeobecnej podstaty úpadcu A. B. sumu 11.644,78 eura, tak táto suma je nesprávne vypočítaná, pričom neboli zohľadnené všetky predaje majetku A. B.. Pod bodom 2/ podania správkyne zo dňa 11.6.2018 - výťažok získaný čiastočným speňažovaním všeobecnej konkurznej podstaty je uvedené, že speňažovaná všeobecná konkurzná podstata bola tvorená nasledovnými položkami: a/ speňažovanie pozemkov v obci Prievaly, b/ speňažovanie pozemkov v obci Prievaly, c/ nespotrebovaný preddavok na úhradu odmeny predbežného správcu, d/ zrážky zo mzdy u zamestnávateľa 3J-3D int., s.r.o. za obdobie od 12/2015 do 03/2016 v sume 1.060,90 eura, e/ zrážky z dôchodku od 06/2016 do 05/2018 v sume 831,14 eura. Spolu celková výška výťažku dosiahnutá speňažovaním VKP je v sume 8.739,09 eura. Žalovaný však má voči konaniu správkyne výhrady spočívajúce v tom, že v prehľade výťažku chýba suma získaná dražbou za predaj chaty –rodinného domu súp. č. 32, na parc. č. XXX, zapísanej na LV č. XXXX, kat. úz. H., Okresný úrad Brezno, Katastrálny odbor. Na základe dobrovoľnej dražby, na návrh A. I. J. A., bola vyššie uvedená nehnuteľnosť vydražená na sumu 6.930 eur. Táto nehnuteľnosť bola založená na úver, ktorý si A. B. zobral od Slovenskej sporiteľne, pobočka Trnava, vo výške 15.000 eur a v tejto súvislosti bola predmetná nehnuteľnosť ocenená znalcom z Brezna na sumu cca. 27.000 eur, pretože nehnuteľnosť bola po rekonštrukcii. O túto sumu by sa mala znižovať celková výška pohľadávok, t.j., že pod bodom 3/ rozvrhová časť konečného rozvrhu výťažku všeobecnej podstaty podania A. I. J. A. zo dňa 11.6.2018, v kolónke suma uspokojenia, mala byť uvedená suma 9.896,08 eura (6.930 eur + 2.966,08 eura) a nie suma, ktorá je uvedená vo výške 2.966,08 eura. Ide o pohľadávku firmy Platiť sa oplatí s.r.o. vo výške 19.964,96 eura. Zároveň má žalovaný pochybnosti o správnosti vykonanej dražby, pretože dražba nebola zákonným spôsobom oznámená, konala sa v utajení v snahe docieliť čo najnižšiu cenu, pretože vydražiteľ, spoločnosť MONOPOL, s.r.o., so sídlom Nám. M. R. Štefánika 40/48, 97701 Brezno, IČO 46461582, predmetnú nehnuteľnosť, ktorá mala hodnotu okolo 27.000 eur, kúpil za cenu 6.930 eur. Konateľ spoločnosti MONOPOL, s.r.o., pán K. L. predmetnú nehnuteľnosť prakticky obratom predáva pánovi B. L., zrejme rodinný príslušník. Ďalšie výhrady spočívajú v uvedení nesprávnej výšky zrážky z dôchodku za obdobie 06/2016 do 05/2018 v sume 831,14 eura. Podľa prepočtov žalovaného celková výška zrážok z dôchodku A. B. za obdobie od 06/2016 do 05/2018 činí 1.402,56 eura a spočíva zo zrážok za rok 2016–409,08 eura (58,44 eura x 7); za rok 2017 –701,28 eura (58,44 eura x 12); za rok 2018 –292,20 eura (58,44 eura x 5) = spolu 1.402,56 eura. Taktiež má žalovaný výhrady voči paušálnej odmene správcu vo výške 663,88 eura, náklady správcu M. G. vo výške 627,18 eura, znalecké posudky –dražba nehnuteľnosti vo výške 1.058,88 eura, náklady notára –dražba nehnuteľnosti vo výške 438,85 eura, náklady na vedenie kancelárie od 02/2016 do 05/2018 vo výške 840 eur, poštovné 586,45 eura, čo sú všetko sumy zjavne premrštené, ktoré nemajú reálny základ v skutočných výdavkoch. Zároveň žalovaný predkladá potvrdenie od zamestnávateľa 3J-3D int., s.r.o. ohľadne súm, ktoré boli zrazené v prospech A. I. J. A., a to 1.322 eur a 856,32 eura. Údaj uvedený pod bodom 2. výťažok získaný čiastočným speňažením, pod písm. d. zrážky zo mzdy v sume 1.060,90 eura nie je správny, správne mala byť uvedená suma 2.178,32 eura. Aj z údajov, ktoré boli publikované v Obchodnom vestníku 141/2018, deň vydania 24.7.2018 vyplýva, že do čiastočného rozvrhu výťažku vstúpila iba suma 14.513,01 eura. To znamená, že ak súd dospel k záveru, že by mal žalovaný zaplatiť do všeobecnej podstaty úpadcu 11.644,78 eura, tak potom celková výška nárokov veriteľov činí 26.157,79 eura. Súd prvej inštancie vychádza ale zo sumy 22.058,71 eura a žalovaný nevie, ktorý údaj je správny. Zároveň od r. 2018 do r. 2020 A. B. stále stŕhajú na pokyn žalobcu sumu cca 64 eur/mesiac, čo za 2 roky činí cca 1.536 eur, ktorá suma rovnako nie je započítaná do majetku úpadcu a speňaženia. Preto by už mali byť do dnešného dňa uhradené všetky pohľadávky voči A. B. prihlásené do konkurzu. Správkyňa A. I. J. A. nepostupuje v súlade s § 7 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii č. 7/2005 Z.z., t.j. nekonala s odbornou starostlivosťou primeranou funkcii, alebo postaveniu správcu. Správkyňa všetky nehnuteľnosti úpadcu A. B. predávala úmyselne pod cenu, čím vážne poškodila úpadcu. Dražby boli vykonané v rozpore so zákonom, boli utajené, neboli publikovaná v príslušnom registri, nikto o týchto dražbách nevedel okrem
vopred pripravených záujemcov. Vzhľadom na predaj nehnuteľností, za čo za najnižšiu cenu, Sociálna poisťovňa stále zráža úpadcovi A. B., na základe príkazu správkyne, z jeho invalidného dôchodku.
