Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17C-336-2015.pdf
PDF · 145.48 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/336/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín v právnej veci navrhovateľa: maloletý F. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. nad V., ul. O. XXXX/XX, v konaní zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Trenčín, proti odporcom: 1. F. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. nad V., ul. O. XXXX/XX, tohto času bytom L. nad V., ul. O. XXXX/XX, 2./ D.. L. F., X.., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. nad V., ul. O. XXXX/ XX, o prípustnosti zapretia otcovstva, sudcom JUDr. Erikom Kačmárom, takto
rozhodol:
I. Súd návrh z a m i e t a .
II. Odporcom súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresnému súdu Trenčín bol dňa 18.09.2015 doručený návrh maloletého navrhovateľa, zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce sociálnych vecí a rodiny Trenčín, ktorým sa proti odporcom domáha, aby súd rozhodol, že zapretie otcovstva odporcu v 1. rade voči navrhovateľovi je prípustné. Tento návrh odôvodnil tým, že rodičom maloletého navrhovateľa uplynula lehota na podanie návrhu na zapretie otcovstva k nemu. Manželstvo odporcov bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp.zn. 31P/288/2012 zo dňa 21.05.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.06.2013. Maloletý navrhovateľ bol zverený do osobnej starostlivosti matky, teda odporkyne v 2. rade. Dňa 08.06.2015 sa na Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Trenčín dostavila odporkyňa v 2. rade, ktorá uviedla, že v čase rozhodnom pre splodenie navrhovateľa sa intímne stýkala len s pánom F. Z.. Ako otec navrhovateľa je však uvedený odporca v 1. rade, pričom počas trvania manželstva mu dvaja nezávislí lekári potvrdili jeho neplodnosť. S umelým oplodnením odporca v 1. rade nesúhlasil. V zmysle Dohovoru o právach dieťaťa má každé dieťa právo poznať svojich biologických rodičov. Z uvedených dôvodov je v záujme maloletého navrhovateľa, aby súd začal konanie o prípustnosť zapretia otcovstva.
Súd v konaní ustanovil maloletému navrhovateľovi kolízneho opatrovníka a obom odporcom doručil návrh na začatie konania do vlastných rúk.
Odporca v 1. rade sa k návrhu písomne nevyjadril.
Odporkyňa v 2. rade sa k návrhu písomne vyjadrila (po vykonaní pojednávania) v podaní z 28.12.2015 kde uviedla, že odporca priznal, že od počiatku mal pochybnosti o svojom otcovstve. Uviedol, že podľa lekárskeho vyšetrenia je neplodný a možnosťou splodenia dieťaťa v jeho prípade je len asistovaná reprodukcia, čiže umelé oplodnenie. Taktiež uviedol, že možnosť splodenia dieťaťa prirodzenou cestou bola u neho vylúčená a Centrum asistovanej reprodukcie nenavštívil. Odporca v 1. rade tak od počiatku vedel, že je vylúčené, aby bol biologickým otcom navrhovateľa. Odporkyňa spolu s odporcom spoločne vychovávali navrhovateľa len dva roky, a to do roku 2012, kedy sa odporca v 1. rade odsťahoval zo
spoločnej domácnosti, pričom v máji 2013 bolo ich rozvedené. Biologickým otcom navrhovateľa je pán F. Z., s ktorým mala odporkyňa v 2. rade v roku 2009 intímny pomer. Biologický otec navrhovateľa bol v tom čase čerstvým vdovcom s mal. dcérkou a odporkyňa bola stále vydatá, a preto sa rozhodli ich vzťahy v tom čase nekomplikovať. S biologickým otcom navrhovateľa sa stretla až po svojom rozvode, pričom od februára 2014 majú partnerský vzťah. V novembri 2014 sa zasnúbili a vedú spoločnú domácnosť. Biologického otca má navrhovateľ rád, oslovuje ho tato a jeho dcérku Natálku oslovuje sestra. Odporca v 1. rade prirodzenou cestou nemôže počať svoje dieťa, a preto sa upäl na navrhovateľa, aj keď vie, že tento nie je a nemôže byť jeho synom. Nepopiera, že navrhovateľ má citový vzťah aj k odporcovi v 1. rade, avšak tento sa snaží si maloletého pripútať benevolentnou výchovou a zakupovaním veľkého množstva darčekov, čo ona nepovažuje za správne. Podľa jej názoru tak odporca koná v snahe ešte viac si získať jej syna, pretože je vylúčené, že by v budúcnosti bol otcom iného dieťaťa (s výnimkou osvojenia). Jeho konanie považuje za sebecké a egoistické, pretože sa snaží pripútať dieťa, ktoré síce dva roky vyrastalo v spoločnej domácnosti s ním, ale u ktorého od počiatku vie, že nie je jeho otcom. Navrhovateľ má podľa čl. 7 Dohovoru o právach dieťaťa právo poznať svoj pôvod, svojich rodičov a má právo na ich starostlivosť. Pritom biologický otec navrhovateľa s nimi žije v spoločnej domácnosti, o navrhovateľa sa stará a podieľa sa na jeho výchove. Nie je v záujme navrhovateľa vytvárať ilúziu a domnenie, že jeho skutočným otcom je odporca v 1. rade, keď tomu tak nie je, o čom odporca v 1. rade vie od počiatku, zvlášť, keď biologický otec navrhovateľa je známy, má k nemu citový vzťah a podieľa sa na jeho výchove. Navrhovateľ sa narodil dňa 19.07.2010. Odporca v 1. rade hneď od narodenia navrhovateľa (pri ktorého narodení bol prítomný) vedel, že nie je jeho otcom. Podľa v tom čase platného a účinného ustanovenie § 86 ods. 1 Zákona o rodine odporcovi v 1. rade začala dňa 19.07.2010 plynúť trojročná lehota na zapretie otcovstva. Ustanovenie § 86 ods. l Zákona o rodine na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 1/2010 zo dňa 20.04.2010, dňa 08.09.2011, stratilo účinnosť, a keďže Národná rada Slovenskej republiky neuviedla toto ustanovenie zákona o rodine do súladu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd, stratilo po 6 mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, t.j. dňa 09.03.2012, platnosť. Pri aplikovaní ustanovení, či už Zákona o rodine, resp. uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP"), je potrebné nielen rigídne a formálne aplikovať právnu normu, ale vychádzať aj z účelu danej právnej normy. Vyššie uvedený nález ústavného súdu sp.zn. PL. ÚS 1/2010 rozhodol o nesúlade ustanovenia § 86 ods. 1 Zákona o rodine s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dôvodom, pre ktorý tak rozhodol bola tá skutočnosť, že manžel matky, ktorej sa narodilo dieťa, mal možnosť zaprieť svoje otcovstvo len v lehote troch rokov odo dňa, kedy sa dozvedel, že sa jeho manželke narodilo dieťa. Takýto domnelý otec, resp. manžel matky, však