Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_47Sa-14-2022.pdf
PDF · 170.02 KB
Case nature
Area
Subarea
47Sa/14/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave sudkyňou Mgr. Monikou Hrašnovou v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXX/XX, XXX XX F. G., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 23482-3/2018- BA zo dňa 23.01.2018, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanej právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia
Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím č. 108-42/2017-TT zo dňa 14.06.2017 podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP“, príp. „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj „SZČO“) povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie nezaniklo dňa 31. decembra 2007, ale zaniklo dňa 30. júna 2009. Správny orgán prvého stupňa dôvodil výrok rozhodnutia poukazom na ustanovenia § 5 a § 21 ods. 1, 4 zákona o sociálnom poistení v relevantnom znení, ďalej poukazom na informáciu poskytnutú z elektronickej evidencie Slovenskou lekárskou komorou, že žalobca je od 01.06.2005 držiteľom platnej licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0144/05, ako aj poukazom na údaje získané od Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (od 01.01.2012 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky) o výške príjmov žalobcu z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti za roky 2006 a 2007, ktoré boli vyššie ako zákonom stanovená hranica.
Žalovaná na základe odvolania žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 108-42/2017-TT zo dňa 14.06.2017 postupom podľa § 218 ods. 1 a 2 ZSP rozhodnutím č. 23482-3/2018- BA zo dňa 23.01.2018 odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a predmetné rozhodnutie prvého stupňa potvrdila. Rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi doručené do vlastných rúk dňa 25.01.2018. V odôvodnení rozhodnutia sa žalovaná stotožnila s právnym názorom správneho orgánu prvého stupňa, čo do vzniku statusu samostatne zárobkovo činnej osoby, t. j. nadobudnutím licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, ktoré žalovaná považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, zakladajúce status SZČO podľa definície samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Žalovaná v rozhodnutí druhého stupňa konštatovala nesplnenie podmienok na zánik povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do
31.12.2010, v danom prípade ku dňu 31.12.2007 (kedy bolo rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2007/4384 zo dňa 19.11.2007 zrušené rozhodnutie Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2005/1924 zo dňa 08.06.2005 o povolení žalobcu prevádzkovať zdravotnícke zariadenie v ambulancii – kategórii lekár v špecializačnom odbore: pediatria a v certifikovanej pracovnej činnosti: dorastové lekárstvo), pretože žalobca bol naďalej držiteľom licencie na výkon zdravotníckej praxe č. L1A/ TT/0144/05 (typu L1A) v povolaní lekár v odboroch: pediatria, dorastové lekárstvo a jeho príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu za roky 2006 a 2007 presiahli sumu ustanovenú zákonom. Podľa názoru žalovanej skutočnosť, že žalobca vykonával lekárske povolanie ako zamestnanec v pracovnom pomere a odborný zástupca odo dňa 01.01.2008 v obchodnej spoločnosti Laudatum s.r.o., IČO: 36 826 421, nemá vplyv na zmenu alebo zrušenie administratívneho rozhodnutia prvého stupňa, nakoľko zmenou formy výkonu lekárskej praxe žalobcovi nezaniklo právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) ZSP v znení účinnom do 31.12.2010 a v zmysle § 21 ods. 4 citovaného zákona povinné sociálne poistenie SZČO zaniká až zánikom týchto oprávnení na podnikanie (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár na základe licencie L1A). Námietku napádajúcu premlčanie práva orgánu sociálneho poistenia určiť zánik povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia žalobcu ako SZČO po desiatich rokoch od podania odhlášky z povinného sociálneho poistenia – Registračného listu fyzickej osoby (podaného dňa 21.12.2007), žalovaná vyhodnotila ako nedôvodnú s poukazom na znenie zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého možno vznieť námietku premlčania len v súvislosti s právom Sociálnej poisťovne predpísať poistné, penále a uložiť pokutu, ale právo určenia zániku povinného sociálneho poistenia nepodlieha premlčaniu.
Žaloba a jej dôvody
Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca včas správnu žalobu v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej a správneho orgánu prvého stupňa a navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutia oboch stupňov z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a g) SSP zrušil a vec vrátil orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. Žalobca zopakoval skutkové okolnosti majúce vplyv na zánik jeho povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia ako SZČO dňa 31.12.2007. Nesprávne právne posúdenie veci žalobca vzhliadol predovšetkým vo výklade právnych dôsledkov formálnej držby licencie č. L1A/TT/0144/05 žalobcom na vznik statusu samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) ZSP. V tomto ohľade žalobca vyslovil nesúhlas s výkladom zákona o sociálnom poistení orgánmi sociálneho poistenia a žalovanou, pretože samotnú licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe žalobcu nemožno bez ďalšieho považovať za oprávnenie na výkon činnosti SZČO s konštitutívnymi účinkami, ktoré automaticky na účely sociálneho poistenia zakladá status SZČO. Žalobca uviedol, že nie je možné v zmysle § 5 písm. c) ZSP v znení účinnom do 31.10.2010 samostatnú zárobkovú činnosť vnímať len z pohľadu existencie osobitného oprávnenia, povolenia vo forme listiny resp. preukazu osoby, tzv. formálny základ pre výkon platených činností, ale je potrebné prihliadnuť aj na jej materiálnu stránku, t. j. na možnosť reálne vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, jej reálny výkon. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že licencia č. L1A/TT/0144/05 zo dňa 24.05.2005 bola vydaná pre fyzickú osobu, nie pre fyzickú osobu - podnikateľa, nakoľko v danom čase by takto nemohla byť vydaná (zákon č. 578/2004 Z. z. v ustanoveniach § 3 ods. 4 písm. c), § 4 písm. b) a § 68 ods. 1 v znení platnom do 01.05.2015 neobsahoval pri licencii na výkon samostatnej zdravotnícke praxe pojem fyzická osoba podnikateľ, tento pojem zaviedla do zákona s účinnosťou od 01.05.2015 až novela č. 77/2015 Z. z., ktorá však v prechodných ustanoveniach neriešila platnosť dovtedy vydaných licencií. Až novela č. 77/2015 Z. z. zaviedla do zákona č. 578/2004 Z. z. konkrétne do § 4 písm. b) pojem fyzická osoba - podnikateľ ako držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a následne zaviedla aj povinnosť takejto osoby získať kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, cez ktorý sa preveruje, zisťuje a kontroluje samotný výkon zdravotníckeho povolenia na základe tejto licencie. Tento kód subjekt dostane až po získaní IČO, ktoré musí fyzická osoba so žiadosťou Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou predložiť. V § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. sa absolútne neuvádzalo, ani sa neuvádza, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je licencia, ktorá z fyzickej osoby robí podnikateľa. Novela č. 77/2015 Z. z. zaviedla v súvislosti s tým, že licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, sa mali začať vydávať od 01.05.2015 podľa §4 písm. b) fyzickým
osobám- podnikateľom, v §79 ods. 7 zákona č. 578/2004 Z. z., povinnosť požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti /cez ktorý sa zisťuje výkon zdravotníckeho povolania v informačných systémoch/, aj majiteľom licencií na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Podľa žalobcu držitelia licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe do 01.05.2015 nemali povinnosť požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (na základe prideleného IČO a DIČ), cez ktorý sa zisťuje výkon zdravotníckeho povolania v informačných systémoch, mali ju len držitelia povolení na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Podľa žalobcu Slovenská lekárska komora nebola orgánom, ktorý vydával licenciu na výkon zdravotníckej praxe s konštitutívnymi účinkami pre vznik statusu SZČO. Uvedené je jednoznačne dané aj znením § 3 ods. 4 písm. c) v spojení s § 4 písm. b) a § 68 ods.1 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení platnom do 01.05.2015. Išlo len o podkladové rozhodnutie pre výkon zdravotníckej odbornej činnosti, doklad o odbornej činnosti žalobcu, jeden z niekoľkých dokladov, potrebných pre následný výkon činnosti samostatného zdravotníckeho povolania v pozícii SZČO. V tejto súvislosti poukázal na zhodný právny záver vyplývajúci z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Sa/23/2016.
Žalobca ďalej dôvodil, že licenciu L1A nepovažovala za povolenie na podnikanie v zdravotníckom povolaní ani Slovenská lekárska komora (ďalej aj „SLK“), inak by bola v zmysle § 233 ods. 9 ZSP povinná zasielať Sociálnej poisťovni oznámenia o vydávaní týchto licencií. Rovnako ani sám zákonodarca nepovažoval predmetný typ licencie za povolenie na podnikanie v zdravotníckom povolaní, pretože do zákona o sociálnom poistení nezaviedol oznamovaciu povinnosť pre SLK voči Sociálnej poisťovni (tak ako tomu je v prípade jej zákonnej oznamovacej povinnosti voči Národnému centru zdravotníckych informácii, tieto údaje však nie sú verejné a nie sú údajmi o vydávaní povolenia na výkon činnosti podľa § 5 ZSP) a rovnako nezaviedol verejnosť pre údaje vedené v SLK v Registri licencií. Údaje z registra licencií je povinná SLK poskytnúť len Národnému centru zdravotníckych informácii, tieto údaje nie sú verejné a nie sú údajmi o vydávaní povolenia na výkon činnosti podľa § 5 ZSP, pričom Dohoda o poskytovaní údajov z registra SLK uzavretá medzi SLK a Sociálnou poisťovňou podľa § 51 Občianskeho zákonníka má súkromnoprávny charakter. V súvislosti s praktikami Slovenskej lekárskej komory pri vydávaní licencií v roku 2005 žalobca uviedol, že v čase, keď žiadal SLK o vydanie dokladu o odbornej spôsobilosti, ktorú potreboval pre následné povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v pozícii fyzickej osoby lekár v odbore pediatria, dorastové lekárstvo, v ambulancii ObZS vo Veľkých Kostoľanoch, t. j. potreboval licenciu typu B), ale SLK žalobcovi, ako množstvu iných lekárov, uviedla, že k získaniu predmetného povolenia podľa § 11 č. 578/2004 Z. z. potrebuje všetky tri licencie podľa § 68 ods.1 písm. a), b), c) citovaného zákona a vydanie licencie podľa § 68 ods. 1 písm. b) mu podmienila súčasným vydaným (po zaplatení správnych poplatkov) aj zvyšných dvoch, t. j. aj typu A aj typu C, o ktoré v konečnom dôsledku musel požiadať na jednom spoločnom formulári. Všetky tri licencie vydávala SLK každému lekárovi, bez ohľadu na to, či mal poskytovať zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba alebo právnická osoba, resp. bez ohľadu na to, či chcel byť vôbec poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení. Žalobca poukázal na to, že bolo absolútne bežné, že ten kto vykonával zdravotnícke povolanie v rámci poskytovania zdravotníckej starostlivosti fyzickou osobou, mal licenciu typu C, teda pre odborného zástupcu, ten kto bol odborným zástupcom vo svojej spoločnosti s ručením obmedzeným mal licenciu typu B a všetci mali licenciu typu A, hoci ju takmer žiaden lekár, ktorý mal vlastné zdravotnícke zariadenie, nepotreboval. V nadväznosti na uvedené žalobca uviedol, že nemal vedomosť o tom, že táto licencia typu A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe mu zakladá automaticky postavenie SZČO. Z jej obsahu uvedené nevyplývalo, nikdy ju nevyužíval, absolútne nemal záujem na základe tejto licencie vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, a už vôbec nie v zdravotníckom zariadení vo Veľkých Kostoľanoch, ktorého bol prevádzkovateľom až do 31.12.2007 a neskôr odborným zástupcom prevádzkovateľa tohto zariadenia. Na základe licencie typu A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nikdy (a už vôbec nie od 31.12.2007 do 30.06.2009) žalobca nemal žiadne zdaniteľné príjmy a tiež ju nikdy nepoužíval. Žalobca dôvodil, že nikde z obsahu licencie L1A a ani zo zákona č. 578/2004 Z. z. v znení platnom do 01.05.2015, nevyplývalo, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe zakladá jej majiteľovi automaticky postavenie podnikateľa a teda, že sa vydáva fyzickej osobe podnikateľovi. Tento pojem zaviedla až novela zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zákon č. 77/2015 Z. z., ktorá do § 4 písm. b) zákona č. 578/2004 Z. z. zaviedla pojem fyzická osoba podnikateľ. S poukazom na definíciu zárobkovej činnosti podľa § 3 písm. a) bod 2 zákona o sociálnom poistení, na definíciu podnikania vyplývajúcu z ustanovenia § 2 Obchodného zákonníka a na zákonnú úpravu vzniku povinného sociálneho poistenia podľa § 21 ods. 1 ZSP, žalobca uviedol, že zákon o sociálnom poistení
