Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-448-2014.pdf
PDF · 138.04 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/448/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a sudcov JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Vladimíra Novotného, v právnej veci navrhovateľky: F. V., bytom G. A. XXX, zastúpená: Gabriel Orlík, s.r.o., so sídlom Topoľčianky, Žitavanská 20, proti odporcovi: D.. B. O., bytom G. A. XXX, zastúpený: JUDr. Lucia Palšová PhD., bytom Nitra, Javorova 3, o určenie práva vecného bremena, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 19C/238/2009-287 zo dňa 07. apríla 2014, jednohlasne takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Navrhovateľka sa svojim návrhom domáhala, aby súd určil, že vlastník stavby a to domu súp. č. XXX na parc. č. XX/X, zapísanej na LV č.XXX na katastrálnom úrade v Z., Správa katastra I. F. v kat. úz. G. A., obec G. A. je oprávnený z vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu peši a prejazdu vozidlom na ťarchu vlastníka priľahlých pozemkov a to parc.č. XX/X a parc.č. XX/X zapísaných na LV č. XXXX na katastrálnom úrade Z., Q. katastra I. F., kat. úz. G. A., obec G. A.. Svoj návrh odôvodnila tým, že v roku 1981 sa presťahovala do rodinného domu súp.č. XXX, ktorý užíva dodnes. Prístupová cesta vedie čiastočne cez pozemky odporcu, užíva ju nerušene a dobromyseľne viac ako 28 rokov, spolu s užívaním jej právnych predchodcov je to viac ako 70 rokov. Odporca od roku 1995 nikdy nenamietal spôsob užívania jeho časti pozemku. Vecné bremeno nadobudla vydržaním.
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, že vlastník stavby - domu súp. č. XXX, na parcele registra "C" č. XX/X, zapísanej na LV č. XXX, kat. úz. G. A., obec G. A. je oprávnený z vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu peši a prejazdu vozidlom na ťarchu vlastníka pozemkov parcely registra "C" č. XX/X zapísanej na LV č. XXXX, kat. úz. G. A., obec G. A., v rozsahu ako je zamerané geometrickým plánom č. 19C/238/2009 zo dňa 28.4.2013 D.. K. F., overený Správou katastra I. F. dňa 15.5.2013 s tým, že geometrický plán č. 19C/238/2009 zo dňa 28.4.2013 vyhotovený D.. K. F. overený Správou katastra I. F. dňa 15.5.2013 tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 143, § 145 ods.1 , 2, § 115, § 116 ods.1 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka, § 80 písm. c/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP), ako aj zisteným skutkovým stavom veci, na základe ktorého dospel k záveru, že návrh navrhovateľky bol dôvodne podaný. Súd prvého stupňa mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných v LV č. XXX, okres I. F., obec G. A., kat. úz. G. A. a to parc. č. XX/X záhrada o výmere 316 m2, parc. č. XX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 581 m2 s domom súp. č. XXX, parc. č. XX/X záhrada o výmere 475 m2, parc. č. XXX/X záhrada o výmere 3X7 m2 a parc. č. 148/2 záhrada o výmere 844 m2 a odporca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísaných v LV č. XXXX, okres I. F., obec G. A., kat. úz. G. A. a to parc. č. XX/X záhrada o výmere 1221 m2, parc. č. XX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 195
m2 s domom súp. č. XXX. Pôvodne boli vlastníkmi nehnuteľností, ktoré sú v súčasnosti vo vlastníctve navrhovateľky, P. V. a F. V. podľa PKV č. XXX , kat. úz. G. A. a osvedčenia zo dňa 13.8.1935, podľa ktorého sa zaviazali vyplatiť X. V. titulom výplaty z otcovského domu, ktorý len oni dvaja vlastníckym právom obdržali, sumu 5.500Kč. Rodičia manžela navrhovateľky P. V. a A. U. uzatvorili manželstvo dňa 16.11.1925. Navrhovateľka užíva ako vlastníčka stavby - rodinného domu súp. č. XXX nachádzajúceho sa na parc. č. XX/X prístupovú cestu, ktorá vedie čiastočne cez jej pozemky a to parc. č. XX/X a parc. č. XX/X a čiastočne cez priľahlé pozemky odporcu a to parc. č. XX/X a parc. č. XX/X od roku 1981, kedy sa vydala za P. V. a nasťahovala sa do rodinného domu súp. č. XXX. Spolu s užívaním jej právnych predchodcov (navrhovateľka odvodzuje svoje právo prechodu a prejazdu po parc. č. XX/X a XX/X od jej právnych predchodcov ako predchádzajúcich vlastníkov domu súp. č. XXX na parc. č. XX/X) sa táto užívala ako cesta viac ako 70 rokov, ktorú skutočnosť potvrdil Obecný úrad G. A. dňa 21.8.2008. Užívanie cesty potvrdili svedkovia P. I. a P. V.. Z výpovedí svedkov F. V. a P. V. mal za preukázané, že medzi pozemkami bol spoločný dvor- cesta, ktorá delila pozemky, dvaja bratia F. a P. V. - každý z nich mal svoju stranu, takto to bolo rozdelené, odkedy zomreli ich otec F. V.. Z úmrtných listov súd zistil, že F. V. zomrel dňa 26.9.1935 a jeho manželka F. V. zomrela dňa 13.5.1930. Odporca požiadal dňa 21.7.2008 obec G. A. o vydanie stavebného povolenia na drobnú stavbu - oplotenie, ktoré má byť umiestnené na parc. č. XX/X. Obec G. A. vydala dňa 21.10.2008 stavebné povolenie číslo 13/2008-003-RB, ktorým povolila odporcovi stavbu - oplotenie o celkovej dĺžke 82 m a výške 1550 m, umiestnené na parc. č. XX/X a hranici susedných pozemkov parc. č.XX/X,XX/X