Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3CoE-24-2022.pdf
PDF · 100.44 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoE/24/2022
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v exekučnej veci POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advocate, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému: C. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX/XX, XXX XX U., o vymoženie 376 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 11Er/127/2014-23 zo dňa 06.10.2021, jednomyseľne takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e uznesenie.
II. Nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „exekučný súd“) napadnutým uznesením zastavil exekúciu (výrok I.) a súdnemu exekútorovi priznal nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému v rozsahu 100 % (výrok II.).
2. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie domáhal voči povinnému vykonania exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, ktorý priznal oprávnenému nárok zo zmenky. Súd prvej inštancie poukázal na zákon č. 438/2015 Z.z., ktorým došlo k zmene Exekučného poriadku a to doplnením ustanovenia § 243f Exekučného poriadku, v zmysle ktorého v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona. Ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v lehote 30 dní odo dňa účinnosti zákona, súd exekúciu zastaví podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku. Oprávnený doručil exekútorovi doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, v ktorom uviedol, že rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným sú od počiatku výkonu uvedené v časti odôvodnenia exekučného titulu, na podklade ktorého je vykonávaná exekúcie, teda predmetné skutočnosti sú známe ako exekútorovi ako aj exekučnému súdu, ktorý ich skúmal pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 243f ods. 1, 2, 3, 4, 5 a 6, § 243h, § 39 ods. 4 a § 57 ods. 1 písm. m), ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, Občianskeho zákonníka, § 48 ods. 1 zákona č. 191/1950 Sb. Zmenkového a šekového zákona. Dospel k záveru, že vzťah medzi oprávneným a povinným vyplýva zo zmluvy o úvere zo dňa 29.03.2011, pričom tento posúdil ako vzťah spotrebiteľský a poskytnutý úver charakterizoval ako spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, keďže oprávnený vystupoval ako dodávateľ v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a povinný síce bol v zmluve označený ako podnikateľ ale súčasne boli vyplnené aj jeho údaje ako fyzickej osoby- nepodnikateľa. Čo sa týka skutočnosti, že zo zmluvy vyplýva, že finančné prostriedky mali byť použité na výkon podnikania, súd prvej inštancie konštatoval, že v zmluve absentuje konkrétny účel, na ktorý
mali byť finančné prostriedky využité, preto mal za to, že nedošlo k preukázaniu nespotrebiteľského charakteru zmluvy, ktoré by nevzbudzovalo pochybnosti, a teda oprávnený nezniesol dôkazné bremeno týkajúce sa charakteru uzatvorenej zmluvy. Súd prvej inštancie poukázal na to, že samotná skutočnosť, že úver bol poskytnutý fyzickej osobe, ktorá je zároveň držiteľom živnostenského oprávnenia, nezakladá fakt, že tento úver nemá charakter spotrebiteľského úveru. Na základe uvedeného vznikla pochybnosť, na aký účel bol úver poskytnutý a v zmysle § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka súd posúdil tento úver v prospech spotrebiteľa ako spotrebiteľský úver, ktorý bol poskytnutý na základe vopred pripravenej predtlačenej zmluvy o úvere, ktorej obsah a zmluvné dojednania spotrebiteľ, teda povinný, nemohol ovplyvniť. Na základe uvedeného súd aplikoval na predmetné exekučné konanie ustanovenie § 39 ods. 4 a 44 ods. 2 štvrtá veta Exekučného poriadku. Exekučný súd uviedol, že v zmluve o úvere absentuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., teda podľa § 11 ods. 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. je nevyhnutné poskytnutý úver posúdiť ako bezúročný a bez poplatkov, pričom rozhodcovský súd na uvedené skutočnosti neprihliadol. Taktiež uviedol, ž dohodu o vyplnení zmenky súd považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá nebola dojednaná individuálne a je výrazne v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 4 písm. i), k) o) Občianskeho zákonníka. Nakoľko súd prvej inštancie posúdil vzťah medzi oprávneným a povinným ako vzťah spotrebiteľský, posúdil rozhodcovskú zmluvu ako neplatnú z dôvodu, že bola uzatvorená podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a neobsahuje poučenie podľa § 3 ods. 3 písm. e) zákona č. 335/2014 Z.z