Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Cob-86-2020.pdf
PDF · 118.45 KB
Case nature
Area
Subarea
1Cob/86/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Renáty Šiškovej v právnej veci žalobcu: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1, 814 99 Bratislava, IČO: 00 603 481 proti žalovanému: SBK INVEST, a.s., Nobelova 9, 831 02 Bratislava, IČO: 35 764 066, zastúpenému advokátom JUDr. Jankou Hazlingerovou, Nobelova 9, 831 02 Bratislava o zaplatenie istiny 86.334,58 eura s príslušenstvom a o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I pod č. k. 35Cb/31/2011-285 zo dňa 12.6.2017 takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 35Cb/31/2011-285 zo dňa 12.6.2017 v napadnutej zaväzujúcej časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 49.200,- eur, p o t v r d z u j e .
II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 35Cb/31/2011-285 zo dňa 12.6.2017 v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby v časti nároku na úrok z omeškania zo sumy 49.200,- eur a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvým výrokom zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 49.200,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, druhým výrokom žalobu vo zvyšnej časti zamietol a tretím výrokom rozhodol, že žiadna zo sporových strán nemá nárok na náhradu trov konania, a to s poukazom na ustanovenia § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 191 ods. 1, § 218 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 27.9.2010 žalobca žiadal, aby mu žalovaný zaplatil sumu 53.462,48 eura s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Návrhom zo dňa 10.10.2011 žalobca rozšíril istinu žaloby o sumu 21.384,96 eura na celkovú sumu 74.847,74 eura a uznesením zo dňa 28.5.2012 súd prvej inštancie pripustil rozšírenie a zmenu žaloby. Návrhom zo dňa 13.8.2013 žalobca rozšíril istinu žaloby na sumu 124.290,83 eura a uznesením zo dňa 26.9.2013 súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby podľa návrhu žalobcu. Návrhom zo dňa 8.10.2013 zobral žalobca návrh späť v časti istiny vo výške 34.956,25 eura a na základe súhlasu žalovaného súd prvej inštancie uznesením zo dňa 4.12.2013 pripustil čiastočné späťvzatie žaloby. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán a oboznámením sa s listinnými dôkazmi, pričom ustálil, že zo žaloby vyplýva, že žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že je vlastníkom pozemku v katastrálnom území S., parc. č. XXXX o výmere 1645 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísaného na LV č. XXXX, na ktorom je umiestnená stavba
so súp. č. XXXX zapísaná na LV č. XXXX, ktorej vlastníkom je žalovaný s tým, že žalobca upozornil písomne žalovaného, že užíva pozemok vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu a neplatí, pričom v žalobe uplatňovanú sumu 53.462,48 eura žalobca určil ako bezdôvodné obohatenie vo výške obvyklého nájmu určeného podľa pravidiel žalobcu za obdobie od 1.3.2008 do 31.8.2010. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu namietal, že žalobca nepreukázal výšku požadovanej istiny a uviedol, že od nadobudnutia vlastníctva k stavbe sa márne pokúšal o uzatvorenie kúpnej zmluvy na pozemok žalobcu, k čomu nedošlo z dôvodu nesúhlasu poslancov. Súd prvej inštancie ďalej ustálil, že návrhom zo dňa 10.10.2011 žalobca rozšíril svoj návrh o obdobie od 09/2010 do 08/2011 na celkovú sumu 74.847,74 eura; návrhom zo dňa 13.8.2013 o obdobie od 09/2011 do 07/2013 na celkovú sumu 124.290,83 eura a návrhom zo dňa 8.10.2013 zobral žalobca späť návrh v časti istiny vo výške 34.956,25 eura na sumu 86.334,58 eura.