po uplynutí tejto trojročnej lehoty mohol získať odôvodnené pochybnosti, že nie je biologickým otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke. V tejto súvislosti je potrebné rozlišovať takéto prípady od prípadov, kedy manžel matky už pri narodení dieťaťa má pochybnosti o tom, že je otcom dieťaťa. Na túto skutočnosť poukázal v predmetnom náleze aj samotný ústavný súd. Aj v rozhodnutiach ESĽP je potrebné oddeliť prvú skupinu rozhodnutí ESĽP, v ktorých tento súd konštatoval, že k porušeniu čl. 8 Dohovoru nedošlo, a tá sa týka prípadov, keď domnelý otec od momentu, keď sa o narodení dieťaťa dozvedel, vedel, že nie je otcom, alebo mal pochybnosti o svojom otcovstve, ale nevyužil možnosť poprieť otcovstvo v ustanovenej lehote (napr. rozhodnutia Yildrim proti Rakúsku, Rasmussen proti Dánsku, Kňákal proti Českej republike). Druhú skupinu rozhodnutí ESĽP tvoria prípady, v ktorých otec nemal dôvod pochybovať o svojom otcovstve a o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že nie je otcom dieťaťa, sa dozvedel až po uplynutí ustanovenej lehoty a nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy na zapretie otcovstva. V týchto prípadoch ESĽP vyslovil, že došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru (napr. rozhodnutia Shofman proti Rusku, Mizzi proti Malte, Paulík proti Slovenskej republike). O takýto prípad sa v však nejedná v posudzovanom prípade. Odporca v 1. rade si musel byť vedomý už pri narodení navrhovateľa, že nie je jeho biologickým otcom. Aj keby bola pri najlepšej vôli pripustená teória odporcu v 1. rade, že "zázraky sa dejú", tak mal pochybnosti o svojom otcovstve. Aj ESĽP pri aplikácii čl. 8 Dohovoru posudzuje odlišne prípady vedomého založenia vzťahu otca a dieťaťa alebo nepopretia otcovstva právnym otcom v zákonom ustanovenej zapieracej lehote, napriek vedomosti právneho otca, že nie je biologickým otcom dieťaťa, resp. existencie pochybností týkajúcich sa jeho otcovstva k dieťaťu a prípady, keď právny otec svoje otcovstvo popiera po uplynutí zapieracej lehoty počas plynutia, ktorej nemal vedomosť, že nie je biologickým otcom dieťaťa. Ústavný súd prijal vyššie uvedený nález z dôvodu zabezpečenia právnej ochrany manžela matky, ktorý sa po uplynutí trojročnej zapieracej lehoty, ktorá začína plynúť dňom, keď sa ako manžel matky dozvedel o narodení dieťaťa, nebol poskytnutý žiadny účinný prostriedok nápravy na zapretie otcovstva. V takomto postavení však nie je odporca v 1. rade a nikdy nebol, pretože vzhľadom na svoju neplodnosť a neschopnosť splodiť
dieťa prirodzenou cestou, už v okamihu, keď sa dozvedel, že sa odporkyni v 2. rade narodilo dieťa, navrhovateľ musel mať minimálne pochybnosti o svojom otcovstve. Podľa § 119b ods. 1 Zákona o rodine ak sa manžel alebo jeho opatrovník do 31. decembra 2015 dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že manžel je otcom dieťaťa, ktoré sa po 7. septembri 2008 narodilo jeho manželke, môže manžel alebo jeho opatrovník na súde zaprieť, že manžel je otcom tohto dieťaťa do 31. decembra 2018, ak sa v tejto veci nezačalo konanie pred 1. januárom 2016. Odporkyňa v 2. rade je toho právneho názoru, že slovné spojenie "ak sa ak sa v tejto veci nezačalo konanie pred l. januárom 2016" nie možné vykladať izolovane, len na konanie o zapretí otcovstva na základe návrhu manžela matky, ale zákonodarca tým mal na mysli celkovo konanie o zapretie otcovstva, ktoré v prípade, že tento návrh podáva dieťa v zmysle § 96 ods. l Zákona o rodine, má dve štádia - konanie o prípustnosti zapretia otcovstva a samotné zapretie otcovstva. Pokiaľ by sme prijali právny názor vyslovený súdom na pojednávaní dňa 03.11.2015 o tom, že po zverejnení Nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2010 zo dňa 20.04.2011 v Zbierke zákonov dňa 08.09.2011 odporcovi v 1. rade ako manželovi matky nebežala lehota na zapretie otcovstva, tak navrhovateľ, resp. akékoľvek iné dieťa by nemohlo vôbec od roku 2011 podať návrh na zapretie otcovstva, pretože odporcovi v 1. rade (a ani akémukoľvek inému manželovi matky) by vôbec nebežala lehota na zapretie, tým pádom by mu ani neuplynula a dieťa, ktoré môže podať svoj návrhu na zapretie otcovstva až po uplynutí lehoty obom rodičom by od roku 2011, v roku 2012, v roku 2013, v roku 2014 až do 31.12.2015 vôbec nemohlo podať návrh na zapretie otcovstva. Maloletý Maxim má v súčasnej dobe takmer 5,5 roka. Odporkyňa v 2. rade s odporcom v 1. rade a navrhovateľom žila v spoločnej domácnosti iba dva roky. Od roku 2013 sú právoplatne rozvedení. Odporkyňa v 2. rade žije viac ako rok v partnerskom vzťahu s biologickým otcom navrhovateľa, ktorý sa k navrhovateľovi hlási, podieľa sa na jeho výchove a navrhovateľ má k nemu vytvorený citový vzťah. Spoločne s dcérou biologického otca navrhovateľa tvoria harmonickú rodinu. Existuje pochybnosť, či skutočne je v záujme maloletého, aby mal odporca v 1. rade, ktorý už pri narodení navrhovateľa mal pochybnosť či je jeho biologickým otcom navrhovateľa, lehotu na zapretie otcovstva do 31.12.2018. Takisto či je v záujme navrhovateľa, aby musel čakať ďalšie tri roky, kým sa vyrieši otcovstvo k jeho osobe, ktoré odporca v 1. rade nesporne využije na ďalšie pripútanie si navrhovateľa, súc si vedomý, že vlastné deti nemôže mať, čo preukázal už aj v konaní o rozšírenie styku vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 31P/124/20 14. Pritom samotný ústavný súd v uvedenom náleze uviedol: "Narodením dieťa vstupuje bez svojho vedomia a vôle do právnych vzťahov v pozícii slabšieho subjektu. S ohľadom na svoju fyzickú i psychickú nezrelosť dieťa nemá možnosť samo vystupovať v právnych vzťahoch v záujme ochrany svojich práv a záujmov. Štát preto právam dieťaťa poskytuje zvláštnu ochranu, ktorá sa odzrkadľuje aj v rámci jeho právneho poriadku poskytujúceho dieťaťu prostredníctvom vnútroštátnych právnych noriem, ale i medzinárodných zmlúv špecifický „ochranný status“. V dôsledku uprednostňovania záujmu dieťaťa (resp. práv dieťaťa) v právnych vzťahoch pred záujmami iných osôb nadobúdajú práva dieťaťa charakter privilegovanosti.“
Súd na rozhodnutie o návrhu nariadil pojednávanie, ktorého sa zúčastnil kolízny opatrovník maloletého navrhovateľa a odporcovia v 1. a 2. rade.