a XX/X. Proti oploteniu podala navrhovateľka námietky, ktoré stavebný úrad zamietol ako nedôvodné dôvodiac tým, že parcela odporcu nie je zaťažená žiadnym vecným bremenom - právom prechodu a pozemok navrhovateľky je prístupný z obidvoch strán, teda z miestnych komunikácií parc. č. XXX/X a XXX/X. Odporca podal dňa 29.3.2010 na obec G. A. žiadosť o vydanie stavebného povolenia na stavbu - oplotenie, ktoré má byť umiestnené na parc. č. XX/X v dĺžke 68,8m a výške 1,550 m umiestnené na parc. č. XX/X a hranici susedných pozemkov parc. č. XX/ X, XX/X a XX/X - dorobenie oplotenia celej dĺžky pozemku (ktorá nebola povolená rozhodnutím obce G. A. č. 13/2008-003-RB zo dňa 21.10.2008, ktoré bolo zmenené rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Nitre č. KSUNR-2008-1280-003 zo dňa 16.12.2008). Z obsahu notárskej zápisnice sp. zn. N 40/2005, Nz 9235/2005 mal za preukázané, že odporca nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam a to parc. č. XX/X a parc. č. XX/X vydržaním, titulom neperfektnej kúpnej zmluvy v roku 1995 od pôvodných vlastníkov a navrhovateľka nadobudla vlastnícke právo vydržaním titulom dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva uzatvorenej s ostatnými spoluvlastníkmi v roku 1995 a to parc. č. XX/X, parc. č. XX/X a parc. č. XX/X. Účastníci konania v notárskej zápisnici prehlásili, že predmetné nehnuteľnosti užívajú od roku 1995 dobromyseľne a nerušene bez existencie akýchkoľvek vlastníckych sporov. Obsahom notárskej zápisnice nie je zmienka o prístupovej ceste, ani o zriadení alebo vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Z príloh k notárskej zápisnici a to osvedčenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam mal za preukázané, že podľa LV č. XXX sú ako spoluvlastníci všetkých uvedených nehnuteľností -parc. č. XX/X, XX/X, XX/X, XX/X,XX/X evidovaní P. V. v podiele X/ XX, C. V. v podiele X/XX, P. V. v podiele X/XX, K. V. v podiele X/XX a F. V. v podiele X/XX. Ďalej mal za preukázané, že v skutočnosti si nehnuteľnosti rozdelili v roku 1974 tak, že P. V. mal v držbe výlučne dom č. XXX a parc.č. XX/X, XX/X a XX/X. Ostatní súrodenci mali v držbe dom č. XXX a parc.č. XX/X, XX/X a tieto predali Ing. B. O.. P. V. zomrel dňa 24.1.2001 a po ňom dedila jeho manželka - navrhovateľka dom súp. č. XXX a parc. č. XX/X,XX/X a XX/X. Súd prvého stupňa v danej právnej veci dospel k záveru, že navrhovateľka preukázala na požadovanom určení naliehavý právny záujem s poukazom na § 80 písm. c/ OSP, keď medzi účastníkmi konania je daný stav právnej neistoty, pretože odporca podal žiadosť o vydanie stavebného povolenia na stavbu oplotenia na parc. č. XX/X na hranici s pozemkami parc. č. XX/X a XX/X, ktoré sú vo vlastníctve navrhovateľky a povolením tejto stavby by sa navrhovateľka dostala do situácie, že by nemohla riadne užívať svoju nehnuteľnosť - rodinný dom, pretože by mala znemožnený prístup k svojej nehnuteľnosti. Pokiaľ navrhovateľka nadobudla právo zodpovedajúce vecnému bremenu výkonom tohto práva, ktoré nie je zapísané v katastri nehnuteľností, rozhodnutie súdu v tejto veci je prostriedkom možnej nápravy neistého postavenia navrhovateľky. Q. prvého stupňa ďalej dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že medzi pôvodnými vlastníkmi predmetných nehnuteľností P. V. a F. V., po smrti ich rodičov F. a F. V. v roku 1935 a 1930, došlo k dohode o reálnej deľbe nehnuteľností, ktorú skutočnosť potvrdili svedkovia F. V. a P. V., ktorí potvrdili reálne rozdelenie cesty a dohodu o spoločnom užívaní cesty každý na svojej strane. Rok 1974 uvedený v prílohe k notárskej zápisnici N 40/2005, Nz 9235/2005, ako rok rozdelenia nehnuteľnosti, súd neposúdil za hodnoverný údaj, nakoľko nekorešpondoval so svedeckými výpoveďami svedkov F. a P. V., potvrdením Obecného úradu G. A. a osvedčením zo dňa 13.8.1935. Ďalej dôvodil tým, že k dohode o rozdelení nehnuteľnosti došlo
za účinnosti uhorského obyčajového práva, ktoré na Slovensku platilo do 31.12.1950, podľa ktorého právo služobnosti - terajšie právo zodpovedajúce vecnému bremenu k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto po dobu 32 rokov mal nehnuteľnosť v pokojnej držbe a vždy sa pri držbe predpokladalo, že je oprávnená, opak sa musel dokazovať. K vydržaniu práva služobnosti by došlo po uplynutí 32 rokov od roku 1935 (úmrtie F. V.), teda v roku 1967. S poukazom na skutočnosť, že od 1.1.1951 platil stredný občiansky zákonník č. 141/1950Zb., na daný prípad aplikoval ustanovenia stredného občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu došlo za účinnosti stredného občianskeho zákonníka s poukazom na jeho ustanovenie § 562, podľa ktorého sa aj právne vzťahy vzniknuté za platnosti uhorského obyčajového práva spravovali ustanoveniami tohto zákonníka a vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 1.1.1951 sa skončila v zmysle § 566 najneskôr uplynutím 10 ročnej lehoty počítanej od 1.1.1951, ak neuplynula skôr. Ďalej dôvodil tým, že navrhovateľka užíva prístupovú cestu k svojim nehnuteľnostiam, ktorá vedie čiastočne cez nehnuteľnosti vo vlastníctve