K otázke preukázania ukrátenia uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka podľa § 57 ods. 4 ZKR žalovaný uviedol, že v uznesení konkurzného súdu zo dňa 28.9.2015 súd konštatoval, že majetok dlžníka postačuje na úhradu nákladov konkurzu. Súd v konkrétnom odôvodnení ale tvrdí, že toto nemožno považovať za preukázanie dostatočnosti majetku úpadcu v čase vykonania odporovateľného právneho úkonu. Žalovaný je názoru, že A. B. mal dostatok majetku na speňaženie a pokiaľ by správkyňa postupovala v súlade so svojimi povinnosťami a nepredávala tento majetok za nízke ceny, tak by určite nebol problém s uspokojením všetkých veriteľov bez nutnosti siahať na rodinný dom zapísaný na LV č. XXX, kat. úz. D. F.. Žalovaný tvrdí, že neplatným právnym úkonom, kúpnou zmluvou zo dňa 15.2.2012 a spätným prevodom, rovnako neplatným právnym úkonom zo dňa 18.5.2015, nemohlo dôjsť k poškodeniu ani jedného z veriteľov A. B., pretože predmetné úkony boli zamerané výlučne na riešenie vzťahov medzi E. B. a E. B.. Uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 26.8.2015, č.k. 36K/15/2015-118 bol vyhlásený konkurz na majetok A. B.. Je logické, že v čase prvého prevodu zo dňa 15.2.2012 o úmysle A. B. podať návrh na konkurz nevedeli a ani vedieť nemohli, pretože návrh na konkurz A. B. podal až v r. 2015. Keby poznali situáciu na strane A. B. a spôsob jeho rozmýšľania, tak by predmetné právne úkony nerobili cez A. B.. Žalovaný preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcu k úhrade trov konania v plnom rozsahu.
Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že odvolanie žalovaného je nedôvodné, pričom súd prvej inštancie v rozsudku, č.k. 23Cbi/18/2016-335 zo dňa 30.6.2020, úplne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a vyhodnotil, a vykonal všetky stranami navrhnuté dôkazy, majúce priamy vplyv na rozhodnutie súdu. V podanom odvolaní žalovaný opakuje rovnaké skutkové tvrdenia, ktorými sa bránil už v konaní vo veci samej a ktoré boli súdom vyhodnotené ako nedôvodné, najmä v časti neodborného konania žalobkyne a snahy žalovaného presvedčiť súd o tom, že nevedel o dlhoch úpadcu, ako svojho otca. K uvedeným argumentom sa žalobca vyjadroval už v samotnom konaní, ako aj v záverečnom vyjadrení, na ktoré odkazuje. Žiadny z konkurzných veriteľov, či už veriteľov všeobecnej podstaty alebo oddelenej podstaty a ani konkurzný súd, nezistil žiadne, žalovaným vytýkané pochybenie správcu, či už v priebehu konkurzu, alebo v rámci speňaženia podstaty a čiastočného rozvrhu výťažku. Všetky rozvrhy, ako za všeobecnú aj oddelenú podstatu boli schválené oprávnenými orgánmi, a to jednak oddeleným veriteľom, tak aj konkurzným súdom. Námietky žalovaného v smere neodborného konania správcu a sporného speňaženia a rozvrhu, sú totožné s námietkami úpadcu, v rámci konkurzného konania, ktorým nebolo konkurzným súdom vyhovené, a aj súd v tomto konaní, mal za to, že sú nedôvodné. Jediným novým argumentom v rámci odvolania, je nové tvrdenie žalovaného, že kúpna zmluva zo dňa 18.5.2015, je absolútne neplatný právny úkon, a preto nemôže byť určená jeho neúčinnosť. Tento nový argument žalovaný v odvolaní použil, poučený z rozsudku súdu prvej inštancie, avšak žalobkyňa uvádza, že je nedôvodný a poukazuje na vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie a samotný výsluch žalovaného na pojednávaní konanom dňa 13.9.2017 ako aj výsluch jeho bývalej manželky E. F. zo dňa 13.9.2017, z ktorých vyplýva, že obaja konali s plným vedomím, že predajú dom otcovi žalovaného (úpadcovi) za kúpnu cenu 33,- eur a obaja s takýmto postupom súhlasili a boli si vedomí následkov svojho konania. Uvedené vylučuje, že by neexistovala skutočná vôľa právny úkon vykonať, alebo by išlo o simulovaný právny úkon, ako je tvrdené v odvolaní žalovaného. Preto žalobca žiada rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.
Žalovaný podal k vyjadreniu žalobcu písomné vyjadrenie v ktorom poukázal na uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 4.9.2020 č. k. 36K/15/2015-463 kde je v odôvodnení uvedené, že správkyni A. I. J. A. rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti č. 1527/2011/152/SKP-I. zo dňa 19.5.2020 bol pozastavený výkon správcovskej činnosti. Súd týmto uznesením odvolal správcu konkurznej podstaty A. I. J. A.. N. J. vo svojom vyjadrení zo dňa 9.9.2020 celkovo spochybňuje dôvody odvolania žalovaného a jeho vecnú správnosť. Vo veci je však potrebné skúmať, či po dni 19.5.2020 (pozastavenie výkonu správcovskej činnosti), bola A. I. J. A. oprávnená vykonávať správcovské úkony vo veci úpadcu A. B. a poskytnúť plnomocenstvo na zastupovanie v spore o určenie neúčinnosti právneho úkonu na pojednávaní dňa
30.6.2020 a na vyjadrenie k odvolaniu; aké oprávnenie mal JUDr. Tibor Timár, aby mohol zastupovať A. I. J. A. na pojednávaní dňa 30.6.2020; aké oprávnenie mal JUDr. Tibor Timár, aby mohol spracovať vyjadrenie žalobcu dňom 9.9.2020, podpísať ho vlastným menom JUDr. Tibor Timár advokát a ako vec uviesť vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného. Žalovaný je názoru, že dňom 19.5.2020 zaniklo oprávnenie A. I. J. A. vykonávať správcovskú činnosť aj vo veci úpadcu A. B., a rovnako zaniklo oprávnenie správkyne A. I. J. A. vykonávať právne úkony vo veci určenia neúčinnosti právneho úkonu. Uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 4.9.2020, sp. zn. 36K/15/2015-463, ktorým súd odvolal správcu konkurznej podstaty A. I. J. A. je už len dôsledok pozastavenia výkonu správcovskej činnosti A. I. J. A. rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR č.1527/2011/152/SKP-I zo dňa 19.5.2020. JUDr. Tibor Timár preto nemal žiadne oprávnenie vystupovať na pojednávaní pred Okresným súdom v Trnave dňa 30.6.2020 ako právny zástupca žalobkyne a rovnako nemal žiadne oprávnenie na spísanie vyjadrenia žalobcu zo dňa 9.9.2020 k odvolaniu žalovaného. Keďže príslušné vyjadrenie zo dňa 9.9.2020 je nelegitímne, žalovaný sa nemá k čomu vyjadrovať. Úvahy JUDr. Tibora Timára, advokáta, nemožno považovať za správne a také, ktoré by mohli spochybniť dôvodnosť odvolania, na ktorom žalovaný trvá a žiada, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel. Záverom žalovaný poukázať na to, že súd prvej inštancie uviedol na pojednávaní svoje predbežné právne posúdenie v tom smere, že žalobca nemá nárok (naliehavý právny záujem) na určenie neúčinnosti právneho úkonu proti E. B.. Neskôr však významne zmenil svoj právny názor v prospech žalobcu.
Žalobca podal k vyjadreniu žalovaného písomné vyjadrenie v ktorom uviedol, že A. I. J. A. má pozastavený výkon činnosti správcu dňom 20.8.2020 a nie 19.5.2020. Zánikom funkcie správcu nezanikajú právne účinky úkonov vykonaných správcom, a teda právne účinky úkonov správcu A. I. J. A. zostávajú zachované. Uvedené sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na udelenie splnomocnenia na zastupovanie v konaní sp. zn. 23Cbi/18/2016 Advokátskej kancelárii TIMAR & partners, s.r.o., ktoré bolo udelené dňom 5.2.2020, na celé konanie. Zánikom funkcie správcu, nezaniká splnomocnenie pre advokáta, ktoré nie je možné podľa ust. § 92 ods. 2 CSP obmedziť, pričom boli vykonané všetky úkony potrebné na riadne bránenie práva klienta (žalobkyne a tým aj všetkých konkurzných veriteľov, ktorých žalovaný poškodil).
V ďalšom svojom písomnom vyjadrení v odvolacom konaní, žalobca uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojho už podaného vyjadrenia v spise zo dňa 9.9.2020 a dupliky zo dňa 27.10.2020, a to aj s poukazom na R 64/2017, podľa ktorého „nový správca je povinný akceptovať právny stav, ktorý bol v čase jeho ustanovenia do funkcie”. Žalobca sa nestotožňoval s názorom súdu, že právnemu zástupcovi Advokátska kancelária TIMAR & partners, s.r.o. zaniklo plnomocnestvo dňom 12.8.2020 (zánikom oprávnenia pôvodného SKP), nakoľko ide o procesné splnomocnenie, ktoré nebolo odvolané a ani inak ukončené (viď. uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 350/2009). Súčasne podľa § 33b ods. 6 OZ „Ak splnomocniteľ zomrie alebo ak splnomocnenec vypovie plnomocenstvo, je splnomocnenec povinný urobiť ešte všetko, čo neznesie odklad, aby splnomocniteľ alebo jeho právny nástupca neutrpel ujmu na svojich právach. Úkony takto urobené majú rovnaké právne účinky, ako keby zastúpenie ešte trvalo, pokiaľ neodporujú tomu, čo zariadil splnomocniteľ alebo jeho právni nástupcovia.” Nakoľko bol žalobca do funkcie správcu ustanovený uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 9.10.2020, č.k. 36K/15/2015-475, bolo povinnosťou splnomocnenca podľa ust. § 33b ods. 6 OZ konať s riadnymi účinkami týchto úkonov. Avšak žalobca opätovne predkladá splnomocnenie na zastupovanie, aby nevznikali pochybnosti o osobe splnomocnenca.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že dňa 24.8.2020 bola súdu oznámená zmena v zozname správcov Ministerstvom spravodlivosti SR. Správkyni A. I. J. A. bol rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR č.1527/2011/152/SKP-1 zo dňa 19.5.2020 pozastavený výkon správcovskej činnosti, pričom oznámenie tunajšiemu konkurznému súdu je uložené pod č. 1 SprV/757/2020. Podľa § 42 ods. 1 ZKR súd aj bez návrhu odvolá správcu ak opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom lebo osobitným predpisom alebo mu vo výkone funkcie bráni zákonná prekážka; zákonnou prekážkou sa rozumie aj vylúčenie správcu podľa osobitného predpisu. Podľa § 25 ods. 8 zákona č. 8/2005 Z.z. o správcoch a správcovskej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoS“) počas pozastavenia výkonu správcovskej činnosti správca nemôže vykonávať správcovskú činnosť. Zmena v zozname správcov bola vykonaná dňa 20.8.2020.
Vzhľadom k tomu, že podľa § 25 ods. 8 zákona č. 8/2005 Z.z. o správcoch a správcovskej činnosti, počas pozastavenia výkonu správcovskej činnosti správca nemôže vykonávať správcovskú činnosť, logicky ju nemôže vykonávať ani splnomocnený zástupca, ktorý svoje oprávnenie zastupovať odvodzuje od plnomocenstva správcu, ktorému bol pozastavený výkon správcovskej činnosti. Preto napr. JUDr. Tibor Timár nemal žiadne oprávnenie vystupovať na pojednávaní dňa 30.6.2020 ako právny zástupca žalobkyne a rovnako nemal žiadne oprávnenie na spísanie vyjadrenia žalobcu zo dňa 9.9.2020 k odvolaniu žalovaného (JUDr. Timár bol ustanovený do funkcie správcu úpadcu A. B. až uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 9.10.2020, sp. zn. 36K/15/2015-475). Ust. § 33b ods. 6 OZ, má všeobecný charakter, úprava pochádza z OZ a nie zo ZKR. Správkyňa A. I. J. A. bola odvolaná z funkcie správcu v zmysle § 42 ods. 5 ZKR, pretože jej bol rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 19.5.2020 pozastavený výkon činnosti. Ustanovenie § 42 ods. 5 ZKR predstavuje osobitný zánik funkcie správcu podľa ZKR a preto nie je možné aplikovať ust. § 33b ods. 6 OZ, ktorý sa vzťahuje len na prípady, keď splnomocnenec zomrie alebo ak splnomocniteľ vypovie plnomocenstvo. Tiež poukázal na to, že úpadcovi, A. B., sa naďalej mesačne strháva suma 65 eur z invalidného dôchodku, teda jeho dlh už musí byť splatený, a preto nie je dôvod, aby kvôli možno minimálnej dlžobe súd vyslovil neúčinnosť právneho úkonu a zobral žalovanému dom v hodnote cca 200.000 eur, na ktorý dodnes spláca hypotéku. Bolo by to nemorálne.
Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že výkon funkcie správcu A. I. J. A. bol pozastavený dňom 20.8.2020, teda všetky úkony správcu v spore vykonané do dňa 20.8.2020 sú spochybňované žalovaným nedôvodne. Nový správca bol ustanovený dňom 22.10.2020, pričom v období od 21.8.2020 do 21.10.2020 konal splnomocnený zástupca s poukazom na ust. § 33b OZ v spojení s ust. § 853 OZ. Snaha žalovaného o spochybnenie úkonov splnomocneného zástupcu v spore nie je právne a ani skutkovo relevantná. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že jeho pohľadávky by mali byť už takmer splatené (dlh má byť údaje iba niekoľko eur), potom správca uvádza, že neeviduje žiadne úhrady pohľadávok prihlásených veriteľov nad rozsah rozvrhu výťažku, ktorý vykonal správca v konkurznom konaní, a ktorý vyplýva z obsahu spisu (aj z rozsudku súdu prvej inštancie). Úpadca a ani žiadny veriteľ neoznámil správcovi, že by došlo k zániku týchto pohľadávok ich plnením zo strany úpadcu, alebo žalovaného, preto takéto vyjadrenia žalovaného sú skutkovo a právne irelevantné. Žalobca tiež dodáva, že odvolací súd posudzuje vec (spor) podľa ust. § 217 ods. 1 CSP, v prípade, ak by pohľadávky aj zanikli ich splnením, potom by mohol správca postupovať iba tak, že by prebytok z rozvrhu (po speňažení) vydal úpadcovi (ust. § 102 ods. 6 ZKR).
Ďalšie písomné vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre potvrdenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu o určenie neúčinnosti právneho úkonu vyhovel dôvodiac, že nakoľko právny úkon odstúpenie svedkyne E. F. od
kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012 je neplatný, je odporovaný právny úkon kúpna zmluva uzavretá medzi predávajúcim úpadcom A. B. a žalovaným dňa 18.5.2015 platným právnym úkonom, a preto bolo možné napadnúť jeho právnu neúčinnosť. Nakoľko išlo o právny úkon medzi spriaznenými osobami (§ 9 ods. 2 ZKR), úpadok úpadcu v čase vykonania odporovateľného právneho úkonu sa v zmysle § 58 ods. 2 ZKR predpokladal, pričom žalovaný nepreukázal, že by v čase vykonania tohoto právneho úkonu úpadca disponoval majetkom, ktorý by postačoval na úhradu existujúcich záväzkov voči konkurzným veriteľom (22.058,71 eura). Keďže podľa zhodného skutkového tvrdenia sporových strán bola v čase uzavretia odporovateľného právneho úkonu hodnota prevádzaných nehnuteľností vo výške cca 150.000 eur, potom predaj nehnuteľností za cenu 33 eur spriaznenej osobe je právnym úkonom bez primeraného protiplnenia podľa § 58 ZKR. Súd potom od sumy zistených pohľadávok konkurzných veriteľov odpočítal objem finančných prostriedkov, v akom už konkurzní veritelia boli uspokojení zo speňaženého majetku úpadcu a rozhodol o povinnosti žalovaného uhradiť peňažnú náhradu do všeobecnej podstaty vo výške 11.644,78 eura.
Žalovaný so závermi súdu prvej inštancie nesúhlasil, dôvodil, že odstúpenie od kúpnej zmluvy E. F. zo dňa 16.3.2012 je platným právnym úkonom, nakoľko zmluvu uzavrela v tiesni, pod nátlakom a za jasne nevýhodných podmienok (novostavba rodinného domu s pozemkami za kúpnu cenu iba 33 eur), teda týmto právnym úkonom zostal právny stav k nehnuteľnosti ako pred uzavretím predmetnej kúpnej zmluvy, teda vlastníkmi nehnuteľností zostali žalovaný a E. F.. Uviedol tiež, že dôvodom, ktorý žalovaného viedli k prevodu nehnuteľností najskôr kúpnou zmluvou zo dňa 15.2.2012 spolu s E. F. na jeho otca – úpadcu a následne potom z úpadcu predmetnou kúpnou zmluvou zo dňa 18.5.2015 na žalovaného bolo, že žalovaný týmto spôsobom obchádzal svoju bývalú manželku E. F. (predtým B.), ktorá však na to prišla, a preto odstúpila od zmluvy listinou zo dňa 16.3.2012. Následne sa s E. F. snažili o dohodu, čo sa aj podarilo a dňa 18.5.2015 úpadca formálne previedol na žalovaného sporné nehnuteľnosti za kúpnu cenu 33 eur, čím došlo k prevodu na skutočného vlastníka, pričom žalovaný počas týchto prevodov splácal úver. Uviedol, že teda v kúpnej zmluve zo dňa 15.2.2012 ktorou manželia E. a E. B. predali sporné nehnuteľnosti úpadcovi chýba vážnosť vôle, dôsledkom čoho je absolútna neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 OZ, teda úpadca sa nikdy nestal vlastníkom sporných nehnuteľností, nakoľko aj následná kúpna zmluva zo dňa 18.5.2015 je absolútne neplatným právnym úkonom. Súd mal skúmať platnosť právneho úkonu zo dňa 15.2.2012 a prihliadnuť na právne perfektné odstúpenie E. F. od kúpnej zmluvy. Tiež žalovaný uvádzal, že kúpna zmluva zo dňa 15.2.2012 je simulovaným právnym úkonom, ktorého cieľom bolo zastretie iného právneho úkonu, majetkové vyporiadanie manželov B.. Simulovaný úkon je vadný pre nedostatok vážnosti vôle, preto je absolútne neplatný. V skutočnosti žalovaný s vtedajšou manželkou nikdy nemali vôľu previesť na úpadcu sporné nehnuteľnosti. Pri neplatnom právnom úkone potom súd nemôže vyloviť jeho odporovateľnosť. Ďalej žalovaný namietal proti výške sumy 11.644,78 eura, ktorá mu bola uložená zaplatiť do všeobecnej podstaty úpadcu, keď pri nej neboli zohľadnené všetky predaje majetku úpadcu. Tiež namietal, že predmetným úkonom nedošlo k ukráteniu veriteľov úpadcu v zmysle § 57 ods. 4 ZKR.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa nasledovné:
Odporovateľnosť právnych úkonov je osobitný inštitút predstavujúci určitú sankciu, ktorá však nie je postihom za konkrétne vady právneho úkonu, ale za jeho právne dôsledky vo vzťahu k veriteľom dlžníka. Možnosť odporovania právnym úkonom dlžníka zabezpečuje rovnosť medzi veriteľmi a zvyšuje hodnotu dlžníkových aktív, ktoré sa následne rozdelia medzi veriteľov. Účelom odporovania právnym úkonom dlžníka v konkurze je dosiahnuť, aby bola do konkurznej podstaty získaná náhrada za majetok, ktorý bol dlžníkovými právnymi úkonmi zmenšený. Nejde však o akékoľvek zmenšenie majetku, ale len
o také, v dôsledku ktorého došlo k ukráteniu aspoň jedného veriteľa, ktorý si prihlásil do konkurzu svoju pohľadávku.
Odporovateľnosť právnych úkonov je najpravdepodobnejšia pri bezodplatných právnych úkonoch a pri takých odplatných právnych úkonoch, ak protiplnenie druhej strany právneho úkonu nie je ekvivalentné. V takomto prípade môže byť pohľadávka veriteľa ukrátená v rozsahu rozdielu medzi dohodnutou odplatou a odplatou ekvivalentnou, napr. ak dlžník odpredá kúpnou zmluvou nehnuteľnosť v ktorej si strany dohodnú nižšiu cenu, ako je cena trhová.
V prípade ak bol právny úkon urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom (§9), zákon predpokladá, že v čase urobenia úkonu bol dlžník v úpadku, ak sa nepreukáže opak, teda dôkazné bremeno je v tom prípade na žalovanom. Dôkaz opaku je v súdnom konaní na žalovanom.
V predmetnej právnej veci bolo prvoradé posúdiť, či odporovaný právny úkon- kúpna zmluva zo dňa 18.5.2015 je platným právnym úkonom, aby mu bolo možné vôbec odporovať.
Jedným zo základných predpokladov pre úspešné uplatnenie odporovacieho práva je totiž platnosť právneho úkonu. Neplatný právny úkon nemá právne účinky, resp. nemá tie právne účinky, ktoré právo spája s platným právnym úkonom. Právnou ochranou veriteľa je v takom prípade žaloba o neplatnosť právneho úkonu. Absolútne neplatný právny úkon, je neplatný ex tunc, pričom nie je možná jeho konvalidácia. Súd prihliada na absolútnu neplatnosť ex offo. Pri neplatnom právnom úkone nemožno vysloviť jeho neúčinnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 9.4.2009, sp. zn. 5 Obo 111/2008). Z dôvodu, že odporovať možno iba platnému právnemu úkonu, má zistenie súdu o tom, že právny úkon je neplatný za následok, že súd nemôže vyhovieť odporovacej žalobe. Na posúdenie platnosti právneho úkonu, resp. jeho odporovateľnosti je potrebné skúmanie úmyslu pri uskutočnenom právnom úkone. Otázkou platnosti právneho úkonu sa preto súd v spore o neúčinnosť právneho úkonu musí zaoberať prioritne.
