Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-37-2020.pdf
PDF · 111.11 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/37/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: Q. E., U.. XX.X.XXXX, N. U. H. XXXX, R., zastúpený K. L. O. &. V.. E..A..O.., D. XX, R., proti žalovanému: O. Q. L., B.O.: XX XXX XXX, G. XX, R., zastúpená K.F. L. A. E..A..O.., G. X, R., o určenie neplatnosti uznesenia o vylúčení člena, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 26C/78/2017-221 zo dňa 22.10.2019, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti uznesenia žalovaného zo 14.11.2016 č.132/2016 o jeho vylúčení z organizácie žalovaného a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že je členom Q. O. O. Q. L. H. E., K..E.., (ďalej len Q. O. L. H.), ktorá je organizačnou jednotkou žalovaného a z tohto členstva v Q. O. L. H. je odvodené i jeho členstvo u žalovaného (O. Q. L.). Q. O. L. H. vznikla na základe ustanovenia § 6 ods. 2 písm. e) zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 83/1990 Zb.“). Rozhodnutím Rady žalovaného bol vylúčený z odborovej organizácie žalovaného, čím mu zaniklo aj členstvo v O. L. H., čo je podľa neho neplatné, pretože neexistuje žiaden dôvod pre vylúčenie. Namietal aj to, že žalovaný nemal právomoc rozhodovať o vylúčení člena odborovej organizácie, nakoľko podľa článku 9, bod 4 Stanov O. Q. L. (ďalej len „Stanovy“) o vylúčení člena z odborového zväzu rozhoduje základná organizácia odborového zväzu, a to na základe konania člena, ktoré je v rozpore so stanovami, programom odborového zväzu, pravidlami slušnosti a občianskeho spolužitia. Vylúčenie člena potvrdzuje revízna komisia tejto základnej organizácie odborového zväzu. Mal za to, že žalovaný vylúčením porušil jeho právo slobodne sa združovať a zhromažďovať a zakladať na obranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.
3. Žalovaný namietal, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby a že nemá na požadovanom určení naliehavý právny záujem, pretože môže založiť a združovať sa v takom počte občianskych združení a organizácií, ako uzná za vhodné a rozhodnutie o vylúčení neobmedzuje jeho ústavné právo na združovanie.
4. Súd prvej inštancie vo veci vykonaným dokazovaním zistil, že podľa článku 1 bod 1 až 3 Stanov v znení ich dodatku z 28.9.2016 O. Q.Q. L. je odborovou organizáciou podľa ustanovenia § 9a zákona
č. 83/1990 Zb. predpisov, je právnickou osobou so sídlom v R., G. XX, XXX XX, evidovaný v zozname občianskych združení na G. H. E. A., s pôsobnosťou na území SR. Podľa článku 2 bodu 1 Stanov cieľom odborového zväzu je presadzovať požiadavky svojich členov, obhajovať ich zamestnanecké, mzdové, pracovné, sociálne a kultúrne práva a záujmy, ako aj základné demokratické a občianske práva v súlade s programom odborového zväzu. Podľa článku 3 bodu 1 Stanov odborový zväz sa riadi týmito stanovami, programom odborového zväzu, vnútrozväzovými predpismi a uzneseniami svojich orgánov. Podľa článku 4 bod 1 Stanov členstvo v odborovom zväze je založené na princípoch dobrovoľnosti a individuálnosti. Podľa článku 6 bod 1 Stanov členstvo v odborovom zväze vzniká zaevidovaním člena v základnej organizácii odborového zväzu, po súhlase príslušného orgánu základnej organizácie. Podľa článku 14 bod 2 písm. t) Stanov Rada odborového zväzu schvaľuje návrh na vylúčenie člena. Z pozvánky žalovaného z dňa 28.10.2016 zistil, že dňa 14.11.2016 sa malo konať mimoriadne zasadnutie Rady O. L., na ktorom sa malo rozhodovať o členských právach žalobcu podľa ustanovenia článku 9 bod 4 Stanov. Zásielka s pozvánkou, ktorá bola žalobcovi doručovaná na adresu bydliska, sa dňa 31.10.2016 vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote.
5. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie posúdil podľa ustanovení § 2 ods. 1 a ods. 3, § 3 ods. 3, § 9a zákona č. 83/1990 Zb., § 3 a § 137 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a článku 3 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o slobode združovania a ochrane práva organizovať sa č. 87/1948 (Oznámenie FMZV č. 489/1990 Zb. v spojení s bodom 28 Oznámenia MZV SR č.110/1997 Zb.) a ako prvé považoval za potrebné vyriešiť žalovaným nastolenú otázku právomoci súdu. Vychádzal z ustanovenia čl. 46 Ústavy SR, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR. Vzhľadom na charakter sporu a charakter a druh uznesenia, ktorého neplatnosti sa žalobca domáha, dospel k záveru, že v danej veci má právomoc konať, nakoľko v zmysle judikátu R 82/2002, podľa ktorého pokiaľ súd zistí nedostatok svojej právomoci, musí tu byť iný štátny orgán, ktorému je súd povinný vec postúpiť. Pokiaľ žiaden taký orgán súd nezistí, vec patrí do právomoci súdov.
6. Druhou otázkou, ktorú súd prvej inštancie riešil bolo, aký druh žaloby, resp. aký prostriedok právnej ochrany môže použiť subjekt dotknutý rozhodnutím združenia - odborovej organizácie, založenej a pôsobiacej v zmysle ustanovení zákona č. 83/1990 Zb., inak vyjadrené, či podaná žaloba je správnym prostriedkom ochrany práv žalobcu, resp. či z procesného hľadiska je žaloba prípustná. Výrok o určení neplatnosti rozhodnutia orgánu odborovej organizácie je určovacím výrokom, ide v tejto časti o žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa ustanovenia §137 písm. d) CSP. S ohľadom na ustanovenie § 137 písm. d) CSP, možnosť žalobcu domáhať sa určenia právnej skutočnosti je za účinnosti Civilného sporového poriadku od 1.7.2016 daná iba vtedy, ak by to vyplývalo z osobitného predpisu (napr. určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, určenie neplatnosti dražby, určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti s ručením obmedzeným, určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru). Je tomu tak z dôvodu, že určenie existencie právnej skutočnosti odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav, avšak pri určení právnej skutočnosti rozsudkom sa vyjadruje o tom, čo bolo v minulosti, nie však o tom, čo je v prítomnosti. V danej veci určenie neplatnosti rozhodnutia orgánu združenia o vylúčení nemá výpovednú hodnotu vo vzťahu k aktuálnemu stavu členstva žalobcu, t.j. či toto členstvo aktuálne trvá, a teda, či prípadne medzičasom nezaniklo z iného dôvodu. V prípade podanej žaloby zo žiadneho osobitného predpisu nevyplýva možnosť domáhať sa určenia neplatnosti rozhodnutia orgánu odborovej organizácie ako občianskeho združenia kreovaného podľa zákona č. 83/1990 Zb., a to ani z ustanovení tohto zákona v platnom znení. Žaloba pritom bola podaná dňa 3.5.2017, t.j. za účinnosti nového Civilného procesného poriadku, a preto musí spĺňať požiadavky na ňu kladené týmto procesným poriadkom. Pokiaľ ide o určenie neplatnosti rozhodnutia orgánu odborovej organizácie, nemohla žaloba obstáť z dôvodu jej procesnej neprípustnosti, a z tohto dôvodu nebolo ani potrebné sa zaoberať meritom veci, nakoľko žalobe nebolo možné vyhovieť.
7. Súd prvej inštancie zdôraznil, že Rada odborového zväzu KOVO v zmysle Stanov nie je orgánom spôsobilým robiť v mene zväzu právne úkony (nie je štatutárnym orgánom), preto jej uznesenie nemôže byť právnym úkonom v zmysle ustanovenia § 34 Občianskeho zákonníka. Uznesenie Rady odborového zväzu (obdobne ako napr. uznesenia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti) nemôže byť ani právnym úkonom členov zväzu, pretože uznesenie neprijímajú členovia ako fyzické a právnické osoby, ale prijíma ho orgán odborového zväzu, členovia odborového zväzu sa iba zákonom stanoveným
spôsobom podieľajú na vytváraní rozhodnutia Rady. Z týchto dôvodov považoval uznesenie Rady odborového zväzu za „inú právnu skutočnosť“ a preto nie je možné domáhať sa neplatnosti uznesenia Rady ako právneho úkonu, pričom žiadny zákon neupravuje samostatné konanie o určenie neplatnosti uznesenia orgánu združenia, ktorým je aj odborový zväz.
8. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku konštatoval, že predmetná žaloba z dôvodu procesnej neprípustnosti neobstojí aj preto, že žalobca v konaní nepredniesol dostatočne tvrdenia o tom, že je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keď v žalobe sa v tomto smere obmedzil len na všeobecný odkaz na právnu teóriu bez toho, aby uviedol konkrétne okolnosti prípadu odôvodňujúce existenciu jeho (vlastného, osobného) naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Keďže naliehavý právny záujem musí žalobca v konaní preukázať, i v prípade že by v posudzovanom prípade bol správne formulovaný žalobný petit, teda tento by správne (v intenciách právnej úpravy § 137 písm. c) CSP) znel na určenie práva, bolo by potrebné žalobu zamietnuť aj pre nedostatok naliehavého právneho záujmu. Zdôraznil, že nie je úlohou súdu nahrádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia jednej zo strán sporu (aj čo sa týka tvrdenia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení) vlastným domnienkami, resp. vlastnou úvahou o pravdepodobných dôvodoch pre záver o existencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nakoľko by to bolo v rozpore so zásadou rovnosti strán sporu.
9. Podľa súdu prvej inštancie ďalším podstatným dôvodom na zamietnutie žaloby je nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a chýbajúce zákonného splnomocnenie súdu na vykonanie súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia združenia. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že rozhodnutím Rady žalovaného zo 14.11.2016 bol žalobca vylúčený z odborovej organizácie. Žalovaný je občianskym združením v zmysle ustanovenia § 9a zákona č. 83/1990 Zb. a do jeho činnosti môžu štátne orgány zasahovať len v medziach zákona. Združuje fyzické osoby ako svojich členov za účelom presadzovania ich požiadaviek, obhajovania ich zamestnaneckých, mzdových, pracovných, sociálnych a kultúrnych práv a záujmov, a to na princípe dobrovoľnosti. Súd v civilnom sporovom konaní nemôže preskúmavať rozhodnutia a postup orgánov žalovaného, ktoré sa spravujú jeho internými predpismi a nie všeobecne záväznými právnymi normami. Ingerencia štátu do postavenia a činnosti žalovaného sa spravuje normami verejného práva, a to predovšetkým zákonom č. 83/1990 Zb. s cieľom ochrany verejného záujmu spoločnosti. Súd v nadväznosti na uvedené skonštatoval, že civilné sporové konanie slúži na ochranu ohrozeného alebo porušeného súkromného subjektívneho práva.
11. Žalobca si v tomto konaní neuplatnil ochranu svojho súkromného subjektívneho práva daného právom objektívnym (hmotnoprávneho nároku), pretože právo na členstvo v konkrétnom občianskom združení (odborovej organizácii) nie je súkromným subjektívnym právom žalobcu, čo napokon i sám žalobca potvrdil v konaní tým, že poukazoval na porušovanie ústavného práva na slobodu združovania. Postup žalovaného v otázkach členstva sa spravuje jeho internými predpismi, ktoré ale nemajú všeobecne záväzný charakter a teda nepredstavujú objektívne právo. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že žalobca v danom prípade nezvolil vhodný procesný prostriedok svojej ochrany aj z toho dôvodu, že nemá právny nárok na členstvo u žalovaného vymáhateľný v civilnom súdnom konaní, keďže takéto súkromné subjektívne právo mu nevyplýva zo žiadnej hmotnoprávnej normy objektívneho práva. Zákon č. 83/1990 Zb. ani žiadny iný zákon nepredpokladá preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov združenia (odborového zväzu) súdom v civilnom sporovom konaní, a to práve z dôvodu, že tieto sú internou záležitosťou združenia (odborového zväzu). Do 30.6.2016 bolo súčasťou právneho poriadku SR ustanovenie § 15 zákona o združovaní, ktoré upravovalo súdnu ochranu v súvislosti so združovaním občanov v zmysle zákona o združovaní. Od 1.7.2016 však takéto ustanovenie v našom právnom poriadku neexistuje, čo je zároveň prejavom základného princípu združovania - princípu dobrovoľnosti. V tejto súvislosti poukázal súd aj na ustanovenie článku 3 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o slobode združovania a ochrane práva organizovať sa č. 87/1978, ktorý má v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi. Podporne poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 455/2011, ktorého závery sú aplikovateľné aj v našej súdnej praxi. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia „právo člena združenia právnických osôb na súdnu ochranu musí byť založené zákonom a bez takéhoto splnomocnenia nemôže súd do vnútorných záležitostí právnických zoskupení zasahovať. Nakoľko pre združenie podľa ustanovenia § 20f Občianskeho zákonníka nie je splnomocnenie k súdnemu zásahu do vnútorného života združenia zakotvené ani v Občianskom zákonníku, ani v inom zákone, či stanovách združenia a toto splnomocnenie nevyplýva ani z ustanovenia § 4 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje ochranu práv vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov založených Občianskym zákonníkom, a nie z vnútorných predpisov
záujmových združení právnických osôb, chýba podmienka právomoci súdu k zásahu do vnútorného života združenia formou prejednania žaloby, ktorá bola podaná. Zo žiadneho ustanovenia platného práva nevyplýva oprávnenie člena združenia právnických osôb domáhať sa prieskumu, respektíve zvrátenia rozhodnutia orgánov združenia právnických osôb“ (rovnako rozsudok Krajského súdu v Trnave z 15.4.2017 sp.zn. 10Co/263/2016).