o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Taktiež mal za to, že rozhodcovský rozsudok mal byť vydaný v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní podľa zákona č. 335/2014 Z.z., rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory a pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý mal v čase spotrebiteľského konania oprávnenie rozhodovať spotrebiteľské spory. Na základe uvedeného súd prvej inštancie právne uzavrel, že je povinnosťou súdu zastaviť exekúciu v prípade, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na ktorúkoľvek z podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, pričom v predmetnom konaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že spotrebiteľovi bol poskytnutý úver vo výške 250,- Eur, ktorý mal splatiť spolu s poplatkom za poskytnutie úveru predstavujúcim sumu viac ako 90% z poskytnutej istiny a zároveň aj s úrokom vo výške 0,25% denne, čo súd prvej inštancie vyhodnotil za hrubý rozpor s dobrými mravmi, pričom rozhodcovský súd, ktorý vydal exekučný titul na uvedené skutočnosti vôbec neprihliadal. Súd v ďalšom uviedol, že nemožno akceptovať ani samotný exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nakoľko rozhodcovský súd nemal právomoc konať a rozhodnúť. Dojednanie rozhodcovskej zmluvy k spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na ktorej je založená právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012). Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami (Smernica Rady 93/13/EHS), a to v neprospech spotrebiteľa(dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Súd preto dospel k záveru, že sú naplnené všetky podmienky stanovené v hypotéze § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, a síce rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, a zároveň rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. Preto súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol v zmysle ust. § 9a ods. 1 a § 203 ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s ust. 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok tak, že priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému.
3. V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený namietajúc nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že nesúhlasí s postavením povinného ako spotrebiteľa, keďže zmluvu uzatváral s fyzickou osobou- podnikateľom, teda s podnikateľským
subjektom, preto je nevyhnutné vzťah posudzovať ako obchodnoprávny. Taktiež poukázal na to, že prehlásenie dlžníka o tom, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania, povinný vlastnoručne podpísal, tento prejav vôle je na prednej strane zmluvy, je zrozumiteľné, určité a jasne, teda oprávnený zniesol dôkazné bremeno a povinnosť preukázať opak bola na povinnom, nakoľko oprávnený bol dobromyseľný v tom, v akom postavení vystupuje povinný. Uviedol, že povinný žiadnym spôsobom nepreukázal, prečo by sa mala zmluva považovať za spotrebiteľskú. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Spolkovej republiky Nemecko sp.zn. VIII ZR 91/04 zo dňa 22.12.2004, rozhodnutie ESD C-464/01 vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG ako aj na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.03.2017 sp. zn. 21CoE/378/2016-53, ktorým konštatoval, že exekučný súd je v spotrebiteľských veciach v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v znení prijatom novelou č. 438/2015 Z.z. síce povinný podrobiť exekučný titul, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky, prieskumu jeho súladu so zákonom z hľadiska neprijateľných zmluvných podmienok, obmedzenia alebo neprípustnosti použitia zmenky, alebo rozporu s dobrými mravmi alebo so zákonom, avšak pri tomto prieskume musí akceptovať limity vyplývajúce z právnej úpravy danej osobitnými právnymi predpismi, ktorými je potrebné rozumieť zákon o spotrebiteľských úveroch vymedzujúce pojem spotrebiteľského úveru a s týmto úverom spojené obmedzenia použiteľnosti zmenky. Vzhľadom na predmetné osobitosti právnej úpravy nemožno na posúdenie zmluvy o úvere aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Úvery poskytnuté na účel zamestnania, povolania, podnikania nemajú povahu spotrebiteľského úveru a ochrana spotrebiteľa o obmedzení a neskôr úplnom vylúčení zabezpečenia úveru zmenkou sa na tieto úvery nevzťahuje (obdobne NS SR sp. zn. 5Cdo/415/2012). Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku I. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
5. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a už len na zdôraznenie jeho správnosti uvádza.
6. Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne súd prvej inštancie aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka charakteru vzťahu medzi oprávneným a povinným, teda či sa jednalo o spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd konštatuje, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo skúmať, či povinný, aj napriek tomu, že v zmluve vystupoval ako fyzická osoba zapísaná v živnostenskom registri, mal, resp. nemal pri uzatváraní zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 16.05.2014 postavenie spotrebiteľa v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedené konštatovanie odvolacieho súdu je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, napr. vo veci C-497/13 Faber, z ktorého vyplýva, že vnútroštátny súd rozhodujúci o spore týkajúcom sa zmluvy, ktorá by mohla patriť do pôsobnosti tejto smernice, je povinný overiť, hneď ako disponuje právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel alebo nimi môže disponovať na základe jednoduchej žiadosti o bližšie vysvetlenie, či kupujúci môže byť kvalifikovaný ako spotrebiteľ ...“
7. Samotná skutočnosť, že povinný uzatváral zmluvu ako podnikateľ v zmysle ust. § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka, nezakladá dôvod, že povinný konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-110/14 „Costea“ z 3. septembra 2015, z ktorého vyplýva, že fyzickú osobu vykonávajúcu povolanie advokáta, ktorá uzatvorila s bankou zmluvu o úvere bez toho, aby v nej bol špecifikovaný účel tohto úveru, možno považovať ... za „spotrebiteľa“, ak táto zmluva nie je spojená s obchodmi, podnikaním alebo povolaním tohto advokáta. Ďalej z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-464/01 Johann Gruber proti Bay Wa AG vyplýva, že je na konajúcom súde, aby rozhodol, či bola predmetná zmluva uzavretá s cieľom uspokojiť v nie nezanedbateľnom rozsahu potreby týkajúce sa obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti dotknutej osoby, alebo naopak, či bol podnikateľský účel len nevýznamný. Na tento účel musí tento súd zohľadniť všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré objektívne vyplývajú zo spisu; naopak
nie je potrebné zohľadňovať okolnosti alebo skutočnosti, o ktorých mohol druhý účastník zmluvy vedieť pri uzatváraní zmluvy, s výnimkou prípadu, ak sa osoba, ktorá sa dovoláva postavenia spotrebiteľa, správala tak, že u druhého účastníka zmluvy mohla oprávnene vzbudiť dojem, že koná na podnikateľské účely.“
8. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že vzťah oprávneného a povinného, založený zmluvou o úvere, je potrebné posúdiť ako vzťah spotrebiteľský a v tejto súvislosti plne odkazuje na dôvody prvoinštančného rozhodnutia, ku ktorým navyše už len dopĺňa, že vzhľadom na pochybnosti o spotrebiteľskom, resp. nespotrebiteľskom statuse povinného pri uzavieraní predmetnej zmluvy o úvere dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku - teda veriteľa (oprávneného). Bezpečným preukázaním nespotrebiteľského statusu povinného pritom nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon podnikania, prípadne uvedenie jeho IČO, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie, resp. predmet činnosti odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. V uvedenom zmysle teda oprávnený svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a súd prvej inštancie tak správne dospel k záveru, že vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským a na tento je potrebné aplikovať príslušné právne normy právneho poriadku chrániace spotrebiteľa.
9. Následne exekučný súd postupoval v súlade s ustanovením § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku a skúmal, či v konaní v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky bolo prihliadnuté na existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, pričom dospel k záveru, že rozhodcovský súd neprihliadol na absenciu povinných náležitosti zmluvy o spotrebiteľských úveroch (RPMN), na neplatnú dohodu o výške odplaty za poskytnutie úveru a výške úroku z omeškania v dôsledku ich rozporu s dobrými mravmi a na neprijateľnú zmluvnú podmienku týkajúcu sa dohody o vyplnení zmenky.
10. Odvolací súd konštatuje, že exekučným titulom v predmetnej exekučnej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 12254/11 zo dňa 05.04.2012, ktorým rozhodcovský súd zaviazal povinného zaplatiť sumu 376 Eur, zmenkový úrok vo výške 0,25% denne zo sumy 376 Eur od 26.08.2011 do zaplatenia, zákonný úrok vo výške 6% ročne zo sumy 376 Eur od 09.11.2011 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konaní vo výške 160,15 Eur, to všetko v mesačných splátkach vo výške 80,- Eur. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd posúdil záväzkový vzťah medzi oprávneným a povinným ako absolútny obchod, teda nepovažoval vzťah za spotrebiteľský, v dôsledku čoho vylúčil aplikáciu ustanovení o ochrane spotrebiteľa.
11. Ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku upravuje povinnosť súdu zastaviť exekúciu v prípade, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na niektorú z nasledujúcich skutočností a to neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. Odvolací súd mal v predmetnej veci za preukázané, že exekučný titul bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, pričom rozhodcovským súdom nebolo prihliadnuté na ani jednu z uvedených skutočností.