Kolízny opatrovník navrhovateľa na pojednávaní uviedol, že sa plne pridržiava písomného návrhu, základom ktorého je právo navrhovateľa poznať svojho biologického rodiča, pričom predpoklad na podanie návrhu, a to uplynutie lehoty rodičov na zapretie otcovstva bol splnený. Skutočnosť, že odporcovi v 1. rade uplynula lehota na zapretie otcovstva vychádza z tvrdenia odporkyne v 2. rade, že obom rodičom uplynula lehota na zapretie otcovstva. Odporkyňa v 2. rade sa dostavila na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín prvý krát za účelom podania podnetu na podanie návrhu o prípustnosti zapretia otcovstva dňa 11.03.2014, pričom neuviedla skutočného biologického otca navrhovateľa, v dôsledku čoho úrad návrh o prípustnosti zapretia otcovstva nepodal.
Právna zástupkyňa odporcu v 1. rade na pojednávaní uviedla, že navrhuje, aby súd návrh navrhovateľa zamietol. Odporca v 1. rade nespochybňuje právo navrhovateľa, ktoré mu zaručuje Dohovor o práve dieťaťa, a to právo poznať svojho biologického rodiča, avšak v danom prípade prevyšuje záujem na dosiahnutí tohto práva, záujem dieťaťa na udržaní doterajších rodičovských väzieb otca k nemu. Iniciátorom tohto konania je matka navrhovateľa, odporkyňa v 2. rade. Podnetom na toto konanie je podľa odporcu v 1. rade to, že sa v inom konaní pred Okresným súdom Trenčín domáha zmeny úpravy styku s navrhovateľom. V minulosti až doteraz navrhovateľa vychovávali obaja rodičia. Je potrebné udržať vzťah navrhovateľa a odporcu v 1. rade pre jeho zdravý vývoj, nakoľko medzi nimi existujú silné citové väzby. Maloletý o tomto konaní nič nevie. Matka mala možnosť využiť svoje právo na zapretie
otcovstva v zákonnej lehote, avšak toto právo nevyužila, pričom zapretie otcovstva v minulosti by nepredstavovalo taký zásah, akým je zapretie otcovstva v súčasnosti, vzhľadom k tomu, že navrhovateľ je starší, citlivejší a vníma skutočnosti. Maloletý navrhovateľ má rovnako rád oboch rodičov, žiadneho z nich neuprednostňuje, čo vyplynulo aj z jeho psychologického vyšetrenia. Jeho potenciálny biologický otec je pre neho emočne, citovo menej významný. Ako otca vníma odporcu v 1. rade a nie inú osobu. Potencionálneho biologického otca vníma ako priateľa jeho matky, odporkyne v 2. rade. Lehota na zapretie otcovstva k navrhovateľovi odporcovi v 1. rade neuplynula, nakoľko nebola stanovená, pričom odporca v 1. rade nemá záujem na zapretí otcovstva. Navrhovateľ keď bude mať záujem vo vyššom veku poznať pravdu, bude mať právo podať si návrh sám.
Právna zástupkyňa odporkyne v 2. rade na pojednávaní uviedla, že odporkyňa v 2. rade plne súhlasí s návrhom, nakoľko odporca v 1. rade nie je biologickým otcom navrhovateľa, nakoľko je neplodný, čo je nesporné. Tejto skutočnosti si bol vedomý už v roku 2005, kedy podstúpil vyšetrenie v zahraničí a v roku 2009, kedy podstúpil vyšetrenie na Slovensku. V období rozhodnom pre počatie navrhovateľa sa odporcovia spolu intímne nestýkali, z toho vyplýva, že odporca v 1. rade mal vedomosť, že nie je biologickým otcom navrhovateľa, rovnako tak odporkyňa v 2. rade. Nie je pravdou to, že by odporcovia spoločne vychovávali navrhovateľa až doteraz. Trvalo to iba dva roky. V spoločnej domácnosti žili do roku 2012. V júli 2013 uplynula odporkyni v 2. rade lehota na uplatnenie si práva na zapretie otcovstva. V tom čase odporkyňa v 2. rade prežívala emočne náročné obdobie, nakoľko v máji 2013 bolo jej manželstvo rozvedené. Nie je pravdou to, čo uviedol odporca v 1. rade, že je iniciátorkou tohto konania z dôvodu, že si odporca podal návrh na úpravu styku s navrhovateľom, ale to, že žije spoločne s biologickým otcom navrhovateľa a chcú si vytvoriť rodinu. Navrhovateľ biologického otca a zároveň partnera odporkyne v 2. rade oslovuje tato a má k nemu dobrý citový vzťah. Je dôležité, aby navrhovateľ poznal svojho biologického otca, obzvlášť ak sa tento k nemu hlási a pristupuje k jeho výchove. Konanie o úprave styku nie je doposiaľ právoplatne skončené. Odporkyňa v 2. rade s rozsudkom v tejto veci nesúhlasí. Správu, na ktorú poukazuje odporca v 1. rade o psychologickom vyšetrení navrhovateľa nie je možné považovať za psychologický posudok, ale len za správu zo psychologického vyšetrenia. Vyšetrenie prebiehalo bez prítomnosti odporkyne v 2. rade. Je v ňom takisto uvedené, že navrhovateľ pozitívne vníma partnera odporkyne v 2. rade, teda svojho biologického otca a jeho dcéru. Odporkyňa v 2. rade s biologickým otcom žijú spoločne už 1,5 roka a chcú si vytvoriť rodinu. Navrhovateľ vníma matku ako ústrednú postavu vo svojom živote a odporca v 1. rade je u neho na druhom mieste. Odporkyňa v 2. rade zvýrazňuje právo dieťaťa poznať svojho biologického rodiča a má za to, že sú splnené všetky zákonné predpoklady uvedené v § 96 Zákona o rodine na vyslovenie prípustnosti zapretia otcovstva. Návrhu je potrebné vyhovieť, aby nebol zmätok v živote navrhovateľa. Maloletý navrhovateľ sa narodil 19.07.2010, kedy bolo platné a účinné pôvodné ustanovenie § 86 ods. 1 Zákona o rodine, a to, že v roku 2011 bolo toto ustanovenie zrušené, nemôže mať vplyv na to, že odporca v 1. rade si mohol podať návrh na zapretie otcovstva, lebo v čase narodenia navrhovateľ mal vedomosť o tom, že je neplodný. V čase narodenia maloletého navrhovateľa začala plynúť odporcovi v 1 rade lehota na zapretie otcovstva.