3. Súd prvej inštancie ako spornú skutočnosť vyhodnotil to, či sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu a výšku bezdôvodného obohatenia. Vo veci námietky žalovaného, že nemohlo prísť k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko na pozemku žalobcu je zriadené vecné bremeno v prospech žalovaného, súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný je nedobromyseľným užívateľom pozemku žalobcu z dôvodu, že preukázateľne vedel a vie, že k pozemku nemá právny vzťah, neakceptoval návrh žalobcu na uzatvorenie nájomnej zmluvy a skutočnosť, že opätovne žiadal o odkúpenie pozemku ho nevyviňuje z povinnosti platiť žalobcovi za užívanie. Na základe zhodného návrhu sporových strán súd prvej inštancie vo veci nariadil znalecké dokazovanie za účelom stanovenia všeobecnej hodnoty nájmu predmetného pozemku za obdobie od 1.3.2008 do 29.2.2012, pričom znalec P.. Z. D. v znaleckom posudku č. 5/2014 zo dňa 21.5.2014 určil obvyklú výšku nájmu za obdobie od 1.3.2008 do 29.2.2012 na sumu 73.900,- eur. Žalovaný na základe nesúhlasu so záverom predmetného znaleckého posudku doručil súdu prvej inštancie súkromný znalecký posudok znalkyne P.. P. O. č. 209/2014 zo dňa 16.6.2014, ktorá určila obvyklú výšku za rovnaké obdobie na rovnaký pozemok na sumu 40.200,- eur. V nadväznosti na zásadný rozdiel vo výške určenej sumy súd prvej inštancie na návrh žalovaného predvolal znalcov P.. D. a P.. O., ktorí za dôvod rozdielnych záverov označili skutočnosť, že každý znalec stanovil iný koeficient regulácie. Za účelom odstránenia spornosti výšky bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie akceptoval návrh žalovaného a nariadil vo veci kontrolný znalecký posudok, pričom s uvedeným návrhom žalovaného súhlasil aj žalobca. Znalec P.. M. S. v znaleckom posudku č. 87/2016 zo dňa 6.7.2016 určil obvyklú výšku nájmu za obdobie od 1.3.2008 do 29.12.2012 na sumu 49.200,- eur. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a po konsolidácii právnych záverov sporových strán vyhodnotil ako nesporné: bezdôvodné obohatenie žalovaného na základe užívania pozemku žalobcu bez právneho titulu; sporné obdobie od 1.3.2008 do 29.2.2012; spôsob určenia výšky bezdôvodného obohatenia žalovaného ako obvyklý nájom za sporné obdobie. Po vypracovaní kontrolného znaleckého posudku žalobca navrhol určiť výšku nároku ako aritmetický priemer súm určených posudkami P.. D. a P.. S. a žalovaný žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na úhradu sumy určenej kontrolným znaleckým posudkom P.. S. a nepriznať žiadnej zo sporových strán náhradu trov konania vzhľadom na pomerný úspech strán sporu. Súd prvej inštancie neakceptoval návrh žalobcu na aritmetický priemer posudkov P.. D. a P.. S., nakoľko podľa súdu prvej inštancie by uvedený spôsob určenia nároku bolo možné aplikovať len v prípade, ak by oba znalecké posudky boli samostatnými posudkami, avšak znalecký posudok P.. S. bol vypracovaný ako kontrolný s tým, že sa v ňom znalec musel vysporiadať tak so znaleckým posudkom P.. D., ako aj s posudkom P.. O. a z toho dôvodu ho súd prvej inštancie vyhodnotil ako podstatný a priznal žalobcovi sumu určenú týmto posudkom s tým, že v ostatných častiach žalobu zamietol. Ďalej súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že žalobca si spolu so žalovaným nárokom uplatnil nárok na úrok z omeškania, vo vzťahu ku ktorému súd prvej inštancie konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že k ustáleniu výšky istiny prišlo až v konaní na základe znaleckého dokazovania a žalobca neupravil výšku ani obdobie v zmysle záverov znaleckého posudku, súd prvej inštancie nemohol žalobcovi priznať nárok na úrok z omeškania. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP a konštatoval pomerný úspech strán sporu a žiadnej nepriznal nárok na ich náhradu.
