Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-916-2014.pdf
PDF · 128.38 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/916/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: H. F., štátneho občana R. republiky, bytom L., V. XX, právne zastúpeného v konaní E.. Y. E. J.., advokátom so sídlom v L., Y. nám. 7, proti odporcovi: M. realít - R., s.r.o. so sídlom V., K. XX, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného v konaní H.. H. Urbanom, advokátom so sídlom v V., Y. XX, o zaplatenie 2.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 05. septembra 2014, č.k. 34C/23/2013-47, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v sume 119,20 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu navrhovateľa.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.000,- eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.000,- Eur od 08.07.2011 až do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporca je povinný k rukám právneho zástupcu navrhovateľa nahradiť trovy konania v sume 811,07 eur, spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku 120,- Eur a trovách právneho zastúpenia v sume 691,07 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 2.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 08.07.2011 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia a náhrady trov konania z dôvodu, že dňa 24.08.2010 uzatvoril ako záujemca s odporcom Dohodu o zložení blokovacieho depozitu, na základe ktorej zložil prevodom na bankový účet odporcu dňa 26.08.2010 „blokovací depozit“ vo výške 2.000,- eur za účelom kúpy nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. Y. L. zapísaných na LV č. 4016 za vopred dohodnutú kúpnu cenu 27.500,- eur, ku ktorým mal odporca uzatvorenú zmluvu o sprostredkovaní realitných služieb s ich vlastníkmi. V zmysle čl. III. bod 3. Zmluvy, mal byť tento „blokovací depozit“ v plnej výške započítaný do kúpnej ceny v prípade uzatvorenia kúpnej zmluvy. Dohoda bola uzatvorená na dobu určitú a to do 30.06.2011. V zmysle čl. V. ods. 2 zmluvy, v prípade, že predávajúci nepristúpi k podpisu kúpnej zmluvy najneskôr v posledný deň účinnosti tejto dohody, tak je odporca povinný prijatý „blokovací depozit“ na požiadanie vrátiť späť navrhovateľovi a to najneskôr do 5 pracovných dní od jeho vyžiadania. Po márnom uplynutí konečného termínu sa navrhovateľ obrátil na odporcu so žiadosťou o vrátenie zloženého depozitu, nakoľko nedošlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi ním a vlastníkmi nehnuteľnosti. Uviedol, že kúpna zmluva ani jej návrh mu nikdy neboli predložené a realitná kancelária teda nemá nárok na zmluvnú pokutu.
Prvostupňový súd návrhu vyhovel platobným rozkazom zo dňa 20.06.2012 č.k. 12Ro/205/2012-18, proti ktorému podal odporca odpor, následkom čoho došlo v zmysle § 174 ods. 2 O.s.p. k zrušeniu platobného rozkazu.
Odporca žiadal návrh zamietnuť. Poukázal na skutočnosť, že ak by aj mal navrhovateľ voči nemu pohľadávku na vrátenie blokovacieho depozitu, došlo z jeho strany k započítaniu zmluvnej pokuty vo výške 2.000,- eur na jeho pohľadávku spočívajúcu vo vrátení prijatého blokovacieho depozitu vo výške 2.000,- eur, čím je návrh nedôvodný. Svoju obranu teda založil na tom, že blokovací depozit predstavuje zmluvnú pokutu za porušenie povinnosti navrhovateľa uzatvoriť zmluvu, ktorá sa stala splatná porušením povinnosti navrhovateľa uzatvoriť zmluvu, k čomu ho odporca riadne vyzval.
