Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/32/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr. Zdenky Kohútovej a JUDr. Júliusa Tótha v spore žalobcu: Sanatórium Tatranská Kotlina, n.o., Tatranská Kotlina 68, 059 54 Vysoké Tatry, IČO: 36167991, zastúpený: Vašiv & Partners s.r.o., Murgašova 3, Košice

- mestská časť Staré Mesto 040 01, IČO: 47 238 836, proti žalovanému: ReSocia, n.o., Petrovce 2, 072 62 Petrovce, IČO: 35581727, zastúpený: JUDr. Štefan Straka, advokát, Krmanova 1, 040 01 Košice, o zaplatenie 29.953,22 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 6. septembra 2021, č.k. -466, takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 6. septembra 2021, č.k. -466.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 30 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) rozhodol tak, že:

I. Uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 11.606,88 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 119,52 eur od 1.5.2018 do zaplatenia, zo sumy 2.633,05 eur od 1.5.2018 do zaplatenia, zo sumy 2.261,59 eur od 28.10.2017 do zaplatenia, zo sumy 2.619,65 eur od 1.5.2018 do zaplatenia, zo sumy 2.453,95 eur od 1.5.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.519,12 eur od 1.5.2018 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. III. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 44 %.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa pôvodne domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny 42.085,35 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.880,48 eur od 23.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 3.948,- eur od 28.1.2017 do zaplatenia, zo sumy 4.837,90 eur od 28.1.2017 do zaplatenia, zo sumy 2.762,17 eur od 29.8.2017 do zaplatenia, zo sumy 2.000,- eur od 29.9.2017 do zaplatenia, zo sumy 4.000,- eur od 29.9.2017 do zaplatenia, zo sumy 4.513,53 eur od 28.10.2017 do zaplatenia, zo sumy 5.940,34 eur od 28.10.2017 do zaplatenia, zo sumy 4.500,13 eur od 28.11.2017 do zaplatenia, zo sumy 4.334,43 eur od 30.12.2017 do zaplatenia, zo sumy 2.368,37 eur od 11.1.2018 do zaplatenia.

3. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca uzatvorili dňa 28.5.2015 Zmluvu o nájme nebytových priestorov (ďalej len ako „Zmluva o nájme“), na základe ktorej boli

žalovanému prenechané na užívanie nebytové priestory patriace žalobcovi. Nájomné bolo zmluvnými stranami dohodnuté vo výške 1,- euro mesačne, pričom doň neboli zarátané platby za médiá a služby spojené s nájmom. Dodatkom č. 1 zo dňa 18.12.2015 bola výška nájomného dohodnutá na 2.000,- eur mesačne. Ďalšími dodatkami sa zmluvné strany dohodli na tom, že žalobca bude poskytovať žalovanému aj ďalšie služby spojené s nájmom, napr. poskytovanie stravy klientom žalovaného, za ktoré sa žalovaný zaviazal uhrádzať stravné vo výške 4,45 eur deň/osoba, ako aj časť mzdových nákladov na pracovníkov žalobcu, ktorí sa podieľali na príprave stravy, vrátane poistného na zdravotné poistenie a poistného na sociálne poistenie. Žalobca poskytoval žalovanému dohodnuté plnenie do 14.12.2017 a eviduje voči žalovanému viacero neuhradených faktúr. Žalobca žalovaného opakovane na úhradu dlhu vyzýval, čo žalovaný odmietol s odôvodením, že časť pohľadávky zanikla jednostranným započítaním s pohľadávkou žalovaného, ktorú údajne mal voči žalobcovi titulom náhrady nákladov vynaložených na opravu prenajatých priestorov, ktorá nebola spôsobená bežným užívaním predmetu nájmu vo výške 14.172,26 eur (vyčíslenie nákladov na zakúpený materiál) a vo výške 10.865,38 eur (odmena za vykonanú prácu), teda spolu vo výške 25.037,64 eur, ktorá podľa žalobcu nebola spôsobilá na započítanie.

4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že nárok žalobcu neuznáva jednak z dôvodu, že pohľadávka zanikla v dôsledku započítania a zároveň niektoré fakturované položky sú neodôvodnené a neoprávnené. Poukázal, že na základe Zmluvy o nájme prevzal do nájmu nebytové priestory v budove „pavilón Kasíno“ za účelom poskytovania všeobecne prospešných služieb. Výška nájomného a rozsah poskytovaných služieb zo strany prenajímateľa bol následne upravený v Zmluve o nájme, Dodatku č. 1 zo dňa 18.12.2015 a Dodatku č. 2 zo dňa 18.3.2016. Vzhľadom k tomu, že prenajaté nebytové priestory boli v čase podpísania Zmluvy o nájme neobývateľné a nevhodné pre poskytovanie služieb sociálnej starostlivosti, zmluvné strany sa dohodli, že žalovaný na svoje náklady tieto priestory stavebne upraví. V článku VI. ods. 8 zmluvy bolo z tohto dôvodu dohodnuté, že „nájomca má nárok na úhradu týchto nie bežných opráv, ak ich výšku vopred odsúhlasil prenajímateľ a dohodol podiel finančných prostriedkov, ktorým prispeje na opravu za predpokladu, že ide o zhodnotenie predmetu nájmu“. Pôvodne bolo nájomné dohodnuté na sumu 1,- euro mesačne. Vzhľadom k tomu, že pri rekonštrukcii objektov sa ukázal podstatný vyšší rozsah investícií než bol pôvodný predpoklad, zmluvné strany sa v bode 2 Dodatku č. 1 dohodli „na započítaní investícií nájomcu do objektu nájmu vo vzťahu k dohodnutému nájomnému“, ktoré sa súčasne zvýšilo z pôvodnej sumy 1,- euro na sumu 2.000,- eur. Započítanie investície, výška a spôsob mali byť dohodnuté v osobitnom dodatku k Zmluve o nájme. Následne v bode 4 Dodatku č. 2 bolo dohodnuté, že „Započítanie vzájomne odsúhlasených a obojstranne schválených nákladov nájomcu na sprevádzkovanie prenajatých priestorov bude realizované formou zápočtu oproti predpísanej výške platieb po dobu štyroch rokov vo výške 1/4 uznaných nákladov vždy k 30.6. v danom kalendárnom roku. Výška uznaných nákladov bude po ukončených rokovaniach zmluvných strán predmetom samostatného dodatku k zmluve, ktorý bude uzavretý do 30.6.2016“. Keďže u žalobcu došlo k zmenám na pozícii riaditeľa, žalobca listom zo dňa 23.8.2016 oznámil žalovanému, že sa predlžuje termín vzájomných rokovaní ohľadom uznania nákladov nájomcu na sprevádzkovanie prenajatých priestorov do 31.10.2016. Následne ďalší riaditeľ žalobcu O.. C.. E. H., MPH dňa 1.12.2016 zaslal žalovanému výpoveď, na základe ktorej sa nájomný vzťah mal skončiť k 30.6.2017. Žalobca tým dostal žalovaného do zložitej situácie, keď musel pre 27 klientov v opatrovateľskej službe hľadať umiestnenie v iných zariadeniach, čo mu trvalo až do decembra 2017. Namiesto riadneho vysporiadania vzájomných vzťahov v súlade s tým, ako to bolo medzi stranami dohodnuté, žalobca začal voči žalovanému využívať rôzne formy nátlaku s cieľom dosiahnuť vypratanie priestorov, napríklad jednostranné zvýšenie stravného v období od 1.7.2017 do 30.9.2017, zo sadzby 4,45 eur na 7,10 eur. Následne došlo k zastaveniu poskytovania stravy a žalovanému boli fakturované služby, ktoré neboli vôbec poskytované (napr. vykurovanie), atď. Otázkou investícií do predmetu nájmu a započítania vzájomných pohľadávok sa žalobca odmietol ďalej zaoberať. Žalovaný listom zo dňa 3.1.2017 vyčíslil zakúpený materiál na sprevádzkovanie predmetu nájmu vo výške 14.172,26 eur a poskytol kalkuláciu odpracovaných hodín svojimi klientmi z iných zariadení, ktorí mali príslušnú odbornú zdatnosť a podieľali sa na rekonštrukčných prácach, na báze minimálnej mzdy, na základe čoho bola hodnota práce vyčíslená na 10.865,38 eur. Výslednú celkovú sumu 25.037,64 eur žiadal žalovaný odsúhlasiť a započítať voči pohľadávkam na zaplatenie nájomného. Pritom do tejto kalkulácie nebolo zahrnuté ešte zriadenie výťahovej sedačky pre imobilných, bez ktorej nebolo možné zariadenie opatrovateľskej služby spustiť. K tejto žiadosti žalovaného sa žalobca nevyjadril. Žalovaný ďalej zdôraznil, že takéto práce nikto nevykonáva za minimálnu mzdu, ale reálne náklady by v prípade vykonávania prác inými osobami boli

niekoľkonásobne vyššie. Po tom, čo došlo zo strany žalobcu k odmietnutiu nároku žalovaného na úhradu nákladov spojených so sprevádzkovaním predmetu nájmu, žalovaný v záujme objektivizácie hodnoty vykonaných prác dal vypracovať znalecký posudok z odboru stavebníctva. Znalec Ing. Emil Mati v znaleckom posudku č. 3/2018 zo dňa 6.3.2018 vyčíslil náklady na zhodnotenie predmetu nájmu na sumu 36.300,- eur a túto sumu si žalovaný ako všeobecne určenú cenu uplatňuje voči nároku žalobcu. Žalovaný počas doby trvania nájmu zrealizoval investície do prenajatých nebytových priestorov, pričom žalobca nespochybnil žiadnu konkrétnu položku vyčíslenú žalovaným. Pokiaľ ide o vyúčtovanie nákladov na stravu za júl až september 2017, žalovaný namietal, že z Dodatku č. 2 vyplýva cena 4,45 eur osoba/deň avšak žalobca fakturoval žalovanému sumu 7,10 eur osoba/deň, čo nebolo medzi stranami dohodnuté. V prípade vyúčtovaných nákladov na vykurovanie za august až október 2017 žalovaný poukázal na článok V. ods. 3 Zmluvy o nájme, podľa ktorého žalobca ako prenajímateľ bol oprávnený fakturovať len skutočné odbery energií. Celková suma neoprávnenej fakturácie zo strany žalobcu je 7.022,48 eur na stravnom, 5.641,44 eur na dodávkach tepla a 1.280,40 eur na úrokoch z omeškania, čo spolu predstavuje 13.944,32 eur.

5. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zo dňa 24.2.2020 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 29.953,22 eur s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Voči zamietavému výroku rozsudku súdu prvej inštancie nebolo podané odvolanie, preto v tejto časti nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť.

6. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že žalobcovi vznikol nárok na úhradu dlžného nájomného a služieb spojených s nájmom vo výške 3.957,42 eur, bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetu nájmu žalovaným po skončení nájomného vzťahu vo výške 9.345,29 eur a ceny poskytovanej stravy vo výške 16.650,51 eur. Vo zvyšku, teda v časti uplatneného nároku 12.132,13 eur, titulom náhrady za vykurovanie nebytových priestorov žalobu zamietol, keď uznal obranu žalovaného v tejto časti ako dôvodnú.

7. K námietke započítania vznesenej žalovaným súd prvej inštancie uviedol, že pre splatnosť pohľadávky (nároku) žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia bola potrebná výzva adresovaná žalobcovi na úhradu vynaložených nákladov na predmet nájmu v určitej výške. Keďže takáto výzva nebola súdu prvej inštancie predložená, pohľadávka žalovaného voči žalobcovi v čase započítacieho prejavu nemohla byť a ani nebola splatná, teda nebola spôsobilá na započítanie, preto k zániku pohľadávky žalobcu voči žalovanému vzájomným započítaním pohľadávok nedošlo.

8. Odvolací súd na základe odvolania podaného žalovaným zrušil uznesením zo dňa 25.8.2020, č.k. -267 rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku, keďže na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že pohľadávka žalovaného na náhradu vynaložených nákladov na predmet nájmu sa stala splatnou deň po dni, keď došlo k zániku Zmluvy o nájme, teda dňa 1.7.2017, preto následný započítací prejav žalovaného zo dňa 19.12.2017 nemožno posudzovať ako neplatný právny úkon z dôvodu, že žalovaný si započítaval voči splatnej pohľadávke žalobcu svoju nesplatnú pohľadávku. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie vysporiadať sa so samotnou dôvodnosťou žalovaným označenej pohľadávky na započítanie.

9. Súd prvej inštancie s poukazom na závery odvolacieho súdu uviedol, že nárok žalovaného na úhradu investícií do prenajatých nebytových priestorov žalobcu je potrebné považovať za zmluvný nárok, nárok zo zmluvy o nájme uzatvorenej medzi stranami sporu a nie ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom na posúdenie práva na úhradu týchto investícií vynaložených žalovaným, keďže nedošlo ku konkrétnej dohode o ich náhrade, čo malo byť predmetom samostatného dodatku ku Zmluve o nájme, je potrebné použiť tretiu vetu a nájomca je oprávnený požadovať ich úhradu až po ukončení nájmu po odpočítaní znehodnotenia zmien, ku ktorému v medziobdobí došlo v dôsledku užívania veci. Poukázal na to, že zákon hovorí o úhrade nákladov, a teda nehovorí o úhrade nevyhnutných nákladov a nákladov účelne vynaložených a ďalej na to, že žalovanému bol daný súhlas prenajímateľom na vykonanie úprav na prenajatej veci, čo vyplýva z prehlásenia bývalého štatutárneho

orgánu žalobcu, H.. O.. Ľ. E. zo dňa 7.5.2018 /č.l. 93 spisu/, z ktorého je zrejmé aké úpravy nebytových priestorov boli zo strany žalobcu ako prenajímateľa odsúhlasené. Ďalej uviedol, že nárok na úhradu dôvodných nákladov vynaložených žalovaným sa stal splatným zánikom zmluvy o nájme nebytových priestorov, na základe výzvy žalovaného pre žalobcu na ich náhradu pričom to, že si žalovaný uplatnil u žalobcu právo na náhradu vynaložených nákladov vo výške 25.037,64 eur, v súlade s vtedy ešte platnou zmluvou o nájme a to požiadavkou na ich odsúhlasenie žalobcom vyplýva jednoznačne z listu žalovaného zo dňa 3.1.2017 /č.l. 89/.

10. Poukázal súd prvej inštancie, že žalovaný v konaní predložil pokladničné doklady, faktúry o zakúpení stavebného materiálu a zariadenia (čl. 317 - 413 spisu), kópiu stavebného denníka (čl. 285 - 292 spisu), mzdové listy zamestnancov žalovaného H.. D. I. H.. G. (čl. 294 - 297 spisu), vyúčtovanie jázd za júl a august 2015 H.. J. G. a vyúčtovanie jázd za jún a júl 2015 p. O. D. (čl. 298 - 301 spisu), faktúry žalobcu za poskytovanie stravy za mesiace júl - október a december 2015: č. 13179, 13194, 13229, 13300, 13251 (čl. 302 - 306 spisu) a výročnú správu o činnosti a hospodárení žalovaného za rok 2015.

11. Žalovaný náklady svojej činnosti potrebnej a vynaloženej na sprevádzkovanie nebytových priestorov žalobcu špecifikoval nasledovne: (i) sumou 15.822,85 eur, titulom nákladov na stavebný materiál a zakúpenie zariadenia stoličkový výťah Stannah s.r.o., čo preukazoval predloženými pokladničnými dokladmi, faktúrami o zakúpení stavebného materiálu a zariadenia; (ii) sumou 2.948,- eur, titulom mzdy, ktorá bola vyplatená dvom zamestnancom žalovaného (G., D.), ktorí vykonávali odborný dohľad pri realizácii prác, čo preukazoval kópiou stavebného denníka (ich prítomnosťou na realizácii zmien) a ich mzdovými listami; (iii) sumou 2.815,- eur, titulom náhrady nákladov vynaložených na preplatenie náhrad za používanie súkromných motorových vozidiel zamestnancov (G., D.), čo preukazoval vyúčtovaním jázd za júl a august 2015 u J. G. a vyúčtovanie jázd za jún a júl 2015 u O. D.; (iv) sumou 1.689,66 eur, titulom zabezpečenia stravy (obedov) pre svojich klientov v dňoch, kedy pracovali na prestavbe prenajatých priestorov, čo preukazoval faktúrami žalobcu za poskytovanie stravy za mesiace júl - október a december 2015; (v) sumou 4.896,76 eur, titulom ďalších personálnych nákladov pri prácach klientov na prestavbe prenajatých priestorov, ktoré žalovaný pokrýval v rámci ekonomicky oprávnených nákladov na jedného klienta v resocializačnom zariadení, dotovaných zo strany VÚC, vypočítanú podľa počtu odpracovaných dní na stavbe. Celková výška nákladov podľa žalovaného predstavuje 28.172,72 eur, pričom pohľadávka žalobcu vo výške 29.952,22 eur zanikla v dôsledku započítania v tomto rozsahu a žalobcovi vznikol iba nárok na zaplatenie 1.779,50 eur.

12. Žalobca namietal, že z predložených dokladov o zakúpení materiálu nevyplýva, že tento zakúpil žalovaný, ani že ho použil práve na rekonštrukciu zariadenia žalobcu. Tvrdenia žalovaného nie sú podložené žiadnym rozpočtom alebo výkazom výmer, ktorý by riadne preukázal, aké množstvo materiálu sa na rekonštrukciu skutočne použilo. Žalovaný zároveň nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by bolo možné spoľahlivo zistiť, v akom technickom stave sa prenajaté priestory nachádzali pred ich rekonštrukciou a v akom technickom stave boli po ukončení rekonštrukcie. Poukázal na to, že niektorý materiál bol zakúpený pred začatím prác podľa stavebného denníka, niektorý po ich ukončení. Použitie niektorého materiálu nemá oporu v stavebnom denníku. Žalovaný zakúpil aj náradie, ktoré mu zostalo po ukončení prác a mohol ho ďalej použiť. Časť materiálu nemá žiaden súvis s trvalou zmenou prenajatej veci. V súvislosti so stoličkovým výťahom poukázal na to, že ten je samostatnou vecou, ktorú je možné zo zariadenia žalobcu odmontovať. Zároveň neslúži potrebám jeho klientov. Pokiaľ ide o mzdové náklady a náklady na stravovanie klientov a zamestnancov žalovaného, tieto nemajú žiaden priamy súvis s rekonštrukciou prenajatej veci. Povinnosť platiť zamestnancom za vykonanú prácu mzdu, zabezpečovať im jedno teplé jedlo denne, ako aj povinnosť zabezpečovať stravovanie svojim klientom patrí k základným povinnostiam žalovaného. Tieto náklady by teda bol žalovaný povinný vynaložiť bez ohľadu na to, kde sa jeho klienti a zamestnanci nachádzali a akú činnosť vykonávali. V súvislosti s rozhodnutím žalovaného poskytnúť klientom terapiu formou práce v zariadení žalobcu pod dozorom jeho dvoch zamestnancov nevznikli žalovanému žiadne náklady navyše. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný nepreukázal vynaloženie nákladov na dopravu. Len samotné vyúčtovanie náhrady za použitie vlastného motorového vozidla nepreukazuje, že ich žalovaný skutočne zamestnancom vyplatil. K refundácii ekonomicky oprávnených nákladov na klientov žalovaného uviedol, že tieto náklady nie sú bližšie špecifikované, nie je uvedené v čom spočívajú ani to kedy a ako ich žalobca vynaložil. Z

výpovede svedka G. zo dňa 14.1.2019 vyplýva, že klienti žalovaného vykonávali rekonštrukčné práce na báze dobrovoľníctva, teda žalovaný nemal na nimi vykonané práce žiadne náklady.