Súd v konaní vykonal dokazovanie výsluchom odporcov a oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to podnetom na ustanovenie opatrovníka maloletému dieťaťu, uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 15.06.2015 sp.zn. 31P/116/2015, správou F.. T. V. z psychologického vyšetrenia zo dňa 06.08.2015 na č. l. 19 a čestným prehlásením Milana Nosála zo dňa 08.11.2015.
Odporca v 1. rade vo svojom výsluchu uviedol, že s odporkyňou v 2. rade boli manželia a ako manželia si chceli založiť rodinu a mať deti. Odporkyni v 2. rade sa nedarilo otehotnieť s ním. Lekárskym testom bolo preukázané, že v jeho prípade je znížená možnosť mať potomka, teda splodiť dieťa. Podľa lekárskeho vyšetrenia je neplodný a možnosťou splodenia dieťaťa v jeho prípade je len asistovaná reprodukcia, čiže umelé oplodnenie. Možnosť splodenia dieťaťa prirodzenou cestou bola u neho vylúčená. Centrum asistovanej reprodukcie nenavštívil. Bolo to proti jeho presvedčeniu, necítil, že je to nevyhnutné. Odporkyňa v 2. rade na neho tlačila, bol v strese a proti tomu. Uvažoval aj nad osvojením si dieťaťa, avšak odporkyňa v 2. rade bola proti a chcela mať vlastné deti. Počas manželstva mu odporkyňa v 2. rade oznámila, že čakajú dieťa, doslova že „sme tehotní“. V tom čase mal vedomosť o tom, že jeho zdravotný stav mu nemusí umožňovať splodenie dieťaťa. Nemal vedomosť o tom, že odporkyňa v 2. rade má intímny pomer s iným mužnom. Nikdy mu o tom nehovorila. Keď sa navrhovateľ narodil, dali mu meno Maxim. Riadne sa o neho spoločne starali. Staral sa o neho ako otec a boli v tom čase šťastný pár. Po roku od narodenia navrhovateľa, odporkyňa v 2. rade začala študovať doktorandské štúdium a v ich vzťahu sa objavili problémy. Ich život fungoval spoločne do roku 2012, kedy odporkyňa v 2.
rade podala návrh na rozvod manželstva. Styk s navrhovateľom prebieha podľa rozvodového rozsudku, pričom v plnej miere využíva svoje právo na styk s navrhovateľom. V súčasnosti prebieha na Okresnom súde Trenčín na základe jeho návrhu konanie o zmene úpravy styku pod sp.zn. 31P/124/2014. Súd jeho návrhu vyhovel. Jeho subjektívne presvedčenie o tom, že je otcom navrhovateľa bolo založené na jeho presvedčení, že zázraky sa dejú. Istý si nebol. Jednou z možností bolo, že odporkyňa v 2. rade išla na umelé oplodnenie proti jeho vôli, alebo, že ho podviedla. Pýtal sa jej na to, avšak nepovedala mu nič. Asi po roku od narodenia navrhovateľa mu povedala, že mala intímny vzťah s iným mužom a povedala mu, že otcom nie je on, ale niekto iný. Raz mu povedala, že ide o nejakého študenta, potom že o nejakého muža z Ameriky, bol v tom zmätok. Biologický otec sa vraj nechcel k dieťaťu priznať, až do doby kedy si nevyrieši vlastné veci. Návrh na zapretie otcovstva nepodal pre jeho pozitívny vzťah k deťom. Bol vďačný aj za navrhovateľa, ktorého má. S navrhovateľom spolu chodia na prechádzky do prírody, robia ručné práce, vyrezávajú spolu z dreva, maľujú, snaží sa ho viesť umeleckým smerom. Chodia sa pozerať na kone a aj jazdia. V zime spolu začali lyžovať a plávajú spolu. Navrhovateľ sa pri ňom cíti dobre, cíti, že je obľúbený, hovorí mu, že ho ľúbi. Je iniciatívny, požaduje od neho, aby niekam išli a niečo spolu robili. Takisto chodia spolu na návštevy k jeho rodine do Martina. Navrhovateľ jeho rodičov považuje za starých rodičov, ktorí sa mu venujú. Jeho otec sa mu venuje po hudobnej stránke, vodí ho do záhrady, učí ho, hráva mu na harmonike a aj gitare. Takisto aj babka sa mu venuje, číta mu, prechádza sa s ním. Domnelého biologického otca navrhovateľa nepozná, dozvedel sa o ňom až v konaní o zmene úpravy styku. Predpokladá, že nejaký vzťah majú, ale bližšie uviesť nevie. Odporkyňa v 2. rade sa o tomto vzťahu jemu nevyjadruje. Navrhovateľ bol nútený volať ho tato. Pri odovzdávaní navrhovateľa odporkyni v 2. rade je táto rozrušená a žiarli, že niekde boli a že sa s ním dlho lúči. Navrhovateľ sa s ním ťažšie lúči.