12. Nakoľko súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu procesnej neprípustnosti podanej žaloby, nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a absencie zákonného splnomocnenie súdu na vykonanie súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia združenia, s poukazom na zásadu hospodárnosti konania nevykonal ďalšie dokazovanie v merite veci navrhované žalobcom.
13. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 CSP a úspešnému žalovanému priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
14. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť, resp. ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa neho záver súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie vychádza z nesprávnych skutkových zistení. Predmetom sporu je určenie neplatnosti uznesenia o vylúčení z odborovej organizácie žalovaného, preto mu nie je zrejmé, ako mohol súd dospieť k záveru, že spornou nie je skutočnosť, že bol vylúčený. Jedinou skutočnosťou, ktorá nebola medzi stranami sporná, je skutočnosť, že došlo k vydaniu predmetného uznesenia, ktorým mal byť vylúčený z odborovej organizácie žalovaného. Predmetné rozhodnutie je podľa neho ničotným právnym aktom, nakoľko jeho vydaním došlo k porušeniu jeho základných práv garantovaných tak zákonom č. 83/1990 Zb., ako aj samotnou Ústavou SR. Právo slobodne sa združovať patrí medzi práva prvej generácie ľudských práv; toto právo nesporne zahŕňa aj právo združovať sa v konkrétnej organizácii. Uviedol, že v danej veci je potrebné dôsledne odlišovať situáciu, ktorá je riešená v predmetnom spore, teda, že už bol členom a zo strany žalovaného došlo k jeho vylúčeniu, od situácie, kedy by sa márne snažil stať sa členom nejakej organizácie. Naliehavosť jeho záujmu na požadovanom určení je daná konaním žalovaného, ktorý mu na jednej strane upiera výkon členských práv, avšak na druhej strane porušil a do dnešného dňa porušuje jeho základné ľudské právo združovať sa. Argument súdu prvej inštancie, že „nemá právny nárok na členstvo u žalovaného vymáhateľný v súdnom konaní“ nemôže obstáť, nakoľko v tomto prípade nešlo o situáciu, že by sa márne uchádzal o členstvo v organizácii žalovaného a tento by ho za člena z akýchkoľvek dôvodov neprijal. Bol riadnym členom odborovej organizácie žalovaného, dokonca bol zvoleným funkcionárom vo výbore základnej organizácie žalovaného, do ktorej ho zvolili členovia odborovej organizácie, aby zastával ich práva, ako členov odborovej organizácie. V danom spore existuje situácia rozporná so zákonom, keď mu žalovaný upiera právo združovať sa v organizácii, v ktorej riadne pôsobil. Z uvedeného dôvodu bol presvedčený, že súd prvej inštancie neexistenciu naliehavého právneho záujmu nesprávne právne posúdil, keď nezohľadnil Ústavou SR garantované právo združovať.