4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP smerujúce proti zamietnutiu úroku z omeškania, t.j. voči časti druhého výroku napadnutého rozsudku a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a rozhodol tak, že okrem priznanej istiny vo výške 49.200,- eur uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania špecifikovaný v odvolacom návrhu žalobcu, alebo aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca v odvolaní poukázal na skutočnosť,
že v zmysle zmeny návrhu zo dňa 8.10.2013 sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi istinu vo výške 86.334,58 eura spolu s úrokom z omeškania z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku bez právneho dôvodu, pričom podľa žalobcu sa nie je možné stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na to, že k ustáleniu výšky istiny prišlo až v konaní na základe znaleckého dokazovania a žalobca neupravil výšku ani obdobie v zmysle záverov znaleckého dokazovania, súd prvej inštancie nemohol žalobcovi priznať nárok na žalobcom v návrhu uplatnený úrok z omeškania. V tejto súvislosti žalobca poukázal na § 517 ods. 1, ods. 2, § 563 Občianskeho zákonníka a skutkové okolnosti veci, z čoho je podľa žalobcu zrejmé, že posúdenie otázky okamihu splatnosti pohľadávky žalobcu súdom prvej inštancie nie je správne, ale rozhodujúce v prípade omeškania je to, kedy nastala splatnosť dlhu. V tomto prípade má žalobca za to, že žalovaný sa dostal do omeškania vtedy, keď dlh nesplnil v deň nasledujúci po dni, kedy mu boli doručené výzvy žalobcu na úhradu, ktoré boli súdu prvej inštancie predložené a neboli pred súdom spochybnené. Zároveň žalobca v odvolaní uviedol, že nemohol upraviť úrok z omeškania v zmysle znaleckého posudku P.. S.Í., nakoľko poukazujúc na zápisnicu z pojednávania konaného dňa 12.6.2017 žalobca navrhol, aby súd prvej inštancie rozhodol spôsobom spriemerovania záverov dvoch súdom nariadených znaleckých posudkov, a teda žalobca sa so znaleckým posudkom P.. S. na pojednávaní dňa 12.6.2017 nestotožnil. Žalobca má za to, že v prípade, ak súd prvej inštancie mal za to, že výška bezdôvodného obohatenia bola ustálená až znaleckým posudkom, mal byť žalobcovi priznaný úrok z omeškania v súlade so znaleckým posudkom P.. S..
5. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu aj žalovaný, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. g), h) CSP, v ktorom síce jednoznačne neurčil rozsah odvolania, ale z jeho obsahu je zrejmé, že smeruje len proti prvému zaväzujúcemu výroku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 49.200,- eur. Odvolacím návrhom sa žalovaný domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta a žalovanému priznáva náhradu trov súdneho konania v plnom rozsahu s tým, že v prípade, ak podľa názoru odvolacieho súdu nie sú splnené podmienky na zmenu rozsudku, žalovaný navrhol, aby bola vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný v odvolaní vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. g) CSP poukázal aj na písm. c), a to že ďalším dôkazom, ktorý nebol pred súdom prvej inštancie uplatnený možno preukázať, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodovacie praktiky poslancov mestského zastupiteľstva pri určovaní výšky nájmu pozemkov vo vlastníctve mesta Bratislavy, pričom poslanci majú právomoc rozhodovať o nájme, o predaji pozemkov a žalovaný sa nachádza v patovej situácii, keď je vlastníkom budovy, na ktorú bolo v minulosti riadne vydané stavebné povolenie, stavba je skolaudovaná a zapísaná na liste vlastníctva, avšak nie je mu umožnené, aby pozemok pod stavbou vysporiadal