Súd prvého stupňa na zistený skutkový stav spočívajúci v tom, že účastníci konania dňa 24.08.2010 uzavreli Dohodu o zložení blokovacieho depozitu, ktorá bola vrátane dodatkov uzavretá do 30.06.2011 a predmetom ktorej bol záväzok navrhovateľa zložiť blokovací depozit 2.000,- eur a záväzok odporcu ako realitnej kancelárie v pozícii sprostredkovateľa počas účinnosti tejto nesprostredkúvať predaj nehnuteľnosti vo vlastníctve tretej osoby inému záujemcovi a zabezpečiť zahájenie jednania a prípravy zmluvných dokumentov smerujúcich ku kúpnej zmluve, pričom blokovací depozit mal byť v prípade uzavretia kúpnej zmluvy započítaný do kúpnej ceny za súčasného zistenia, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy neprišlo a odporca tak bol povinný dlžnú sumu vrátiť navrhovateľovi ku dňu zániku Dohody o zložení blokovacieho depozitu, t.j. 30.06.2011, čo nespravil, aplikoval ust. § 451 ods. 1, 2, § 456, § 457, § 458 ods. 1-3, § 517 ods. 2, § 544 ods. 1, 2, § 39, § 50a ods. 1, 2, § 51 Občianskeho zákonníka. § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z., § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/95 Z.z., s odkazom na ktoré v odôvodnení uviedol, že návrh navrhovateľa považoval za dôvodný, preto mu v celom rozsahu vyhovel a zaviazal odporcu tiež na zaplatenie úrokov z omeškania z dlžnej sumy tak, ako si tieto navrhovateľ uplatnil. Dôvodil tým, že preukázateľne nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, a teda právny dôvod poskytnutého plnenia navrhovateľom odpadol a odporca bol povinný navrhovateľovi vrátiť požadovanú sumu z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 OZ. S obranou odporcu spočívajúcou v tom, že došlo k započítaniu zmluvnej pokuty v dôsledku porušenia zmluvných povinností navrhovateľom sa nestotožnil. Uviedol, že inštitút zmluvnej pokuty, ako zabezpečovací právny prostriedok akcesorickej povahy nemôže platne vzniknúť bez existencie platného hlavného záväzku. Keďže dohoda o zložení blokovacieho depozitu obsahovala záväzok navrhovateľa ako záujemcu o kúpu, uzavrieť riadnu kúpnu zmluvu, alebo zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, ktorý záväzok môže obsahovať len zmluva o budúcej kúpnej zmluve, ktorej účastníkmi môžu byť len tie isté subjekty, ako pri kúpnej zmluve, teda vlastník nehnuteľnosti ako predávajúci, resp. budúci predávajúci a kupujúci, resp. budúci kupujúci, ale platne si toto nemôže dohodnúť realitná kancelária, ktorá je len v pozícií sprostredkovateľa tak, ako tomu bolo v preskúmavanej veci, považoval v tejto časti uzatvorenú dohodu o zložení blokovacieho depozitu za neplatnú vzhľadom na rozpor so zákonom v zmysle § 39 OZ z dôvodu, že porušuje zákaz vyslovený v ust. § 51 Občianskeho zákonníka neodporovať účelu zákona. Platne teda nemohla byť založená ani zmluvne vynútiteľná povinnosť navrhovateľa ako záujemcu o kúpu, bez zbytočného odkladu po vyzvaní realitnou kanceláriou uzatvoriť s predávajúcim zmluvu o budúcej kúpnej zmluve alebo kúpnu zmluvu, čím je neplatné tiež dojednanie o prepadnutí blokovacieho depozitu z titulu zmluvnej pokuty v prospech realitnej kancelárie, teda odporcu. S poukazom na právne posúdenie veci, navrhované doplnenie dokazovania výsluchom svedkov nepripustil z dôvodu neúčelnosti a nadbytočnosti tohto dôkazu a hospodárnosti konania.
O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania. Právny zástupca navrhovateľa si vyčíslil odmenu za 6 úkonov právnej služby á 91,29 eur, súd mu priznal odmenu za 4 úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žalobného návrhu, vyjadrenie k odporu a účasť na pojednávaní. Za ostatné uplatnené úkony (predžalobná výzva a ďalšia porada s klientom) mu súd náhradu nepriznal. Súd priznal navrhovateľovi trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku 120,- eur a trovách právneho zastúpenia v sume 691,07 eur podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z. vrátane DPH (4 úkony právnej služby á 91,29 eur = 365,16 eur + 3x režijný paušál á 7,63 eur + 1x režijný paušál á 8,04 eur /t.j. spolu paušálna náhrada 30,93 eur/ + náhrada za stratu času 6 polhodín á 13,40 eur /80,40 eur/, t.j. 476,49 eur zvýšené o 20% DPH, t.j. spolu 571,79 eur + náhrada cestovných výdavkov Bratislava - Trenčín - Bratislava á 284 km /2 x 142 km x 0,42 eur/ v sume 119,28 eur).
Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu a žiadal odvolací súd o zrušenie napadnutého rozhodnutia a jeho vrátenie súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne o jeho zmenu tak, že návrh navrhovateľa bude zamietnutý. Vychádzajúc z obsahu podaného odvolania, uplatnil dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., keď namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, ďalej v ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), čo videl v tom, že súd nevykonal ním navrhovaný dôkaz spočívajúci vo výsluchu makléra, ktorý bol prítomný pri uzatváraní dohody a mal vedomosti o okolnostiach jej uzatvorenia, a v konečnom dôsledku uplatnil dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), čo videl v tom, že súd namiesto konštatovania porušenia povinnosti zo strany navrhovateľa spočívajúcej v jeho povinnosti uzatvoriť kúpnu zmluvu v dôsledku čoho si dôvodne odporca na jeho nárok na vrátenie zloženého depozitu započítal svoj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, súd prvého stupňa nesprávne považoval dotknuté časti dohody za neplatné, vychádzajúc z čoho jeho obranu neakceptova. Rozsudok súdu prvého stupňa považoval za neodôvodnený, zmätočný a názor v ňom vyslovený za ojedinelý, opierajúci sa o niekoľko ročné rozhodnutie zahraničného súdu, ktoré nemožno považovať za prameň práva na území SR. Poukázal na potrebu riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, k čomu zaujal stanovisko aj Ústavný súd SR vo svojom náleze III. ÚS119/03-30 (poukázal v súvislosti s uvedeným aj na ďalšie rozhodnutia ÚS SR tiež judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva), ktoré právo je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces a spočíva v tom, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia musí jasne a zrozumiteľne dávať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. tak s uplatnením nárokov, ako aj obranou proti takémuto uplatneniu, mal za to, že napadnutým rozhodnutím, ako aj jeho odôvodnením, došlo na jeho strane k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (práva na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia, na spravodlivý súdny proces). Podľa jeho názoru súd svojim rozhodnutím porušil zásadu právnej istoty účastníkov zmluvného vzťahu, pretože pri ňom zvolenom výklade zákona predmetnej dohody, nemá sprostredkovateľ, ani predávajúci, žiadnu istotu pre prípad bezdôvodného odstúpenia od zmluvy, či neuzavretia zmluvy o prevode nehnuteľností, pričom princípom zmluvnej pokuty je paušálne vyjadrenie škody, ktorá by takýmto konaním záujemcom, či už predávajúcemu alebo sprostredkovateľovi vznikla. Namietal tiež, že odporca bol predávajúcim splnomocnený na konanie za neho, a to aj v rozsahu, v akom bola dohodnutá zmluvná pokuta a s predajom nehnuteľností súvisiacich právnych úkonov, ktoré skutočnosti však súd do úvahy nevzal, ani sa s nimi nevysporiadal. Neplatnosť dohody by mohla byť vyslovená len v prípade, ak by dochádzalo k obchádzaniu zákona alebo priečeniu sa jeho účelu, k čomu však v tomto prípade nedošlo. Zmluvný vzťah bolo potrebné skúmať v jeho individuálnosti, s prihliadnutím na všetky podmienky zmluvného vzťahu. Bolo potrebné vykonať ním navrhovaný dôkaz spočívajúci vo výsluchu makléra, ktorý bol prítomný pri celom procese uzatvárania dohody vrátanie jej dodatkov a prejavoch vôle tak záujemcu ako predávajúceho, k čomu však v konaní nedošlo. Ide o štandardnú dohodu na trhu s realitami a dôležité je to, že nedošlo v zmysle ňou dohodnutých podmienok, k neprimeranej výhode na strane odporcu, k jej porušeniu došlo výslovne zo strany navrhovateľa, ktorému ako sám uviedol, na kúpu nebol poskytnutý úver, preto neexistuje v konaní dôvod na jeho ochranu, ako slabšej strany v tomto zmluvnom vzťahu, keďže ňou ani nebol.
Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím prvostupňového súdu, toto žiada potvrdiť ako vecne správne a súčasne si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v celkovej výške 238,39 eur. Podľa jeho názoru, súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a s prihliadnutím na princíp hospodárnosti konania vo veci aj rozhodol, vysporiadajúc sa dostatočne so všetkými námietkami vznesenými odporcom tak v podanom odpore, ako aj následne v priebehu konania. Námietku odporcu voči tomu, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal zo staršieho rozhodnutia vydaného Najvyšším súdom ČR považoval za nedôvodnú, pretože tomuto rozhodnutiu podľa jeho názoru možno priznať judikatúrnu povahu, keďže sa ním rieši identický prípad, daná problematika je stále aktuálna, v uvedenom riešenom prípade boli použité tie isté platné právne predpisy tak procesné ako hmotnoprávne, ako aj v prípade tohto sporu, pochádzajúce zo spoločnej historickej platformy a základov z obdobia spoločného štátu (O.s.p. a Občiansky zákonník). Pokiaľ odporca namietal, že nemohol v konaní uplatniť svoje ústavné
práva, právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a riadneho odôvodnenia rozhodnutia podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, namietal, že tento žiadnym konkrétnym spôsobom neuviedol, v čom malo takéto porušenie jeho práv spočívať a táto argumentácia odporcu mu je nezrozumiteľná. Súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov postupoval dôsledne podľa ust. § 132 O.s.p.. Navrhovateľ výslovne nesúhlasil s tvrdením odporcu, že by bol oboznámený so stavom nehnuteľností, keďže práve sporná záležitosť týkajúca sa dotknutých nehnuteľností menovite nevysporiadania prístupovej cesty, čo bolo dôvodom neposkytnutia mu úveru na kúpu bankou, mu bola oznámená odporcom až po podpísaní Dohody o zložení depozitu. Kúpna zmluva mu predložená nebola vôbec. Argumentáciu odporcu v odvolaní v tomto smere považoval za výsostne účelovú. Dôvody odvolania uvádzané odporcom nepovažoval za opodstatnené.
Krajský súd Trenčín, ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou a včas, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p. preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, preto ho za použitia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej, možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a) až f) citovaného zákonného ustanovenia.
Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich odvolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Odvolací súd podrobil preskúmaniu odporcom tvrdené vady podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ O.s.p., keď sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a kedˇ malo dôjsť k nesprávnemu právnemu posúdeniu za súčasného nedostatočného zistenia skutkového stavu.
Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Vada konania vymedzená v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorú vadu odporca videl v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. Jeho preskúmaním však odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti uplatnenia tohto odvolacieho dôvodu.
Odvolací súd nespochybňuje, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
V preskúmavanej veci z napadnutého rozsudku je dostatočne zrejmé, že právne závery o neplatnosti dotknutého zmluvného dojednania založil prvostupňový súd na konkrétnych ustanoveniach právneho predpisu a skutkovo dovodil z konkrétnych zistení a uviedol tiež dôkazy, z ktorých pri týchto zisteniach vychádzal. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že prvostupňový súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, tak nezakladá existenciu odporcom vytýkanej vady a tým ani porušenie jeho práva na spravodlivý proces a z hľadiska vecnej správnosti rozhodnutia nedošlo ani k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu za súčasne nedostatočného zistenia skutkového stavu veci (§ 221 ods.1 písm. h) O.s.p.).
Odporca ďalej vo svojom odvolaní uplatňoval dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d), a f) O.s.p. spočívajúce v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávnych skutkových
zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci, čo vidí v nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov a z toho plynúcich nesprávnych skutkových a právnych záverov.
Pokiaľ ide o dôvod odvolania spočívajúci v tom, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nie je pri ňom rozhodujúce, či súd vykonal všetky navrhnuté dôkazné prostriedky alebo nie, rozhodujúce je iba to, že na základe tých, ktoré vykonal, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dôvodom nesprávneho skutkového zistenia je nesprávne hodnotenie dôkazov z hľadiska ustanovenia § 132 O.s.p., vychádzajúc z ktorého povinnosťou súdu je hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy a to každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo musí prihliadnuť na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), je daný podľa súdnej praxe v prípade mylnej aplikácie a výkladu právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania, odvolací súd dospel k záveru o nespôsobilosti uvedených odvolacích dôvodov pre ich nenaplnenie, privodiť v prospech odporcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad uvedených v ust. § 132 O.s.p., z ktorých dospel následne aj k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Na zistený skutkový stav tiež aplikoval ustanovenia správnych právnych predpisov a v konaní odvolacím súdom nebola zistená žiadna vada, ktorá by bola spôsobilou mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením prvostupňového rozhodnutia a v zmysle ust. § 219, ods. 2 O.s.p. v podrobnostiach naň poukazuje.
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na právnom závere spočívajúcom v neplatnosti zmluvného dojednania medzi účastníkmi konania, týkajúceho sa záväzku navrhovateľa, ako záujemcu o kúpu nehnuteľností, spočívajúceho v jeho povinnosti uzavrieť riadnu kúpnu zmluvu, či zmluvu o budúcej kúpnej zmluve s predajcom a naň nadväzujúcej jeho povinnosti týkajúcej sa zmluvnej pokuty pre prípad porušenia tejto povinnosti, a to pre ich rozpor so zákonom (§ 39, §50a ods. 1,2, § 51 Občianskeho zákonníka) dôvodiac, že takýto záväzok si platne môžu dojednať len subjekty totožné so stranami kúpnej zmluvy, či zmluvy o budúcej kúpnej zmluve t.j. vlastník nehnuteľnosti, ako predávajúci (či budúci predávajúci) a kupujúci (či budúci kupujúci), v žiadnom prípade však nie realitná kancelária v pozícii sprostredkovateľa a budúci kupujúci.
Právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom, je neplatný (§ 39 OZ).
Podľa § 50a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu; musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach. Ak do dohodnutej doby nedôjde k uzavretiu zmluvy, možno sa do jedného roka domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím. Právo na náhradu škody tým nie je dotknuté.
Podľa § § 51 Občianskeho zákonníka, účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená; zmluva však nesmie odporovať obsahu, alebo účelu tohto zákona.
V preskúmavanej veci z obsahu spisového materiálu vyplýva, že dňa 24.08.2010 uzatvorili navrhovateľ ako záujemca a odporca ako realitná kancelária v pozícii sprostredkovateľa, Dohodu o zložení blokovacieho depozitu. V zmysle tejto dohody, navrhovateľ ako záujemca vyhlásil, že má v úmysle uzatvoriť kúpnu zmluvu, predmetom ktorej sú v dohode špecifikované nehnuteľnosti vo vlastníctve tretej osoby (predávajúceho) so stanovením ich kúpnej ceny predávajúcim, na sumu 27.500,- eur.