15. K záveru súdu prvej inštancie o procesnej neprípustnosti žaloby poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 455/2011, v odôvodnení ktorého súd riešil otázka možnosti, resp. nemožnosti domáhať sa práva na súdnu ochranu u člena združenia právnických osôb, ktoré sa riadia Občianskym zákonníkom platným v Českej republike. Aj v prípade nedostatku zákonného splnomocnenia na konanie súdy v Českej republike posudzujú, či pri vydávaní rozhodnutia nedošlo k porušeniu zákona. Poukaz súdu na rozhodnutie vydané Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 10Co/263/2016, podľa neho nebol namieste, pretože v danom konaní bola riešená otázka platnosti, resp. neplatnosti rozhodnutia neziskovej organizácie, a nie o vzťah člena združenia, resp. odborovej organizácie a tejto odborovej organizácie, navyše zásadným dôvodom pre zamietnutie žaloby v danom prípade bola tá skutočnosť, že existuje iný zákonný opravného prostriedku a to správna žaloba, ktorú však on nemá a tak jediná možnosť opravného prostriedku, resp. ochrany jeho práv je podanie žaloby na súd. Poukázal na ustanovenie článku 3 ods. 2 a článku 8 ods. 1 Dohovoru medzinárodnej organizácie práce o slobode združovania a ochrane práv odborovo sa organizovať č. 87/1948, z ktorého je zrejmé, že občianske združenia, resp. odborové organizácie majú dosť širokú autonómiu čo sa týka vypracovania vlastných stanov a pravidiel fungovania, avšak nesmú sa vo svojej podstate priečiť zákonom a tieto zároveň svojim konaním musia dodržiavať. Dohovor, ktorého zmluvnou stranou je aj Slovenská republika, má v zmysle ustanovenia článku 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi
v Slovenskej republike; priamo ustanovenia Dohovoru splnomocňujú súd na výkon ochrany jeho základných zákonných a ústavných práv. V nadväznosti na uvedené neobstojí argument súdu prvej inštancie, že súd v civilnom sporovom konaní nemá právomoc preskúmavať rozhodnutia a postupy orgánov žalovaného, ktoré sa spravujú jeho internými predpismi a nie všeobecne záväznými právnymi normami, nakoľko ak neexistuje iný orgán, súd musí preskúmavať ich súlad so všeobecne záväznými právnymi normami. Poukázal tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR 12.9.2017 sp. zn. 1 KO 34/2016, ktorým rozhodol kompetenčný spor medzi Okresným súdom Bratislava II a Krajským súdom v Bratislave, v ktorom jasne uviedol, že vecne a miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii je Okresný súd Bratislava II; záver, ku ktorému dospel súd prvej inštancie v tejto veci, je tak nesporne naplnením denegatio iustitiae.
16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie žiada ako vecne správny potvrdiť. Podľa jeho názoru v odvolaní nie sú uvedené žiadne nové, či relevantné argumenty a žalobca v ňom opakuje už prezentované stanoviská, resp. prednáša svoje právne závery o práve združovať sa, s ktorými sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dôkladne vysporiadal. Poukázal na to, že súd prvej inštancie sa neobmedzil iba na konštatovanie, že žaloba je neprípustná, resp. že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení (čo bolo primárnym a sekundárnym dôvodom na neúspech žalobcu), ale vysvetlil aj ďalšie dôvody, pre ktoré by bola neúspešná aj vo veci samej, pokiaľ by označené nedostatky žaloby hypoteticky odstránil, resp. by neexistovali. Rozlišovanie medzi tým, kedy by sa žalobca len snažil byť členom nejakého združenia a kedy už bol jeho členom a bol z neho následne vylúčený, predstavuje nepochopenie a vnášanie zmätku do celej kauzy, bez akéhokoľvek logického základu. Poukázal na to, že žalobca neuviedol, s ktorým konkrétnym ustanovením má byť rozhodnutie o jeho vylúčení v rozpore. V zákone o združovaní a ani v Ústave SR nie je uvedené, že združenie nesmie za žiadnych okolností vylúčiť svojho člena a žalobca neuviedol ani to, ktoré konkrétne ustanovenie stanov je v rozpore s akým konkrétnym ustanovením označených právnych noriem. V zákone o združovaní a ani v Ústave SR nie je uvedené, že združenie si nesmie vytvoriť interne v stanovách systém, na základe ktorého bude svojich členov vylučovať, a to aj keby mal byť tento interný systém založený na absolútnej arbitrárnosti. Dokonca samotné členstvo v odboroch žalovaného je založené na tom, že členovia sú/boli zamestnaní u konkrétneho zamestnávateľa, kde odborová organizácia pôsobí. Tým, že žalobcu vylúčili nedošlo k zásahu do žiadneho zákona, ani rozporu s ním a súd nesmie preskúmavať interné normy a záležitosti združenia - čo priznáva aj sám žalobca. Súdy pri posudzovaní vecí pripúšťajú (bolo to za starej právnej úpravy, čo môže byť taktiež určujúce pre rozdielne závery v aktuálnej situácii), aby sa interné právne predpisy a akty preskúmavali, pokiaľ by boli v rozpore so zákonom, s čím žalobca ani nepolemizuje. Túto premisu ale zjavne nevie alebo nechce správne uchopiť, keďže rozpor so zákonom musí byť konkretizovaný. Záverom poznamenal, že žalobca si zamieňa aj právo žalovať s právom byť v spore úspešný a vecnou príslušnosťou súdu, pričom vecná príslušnosť súdu neznamená, že súd musí podanej žalobe vyhovieť.