odporcu od roku 1981, kedy sa do rodinného domu súp. č. 173 nasťahovala a takto cestu pred ňou užívali aj jej právny predchodcovia - rodičia jej manžela -P. V. a A. V., ktorí uzatvorili manželstva v roku 1925, ktorá cesta bola užívaná peši, koňmi a vozmi a autom manžela navrhovateľky. Z dohody o reálnom rozdelení nehnuteľnosti možno určiť právny titul na začatie výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu -práva prechodu a prejazdu po pozemku vo vlastníctve odporcu, ktorá znamená právny dôvod presvedčenia právnych predchodcov navrhovateľky, ako aj samotnej navrhovateľky, že držba vecného bremena bola oprávnená a dobromyseľná. Právni predchodcovia navrhovateľky vstúpili do užívania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu v dobrej viere, že im patrí a nemali pochybnosti o oprávnenosti držby a vykonávali právo zodpovedajúce vecnému bremenu až do roku 2008 nerušene a pokojne bez akýchkoľvek zásahov v rovnakom rozsahu po celý čas bez akýchkoľvek zmien. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na to, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená a dobromyseľná. Odporca v konaní neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení v tom, že by spochybnil dobromyseľnosť navrhovateľky, či jej právnych predchodcov. Ďalej dôvodil tým, že s týmto skutkovým aj právnym posúdením veci sa stotožnil aj odvolací Krajský súd v Nitre vo svojom rozhodnutí zo dňa 13.9.2012, ktorý vyslovený právny názor odvolacím súdom považoval za záväzný. Súd prvého stupňa rozhodol s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 3 OSP tak, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením v lehote 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie odporca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie vo veci zastavil. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ ide o predpoklady oprávnenej držby, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Poukázal na to, že na určenie vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu bolo nevyhnutné, aby súd skúmal predpoklady vydržania tak, ako boli súdom identifikované na strane 6 ods. 2 rozsudku. Jedným zo základných predpokladov je existencia oprávnenej držby navrhovateľky, pričom práve pri skúmaní tohto predpokladu došlo zo strany súdu k pochybeniu. Oprávnená držba sa musí, ak nejde o vlastníka veci, opierať o dovolený právny titul, prípadne domnelý právny titul. Na to, aby bola držba oprávnená, nestačí totiž len subjektívne presvedčenie, že držiteľovi právo patrí. Omyl držiteľa, z ktorého vychádza jeho presvedčenie o existencie držaného práva musí byť ospravedlniteľný. Súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodovaní z nepreukázaného právneho titulu, ktorým je dohoda o reálnom rozdelení nehnuteľností medzi bratmi P. V. a F. V.. Uvedenú dohodu súd považoval za preukázanú len z toho dôvodu, že sa o rozdelení nehnuteľnosti nepriamo zmienili vnuci P. V. a F. V. a to F. V. a P. V.. Obaja vo svedeckých výpovediach konštatovali, spoločné užívanie cesty „každý na svojej strane“. Ani jeden zo svedkov však nepotvrdil existenciu dohody o reálnom rozdelení nehnuteľností v zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia, následkom ktorého by vznikli dve samostatné nehnuteľnosti. Svedkovia naviac nemôžu relevantne preukázať, kedy a či vôbec k dohode o reálnom rozdelení nehnuteľností došlo. Súd vychádzal z toho, že k dohode došlo v roku 1935, ale tento rok môže byť spochybnený už len z dôvodu, že ani jeden z vnukov pri ústnej dohode nebol prítomný a vo svedeckej výpovedi daný rok neuvádzajú. Rovnako je aj pochybný obsah dohody o reálnom rozdelení nehnuteľností a právny následok, ktorý z dohody vyplynul. Dohoda medzi P.V. a F.V. mohla byť rovnako pravdepodobne dohodou spoluvlastníkov o užívaní spoločnej veci. Tieto úvahy sú v rovine hypotézy a nie je možné ich preukázať. Platí pritom, že ak písomná zmienka o ústnom rozdelení nehnuteľnosti z tohto, ani z neskoršieho obdobia neexistuje, omyl držiteľa je neospravedlniteľný (Úz NS ČR sp. zn. 22/Cdo/888/2005). Vo vyššie uvedených skutočnostiach argumentuje výlučne to, či nehnuteľnosť bratov V., P. a F. boli jednou alebo dvoma samostatnými nehnuteľnosťami. V spore o určenie vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ide o preukázanie, či a kedy vzniklo právo zodpovedajúce