Podľa čl. III. bod 1 Dohody, sa zaviazal odporca po dobu účinnosti tejto dohody nesprostredkovať kúpu nehnuteľností inému záujemcovi a navrhovateľ zložiť odporcovi z tohto dôvodu blokovací depozit vo výške 2.000,- Eur do 30.08.2010 ( čl. III bod 2 Dohody). Medzi účastníkmi v priebehu konania nebolo sporné, že navrhovateľ dohodnutý blokovací depozit na účet odporcu skutočne aj zložil (dňa
26.08.2010), pričom tento vychádzajúc z obsahu Dohody v prípade uzatvorenia kúpnej zmluvy k predmetným nehnuteľnostiam, mal byť v plnej výške započítaný do kúpnej ceny nehnuteľností.
Podľa čl. IV. bod 1 až 3 Dohody sa navrhovateľ ako záujemca zaviazal: a) bez zbytočného odkladu po vyzvaní realitnou kanceláriou uzatvoriť s predávajúcim v dobe účinnosti tejto dohody zmluvu o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy b) bez zbytočného odkladu po vyzvaní realitnou kanceláriou uzatvoriť s predávajúcim kúpnu zmluvu, najneskôr v posledný deň účinnosti tejto dohody podľa čl. V ods. 1 dohody c) neuzatvoriť s predávajúcim kúpnu zmluvu alebo zmluvu o budúcej zmluve bez vedomia realitnej kancelárie.
Podľa čl. V. bod 1 až 3 v zmysle jej dodatkov č. 1 - 3, sa táto dohoda uzatvorila na dobu určitú do 30.06.2011. V prípade, že predávajúci nepristúpi za vyššie uvedených podmienok k podpisu kúpnej zmluvy najneskôr v posledný deň účinnosti tejto dohody, tak je realitná kancelária povinná prijatý blokovací depozit na požiadanie vrátiť záujemcovi a to najneskôr do 5 pracovných dní od vyžiadania. Pokiaľ záujemca poruší povinnosti stanovené v čl. IV. ods. 1 dohody alebo záujemca uvedie v tejto dohode nepravdivé informácie, tak sa zmluvné strany dohodli, že vyplatený blokovací depozit prepadá z titulu zmluvnej pokuty v prospech realitnej kancelárie.
K uzavretiu kúpnej zmluvy medzi navrhovateľom ako kupujúcim a predávajúcim ako vlastníkom nehnuteľností, špecifikovaných v dohode nedošlo, čo v priebehu konania sporným nebolo, rovnako ako skutočnosť, že dňa 30.06.2011 (teda v posledný deň platnosti dohody) odporca e-mailom vyzval navrhovateľa na uzatvorenie kúpnej zmluvy, avšak samotnú kúpnu zmluvu navrhovateľovi nepredložil (v konaní nielenže odporca nepreukazoval, ale ani predloženie kúpnej zmluvy k podpisu navrhovateľovi netvrdil).
Opakovanými predžalobnými výzvami sa navrhovateľ neúspešne domáhal od odporcu vrátenia zloženého depozitu.
Právny úkon musí byť dovolený. Občiansky zákonník nedovolený právny úkon zakazuje. V prípade, ak bol takýto právny úkon napriek zákazu urobený, nastupuje sankcia vo forme neplatnosti takéhoto právneho úkonu. Zákon sa tu opiera o starú právnu zásadu, že právny úkon (zmluva), ktorý je v rozpore so zákonom (prípadne jej časť) alebo s dobrými mravmi, nemá žiadne právne účinky.
Občiansky zákonník spája neplatnosť právneho úkonu z hľadiska ust. § 39 Občianskeho zákonníka na prvom mieste s právnym úkonom, ktorý svojim obsahom, či účelom odporuje zákonu. Právny úkon je v rozpore so zákonom svojim obsahom vtedy, ak práva a povinnosti určené právnym úkonom (či jeho časťou), nie sú v súlade s kogentnými ustanoveniami zákona. Ust. § 50a Občianskeho zákonníka upravujúceho zmluvu o budúcej zmluve, má povahu kogentnej právnej normy. Účastníkmi tejto zmluvy môžu byť iba účastníci zmluvy, ktorá má byť medzi nimi v budúcnosti uzatvorená, z čoho vyplýva, že aj záväzok uzatvorenia budúcej kúpnej zmluvy v zmysle ust. § 50a Občianskeho zákonníka môžu medzi sebou uzatvoriť len účastníci zmluvy, ktorá má byť medzi nimi v budúcnosti uzavretá (kúpna zmluva). Súd prvého stupňa sa v celom rozsahu správne vysporiadal so skutkovým zistením spočívajúcim v tom, že pokiaľ sa podľa čl. IV. bod 1 písm. a/, b/ Dohody o zložení blokovacieho depozitu uzatvorenej medzi odporcom ako sprostredkovateľom a navrhovateľom ako záujemcom (budúcim kupujúcim), navrhovateľ zaviazal a) bez zbytočného odkladu po vyzvaní realitnou kanceláriou uzatvoriť s predávajúcim v dobe účinnosti tejto dohody (t.j. do 30.06.2011) zmluvu o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy, alebo b) uzatvoriť kúpnu zmluvu, je dohoda o zložení blokovacieho depozitu v tejto časti absolútne neplatná z hľadiska ust. § 39 OZ z dôvodu jej rozporu so zákonom. Súd prvého stupňa správne uvádza, že takýto záväzok spočívajúci v jeho povinnosti uzavrieť riadnu kúpnu zmluvu, by mohla obsahovať len zmluva o budúcej kúpnej zmluve, ktorej účastníkmi môžu byť len tie isté subjekty ako pri kúpnej zmluve, teda vlastník nehnuteľností ako predávajúci (resp. budúci predávajúci) a navrhovateľ ako kupujúci (resp. budúci kupujúci). Uvedený právny názor má právny základ v platných právnych predpisoch a na jeho vecnej správnosti nemení nič ani to, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí, podporne poukázal v tomto smere aj na právny názor vyslovený Najvyšším súdom ČR vo svojom rozhodnutí zo dňa 31.05.2004 pod sp. zn. 33 Odo 330/2002.