je potrebné vykladať vo vzájomných súvislostiach jeho jednotlivých ustanovení, a preto nepovažuje pre vznik statusu SZČO za relevantnú iba samotnú existenciu oprávnenia na výkon činnosti podľa osobitného predpisu, ale aj samotný výkon činnosti za účelom dosahovania zisku a možnosti výkonu tejto činnosti. Ďalej žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej z dôvodu, že sa v predmetnom rozhodnutí nevysporiadala s námietkou žalobcu o možnom nezákonnom zásahu do jeho vlastníckeho práva chráneného Ústavou SR v čl. 20 v prípade, ak by v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 1Sžso/35/2010, 1Sžo/7/2009) aplikovala výklad relevantných ustanovení ZSP v tom zmysle, že postačuje iba existencia listiny – oprávnenia na podnikanie bez toho, aby ju osoba aj reálne vykonávala, t. j. aj osoba bez príjmu z tejto nečinnosti by mala mať povinnosť odvádzať poistné na povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie. S poukazom na § 209 ods. 3 ZSP žalobca namietal obsahové nedostatky rozhodnutia prvého stupňa, pretože v ňom absentuje uvedenie konkrétneho ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo. Správny orgán prvého stupňa v úvodnej časti rozhodnutia uviedol ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 ZSP, ktorý však upravuje len vecnú príslušnosť pobočky Sociálnej poisťovne. Podľa žalobcu vo výroku rozhodnutia malo byť uvedené ustanovenie príslušného právneho predpisu, podľa ktorého pobočka dospela k záveru, že žalobca spĺňa status samostatne zárobkovo činnej osoby. Ohľadom namietaného nesprávneho právneho výkladu zániku povinného sociálneho poistenia SZČO žalovanou žalobca s poukazom na § 21 ods. 4 ZSP uviedol, že relevantný je zánik oprávnenia na podnikanie SZČO, pričom na príjem tejto osoby sa neprihliada. Podľa žalobcu v takom prípade povinné sociálne poistenie zaniká dňom právnych skutočností uvedených v § 21 ods. 4 ZSP, v danom prípade v zmysle § 21 ods. 4 písm. b) citovaného zákona dňom zániku oprávnenia, t. j. 31.12.2007, a nie dňa 30.06.2009. Zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v ambulancii, v kategórii lekár, v špecializovanom odbore pediatria, dorastové lekárstvo, s miestom prevádzkovania ObZS Veľké Kostoľany, s účinnosťou od 31.12.2007, ktoré žalobcu oprávňovalo na výkon podnikateľskej činnosti v zdravotníckom povolaní a z ktorého ako jediného dosahoval zdaniteľný príjem, žalobcovi zaniklo povinné sociálne poistenie dňom 31.12.2007. Podľa názoru žalobcu skutočnosť, že žalobca bol naďalej držiteľom licencie L1A, nemá vplyv na zánik jeho povinného sociálneho poistenia ako SZČO dňom 31.12.2007, pretože licenciu L1A nikdy nevyužíval, na túto nikdy nepodnikal, (a ani nemohol, nakoľko nebola povolením zakladajúcim automaticky postavenie fyzickej osoby podnikateľa) a nedosahoval z nej žiadny príjem. S uvedenými námietkami sa žalovaná v napadnutom rozhodnutí nezaoberala, a preto je i z tohto dôvodu rozhodnutie žalovanej nepreskúmateľné. V uvedených súvislostiach žalobca zároveň namietal, že správny orgán prvého stupňa pred vydaním rozhodnutia v rozpore s ustanovením § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nedostatočne zistil skutočný stav veci. Ďalej žalobca namietal, že rozhodovaniu správneho orgánu o zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu ako SZČO takmer po desiatich rokoch od výmazu zo systému, bráni procesná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, neexistencia zákonných dôvodov a lehôt na vykonanie obnovy konania. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca pobočke Sociálnej poisťovne odhláškou – Registračným listom FO dňa 21.12.2007 oznámil skutočnosti rozhodujúce pre zánik jeho povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia SZČO k 31.12.2007. Zároveň dôvodil, že podľa § 172 ods. 1 ZSP v znení účinnom do 01.01.2009 na konanie vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia, v rozsahu upravenom zákonom o sociálnom poistení, a nevzťahuje osobitný predpis, t. j. zákon o správnom konaní. Podľa § 209 ods. 1 rozhodnutie organizačnej zložky SP sa vydáva písomne, ak ZSO neustanovuje inak. Nakoľko zákon o sociálnom poistení neupravoval osobitné konanie o zániku sociálneho poistenia, v nesporných, t. j. v bežných prípadoch (upravoval podľa §172 ods. 3 len konanie o dávkových veciach a nedávkové konanie, ktorého predmetom je rozhodovanie o zániku poistenia v sporných prípadoch podľa §178 ods. 1 písm. a) bod 1, kde je potrebné vydať písomné rozhodnutie/, bolo možné až do 01.01.2009 na konanie a rozhodovanie v bežných veciach, kde Sociálna poisťovňa na základe podnetu účastníka rozhodovala o určitej konkrétnej právnej situácii, ktorá spočíva v uznaní navrhovaného zániku sociálneho poistenia, pokiaľ sa teda nevytvoril spor, aplikovať správny poriadok. Podľa správneho poriadku v niektorých prípadoch, ktoré sú odôvodnené procesnou ekonómiou, nedochádza k vydávaniu formálnych rozhodnutí, resp. nemajú listinnú formu, ide o prípady pozitívnych rozhodnutí, kedy sa účastníkovi v celom rozsahu vyhovie a namiesto rozhodnutia sa vznik alebo zánik práva, o ktorom sa rozhoduje, vyznačí v spise alebo v evidencii. Len negatívnom prípade, sa vydáva správne písomné rozhodnutie so všetkými náležitosťami. Podľa § 210 ods. 1 a 2 ZSP organizačná zložka Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, bola povinná rozhodnúť o zániku resp. trvaní sociálneho poistenia žalobcu, v lehote do 60 dní, v mimoriadne zložitých prípadoch do ďalších 60 dní,
od podania odhlášky žalobcom. Podaním odhlášky žalobcu /t. j. z jeho podnetu, nie z podnetu sociálnej poisťovne/ sa začalo podľa § 184 ods. 8 ZSP konanie o zániku jeho povinného sociálneho poistenia ako SZČO. V rámci tohto konania bola Sociálna poisťovňa oprávnená, v prípade, ak by nesúhlasila s jeho žiadosťou o odhlásenie sa zo systému povinného nemocenského a dôchodkového poistenia ku dňu 31.12.2007 (t. j. v spornom prípade), rozhodnúť inak v lehote 60 dní, resp. ďalších 60 dní, vydať negatívne písomné rozhodnutie, spĺňajúce už formálne náležitosti rozhodnutia, v ktorom by rozhodla o zániku jeho poistenia inak, príp. o jeho trvaní. Podľa žalobcu Sociálna poisťovňa zneužíva svoje postavenie a po takmer 10 rokoch od ukončenia konania o zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu, protizákonne a svojvoľne otvára toto konanie opätovne. Tento postup je podľa žalobcu protiústavný, pretože je v rozpore s čl. 2 bod 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Žalobca taktiež namietal, že žalovaná sa nesprávne vysporiadala aj s námietkou premlčania, nakoľko podľa jej názoru v prípade napadnutého rozhodnutia nejde o rozhodnutie o vyrubení poistného, kde zákon ustanovuje 10 ročnú premlčaciu lehotu. V tejto súvislosti však žalobca vyslovil právny názor, že napadnuté rozhodnutie o zániku povinného sociálneho poistenia SZČO má priamy vplyv na vznik pohľadávky Sociálnej poisťovne voči žalobcovi, t. j. týka sa priamo vyrubenia poistného, kde premlčacie lehoty sú ustanovené priamo.