13. Žalovaný poukázal, že pre získanie povolenia na výkon opatrovateľskej služby bolo potrebné zabezpečiť bezbariérovosť prenajatej budovy, preto so súhlasom O.. E. bol na náklady žalovaného zriadený stoličkový výťah. Predmetom dodávky od spoločnosti Stannah s.r.o. bola iba montáž novej vodiacej koľaje + príslušenstvo (zmluva o dielo zo dňa 12.8.2015 /č.l. 411 - 413 spisu/ a faktúra č. OF015/0334 /č.l. 409 spisu/), pričom túto individuálne zhotovenú vodiacu lištu na schodisko nie je možné použiť na iné schodisko. Samotná stolička je bez vodiacej lišty nepoužiteľná, jediné využitie má práve len v budove žalobcu. Zamestnanci žalovaného museli byť počas rekonštrukcie vyňatí z rozpisu terapeutického dozoru resocializačného zariadenia. Ich prácu museli zabezpečiť iní zamestnanci, ktorým bolo potrebné zaplatiť nadčasy. Žalobca dal súhlas s tým, že rekonštrukčné práce budú vykonávať svojpomocne klienti a zamestnanci žalovaného. Zároveň si bol vedomý, že žalovaný bude musieť zabezpečiť a platiť odborný a terapeutický dozor na pracovisku, voči čomu nemal žiadne námietky. Ak by boli zamestnanci v resocializačnom zariadení žalovaného, stravu by riadne dostávali s ostatnými klientmi, ale za podstatne iných nákladov ako to bolo, keď pracovali na objekte žalobcu. Obedy im fakturoval žalobca. Raňajky, olovranty a večere poskytoval žalovaný na svoje náklady. Žalovaný predložil doklady o úhrade náhrad za použitie vlastného motorového vozidla zamestnancami žalovaného /čl. 427 - 430 spisu/. Ďalej uviedol, že počas vykonávania rekonštrukčných prác klienti okrem teplých obedov dostávali aj raňajky, večere, olovranty a dostali pracovné odevy, riadne ošatenie, vreckové. S ich činnosťou je spojený manažment celej organizácie žalovaného, ktorý pri zmluvách o dielo vstupuje do ceny diela, ktoré objednávateľ musí zhotoviteľovi zaplatiť. V prípade žalovaného to však ide na úkor ekonomicky oprávnených nákladov na jedného klienta v resocializačnom zariadení, dotovaných zo strany VÚC, teda na úkor nákladov celej neziskovej organizácie žalovaného.

14. Žalobca namietal, že predmetom zmluvy o dielo medzi žalovaným a spoločnosťou Stannah s.r.o. bolo okrem zhotovenia vodiacej koľajovej lišty aj repasovanie stoličkového výťahu, ktorého zapožičanie zabezpečil sám žalovaný od ÚPSVaR, teda časť zo sumy 8.910,- eur bola použitá aj na zhodnotenie majetku tretieho subjektu, ktorý je žalovaný povinný vrátiť. V zariadení žalobcu zostane iba prázdna vodiaca lišta, ktorá sama o sebe nemá žiadne využitie. Žalobca zároveň predložil zmluvy o dielo, ktoré preukazujú, že iní klienti, ktorí si od spoločnosti Stannah s.r.o. objednali len dodávku vodiacej lišty a montáž výťahu (zapožičaného z UPSVaR) platili za tieto práce len sumy od 660,- eur do 2.160,- eur, preto celá suma bola žalovaným vynaložená na repasovanie starého výťahu a nie na montáž koľajovej lišty.

15. Súd prvej inštancie uviedol, že z výpovede svedka J. G. na pojednávaní dňa 6.9.2021 /čl. 460/ vyplynulo, že pred začatím prác sa dostavil na miesto rekonštrukcie, kde dal pokyny čo a aký materiál bude potrebovať. Následne realizoval jednotlivé nákupy podľa realizácie prác. Každý týždeň sa dostavil do sídla žalovaného, kde predložil bločky za nákup a po ich odsúhlasení, mu boli preplatené peniaze. Zároveň súdu prvej inštancie svedok predložil ním vypracované zosumarizovanie realizovaných výdavkov a prehlásil, že všetok materiál bol na stavbe použitý. Stav nehnuteľnosti žalobcu bol zlý, preto bolo potrebné značné množstvo rekonštrukčných prác. Niekedy boli potrebné 3 vrstvy náterov, bolo potrebné zabezpečiť bezbariérovosť a rôzne ďalšie práce. Pokiaľ ide o nákupy realizované po ukončení prác v zmysle stavebného denníka svedok uviedol, že nevylučuje tieto nákupy, pretože po kontrole zo strany hygieny, alebo úradu regionálneho zdravotníctva boli ešte zistené určité nedostatky, drobnosti, ktoré bolo potrebné doplniť, resp. odstrániť nejaké nedostatky. Preto boli realizované ďalšie menšie práce na zariadení žalobcu. K nečitateľnému dokladu na sumu 303,12 eur pod položkou P142/2015 (čl. 362 spisu) uviedol, že ide o nákup lexanu a líšt, ktorými boli spájané jednotlivé kusy + doprava, keďže išlo o rozmernejší náklad, ktorý nebolo možné uložiť do svedkovho motorového vozidla. K nákupu položiek ako náradie, kladkostroj, meradlá, magnetky, čistiace prostriedky, vrecia, utierky uviedol, že v zariadení opravovali aj staré skrine, starý nábytok, kde bolo potrebné práve vymeniť magnetky, alebo ich doplniť. Taktiež sa realizovalo čalúnenie jednej časti váľandy a zároveň priebežne bolo potrebné aj čistiť stavenisko. Svedok ďalej uviedol, že obed objednávali od žalobcu, to bolo jedno teplé jedlo denne v sume 3,15 eur + DPH. Pokiaľ boli klienti v zariadení žalovaného, tak cena celodennej stravnej jednotky bola cca 100,- Sk /3,32 eur/. Žalovaný zabezpečoval raňajky, olovrant a večeru, taktiež aj ochranné pomôcky. Štrky a štrkopiesky použili v miestnosti, kde sa robilo WC, resp. sprchy pre imobilných, kde bolo potrebné do podlahy zabudovať a následne realizovať novú podlahu, kde sa betónovalo a zároveň aj v ďalšej miestnosti bola stena v takom zlom stave, že bolo potrebné urobiť nové omietky, kde doviezli betón. Náklady na zasklievanie svedok odôvodnil tým, že niektoré okná boli na

budove rozbité, preto demontoval okná, odniesol ich do sklenára, kde boli založené nové sklá. K položke visiaci zámok /čl. 335 rub/ uviedol, že pravdepodobne spolu s tým visiacim zámkom bola na bločku aj reťaz, čo používal na zabezpečenie prívesného vozíka, ktorý pripevňoval o zábradlie, ktoré tam bolo.

16. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , upravujúci pôsobnosť pri úprave záväzkových vzťahov, až 3, až 3, , o nájme a podnájme nebytových priestorov, upravujúce zmluvu o nájme nebytových priestorov, práva a povinnosti prenajímateľa a nájomcu, výšku nájomného, skončenie nájomného vzťahu dohodnutého na neurčitý čas výpoveďou, ďalej podľa , , a , a , , , , , a a Nariadenia vlády č. , upravujúce oprávnenie robiť právne úkony za právnickú osobu jej zamestnancami, započítanie vzájomných pohľadávok, prípady neprípustnosti jednostranného započítania, bezdôvodné obohatenie a nároky z neho plynúce, určenie splatnosti pohľadávky, zmeny na predmete nájmu, omeškanie dlžníka a nároky z toho plynúce.