Neplatnosť zmluvy spôsobená tým, že táto sa svojim obsahom, či už úplne alebo z časti prieči právnemu predpisu (§ 39 OZ) je objektívnou skutočnosťou; takáto zmluva v dotknutej časti nemá právne následky zamýšľané účastníkmi bez ohľadu na to, ktorý z účastníkov neplatnosť dotknutej časti spôsobil, a či niektorý z účastníkov uzavrel zmluvu v dobrej viere. Z hľadiska absolútnej neplatnosti je dôležitý efekt (výsledok) tohto konania, t.j. nedovolenosť právneho úkonu (rozpor so zákonom) nie pohnútka, či iné okolnosti, ktoré viedli k vzniku právneho úkonu. Z uvedeného dôvodu preto súd prvého stupňa vzhľadom na právne posúdenie preskúmavanej veci nepochybil, keď dôvodiac neúčelnosťou a nadbytočnosťou z hľadiska hospodárnosti konania, nevykonal odporcom navrhovaný dôkaz, a to výsluch makléra, ktorý podľa jeho tvrdenia mal byť prítomný pri uzatváraní dotknutej dohody a jej dodatkov, a ktorý mal vypovedať o okolnostiach, za ktorých táto dohoda mala byť uzatvorená, pretože tieto okolnosti s poukazom na vyššie uvedené, sú vo vzťahu k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia z hľadiska jeho právneho posúdenia bez právneho významu, s čím súvisí aj nedôvodnosť uplatnenia ďalšieho odvolacieho dôvodu odporcom uvedeného v ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (neúplné zistenie skutkového stavu z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností).
Bez právneho významu je tiež odvolacia námietka odporcu spočívajúca v tom, že dotknutá dohoda svojim obsahom nie je z hľadiska práv a povinností zmluvných strán nevyváženou, preto neexistuje dôvod v konaní ochraňovať navrhovateľa z titulu toho, že by mal byť slabšou stranou ich zmluvného vzťahu.
Uvedená odvolacia námietka, nemá pôvod v odôvodnení súdneho rozhodnutia a keďže na takýchto skutočnostiach súd prvého stupňa svoje rozhodnutie nezaložil, nemá opodstatnenie. Odvolací súd v súvislosti s ňou poukazuje na to, že neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 OZ je neplatnosťou absolútnou. Pôsobí priamo zo zákona (ex lege) a od začiatku (ex tunc), takže subjektívne občianske práva a občianske povinnosti z takéhoto úkonu vôbec nevzniknú. Pokiaľ súd prvého stupňa dotknuté ustanovenia dohody o zložení blokovacieho depozitu vyhodnotil ako absolútne neplatné z hľadiska ich rozporu so zákonom, plnil si len svoju povinnosť zákonom mu uloženú, prihliadnuť na absolútnu neplatnosť právneho úkonu aj bez návrhu, t.j. z úradnej povinnosti.
V neposlednom rade, ako nespôsobilú privodiť v prospech odporcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, vyhodnotil odvolací súd tiež jeho námietku spočívajúcu v tom, že jeho oprávnenie konať za predávajúceho, a to aj v rozsahu dohodnutého záväzku navrhovateľa uzatvoriť kúpnu zmluvu, či zmluvu o budúcej zmluve s predávajúcim a na to nadväzujúcej dohody o zmluvnej pokute, (tiež ďalších s predajom nehnuteľností súvisiacich právnych úkonov), mu vyplývalo zo splnomocnenia, daného mu v tomto rozsahu predávajúcim, ako vlastníkom nehnuteľností.
V priebehu konania nebolo sporným, že odporca ako realitná kancelária, vystupoval v pozícii sprostredkovateľa predaja dotknutých nehnuteľností.