Odporkyňa v 2. rade vo svojom výsluchu uviedla, že s odporcom v 1. rade uzatvorila manželstvo v roku 2004. V roku 2005 boli spoločne v Londýne, kde odporca v 1. rade podstúpil vyšetrenie, v rámci ktorého bolo zistené, že nemôže mať deti vôbec, ani na základe umelého oplodnenia. Potom jej sľúbil, že pôjdu na umelé oplodnenie, v rámci ktorého bude darovaná spermia od iného muža, avšak svoj sľub nedodržal. Potom odišla pracovať na Slovensko, mali dohodu, že sa vráti za ňou a budú žiť na Slovensku, avšak prišiel až po dvoch rokoch na jar 2009. Už v tom čase bol ich vzťah narušený, cítila sa nedobre, ako v klietke. Žila s manželom, ktorý jej nechcel umožniť mať dieťa prostredníctvom umelého oplodnenia. V roku 2009 odporca v 1. rade podstúpil u MUDr. J. Q. ďalšie vyšetrenie, kde sa potvrdilo to, že nemôže mať deti. Ona bola rozhodnutá ísť na umelé oplodnenie, pričom toto mohla podstúpiť len so súhlasom manžela, teda odporcu v 1. rade. Gynekológ pozoroval, kedy je najlepšie obdobie na otehotnenie, teda kedy ovuluje. Ten čas chcela využiť na otehotnenie. Sama si vnútorne povedala, že by to mohla skúsiť aj s iným mužom. Zoznámila sa s biologickým otcom navrhovateľa, ktorý bol vdovcom, vzájomne sa vyžalovali. Situácia sa vyvinula tak, že mali jeden krát intímny pomer a pri tomto styku otehotnela. Už v tom čase rozmýšľala aj nad rozvodom manželstva, avšak považovala to za zdĺhavé riešenie a takisto čakala, že odporca v 1. rade možno zmení svoj názor na umelé oplodnenie. O tehotenstve sa dozvedela až v treťom mesiaci a čudovala sa, že otehotnela na základe jedného pohlavného styku. Odporcovi v 1. rade o svojom tehotenstve povedala na silvestra 2009, a že dieťa čaká s iným mužom. Nepovedala mu s kým, a už v tom čase som vedela, že v manželstve nezostane. Brala ohľad iba na to, aby počas tehotenstva bola po telesnej a duševnej stránke v poriadku. Po pôrode mala zhoršený zdravotný stav a približne jeden mesiac chodila na infúzie na kortikoidy. Potom sa jej zdravotný stav stabilizoval. Odporca v 1. rade vedel od začiatku, že nie je biologickým otcom navrhovateľa. Návrh na zapretie otcovstva nepodávala, pretože bola v zlom duševnom rozpoložení a bola vyčerpaná. Bola rozhodnutá to vyriešiť, ale neuvedomovala si, že tam je lehota. Biologickému otcovi nepovedala, že s ním otehotnela a od ich intímneho styku sa nestretávali, iba vídavali. Po rozvode manželstva v roku 2013 sa rozhodla, že chce partnera, v dôsledku čoho sa chcela zoznámiť cez internetový portál. Náhodou ju kontaktoval biologický otec. Vo februári 2014 sa nakoniec dali dokopy ako pár. Odvtedy sú spolu. Asi v apríli 2014 mu povedala, že on je otcom navrhovateľa. V súčasnosti chce, aby navrhovateľ vedel, kto je jeho biologickým otcom. Takisto s biologickým otcom chceli, aby sa stretli s odporcom v 1. rade a vyriešili vzniknutú situáciu, avšak on sa odmietol stretnúť. Navrhovateľ má odporcu v 1. rade rád a platí to aj opačne. Ona navrhovateľovi o odporcovi v 1. rade hovorí ako o F.. Pred navrhovateľom vždy odporcu v 1. rade oslovovala ako F. a robila to od začiatku. Navrhovateľ ho oslovuje tatino a jej partnera F. volá asi od konca roka 2014 tato. Navrhovateľ to berie tak, že má dvoch tatov, podobne ako dcéra jeho partnera, ktorej mama zomrela má podľa nej dve maminy. Verí tomu, že odporca v 1. rade sa navrhovateľovi venuje tak, ako to uviedol vo svojom výsluchu. Do podania návrhu na rozvod manželstva bývali v byte. Ona sa starala o navrhovateľa, kojila ho, odporca v 1. rade chodil do práce. Spolu prestali bývať približne po dovŕšení 2. roku veku navrhovateľa. Potom, čo biologickému otcovi oznámila, že je otcom navrhovateľa, on inicioval, aby to
začali riešiť. Riešiť to začali, aby po budúcom uzatvorení manželstva boli s navrhovateľom a biologickým otcom ako rodina. Vzťah navrhovateľa s biologickým otcom je pekný. Chodia spolu s jeho dcérou, všetci štyria na dovolenky. Biologický otec sa navrhovateľovi venuje. Spolu s biologickým otcom plánujú na jeseň roku 2016 uzatvorenie manželstva. Ich vzťah je perspektívny.
Na základe takto vykonaného dokazovania a na základe skutočností, ktoré medzi účastníkmi konania neboli sporné, súd zistil tento, pre rozhodnutie súdu podstatný skutkový stav:
Navrhovateľ sa narodil dňa 19.07.2010 odporkyni v 2. rade v riadnom termíne. Odporca v 1. rade je v rodnom liste navrhovateľa zapísaný ako jeho otec, pretože v čase narodenia navrhovateľa bol manželom odporkyne v 2. rade, a to od roku 2004. Manželstvo odporcov bolo právoplatne rozvedené dňa 29.06.2013. Odporca v 1. rade má na základe lekárskych vyšetrení zistené, že v jeho prípade je znížená možnosť mať potomka, teda splodiť dieťa. Podľa lekárskeho vyšetrenia je neplodný a možnosťou splodenia dieťaťa v jeho prípade je len asistovaná reprodukcia, čiže umelé oplodnenie. Možnosť splodenia dieťaťa prirodzenou cestou bola u neho vylúčená. Centrum asistovanej reprodukcie, teda centrum umelého oplodnenia odporca v 1. rade nenavštívil. Odporkyňa v 2. rade mala pohlavný styk v čase rozhodnom pre počatie navrhovateľa s jej súčasným partnerom F. Z., ktorý považuje navrhovateľa za svojho syna. Matka ani otec navrhovateľa návrh na zapretie otcovstva odporcu v 1. rade doposiaľ nepodali. Odporkyni v 2. rade lehota na zapretie otcovstva uplynula dňa 19.07.2013. Styk odporcu v 1. rade s navrhovateľom sa vykonáva na základe rozvodového rozsudku. V súčasnosti sa na základe návrhu odporcu v 1. rade vedie konanie o úprave (rozšírení) styku odporcu v 1. rade s navrhovateľom. Prvostupňový súd návrhu odporcu v 1. rade vyhovel, pričom vec nie je právoplatne skončená, v dôsledku odvolania odporkyne v 2. rade proti tomuto rozsudku. Uznesením Okresného súdu Trenčín sp.zn. 31P/116/2015 zo dňa 15.06.2015 bol navrhovateľovi ustanovený Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny za opatrovníka na podanie návrhu na začatie konania o prípustnosti zapretia otcovstva voči odporcom v 1. a 2. rade. Dňa 06.08.2015 sa maloletý navrhovateľ podrobil psychologickému vyšetreniu na Mestskej poliklinike Šurany, kde ho vyšetrila F.. T. V., klinická psychologička. V správe z tohto vyšetrenia v rámci záveru uviedla okrem iného to, že psychický stav dieťaťa je v norme, neprežíva žiadne vážne problémy. Pociťuje deficit kontaktu s otcom, ku ktorému má silný emocionálny vzťah a považuje ho za svoj vzor. Pre správny osobnostný rast dieťaťa je veľmi dôležité napĺňať potrebu lásky aj vo vzťahu k druhému rodičovi/ otcovi, ktorého jedine vníma ako svojho otca od narodenia. Potrebu syna identifikovať sa v mužskej roli s otcom je pre budúcnosť dieťaťa nevyhnutné napĺňať. Následky narúšania plnenia týchto potrieb u dieťaťa môžu mať za následok disharmonický vývin osobnosti s mnohými následkami, ako sú problémy v učení a v správaní, neurotizácia dieťaťa, ohrozený vývin charakterových a vôľových vlastností, najmä v puberte. Pokiaľ by malo dôjsť k „zmene otca“ sú možné problémy v sexuálnej identifikácii, partnerské problémy v jeho budúcom vzťahu, náchylnosť na závislosti, aj nelátkové. Ohrozilo by to zdravý psychický vývin dieťaťa.
Podľa § 85 ods. 1 zák č. 36/2005 Z. z. o rodine, ďalej len „zákon o rodine“ ak sa narodí dieťa v čase od uzavretia manželstva do uplynutia trojstého dňa po zániku manželstva alebo po jeho vyhlásení za neplatné, považuje sa za otca manžel matky.
Podľa § 86 ods. 1 zákona o rodine (v súčasnosti účinnom znení) manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom.
Podľa § 87 ods. 1 zákona o rodine ak sa narodí dieťa v čase medzi stoosemdesiatym dňom od uzavretia manželstva a trojstým dňom po tom, čo manželstvo zaniklo alebo bolo vyhlásené za neplatné, možno otcovstvo zaprieť len vtedy, ak je vylúčené, že by manžel matky mohol byť otcom dieťaťa.
Podľa § 88 ods. 1, ods.2 zákona o rodine manžel má právo zaprieť otcovstvo voči dieťaťu a matke, ak sú obidvaja nažive, a ak nežije jeden z nich, voči druhému. Ak nežije ani dieťa, ani matka, toto právo manžel nemá. Aj matka môže do troch rokov od narodenia dieťaťa zaprieť, že otcom dieťaťa je jej manžel. Ustanovenia o práve na zapretie otcovstva manželom matky dieťaťa sa použijú primerane.
Podľa § 96 ods. 1, ods.2, ods.3 zákona o rodine, ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula rodičom dieťaťa lehota ustanovená na zapretie otcovstva, môže súd na návrh dieťaťa rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva. V tomto konaní musí byť maloleté dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom. Ak súd
rozhodne tak, že návrhu podanému podľa odseku 1 vyhovie, a určí, že zapretie otcovstva po uplynutí zákonnej lehoty je v záujme dieťaťa, môže dieťa po právoplatnosti tohto rozhodnutia podať návrh na zapretie otcovstva. Ak jeden z rodičov nežije, môže dieťa podať návrh na zapretie otcovstva proti druhému rodičovi; ak nežije ani jeden z rodičov, návrh nemožno podať.
Podľa § 119b ods. 1 zákona o rodine ak sa manžel alebo jeho opatrovník do 31. decembra 2015 dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že manžel je otcom dieťaťa, ktoré sa po 7. septembri 2008 narodilo jeho manželke, môže manžel alebo jeho opatrovník na súde zaprieť, že manžel je otcom tohto dieťaťa do 31. decembra 2018, ak sa v tejto veci nezačalo konanie pred 1. januárom 2016.
Podľa čl. 3 ods. l Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
Podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa každé dieťa je ihneď po narodení zaregistrované a má od narodenia právo na meno, právo na štátnu príslušnosť, a pokiaľ to je možné, právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť.
Na základe zisteného skutkového stavu a po aplikácii vyššie citovaných ustanovení právnych predpisov súd vec právne posúdil takto:
Je nesporné, že právny poriadok Slovenskej republiky má v oblasti rodičovstva za cieľ vytvorenie stavu súladu medzi otcovstvom právnym a biologickým. Takisto Dohovor o právach dieťaťa priznáva dieťaťu právo poznať svojich rodičov, pokiaľ to je možné. Preto je zákonom o rodine upravené právo matky, otca a aj samotného dieťaťa domáhať sa zapretia otcovstva, ktorého cieľom je odstránenie právneho stavu nezodpovedajúceho skutočnému stavu a dať ich do súladu. Toto právo je však limitované. U rodičov zákonnými prekluzívnymi lehotami a u dieťaťa dvomi podmienkami, ktoré musia byť splnené súčasne. Nimi sú, že rodičom dieťaťa uplynula lehota na uplatnenie práva na zapretie otcovstva a zároveň, že zapretie otcovstva je v záujme dieťaťa. Tieto podmienky súd skúma v konaní o prípustnosť zapretia otcovstva. Súd v takomto konaní neskúma, či otec (právny) nemôže byť, resp. či nie je biologickým otcom dieťaťa. Táto skutočnosť sa dokazuje v konaní o zapretie otcovstva. Ak rodičia využijú svoje zapieracie právo, nemusia v konaní preukazovať záujem dieťaťa na zapretí otcovstva.
Po vykonaní dokazovania súd konštatuje, že v danom prípade nie je splnená ani jedna z oboch kumulatívnych podmienok pre vyhovenie návrhu.
K prvej z uvedených podmienok súd uvádza, že podľa súčasného znenia ustanovenia § 86 ods. 1 zákona o rodine, môže manžel do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom. Toto zákonné ustanovenie je účinné od 01.01.2016, a to na základe zákona č. 175/2015 Z.z. (novelou zákona o rodine).
Podľa ustanovenia § 119b zákona o rodine, ktoré je takisto účinné od 01.01.2016, ak sa manžel dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že manžel je otcom dieťaťa, ktoré sa po 7. septembri 2008 narodilo jeho manželke, môže manžel alebo jeho opatrovník na súde zaprieť, že manžel je otcom tohto dieťaťa do 31. decembra 2018, ak sa v tejto veci nezačalo konanie pred 1. januárom 2016.
Odporkyňa v 2. rade v konaní argumentovala tým, že odporca v 1. rade mal možnosť zaprieť otcovstvo k navrhovateľovi od momentu, kedy sa narodil, pretože vedel, že nie je biologickým otcom dieťaťa. Táto argumentácia podľa názoru súdu nie je správna. Toto právo bolo podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase narodenia navrhovateľa (§ 86 ods.1 zákona o rodine) obmedzené na obdobie troch rokov odo dňa, keď sa manžel matky dozvie, že sa jej narodilo dieťa. Na základe Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL.ÚS 1/2010 z 20.04.2011 stratilo toto ustanovenie dňom 08.09.2011 účinnosť a dňom 09.03.2012 platnosť (neuvedením tohto ustanovenia do súladu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Ak by súd teoreticky uzavrel, že odporca v 1. rade mohol zaprieť svoje otcovstvo k navrhovateľovi od 19.07.2010 (teda od narodenia navrhovateľa), mohol by tak urobiť do 19.07.2013. V tom čase, teda dňa 19.07.2013, však toto ustanovenie neexistovalo (medzičasom dňa 08.09.2011 stratilo účinnosť a dňa 09.03.2012 aj platnosť). Preto možno uzavrieť, že lehota na zapretie otcovstva manžela
k dieťaťu jeho manželky v tom čase neexistovala a teda mu ani neuplynula. Táto lehota bola v zákone o rodine opätovne zavedená až zákonom č. 175/2015 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2016. Uvedeným zákonom, ktorým sa menil a dopĺňal zákon o rodine však bolo ustanovené aj to, že ak sa manžel do 31. decembra 2015 dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že manžel je otcom dieťaťa, ktoré sa po 7. septembri 2008 narodilo jeho manželke, môže na súde zaprieť, že je otcom tohto dieťaťa do 31. decembra 2018, ak sa v tejto veci nezačalo konanie pred 1. januárom 2016 (§ 119b zákona o rodine). Uvedené ustanovenie dopadá na daný skutkový stav, pretože navrhovateľ sa narodil po 07.09.2008 (dňa 19.07.2010) a v tejto veci nezačalo konanie o zapretie otcovstva pred 1. januárom 2016.