17. Žalobca v odvolacej replike zopakoval dôvody svojho odvolania. Zopakoval, že vydaním uznesenia, ktorým mal byť vylúčený z odborovej organizácie, došlo k porušeniu jeho základných Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami garantovaných práv. Uviedol, že občianske združenia, resp. odborové organizácie majú relatívne širokú mieru autonómie čo sa týka pravidiel ich fungovania, avšak ich stanovy sa nesmú vo svojej podstate priečiť zákonom a rovnako musia svojim konaním zákony dodržiavať. Opätovne poukázal na skutočnosť, že vnútorný chod združenia musí byť riadený v zmysle stanov združenia a v zmysle ochrany základných ľudských práv garantovaných Ústavou SR a práva združovať sa je súd oprávnený preskúmavať stanovy i ďalšie nadväzujúce interné dokumenty občianskeho združenia z hľadiska ich súladu so zákonom, tiež predpismi vyššej právnej sily, s právnymi princípmi i všeobecnými právnymi zásadami. V prípade stanov občianskeho združenia ide o prejav zmluvnej autonómie členov, to však neznamená, že by stanovy ako lex contractus nemuseli rešpektovať obsah, zmysel i účel všeobecných ustanovení zákona o združovaní, a to najmä práva združovať sa. Rovnocennou zložkou práva slobodne sa združovať je aj oprávnenie člena zotrvať v združení; tým sa v žiadnom prípade nesnaží tvrdiť, že člen združenia nemôže byť za žiadnych okolností z daného združenia vylúčený, avšak takýto akt musí zodpovedať požiadavkám zákonnosti.
18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario, dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je vecne správny, preto ho v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.9.2022 (§ 219 ods. 3 CSP).
19. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a žalovaného prednesených na jeho obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o neprípustnosti žaloby na určenie neplatnosti uznesenia žalovaného č. 132/2016 zo 4.11.2016 o vylúčení žalobcu z organizácie žalovaného.
20. Pretože sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP) a v podrobnostiach poukazuje na vyčerpávajúce skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie zoširoka vysporiadal so všetkými aspektmi predmetnej žaloby. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav veci, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z ktorých vyvodil právne závery a náležite vysvetlil prečo považoval žalobu za nedôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s ustanovením čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky stanovené § 220 ods. 2 CSP. Za porušenie základného práva zaručeného ustanovením čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011).
21. Podľa ustanovenia § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
22. Zvolený prostriedok právnej ochrany žalobcu odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie vyhodnotil ako procesne neprípustný; žalobca v danej veci totiž nežiadal o určenie existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo práva (členstva v organizácii žalovaného), ale o určenie neplatnosti rozhodnutia o jeho vylúčení z organizácie žalovaného. Nešlo teda o určovaciu žalobu zodpovedajúcu ustanoveniu § 137 písm. c) CSP, lebo sa netýkala existencie alebo neexistencie práva alebo právneho vzťahu, vyplývajúceho z opisovaných skutkových okolností o jeho členstve v organizácii žalovaného a nemala oporu ani v žiadnom inom ustanovení platného práva. Pri inej súkromnoprávnej žalobe podľa ustanovenia § 137 písm. d) CSP musí z konkrétneho hmotnoprávneho vzťahu vyplývať logický dôvod, prečo je potrebné, aby súd určil právnu skutočnosť. Dôvodom je väčšinou to, že rozhodnutie súdu je osobitnou podmienkou, že sa na právny úkon hľadí ako na neplatný; v posudzovanej veci však takýto zákonný dôvod absentuje. K poukazu žalobcu na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 20.10.2011 sp. zn. 28 Cdo 455/2011 odvolací súd uvádza, že na jeho základe nie je možné dospieť k záveru o procesnej prípustnosti predmetnej žaloby, pretože sa v ňom výslovne uvádza, že na to, aby mohol súd preskúmavať rozhodnutia žalovaného vyžaduje splnomocnenie v zákone, ktoré v tomto prípade v právnom poriadku SR (zákone o združovaní, Občianskom zákonníku, či v inom právnom predpise) dané nie je, pričom uvedené neznamená, že súd nemá právomoc na rozhodovanie, tak ako to konštatoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí o vecnej a miestnej príslušnosti súdu prvej inštancie na prejednanie sporu.
23. Vzhľadom na to, že žalobca v odvolaní neuviedol skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a odvolací súd ním uvádzané tvrdenia nepovažoval za také, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s jeho ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).