Vyjadrenie žalovanej a žalobcu
Žalovaná vo vyjadrení k podanej žalobe navrhla, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. S poukazom na definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c) ZSP, t. j. osoby majúcej oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, žalovaná uviedla, že v zmysle zákonnej úpravy účinnej do 31.12.2010, takáto osoba nadobúda status samostatne zárobkovo činnej osoby bez ohľadu na to, či na základe tohto oprávnenia činnosť podľa osobitného predpisu vykonáva. Žalovaná dôvodila, že v danom prípade sa za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, zakladajúce status SZČO podľa § 5 písm. c) ZSP, považuje získanie, resp. udelenie oprávnenia na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti podľa podmienok stanovených v osobitnom predpise, ktorým je pre účely vzniku postavenia SZČO zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“). Žalovaná poukázala na podmienky poskytovania zdravotníckej starostlivosti stanovené v § 3 ods. 4 citovaného zákona, pričom ako relevantnú skutkovú okolnosť dôležitú pre vznik a trvanie právneho postavenia SZČO žalobcu uviedla, že žalobca bol považovaný za SZČO na účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c) ZSP v znení účinnom do 31.12.2010 na základe držby licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, na základe ktorej bol žalobca oprávnený priamo vykonávať zdravotnícke povolanie podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. a poskytovať zdravotnú starostlivosť podľa § 4 písm. b) citovaného zákona v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ, alebo na inom mieste, ako v zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 2) a dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. V súvislosti s prezentovaným právnym názorom žalovaná poukázala na list ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, číslo: 7410/2017-M_OPVA-14483 zo dňa 20.04.2017, z ktorého taktiež vyplýva, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A je oprávnením, ktoré zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. Ohľadom námietky žalobcu, že si nebol vedomý, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením zakladajúcim status samostatne zárobkovo činnej osoby, žalovaná poukázala na prezumpciu znalosti v zbierke zákonov vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov, uplatňovanú v právnom systéme Slovenskej republiky (§ 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), v zmysle ktorej žalobcovi svedčala nevyvrátiteľná právna domnienka znalosti zákona a jeho povinností vyplývajúcich mu z príslušných právnych predpisov ako držiteľovi licencie L1A
Podľa žalovanej žalobca správne uvádza, že až na základe zákona č. 77/2015 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 1. mája 2015 menil a dopĺňal zákon č. 578/2004 Z. z., sa vyžaduje, aby poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, požiadal Úrad pred dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie kódu poskytovateľa. Z dôvodovej správy k zákonu č. 77/2015 Z. z. vyplýva, že týmto spôsobom sa rozšíril rozsah poskytovateľov zdravotnej starostlivosti o poskytovateľov, ktorí sú povinní požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Ide o poskytovateľa, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe alebo živnostenského oprávnenia. Z uvedeného je zrejmé, že do 30. apríla 2015 môže poskytovať zdravotnú starostlivosť poskytovateľ na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe bez toho, aby mu bol pridelený kód poskytovateľa, a preto by nebolo spravodlivé od žalobcu pred uvedeným dátumom žiadať, aby si kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zabezpečil. Z dôvodovej správy k zákonu č. 77/2015 Z. z. zároveň vyplýva vo vzťahu k novelizovanému zneniu § 4 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, že ide len o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu s definovaním poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Upravuje sa, že aj fyzická osoba, ak má vydané povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo vydanú licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, tak ide o podnikateľa. Ide teda len o spresnenie právneho postavenia poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, čo však neznamená, že do 30. apríla 2015 tento okruh osôb nebol považovaný za podnikateľov. Podľa právneho názoru žalovanej aj do 30. apríla 2015 bol držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe oprávnený dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa zákona o dani z príjmov. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na to, že ani pri fyzickej osobe, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe povolenia podľa § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov nie je v § 4 písm. a) citovaného zákona do 30. apríla 2015 uvedené fyzická osoba - podnikateľ a napriek tomu žalobca svoj status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia vydaného podľa § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov nespochybňuje. Naďalej žalovaná zastáva názor, že pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby, samostatne zárobkovo činnej osoby, na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31. decembra 2010 nie je právne významné, či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je len tá skutočnosť, že dotknutá fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby. Poukázala na to, že zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 neustanovuje žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická osoba na to, aby nadobudla status samostatne zárobkovo činnej osoby a taktiež neukladá Sociálnej poisťovni skúmať ďalšie osobitné podmienky zakladajúce fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. Žalovaná zdôraznila, že Sociálna poisťovňa je povinná aplikovať právne normy tak, aby pri vydávaní individuálnych právnych aktov nevznikali neopodstatnené rozdiely v skutkovo obdobných, resp. zhodných prípadoch. V tejto súvislosti poukázala napr. na posudzovanie právneho postavenia advokátov, stavebných inžinierov, architektov. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že v čase, kedy žalobca požiadal o zrušenie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, mal možnosť požiadať aj o zrušenie licencie na výkon samostatnej zdravotnícke praxe L1A/TT/0144/05. Táto licencia bola Slovenskou lekárskou komorou zrušená až dňa 26.08.2017, čo však nemá vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Ani zmena formy poskytovania zdravotnej starostlivosti nemá za následok zánik oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ak k zániku tohto oprávnenia nedošlo spôsobom ustanoveným zákonom č. 578/2004 Z. z. Vo vzťahu k posudzovanej výške dosiahnutého príjmu z podnikania žalobcu za roky 2006 a 2007 žalovaná uviedla, že žalobca za tieto roky dosiahol príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vo výške presahujúcej zákonom stanovenú hranicu. Za rok 2008 žalobca nedosiahol príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v relevantnej výške, a preto na základe tejto skutočnosti v súlade s § 21 ods. 1 ZSP vzniklo žalobcovi dňa 30.06.2009 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby, pričom uvedené zákonné ustanovenie odkazuje na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý SZČO dosiahla podľa osobitného predpisu, t. j. podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti žalovaná argumentovala výkladom ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktoré bližšie nešpecifikuje dosiahnuté príjmy, a preto nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia fyzická osoba dosiahla uvedený príjem.
Ohľadom otázky zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia SZČO žalovaná vyjadrila právny názor, že ak je lekár držiteľom platnej licencie L1A, a to bez ohľadu na skutočnosť, či ju aj aktívne využíva alebo nie, a v rozhodujúcom období dosiahne príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší, ako je zákonom stanovená hranica, v takom prípade lekárovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe povinné sociálne poistenie vzniká, resp. pokračuje. Zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení, a preto nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO (§ 138 ZSP súčasne upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých poistencov, ktorí podliehajú viacerým sociálnym poisteniam). Vyššie uvedený právny názor žalovaná podporila poukazom na rozhodovaciu prax správnych súdov a najvyššieho súdu v obdobných veciach; napr. právny záver vyplývajúci z rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 25Sa/2/2017 zo dňa 9. mája 2017, podľa ktorého: „... nie je rozhodujúce, na základe akého právneho vzťahu fyzická osoba príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti nadobudla, rozhodujúcim je podľa právneho názoru krajského súdu iba to, že fyzická osoba dosiahla v príslušnom kalendárnom roku príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov.“, právny záver uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 zo dňa 27. júna 2017: „Vznik a trvanie povinného poistenia je totiž spojené s existenciou oprávnenia na podnikanie, nie s jeho realizáciou.“ K apelu žalobcu na spravodlivosť rozhodovania žalovaná uviedla, že právo sociálneho zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva, ktorého normy majú kogentný prikazujúci a zakazujúci charakter, čo je dôvodom, že ak to príslušná zákonná úprava neumožňuje, nie je možné sa od nej odchýliť. Žalovaná je povinná striktne dodržiavať v aplikačnej praxi ustanovenia zákona o sociálnom poistení a nemôže hľadať také riešenia, ktoré by boli v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti. Princíp právnej istoty a spravodlivosti v práve sociálneho zabezpečenia podľa názoru žalovanej znamená, že je potrebné zabezpečiť, aby v skutkovo zhodných alebo obdobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. V tejto súvislosti poukázala na právne závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/81/2014 zo dňa 31. mája 2016. Ohľadom namietanej prekážky rozhodnutej veci žalovaná poukázala na ustanovenie § 209 ods. 1 ZSP a na skutočnosť, že zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že rozhodnutie vo veci zániku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva písomne. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že žalobca dňa 21.12.2007 predložil pobočke Sociálnej poisťovne Registračný list FO – odhlášku zo sociálneho poistenia, s dátumom zániku poistenia 31.12.2007, avšak podľa žalovanej, takáto odhláška sama osebe nespôsobuje zánik povinného sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby, pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych skutočností ustanovených zákonom o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010. Deklaratórny a evidenčný charakter predmetnej odhlášky z povinného sociálneho poistenia žalovaná podporila poukazom na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 zo dňa 27. júna 2017. Podľa názoru žalovanej žalobca ako poistenec mal v zmysle ustanovenia § 227 ods. 2 písm. a) ZSP povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce na zánik sociálneho poistenia. Ak by tak žalobca v prípade predloženia predmetného registračného listu FO urobil, bol by pobočkou Sociálnej poisťovne ihneď upozornený, že zánik povinného sociálneho poistenia nenastal z dôvodu, že je držiteľom oprávnenia na podnikanie podľa osobitného predpisu, t. j. licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Avšak túto skutočnosť zistila Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava až z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou dňa 07.04.2016, pričom do toho času Sociálna poisťovňa nemala reálnu možnosť zistiť túto skutočnosť. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na neexistenciu zákonného časového obmedzenia a určenia lehoty na vydanie rozhodnutia o vzniku, prerušení alebo zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Taktiež pobočka Sociálnej poisťovne nemohla nariadiť obnovu konania, nakoľko vo veci sporného zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu ako SZČO do 14.06.2017 neexistovalo právoplatné rozhodnutie. K napádanému porušeniu procesných ustanovení ZSP, najmä vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania žalovaná uviedla, že podľa § 147 ZSP premlčaniu podlieha len právo predpísať poistné, penále a právo uložiť pokutu. Zo žiadneho ustanovenia zákona o sociálnom poistení nevyplýva, že inštitút premlčania sa vzťahuje aj na právo rozhodnúť o poistnom pomere povinnej osoby.