Sprostredkovateľská zmluva je upravená v ust. § 774 až 777 OZ a patrí do skupiny zmlúv obstarávateľského typu (do ktorej skupiny patrí tiež o.i. príkazná zmluva). Zákon ju vymedzuje ako zmluvu, ktorou sa jedna strana (záujemca-vlastník) zaväzuje zaplatiť druhej strane (sprostredkovateľovi) odmenu za obstaranie príležitosti na uzavretie zmluvy, alebo za sprostredkovanie jej uzavretia za predpokladu, že sa výsledok dosiahne pričinením sprostredkovateľa. Na základe zákonného vymedzenia takejto zmluvy, nie je teda sprostredkovateľ oprávnený robiť na účet záujemcu (vlastníka veci) voči tretím osobám (kupujúcim, či budúcim kupujúcim) žiadne právne úkony vo svojom mene, alebo v mene záujemcu, pretože zastúpenie, nie je pojmovým znakom zmluvy o sprostredkovaní. Záväzok sprostredkovateľa vyplývajúci z takejto zmluvy, je splnený vyhľadaním tretej osoby a je vecou záujemcu, teda vlastníka, či s takouto treťou osobou sám zmluvu uzatvorí. Pravdou je, že nie je však vylúčená dohoda, podľa ktorej má sprostredkovateľ nielen vyhľadať potencionálneho kupca, ale tiež za záujemcu sprostredkovanú zmluvu s treťou osobou (kupujúcim) uzavrieť, v ktorom prípade by išlo o zmiešanú zmluvu sprostredkovateľskú a príkaznú, vyžadujúcu si písomné plnomocenstvo (podľa § 31 Občianskeho zákonníka) udelené vlastníkom na to, aby sprostredkovateľ v jeho mene uzavrel zmluvu s treťou osobou, teda kupujúcim. Odporca existenciu takéhoto plnomocenstva v priebehu prvostupňového konania nielenže nepreukázal (toto nepredložil) ale ani netvrdil, poukazoval naň až v odvolacom konaní. O zmluvné zastúpenie podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka ide v prípade, ak je určitá osoba oprávnená zastupovať fyzickú, alebo právnickú osobu na základe dohody o plnomocenstve, ktorá vzniká
medzi osobou, ktorá chce byť z nejakého dôvodu zastúpená a osobou, ktorá ju bude zastupovať vo vzájomnej dohode vymedzenom rozsahu. Ide o formu priameho zastúpenia, pri ktorej splnomocnenec robí na základe plnomocenstva právne úkony za splnomocniteľa v jeho mene, pričom však z obsahu zmluvy, pri uzatváraní ktorej má splnomocnenec zastupovať splnomocniteľa, musí byť jednoznačne zrejmé, že túto uzavrel za účastníka jeho zástupca, v opačnom prípade platí, že splnomocnenec konal vo vlastnom mene. Na rozdiel od sprostredkovateľskej zmluvy, tzv. nepriame zastúpenie prichádza do úvahy v prípade zmluvy o obstaraní predaja veci upravenej v ust. § 737 OZ (kedy priamo obstarávateľ s kupujúcim ktorého vyhľadal, uzaviera kúpnu zmluvu, ako predávajúci vo vlastnom mene, ale na účet vlastníka predanej veci), čo však na preskúmavanú vec dopadať nemôže z dôvodu, že predmetom obstarania môže byť v prípade takéhoto zmluvného vzťahu len hnuteľná vec, čo vyplýva z obsahu ust. § 737 OZ (formulácia „prevzal od neho do predaja“ t.j. obsahom je záväzok objednávateľovi obstarať predaj veci, ktorá mu bola zverená objednávateľom). V prípade obstarania predaja nehnuteľných vecí, teda prichádza do úvahy iba priame zastúpenie podľa § 31 a nasl. OZ, pretože až do vkladu práva do katastra nehnuteľností, ako predávajúci vždy musí vystupovať doterajší vlastník nehnuteľností, v prospech a na účet ktorého by obstarávateľ konal.
V preskúmavanej veci, ako už bolo vyššie uvedené, odporca jednak existenciu plnej moci v ním tvrdenom rozsahu nepreukázal, čo je však podstatné, z obsahu Dohody o zložení depozitu, jeho oprávnenie v takomto rozsahu konať v mene predávajúceho nevyplýva. Naopak, v rozpore s týmto jeho tvrdením, čl. I. Dohody o zložení blokovacieho depozitu obsahuje jeho vyhlásenie, že na základe zmluvy o sprostredkovaní realitných služieb uzatvorenej medzi ňou a vlastníkom nehnuteľností, ktoré by mali byť predmetom predaja nachádzajúcich sa v k.ú. Y. L., je oprávnený „sprostredkovať“ predaj uvedených nehnuteľností, pričom ani z označenia zmluvných strán v tejto dohode ani v najmenšom nevyplýva, že by odporca konal na základe plnej moci podľa § 31 OZ za navrhovateľa v postavení jeho splnomocneného zástupcu, čo má za následok jediné, že teda konal vo vlastnom mene.