tak, že ho odkúpi od mesta. Postupom, ktorý žalobca aplikuje pri stavbách postavených na pozemkoch v jeho vlastníctve, si neštandardným spôsobom zabezpečuje pravidelný príjem, ktorý však podľa názoru žalovaného nie je v súlade s dobrými mravmi a preto nemôže požívať právnu ochranu, a to navyše za situácie, ak sa žalovaný pokúsil odkúpiť pozemok pod jeho stavbou niekoľkými písomnými žiadosťami doručenými žalobcovi. Za účelom usporiadania právneho vzťahu žalobca doručil žalovanému dňa 4.3.2010 návrh nájomnej zmluvy, avšak táto negarantuje žalovanému žiadne právne istoty, a to s poukazom na oprávnenie prenajímateľa upraviť výšku nájomného. Žalovaný v odvolaní poukázal na rôzne rozhodnutia, ktoré vo veci nájmu prijímajú poslanci mestského zastupiteľstva, keď podľa informácií žalovaného poslanci schválili nájom pozemku vo vlastníctve mesta Bratislava, na ktorom sa nachádza budova vo vlastníctve tretích osôb aj za 1,- euro/m2/rok, pričom žalovaný je presvedčený, že princíp rovnosti by mal byť zachovaný aj v oblasti práv právnických osôb. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil s výškou úhrady tak, ako bola vyčíslená v bode 28 napadnutého rozsudku. Žalovaný v odvolaní uviedol výpis zo zápisnice zo zasadnutia mestského zastupiteľstva zo dňa 29.4.2010 na preukázanie nerovnakého zaobchádzania zo strany poslancov a predmetnú zápisnicu aj priložil k odvolaniu ako listinný dôkaz. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaný v odvolaní uviedol, že nesúhlasí s bodom 25 napadnutého rozsudku, a to s právnym posúdením veci a rozhodnutia o priznaní finančného plnenia z dôvodu bezdôvodného obohatenia na základe užívania pozemku žalobcu bez právneho titulu, čo žalovaný v odvolaní odôvodnil tým, že vymáhanie sumy za údajné bezdôvodné obohatenie vážnym spôsobom ohrozuje vlastnícke právo žalovaného smerujúce k neužívaniu svojho vlastníctva (stavba) na úkor vlastníctva žalobcu (pozemok pod stavbou) a takéto vymáhanie je podľa žalovaného nadradené štandardnému postupu odpredaja pozemku vlastníkovi budovy, pričom je preukázané, že odpredaj pozemkov pod budovami tretích
osôb nie je ničím neobvyklým. Zamietnutie odpredaja pozemku spoločnosti žalovaného bez nejakých relevantných vyjadrení poslancov mestského zastupiteľstva považuje žalovaný za konanie v rozpore s dobrými mravmi.
6. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 13.11.2017, v ktorom uviedol, že k žiadostiam žalovaného o predaj pozemku sa žalobca počas konania vyjadril listom zo dňa 18.3.2011, v ktorom bolo v prípade každej žiadosti odôvodnené, prečo k predaju pozemku nedošlo. Rovnako podľa žalobcu nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že sa nachádza v patovej situácii, nakoľko na pojednávaní konanom dňa 3.9.2013 predložil právny zástupca žalovaného LV č. XXXX, kde je uvedené, že žalovaný má na pozemku vo vlastníctve žalobcu zapísané v jeho prospech vecné bremeno - právo vstupu, právo prechodu a právo stavby v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Žalovaný o skutočnosti, že žiada o zápis vecného bremena žalobcu neinformoval a o zápise žalobcu neinformovala ani správa katastra, ale sa o ňom žalobca dozvedel až dňa 3.9.2013. Žalovaný primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena neuhradil, pričom vzhľadom na zápis vecného bremena došlo zo strany žalobcu ku späťvzatiu žalobného návrhu, a to za obdobie do zápisu vecného bremena. Vo vzťahu k zápisnici z rokovania mestského zastupiteľstva priloženej k odvolaniu žalovaného žalobca uviedol, že zo zákona pre žalobcu nevyplýva povinnosť predať žalovanému pozemok pod