Uvedené ustanovenie v dôsledku dovtedajšej absencie zákonnej lehoty na zapretie otcovstva manžela matky dieťaťa (pre dlhšiu dobu trvajúcu nečinnosť zákonodarcu), dalo možnosť v priebehu troch rokov od nadobudnutia účinnosti tohto ustanovenia zákona o rodine, zaprieť tomuto manželovi otcovstvo k dieťaťu, ktoré sa po 7. septembri 2008 narodilo jeho manželke. Z uvedeného je zrejmé, že zákonodarca dal takýmto manželom možnosť podať žalobu o zapretie otcovstva nielen k deťom, ktoré boli narodené po strate účinnosti ustanovenia § 86 ods.1 zákona o rodine, ale až tri roky spätne od straty tejto účinnosti, teda už po 7. septembri 2008. Z toho je zrejmé, že tak urobil preto, aby trojročná lehota postihovala iba tých manželov, ktorým sa dieťa narodilo v čase, v ktorom by došlo k uplynutiu lehoty na zapretie otcovstva, t.j. uplynula by do 07.09.2011, kedy naposledy platila táto lehota. Preto súd konštatuje, že odporcovi v 1. rade plynie do 31. decembra 2018 lehota na uplatnenie si práva na zapretie otcovstva. Tým nie je splnený nevyhnutný zákonný predpoklad na vyhovenie návrhu na rozhodnutie o prípustnosti zapretia otcovstva k navrhovateľovi, teda že obom rodičom dieťaťa uplynula lehota ustanovená na zapretie otcovstva.
Argumentácia odporkyne v 2. rade spočívajúca v tom, že od zverejnenia uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky by vôbec nebežala odporcovi v 1. rade lehota na zapretie otcovstva, čím by dieťa nemohlo podať svoj návrh na zapretie otcovstva od roku 2011 až do 31.12.2015, nemôže zmeniť nič na aktuálnom právnom stave, ktorý súd, ako orgán aplikácie práva, musí rešpektovať a aplikovať. Súd takisto nesúhlasí s argumentáciou odporkyne v 2. rade, že za konanie uvedené v § 119b zákona o rodine je možné považovať aj konanie o prípustnosť zapretia otcovstva (ako jedno z dvoch štádií konania o zapretie otcovstva v prípade, že rodičom dieťaťa uplynula zapieracia lehota), pretože ide o výklad popierajúci samotné znenie tohto ustanovenia a aj jeho účel. Účelom tohto ustanovenia je úprava práva otca a manžela matky dieťaťa domáhať sa práva na zapretie otcovstva a nie úprava vzťahujúca sa na konanie podľa § 96 zákona o rodine. Táto úprava bola reakciou na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky na základe ktorého došlo k strate platnosti ustanovenia § 86 ods.1 zákona o rodine. Zo strany odporkyne v 2. rade tak podľa názoru súdu ide o účelový výklad použitého pojmu, ktorý je jasný a pre súd nevyvolávajúci pochybnosti o jeho význame.
V rámci skúmania druhej podmienky stanovenej pre úspešné domáhanie sa rozhodnutia súdu o prípustnosti zapretia otcovstva, sa súd zaoberal takisto existenciou záujmu navrhovateľa na zapretí otcovstva odporcu v 1. rade k nemu. V tejto súvislosti súd uvádza, že záujem odporcov (rodičov navrhovateľa) na prípustnosti zapretia otcovstva, resp. na zachovaní súčasného stavu, nemal pre rozhodnutie súdu žiadny význam. Súd teda nebral do úvahy dopad rozhodnutia na záujmy odporcov, ktoré sú vzhľadom k ich postojom, opozitné.
Je nesporné, že navrhovateľ ako maloleté dieťa má právo garantované Dohovorom o právach dieťaťa poznať svojich rodičov, ak je to možné. Toto právo je však limitované jednak objektívnou možnosťou tohto zistenia, ktorá nie je automaticky daná a takisto inými skutočnosťami. V tejto súvislosti sa súd zaoberal najmä argumentáciou odporkyne v 2. rade.
Argumentácia odporkyne v 2. rade, teda matky maloletého, jeho právom poznať svojich rodičov, a teda aj biologického otca v danom prípade neobstojí, pretože maloletý navrhovateľ nemôže vo veku 5 a pol roka takéto právo pre jeho rozumovú nevyspelosť ani využiť a rozumieť mu. Podľa názoru súdu možno na základe všeobecných vedomostí, ktoré sú dané aj pre konajúci súd, že vo veku navrhovateľa ide najmä o emočné (citové a pocitové) prežívanie skutočnosti, ktorého podstatou je pozitívna alebo negatívna emočná rekcia na určitú skutočnosť, s obmedzenou možnosťou jej pochopenia a vysvetlenia. Nejde teda o pochopenie situácie, ale o emočnú (citovú) reakciu na skutočnosť. Tento fakt je potrebné vziať do úvahy. Prípadné zapretie otcovstva odporcu v 1. rade k navrhovateľovi a následné určenie otcovstva inej osoby k nemu by znamenalo to, že by došlo k právnemu (a nedá sa vylúčiť, že aj k
faktickému) ukončeniu vzťahu, ktorý je medzi ním a jeho súčasným otcom. Pre tento ich vzájomný vzťah platí, že je plnohodnotný, teda je plnohodnotný aj pre maloletého navrhovateľa. Navrhovateľ má odporcu v 1. rade fixovaného ako rodiča (otca) a má k nemu silný emocionálny vzťah. Takisto rodičov odporcu v 1. rade považuje za svojich starých rodičov. Rovnako je objektívne zrejmé, bez potrebnosti mať bližšie odborné znalosti v tejto oblasti, že pretrhnutie citových väzieb 5 a pol ročného dieťaťa k jemu blízkej osobe akou je nepochybne jeho otec, môže mať negatívne následky na riadnom vývoji dieťaťa. Preto súd konštatuje, že nie je splnená ani druhá podmienka potrebná na to, aby súd ustálil, že zapretie otcovstva odporcu v 1. rade je v záujme maloletého navrhovateľa. Podľa názoru súdu je vhodné v záujme navrhovateľa zachovať existujúci stav, v rámci ktorého maloletý navrhovateľ udržiava vzťah aj so svojim otcom (odporcom v 1. rade). Jeho právo poznať svojho prípadného iného biologického otca tým do budúcna nie je dotknuté. Podľa názoru súdu je však s touto okolnosťou vhodnejšie vyčkať do doby, kedy toto právo bude mať pre maloletého navrhovateľa aj reálny význam, teda bude schopný porozumieť tejto skutočnosti a takisto bude potencionálne schopný túto okolnosť vnútorne spracovať a porozumieť jej (s ohľadom na jeho väčšiu rozumovú a emočnú vyspelosť, zrelosť). Je zrejmé, že s rozvíjajúcou sa citovou sférou maloletého, vzniká pretrhnutím jeho vzťahu s osobou, ktorú považuje za svojho otca, závažnejšia citová ujma v porovnaní s obdobím nižšieho veku, kedy nie je schopné s takou intenzitou vnímať pretrhnutie tohto vzťahu, vzhľadom na jeho rozvíjajúcu sa rozumovú vyspelosť a úroveň jeho emočnej a citovej sféry. Podľa názoru súdu medzi dĺžkou trvania plnohodnotného citového vzťahu dieťaťa a rodiča počas detstva dieťaťa a citovou stratou spôsobenou jeho pretrhnutím, je priama úmera. Teda čím neskôr počas útleho detstva (za čo možno považovať aj súčasné obdobie) dôjde k takémuto pretrhnutiu, tým horšie pre samotné dieťa (takisto aj dotknutého rodiča).