V nadväznosti teda na odvolacím súdom konštatovanú vecnú správnosť právneho dôvodu absolútnej neplatnosti dohody o zložení blokovacieho depozitu v časti čl. IV. bod 1 písm. a/, b/ obsahujúceho záväzok navrhovateľa, ako záujemcu o kúpu nehnuteľností uzavrieť, či už kúpnu zmluvu, alebo zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, nemožno tiež považovať záver súdu prvého stupňa o neplatnosti dojednania medzi účastníkmi v zmysle čl. V. bod 3 dohody o zložení blokovacieho depozitu, v zmysle ktorej bolo dohodnuté, že pokiaľ záujemca poruší povinnosti uvedené v čl. IV. ods. 1 dohody, vyplatený blokovací depozit prepadne z titulu zmluvnej pokuty v prospech realitnej kancelárie (teda odporcu), a to z hľadiska akcesorickej povahy zmluvnej pokuty ako zabezpečovacieho právneho prostriedku za iný ako vecne správny, následkom čoho je obrana odporcu v tomto konaní, založená na ním tvrdenom zániku v konaní uplatnenej pohľadávky navrhovateľa v dôsledku započítania na dohodnutú uplatnenú zmluvnú pokutu, v celom rozsahu nedôvodná.
Pokiaľ v konečnom dôsledku odporca vidí pôvod svojej právnej neistoty v napadnutom rozhodnutí, odvolací súd do jeho pozornosti dáva, že ide výlučne na jeho ťarchu, pokiaľ sa pri koncipovaní zmluvných podmienok nesprával v súlade so starou rímskou zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. práva patria bdelým, ostražitým, teda tým, ktorí si svoje práva strážia, keď nevenoval dostatočnú pozornosť tomu, aby práva a povinnosti z tejto zmluvy plynúce, boli súladné so zákonom, teda tomuto neodporovali.
Keďže teda odporcovi za týchto okolností nevznikol nárok na zaplatenie dojednanej zmluvnej pokuty, pri neplatnosti dojednania povinnosti navrhovateľa uzatvoriť kúpnu zmluvu, či zmluvu o budúcej kúpnej zmluve za súčasného odvolaním nenapadnutého skutkového zistenia, že navrhovateľ zložil na účet odporcu blokový depozit vo výške 2.000,- eur, ktorý mu odporca dobrovoľne ani na základe výzvy nevrátil, pričom k uzavretiu samotnej kúpnej zmluvy po dobu trvania Dohody o zložení blokovacieho depozitu nedošlo, nemôže byť nárok navrhovateľa na vrátenie tejto čiastky z titulu vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 451 OZ posúdený inak, ako dôvodný, preto súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, kedˇ tomuto vyhovel.
Ako vecne správne vyhodnotil odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa tiež v zostávajúcich častiach, skutkovými námietkami odvolateľa nedotknutými, t.j. v časti prisúdeného úroku z omeškania (§ 517, ods. 2 OZ) s určením správnosti jeho zákonnej výšky (§ 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 z.z.) a určenia počiatku omeškania, ako aj náhrady trov konania, vychádzajúc zo zásady úspechu vo
veci (§ 142, ods. 1 O.s.p.), pričom výšku a účelnosť prisúdených trov konania z titulu trov právneho zastúpenia posúdil prvostupňový súd rovnako správne, vychádzajúc z Vyhl. č. 655/2004 z.z.. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny za použitia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania súd rozhodol za použitia § 224 ods. 1 v spojitosti s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi v odvolacom konaní priznal ich náhradu, pretože tento si trovy odvolacieho konania včas uplatnil a špecifikoval. Za účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia na uplatnenie práv navrhovateľa v odvolacom konaní, považoval jeden úkon právnej pomoci - podanie písomného vyjadrenia k podanému odvolaniu á 91,29 eur (§ 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. "AT" ) a 1 x pauš. náhr. á 8, 04 eur ( rok 2014 § 16 ods. 3 AT) = 99,39 eur s pripočítaním 20% DPH z tejto sumy ( 19,87 eur), keďže právny zástupca navrhovateľa je jej platiteľom ( § 18 ods. 3), teda spolu trovy právneho zastúpenia 119,20 eur, na náhradu ktorých zaviazal v konaní neúspešného odporcu. Žiadne ďalšie vzniknuté trovy právneho zastúpenia neboli vo väzbe na ďalší konkrétny úkon právnej pomoci špecifikované, preto navrhovateľovi ani nemohli byť priznané (uplatňoval náhradu aj za 2. neidentifikovaný úkon a k nemu sa viažucu paušálnu náhradu).
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .