Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5S-199-2016.pdf
PDF · 147.5 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/199/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek senátu Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej a JUDr. Valérie Žiliakovej, v právnej veci žalobcu: Komerční banka, a.s., so sídlom Na Příkopě 33/969, Praha, Česká republika, IČO: 45 317 054, podnikajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky Komerční banka, a.s., pobočka zahraničnej banky, so sídlom Hodžovo námestie 1A, Bratislava, IČO: 47 231 564, zastúpený: LEGATE, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 35 846 909, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.
Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave ako správnemu súdu (ďalej len „správny súd“) dňa 06.10.2016 sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Úradu pre vybrané hospodárske subjekty (predtým Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty) Číslo: XXXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým ako správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil rozdiel dane v sume X.XXX,XX eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2011 žalobcovi ako daňovému subjektu. 2. Žalobca sa domáhal zrušenia v záhlaví označeného rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. 3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 4. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutia, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase vydania rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 SSP). 5. Správny súd rozhodol vec bez nariadenia pojednávania a rozsudok vyhlásil verejne dňa 27.9.2022. 6. Lustráciou žalobcu súdnych rozhodnutí správny súd zistil, že tunajší súd už právoplatne rozhodol vo veci rovnakých účastníkov konania, a to vo veciach:
- sp. zn. 1S/220/2019 rozsudkom zo dňa 19.09.2019
- sp. zn. 1S/221/2019 rozsudkom zo dňa 21.11.2019.
Skutkové a právne závery správneho súdu
7. Po preskúmaní žalobných námietok, stanoviska žalovaného a administratívneho spisu správny súd dospel k záveru, že správnu žalobu je potrebné zamietnuť. 8. Podľa § 140 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (SSP), vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody. 9. Správny súd je viazaný nielen rozsahom, ale aj žalobnými dôvodmi (§ 134 SSP). Pokiaľ o týchto žalobných dôvodoch bolo už vo vzťahu k žalobcovi rozhodnuté v inom prípade, tak žalobcovi je známy právny postoj správneho súdu k uvedenému problému. Opakované podávanie žalôb, ktoré sa líšia iba okruhom ďalších účastníkov, ale druhovo ide o ten istý problém, vedie k zneužívaniu zásady oficiality v súdnom konaní (§ 103 ods. 1 SSP), keď správny súd musí rozhodnúť už vo veci vyriešeného právneho problému opätovne rozsudkom. Vzhľadom na to, že v našom systéme neexistuje súdny precedens, zavádza sa aspoň možnosť skráteného odôvodnenia s odkazom na totožný rozsudok, v ktorom už bol právny problém vyriešený. Totožný predmet konania sa rozumie druhovo totožný (obdobný) predmet konania, ktorý ale nevytvára prekážku rei iudicatae alebo prekážku litispendencie. Ide o predmet konania, ktorý sa týka rovnakého právneho problému a formálne sa líši iba číslom konania (Komentár k § 140 SSP, zdroj ASPI). 10. Vo vyššie uvedených veciach (odsek 6 tohto rozsudku) správny súd správnu žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol, s tým že žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. Predmetom vyššie uvedených konaní bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia máj 2011 a marec 2011, ktoré boli predmetom daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie marec až júl 2011, ukončenej protokolom z daňovej kontroly č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX. 11. Totožnosť predmetu konania podľa § 140 SSP vo vzťahu k vyššie špecifikovaným konaniam/ rozhodnutiam je daná tým, že vo všetkých vyššie uvedených konaniach bolo predmetom prieskumu správneho súdu rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo na základe odvolania žalobcu potvrdené rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané hospodárske subjekty o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie, spadajúce do obdobia marec až júl 2011, a to na základe jednej daňovej kontroly, ukončenej jedným protokolom z daňovej kontroly. Vyššie uvedené konania sa líšia iba konkrétnym zdaňovacím obdobím, spadajúcim do kontrolovaného obdobia. 12. V súlade s § 140 zákona č. 162/2015 Z.z. správny súd poukazuje na rozsudok tunajšieho súdu vo veci sp. zn. 1S/221/2016 zo dňa 21.11.2019. V uvedenom konaní si podľa označeného rozsudku žalobca uplatnil nasledovné žalobné námietky: „19. Včas podanou žalobou na Krajskom súde v Bratislave dňa 06.10.2016 sa žalobca domáhal voči žalovanému preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 01.08.2016 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.04.2016, ako aj postupu, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí a navrhoval, aby ich súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 20. Žalobca v žalobe namietal: I.) nesprávne právne posúdenie veci
- záver správcu dane, podľa ktorého vnútropodnikové alokácie (náklady) sú bez ďalšieho zdaniteľnými obchodmi, nemá oporu v slovenskom právnom poriadku:
- Zákon o DPH neupravuje zahraničnú DPH skupinu ako samostatnú zdaniteľnú osobu a zároveň ani prevádzkareň zahraničnej právnickej osoby nie je podľa Zákona o DPH samostatnou zdaniteľnou osobou;
- Zákon o DPH nestanovuje, že účasť zahraničnej právnickej osoby v zahraničnej DPH skupine má za následok, že sa jeho prevádzkareň v Slovenskej republike stáva samostatnou zdaniteľnou osobou;
- Zákon o DPH vôbec neupravuje alokácie vnútropodnikových nákladov z pohľadu DPH. Žalobca vzhľadom na vyššie uvedenú absenciu právnej normy má za to, že žalovaný uplatňoval analogiu legis, ktorá je podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov a Ústavného súdu Slovenskej republiky v odvetví správneho a finančného práva úplne vylúčená. Ďalej podľa názoru žalobcu, žalovaný uplatnil domnelý „eurokonformný“ výklad vnútroštátneho práva a to: v zmysle čl. 11 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica Rady 2006/112/ES“), ktorá upravuje problematiku iba rámcovo a ponecháva aplikáciu na vnútroštátne predpisy;
- rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-7/13 Skandia America Corporation (USA), filial Sverige (ďalej aj ako „prípad Skandia“) aplikoval na zjavne odlišný skutkový stav v danom konaní. II.) nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu, keď vnútropodnikové alokácie (náklady považoval za dodanie služby na účely DPH, pričom v predmetnom prípade nejde o plnenie medzi dvoma nezávislými osobami, keďže nárok poskytovateľa na odmenu voči príjemcovi plnenia vzniknúť nemohol, pretože majetok prevádzkarne v Slovenskej republike je zároveň majetkom jej zahraničnej právnickej osoby. Alokáciou nákladov v rámci jedného právneho subjektu nemohlo dôjsť k zdaniteľnému plneniu. 21. Ďalej žalobca namietal, že: -rozhodnutia sú v rozpore so zásadou právnej istoty a zásadou legitímnych očakávaní z dôvodu, že, okrem iného, žalovaný interpretoval vnútroštátny predpis nad rámec zákonom povolených medzí správnej úvahy; -rozhodnutia sú nepreskúmateľné, pretože orgány verejnej správy neuvádzajú, na základe ktorých ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov dospeli k sporným záverom a sú vnútorne rozporné, nevysporiadali sa s jeho všetkými zásadnými námietkami a svoje závery nedostatočne odôvodnili a nedali odpoveď na jeho argumenty; -orgány verejnej správy nezohľadnili skutočnosť, že v danom konaní išlo o alokácie vnútropodnikových nákladov a nie o refakturáciu externe nakupovaných služieb a teda sa nevysporiadali s jeho odvolacími námietkami; -nezákonný postup žalovaného spočíval v tom, že nebolo uskutočnené vytýkacie konanie, na základe ktorého bol žalovaný povinný postupovať v súlade so zásadou oficiality.“
13. Žalobca v správnej žalobe v tomto konaní uplatnil takmer totožné námietky ako vo vyššie označenom konaní. Rozdiel v žalobných námietkach je iba v zdaňovacom období, ktorého sa správna žaloba týka. 14. Vzhľadom na to, že tunajší súd už rozhodoval vo veci rovnakých účastníkov, ako sú účastníci tohto konania a predmetom dotknutého konania bol totožný predmet, ako je predmet tohto konania, správny súd sa stotožnil s právnym názorom, vysloveným v skoršom rozsudku v rovnakej veci tunajšieho súdu, v súlade s ustanovením § 140 SSP poukazuje na jeho odôvodnenie, pričom zároveň z rozhodnutia sp. zn. 1S/221/2016 zo dňa 21.11.2019 uvádza časť odôvodnenia: „65. Úlohou krajského súdu bolo potrebné primárne posúdiť námietku žalobcu nesprávneho právneho posúdenia veci orgánmi verejnej správy a to, či žalovaný postupoval v súlade s ustanoveniami zákona o DPH, keď posúdil z pohľadu dane z pridanej hodnoty vnútropodnikové alokácie nákladov ako dodanie služieb medzi dvomi zdaniteľnými subjektmi a teda, že sa jednalo o samostatný zdaniteľný obchod medzi zriaďovateľom - obchodnou spoločnosťou Komerční banka, a.s., so sídlom Na Příkopě 33/969, 114 07 Praha 1, Česká republika, IČO: 453 17 054, ktorá je súčasťou skupinovej registrácie pre účely DPH v Českej republike DIČ: CZ699001182 a jej organizačnou zložkou - Komerční banka, a.s., pobočka zahraničnej banky, so sídlom: Hodžovo námestie 1A, 811 06 Bratislava, IČO: 47 231 564, zaregistrovanej pre účely DPH v tuzemsku - Slovenskej republike DIČ DPH: SK4020305256 a teda, či organizačná zložka je samostatnou zdaniteľnou osobou s povinnosťou zdaniť v zmysle ustanovenia § 69 ods. 3 zákona o DPH plnenia (služby) poskytnuté jej zriaďovateľom ako zahraničnou osobou z iného členského štátu.
66. V nadväznosti na vyššie uvedenú námietku žalobcu sa súd zároveň zaoberal otázkou, či z ustanovení zákona o DPH vyplýva, že organizačná zložka je samostatnou zdaniteľnou osobou s povinnosťou zdaniť prijaté plnenia (služby) poskytnuté jej zriaďovateľom ako zahraničnou osobou z iného členského štátu, ako tvrdí žalovaný. A ďalej skúmal, či žalovaný pri posúdení danej veci aplikoval analógiu legis resp. analógiu iuris tak, ako to tvrdí žalobca.
67. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, ďalej súd skúmal, či vnútropodnikové alokácie nákladov boli žalovaným správne považované za dodanie služby medzi zriaďovateľom a organizačnou zložkou, za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
68. Žalobca podanou žalobou žiadal správny súd, aby v celom rozsahu preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia, ako aj zákonnosť postupu žalovaného pri ich vydaní, pričom dôvody žaloby rozdelil do VI. častí a uviedol v 158 bodoch a v častiach I. až IV. zhrnul skutkový stav a konania pred orgánmi verejnej správy, uviedol skutočnosti, ktoré nie sú medzi účastníkmi konania sporné a skutočnosti, ktoré považuje žalobca za sporné a s ktorými sa nestotožňuje. Žalobca navrhol zrušiť predmetné napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím z dôvodu, že správca dane nesprávne vyhodnotil dôkazy a tým nesprávne právne posúdil
vec a to, že vnútropodnikové alokácie nákladov od zriaďovateľa dodané pre organizačnú zložku, sú predmetom dane z pridanej hodnoty a zároveň pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho skutkového zistenia, nakoľko skutkový stav zistený správcom dane je v rozpore so skutočnosťou, čo malo podľa žalobcu za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia. Ďalej namietal, že správca dane nepostupoval v súlade s právnymi predpismi a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.
69. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I., Oddiel Po, Vložka č.1914/B súd zistil, že zriaďovateľ - Komerční banka, a.s., so sídlom Na Příkopě 33/969, 114 07 Praha 1, Česká republika, IČO: 453 17 054, založil ako zahraničná osoba za účelom podnikania na území Slovenskej republiky organizačnú zložku - Komerční banka, a.s., pobočka zahraničnej banky, IČO: 47 231 564 so sídlom Hodžovo námestie 1 A, Bratislava, ktorá bola zapísaná v Obchodnom registri dňa 01.01.2011.
70. Súd zistil z administratívneho spisu, že Komerční banka, a.s., so sídlom Na Příkopě 33/969, 114 07 Praha 1, Česká republika, IČO: 453 17 054 (zriaďovateľ), je s účinnosťou od 01.01.2009 členom skupiny pre účely platenia dane z pridanej hodnoty v Českej republike - IČ DPH: CZ699001182 v zmysle ustanovenia § 5a a nasl. zákona č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v Českej republike.
71. Ďalej mal súd zistené z administratívneho spisu, že Komerční banka, a.s., so sídlom Na Příkopě 33/969, 114 07 Praha 1, Česká republika, IČO: 453 17 054, zahraničná osoba podnikajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky: Komerční banka, a.s., pobočka zahraničnej banky, so sídlom Hodžovo námestie 1A, 811 06 Bratislava, IČO: 47 231 564, je zaregistrovaná v Slovenskej republike s súčinnosťou od 01.01.2011 ako platiteľ dane z pridanej hodnoty - IČ DPH: SK4020305256 podľa ustanovenia § 4 zákona o DPH ako osoba s prevádzkarňou v Slovenskej republike.
72. V konaní mal súd preukázané, že zriaďovateľ, ako člen skupiny na účely DPH v Českej republike pod daňovým identifikačným číslom skupinovej DPH - CZ XXXXXXXXX registrovanej v Českej republike, vyhotovil svojej organizačnej zložke faktúry zo dňa 31.03.2011 - č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č.XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. 9110001370, registrovanej pre účely DPH - IČ DPH:SK4020305256, za dodávku služieb zaisťujúcich jej chod a že sa jednalo najmä o nasledovné služby: EURO projekty a EURO SEPA II za 1. štvrťrok, aplikačné a IT infraštrukturálne služby, náklady za činnosti, ktoré vykonáva Komerční banka, a.s. pre BDSK za 1. štvrťrok 2011, servisný a inštalačný zásah u klienta, treasury činnosti, videokonferenčný servis, prepravné služby DHL. Z uvedených služieb si žalobca uplatnil čiastočné odpočítanie dane v celkovej výške X XXX,XX eura v zmysle § 49 ods. 4 zákona o DPH vo výške príslušného koeficientu vypočítaného podľa ustanovenia § 50 zákona o DPH vo výške X,XX. Žalobca podal na Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty riadne daňové priznanie za zdaňovacie obdobie marec 2011 a odviedol daň z pridanej hodnoty v celkovej výške XX XXX,XX eura z faktúr zo dňa XX.XX.XXXX - č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX podľa ustanovenia § 69 ods. 3 zákona o DPH a následne podal dodatočné daňové priznania a za kontrolované zdaňovacie obdobie si znížil základ dane s odôvodnením, že prijatie týchto služieb nemá podliehať povinnosti vyrubeniu dane podľa citovaného ustanovenia zákona o DPH a to vzhľadom na zmenu posúdenia vnútropodnikových plnení (alokácií) prijatých organizačnou zložkou od svojho zriaďovateľa s poukázaním na judikatúru Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej, tieto plnenia prijaté nie sú predmetom platenia DPH v Slovenskej republike, a preto požiadal správcu dane o vrátenie preplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2011, ktorý z tohto dôvodu vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia marec, apríl, máj, jún, júl a august 2011, zameranú na preverovanie služieb, pri ktorých príjemca platí daň podľa ustanovenia § 69 ods. 3 zákona o DPH poskytnutých zdaniteľnou osobou zriaďovateľom, ktorá je zároveň členom skupiny na účely DPH v Českej republike a to svojej organizačnej zložke zriadenej v Slovenskej republike.
73. Krajský súd na základe preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaným v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, dospel k záveru, že v danom prípade správca dane, ktorý žalobcovi za zdaňovacie obdobie marec 2011 zvýšil základ dane v riadku 11 daňového priznania o sumu XXX XXX,XX eura a daň v riadku 12 daňového priznania o sumu XX XXX,XX eura a zároveň zvýšil odpočítanie dane v riadku 21 daňového priznania o sumu X XXX,XX eura a za zdaňovacie obdobie marec 2011 vyčíslil rozdiel dane v sume XX XXX,XX eura, postupoval v súlade so zákonom a správne vychádzal z názoru,
že predmetné služby zriaďovateľom, ktorý bol súčasťou skupiny pre účely DPH v Českej republike, boli ním dodané jeho organizačnej zložke zriadenej v tuzemsku, t.j. v Slovenskej republike, a preto mali byť zdanené v zmysle ustanovenia § 69 ods. 3 zákona o DPH, pretože ak zdaniteľná osoba vstúpi do skupiny na účely DPH, akékoľvek služby, ktoré následne poskytne svojej organizačnej zložke v zahraničí, ktorá nie je členom skupiny, sú považované za služby poskytnuté medzi dvoma samostatnými osobami, t.j. za dodania medzi skupinou a inou nezávislou osobou a to z dôvodu, že skupina na účely DPH vystupuje ako jeden nezávislý subjekt.
74. Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorý sa opiera o rozsudok Súdneho dvora EÚ - FCE Bank C-210/04, že stála prevádzkareň, ktorá nie je právnickou osobou odlišnou od spoločnosti, ktorej je súčasťou a ktorá je usadená v inom členskom štáte a ktorej spoločnosť poskytuje služby, by sa nemala považovať za zdaniteľnú osobu z dôvodu pripísaných nákladov v súvislosti s uvedenými službami a že poskytovanie služieb v rámci rovnakej právnickej osoby, nepatrí do pôsobnosti dane z pridanej hodnoty, súd uvádza, že predmetný rozsudok nemožno aplikovať na daný prípad, keďže Súdny dvor EÚ v uvedenej veci vychádzal zo skutočnosti, že zahraničná osoba povinná platiť daň, má zriadenú prevádzkareň na území členského štátu EÚ, pričom táto prevádzkareň je súčasťou skupiny a v tomto prípade zriaďovateľ - člen skupiny pre účely platenia dane z pridanej hodnoty v Českej republike poskytol služby svojej organizačnej zložke v tuzemsku zaregistrovanej, ako platiteľ pre účely dane z pridanej hodnoty v Slovenskej republike, a preto ich možno považovať za služby poskytnuté medzi dvoma samostatnými nezávislými osobami (zdaniteľnými subjektmi), ktoré sú posudzované ako samostatný zdaniteľný obchod medzi DPH skupinou voči tretej osobe, t.j. sú predmetom dane z pridanej hodnoty. Súd na základe uvedených skutočností túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú.
75. S názorom žalovaného, že uvedený právny názor vyplýva aj zo záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-7/13 Skandia America Corporation (USA), filial Sverige (ďalej aj ako „prípad Skandia“) sa súd stotožnil, ale nesúhlasil s námietkou žalobcu, že ho nemožno uplatniť na jeho prípad a prisvedčil žalovanému, ktorý poukázal na to, že zriaďovateľ je obchodná spoločnosť so sídlom v Českej republike (a nie v tretej krajine, ako bol prípad Skandia), že organizačná zložka nie je členom DPH skupiny (ako bol prípad Skandia), že členom DPH skupiny vytvorenej v zahraničí pre zahraničné DPH účely, je zriaďovateľ a v jeho prípade ide hlavne o internú alokáciu práce zamestnancov centrály zriaďovateľa (nie o externe nakupované služby, o ktoré išlo v prípade Skandia) a že organizačná zložka vnútropodnikové plnenia používa len pre svoje potreby a neposkytuje ich ďalej (v prípade Skandia boli predmetné služby poskytované ostatným členom DPH). Z prípadu Skandia vyplýva, že podstatou prvej predbežnej otázky položenej vnútroštátnym súdom bolo, akým spôsobom je potrebné prihliadať na plnenie spočívajúce v poskytnutí služieb, ktoré poskytuje táto zahraničná osoba (zriaďovateľ) prevádzkarni, t.j. či predstavujú plnenia, ktoré sú predmetom dane. V danom prípade Súdny dvor EÚ v prípade Skandia zastával názor, že služby poskytnuté zriaďovateľom usadeným v treťom štáte jeho prevádzkarni usadenej v niektorom z členských štátov, predstavujú v prípade, ak je táto prevádzkareň členom skupiny, zdaniteľné plnenia. Súdny dvor EÚ k druhej nadväzujúcej otázke v prípade Skandia, či je prevádzkareň povinná, ako príjemca daného plnenia, odviesť daň v zmysle Článku 196 Smernice 2006/112/E a či skupine ako príjemcovi služieb vzniká povinnosť odviesť DPH, vychádzal zo skutočnosti, že zahraničná osoba povinná platiť daň má zriadenú prevádzkareň na území členského štátu EÚ, pričom táto prevádzkareň je súčasťou skupiny v zmysle Článku 11 Smernice 2006/112/ES, v zmysle ktorého môže každý členský štát považovať za jednu zdaniteľnú osobu osoby usadené na území toho istého členského štátu, ktoré sú síce právne nezávislé, ale súčasne vzájomne úzko prepojené finančnými, ekonomickými a organizačnými väzbami. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade je možné prípad Skandia aplikovať na tento prípad, t.j. dodanie služieb zriaďovateľom, ktorý je členom skupiny pre účely DPH v Českej republike, organizačnej zložke v Slovenskej republike, ktorá potom prijíma služby od skupiny pre účely DPH a je povinná v tuzemsku (t.j. na Slovensku) uplatniť daň podľa ustanovenia § 69 ods. 3 zákona o DPH. Súd na základe uvedených skutočností túto námietku žalobcu považuje za neopodstatnenú.
76. S námietkou žalobcu, že vnútropodnikové alokácie poskytnuté zriaďovateľom svojej organizačnej zložke, nie sú zdaniteľnými plneniami, že žalovaným boli nesprávne považované za dodanie služby, sa súd nestotožnil, nakoľko v danom prípade sa jednalo o služby zaisťujúce chod organizačnej zložky, ktoré boli dodané zdaniteľnou osobou - zriaďovateľom (IT infraštrukturálne služby, služby vzťahujúce sa k elektronickému bankovníctvu pre klientov pobočky na Slovensku, o fakturáciu školení zamestnancov, nákladov vynaložených útvarmi investičného bankovníctva, služby spojené s požiadavkami celoeurópskej iniciatívy SEPA - EURO Projekty a pod.). V tejto súvislosti súd poukazuje
na ustanovenie § 2 zákona o DPH, z ktorého vyplýva, že predmetom dane z pridanej hodnoty je poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. V danom prípade žalovaný správne právne posúdil predmetné poskytnuté plnenia zriaďovateľom organizačnej zložke ako dodanie služieb v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorého, dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa ustanovenia § 8 zákona o DPH. Súd má za to, že služby poskytnuté zriaďovateľom svojej organizačnej zložke zriadenej v Slovenskej republike sú cezhraničnými plneniami medzi časťou podniku, ktorá je súčasťou DPH skupiny v príslušnom členskom štáte a jeho ďalšou časťou v inom štáte a teda v danom prípade ich bolo možné posúdiť ako samostatný zdaniteľný obchod, na ktorý sa vzťahuje ustanovenie § 69 ods. 3 zákona o DPH, v zmysle ktorého zdaniteľná osoba je povinná platiť daň pri službe dodanej zahraničnou osobou z iného členského štátu. Preto súd túto námietku žalobcu považuje za nedôvodnú.
77. V nadväznosti na vyššie uvedené, súd konštatuje, že v konaní nebolo sporné, že organizačná zložka používala vnútropodnikové plnenia (alokácie) pre svoje potreby a že ich neposkytovala ďalej, ako aj to, že boli premietnuté do nákladov. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na terminologický význam alokácie nákladov (z anglického Cost Allocation), ktoré sa vymedzujú ako relatívne samostatná oblasť manažérskeho účtovníctva a jeho hlavným cieľom je poskytnutie čo najpresnejších informácií o nákladoch, ktoré sú relevantné pre určité rozhodnutie. Predmetom alokácie je teda priradenie nákladov danému objektu, pod ktorým je myslený nielen podnikový výkon, ale napríklad aj nejaký útvar či manažérske rozhodnutie (KRÁL, Bohumil. Manažerské účetnictví. 3. dopl. a aktualiz. vyd. Praha: Management Press, 2010, 660 s. ISBN 9788072612178., s.91 a 130).
78. Správny súd k námietke žalobcu ohľadom jeho legitímnych očakávaní vo vzťahu k vrátenému preplatku na DPH, uvádza, že v konaní bolo nesporné, že žalovaný vrátil žalobcovi požadovanú výšku DPH na základe jeho žiadosti podľa ustanovenia § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, správca dane vráti preplatok do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie a prisvedčil žalovanému, že vzhľadom na to, že v čase vrátenia preplatku u žalobcu nevykonával daňovú kontrolu, a preto v danom čase ho bol povinný vrátiť v zmysle platného zákona o DPH. Vrátením predmetného preplatku podľa názoru súdu nepotvrdzoval správne určenie dane v podanom daňovom priznaní, tieto skutočnosti zisťoval a preveroval u daňového subjektu až daňovou kontrolou v súlade s ustanoveniami § 44 až 47 zákona o DPH v nadväznosti na ustanovenie § 69 zákona o DPH v lehote do 5 rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. Žalovaný tak podľa názoru súdu neporušil zásadu ochrany legitímnych očakávaní a právnej istoty daňového subjektu, pretože postupoval v zmysle dlhodobo platnej a nemennej legislatívy. Na základe uvedeného, považuje súd námietku žalobcu o porušení legitímnych očakávaní žalobcu za nedôvodnú.
79. V tejto súvislosti súd poukazuje na ustálenú judikatúru súdov, z ktorej vyplýva, že z hľadiska princípu právnej istoty, podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (Nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 24.06.2009, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008). S legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány sa nemôžu, bez náležitého odôvodnenia a poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe. Je potrebné zdôrazniť, že hoci z legitímnych očakávaní v pomere k správnym rozhodnutiam možno správne predpokladať určitú istotu účastníkov, že o ich veci bude rozhodnuté obdobne, ako vo veci skutkovo a právne podobnej, legitímne očakávania sa nedajú absolutizovať.
80. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že žalovaný pri posúdení veci v tomto prípade aplikoval analógiu legis, resp. dokonca analógiu iuris, súd uvádza, že v danom prípade žalovaný pri posúdení veci vychádzal z konkrétnych ustanovení zákona o DPH, ako aj Smernice Rady 2006/112/ES a judikatúry Súdneho dvora EÚ. Súd v tejto súvislosti podotýka, že doslovným znením zákonného ustanovenia nie je viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôli (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (nález ÚS SR III. ÚS 44/2011).
81. Súd má za to, že žalovaný posudzoval uplatnenie dane z pridanej hodnoty podľa pravidiel platných v Slovenskej republike z prijatých služieb v tuzemsku (v Slovenskej republike) organizačnou zložkou od svojho zriaďovateľa z Českej republiky, ktorý jej tieto služby (v súlade s pravidlami platnými v Českej republike), fakturoval ako člen skupiny registrovanej pre účely DPH v Českej republike pod identifikačným číslom skupinovej registrácie CZ XXXXXXXXX na DPH, a preto sa jednalo z pohľadu dane z pridanej hodnoty o samostatný zdaniteľný obchod, na ktorý sa vzťahuje ustanovenie § 69 ods. 3 zákona o DPH, podľa ktorého, zdaniteľná osoba a právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou a je registrovaná pre daň podľa § 7, sú povinné platiť daň pri službe dodanej zahraničnou osobou z iného členského štátu alebo zahraničnou osobou z tretieho štátu, ak je miesto dodania služby podľa § 15 ods. 1 v tuzemsku. Z uvedených zákonných ustanovení teda vyplýva, že daňou z pridanej hodnoty sa zdaňujú všetky dodania tovarov a služieb uskutočnené skupinou pre iné osoby ako členov skupiny, t.j. pre tretie osoby. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že postup správcu dane nemá oporu v slovenskej daňovej legislatíve.
82. K námietke žalobcu, ktorý poukázal na Oznámenie Európskej komisie Rady a Európskemu parlamentu (ďalej len „Oznámenie“) týkajúceho sa uplatnenia Článku 11 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, že dané Oznámenie nie je právne záväzné, súd uvádza, že správca dane v konaní v tejto súvislosti nerozporoval tvrdenia žalobcu, ktorý v prvostupňovom rozhodnutí konštatoval, že uvedené skutočnosti nemajú vplyv na výsledky daňovej kontroly.
83. Súd ďalej k námietke žalobcu, že metodickým pokynom žalovaného nie je možné prisúdiť všeobecnú záväznosť, uvádza, že metodické pokyny sú pre daňové subjekty výkladovou pomôckou pri aplikácií konkrétnych ustanovení zákonov.
84. K námietke žalobcu ohľadne nezákonného postupu žalovaného, ktorý mal spočívať v tom, že nebolo uskutočnené vytýkacie konanie v zmysle Daňového poriadku, a preto nepostupoval v daňovom konaní v súlade so zásadou oficiality, súd uvádza, že správca dane tak postupuje, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného daňového priznania alebo jeho príloh alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, a vtedy ich oznámi daňovému subjektu, ktorého vyzve, aby sa k nim vyjadril, najmä, aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil, alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Podľa názoru súdu, v danom prípade sa nejedná o tento prípad, nakoľko v daňovom konaní nebolo preukázané, že by mal žalovaný tieto pochybnosti, naopak pochybnosti mal žalobca, ktorý podal dodatočné daňové priznanie. Preto správca dane postupoval správne, keď po podaní dodatočného daňového priznania daňovou kontrolou zisťoval a preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Z tohto dôvodu súd túto námietku žalobcu považuje za bezpredmetnú.
85. Súd podotýka, že je pravdou, že Súdny dvor EÚ v tejto veci judikoval, že zriaďovateľ a jeho organizačná zložka tvoria jeden subjekt práva, avšak v danom prípade, zriaďovateľ - zahraničná osoba so sídlom v Českej republike tvorí s inými zdaniteľnými osobami jednu zdaniteľnú osobu pre účely DPH v Českej republike, do ktorej ale nepatrí jeho organizačná zložka so sídlom v Slovenskej republike. V tejto súvislosti súd poukazuje na Smernicu 2006/112/ES, v zmysle ktorej v zásade platí, že DPH platí každá zdaniteľná osoba, ktorá uskutočňuje zdaniteľné dodanie tovaru alebo zdaniteľné poskytnutie služieb a to na Článok 11 ako aj s poukazom na Články 16 a 26, ktoré boli transponované do ustanovenia § 8 ods. 3 a ustanovenia § 9 ods. 2 a 3 zákona o DPH.
86. Súd je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie boli vydané v súlade s účinným hmotnoprávnym predpisom, ktorý je uvedený vo výroku rozhodnutia a okrem citácie vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré na daný prípad aplikoval, uviedol na podporu svojho právneho názoru aj príslušné články Smernice Rady 2006/112/ES, z ktorých vnútroštátna právna úprava v oblasti DPH vychádza, pričom prihliadal aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí riadne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu, logicky a právne správne svoje
rozhodnutie odôvodnil a vychádzal zo skutkového stavu zisteného správcom dane. Súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie je čo do právneho posúdenia vecne správne a v jeho konaní ani v postupe daňových orgánov oboch stupňov nezistil vadu, ktorá by mala vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí.
87. Z uvedených dôvodov Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie je potrebné potvrdiť postupom podľa ustanovenia § 190 SSP.“
15. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov, s ktorými sa správny súd stotožňuje v celom rozsahu, správny súd žalobu podľa § 190 SSP zamietol. 16. Nad rámec vyššie uvedeného správny súd poukazuje na to, že vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 1S/221/2016 bola podaná žalobcom kasačná sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd SR rozsudkom sp. zn. 4Sžfk/35/2020 zo dňa 28.07.2022 tak, že podanú kasačnú sťažnosť zamietol. Vo svojom rozhodnutí NSS SR vyslovil nasledovný záväzný právny názor: „42. Pre rozhodnutie v prejednávanej veci bolo nevyhnutné vyriešenie základných právnych otázok, (i) či na účely DPH ústredie sťažovateľky na území iného členského štátu a jej pobočka v tuzemsku tvoria jednu zdaniteľnú osobu, i keď ústredie sťažovateľky vstúpilo do skupiny na účely DPH v inom členskom štáte, a súčasne (ii) či plnenia poskytované ústredím sťažovateľky jej pobočke v predmetnej veci predstavujú zdaniteľné plnenia.
43. Pri riešení prvej právnej otázky kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že rovnako ako správny súd nespochybňuje všeobecný princíp, opakovane zdôrazňovaný sťažovateľkou, podľa ktorého stála prevádzkareň, ktorá nie je samostatným právnym subjektom odlišným od spoločnosti usadenej v inom členskom štáte, ktorej patrí a ktorej táto spoločnosť poskytuje služby, nemá byť z hľadiska nákladov na tieto služby, ktoré sú jej započítané, považovaná za zdaniteľnú osobu - platiteľa dane (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci FCE Bank plc, C-210/04 zo dňa 23. marca 2006). Sporným však je, či sa tento princíp uplatní v prípade zmeny pomerov v dôsledku toho, že sa ústredie takejto spoločnosti stane súčasťou DPH skupiny v inom členskom štáte bez toho, že by sa členom skupiny stala aj pobočka.
44. Podľa čl. 11 Smernice: „Po porade s poradným výborom pre daň z pridanej hodnoty (ďalej len „ Výbor pre DPH“) môže každý členský štát považovať za jednu zdaniteľnú osobu osoby usadené na území toho istého členského štátu, ktoré sú síce právne nezávislé, ale súčasne vzájomne úzko prepojené finančnými, ekonomickými a organizačnými väzbami. Členský' štát, ktorý využíva možnosť ustanovenú v prvom odseku, môže prijať akékoľvek opatrenia potrebné na zabránenie daňovým únikom alebo vyhýbaniu sa dani prostredníctvom využívania tohto ustanovenia.“
45. Pokiaľ sťažovateľka v súvislosti so zohľadnením zaradenia ústredia do skupiny na účely DPH v inom členskom štáte namietala, že jej situáciu výslovne neupravenú zákonom o DPH nemožno riešiť na základe analógie legis, resp. analógie iuris a ani eurokonformným výkladom, s týmto sa kasačný súd nestotožňuje. Nemožno totiž prehliadať, že pre vytváranie a fungovanie vnútorného trhu a zabránenie narušenia hospodárskej súťaže je realitou nevyhnutná harmonizácia právnych predpisov európskej únie, zabezpečovaná v oblasti DPH aj prostredníctvom vyššie uvedenej smernice. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Vzťah organizačnej zložky ako samostatného daňového subjektu v jednom členskom štáte a materskej firmy zaradenej do skupiny pre DPH v Českej republike je teda predmetom úpravy práva Európskej únie. Vnútroštátny súd rovnako aj daňové orgány sú povinné aplikovať obsah smernice buď na základe jej dostatočnej transpozície alebo na základe priameho alebo nepriameho účinku. Nemožno teda akceptovať názor žalobkyne (bod 31 tohto rozsudku), že ak v dôsledku aplikácie úpravy smernice a registráciou materskej firmy ako člena skupiny na účely DPH v Českej republike došlo k zmene posudzovania postavenia jej organizačnej zložky na účely platenie DPH, predstavuje to exteritoriálne pôsobenie právnych predpisov Českej republiky na území Slovenskej republiky.
46. Pri riešení nastolených otázok teda kasačný súd vychádzal z harmonizácie právnych predpisov Európskej únie, transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky a relevantnej rozhodovacej činnosť Súdneho dvora. Kasačný súd zastáva názor, že správny súd a rovnako
aj žalovaný postupovali správne, pokiaľ vo veci sťažovateľky vychádzali z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Skandia America Corp. (EISA), filial Sverige, C-7/13 zo dňa 17. septembra 2014. V tomto rozhodnutí bolo jednoznačne vykonané posúdenie DPH skupiny vytvorenej podľa čl. 11 Smernice a bolo skonštatované, že táto ako celok predstavuje jednu zdaniteľnú osobu. Toto postavenie vylučuje, aby členovia skupiny na účely DPH naďalej samostatne podávali daňové priznania týkajúce sa DPH a aby sa pokračovalo v ich identifikovaní ako zdaniteľných osôb v rámci a mimo skupiny, keďže podať daňové priznanie je oprávnená iba jedna zdaniteľná osoba. Preto poskytovanie služieb ústredím v tretej krajine jej pobočke usadenej v členskom štáte predstavovalo zdaniteľné plnenie, ak bola dotknutá pobočka členom skupiny na účely DPH (rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Skandia America Corp. (USA), filial Sverige, C-7/13 zo dňa 17. septembra 2014, body 28, 29 a 32). Inými slovami Súdny dvor rozhodol, že účasť jednej časti spoločnosti (v danom prípade pobočky) v skupine na účely DPH môže, s ohľadom na účel skupiny na účely DPH, odôvodňovať výnimku z pravidla vymedzeného v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veci FCE Bank plc, C-210/04 zo dňa 23. marca 2006 - odlišné poňatie vzťahu ústredia a pobočky, ktorá nie je nezávislá.
47. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na odlišnosti v skutkovom stave medzi rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie vo veci Skandia America Corp. (USA), filial Sverige, C-7/13 zo dňa 17. septembra 2014 ajej prípadom (bod 31), je potrebné konštatovať, že ide o odlíšenie v skutkových okolnostiach, ktoré neboli podstatné pre judikatúrne závery Súdneho dvora Európskej únie. Vychádzajúc z jeho rozhodovacej činnosti možno konštatovať, že z hľadiska zodpovedania nastolenej otázky je rozhodujúci práve výklad čl. 11 Smernice, a teda povaha, limity a účel skupiny na účely DPH. Pôsobenie skupiny na účely DPH je totiž územne obmedzené na jeden členský štát (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Dánske Bank, C-812/19 zo dňa 11. marca 2021, body 23, 24, 26, 29 a 30). Výklad uplatňovaný sťažovateľkou, podľa ktorého by ústredie sťažovateľky v inom členskom štáte, ktoré je súčasťou skupiny na účely DPH, malo byť považované spolu s pobočkou v tuzemsku pri vzájomných plneniach za jednu zdaniteľnú osobu, by práve znamenal neprípustné územné rozšírenie pôsobenia skupiny na účely DPH na územie ďalšieho členského štátu.
48. Za zásadné vo vzťahu k prejednávanej veci však kasačný súd považuje rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Dánske Bank, C-812/19 zo dňa 11. marca 2021 (bod 37 tohto rozsudku), kde Súdny dvor rozhodoval v obdobnej veci ako je prípad sťažovateľky (členom DPH skupiny bolo ústredie spoločnosti, na území členského štátu Európskej únie, išlo aj o vnútropodnikové alokácie nákladov spojené s poskytovaním IT služieb ústredím v jednom členskom štáte pobočke v inom členskom štáte pre potreby pobočky/prevádzkarne). Zotrval na právnom názore, že čl. 9 ods. 1 a čl. 11 Smernice je potrebné vykladať tak, že na účely DPH sa ústredie spoločnosti, nachádzajúce sa v členskom štáte, ktoré je súčasťou skupiny na účely DPH a pobočka tejto spoločnosti, usadená v inom členskom štáte, majú považovať za samostatné zdaniteľné osoby, keď ústredie poskytuje pobočke služby, ktorých náklady jej účtuje.
49. Podľa čl. 9 ods. 1 Smernice: ....Zdaniteľná osoba “ je každá osoba, ktorá nezávisle a na akomkoľvek mieste vykonáva ekonomickú činnosť, odhliadnuc od účelu alebo výsledkov tejto činnosti. „ Ekonomická činnosť“ je každá činnosť výrobcov, obchodníkov alebo osôb poskytujúcich služby vrátane ťažobných a poľnohospodárskych činností a činností pri výkone slobodných povolaní. Ekonomickou činnosťou je predovšetkým využívanie hmotného alebo nehmotného majetku na účely získania príjmu nci pokračujúcom základe. “
50. Podľa § 3 ods. 1 zákona o DPH: ..Zdaniteľnou osobou je každá osoba, ktorá vykonáva nezávisle akúkoľvek ekonomickú činnosť podľa odseku 2 bez ohľadu na účel alebo výsledky tejto činnosti.“
51. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že pre vyššie uvedený výklad slovného spojenia „zdaniteľná osoba“ nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky, konkrétne v zákone o DPH, priestor, kasačný súd považuje za potrebné zároveň s odkazom na argumentáciu v bode 45 tohto rozsudku upriamiť pozornosť na fakt, že čl. 9 ods. 1 Smernice a § 3 ods. 1 zákona o DPH majú obdobné znenie. Pokiaľ znenie čl. 9 ods. 1 Smernice podľa právneho názoru Súdneho dvora Európskej únie umožňuje už uvedený výklad a poňatie ústredia (ktoré je súčasťou skupiny na účely DPH v inom členskom štáte) a pobočky spoločnosti na
území iných členských štátov ako dvoch samostatných zdaniteľných osôb na účely DPH, kasačnému súdu nie je zrejmé, prečo by takýto výklad nemalo umožňovať znenie § 3 ods. 1 zákona o DPH.