stavbou a zároveň poukázal na skutočnosť, že predmetom žalobného návrhu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia, a nie otázka predaja pozemku pod stavbou; žalovaný nesúhlasil s výškou bezdôvodného obohatenia určenou v zmysle interných pravidiel žalobcu a sám vo svojom vyjadrení zo dňa 18.9.2013, ako aj na pojednávaní dňa 29.10.2013 navrhol za účelom stanovenia výšky bezdôvodného obohatenia, aby súd nariadil znalecké dokazovanie, pričom súd prvej inštancie rozhodol v zmysle kontrolného znaleckého posudku č. 87/2016. Vo vzťahu k nesúhlasu žalovaného s výškou úhrady vyčíslenej v bode 28 napadnutého rozsudku žalobca v predmetnom vyjadrení uviedol, že suma 49.200,- eur, na ktorú bol žalovaný zaviazaný napadnutým rozsudkom, vychádza zo znaleckého posudku P.. S. č. 87/2016, ktorý bol vypracovaný ako kontrolný posudok a sám žalovaný na pojednávaní konanom dňa 12.6.2017, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, uviedol, že žiada, aby súd rozhodol v zmysle záverov znaleckého posudku P.. S. a priznal nárok žalobcovi vo výške 49.200,- eur, pričom súd prvej inštancie rozhodol v súlade s požiadavkou samotného žalovaného, a ten aj napriek tomu s tak priznanou sumou za bezdôvodné obohatenie nesúhlasí. Tvrdenia žalovaného o ohrozovaní jeho vlastníckeho práva podľa žalobcu absolútne nezodpovedajú skutkovému stavu, nakoľko žalovaný riadne užíva stavbu postavenú na pozemku vo vlastníctve žalobcu; nič žalovanému nebráni v tom, aby túto stavbu užíval; vychádzajúc z fotodokumentácie, ktorá je súčasťou znaleckého posudku P.. S., sa v danej stavbe nachádzajú viaceré prevádzky ako napr. lekáreň hedera, primalex, go4games; na pozemku vo vlastníctve žalobcu má žalovaný v jeho prospech zapísané vecné bremeno - právo vstupu, právo prechodu a právo stavby. Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním s tým, že rovnaké práva majú všetky subjekty vlastníckeho práva, a to tak fyzické osoby, ako aj právnické osoby a štát, ak je účastníkom občianskoprávnych vzťahov, v nadväznosti na čo žalobca uviedol, že na rozdiel od žalovaného je práve žalobca v nevýhodnej pozícii, nakoľko na pozemku v jeho vlastníctve stojí stavba vo vlastníctve žalovaného, žalovaný za užívanie pozemku žalobcu neplatí a v prospech žalovaného je zapísané vecné bremeno. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie správne posúdil, že zo strany žalovaného dochádza k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko žalovaný užíva pozemok vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu a za jeho užívanie za obdobie od 1.3.2008 do 29.2.2012 (obdobie do zápisu vecného bremena) nezaplatil žiadnu úhradu. Plnením bez právneho dôvodu je aj užívanie pozemku bez nájomnej zmluvy či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec. Prospech vzniká tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenie bez toho, aby za to platil náhradu a bez toho, aby sa jeho majetkový stav zmenšil o prostriedky inak vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá právo vec užívať. Takýto užívateľ, v tomto prípade žalovaný, nie je schopný spotrebované plnenie v podobe výkonu práva užívania veci vrátiť a preto je povinný bezdôvodné obohatenie nahradiť peňažnou formou, pričom za účelom stanovenia sumy vynakladanej obvykle v danom čase a mieste bol vypracovaný kontrolný znalecký posudok č. 87/2016. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má žalobca za to, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a nie je spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v časti povinnosti žalovaného na úhradu sumy 49.200,- eur.