V predmetnej právnej veci obrana žalovaného v spore v konaní pred súdom prvej inštancie spočívala v skutkovom tvrdení, že kúpna zmluva zo dňa 18.5.2015 je absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko je absolútne neplatným právnym úkonom predchádzajúci scudzovací právny úkon - kúpna zmluva zo dňa 15.2.2012, keďže bývalá manželka žalovaného listom zo dňa 16.3.2012 od kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012 odstúpila, nakoľko mala tento právny úkon uzavrieť v tiesni, pod nátlakom a za jasne nevýhodných podmienok (predaj novostavby rodinného domu s pozemkami za kúpnu cenu iba 33 eur). Pokiaľ ide o dôvod (úmysel, ktorý žalovaného a jeho manželku viedli k uzavretiu predchádzajúcej kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012, ktorou nehnuteľnosť previedli iba za 33 eur na otca žalovaného), žalovaný v spore uvádzal skutkové tvrdenie, že dôvodom mali byť problémy v manželstve, pričom manželka pôvodne s kúpnou cenou 33 eur súhlasila, ale po hádke si to rozmyslela, preto od zmluvy odstúpila (vyjadrenie zo dňa 17.8.2016 č. l. 62; vyjadrenie z 3.2.2017 č. l. 91; výpoveď na pojednávaní dňa 13.9.2017, č. l. 136). Nehnuteľnosť predali otcovi žalovaného ešte pred rozvodovým konaním (č. l. 140). Svedkyňa E. F. (na pojednávaní dňa 13.9.2017, č l. 138) vypovedala, že pokiaľ ide o kúpnu cenu 33 eur v kúpnej zmluve zo dňa 15.2.2012, k tejto cene dospeli po vzájomnej dohode s manželom, s tým, že ona túto sumu neriešila, chcela spraviť hrubú čiaru za manželstvom, od zmluvy odstúpila na radu právnika, nevie, čo bolo v odstúpení napísané, pri podpise zmluvy na ňu bývalý manžel nevyvíjal fyzické ani psychické násilie, zmluvu podpísala slobodne, čítala ju, dôvod neplatnosti si neuvedomovala, až potom v rozvodovom konaní. Na základe týchto zistení súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že odstúpenie od zmluvy zo dňa 16.3.2012 je neplatným právnym úkonom, nakoľko svedkyňa neuzatvorila ako predávajúca kúpnu zmluvu zo dňa 15.2.2012 v tiesni, ani pod nátlakom, ani za nápadne nevýhodných podmienok, keďže s výškou kúpnej ceny za prevádzané nehnuteľnosti bola celkom uzrozumená.
Kúpna zmluva je dvojstranným konsenzuálnym právnym úkonom, ktorým sa predávajúci zaväzuje odovzdať kupujúcemu predmet kúpy a kupujúci sa zaväzuje predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň
predávajúcemu kúpnu cenu. Kúpna zmluva vzniká v okamihu, kedy sa jej účastníci dohodli na jej podstatných náležitostiach, ktorými sú predmet kúpy a kúpna cena. Kúpna cena je odplata za predmet kúpy stanovená v peniazoch a vyjadruje požiadavku ekvivalentnosti výmeny vecí, práv a iných majetkových hodnôt za peniaze. Výška kúpnej ceny je stanovená predovšetkým dohodou a účastníci kúpnej zmluvy v zásade nie sú obmedzení v dojednaní výšky kúpnej ceny okrem prípadov, na ktoré sa vzťahuje cenová regulácia upravená cenovým predpisom. Môžu si preto dojednať cenu, ktorá sa odchyľuje od obvyklej (trhovej) ceny. Platné právo nemá žiadne ustanovenie o dojednaní príliš nízkej ceny, takisto nie je rozhodujúce, za akú cenu predmet kúpy kúpil sám predávajúci. Nemožno vylúčiť, že okolnosť hrubého nepomeru medzi plnením strán, spolu s ďalšími okolnosťami prípadu, môže vyvolať rozpor s dobrými mravmi. Neprimerane vysoká alebo nízka cena však sama o sebe nemôže viesť k neplatnosti právneho úkonu z dôvodu rozporu s dobrými mravmi podľa § 39 OZ. Právo pripúšťa dojednanie tzv. ceny obľuby, pri ktorej dochádza k zohľadneniu osobných citových či iných väzieb predávajúceho k predmetu kúpy bez ohľadu na skutočnú hodnotu veci. Na rozdiel od ceny obvyklej sú tu rozhodujúcimi pre stanovenie ceny kritériá subjektívne a nemajetkové (Števček, M. a kol. Občiansky zákonník II., Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015 s. 2085).
Ak sa teda na predmet kúpy nevzťahuje cenová regulácia, je dojednanie kúpnej ceny vecou dohody medzi predávajúcim a kupujúcim. Z ust. § 40a OZ vyplýva, že iba ak je dohodnutá cena v rozpore so zákonom o cenách, resp. vykonávacími právnymi predpismi, v rozsahu, v akom odporuje tomuto predpisu, je relatívne neplatná. Tejto relatívnej neplatnosti sa však musí dotknutá strana dovolať. Prevod daných nehnuteľností cenovej regulácii nepodliehal, preto dohoda strán na výške kúpnej ceny bola v plnom rozsahu na zmluvných stranách. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdil žiadne ďalšie relevantné skutkové okolnosti, na základe ktorých bolo možné usudzovať na dojednanie výšky kúpnej ceny v zmluve zo dňa 15.2.2012 v rozpore s dobrými mravmi, najmä, ak išlo o prevod medzi blízkymi osobami, t, j. medzi synom s nevestou ako predávajúcimi a otcom ako kupujúcim. Kúpna zmluva zo dňa 15.2.2012 je teda z hľadiska dojednania kúpnej ceny za prevádzané nehnuteľnosti vo výške iba 33 eur právnym úkonom platným, pretože z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie na základe skutkových tvrdení strán, nie je možné vyvodiť iné okolnosti, ktoré by spôsobovali jej neplatnosť. Zároveň je správny záver súdu prvej inštancie o tom, že E. F. (v tom čase B.) od kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012 neodstúpila platne. Aj z tohto hľadiska je právny úkon kúpna zmluva zo dňa 15.2.2012 právnym úkonom platným. Súd prvej inštancie v tomto smere správne poukázal na skutočnosť, že svedkyňa nemala v úmysle od kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012 skutočne odstúpiť, pretože sa nikdy nedomáhala vkladu svojho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností.
Pokiaľ ide o skutkové tvrdenie žalovaného v odvolaní, že dôvodom uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012 bolo, že týmto právnym úkonom žalovaný obchádzal svoju bývalú manželku E. B. prevodom nehnuteľností na A. B., ktorý mal následne po krátkej dobe previesť spornú nehnuteľnosť už iba na žalovaného, odvolací súd uvádza, že ide o nové skutkové tvrdenie žalovaného, ktoré v konaní pred súdom prvej inštancie neuvádzal, čiže ide o neprípustný prostriedok procesnej obrany v odvolacom konaní (novotu), nakoľko žalovanému nič nebránilo, aby toto skutkové tvrdenie uviedol už v štádiu konania pred súdom prvej inštancie.
Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania. Znamená to, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje procesnoprávne účinky, čo sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Je to následok za to, že strana sporu porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu (procesná diligencia) všeobecne vyjadrenú v čl. 8 CSP. Účelom koncentrácie konania je urýchlenie konania, čo sa prejavuje precizovaním procesných povinností strán sporu pri predkladaní skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. Strany sporu sú povinné konať starostlivo a predkladať tvrdenia a dôkazné návrhy včas. Úspech v spore teda závisí od správnej a včasnej procesnej aktivity strany sporu.
Ustanovenie § 150 CSP zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť, t. j. uviesť tvrdenia, z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce, má pre stranu procesnoprávnu sankciu. Táto sankcia má podobu prehry sporu. Prejaví sa teda v meritórnom rozhodnutí sporu.
V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Skutkové tvrdenia žalobcu sú prostriedkami procesného útoku a skutkové tvrdenia žalovaného sú prostriedkami procesnej obrany. Sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy. Rozsudok v sporovom konaní v zásade zodpovedá tomu, čo strany sporu zhodne tvrdili (§ 186 ods. 2 CSP), čo vyplynulo z vykonaného dokazovania a nezohľadňuje to, čo žiadna zo strán netvrdila.
Strana sporu má povinnosť predložiť skutkové tvrdenia pravdivo a úplne. Ide o povinnosť vyjadrenú aj legislatívne § 150 ods. 1 CSP, teda nielen povinnosť morálnu. Povinnosť tvrdiť úplne je logickým doplnením povinnosti tvrdiť pravdivo. Znamená to, že strana nesmie zamlčať skutkové tvrdenia, o ktorých vie. Porušenie povinnosti tvrdiť pravdivo a úplne, má za následok prehru sporu. Nie je rozhodné, či strana sporu úmyselne klamala, alebo či bola presvedčená o pravdivosti toho, čo tvrdila.
Z ust. § 151 CSP vyplýva, že stranu sporu zaťažuje procesné bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany. Na popretie skutkových tvrdení sa kladú určité kvalitatívne nároky. Za podmienok uvedených v § 151 ods. 2 CSP musí totiž popierajúca strana uviesť vlastné tvrdenia. Rovnako ako skutkové tvrdenia, aj popretie skutkových tvrdení musí byť substancované. Substancované je také skutkové tvrdenie, ktoré je možné subsumovať pod konkrétnu hmotnoprávnu normu a je k nemu možné vykonať dokazovanie.
Koncepcia odvolacieho konania potom vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, čo znamená, že právo odvolateľa (ale aj protistrany) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného úroku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Strany sporu mali v doterajšom priebehu konania príležitosť tieto prostriedky použiť. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov (novoty) je prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 366 CSP. Novoty sú tu prípustné, ak sa týkajú procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak sa týkajú iných vád konania, alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolateľ musí v prípade novôt podľa § 366 písm. d) preukázať, že nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré uvádza až v odvolacom konaní, nemohol v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplní, odvolací súd nemôže na novoty prihliadať.
Vyššie uvedené znamená, že odvolací súd pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia nemôže prihliadať na také prostriedky procesného útoku a procesnej obrany v odvolacom konaní (ktorými sú aj skutkové tvrdenia strán a ich popretie), ktoré strany uvádzajú až v odvolacom konaní ako nové skutočnosti, pričom im nič nebránilo aby tieto skutočnosti pravdivo a úplne uvádzali už v štádiu konania pred súdom prvej inštancie.
V predmetnej veci to znamená, že ak žalovaný až v podanom odvolaní prvýkrát uvádza skutkové tvrdenia, že skutočným dôvodom uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012 bolo obchádzanie jeho bývalej manželky a že žalovaný s manželkou nikdy nemali skutočnú vôľu previesť na A. B. predmetnú nehnuteľnosť v hodnote minimálne 150.000,- eur za kúpnu cenu 33 eur, takže pre nedostatok vážnosti vôle pri uzavretí zmluvy zo dňa 15.2.2012 je tento právny úkon absolútne neplatný podľa § 37 ods. 1 OZ a napokon tiež, že mohlo ísť aj o simulovaný právny úkon, ktorého cieľom bolo zastretie iného právneho úkonu, majetkového vyporiadania manželov B.; ide ohľadom všetkých týchto skutkových tvrdení žalovaného o neprípustné novoty v odvolacom konaní, na ktoré odvolací súd v rámci procesnej obrany žalovaného už nemôže prihliadať (§ 366 CSP).
Zároveň sa odvolaciemu súdu táto procesná obrana žalovaného javí ako účelová, nakoľko si ňou žalovaný vo svojich skutkových tvrdeniach navzájom odporuje. Pokiaľ totiž trvá na tom, že odstúpenie E. F. zo dňa 16.3.2012 od kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012 je platným právnym úkonom, tak je potrebné uviesť, že odstúpiť možno len od platného právneho úkonu, tak v tom prípade, aby bolo odstúpenie platné, musí byť aj kúpna zmluva zo dňa 15.2.2012 platná. Odstúpiť totiž nemožno od neplatného právneho úkonu. Na druhej strane však žalovaný zároveň tvrdí, že kúpna zmluva zo dňa 15.2.2012 je neplatným právnym úkonom pre nedostatok vôle, resp. že je simulovaným (a teda rovnako neplatným) právnym úkonom. Na jednej strane žalovaný tvrdí, že týmto právnym úkonom chcel obísť svoju vtedajšiu manželku, čo je zároveň v rozpore s tvrdením, že týmto právnym úkonom sa mali vysporiadať majetkové pomery manželov B., a to v čase ešte pred rozvodom ich manželstva. Každopádne na nové skutkové tvrdenia žalovaného ohľadom neplatnosti zmluvy zo dňa 15.2.2012 pre nedostatok vôle predávajúcich, keď pred súdom prvej inštancie tvrdil iba, že táto zmluva zanikla odstúpením E. F. od tejto zmluvy pre nízku kúpnu cenu; sú neprípustnými novotami, na ktoré odvolací súd prihliadať nemôže. V konaní pred súdom prvej inštancie žalovaný tvrdil iba toľko, že pre nezhody v manželstve sa s manželkou rozhodli nehnuteľnosti previesť späť na otca žalovaného, pričom na výške kúpnej ceny sa s manželkou dohodli. Je potom úplne iným skutkovým tvrdením žalovaného, že takúto vôľu predávajúci vôbec nemali, pretože úmyslom bolo obísť manželku žalovaného, resp. že malo ísť o simulovaný právny úkon. Tieto zmenené skutkové tvrdenia však už v odvolacom konaní nebolo možné zohľadniť.