17. Súd prvej inštancie mal dokazovaním preukázané, že strany uzavreli dňa 28.5.2015 Zmluvu o nájme nebytových priestorov, na základe ktorej žalovaný užíval nebytový priestor vo vlastníctve žalobcu. Nebytový priestor nebol v čase uzavretia zmluvy v stave spôsobilom na užívanie na dohodnutý účel, preto žalovaný realizoval so súhlasom žalobcu ako prenajímateľa opravy, resp. úpravy nebytového priestoru potrebné pre jeho sprevádzkovanie. V zmluve bolo medzi stranami dohodnuté, že „ak nájomca vynaložil na predmet nájmu náklady na opravu, ktorá nebola spôsobená bežným užívaním predmetu nájmu a oprava sa vykonala so súhlasom prenajímateľa, má nájomca nárok na úhradu týchto nie bežných opráv, ak ich výšku vopred odsúhlasil prenajímateľ a dohodol podiel finančných prostriedkov, ktorým prispeje na opravu za predpokladu, že ide o zhodnotenie predmetu nájmu“. Následne Dodatkom č. 2 k tejto zmluve bolo stranami dohodnuté, že po odsúhlasení žalovaným vynaložených nákladov žalobcom, budú tieto investície započítané oproti predpísanej výške platieb po dobu štyroch rokov vo výške 1 uznaných nákladov vždy k 30.6. v danom kalendárnom roku. Dňa 1.12.2016 bola zaslaná žalovanému výpoveď nájomnej zmluvy a dňom 30.6.2017 došlo k zániku nájomnej zmluvy uplynutím výpovednej doby.

18. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo sporné, že k úpravám nebytového priestoru žalobcu zo strany žalovaného došlo. V zmysle ustanovenia má žalovaný voči žalobcovi nárok na náhradu vynaložených nákladov na túto úpravu. Keďže nedošlo ku konkrétnej dohode o ich náhrade, čo malo byť predmetom samostatného dodatku ku zmluve o nájme, je potrebné použiť tretiu vetu a nájomca je oprávnený požadovať ich úhradu až po ukončení nájmu po odpočítaní znehodnotenia zmien, ku ktorému v medziobdobí došlo v dôsledku užívania veci.

19. Žalovaný na preukázanie výšky vynaložených nákladov predložil pokladničné doklady o zakúpení stavebného materiálu, náradia a zariadení. Súd prvej inštancie poukázal na výpoveď svedka J. G., ktorý potvrdil, že všetok zakúpený materiál bol použitý na rekonštrukciu/úpravy budovy žalobcu. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že mal preukázané, že aj štrky, štrkopiesky, čistiace prostriedky, zasklievanie okien boli vykonané, resp. ich zakúpenie a použitie bolo potrebné pri rekonštrukcii budovy žalobcu. Materiál, ktorý bol zakúpený, zodpovedá s rozsahom odsúhlasených zmien žalobcom, ktorý vyplýva z vyjadrenia O.. E. na čl. 93 spisu (výstavba priečok, výmena keramiky, oškrabanie stien, maľoviek, vodoinštalačných prác a zabezpečenie bezbariérovosti). Poukázal súd prvej inštancie, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že aj materiál zakúpený pred začatím prác aj po ich ukončení (v zmysle predloženého stavebného denníka) bol použitý na samotnej stavbe. Zakúpenie náradia a zariadení bolo vyvolané potrebou vykonania stavebných prác, ktoré boli odsúhlasené zástupcom žalobcu. Je samozrejmé, že ak sa žalobca so žalovaným dohodli na tom, že stavebné úpravy vykoná žalovaný svojpomocne, tak na tieto práce je potrebné aj zakúpenie pracovného náradia. Ak by žalovaný na rekonštrukčné práce využil externú firmu, náklady na tieto položky by boli zarátané v cene vykonaných prác. K nákladom vynaložených na zakúpenie a inštaláciu stoličkového výťahu súd prvej inštancie uviedol, že z vyjadrenia spoločnosti Stannah s.r.o. /čl. 437/ vyplýva, že cena 8.910,- eur bola vyplatená

ako odplata za dodanie vodiacej koľajnice pre stoličkový výťah a jej inštaláciu, nie za samotný stoličkový výťah. Z vyjadrenia Ing. E. vyplýva, že žalobca odsúhlasil aj inštaláciu stoličkového výťahu, čo bolo potrebné na účely poskytovania sociálnych služieb žalovaným v budove žalobcu. Súd prvej inštancie považoval za preukázané a dôvodné náklady na stavebný materiál a zariadenia v celkovej výške 15.531,34 eur. Súd prvej inštancie považoval za preukázanú aj výšku nákladov evidovanú pod P142/2015 v sume 303,12 eur /čl. 362 spisu/, čo bolo objasnené svedkom G..

20. Súd prvej inštancie z dokladov predložených žalovaným neuznal doklad o zakúpení visiaceho zámku /čl. 335 rub spisu/ a klinového remeňa /čl. 369 spisu/, keďže tieto náklady nesúvisia so zmenou prenajatej veci. Súd prvej inštancie taktiež nepriznal náhradu nákladov, ktorých výška nebola preukázaná z dôvodu nečitateľnosti dokladov (doklad pod položkou P88/2015 - brúska pištoľ v hodnote 161,28 eur /čl. 336 spisu/ a doklad pod položkou P159/2015 - hadica, sifón, koleno PVC 6,20 eur / čl. 372 eur/). Súd prvej inštancie neuznal ani položku pod P142/2015 - správny poplatok/regionálny úrad verejného zdravotníctva 50,- eur, keďže nebolo preukázané, že skutočne tento poplatok bol zaplatený. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca síce spochybňoval žalovaným predložené doklady, no nepredložil žiaden dôkaz o tom, že tento materiál žalovaný nezakúpil, prípadne, že tento nebol použitý na rekonštrukciu budovy žalobcu.

21. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaným vynaložené náklady na zabezpečenie prepravy klientov ako aj zásobovanie stavebným materiálom súkromnými vozidlami zamestnancov žalovaného boli vyvolané potrebou rekonštrukčných prác na budove žalobcu. Žalobca musel byť uzrozumený s tým, že ak sa so žalovaným dohodli na tom, že prenajaté priestory upraví žalovaný prostredníctvom svojich zamestnancov a klientov, bude ich musieť žalovaný na miesto stavby dopraviť ako aj materiál. Náklady na externú prepravnú spoločnosť by boli nepochybne vyššie ako náklady uplatnené žalovaným. Zo žalovaným predložených výdavkových pokladničných dokladov a kníh jázd /čl. 427 - 430 spisu/ jednoznačne vyplýva, že vyplatil zamestnancovi G. za mesiac júl - august 2015 cestovné náhrady vo výške 2.650,83 eur a zamestnancovi D. za júl 2015 vo výške 125,19 eur (z toho za cestu v súvislosti s prácami na budove žalobcu sumu 73,50 eur) a za mesiac august 2015 sumu 114,37 eur (z toho za cestu v súvislosti s prácami na budove žalobcu sumu 90,67 eur). Celková výška cestovných náhrad predstavuje 2.815,- eur.

22. Súd prvej inštancie zároveň poukázal, že ďalšie náklady uplatnené žalovaným nepovažoval za preukázané a odôvodnené. Mzdu svojim zamestnancom vo výške 2.948,- eur by musel žalovaný uhradiť, či by títo zamestnanci boli vo svojom domovskom resocializačnom zariadení, resp. či by vykonávali rekonštrukciu budovy žalobcu. Do úvahy by pripadala jedine náhrada prípadného rozdielu v nákladoch na mzdy zamestnancov spôsobeného výlučne tým, že boli účastní rekonštrukcie budovy žalobcu. Tento rozdiel v mzdových nákladoch však v priebehu konania nebol preukázaný a zároveň súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v priebehu konania netvrdil, že mal vyššie náklady na mzdu zamestnancov G. I. D. z dôvodu realizácie rekonštrukcie budovy žalobcu.

23. K nákladom na stravu (teplé obedy) vo výške 1.689,66 eur, ktoré boli zamestnancom žalovaného a jeho klientom počas realizácie stavebných úprav poskytované žalobcom za úhradu súd prvej inštancie uviedol, že túto povinnosť zabezpečiť stravovanie pre svojich zamestnancov a klientov má žalovaný vždy, či boli v resocializačnom zariadení, resp. či im je táto strava poskytovaná inde. Nie je možné takto vynaložené náklady nahradiť „un bloc“ v celej výške. Podľa názoru súdu prvej inštancie by bolo možné náhradu nákladov na obedy priznať len v rozsahu, v ktorom tieto náklady v súvislosti s realizáciou stavebných úprav na budove žalobcu prevyšovali bežné/štandardné náklady na obed v domovskom resocializačnom zariadení klientov a zamestnancov žalovaného. To, že žalovaný mal zvýšené náklady so zabezpečením obedov pre svojich klientov a zamestnancov v súvislosti s realizáciou stavebných úprav na budove žalobcu a v akom rozsahu, nebolo preukázané.

24. Súd prvej inštancie poukázal pri položke ekonomicky oprávnených nákladov, ktorú žalovaný špecifikoval ako náklady na zabezpečenie raňajok, olovrantov, večerí, pracovných odevov, riadneho

ošatenia a vreckového, že žalovaný zabezpečuje pre svojich klientov raňajky, večere, olovranty vo svojom zariadení, teda tieto náklady mal/musel vynaložiť tak či tak. Ak mal s ich zabezpečením, rovnako so zabezpečením pracovných odevov, zvýšené výdavky, súd prvej inštancie by považoval za odôvodnené len v rozsahu ich zvýšenia, teda ako rozdiel v nákladoch, avšak v priebehu konania žalovaný nepredložil žiaden doklad preukazujúci špecifikáciu jednotlivých nákladov na stravu, pracovné odevy a ani vyčíslenie prípadného zvýšenia, rozdielu vo výdavkoch na ne, v súvislosti s realizáciou stavebných úprav na budove žalobcu. Tak ako si tieto výdavky uplatnil žalovaný (un bloc vo forme ekonomicky oprávnených výdavkov) je pre rozhodnutie súdu nedostatočné a preto ich súd nemohol priznať.

25. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný preukázal celkové náklady vynaložené na realizáciu zmien prenajatej veci vo výške 18.346,34 eur (15.531,34 eur + 2.815 eur). Pokiaľ sa týka odpočítania znehodnotenia zmien, ku ktorému došlo v dôsledku užívania veci súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že zmena/rekonštrukcia budovy žalobcu bola ukončená koncom roka 2015, pričom spočiatku neboli priestory využívané na 100 % a k ukončeniu nájomnej zmluvy došlo k 30.6.2017. Podľa názoru súdu prvej inštancie za tak krátky čas plnohodnotného užívania budovy žalobcu nemožno hovoriť o nejakom znehodnotení vykonaných zmien, stavebných úprav žalovaným, maximálne o nepatrnom, ktoré však nemôže mať dopad na zníženie žalovaným preukázanej výšky vynaložených nákladov. Súd prvej inštancie zároveň poukázal, že v priebehu celého konania žalobca netvrdil, že došlo k znehodnoteniu vykonaných zmien na jeho nehnuteľnosti.

26. K nároku žalobcu na nájomné za užívanie nehnuteľnosti po zániku zmluvy o nájme, súd prvej inštancie uviedol, že nárok žalobcu na odplatu/odmenu za užívanie nehnuteľnosti po zániku nájomnej zmluvy je nutné posudzovať ako bezdôvodné obohatenie. Keďže žalovaný aj ďalej užíval nehnuteľnosť bez uzavretej zmluvy, bezdôvodne sa obohatil (získal majetkový prospech plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol). Výšku bezdôvodného obohatenia spočívajúcu v užívaní nebytového priestoru je potrebné určiť peňažnou sumou, ktorá zodpovedá sume vynakladanej obvykle na danom mieste a čase na užívanie obdobných nebytových priestorov, ktorú by nájomca za obvyklých okolností bol povinný plniť podľa nájomnej zmluvy. Súd prvej inštancie zisťoval znaleckým dokazovaním všeobecnú hodnotu nájomného. Ustanovený znalec uviedol, že všeobecnú hodnotu nájomného nie je možné určiť a hodnota nájmu je len na vzájomnej dohode oboch strán. Tento záver znalca nerozporovali ani strany sporu, preto súd prvej inštancie prihliadajúc na hospodárnosť a rýchlosť konania, ustálil nárok žalobcu na úhradu bezdôvodného obohatenia za mesiace august až december 2017 (čas užívania nehnuteľnosti po zániku zmluvy o nájme) vo výške 2.000,- eur mesačne, tak ako bola dohodnutá výška nájomného v zmluve.

27. Dôvodil súd prvej inštancie, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že po zániku zmluvy o nájme žalobca oznámil žalovanému, že cena stravy sa od 1.7.2017 zvyšuje na sumu 7,10 eur osoba/ deň, žalovaný realizoval objednávky stravy od žalobcu aj po oznámení zvýšenia ceny za stravu, teda prijal tento návrh žalobcu ohľadne novej ceny a došlo k uzavretiu novej zmluvy (dohody) ohľadne ceny za dodávku stravy. Námietka žalovaného, že išlo len o jednostrannú ponuku žalobcu, ktorú neprijal, preto aj faktúry za stravu v sume prevyšujúcej 4,45 eur nehradil neobstojí, keďže súd prvej inštancie mal preukázané, že objednávky stravy realizoval svedok G., v pozícii prevádzkara žalovaného, tak ako počas trvania zmluvy o nájme s tým, že objednávanie a zabezpečovanie stravy pre klientov zariadenia patrilo do jeho kompetencie. Prevádzkar tým, že realizoval objednávky stravy aj po oznámení zvýšenia jej ceny, došlo k prijatiu návrhu (uzavretiu dohody o cene stravy) konkludentne, aktívnym konaním žalovaného. Preto prevádzkar žalovaného bol oprávnený podľa uzavrieť so žalobcom dohodu o dodávke stravy za novú (vyššiu cenu) a táto dohoda jednoznačne zaväzuje žalovaného. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že by bolo nelogické, ak by žalovaný napriek tomu, že nesúhlasil s vyššou cenou stravy, pokračoval v objednávkach stravy od žalobcu ďalšie 2 mesiace aj po tom, čo bola vystavená prvá faktúra za stravovanie na sumu 7,10 eur osoba/ deň. Tvrdenie svedka, že o vyššej cene nevedel a dozvedel sa to až následne, od štatutárneho orgánu žalovaného neobstojí a je vo vzťahu k žalobcovi irelevantná, keďže je vecou žalovaného, aby informoval svojho zamestnanca (prevádzkara) o skutočnostiach významných pre konanie prevádzkara pri zabezpečovaní chodu zariadenia. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že po zániku zmluvy dňa 30.6.2017 sa následne ďalej pokračovalo v užívaní nehnuteľností, bez toho aby bol žalobcom podaný

návrh na jej vypratanie, teda sa pokračovalo ďalej podľa dovtedajších ustanovení v nájomnej zmluve a nebola žiadna iná zmluvná dohoda uzavretá ohľadne výšky stravného. Súd prvej inštancie poznamenal, že takýto režim sa uplatňuje len v prípade nájomných zmlúv uzavretých na určitý čas, keď zmluva o nájme zanikne uplynutím dohodnutej doby a nájomca pokračuje v nájme veci, resp. nehnuteľnosti. V posudzovanom spore bola nájomná zmluva uzavretá na dobu neurčitú a navyše žalobca tým, že doručil žalovanému výpoveď zmluvy jednoznačne prejavil vôľu nepokračovať v nájomnom vzťahu za podmienok dohodnutých v zmluve. Súd prvej inštancie nárok žalobcu na náhradu nákladov na zabezpečenie stravy pre klientov žalovaného vo výške 7,10 eur osoba/deň v období po zániku zmluvy považoval za jednoznačne preukázaný a dôvodný, preto zaviazal žalovaného uhradiť faktúry za poskytovanie stravy v plnej výške.

28. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že z faktúry č. 13831 bol dôvodný nárok za nájomné a poplatky za služby spojené s nájmom, okrem nákladov na vykurovanie, kde po zohľadnení čiastočných úhrad v sume 1.900,68 eur, záväzok žalovaného predstavuje 1.000,- eur; z faktúry č. 13858 bol dôvodný nárok za nájomné a poplatky za služby spojené s nájmom, okrem nákladov na vykurovanie, záväzok žalovaného predstavuje 2.957,42 eur; z faktúry č. 14156 bol dôvodný nárok za nájomné a poplatky za služby spojené s nájmom, okrem nákladov na vykurovanie, kde po zohľadnení čiastočných úhrad v sume 2.523,49 eur, záväzok žalovaného predstavuje 119,52 eur; z faktúry č. 14175 bol dôvodný nárok za nájomné a poplatky za služby spojené s nájmom, okrem nákladov na vykurovanie, záväzok žalovaného predstavuje 2.633,05 eur; z faktúry č. 14198 bol dôvodný nárok za nájomné a poplatky za služby spojené s nájmom, okrem nákladov na vykurovanie, záväzok žalovaného predstavuje 2.619,65 eur; z faktúry č. 14222 bol dôvodný nárok za nájomné a poplatky za služby spojené s nájmom, okrem nákladov na vykurovanie, záväzok žalovaného predstavuje 2.453,95 eur; z faktúry č. 14237 bol dôvodný nárok za nájomné a poplatky za služby spojené s nájmom, okrem nákladov na vykurovanie, záväzok žalovaného predstavuje 1.519,12 eur. Z faktúr za zabezpečenie stravovania č. 13857 bol dôvodný nárok 3.948,- eur; z faktúry č. 14134 po zohľadnení čiastočnej úhrady vo výške 3.530,01 eur bol dôvodný nárok 2.762,17 eur; z faktúry č. 14157 po zohľadnení čiastočných úhrad v sume 2.553,30 eur bol dôvodný nárok 4.000,- eur a z faktúry č. 14176 bol dôvodný nárok 5.940,34 eur. Spolu pohľadávka žalobcu voči žalovanému predstavovala 29.953,22 eur.

29. Súd prvej inštancie poukázal, že žalovaný v priebehu konania namietal, že došlo k zániku pohľadávky žalobcu vzájomným započítaním pohľadávok. Za započítací prejav žalovaného možno považovať listinu zo dňa 19.12.2017 (čl. 99 spisu), ktorou si žalovaný započítava pohľadávku voči žalobcovi vo výške 25.037,64 eur, titulom nákladov vynaložených na opravu prenajatých priestorov od žalobcu.

30. Uviedol súd prvej inštancie, že aby jednostranným započítaním došlo k zániku pohľadávok musia byť splnené podmienky uvedené v a . Započítanie vzájomných pohľadávok má právne účinky zániku záväzku k okamihu, keď sa pohľadávky spôsobilé na započítanie stretnú. V okamihu, keď došlo k splatnosti oboch započítavaných pohľadávok, dochádza k zániku pohľadávok následkom započítania a to v rozsahu v akom sa navzájom kryjú.

31. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že mal v konaní preukázané, že žalobca má pohľadávku voči žalovanému v rozsahu 29.953,22 eur a žalovaný má voči žalobcovi pohľadávku vo výške 18.346,34 eur. Medzi žalobcom a žalovaným došlo k započítaniu vzájomných pohľadávok v rozsahu 18.346,34 eur, teda nárok žalobcu v tejto výške zanikol (nie je dôvodný) a preto súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol.

32. Keďže pohľadávka žalobcu zanikla v dôsledku započítania len čiastočne a to v rozsahu 18.346,34 eur, súd prvej inštancie vo zvyšnej časti, teda vo výške 11.608,88 eur žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na úhradu tejto sumy.

33. Uviedol súd prvej inštancie, že právne účinky započítania nastávajú v momente stretu splatných pohľadávok, t.j. od okamihu splatnosti tej pohľadávky, ktorá sa stala splatnou neskôr. Z hľadiska doby zániku vzájomných pohľadávok započítaním nie je rozhodné, kedy bol prejav smerujúci k započítaniu učinený, resp. kedy došiel druhému účastníkovi. Za započítací prejav žalovaného možno považovať listinu zo dňa 19.12.2017 (čl. 99 spisu). Ak bol započítací prejav urobený až po tom, čo sa pohľadávky stretli, má kompenzačný prejav spätné právne účinky k okamihu stretu pohľadávok (ex tunc). Pohľadávka žalovaného na náhradu nákladov vynaložených na úpravu prenajatej veci sa stala splatnou dňa 1.7.2017. V dôsledku započítacieho prejavu žalovaného došlo k zániku pohľadávky žalobcu z faktúry č. 13831 splatnej dňa 22.12.2016 vo výške 1.000,- eur; č. 13857 splatnej dňa 27.1.2017 vo výške 3.948,- eur; č. 13858 splatnej dňa 27.1.2017 vo výške 2.957,42 eur, č. 14134 splatnej dňa 28.8.2017 vo výške 2.762,17 eur; č. 14157 splatnej dňa 28.9.2017 vo výške 4.000,- eur; č. 14176 splatnej dňa 27.10.2017 vo výške 3.678,75 eur.

34. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry č. 14176 zo sumy 2.261,59 eur (zostatok zo sumy 5.940,34 eur po čiastočnom zániku pohľadávky z dôvodu započítania pohľadávok vo výške 3.678,75 eur) v súlade s ustanovením a s poukazom na ustanovenie Nariadenia vlády č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o 5 %-álnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB (0,0 %) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

35. K omeškaniu s úhradou faktúr č. 14156, č. 14175, č. 14198, č. 14222 a č. 14237 (ktorými bolo fakturované nájomné za mesiace august až december 2017, kde právnym dôvodom vzniku nároku žalobcu je bezdôvodného obohatenie žalovaného - plnením bez právneho dôvodu) súd prvej inštancie poukázal, že bezdôvodné obohatenie patrí medzi nároky, pri ktorých nie je zákonnou úpravou stanovená splatnosť pohľadávok vzniknutých z tohto právneho titulu a čas plnenia je obvykle viazaný na výzvu veriteľa podľa . Pre splatnosť pohľadávky (nároku) žalobcu bola teda potrebná výzva adresovaná žalovanému na úhradu bezdôvodného obohatenia v určitej výške. Za takúto výzvu možno považovať až žalobu na začatie konania, ktorá bola žalovanému doručená dňa 30.4.2018 a žalovaný je v omeškaní s vydaním bezdôvodného obohatenia od nasledujúceho dňa po doručení žaloby, teda od 1.5.2018, preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania s úhradou týchto faktúr vo výške 5 % ročne od 1.5.2018.

36. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa a priznal žalovanému náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu v spore. Keďže žalovaný bol úspešný v pomere 72 % a žalobca v pomere 28 %, súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť úspešnému žalovanému trovy konania vo výške 44 % (72 - 28).

37. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca, z ktorého obsahu vyplýva, že odvolanie podal proti druhému a tretiemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, teda proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a proti výroku o nároku na náhradu trov konania. Zároveň žalovaný podal odvolanie proti prvému a tretiemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, teda proti výroku, ktorým súd žalobe vyhovel a proti výroku o nároku na náhradu trov konania.

38. Žalobca v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 29.953,22 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.000,- eur od 23.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 3.948,- eur od 28.1.2017 do zaplatenia, zo sumy 2.957,42 eur od 28.1.2017 do zaplatenia, zo sumy 2.762,17 eur od 29.8.2017 do zaplatenia, zo sumy 119,52 eur od 1.5.2018 do zaplatenia, zo sumy 4.000,- eur od 29.9.2017 do zaplatenia, zo sumy 2.633,05 eur od 1.5.2018 do zaplatenia, zo sumy 5.940,34 eur od 28.10.2017 do zaplatenia, zo sumy 2.619,65 eur od 1.5.2018 do zaplatenia, zo sumy 2.453,95 eur od 1.5.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.519,12 eur od 1.5.2018 do zaplatenia a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania v

rozsahu 42 %. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam / / a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. / /.

39. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že ako prenajímateľ sa nezaviazal k úhrade všetkých nákladov spojených so zmenou prenajatej veci. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca sa zaviazal na úhradu nákladov vynaložených na zmenu veci z článku VI. bodu 8 zmluvy, ktorý upravuje podmienky, za akých mal žalobca nahradiť žalovanému prípadne náklady na opravu veci a Dodatku č. 2 k zmluve, podľa ktorého bolo stranami dohodnuté, že po odsúhlasení žalovaným vynaložených nákladov žalobcom budú tieto investície započítané oproti predpísanej výške platieb po dobu štyroch rokov. Žalobca a žalovaný sa dohodli na započítaní investícii žalovaného do predmetu nájmu, avšak zároveň dohodli aj spôsob a podmienky odsúhlasenia výšky a oprávnenosti týchto investícii. Žalobca sa však nezaviazal na úhrady akýchkoľvek nákladov, ktoré žalovaný vynaloží na zmenu prenajatej veci. Z textu Zmluvy a jej dodatkov zreteľne vyplýva, že žalovaný mal nárok na náhradu nákladov vynaložených na vykonanie zmien na prenajatej veci, avšak len vtedy, ak ich vzájomne schválili a odsúhlasili obe zmluvné strany. Zmluvné strany takto formulovali svoju vôľu v úmysle predísť situácii, v ktorej by si nájomca sám jednostranne a bez súhlasu prenajímateľa vyčíslil výšku vynaložených nákladov, prípadne by sám svojvoľne vykonával akékoľvek zmeny prenajatej veci. Ustanovenie je dispozitívnym ustanovením, teda pripúšťa odchylné dojednanie v zmluve. Pokiaľ subjekty práva platne uzavreli zmluvu ako výraz svojej slobodnej vôle, platí zásada, že zmluvy sa dodržujú. Žalobca a žalovaný pritom svoju vôľu prejavili jednoznačne, a to tak, že nájomca nemá nárok na náhradu všetkých nákladov vynaložených na prenajatú vec, ale len na náhradu prenajímateľom uznaných nákladov a v takej výške, aká bude určená dohodou zmluvných strán vo vopred dohodnutej forme - dodatku k nájomnej zmluve. Sám žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie uvádzal, že žiaden dodatok k nájomnej zmluve, ktorým by bol odsúhlasený rozsah vykonaných prác a uznaná výška nákladov medzi stranami sporu uzatvorený nebol. To znamená, že pohľadávka žalovaného, ktorú jednostranne započítal voči vymáhanej pohľadávke žalobcu je domnelá. Jej výška nebola dohodnutým spôsobom určená a preto nie je spôsobilá na započítanie. Jednostranný zápočet vykonaný žalovaným preto nemohol spôsobiť žiadne právne následky a žalobcom uplatnená pohľadávka existuje v celom rozsahu. Vznik pohľadávky žalovaného bol viazaný na podmienku, ktorá doposiaľ nebola naplnená. Jednostranný započítací prejav žalovaného bol vykonaný predčasne, nakoľko pohľadávka žalovaného doposiaľ nevznikla.

40. Žalobca zároveň nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, že náhrady za použitie vlastných motorových vozidiel za cesty vykonané pri preprave klientov žalovaného je potrebné považovať za náklady na zmenu prenajatej veci. Žalobca už v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdil, že náklady na prepravu klientov a zamestnancov žalovaného nie sú nákladom spojeným so zmenou prenajatej veci. Za zmenu prenajatej veci v zmysle ustanovenia je možné považovať rozdiel vo vzhľade, charaktere alebo vlastnostiach, ktorým sa prenajatá vec líši pri skončení nájmu od stavu, v akom bola odovzdaná nájomcovi pri začiatku nájmu. Nákladom na zmenu prenajatej veci je teda len taký náklad, ktorý zmenu veci spôsobil. Prevozom klientov a zamestnancov žalovaného však žiadna zmena vzhľadu, charakteru či vlastností prenajatej veci nebola spôsobená. Náklady na prevoz klientov a zamestnancov žalovaného nemajú priamy súvis so zmenou prenajatej veci a nepredstavujú žiadnu majetkovú hodnotu, ktorá prirástla k majetku žalobcu, ktorú by mal žalobca žalovanému kompenzovať. Takýto postup je zároveň v rozpore s pokynom odvolacieho súdu, podľa ktorého nákladmi na zmenu prenajatej veci sú náklady na kúpu materiálu a náklady na vykonané práce. Z rovnakých dôvodov je nesprávne, aby bol za náklad vynaložený na zmenu prenajatej veci považovaný náklad na obstaranie náradia, ktoré navyše po skončení rekonštrukcie ostal k dispozícii žalovanému (napr. kladkostroj, rôzne meradlá, uholníky a podobne). Inak by bolo možné dospieť k absurdným záverom, že nákladom na zmenu prenajatej veci je aj náklad na obstaranie motorového vozidla, ktoré tovar previezol. Zmenou veci nie je ani dodanie a montáž vodiacej koľajovej lišty k stoličkovému výťahu. Medzi stranami nie je sporné, že stoličkový výťah, ktorý žalovaný užíval v priestoroch žalobcu nie je v jeho vlastníctve, ale je len zapožičaný Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny jednému z jeho klientov. Žalovaný preto nebol oprávnený uvedený stoličkový výťah použiť na zmenu prenajatej veci. Bez stoličkového výťahu je samotná koľajová lišta nevyužiteľná, nespôsobuje zmenu vlastnosti prenajatej veci (napr. bezbariérovosti) a preto jej montáž nie je možné považovať za zmenu veci.

41. Žalovaný v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že prizná žalobcovi iba sumu 1.779,50 eur s príslušenstvom. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam / / a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci / /. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že predložil vyúčtovanie nákladov na predmet nájmu vo výške 28.172, eur, pričom súd prvej inštancie uznal náklady vo výške 18.346,34 eur a neuznal náklady vo výške 9.534,42 eur. Žalovaný k mzdovým nákladom dvoch zamestnancov uviedol, že títo museli byť počas rekonštrukcie objektu žalobcu vyňatí z rozpisu terapeutického dozoru resocializačného zariadenia. Ich prácu museli zabezpečiť iní pracovníci, ktorým bolo potrebné zaplatiť nadčasy. Každá výrobná spoločnosť má v cene výrobkov zahrnuté svoje fixné náklady, teda práce THP pracovníkov. Žalobca dal súhlas, že rekonštrukčné práce budú vykonávať svojpomocne klienti a pracovníci žalovaného a bol si vedomý, že žalovaný bude musieť zabezpečiť a platiť odborný a terapeutický dozor na pracovisku a nemal voči tomu žiadne námietky. K náhrade za stravu pre klientov, ktorú žalobca fakturoval žalovanému, ktorá podľa súdu prvej inštancie nemôže byť súčasťou nákladov súvisiacich s rekonštrukčnými prácami poukázal, že ak by boli pracovníci v resocializačnom zariadení žalovaného, by takúto stravu riadne dostávali s ostatnými klientmi ale za podstatne iných nákladov ako k tomu došlo, keď pracovali na objekte žalobcu a obedy im fakturoval žalobca. Ak by rekonštrukciu robila stavebná firma, táto by „stravné“ svojich zamestnancov mala zakalkulované do svojich režijných nákladov, ktoré by započítala do ceny diela. Preto tento náklad súvisí s rekonštrukciou predmetu nájmu a mal by byť uznaný. Ako vyplynulo z výpovede svedka G., stravná jednotka na jedného klienta v zariadení žalovaného bola cca 3,15 eur, teda účtovaná suma žalobcom za jeden obed 3,15 eur prevyšuje o 100 % stravnú jednotku v zariadení žalovaného. Ak by klienti nepracovali na rekonštrukcii predmetu nájmu, nevznikli by tieto nákladové položky u žalovaného.

42. Ďalej žalovaný dôvodil, že celá organizácia práce, osobné náklady ako strava, ochranné odevy, pracovné pomôcky vstupujú do kalkulácie ceny diela ako režijné náklady spojené s realizáciou diela, ktoré objednávateľ musí zhotoviteľovi zaplatiť. V prípade žalovaného, ktorý nie je podnikateľský subjekt ale príspevkovou organizáciou, to ide na úkor ekonomicky oprávnených nákladov na jedného klienta, dotovaných VÚC, teda na úkor príjmov celej neziskovej organizácie žalovaného, teda každého jeho klienta. Žalovaný po rekonštrukcii predpokladal dlhodobý prenájom počas ktorého sa mu všetky vložené náklady vrátia, k čomu nedošlo a preto všetky tieto náklady museli ísť bezprostredne na úkor príspevkov v rámci ekonomicky oprávnených nákladov.

43. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie mzdové náklady zamestnancov žalovaného neuznal ako náklady vynaložené na zmenu prenajatej veci z dôvodu, že tieto náklady by žalovaný vynakladal bez ohľadu na to, či by sa zamestnanci žalovaného nachádzali v domovskom resocializačnom zariadení alebo v priestoroch žalobcu. Ak bol klientom žalovaného poskytovaný terapeutický režim v priestoroch žalobcu, o to menej personálu bolo potrebného na zabezpečenie terapie v domovskom zariadení. Žalovaný v konaní ani len netvrdil, že z dôvodu rekonštrukcie prenajatej veci mal vyššie mzdové výdavky. Žalovaný v odvolaní uviedol, že náklady na stravovanie jeho klientov by mali byť zaradené medzi náklady vynaložené na zmenu prenajatej veci z dôvodu, že ak by rekonštrukčné práce realizovala stavebná firma, tieto náklady by mala zarátané v cene diela. Mzdové náklady a ani náklady na stravovanie klientov a zamestnancov žalovaného nemajú žiaden priamy súvis s rekonštrukciou prenajatej veci. Povinnosť platiť zamestnancom za vykonanú mzdu, zabezpečovať im jedno teplé jedlo denne, ako aj povinnosť zabezpečovať stravovanie svojim klientom patrí k základným povinnostiam žalovaného. Tieto náklady by bol žalovaný povinný vynaložiť bez ohľadu na to, kde sa jeho klienti a zamestnanci nachádzali a akú činnosť vykonávali. To znamená, že v súvislosti s jeho rozhodnutím poskytnúť klientom terapiu formou práce v zariadení žalobcu pod dozorom jeho dvoch zamestnancov nevznikli žalovanému žiadne náklady navyše. Žalovaný taktiež požaduje refundáciu ekonomicky oprávnených nákladov na jeho klientov, ktoré žalovaný údajne vynaložil na stravovanie svojich klientov (okrem obedov), na pracovné odevy a pod. Žalovaný tieto náklady nikdy nevyčíslil a nepreukázal ich reálne vynaloženie. Z výpovede J. G. vyplýva, že klienti žalovaného vykonávali rekonštrukčné práce na báze dobrovoľníctva, čo znamená, že žalovaný na nimi vykonané práce nemal žiadne náklady, práve naopak, suma 4.896,76 eur bola žalovanému poskytnutá

z príspevkov vyššieho územného celku. Mzdové náklady žalovaného a ani náklady na zabezpečenie stravovania jeho klientov neslúžili ani na obstaranie materiálu a ani na úhrady odmeny za vykonanú prácu.

44. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že k odsúhlaseniu nákladov nedošlo práve pre obštrukcie zo strany žalobcu. Žalobca v odvolaní nespochybňuje to, že dal súhlas s rekonštrukciou predmetu nájmu. Namietal iba to, že si vyhradil odsúhlasiť ich výšku vo forme dodatku k zmluve, k čomu však nedošlo a to nie z vecných dôvodov ale výlučne zo špekulatívnych dôvodov na strane žalobcu. Žalobca však opomína, že v takomto prípade s prihliadnutím na ustanovenie štvrtej vety vznikol žalovanému voči žalobcovi nárok na protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnoay veci. Ak sa prenajímateľ zaviazal k náhrade nákladov, má nájomca nárok na ich preplatenie. Ak sa prenajímateľ k náhrade nákladov nezaviazal, môže žalovaný požadovať protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Žalobca nemôže súčasne tvrdiť, že sa zaviazal k úhrade nákladov ale len takých, ktoré sám odsúhlasí vo forme dodatku k zmluve, k podpísaniu ktorého následne pristupuje účelovo tak, aby nemusel platiť nič. Za takej situácie platí, že sa prenajímateľ k úhrade nákladov nezaviazal. Žalovaný obdržal darom výťahovú stoličku, pričom sa nedomáha hodnoty tejto stoličky ale hodnoty toho, čo vynaložil, aby sa sfunkčnila stolička, teda za montáž vodiacej lišty.

45. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na podanom odvolaní.

46. Žalobca odvolaciu dupliku nepodal, výzva súdu prvej inštancie s vyjadrením k odvolacej replike mu bola doručená dňa 28.1.2022.

47. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu a odvolanie žalovaného, ktoré boli podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolania proti takému rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa Odvolania prejednal podľa - a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu a odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

48. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle a odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

49. Žalobca a žalovaný podanie odvolania odôvodnili dôvodom podľa a Odvolací súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

50. Podstata odvolacieho dôvodu podľa spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

51. Odvolací dôvod podľa je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

52. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností dospel k správnemu právnemu záveru. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje ( ).

53. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý argument vznesený v spore a toto odôvodnenie spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie vedie aj to, že premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

54. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k podaným odvolaniam a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd udáva:

55. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že predmetom konania je nárok žalobcu na úhradu nájomného (3.957,42 eur), ďalej bezdôvodného obohatenia za užívanie nebytového priestoru žalobcu žalovaným po skončení nájomného vzťahu (9.345,29 eur) ako aj ceny poskytnutých služieb - stravy (16.650,51 eur), spolu vo výške 29.953,22 eur s príslušenstvom, voči ktorej pohľadávke si žalovaný započítal svoju pohľadávku vo výške 28.172,72 eur, pozostávajúcou z nákladov vynaložených na zmenu predmetu nájmu vo výške 15.822,85 eur (stavebný materiál a stoličkový výťah); vo výške 2.948,- eur (náhrada mzdy zamestnancom žalovaného); vo výške 2.815,- eur (náhrada za použitie motorových vozidiel zamestnancov žalovaného); vo výške 1.689,66 eur (zabezpečenie stravy pre klientov žalovaného); vo výške 4.896,76 eur (ďalšie náklady vynaložené na klientov žalovaného).

56. Súd prvej inštancie v spore rozhodol tak, že žalobcovi priznal 11.606,88 eur a vo zvyšku žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že dôvodná pohľadávka žalobcu voči žalovanému vo výške 29.953,22 eur zanikla v rozsahu 18.346,34 eur, na základe započítania vzájomnej dôvodnej pohľadávky žalovaného vo výške 18.346,34 eur, titulom vynaložených nákladov na realizáciu zmeny predmetu nájmu (stavebný materiál, stoličkový výťah vo výške 15.531,34 eur a náhrady za použitie motorových vozidiel zamestnancov žalovaného vo výške 2.815,- eur), ktorých vynaloženie žalovaným bolo v konaní na súde prvej inštancie preukázané vykonaným dokazovaním.

57. K odvolacej námietke žalobcu, že žalovaný nebol oprávnený započítať investície vynaložené na predmet nájmu voči žalobou uplatnenej pohľadávke, keďže nárok na ich náhradu by žalovanému vznikol iba vtedy, ak by ich strany vzájomne schválili a odsúhlasili, k čomu nedošlo, odvolací súd poukazuje, že už vo svojom uznesení zo dňa 25.8.2020, ktorým zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie vyslovil svoj právny záver, že keďže žalobca ako prenajímateľ odsúhlasil zmeny na prenajatej veci a zároveň prevzal záväzok na ich úhradu, pričom ku konkrétnej dohode strán napokon nedošlo, je potrebné aplikovať zákonnú právnu úpravu, teda použiť v spore ustanovenie tretej vety .

58. Z uvedeného dôvodu bol postup súdu prvej inštancie správny, keď zisťoval a následne aj posudzoval dôvodnosť vynaložených nákladov žalovaným na predmet nájmu, ktoré predstavujú pohľadávku žalovaného ako nájomcu na ich úhradu od žalobcu ako prenajímateľa, po skončení nájomného vzťahu.

59. Súd prvej inštancie preto správne vykonal dokazovanie na preukázanie pohľadávky žalovaného na úhradu takýchto nákladov, pričom predloženými listinnými dôkazmi a výsluchom svedka G. bolo preukázané, že žalovaný vynaložil náklady na zmenu predmetu nájmu, ktorých dôvodnosť predstavuje suma 18.346,34 eur, titulom stavebného materiálu, náradia a nákladov na stoličkový výťah vo výške 15.531,34 eur a náhrady za použitie motorových vozidiel zamestnancov žalovaného vo výške 2.815,- eur, tak ako to ustálil súd prvej inštancie.

60. Pokiaľ žalobca namietal položky ako cena zakúpeného náradia, správne súd prvej inštancie zohľadnil aj tieto sumy, keďže strany sporu sa dohodli, že žalovaný realizuje rekonštrukciu nebytových priestorov žalobcu svojpomocne, teda zakúpenie náradia na takúto rekonštrukciu predstavuje na strane žalovaného náklad, ktorý by sa v prípade realizácie rekonštrukcie externým subjektom premietol do samotnej výslednej ceny rekonštrukčných prác ako takej. Uvedené rovnako platí aj v prípade nákladov na zabezpečenie prepravy klientov a zamestnancov žalovaného, ktorí sa podieľali na samotnej rekonštrukcii predmetu nájmu, keďže vynaloženie týchto nákladov bolo v príčinnej súvislosti so samotnou rekonštrukciou predmetu nájmu, ktorá sa realizovala zo strany žalovaného svojpomocne, teda prostredníctvom zamestnancov a klientov žalovaného, ktorých fyzické zabezpečenie na mieste vykonávania prác a to v nebytových priestoroch žalobcu bolo realizované práve uvedenou prepravou. Teda aj vynaloženie takéhoto nákladu predstavuje v konečnom dôsledku zmenu veci. Žalobca napokon namietal nedôvodne aj nákladovú položku stoličkového výťahu, keďže medzi stranami nebolo sporné, že samotná vodiaca lišta a stoličkový výťah bol umiestnený v priestoroch žalobcu so súhlasom žalovaného a zabezpečuje bezbariérovosť priestoru žalobcu. Z vyjadrenia dodávateľa a to spoločnosti Stannah s.r.o. vyplýva, že v prípade schodiska, kde je umiestnený stoličkový výťah ide o atypický priestor. V posudzovanom spore je pritom bez významu, či samotný výťah predstavuje majetok klienta žalovaného, resp. ÚPSVaR, keďže v takomto prípade ide už o vzťah žalovaného a tretieho subjektu, ako aj prípadné nároky z neho vyplývajúce. Žalobca pritom ani v spore netvrdil, že sa tretí subjekt domáha vydania tejto veci na žalobcovi, resp. že došlo k vydaniu výťahu zo strany žalobcu pre žalovaného. Neobstojí ani námietka žalobcu o neupotrebiteľnosti tohto výťahu pre žalobcu, keďže s jeho umiestnením do svojich priestorov súhlasil, pričom vodiaca lišta je neupotrebiteľná na iný typ schodiska.

61. Odvolací súd sa stotožňuje aj so závermi súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal dôvodnosť vynaložených ním tvrdených nákladov titulom mzdových nárokov zamestnancov žalovaného, ktorí sa mali podieľať na rekonštrukcii prenajatých nebytových priestorov, keďže povinnosť žalovaného ako zamestnávateľa je uhrádzať mzdu svojim zamestnancom bez ohľadu na miesto výkonu terapeutického dozoru nad klientmi žalovaného. Zároveň žalovaný ani existenciu akýchkoľvek zvýšených mzdových nákladov v súvislosti s rekonštrukciou nepreukázal.

62. Vyššie uvedené platí rovnako aj pokiaľ ide o náklady na stravovanie zamestnancov a klientov žalovaného, keďže bolo povinnosťou žalovaného takéto stravovanie zabezpečiť. Bolo len na uvážení žalovaného, že stravu sa rozhodol obstarať práve prostredníctvom žalobcu a ním účtovanú cenu. Žalovaný napokon iba vo všeobecnej rovine poukázal, že v jeho materskom zariadení je cena stravy nižšia, no túto už bez akýchkoľvek pochybností nešpecifikoval a nepreukázal.

63. Súd prvej inštancie správne neprihliadol aj k položke označenej žalovaným ako „oprávnené ekonomické náklady“ pozostávajúce zo stravy, ošatenia a vreckového pre klientov žalovaného, keďže takéto náklady sú žalovaným vynakladané bez ohľadu na miesto výkonu terapeutického režimu klientov žalovaného a zároveň podľa samotných tvrdení žalovaného, tieto sú financované zo strany tretieho subjektu a to samosprávneho kraja. Zároveň žalovaný vynaloženie týchto výdavkov žiadnym spôsobom nepreukázal.

64. Vzhľadom k tomu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, ak zaviazal žalovaného na úhradu istiny 11.606,88 eur s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu o zaplatenie 18.346,34 eur s príslušenstvom zamietol, keďže bolo v konaní preukázané, že pohľadávka žalobcu, titulom dlžného nájomného, bezdôvodného obohatenia a poskytnutých služieb v tomto rozsahu

zanikla započítaním zo strany žalovaného s jeho dôvodnou vzájomnou pohľadávkou na úhradu nákladov vynaložených na rekonštrukciu predmetu nájmu (29.953,22 eur - 18.346,34 eur). Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa ako vecne správny, keďže odvolania strán sporu neboli dôvodné.

65. Odvolací súd prejednal odvolanie strán sporu aj proti výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie priznal úspešnému žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 44 %.

66. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

67. Odvolací súd však nepovažuje odvolania strán ani proti tomuto výroku rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania za dôvodné, pretože súd prvej inštancie správne rozhodol aj o náhrade trov konania. Preto odvolací súd potvrdil aj výrok o trovách konania podľa ako vecne správny.

68. Žalobou uplatnil žalobca pôvodne proti žalovanému nárok na zaplatenie sumy 42.085,35 eur. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti 11.606,88 eur (28 %) a žalobu zamietol v časti 30.478,47 eur /12.132,13 eur + 18.346,34 eur/ (72 %). Pomer úspechu žalovaného predstavuje 44 % (72 % - 28 %).

69. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s ustanovením a Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu 28.173, eur (ako rozdiel uplatnenej sumy 29.953,22 eur a sumy nenapadnutej odvolaním žalovaného 1.779,50 eur). Strany sporu neboli so svojimi odvolaniami úspešné. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o vyhovení žaloby čo do sumy 11.606,88 eur (35 %) a zamietnutí žaloby čo do sumy 18.346,34 eur (65 %). Pomer úspechu žalovaného v odvolacom konaní predstavuje 30 % (65 % - 35 %), preto odvolací súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v uvedenom rozsahu, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalobca. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

70. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa

V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).