7. Zo strany žalovaného nebolo predložené ani vyjadrenie k odvolaniu žalobcu a ani odvolacia replika vo vzťahu k odvolaniu žalovaného, pričom odvolanie žalobcu, vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného,
všetko spolu s výzvou súdu prvej inštancie na predloženie vyjadrenia, boli právnemu zástupcovi žalovaného doručené dňa 13.7.2019.
8. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v odvolaním žalovaného napadnutom prvom výroku, t.j. v napadnutej zaväzujúcej časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 49.200,- eur vecne správny, keď súd prvej inštancie v tejto časti dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z obsahu spisu je zrejmé, že po poslednej úprave petitu žaloby zo strany žalobcu prostredníctvom čiastočného späťvzatia žaloby a návrhu žalobcu na zmenu žaloby, v nadväznosti na ktoré bolo súdom prvej inštancie vydané uznesenie č. k. 35Cb/31/2011-155 zo dňa 4.12.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 8.1.2014, bol pred vyhlásením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie predmet sporu ustálený tak, že predstavoval žalobcom uplatňovaný nárok na zaplatenie istiny 86.334,58 eura s príslušenstvom predstavujúcim úrok z omeškania v žalobcom špecifikovaných úrokových sadzbách, pričom žalobca určitým spôsobom špecifikoval a konkretizoval aj jednotlivé obdobia, za ktoré tento nárok uplatňuje z konkrétnych súm. Druhým výrokom napadnutého rozsudku súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol, t.j. zamietnutie žaloby sa týkalo jednak časti istiny prevyšujúcej sumu 49.200,- eur, ako aj celého uplatňovaného príslušenstva žalobcom uplatňovanej pohľadávky, t.j. úroku z omeškania z celkovej žalobcom uplatňovanej istiny 86.334,58 eura. Z odvolania žalobcu nepochybne vyplýva, že smeruje výlučne proti zamietnutiu žaloby v časti nároku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania zo súdom prvej inštancie priznanej istiny vo výške 49.200,- eur. Vo vzťahu k predmetnému odvolaniu žalobcu odvolací súd dospel k záveru o jeho dôvodnosti a o potrebe zrušenia napadnutého rozsudku v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby v časti nároku na úrok z omeškania zo sumy 49.200,- eur a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania a vrátenia veci v tejto časti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
9. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
10. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
11. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
12. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku ako aj s obsahom odvolaní žalobcu a žalovaného a následného vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovaného odvolací súd konštatuje vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom zaväzujúcom výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 49.200,- eur, s ktorého odôvodnením v tomto smere sa odvolací súd stotožňuje a konštatuje súladnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP s tým, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného súdneho procesu a odvolací súd v tomto smere nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.
13. Z obsahu spisu je zrejmé, že medzi stranami sporu nebola v priebehu konania vôbec sporná skutočnosť týkajúca sa existencie vlastníctva žalobcu k pozemku, na ktorom sa nachádza stavba vo vlastníctve žalovaného a rovnako nebola sporná skutočnosť, že medzi stranami sporu nebola vo vzťahu k predmetnému pozemku uzavretá žiadna zmluva o nájme alebo kúpna zmluva na prevod vlastníckeho práva k pozemku, ktorá by sa vzťahovala na inkriminované obdobie od 1.3.2008 do 29.2.2012, ktorého ohraničenie v nadväznosti na v katastri nehnuteľností zapísané vecné bremeno žalovaný v odvolaní ani nenamietal a za ktoré žalobca v danom prípade uplatnil žalobný nárok na zaplatenie istiny 86.334,58
eura spolu s úrokom z omeškania z titulu vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku bez právneho dôvodu. Súd prvej inštancie výšku bezdôvodného obohatenia zodpovedajúceho obvyklému nájomnému v danom čase a na danom mieste ustálil na základe záverov znaleckého posudku P.. M. S. č. 87/2016 zo dňa 6.7.2016, ktorý určil obvyklú výšku nájmu za obdobie od 1.3.2008 do 29.12.2012 na sumu 49.200,- eur. Odvolací súd ako irelevantnú vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného, ktorou nesúhlasil s výškou úhrady tak, ako bola vyčíslená v bode 28 napadnutého rozsudku, nakoľko žalovaný v odvolaní uvedenú námietku jednak žiadnym spôsobom nezdôvodnil, keď neuviedol, v čom