Žalovaný tak v spore nepreukázal, že by kúpna zmluva zo dňa 18.5.2015, ktorou úpadca previedol nehnuteľnosti na žalovaného za kúpnu cenu 33 eur bola neplatným právnym úkonom, či už preto, že E. F. mala platne odstúpiť od predchádzajúcej kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012 (ktorou nehnuteľnosti previedol žalovaný s manželkou na úpadcu), alebo pre neplatnosť tejto predchádzajúcej kúpnej zmluvy zo dňa 15.2.2012, resp. pre neprimerane nízku kúpnu cenu, keď ako už bolo uvedené vyššie, platné právo nijako nesankcionuje neprimerane nízku kúpnu cenu v zmluve o prevode nehnuteľností, pričom priamo z kúpnej zmluvy zo dňa 18.5.2015, jej čl. III. bod 1 (č. l. 20) vyplýva, že kúpna cena bola stanovená dohodou zmluvných strán a nakoľko ide o zmluvný vzťah rodičov a detí predstavuje sumu 33 eur. Z toho vyplýva jednoznačná vôľa zmluvných strán dojednať sa práve na takto nízkej kúpnej cene vzhľadom na blízky rodinný vzťah. Vzhľadom na platnosť kúpnej zmluvy zo dňa 18.5.2015, bolo teda možné tomuto právnemu úkonu odporovať podľa § 57 a nasl. ZKR.
Ďalšia odvolacia námietka žalovaného smerovala k tomu, že súd prvej inštancie nesprávne určil sumu 11.644,78 eura, ktorú uložil zaplatiť žalovanému do všeobecnej podstaty úpadcu, keď pri nej neboli zohľadnené všetky predaje majetku úpadcu. Namietal, že v prehľade výťažku správkyne z 11.6.2018 chýba suma získaná predajom chaty 6.930,- eur, pričom žalovaný namietal tiež nezákonnosť dražby predmetnej nehnuteľnosti, tiež bola nesprávne uvedená celková výška zrážok z dôchodku úpadcu, namietal tiež výšku odmeny a nákladov správcu, poukazoval na ďalšie zrážky vykonané 3J-3D int., s. r. o., ďalej, že úpadcovi naďalej mesačne stŕhajú sumu 64,- eur mesačne, pričom podľa žalovaného boli už uhradené všetky pohľadávky voči úpadcovi, pričom správkyňa pri speňažovaní nepostupovala s odbornou starostlivosťou a úpadcu poškodila.
V tomto smere odvolací súd uvádza, že predovšetkým z v zmysle ust. § 63 ods. 1 ZKR, z vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu vyplýva právo na peňažnú náhradu do majetkovej podstaty úpadcu. Povinný nevracia len to, o čo sa ukrátilo uspokojenie pohľadávok veriteľov, ale celú peňažnú náhradu za plnenie poskytnuté na základe neúčinného právneho úkonu. Výška peňažnej náhrady za poskytnuté plnenie sa rovná hodnote tohto plnenia v čase, keď bolo dlžníkom poskytnuté. Pri odplatnom plnení sa ukrátenie veriteľov rovná rozdielu medzi výškou trhovej hodnoty prevedeného majetku a výšku poskytnutej odplaty v čase účinnosti právneho úkonu. Zákon limituje výšku požadovaného plnenia keď ustanovuje, že voči povinnému možno uplatniť len toľko, koľko sa naňho v dôsledku neúčinnosti právneho úkonu previedlo. Správca má právo voľby, môže namiesto peňažnej náhrady požiadať o vydanie veci v prospech príslušnej konkurznej podstaty.
Bolo teda dôvodným, aby sa správca v danej veci domáhal voči žalovanému vrátenia do podstaty rozdielu medzi trhovou hodnotou prevedenej nehnuteľnosti a dohodnutou odplatou (t. j. 150.000 eur – 33 eur = 149.967,- eur). Správca sa v rámci petitu podanej žaloby domáhal, aby bolo žalovanému uložené zaplatiť v prospech všeobecnej konkurznej podstaty peňažnú náhradu v sume do akej zostanú pohľadávky veriteľov v konkurznom konaní po speňažení majetku neuspokojené, najviac však do sumy 22.239,93 eura. Súd prvej inštancie potom správne v čase svojho rozhodovania pri určovaní výšky tejto sumy vychádzal jednak rozhodnutia konkurzného súdu č. k. 36K/15/2015-424 zo dňa 15.8.2018, ktorým bol súdom schválený čiastkový rozvrh výťažku zo speňaženia všeobecnej podstaty úpadcu zverejneného v Obchodnom vestníku č. 141/2018 zo dňa 27.4.2018 (č. l. 278), ako aj údajov v žiadosti správcu o schválenie konečného rozvrhu výťažku oddelenej konkurznej podstaty zo dňa 11.10.2016 (č. l. 280) a zohľadnil tiež listinu peňažných pohľadávok z 23.6.2020, z ktorých vyplývajú vykonané zrážky z dôchodku úpadcu (č. l. 324), na základe čoho zistil zostávajúcu výšku pohľadávok konkurzných veriteľov a túto sumu (11.644,78 eura) uložil žalovanému zaplatiť do všeobecnej podstaty.
Pokiaľ ide o námietky žalovaného v bode II. odvolania, smerujúce k procesu a spôsobu speňažovania majetku úpadcu v konkurznom konaní, tak k tomu odvolací súd uvádza, že mu v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu neprináleží posudzovať správnosť postupu správcu pri speňažovaní podstaty a preskúmavať správnosť rozhodnutí konkurzného súdu, ktorý rozhodol o schválení čiastkových rozvrhov výťažku. Predmetné námietky môže uplatniť iba úpadca priamo v konkurze, prípadne v rámci nároku na náhradu škody voči správcovi. Tiež je nevyhnutné uviesť, že až na základe schválenia konečného rozvrhu výťažku (§ 101 ZKR) bude možné skutočne zistiť, či suma 11.644,78 eur kryje všetky zostávajúce pohľadávky veriteľov dosiaľ neuspokojené v konkurze. V prípade, že by po uspokojení všetkých pohľadávok veriteľov zostala navyše nejaká peňažná suma, po zrušení konkurzu je správca povinný ju podľa § 102 ods. 6 ZKR odovzdať úpadcovi. Suma získaná predajom chaty 6.930,- eur, bola podľa listiny na č. l. 280 spisu použitá na uspokojenie oddeleného veriteľa Platiť sa oplatí s. r. o. vo výške 5.451,95 eura (zvyšok 1.478,05 eura ako náklady konkurzu), pričom súd prvej inštancie túto sumu pri určovaní peňažnej náhrady do všeobecnej podstaty zohľadnil (ods. 45 jeho odôvodnenia).
Posledná odvolacia argumentácia úpadcu v podanom odvolaní smerovala k tomu, že žalovaný nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie v tom, že je splnený hmotnoprávny predpoklad úspešnosti odporovacej žaloby v zmysle § 57 ods. 4 ZKR, že predmetný právny úkon ukrátil uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka, nakoľko dôvodil, že konkurzný súd uznesením zo dňa 28.9.2015 konštatoval, že majetok dlžníka postačuje na úhradu nákladov konkurzu. Pričom ak by správkyňa nepredávala majetok úpadcu za nízke ceny, nebol by problém s uspokojením všetkých veriteľov; právnym úkonom zo dňa 18.5.2015 preto nemohlo dôjsť k poškodeniu veriteľov úpadcu. V čase tohto právneho úkonu žalovaný s manželkou nevedeli o úmysle úpadcu podať návrh na konkurz.