Bez vplyvu na samotné rozhodnutie (nakoľko súd rozhodoval iba podľa tohto, či sú splnené zákonné podmienky uvedené vyššie, a nie iné skutočnosti) považuje súd za potrebné uviesť, že súhlas odporkyne v 2. rade so zapretím otcovstva a jej postoj v konaní je preň zarážajúci, pretože ako sama uviedla, od začiatku tehotenstva s navrhovateľom mala vedomosť o tom, že odporca v 1. rade nie je jeho biologickým otcom. K možnosti rozvodu manželstva s odporcom v 1. rade uviedla, že toto považovala za zdĺhavé riešenie (bez uvedenia reálnych dôvodov), pričom už v čase svojho tehotenstva vedela, že s odporcom v 1. rade v manželstve nezostane. S domnelým biologickým otcom navrhovateľa sa rozhodli ich vzťahy v tom čase nekomplikovať. Teda odporkyňa v 2. rade mala sama možnosť zaprieť otcovstvo odporcu v 1. rade, resp. mala reálnu možnosť predísť vzniku zákonnej domnienky o otcovstve svojho manžela, avšak v zákonnej lehote, ktorá je objektívne dostatočná, tak neurobila. Ako je uvedené vyššie, budovanie vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade, má za následok, že neskoršie pretrhnutie tohto vzťahu v útlom detstve, je s pribúdajúcim časom potenciálne väčšou traumou pre dieťa s možnými negatívnymi vplyvmi na jeho vývoj. Túto skutočnosť ako keby si odporkyňa v 2. rade v minulosti neuvedomovala, resp. ju podcenila.
Akokoľvek úprimné môže byť v súčasnosti vyhlásenie odporkyne v 2. rade, že odporca v 1. rade sa bude môcť naďalej stýkať s maloletým, súd má z bežného vnímania reality pochybnosti o tom, či by tomu tak aj v budúcnosti bolo a po akú dlhú dobu. Umožnenie styku navrhovateľa s odporcom v 1. rade, by bolo iba na vôli oboch biologických rodičov. Zapretím otcovstva otec stráca svoje rodičovská práva a povinnosti k dieťaťu a dieťa tak „právne“ stráca „dovtedajšieho otca“. Tento záver súdu je podložený aj skutočnosťou, že už v súčasnosti sa vedie na tunajšom súde konanie o úpravu styku odporcu v 1. rade s navrhovateľom, nakoľko sa rodičia (odporcovia) nevedia zhodnúť na rozsahu tohto styku. Odporca v 1. rade bol so svojim návrhom úspešný, avšak odporkyňa v 2. rade sa proti rozhodnutiu súdu odvolala. Teda už teraz, kedy má odporca v 1. rade plné rodičovské práva a povinnosti k navrhovateľovi, je zjavný spor medzi rodičmi ohľadne rozsahu práva otca na styk s navrhovateľom.
Ak odporkyňa v 2. rade argumentuje tým, že návrhu je potrebné vyhovieť, aby nebol zmätok v živote navrhovateľa, súd k tomuto argumentu uvádza, že naopak zmätočne môže na jeho vnútorný život vplývať zmena súčasného stavu, teda pretrhnutie existujúceho vzťahu s jeho súčasným otcom, čo by bolo neskorším očakávaným následkom, ak by súd návrhu vyhovel.
Odporkyňa v 2. rade takisto uviedla, že nie je v záujme navrhovateľa vytvárať ilúziu a domnenie, že jeho skutočným otcom je odporca v 1. rade, keď tomu tak nie je, o čom odporca v 1. rade vie od počiatku. K tomuto argumentu súd uvádza, že to bola práve odporkyňa v 2. rade, ktorá spoločne s odporcom v 1. rade rozhodujúcim spôsobom prispela k stavu, že až po dovŕšení piateho roku veku navrhovateľa
je relevantným spôsobom spochybňované otcovstvo súčasného otca a až po uplynutí relatívne dlhého časového obdobia má dôjsť k zosúladeniu právneho a skutočného otcovstva.
Ako je uvedené vyššie, záujem odporcov (rodičov navrhovateľa) na prípustnosti zapretia otcovstva, resp. na zachovaní súčasného stavu, nemal pre rozhodnutie súdu žiadny význam. Na záver však súd považuje za potrebné reagovať na argumentáciu odporkyne v 2. rade spočívajúcu v uvedení, že má záujem na vytvorení rodiny s jej súčasným partnerom a potencionálnym biologickým otcom navrhovateľa. Podľa názoru súdu nie je možné, aby záujem na vytvorení takejto rodiny, prevážil nad záujmom navrhovateľa na jeho riadnom vývoji, ktorý ak je to možné, by mal byť bez citovej ujmy, spôsobenej prípadným prerušením jeho vzťahu k jeho súčasnému otcovi.
Záverom súd uvádza, že z dôvodu nesplnenia jednej z dvoch podmienok pre úspešnosť návrhu (uplynutie lehoty na zapretie otcovstva obom rodičom), ktorá spočívala predovšetkým v právnom posúdení, sa súd v záujme hospodárnosti konania uspokojil len s listinným dôkazom o psychologickom vyšetrení navrhovateľa a výsluchom účastníkov konania a neustanovoval v konaní znalca za účelom posúdenia možných následkov na duševný vývoj navrhovateľa, ktoré by mohli nastať v prípade, že by otcovstvo odporcu v 1. rade k navrhovateľovi bolo úspešne zapreté. Aj v prípade iných zistení a iného záveru súdu v tejto časti, by návrh navrhovateľa nemohol byť úspešný pre nesplnenie jednej z dvoch kumulatívnych podmienok.
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pretože navrhovateľ bol v konaní neúspešný, nakoľko jeho návrh bol zamietnutý. Vzhľadom k tomu, že odporcovia si právo na náhradu trov konania neuplatnili, súd im náhradu trov konania nepriznal. Vzhľadom na predmet konania a vzájomný vzťah účastníkov konania do úvahy takisto pripadá aj použitie § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že : a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozdujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené /§ 205a/, f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.