má spočívať nesprávnosť stanovenia výšky bezdôvodného obohatenia súdom prvej inštancie na základe kontrolného znaleckého posudku P.. M. S. a jednak zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 12.6.2017 je zrejmé, že právny zástupca žalovaného na ňom navrhol rozhodnúť v zmysle záverov znaleckého posudku P.. S. a priznať žalobcovi nárok vo výške 49.200,- eur, t.j. tak, ako v konečnom dôsledku súd prvej inštancie zaväzujúcim výrokom napadnutého rozsudku aj vo veci rozhodol. V ďalšom odvolací súd považuje za potrebné poukázať na zásadu viazanosti odvolacími dôvodmi vyplývajúcu z ustanovenia § 380 CSP a v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že žalovaný vo svojom odvolaní relevantným spôsobom nepreukázal opodstatnenosť ním uvádzaných odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. g), h), resp. c) CSP. Námietka týkajúca sa žalovaným tvrdenej rozhodovacej praktiky poslancov mestského zastupiteľstva pri určovaní výšky nájmu pozemkov vo vlastníctve mesta Bratislavy je absolútne irelevantná, a to predovšetkým vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie v danom prípade ustálil výšku bezdôvodného obohatenia nie na základe interných postupov a rozhodnutí žalobcu, ale výlučne na základe výsledkov znaleckého dokazovania nariadeného súdom. Rovnako námietka týkajúca sa rozhodovania poslancov mestského zastupiteľstva v súvislosti s odpredajom pozemkov vo vlastníctve žalobcu tretím osobám v iných prípadoch je vo vzťahu k predmetu sporu bez akejkoľvek relevancie, nakoľko žalobcom zvolený postup pri nakladaní so svojím majetkom a s tým súvisiace rozhodnutia mestského zastupiteľstva sú autonómnou realizáciou práva žalobcu ako vlastníka, pričom žalovaný ani netvrdil, že by z akéhokoľvek zákonom predpokladaného dôvodu bolo povinnosťou žalobcu previesť na žalovaného vlastnícke právo k predmetnému pozemku. Navyše, vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného odvodzovanej zo zápisnice zo zasadnutia mestského zastupiteľstva zo dňa 29.4.2010, ktorú žalovaný aj priložil k odvolaniu ako listinný dôkaz, je nutné uviesť, že jednoznačne ide o listinu, z ktorej podľa jej datovania nepochybne vyplýva, že žalovaný tento dôkazný prostriedok mohol uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie, v dôsledku čoho s poukazom na ustanovenie § 366 CSP nesporne ide o neprípustné novoty v odvolacom konaní, keďže v danom prípade žalovaný ani netvrdil a ani nepreukázal žiaden zo zákonom predpokladaných dôvodov prípustnosti novôt. V nadväznosti na vyššie uvedené sa odvolací súd nestotožnil ani s odvolacou argumentáciou žalovaného, ktorou nesúhlasil s bodom 25 napadnutého rozsudku, a to s právnym posúdením veci a rozhodnutím o priznaní finančného plnenia z dôvodu bezdôvodného obohatenia na základe užívania pozemku žalobcu žalovaným bez právneho titulu, ktorú žalovaný v odvolaní odôvodnil tým, že vymáhanie sumy za údajné bezdôvodné obohatenie vážnym spôsobom ohrozuje vlastnícke právo žalovaného smerujúce k neužívaniu jeho vlastníctva (stavba) na úkor vlastníctva žalobcu (pozemok pod stavbou) a takéto vymáhanie je podľa žalovaného nadradené štandardnému postupu odpredaja pozemku vlastníkovi budovy. Tieto svoje tvrdenia žalovaný v odvolaní žiadnym relevantným spôsobom nezdôvodnil, keď ani len neuviedol, v čom by malo spočívať ohrozovanie vlastníckeho práva žalovaného smerujúce k neužívaniu jeho vlastníctva - stavby. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že aj v súčasnosti je z výpisu z lista vlastníctva č. XXXX, okres C. N., obec C. - S., katastrálne územie S. zrejmý zápis vecného bremena predstavujúceho právo vstupu, právo prechodu a právo stavby na pozemku registra C KN p.č. XXXX v zmysle § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. v znení zák. č. 151/1995 Z.z., T.- XXXX/XX, ako aj zmena v osobe vlastníka predmetnej stavby na základe kúpnej zmluvy N.-XXXXX/XX zo dňa 28.10.2013, t.j. až po dátume 29.2.2012, do ktorého žalobca voči žalovanému uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
14. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku obsahujúcej rozhodnutie súdu prvej inštancie o zaviazaní žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 49.200,- eur, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tejto časti vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP odvolaním žalovaného dotknutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zaväzujúcej časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 49.200,- eur, v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.
15. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
16. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
17. Naproti tomu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby aj v časti príslušenstva
- úroku z omeškania prislúchajúceho k priznanej výške istiny 49.200,- eur odvolací súd konštatuje dôvodnosť odvolania žalobcu. Súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby v tejto časti tým, že k ustáleniu výšky istiny prišlo až v konaní na základe znaleckého dokazovania a žalobca neupravil výšku ani obdobie v zmysle záverov znaleckého posudku, v dôsledku čoho mal súd prvej inštancie za to, že nemohol žalobcovi priznať nárok na úrok z omeškania. Odvolací súd sa s uvedenou argumentáciou súdu prvej inštancie absolútne nestotožňuje, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie jednak žalobcu žiadnym spôsobom nevyzval na vyčíslenie úroku z omeškania s ohľadom na závery znaleckého posudku P.. M. S. č. 87/2016, pričom v prípade predmetného úroku z omeškania ide o zákonný nárok na príslušenstvo pohľadávky, ktorý bol žalobcom aj riadne ako žalobný nárok uplatnený, t.j. ak súd prvej inštancie mienil priznať len časť žalovanej istiny v nadväznosti na vypracovaný kontrolný znalecký posudok, mal buď žalobcu v tejto súvislosti riadne vyzvať na vyčíslenie, resp. špecifikáciu príslušenstva predstavujúceho úrok z omeškania z istiny 49.200,- eur alebo mal príslušenstvo priznanej pohľadávky sám ustáliť vychádzajúc z na vec aplikovaného znaleckého posudku, ale v žiadnom prípade nemožno súdom prvej inštancie ustálený záver, ktorý ho viedol k zamietnutiu žaloby aj v tejto časti, kvalifikovať ako udržateľný a so zákonom súladný dôvod pre zamietnutie žaloby. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s odvolacou argumentáciou žalobcu, v zmysle ktorej v prípade, ak súd prvej inštancie mal za to, že výška bezdôvodného obohatenia bola ustálená až znaleckým posudkom, mal byť žalobcovi priznaný úrok z omeškania v súlade so znaleckým posudkom P.. S..
18. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby v časti nároku na úrok z omeškania zo sumy 49.200,- eur a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP v spojení s § 391 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne sa zaoberať skutkovou a právnou opodstatnenosťou žalobcom uplatňovaného nároku na zaplatenie úroku z omeškania ako príslušenstva pohľadávky vo výške 49.200,- eur už priznanej súdom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a následne opätovne rozhodnúť o tejto časti žalobného nároku spôsobom súladným s príslušnou procesnoprávnou a hmotnoprávnou úpravou s tým, že svoje nové rozhodnutie je súd prvej inštancie povinný náležitým a presvedčivým spôsobom odôvodniť.
19. O náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).
20. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).