Ohľadom procesných námietok žalobcu, ktorými namieta, že do 1. januára 2009 bolo možné na konanie a rozhodovanie v bežných veciach (nie je zrejmé, aké bežné veci má žalobca na mysli, keďže ZSP „rozhodovanie v bežných veciach“ nepozná a nedefinuje) aplikovať správny poriadok je podľa žalovanej nevyhnutné uviesť, že ZSP explicitne vylučuje v ustanovení § 172 ods. 1 uplatňovanie
zákona č. 71/1969 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov vo veciach sociálneho poistenia, ako aj vo veciach starobného dôchodkového sporenia rozsahu, v ktorom je starobné dôchodkové sporenie upravené zákonom č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. Uplatňovanie všeobecného predpisu o správnom konaní je vylúčené od 1 januára 2004, kedy zákon č. 461/2003 Z, z. nadobudol účinnosť. Zákonom č. 449/2008 Z. z. sa od 1. januára 2009 len spresnilo ustanovenie § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v tom zmysle, že sa všeobecný predpis o správnom konaní zakotvil priamo do uvedeného ustanovenia § 172 ods. 1, a preto sa vypustila poznámka pod čiarou k odkazu, v ktorom bol uvedený zákon č. 71/1969 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov a na ktorý odkazoval § 172 ods. 1 do 31. decembra 2008. Rovnako ako do 31. decembra 2008, tak aj po 1. januári 2009 sa zákon č. 71/1969 Zb. v znení neskorších predpisov nevzťahuje na konanie vo veciach sociálneho poistenia, t. j. na konanie vo veciach, ktoré upravuj zákon č. 461/2003 Z. z. a zároveň sa všeobecný predpis o správnom konaní nevzťahuje na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom, t. j. v rozsahu upravenom zákonom č. 461/2003 Z. z., keďže starobné dôchodkové sporenie je upravené primárne v osobitnom právnom predpise, ktorým je zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k formálnym a obsahovým náležitostiam rozhodnutia prvého stupňa žalovaná uviedla, že ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý ZSP, podľa ktorého pobočka Sociálnej poisťovne rozhodla, je uvedený vo výroku rozhodnutia. Žalovaná má za to, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky predpísané náležitosti, t. j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní v zmysle ustanovenia § 209 ZSP. Výrok rozhodnutia je dostatočne určitý a presný, ako aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré obsahuje všetky príslušné ustanovenia zákona o sociálnom poistení, na základe ktorých žalovaná vydala napadnuté rozhodnutie. V replike na vyjadrenie žalovanej žalobca zotrval na petite podanej žaloby, ako aj na jej dôvodoch. Žalovaná duplikou na vyjadrenie žalobcu v lehote stanovenej správnym súdom nereagovala. Relevantná právna úprava
Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
Podľa § 49 ods. 2 SSP žalobca nemusí byť zastúpený podľa odseku 1 a) v konaní podľa § 23 ods. 2 písm. f) až h), b) v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b) až e), g) a i), c) v konaní o správnej žalobe vo veciach slobodného prístupu k informáciám podľa osobitného predpisu, d) ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.
Podľa § 120 písm. a) až c) SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 5 písm. a) až f) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá a) vykonáva poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu, b) má oprávnenie prevádzkovať živnosť, c) má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, d) je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárom komanditnej spoločnosti, e) vykonáva športovú činnosť zárobkovo, ale nie v pracovnom pomere, f) vykonáva činnosť obchodného zástupcu. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinne nemocensky poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9.
Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z. z. (účinného od 01.01.2008), povinne dôchodkovo poistená osoba je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je povinne nemocensky poistená. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.10.2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bodu prvého zákona o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení nedávkové konanie sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.
Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon.
Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.
Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.
Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
Podľa § 242 ods. 1 zákona o sociálnom poistení kontrolná činnosť Sociálnej poisťovne podľa tohto zákona je kontrola plnenia povinností ustanovených týmto zákonom (vonkajšia kontrola).
Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“), samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ a masér. Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/).
Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z., samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení.
Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z., samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 nie je poskytovanie lekárskej služby prvej pomoci a poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti v zariadeniach sociálnych služieb a v zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., licencie sa vydávajú
a) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, masér, logopéd, liečebný pedagóg a psychológ,
b) na výkon zdravotníckeho povolania (§ 3 ods. 1 písm. a/) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky laborant, asistent výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, technik pre zdravotnícke pomôcky, farmaceutický laborant, ortopedický technik, logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik a laboratórny diagnostik,
c) na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky laborant, asistent výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, technik pre zdravotnícke pomôcky, farmaceutický laborant, ortopedický technik, logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik a laboratórny diagnostik,
d) na výkon lekárskej posudkovej činnosti podľa § 7a zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár.
V. Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 47Sa/4/2018-163 zo dňa 27. septembra 2018 petitu žaloby vyhovel a rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie č. 23482-3/2018-BA zo dňa 23.01.2018 ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 108-42/2017-TT zo dňa 14.06.2017 zrušil a vec vrátil orgánu sociálneho poistenia prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 191 ods.1 písm. c), e) a g) SSP. Správny súd dospel k záveru, že vo vzťahu k určeniu zániku, resp. nezániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu v postavení SZČO rozhodnutie žalovanej vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b), § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 správny súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci žalovanou bolo formálne, pretože účelom zákona o sociálnom poistení je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti, čo je potrebné vykladať ako príjem dosiahnutý realizáciou činnosti, nie držbou povolenia na výkon tej ktorej činnosti podľa osobitných predpisov. Správny súd taktiež zrušil rozhodnutie žalovanej z dôvodu nedostatočného zistenia skutočného stavu veci vo vzťahu ku skutočnosti, či žalobca dosiahol zákonom stanovenú sumu príjmu v relevantnom období z podnikateľskej činnosti vykonávanej na základe držby licencie L1A. Posledným dôvodom zrušenia rozhodnutia žalovanej bol súdom konštatovaný nedostatok súčinnosti konajúcich orgánov sociálneho poistenia so žalobcom, čím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
Konanie na kasačnom súde a právne posúdenie veci kasačným súdom
Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 47Sa/4/2018-163 zo dňa 27. septembra 2018 v konaní o kasačnej sťažnosti žalovanej Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny súd“, príp. „kasačný súd“) zrušil postupom podľa § 462 ods. 1 SSP rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/26/2019 zo dňa 27. júna 2022.
S prihliadnutím na odôvodnenie zrušujúceho rozsudku, akcentujúceho predovšetkým na meritórne dôvody a právne závery vyplývajúce z rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 610/2021 z 30. novembra 2021 k otázke účinkov licencie L1A na existenciu statusu samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, možno dospieť k záveru, že dôvodom zrušenia rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 47Sa/4/2018-163 zo dňa 27. septembra 2018 a vrátenia mu veci na ďalšie konanie bolo podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom. Zároveň kasačný súd uviedol, že čo sa týka posúdenia splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase, v konaní nebolo sporným, že príjem žalobcu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2006 bol vo výške 1 006 926,- Sk a za rok 2007 bol vo výške 1 038 099,- Sk, išlo teda o sumu (v oboch rokoch) vyššiu ako zákonom stanovená hranica 91 200,- Sk, resp. 97 200,- Sk. Kasačný súd prijal záver, že uvedený príjem je nutné považovať za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov). Kasačný súd uzavrel, že vždy ide o príjem SZČO, a preto nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. písm. b) alebo d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.decembra 2010.
Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a priebeh administratívneho konania predchádzajúci jeho vydaniu, oboznámil sa s obsahom rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/26/2019 zo dňa 27. júna 2022, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP), za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP a § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. V prejednávanej veci je medzi účastníkmi konania sporné určenie dňa zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby, v nadväznosti na právnu otázku zániku postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby v povolaní lekár, ktorý je držiteľom licencie vydanej Slovenskou lekárskou komorou podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v príslušnom odbore.
V konaní neboli medzi stranami sporné skutočnosti, že žalobca bol od 01.06.2005 držiteľom licencie L1A (č. L1A/TT/0144/05), ktorá bola Slovenskou lekárskou komorou zrušená dňa 26.08.2017. Rovnako medzi stranami neboli sporné skutočnosti, že na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2007/4384 zo dňa 19.11.2007, ktorým bolo zrušené povolenie žalobcu na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (č. TA/2005/1924 zo dňa 08.06.2005), žalobca odo dňa 31.12.2007 ukončil ako SZČO prevádzku zdravotníckeho zariadenia a od 01.01.2008 začal vykonávať lekárske povolanie ako zamestnanec v pracovnom pomere a odborný zástupca v obchodnej spoločnosti prevádzkujúcej zdravotnícke zariadenie, Laudatum s.r.o., IČO: 36 826 421. Podľa názoru žalovanej pre vznik, trvanie a zánik povinného sociálneho poistenia SZČO v povolaní lekár postačuje splnenie podmienky podľa § 5 písm. c) ZSP - existencia oprávnenia posudzovaného lekára na podnikanie podľa osobitného predpisu (t. j. držba licencie L1A ako jeho oprávnenia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) a zároveň dosiahnutie zdaniteľného príjmu v relevantnom období z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti presahujúci zákonom stanovenú hranicu, a to bez ohľadu na to, z výkonu ktorého oprávnenia na podnikanie, resp. realizáciou ktorého oprávnenia na podnikanie podľa osobitného predpisu sa posudzovaný príjem z podnikania dosiahol. Táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom nejednotných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019 z 30. apríla 2019 a sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020. V neskoršom rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 veľký senát najvyššieho súdu vyslovil právny názor, podľa ktorého licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, na základe ktorého je lekár ako držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia. Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takéhoto lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A, a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen § 5 zákona o sociálnom poistení. Uvedené rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 z 30. novembra 2021 odmietol, pretože právne závery veľkého senátu najvyššieho súdu vyslovené v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020 nepovažoval za ústavne neudržateľné. Správny súd dáva do pozornosti, že senáty najvyššieho súdu, t. č. Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sú v zmysle ustanovenia § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi veľkého senátu viazané. Teda v súčasnosti senáty najvyššieho správneho súdu pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzajú z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020, o čom svedčí aj zjednotená rozhodovacia činnosť naprieč celým spektrom senátov
najvyššieho správneho súdu v obdobných veciach určenia vzniku, zmeny alebo zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia lekárov v postavení samostatne zárobkovo činnej osoby v nadväznosti na držbu licencií L1A a L1B týmito lekármi v súvislosti s ich prechodom na výkon lekárskeho povolania v postavení zamestnanca v pracovnom pomere v obchodnej spoločnosti prevádzkujúcej zdravotnícke zariadenie v nadväznosti na ukončenie ich prevádzky zdravotníckeho zariadenia (výkon samostatnej zdravotníckej praxe) v postavení SZČO, za súčasnej držby licencie L1A. V tejto meritórnej otázke je rozhodovanie najvyššieho správneho súdu predvídateľné a správny súd v záujme nastolenia právnej istoty medzi stranami tohto konania pri posúdení právnej otázky účinkov držby licencie L1A lekárom pre účely povinného sociálneho poistenia lekárov v postavení SZČO aplikuje právny názor vyplývajúci, resp. ustálený v ostatnom rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020. Vzhľadom na skutočnosť, že skutkový stav, podstatný pre účely rozhodnutia o nezániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu, nebol medzi stranami sporný, teda ku dňu 31.12.2007, resp. aj po tomto dátume bol žalobca držiteľom licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (predmetná licencia žalobcu č. L1A/TT/0144/05 bola Slovenskou lekárskou komorou zrušená dňa 26.08.2017) a zároveň žalobca za roky 2006 a 2007 dosiahol príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (§ 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov), a to za rok 2006 vo výške 1 006 926,- Sk a za rok 2007 vo výške 1 038 099,- Sk, teda príjmy vyššie ako je pre uvedené obdobia zákonom stanovená hranica 91 200,- Sk, resp. 97 200,- Sk, správny súd, prihliadnuc na vyššie uvedený právny názor najvyššieho správneho súdu k otázke právnych následkov držby licencie L1A lekárom na vznik, trvanie alebo zánik jeho statusu samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v nadväznosti na podmienky vzniku, zmeny a zániku jeho povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia v postavení SZČO v zmysle ustanovení § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 a ods. 4 zákona o sociálnom poistení, dospel k záveru o správnej aplikácii uvedených hmotnoprávnych ustanovení zákona žalovanou na zistený skutkový stav veci. Správny súd vo svojom skoršom rozsudku, ktorý bol v kasačnom konaní zrušený najvyšším súdom, okrem nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k otázke určenia nezániku povinného sociálneho poistenia žalobcu v dôsledku držby licencie L1A a dosiahnutia príjmu z podnikania v relevantnom období nad sumu stanovenú zákonom o sociálnom poistení, za ďalší dôvod zrušenia rozhodnutia žalovanej označil nedostatočne zistený skutočný stav žalovanou a nedostatok súčinnosti konajúcich orgánov sociálneho poistenia so žalobcom. Uvedené zvyšné dva dôvody zrušenia rozhodnutia žalovanej a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa pre účely ďalšieho administratívneho konania sledovali dodatočné doplnenie dokazovania za súčinnosti so žalobcom, ktoré malo smerovať k ozrejmeniu skutočnosti, či v relevantnom posudzovanom období rokov 2006 a 2007 žalobca dosahoval príjem z podnikateľskej činnosti aj na základe poskytovania samostatnej zdravotníckej praxe s využitím licencie L1A. Vzhľadom k tomu, že uvedená skutočnosť nie je pre právne posúdenie podmienok nezániku povinného sociálneho poistenia žalobcu v postavení SZČO podstatná ani právne významná, zotrvávanie na uvedených požiadavkách postráda zmysel a v kontexte zisteného skutkového stavu a správnosti rozhodnutia vo veci samej by zotrvanie na požiadavke doplnenia dokazovania naznačeným smerom bolo neopodstatnené a taktiež by pre žalobcu neprivodilo priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. Správny súd, vychádzajúc z právnych záverov rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/26/2019 zo dňa 27. júna 2022 a z rozsudku veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020, dospel k záveru, že žalovaná za daných okolností prípadu dostatočne zistila skutočný stav veci potrebný na rozhodnutie vo veci samej a tento správne aplikovala na relevantné hmotnoprávne ustanovenia zákona o sociálnom poistení pri určení nezániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu v postavení SZČO dňa 31. decembra 2007, nezistiac také závažné porušenie práv a právom chránených záujmov žalobcu, na základe ktorých by bolo možné vyhovieť žalobnému petitu, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 190 SSP). O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 v spojení s § 467 ods. 3 SSP a v konaní úspešnej žalovanej trovy konania pred správnym súdom a v kasačnom konaní nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by jej trovy konania vznikli, pričom žalovanému orgánu verejnej správy, ktorým žalovaná nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne. Len na margo správny súd dopĺňa, že tunajšiemu súdu bolo dňa 05.08.2022 doručené oznámenie o ukončení právneho zastúpenia žalobcu ním zvolenou advokátkou JUDr. Andreou Hauptvogelovou Hudcovičovou, spolu s dohodou o ukončení právneho zastúpenia zo dňa 03.08.2022, v ktorej sa okrem
iného uvádza poučenie žalobcovi o povinnosti mať v tomto konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach povinné zastúpenie advokátom. V tejto súvislosti správny súd na pravú mieru uvádza, že podľa § 49 ods. 2 písm. b) v spojení s § 6 ods. 2 písm. c) Správneho súdneho poriadku žalobca nemusí byť v tomto konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach zastúpený advokátom (nie je povinné právne zastúpenie žalobcu), a preto (z dôvodu absencie takejto kogentnej zákonnej podmienky konania) správny súd žalobcu na zvolenie si advokáta na zastupovanie v tomto konaní nevyzýval.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).