52. Vyššie uvedené vedie kasačný súd k potvrdeniu správnosti záveru, že v dôsledku vstupu ústredia spoločnosti sídliaceho v inom členskom štáte do zahraničnej skupiny na účely DPH v tomto štáte, sa tuzemská pobočka (ktorá sa nestala členom skupiny) stáva na účely posudzovania platenia DPPI na základe prijatia zdaniteľných plnení od ústredia daňovým subjektom odlišným od ústredia. Slovenská pobočka žalobkyne teda vzhľadom na členstvo materskej spoločnosti v skupine pre DPH od 1. januára 2009 bola pri dodávkach zdaniteľných plnení od ústredia samostatnou zdaniteľnou osobou podľa § 3 ods. 1 zákona o DPH, ktorá plnenia prijíma od inej samostatnej zdaniteľnej osoby - zahraničnej skupiny na účely DPH. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že ústredie sa stalo členom skupiny na účely DPH od 1. januára 2009, ale pobočka v Slovenskej republike vznikla až v roku 2011. Podstatná je neprípustnosť toho, aby organizačná zložka vytvorená a sídliaca v jednom členskom štáte, ktorá nie je členom skupiny pre DPH v inom členskom štáte, do ktorej patrí materská spoločnosť, bola z titulu svojho postavenia organizačnej zložky považovaná s materskou spoločnosťou za jeden daňový subjekt.
53. V ďalšej časti svojej kasačnej sťažnosti sťažovateľka namietala, že sporné IT služby, ktoré zabezpečovalo ústredie sťažovateľky v Českej republike pre jej pobočku v Slovenskej republike, a ktoré boli spojené s vnútropodnikovou alokáciou nákladov, nepredstavujú zdaniteľné plnenie podľa § 2 a § 9 zákona o DPH. Má tomu tak byť preto, že plnenie je zdaniteľné len vtedy, ak medzi poskytovateľom a prijímateľom plnenia existuje právny vzťah, väzba medzi úhradou a poskytnutou službou. To pri plneniach v rámci jedného subjektu, podľa názoru sťažovateľky, nie je možné.
54. Aj vo vzťahu k tejto otázke zastáva kasačný súd názor, že už bola zodpovedaná v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie. S ohľadom na špecifický právny vzťah medzi ústredím spoločnosti v inom členskom štáte (ktoré je súčasťou skupiny na účely DPH) a jej pobočkou v tuzemsku sa plnenia medzi týmito považujú za zdaniteľné plnenia vtedy, ak sú náklady medzi ústredím a pobočkou účtované (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Dánske Bank, C-812/19 zo dňa 11. marca 2021, bod 35). Teda vtedy, ak dochádza k prenosu nákladov súvisiacich s poskytnutím služieb z ústredia takejto spoločnosti na jej pobočku. Práve tento prístup reflektuje skutočnosť, že odlúčenie ústredia a pobočky sa v tomto smere deje len na účely DPEÍ, nie vo vzťahu k uzatváraniu iných právnych úkonov a posudzovaniu spôsobilosti na právne úkony podľa hmotného práva jednotlivých členských štátov.
55. Aplikujúc vyššie uvedené právne závery na prípad sťažovateľky kasačný súd konštatuje, že ústredie sťažovateľky bolo v dôsledku vstupu do skupiny na účely DPH v Českej republike odpútané pre účely DPH od svojej pobočky na území Slovenskej republiky. Pri posudzovaní vzájomne účtovaných plnení sa pritom ústredie a pobočka sťažovateľky v tomto kontexte považujú za samostatné zdaniteľné osoby v súlade s § 3 ods. 1 zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že ústredie sťažovateľky v zdaňovacom období marec 2011 poskytlo jej pobočke na území Slovenskej republiky IT služby, ktorých hodnota (vo výške personálnych nákladov) bola pobočke sťažovateľky formou faktúr s DIČ skupinovej registrácie účtovaná (body 5 a 6). Tieto poskytnuté služby preto majú povahu zdaniteľného plnenia podľa § 2 ods. 1 písm. b) a § 9 ods. 1 a 3 zákona o DPH a mali byť zdanené podľa § 69 ods. 3 zákona o DPH. Napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj rozhodnutie žalovaného a správcu dane preto vychádzajú zo správneho právneho posúdenia veci.
56. Čo sa týka ostatnej námietky sťažovateľky, a teda tvrdeného porušenia jej legitímnych očakávaní, kasačný súd, stotožňujúc sa s názorom správneho súdu, zdôrazňuje, že vo vzťahu k sťažovateľke nebolo vydané žiadne rozhodnutie, záväzné usmernenie či protokol z daňovej kontroly, ktoré by potvrdzovali sťažovateľkou akcentované právne názory na posudzovanie daňových dôsledkov sporných plnení medzi ústredím v Českej republike a pobočkou na území Slovenskej republiky. Sťažovateľka sa tak nemohla dostať do legitímneho očakávania, že svoje plnenia (ne)zdaňuje správne. Samotná skutočnosť, že v nadväznosti na podanie dodatočného daňového priznania (body 1 a 2) neuskutočnil správca dane vytýkacie konanie, neuskutočnil daňovú kontrolu a sťažovateľke bol fakticky vyplatený vyčíslený preplatok na DPH, ešte bez ďalšieho neznamená, že správca dane odobril právne názory sťažovateľky. Osobitne v prípade, ak bolo sťažovateľke známe protichodné metodické usmernenie žalovaného (bod 2).
V.
Záver
57. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľky. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.“
17. O trovách konania rozhodol súd podľa § 168 SSP a vo veci úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne dôvodne vynaložené trovy konania zo súdneho spisu nevyplývajú. 18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 ods. 2 písm. a/, § 145 ods. 2 SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).