vecnému bremenu. Ak by aj pripustil dohodu o reálnom rozdelení nehnuteľnosti medzi P. a F. V., neexistuje žiadna zmienka o existencii práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Zo svedeckých výpovedí ich vnukov je zrejmé, že existovalo spoločné užívanie nehnuteľností a to predovšetkým na hospodársky účel. Opätovne možno spochybniť obsah takejto dohody. Ak išlo o vecné bremeno, neexistuje o takejto skutočnosti dodnes písomná zmienka. Nie je zrejmé, či išlo o právo užívania s vecnoprávnymi, resp. obligačnoprávnymi účinkami, ktorých účinok by smrťou jedného z bratov zanikol. Na druhej strane je pravdepodobné, že takéto účelové užívanie nehnuteľnosti z roku 1935 (?) rovnako zaťažovalo spoluvlastnícke podiely oboch bratov, preto je nesprávne v rozhodnutí súdu na podklade znaleckého posudku vyhotoveného znalkyňou určené vecné bremeno obkľukou okolo prístavby navrhovateľky, teda jednostranne zaťažujúce nehnuteľnosť odporcu. Prístavba domu navrhovateľky totiž v čase, keď prišlo k dohode medzi bratmi P. a F. V. neexistovala, nie je pravdepodobné, že jeden z bratov takúto prístavbu predpokladal. Svedecká výpoveď jedného z vnukov hovorí, „že starý otec sa hneval, že chodí po jeho časti“. Je preto zrejmé, že navrhovateľka mala vedomosť o tom, že prístavbou sa zasahuje do užívania druhého z bratov, pričom túto skutočnosť ignorovala. Pre existenciu právneho titulu oprávnenej držby je nevyhnutné zdôrazniť, že právny stav nehnuteľnosti zapísanej pôvodne na LV č. XXX, pôvodne patriacej P. a F. V., bola predmetom spoluvlastníckeho práva až do momentu vydržania spoluvlastníckych podielov do výlučného vlastníckeho práva na základe notárskej zápisnice N/2005 a k jej následnému záznamu v KN, č. zmeny 39/2005. Z uvedenej právnej skutočnosti možno odvodiť, že pred momentom vydržania existovala de iure jedna vec a k nej prislúchajúce vlastnícke právo patriace viacerým osobám. Jednou zo základných zásad práva vyplývajúceho z vecného bremena je, že sa týka cudzej veci, preto nemôžu viaznuť na vlastnej veci. V tejto súvislosti možno namietať, že súd prvého stupňa sa nedostatočne vysporiadal s predpokladom dobromyseľnosti navrhovateľky. Otázka, či držiteľ bol v dobrej viere, nie je totiž otázkou skutkovou, ale právnou (rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1426/2002). Dobromyseľnosť navrhovateľ súd ohodnotil z jej subjektívneho pohľadu, čo je v rozpore s charakterom inštitútu oprávnenej držby. Oprávnená držba práva zodpovedajúceho vecnému bremenu musí vychádzať z ospravedlniteľného omylu ohľadne existencie právnej skutočnosti, ktorý má za následok vznik vecného bremena. Samotná skutočnosť, že obsah určitého práva je dlhodobo fakticky vykonávaný nestačí (rozhodnutie NS ČR sp. zn. Cdo/1417/2001).K objektívnym skutočnostiam, ktoré vylučujú dobromyseľnosť držby navrhovateľky možno uviesť, že navrhovateľka, ktorá vstúpila do užívania predmetnej nehnuteľnosti v roku 1981, musela vychádzať z právneho stavu, ktorý bol zapísaný v KN a teda, že sporné parcely sú vecou v spoluvlastníctve zapísané na LV č. XXX. Ergo navrhovateľka užívala v roku 1981 nehnuteľnosť zapísanú na LV č. 200 ako spoluvlastníčka. Držba domnelého práva, ktorého existencia bola v rozpore s verejnoprávnym predpisom, nemôže byť oprávnenou držbou (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo/929/2001). Právny omyl spočívajúce v jeho plnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov navrhovateľky preto nemožno považovať za ospravedlniteľný omyl. Naviac dobrá viera v to, že nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXX je v spoluvlastníctve, sa dá preukázať tým, že spoluvlastníci z tohto LV uzatvorili neperfektnú dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva uzatvorenej v roku 1995 (dôkaz NZ 40/2005). Možno preto s istotou predpokladať, že navrhovateľka vedela, že do roku 1995 realizovala užívacie právo k vlastnej nehnuteľnosti. Uvedená dohoda rovnako ako notárska zápisnica neobsahujú zmienku o zriadení vecného bremena, či už obligačného alebo vecnoprávneho. Zriadenie vecného bremena predpokladalo v zmysle platných právnych predpisov písomnú dohodu medzi oprávneným a povinným z vecného bremena. V období po roku 1995, resp. 2005 nemôže navrhovateľ preukázať dobromyseľnosť, pretože nemôže svoju dobrú vieru oprieť o žiadny právny titul. To, že navrhovateľka využívala cudziu vec, hoci aj so súhlasom vlastníka ešte nezakladá jej dobrú vieru, že jej právo patrí. Naviac právny zástupca navrhovateľky v liste zo dňa 26.08.2008 žiadal zriadenie vecného bremena, čím deklaroval, že právo využíva držiteľka neoprávnene. Odporca mal za to, že navrhovateľka nenaplnila subjektívnu podmienku držby, t. j. nepreukázala nakladanie s vecou ako s vlastnou. Dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo navrhovateľku, ktorá tvrdila, že došlo k vydržaniu. Navrhovateľka vychádzala len zo subjektívneho presvedčenia, nepreukázala dobromyseľnosť vo vykonávaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Znalecký posudok vychádza len z pohodlnejšieho užívania nehnuteľnosti navrhovateľky, čo nemôže byť v žiadnom prípade zamieňané s právnym titulom na vznik oprávnenej držby k právu. Právna istota, ktorú súd deklaruje, nie je v žiadnom prípade narušená, pretože navrhovateľka má prístup k svojmu pozemku z oboch strán pozemku, o čom vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí Krajský súd rozhodol. Zo strany navrhovateľky postup o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je špekulatívny, keď navrhovateľke samej vyhovuje rozšírenie užívania svojej nehnuteľnosti. Bolo by zo strany súdov za precedentné, umožniť určenie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu len z dôvodu, že niekto si pristavil nehnuteľnosť a potrebuje mať k nehnuteľnosti pohodlnejší prístup.
Navrhovateľka sa vyjadrila k podanému odvolaniu. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že sa v konaní domáhala vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Jednou z podmienok vydržania je držba podľa § 129 OZ. Uviedla, že predmetom držby môžu byť nie len veci, či už hnuteľné, nehnuteľné, ale aj práva. V prípade držby práva je vylúčené faktické ovládanie veci. Skutočné ovládanie veci je tu nahradené skutočným vykonávaním práva pre držiteľa. V zmysle uvedeného je úplne neprípustná námietka odporcu, že navrhovateľka nepreukázala nakladanie s vecou ako s vlastnou, nakoľko navrhovateľka podala žalobu na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a nie žalobu na určenie vlastníckeho práva k veci vydržaním. Navrhovateľka nemala v konaní preukázať nakladanie s vecou ako s vlastnou. Svoju držbu preukázala samotným vykonávaním práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Pokiaľ v konaní odporca namietal, že držba navrhovateľky a jej právnych predchodcov nebola dobromyseľná, bolo na odporcovi, aby v konaní dokázal ich nedobromyseľnosť pri začatí výkonu práv zodpovedajúceho vecnému bremenu, nakoľko pri držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokázať. Odporca v odvolaní uvádzal, že postup navrhovateľky o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu považuje za špekulatívny, nakoľko jej samej vyhovuje rozšírenie užívania nehnuteľností. Toto tvrdenie odporcu je zavádzajúce, nakoľko odporca veľmi dobre vie, že prístupová cesta sa vždy užívala a užíva tak, ako bola zameraná GP Ing. Mužíkovej, pretože v dedine býva celý život. Ba práve naopak, konanie odporcu pri spisovaní notárskej zápisnice N 40/2005 bolo špekulatívne, nezakladajúce sa na pravdivých skutočnostiach, nakoľko on nikdy uvedené nehnuteľnosti nenadobudol kúpou od pôvodných vlastníkov v roku 1995 a nehnuteľnosti nikdy ani neužíval od uvedeného roku. V podanom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, pre ktoré by malo byť vyhovené jeho odvolaniu. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č.k. 8Co/ 91/2012-169 zo dňa 13.09.2012 a na ustanovenie § 226 OSP, podľa ktorého je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, keď Krajský súd v Nitre v tomto uznesení vyslovil právny názor, že námietky odvolateľa voči vecnej nesprávnosti skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a nepreskúmateľnosti rozsudku sú nedôvodné, keď skutkové závery súdu prvého stupňa ohľadne skutočností pre vznik vecného bremena zodpovedajú vykonanému dokazovaniu, sú vecne správne a súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, čo do právnych podmienok vzniku vecného bremena a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom i odôvodnil. Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci a pri svojom rozhodovaní dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Súd sa dostatočne zaoberal odpoveďami na základné otázky, či boli splnené zákonné podmienky pre vydržanie vecného bremena a správne určil, kedy, ku ktorému dátumu bolo vydržané vecné bremeno. Rozsudok súdu prvého stupňa má oporu v skutkových zisteniach a jeho právne závery sú správne a vychádzajú z vykonaných dôkazov, preto ho považuje za správny v celom rozsahu.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP), prihliadajúc na prípadné vady konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa (§ 212 ods. 3OSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť. Podľa § 143 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka držiteľom je, kto s vecou nakladá ako so svojou alebo kto vykonáva právo pre seba. Podľa § 144 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka držať možno veci, ako i práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon. Podľa § 145 ods.1 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Podľa § 145 ods.2 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Podľa § 115 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka vydržaním možno nadobudnúť vlastnícke právo, ak nejde o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve. Podľa § 116 ods.1 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná.
Podľa § 116 ods.2 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka kto nadobudne oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, môže si započítať vydržaciu dobu predchodcu. Podľa § 117 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka o behu vydržacej doby platia primerane tie isté zásady, aké platia o behu premlčacej doby. Podľa § 118 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka ustanovenia o vydržaní vlastníckeho práva platia obdobne o vydržaní iných vecných práv. Podľa § 166 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka, vecné bremená obmedzujú vlastníka veci v prospech niekoho iného, a to tak, že vlastník je povinný buď niečo trpieť alebo sa niečoho zdržať alebo niečo robiť. Podľa § 167 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka práva zodpovedajúce vecným bremenám sú buď spojené s vlastníctvom k určitej nehnuteľnosti alebo patria určitej osobe. Podľa § 168 ods.1 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka o tom, ako sa nadobúdajú práva zodpovedajúce vecným bremenám, platia primerane ustanovenia o nadobúdaní vlastníctva (§§ 111 a nasl.). Podľa § 562 ustanoveniami tohto zákona sa spravujú, pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak, i právne pomery vzniknuté pred 1.januárom 1951; do tohto dňa sa tieto právne pomery spravujú skorším právom. Podľa § 566 ods.1,2 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka lehota, ktorá začala bežať pred 1.januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1.januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať. To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe. Všeobecný občiansky zákonník umožňoval vydržanie služobnosti. Vedľa služobností prichádzali do úvahy reálne bremená. Predpokladom vydržania, či už riadneho alebo mimoriadneho, bola držba práva. Držbou práva nebolo akékoľvek správanie, ktoré mohlo byť obsahom práva /v danom prípade služobnosti/. Dôkazné bremeno o existencii skutočností zakladajúcich držbu spočívala na tom, kto sa dovolával práv vzniknutých z držby, prezumpcia sa týkala poctivosti držby, nie jej existencie. V Občianskom zákonníku č. 141/1950 Zb. sa od rozlišovania služobností a reálnych bremien upustilo. Vytvorila sa jednotná inštitúcia vecných bremien. Tie boli prevzaté i platnou právnou úpravou. Vydržanie je podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. jedným zo základných spôsobov vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Je prípustné iba vo vzťahu k oprávnenej držbe práva zodpovedajúceho vecným bremenám. Vydržať bolo možno nielen právo vlastnícke, ale aj každé iné právo, ktoré je spôsobilým predmetom držby, t.j. ktoré pripúšťajú trvalý a opätovný výkon v zmysle § 144. Práva zodpovedajúce vecným bremenám môžu vzniknúť aj na základe vydržania. Vecné bremená sú typickým právom k cudzej veci, a to iba nehnuteľnej. Ide o inštitút, ktorý jednak umožňuje upravovať vzťahy medzi vlastníkmi susediacich nehnuteľností a jednak zásahy tretích osôb do práv vlastníka nehnuteľností. Vecné bremená teda obmedzujú vlastnícke právo k nehnuteľnej veci v prospech iného subjektu (vlastníka susediacej nehnuteľnosti alebo inej osoby). Na základe inštitútu vecného bremena vzniká vzťah medzi oprávneným a povinným. Nevylučuje sa ani vytvorenie tzv. vzájomných vecných bremien, z ktorých by každá zo strán bola oprávneným, ale aj povinným. Na základe vecného bremena vlastníkovi nehnuteľnosti vzniká povinnosť v prospech oprávneného subjektu niečo strpieť, niečoho sa zdržať, niečo konať. Najčastejšie na základe vecného bremena vzniká povinnosť niečo strpieť (prechod cez pozemok, vedenie napr. vodovodného potrubia na pozemku, užívanie nehnuteľnosti, stavbu na nehnuteľnosti, branie úrody). Pokiaľ ide o zdržanie sa niečoho (čo je tiež nečinnosť), patrí sem napríklad záväzok vlastníka nehnuteľnosti nevykonať určité úpravy na nehnuteľnosti, alebo aj to, že k nehnuteľnosti nezriadi určité vecné bremeno. Vecné bremená založené na nečinnosti sa v minulosti nazývali "služobnosti". Z vecného bremena vznikajú práva a povinnosti pre subjekty vzťahu založeného vecným bremenom. Podľa toho, aké účinky vyvoláva zriadenie vecného bremena, kto je oprávneným a koho zaťažuje, treba rozlišovať vecné bremená in personam a vecné bremená in rem. V prípade vecného bremena "in personam" práva a povinnosti, ktoré sa dojednali, zaväzujú (platia) iba tie subjekty, tých vlastníkov nehnuteľností, ktoré vecné bremeno dojednali. V prípade, ak by došlo k zmene vlastníka z akéhokoľvek dôvodu, vecné bremeno (práva a povinnosti z neho vyplývajúce) by zaniklo. Toto právo neprechádza ani na právnych nástupcov vlastníkov a možno ho previesť na inú osobu iba so súhlasom druhého subjektu. Na to, aby účinky vecného bremena (oprávnenia oprávneného a povinnosti povinného) zostali zachované aj po zmene vlastníkov nehnuteľnosti a zaväzovali aj budúcich vlastníkov, treba zriadiť vecné bremeno "in rem". To znamená, že vecné bremeno bude zaťažovať vždy vlastníka určitej nehnuteľnosti a naopak, oprávneným bude vždy vlastník určitej susediacej nehnuteľnosti. Ide o vecné bremeno spojené s vlastníctvom k nehnuteľnosti. Oprávnenie vec držať, ktoré zásadne prislúcha vlastníkovi a tvorí dôležitý predpoklad na výkon ostatných oprávnení patriacich do obsahu vlastníckeho práva, môže patriť aj inej osobe, ktorá sa označuje ako
držiteľ. Táto osoba fakticky ovláda určitú hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec a nakladá s ňou ako s vlastnou, hoci chýba právom uznaný dôvod inak spôsobujúci prevod alebo prechod vlastníckeho práva. Držiteľ môže byť - podľa konkrétnych skutkových okolností - oprávnený alebo neoprávnený, avšak vždy ho treba odlišovať od tzv. detentora, t.j. osoby, ktorá síce vec fakticky ovláda, ale nakladá s ňou s vedomím, že ide o cudziu vec (napr. vypožičanú vec alebo prenajatý nebytový priestor). Napriek tomu, že v praxi sa najčastejšie vyskytuje držba veci, najmä nehnuteľnosti, držba v právnom zmysle sa môže týkať aj držby práva, ale len v prípade, keď určitá osoba vykonáva právo pre seba. Predmetom držby práva je len právo, ktoré pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Takým právom preto nemôže byť napríklad predkupné právo alebo právo prednostnej kúpy, ktoré pripúšťajú iba jednorazový výkon. Držba práva môže byť oprávnená alebo neoprávnená. Najbežnejším prípadom držby práva je držba práva, ktoré zodpovedá vecnému bremenu, t.j. vecnému právu k cudzej veci (napr. právo na prechod cez pozemok suseda, právo na čerpanie vody zo studne umiestnenej na pozemku suseda a pod.).Predpokladom oprávnenosti držby práva je to, že držiteľ vykonáva právo zodpovedajúce napríklad vecnému bremenu pre seba a so zreteľom na všetky okolnosti a povahu konkrétneho prípadu je dobromyseľný, že mu toto právo patrí, aj keď z objektívneho hľadiska nemá na to žiaden právom aprobovaný dôvod. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva túto vec a požíva plody a úžitky z tejto veci, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tento objektívny stav je v niektorých prípadoch doplnený aj subjektívnym presvedčením držiteľa, že vec, s ktorou nakladá, alebo právo, ktoré vykonáva, mu patrí. V takomto prípade možno hovoriť o oprávnenej držbe, ktorá sa od neoprávnenej držby odlišuje práve subjektívnym stavom existujúcim v psychike držiteľa, a to jeho dobromyseľnosťou v tom, že mu vec alebo právo vskutku patrí. Oprávnený držiteľ je ten, kto má vec vo svojej moci a vykonáva k nej oprávnenia inak patriace do obsahu vlastníckeho práva v opodstatnenom presvedčení, že ide o jeho vlastnú vec. Oprávnená, chránená držba je výlučne takým faktickým stavom, pri ktorom sú súčasne splnené oba pojmové znaky, a) dobromyseľnosť držiteľa, že mu vec patrí, ktorá vychádza z presvedčenia držiteľa o tom, že mu vec patrí, a z toho, že toto presvedčenie má oporu v skutkových okolnostiach, ktoré nasvedčujú tomu, že vec by mohla držiteľovi vlastnícky patriť (napr. zo zmluvy, ktorá je síce absolútne neplatná, ale na základe nej sa osoba ujala držby), pričom neplatnosť spočíva v skutočnostiach, ktoré vyžadujú kvalifikované právne posúdenie, a držiteľ na to nemá potrebné odborné predpoklady a pod. Z toho vyplýva, že dobromyseľnosť je vylúčená u toho, kto sa vedome zmocní veci protiprávne, a to konaním napĺňajúcim skutkovú podstatu niektorého trestného činu, alebo komu bola hnuteľná vec zverená iba na dobré slovo, b) ak držiteľ vykonáva držbu v rovnakom rozsahu ako vlastník, vykonáva oprávnenia patriace do obsahu vlastníckeho práva, t.j. držiteľ nakladá s vecou ako so svojou. Súčasne však musí existovať úkon, ktorým bola vec držiteľovi fakticky odovzdaná do užívania. Na záver o tom, že držiteľ nakladá s vecou ako so svojou, sa nevyžaduje zmluva ani rozhodnutie štátneho orgánu. Prekážkou nie je ani to, že držiteľ dočasne vec neužíva, prípadne ju užíva iba občas. Stačí, aby pri faktickom ovládaní veci mal kedykoľvek možnosť vykonávať držbu rovnako, ako vlastník vykonáva svoje vlastnícke práva.V každom prípade nemožno úplne jednoznačne určiť, či je držba oprávnená alebo neoprávnená. Tieto pochybnosti hmotnoprávne rieši ustanovenie o vyvrátiteľnej právnej domnienke, že v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Opodstatnenosť tejto právnej domnienky vychádza z poznatku, že dôkaz o stave mysle držiteľa sa vytvára len nepriamo, úsudkom z iných dôkazov, a z hľadiska procesného dokazovania je preto v prípade pochybností vhodnejšie vychádzať z dobromyseľnosti držiteľa a dôkazné bremeno preniesť na toho, kto namieta voči oprávnenosti držby. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru o dôvodnosti návrhu navrhovateľky, keď mal za to, že obsah a rozsah predmetného vecného bremena in rem bol nesporne preukázaný a bol v tomto smere vykonaný dostatok dôkazných prostriedkov, ktorými sa v konaní predmetné vecné bremeno bezpečne a jednoznačne určilo, vzhľadom na splnenie všeobecných zákonných podmienok vydržania daného vecného bremena. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a preto sa v odôvodnení obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku v súlade s § 219 ods.2 OSP. Odvolací súd na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku uvádza, že v konaní bolo nesporne preukázané, že medzi pôvodnými vlastníkmi predmetných nehnuteľností - P. V. a F. V., (spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností v podiele každý v 1-ici k celku titulom dohody o reálnej deľbe predmetných nehnuteľností po smrti ich rodičov F. a F. V. v roku 1935 a 1930), ktorú potvrdili v konaní svedkovia F. V. a P. V. (ktorí žili a bývali v určitej časti rozhodného obdobia na predmetných nehnuteľnostiach a teda priamo vnímali rozsah sporného vecného bremena a vedeli sa aj z dôvodu vzdialeného príbuzenstva s nebohým manželom navrhovateľky vierohodne vyjadriť i k
vzniku rozsahu, obsahu vecného bremena), ktorí potvrdili aj existenciu dohody medzi nimi o spoločnom užívaní prístupovej cesty „spoločného dvora“, nachádzajúcu sa medzi rozdelenými nehnuteľnosťami, z ktorých rozdelených nehnuteľností každý z nich užíval svoju stranu, t. j. svoju polovicu. Dohoda o spoločnom užívaní prístupovej cesty „spoločný dvor“ sa odvíjala od existencie dohody o reálnej deľbe nehnuteľností, keď pôvodné nehnuteľnosti boli zapísané v PKV č. XXX, kat. úz. G. A.. Navrhovateľka potom reálne užívala ako vlastníčka stavby - rodinného domu súp. č. XXX na parc. č. XX/X prístupovú cestu „spoločný dvor“ od roku 1981, ktorá viedla čiastočne cez jej pozemky (parc. č. XX/X a parc. č. XX/X) a čiastočne cez susedné, priľahlé pozemky odporcu a to parc. č. XX/X a parc. č. XX/X. Teda vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že vzhľadom na všetky preukázané okolnosti v danej veci bola navrhovateľka v presvedčení, že jej patrí právo zodpovedajúce spornému vecnému bremenu, teda bola v dobrej viere, že sa stala subjektom práva na základe zákonom predpokladaného spôsobu vzniku vecného bremena, teda, že právo k cudzej veci (k veci odporcu) ktoré vykonáva, jej patrí, lebo riadne na ňu prešlo po jej právnych predchodcoch, keď bola preukázaná existencia právneho titulu (dôvodu), z ktorého vyvodila a vzhľadom na všetky okolnosti bola v dobrej viere, že jej právo k cudzej veci, spôsobilé byť obsahom vecného bremena, patrí a že odporca je povinný strpieť výkon tohto práva, vychádzajúc z dohody jej právnych predchodcov a právnych predchodcov odporcu o spoločnom užívaní prístupovej cesty „spoločného dvora“, ktorá dohoda sa odvíjala od dohody o reálnej deľbe spoločných nehnuteľností právnych predchodcov navrhovateľky a odporcu. Dohoda o spoločnom užívaní prístupovej cesty „spoločného dvora“ založila užívanie spoločnej prístupovej cesty „spoločného dvora“ v rozsahu uvedenom vo výroku rozsudku zo strany právnych predchodcov navrhovateľky, ktoré užívanie bolo oprávnené, keď navrhovateľka a jej právni predchodcovia užívali spoločnú prístupovú cestu „spoločný dvor“ dlhodobo a oprávnene a jednalo sa o bezodplatné vykonávanie práva. Jednalo sa o spôsobilý predmet vydržania a uplynula zákonom stanovená doba vydržania, do ktorej bola započítaná aj predchádzajúca oprávnená držba právnych predchodcov navrhovateľky ako držiteľky. Vydržaním tohto práva došlo k nadobudnutiu práva zodpovedajúceho spornému vecnému bremenu, keď bol preukázaný faktický výkon oprávnenej držby na skutkovom základe uvedenom v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, keď odvolací súd sa stotožňuje podľa § 219 ods. 2 OSP s týmito skutkovými a právnymi závermi a na tieto poukazuje ako na svoje vlastné. Svedok F. V. naviac v konaní potvrdil existenciu sporného vecného bremena aj tým, že uviedol, že v čase vyhotovenia notárskej zápisnice sp. zn. N 40/2005, Nz 9235/2005 sa u príslušného notára, ktorý vyhotovil notársku zápisnicu, hovorilo o prístupovej ceste a tento svedok potvrdil, že navrhovateľka v tom čase nesúhlasila s návrhom odporcu na vzájomnú výmenu častí nehnuteľností, ktorú skutočnosť potvrdil vo výpovedi aj svedok P. V.. Navrhovateľka nesporne spoločnú prístupovú cestu užívala od roku 1981, kedy sa vydala za P. V. a pred ňou ju užívali rodičia jej manžela P. V. a A. V., ktorí uzatvorili manželstvo v roku 1925 a spolu s užívaním aj všetkých ostatných právnych predchodcov navrhovateľky sa predmetná spoločná prístupová cesta užívala viac ako 70 rokov, ktorú skutočnosť potvrdil aj Obecný úrad G. A. dňa 21.8.2008, ako aj svedkovia P. I. a P. V.. Rok 1974 uvedený v prílohe k notárskej zápisnici ako rok rozdelenia nehnuteľnosti, nemožno posúdiť za hodnoverný údaj, keďže nekorešpondoval so svedeckými výpoveďami svedkov F. a P. V., potvrdením Obecného úradu G. A., osvedčením z 13.8.1935. Bolo nesporne preukázané, že táto cesta bola užívaná peši, koňmi, vozmi a autom manžela navrhovateľky. Z dohody o spoločnom užívaní prístupovej cesty „spoločného dvora“, (ktorá sa odvíjala od dohody o reálnom rozdelení nehnuteľností), uzatvorenej medzi právnymi predchodcami navrhovateľky a odporcu, možno určiť právny titul na začatie výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, práva prechodu a prejazdu po pozemku vo vlastníctve odporcu, existencia ktorého znamená právny dôvod presvedčenia právnych predchodcov navrhovateľky, ako aj navrhovateľky, že držba vecného bremena bola a je oprávnená a dobromyseľná. Právni predchodcovia navrhovateľky vstúpili do užívania tohto práva v dobrej viere, že im patrí a nemali pochybnosti o oprávnenosti držby a vykonávali právo zodpovedajúce vecnému bremenu pokojne a nerušene od jeho vzniku, vrátane navrhovateľky, ktorá užívala pokojne a nerušene sporné vecné bremeno od roku 1981 až do roku 2008, bez akýchkoľvek zásahov v rovnakom rozsahu, po vyššie uvedenú dobu, keď v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená a dobromyseľná a odporca v konaní neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, že by spochybnil dobromyseľnosť navrhovateľky, či jej právnych predchodcov. Keďže k právnemu titulu došlo za účinnosti uhorského obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950, podľa ktorého právo služobnosti
- terajšie právo zodpovedajúce vecnému bremenu k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto po dobu 32 rokov mal nehnuteľnosť v pokojnej držbe a vždy sa pri držbe predpokladalo, že je oprávnená, keď opak sa musel dokazovať a k vydržaniu práva služobnosti by došlo po uplynutí 32 rokov od roku 1935 - úmrtia F. V., čo je rok 1967, avšak na Slovensku od 1.1.1951 platil „stredný“ občiansky zákonník - zákon č. 141/1950 Zb., podľa ktorého k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu došlo v zmysle
jeho ustanovenia § 566 najneskôr uplynutím 10-ročnej lehoty počítanej od 1.1.1951, ak neuplynula skôr, bolo potrebné v danej právnej veci aplikovať ustanovenia stredného občianskeho zákonníka. Odvolací súd dospel k záveru, že súdom prvého stupňa prijaté skutkové a právne závery ohľadne rozhodujúcich skutočností pre vznik, rozsah a obsah sporného vecného bremena zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a súd prvého stupňa vec aj správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods.2 OSP. Odvolací súd sa s dôvodmi tam uvedenými stotožňuje, považuje ich za výstižné, presvedčivé a preto v celom rozsahu na ne odkazuje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd považoval vykonané dokazovanie za postačujúce pre rozhodnutie vo veci samej. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Odvolací súd v dane právnej veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa vyhodnotil všetky dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci /§ 132 OSP/. So závermi hodnotenia výpovedí svedkov, sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, keďže zodpovedajú zistenému skutkovému stavu danej veci a zásadám pre hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP. Za správny, výsledkom vykonaného dokazovania treba považovať právny záver súdu prvého stupňa o tom, že odporca neuniesol v konaní dôkazné bremeno v tom smere, že by spochybnil dobromyseľnosť navrhovateľky, či jej právnych predchodcov. Odvolací súd ďalej uvádza, že pre konanie o určenie existencie práva vecného bremena jeho vydržaním je bezvýznamné, či a aký má navrhovateľa aj iný prístup k svojmu domu. Odporcom namietaná skutočnosť, že navrhovateľka pristavila prístavbu k svojmu rodinnému domu, ktorá zasiahla do spoločnej cesty, nič nemení na skutočnosti, že obsah a rozsah predmetného vecného bremena in rem bol v konaní nesporne preukázaný tak, ako je uvedené v GP č. 19C/238/2009 zo dňa 28.04.2013, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku súdu prvého stupňa.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 224 ods.4 OSP.
Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.