12. Nakoľko v predmetnej veci sa jedná o spotrebiteľský vzťah, odvolací súd sa stotožnil aj s právnym záverom súdu prvej inštancie týkajúci sa absencie náležitosti vyžadujúcich v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a to konkrétne uvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov, v dôsledku čoho mal rozhodcovský súd posúdiť poskytnutý úver za bezúročný a bezpoplatkový. Rozhodcovský súd sa taktiež nevysporiadal s výškou poplatku, ktorú sa povinný zaviazal oprávnenému zaplatiť za poskytnutie úveru vo výške 184,- Eur. Odvolací súd považuje dojednanie ohľadom výšky poplatku za neprijateľnú zmluvnú podmienku z dôvodu, že toto dojednanie vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Zo zmluvy o úvere nevyplýva čo je obsahom predmetného poplatku, respektíve za akú službu sa tento oprávnenému uhrádzal. Odvolací súd zastáva názor, že požadovanie úhrady administratívneho poplatku v takejto neprimeranej výške (výška istiny úveru 200 Eur) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže dodávateľ požaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a nie je v
jeho záujme. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Okolnosť, či zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky v rozpore so zákonom, resp. v rozpore so zásadou dobrých mravov, mal rozhodcovský súd skúmať aj bez námietky účastníka a v prípade ich zistenia nepriznať plnenia z nich požadované. Samotná skutočnosť, že právna úprava explicitne nelimituje výšku poplatku neznamená, že žalovaný je oprávnený požadovať jeho zaplatenie v ľubovoľnej výške. Dojednanie o poplatku podlieha prieskumu vo svetle princípu dobrých mravov, civilnoprávnej úžery a v neposlednom rade prieskumu v zmysle ust. § 53 Občianskeho zákonníka. Poplatok vo výške dosahujúcej takmer celú sumu poskytnutého úveru nemôže ani pri najlepšej vôli predstavovať výdavky spojené s administratívnou činnosťou. Zmluvná podmienka v zmluve o úvere zo dňa 29.03.2011 - dojednanie poplatku vo výške 184,- Eur nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie, a preto je v zmysle generálnej klauzuly uvedenej v § 53 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov neprijateľná, a teda neplatná.
13. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že oprávnený použil na zabezpečenie splnenia dlhu blankozmenku, ktorá bola vyhotovená v rovnaký deň ako bola uzatvorená zmluva o úvere, napriek tomu, že ustanovenie § 5a ods. 1 písm. b) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z.z“), v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, takéto konanie zakazovalo. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že zmenkové právo vychádza z abstraktného charakteru zmenky, t.j. z nevyvrátiteľnej zákonnej domnienky danosti kauzality právneho vzťahu, ktorý zmenka zaisťuje alebo zabezpečuje. Túto skutočnosť však začali niektoré subjekty zneužívať, a to predovšetkým v spotrebiteľských právnych vzťahoch, charakteristických dominantným postavením jednej zmluvnej strany, konkrétne dodávateľa, resp. predávajúceho. V dôsledku toho zákonodarca už zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v ust. § 4 ods. 6, účinným od 01.04.2008 zakázal v súvislosti s poskytovaním úveru splnenie dlhu zmenkou alebo šekom. Výnimku tvorila len zabezpečovacia zmenka so zákonnými limitmi obmedzujúcimi výšku zmenkovej sumy. Neskôr prijatým zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 01.01.2011, bola v zmysle ust. § 17 ods. 3 predmetného zákona zakázaná možnosť splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom a od 1.5.2014 bol uvedený zákaz formulovaný v ustanovení § 5a ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z.. Odvolací súd vzhľadom na uvedené poukazuje na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je za porušenie zákazu zabezpečenia dlhu zmenkou sankcia zastavenia exekúcie, keďže rozhodcovský súd neprihliadol na neprípustnosť použitia zmenky.
14. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na to, že exekučný titul bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, pričom v základnom konaní nebolo prihliadnuté na neprípustnosť použitia zmenky ani na rozpor s dobrými mravmi, teda boli naplnené podmienky na zastavenie exekúcie v súlade s § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, nepovažoval odvolací súd za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.
15. Vzhľadom na uvedené odvolací súd podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil napadnuté uznesenie.
16. O náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1. § 262 C.s.p v spojení s § 255 C.s.p. tak, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na ich náhradu, pretože oprávnený nebol v konaní úspešný a povinnému a súdnemu exekútorovi žiadne trovy konania nevznikli.
17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).