K uvedenému je potrebné zopakovať jednak to, čo uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, teda že rozhodnutie súdu o tom, že majetok úpadcu postačuje na úhradu nákladov konkurzu neznamená, že majetok úpadcu postačuje zároveň aj na úhradu všetkých prihlásených pohľadávok veriteľov úpadcu, pretože je potrebné rozlišovať náklady konkurzu a pohľadávky veriteľov. Žalovaný nepreukázal, že majetok úpadcu v čase vykonania odporovateľného právneho úkonu postačoval na úhradu pohľadávok jeho veriteľov. Ako bolo uvedené vyššie výhrady úpadcu k spôsobu speňažovania majetku úpadcu správcom možno uplatňovať len v konkurznom konaní, pričom skutočne prevod nehnuteľnosti v hodnote 150.000,- eur za kúpnu cenu vo výške len 33 eur nie je ekvivalentným, keď v zmysle záverov súdu je zrejmé, že dosiaľ zostali neuspokojené pohľadávky veriteľov vo výške 11.644,644,78 eura. Nie je ani podstatné, či žalovaný s manželkou vedeli o úmysle úpadcu v čase právneho úkonu zo dňa 18.5.2015, že mieni podať návrh na vyhlásenie konkurzu, nakoľko podľa § 58 ods. 2 ZKR, sa úpadok úpadcu v čase vykonania odporovateľného právneho úkonu v prospech spriaznenej osoby predpokladá, pričom žalovaný opak nepreukázal.
V neposlednom rade sa odvolací súd považuje tiež za potrebné vyjadriť k námietke vznesenej žalovaným v odvolacom konaní v podaní zo dňa 17.9.2020 (č. l. 367), kde uvádza, že rozhodnutím Ministerstva
spravodlivosti SR č. 1527/2011/152/SKP-I. zo dňa 19.5.2020 bol pôvodnej správkyni A. I. J. A. pozastavený výkon správcovskej činnosti, preto je otázne, či na pojednávaní dňa 30.6.2020, bol právny zástupca JUDr. Tibor Timár oprávnený správkyňu zastupovať a tiež či bol osobou oprávnenou podať vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 9.9.2020, pretože zánikom oprávnenia správkyne A. J. A. vykonávať správcovskú činnosť, zaniklo aj oprávnenie jej zástupcu vykonávať úkony v predmetnom sporovom konaní.
Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci bola pôvodne žalobcom A. I. J. A., so sídlom Štúrova 42, Šaľa, správca úpadcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, D., ktorá na svoje zastupovanie v spore splnomocnila Advokátsku kanceláriu TIMAR & partners, s. r. o. v zmysle plnomocenstva zo dňa 5.2.2020 (č. l. 191 spisu). Nakoľko však žalobkyni s účinnosťou odo dňa 20.8.2020 bol pozastavený výkon správcovskej činnosti, v zmysle oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 20.8.2020, bola táto následne uznesením Okresného súdu Trnava v konkurznej veci úpadcu A. B. vedenej pod sp. zn. 36K/15/2015 ako správkyňa úpadcu odvolaná, ktoré uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 14.9.2020 a ďalším uznesením Okresného súdu Trnava vo veci sp. zn. 36K/15/2015, zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 21.10.2020 bol do funkcie správcu ustanovený JUDr. Tibor Timár, so sídlom Štúrova 42, Šaľa, IČO: 37 514 377. Odvolaním pôvodnej správkyne A. I. J. A., plnomocenstvo pre AK TIMAR & partners, s. r. o. na jej zastupovanie v tomto spore zaniklo. Zároveň podľa § 25 ods. 8 zák. č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, počas pozastavenia výkonu správcovskej činnosti správca nemôže vykonávať správcovskú činnosť (t. j. v tomto prípade od 20.8.2020).
Oprávnenie správkyne A. J. A. vykonávať správcovskú činnosť zaniklo až dňom 20.8.2020, kedy rozhodnutie ministerstva zo dňa 19.5.2020 nadobudlo účinnosť. Dovtedy bola táto oprávnená vykonávať činnosť správkyne, a to aj v predmetnom súdnom spore v pozícii žalobkyne. Preto na pojednávaní konanom ešte dňa 30.6.2020 bol oprávnený sa zúčastniť jej splnomocnený právny zástupca JUDr. Tibor Timár. Pokiaľ však ide o jeho vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 9.9.2020, toto už v čase jeho podania bolo podané neoprávnenou osobou, nakoľko jeho oprávnenie na zastupovanie v spore zaniklo spolu s účinnosťou pozastavenia výkonu správcovskej činnosti správkyne A. J. A. dňa 20.8.2020. Následne však bol do funkcie správcu úpadcu ustanovený JUDr. Tibor Timár, ktorý zároveň splnomocnil Advokátsku kanceláriu TIMAR & partners, s. r. o. na zastupovanie v predmetnom spore. JUDr. Tibor Timár sa vo veci v podaní zo dňa 1.4.2022 odvolal tak na svoje predchádzajúce vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 9.9.202,0 ako aj na vyjadrenie zo dňa 27.10.2020, preto sa obsah týchto jeho vyjadrení stal súčasťou jeho argumentácie v odvolacom konaní.
Tiež pokiaľ žalovaný poukazuje na odlišné predbežné právne posúdenie veci súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 13.9.2017 (č. l. 136), kde mal súd podľa žalovaného uviesť, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení neúčinnosti právneho úkonu, tak odvolací súd uvádza, že podľa zvukovej nahrávky z pojednávania dňa 13.9.2017 (v stope 26.15 min.) súd uviedol svoje predbežné právne posúdenie s ohľadom na aktuálny stav dokazovania, zdôraznil, že uvádzané posúdenie je iba predbežné, že bude potrebné vo veci vykonať dokazovanie. Predbežnosť tohoto právneho posúdenia na pojednávaní dňa 13.9.2017 spočíva v tom, že sudca v aktuálnom štádiu procesu objektívne nemohol vychádzať z výsledkov riadneho dokazovania a ku konkrétnemu záveru dospel iba v rámci prípravy pojednávania. Objektívne právo je však súd spôsobilý záväzne aplikovať až na definitívne zistený skutkový stav v procesnom zmysle. V prípade predbežného právneho posúdenia nie je súd týmto svojim predbežne formulovaným záverom striktne viazaný.
Napokon pokiaľ ide o stanovisko žalovaného v podaní zo dňa 18.4.2022 (č. l. 420) že by bolo nemorálne, aby mu súd v tomto konaní zobral dom v hodnote 200.000,- eur, tak k uvedenému odvolací súd pre vysvetlenie musí uviesť, že vyslovením neúčinnosti právneho úkonu kúpnej zmluvy zo dňa 18.5.2015, nie je nijako dotknutá platnosť tohto právneho úkonu vo vzťahu medzi úpadcom a žalovaným. Právny úkon ostáva aj naďalej platný a je neúčinný len vo vzťahu k veriteľom dlžníka, ktorí si riadne a včas prihlásili svoju pohľadávku v konkurze. Voči iným veriteľom a iným osobám je právny úkon platný aj účinný. Teda žalovaný aj po vyslovení neúčinnosti tohto právneho úkonu súdom ostáva naďalej vlastníkom
nehnuteľnosti, avšak je povinný poskytnúť peňažnú náhradu vo výške 11.644,78 eur do všeobecnej podstaty úpadcu v zmysle ust. § 63 ods. 1 ZKR.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalovaného, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch I. a II. ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku IV. o náhrade trov konania, odvolaním žiadnej zo strán osobitne nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).