Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_26CoPr-4-2015.pdf
PDF · 83.97 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoPr/4/2015
Rozhodnutie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobcu: Z. O., nar. XX. V. XXXX, bytom N. XX, U. O., zastúpeného advokátom: Mgr. Michal Grošaft, Makovického 7, Žilina, proti žalovanej: VUJE, a.s., Trnava, Okružná 5, IČO: 31450474, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Radomír Bžán, s.r.o., Nám. Ľ. Štúra 2, Bratislava, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 12. mája 2015 č. k. 16Cpr/4/2014-145, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e a v časti trov konania m e n í tak, že žalovanej náhradu trov prvostupňového konania nepriznáva.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa: I. zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa 26. septembra 2013, doručenej žalobcovi 1. októbra 2013, II. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 848,41 eur, k rukám zástupcu žalovaného do troch dní od právoplatnosti rozsudku, III. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Trnava trovy štátu 46,92 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie vo veci samej súd prvého stupňa odôvodnil právne ustanovením § 77, § 61 ods. 4 ZP (z. č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení zmien a noviel) a v časti trov konania ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. (z. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení zmien a noviel). Vecne dôvodil, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že výpoveď bola doručená žalobcovi 30. septembra 2013, keď účinky doručenia výpovede nastali okamihom, kedy žalovaný preukázateľne odmietol písomnosť prevziať, teda 30. septembra 2013 a výpovedná lehota začala plynúť dňom 1. októbra 2013 a uplynula 31. decembra 2013. Lehota plynúť a lehota na podanie žaloby začala plynúť 1. januára 2014 a márne uplynula dňom 28. februára 2014, keďže žaloba bola podaná na súde prvého stupňa až 26. marca 2014, teda po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty a preto súd prvého stupňa žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnej žalovanej priznal náhradu trov titulom právneho zastúpenia za úkony právnej pomoci, náhradu za stratu času spolu v sume 848,41 eur a zároveň zaviazal neúspešného žalobcu i na zaplatenie trov štátu titulom svedočného v sume 46,92 eur.
Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Svoje odvolanie právne odôvodnil ustanovením § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Nesprávnosť napádaného rozhodnutia mala podľa odvolateľa spočívať v tom, že súd prvého stupňa nehodnotil dôkazy v ich vzájomnej súvislosti v súlade s ustanovením § 132 O.s.p., keď vychádzal len z výpovedi svedkov o doručení výpovede, avšak nevzal do úvahy, že žalobca pre žalovanú vykonával závislú činnosť aj v období mesiaca január 2014, teda jeden mesiac po uplynutí výpovednej lehoty, pričom žalovaná žalobcovi zadával pokyny a príkazy titulom svojho postavenia ako zamestnávateľ ako i neprihliadol na konanie žalovaného vo vzťahu k príslušným štátnym orgánom smerujúcim k odhláseniu žalobcu zo sociálneho a zdravotného poistenia,
pričom z konania žalovanej vyplynulo, že počíta výpovednú lehotu až k 30. januáru 2014. Samotnú konštatáciu súdu prvého stupňa, že uvedené skutočnosti nemajú vplyv na počítanie výpovednej lehoty a zakladajú len konštatovanie existencie iného vzťahu je arbitrárne, účelové a hrubo v rozpore so zásadami hodnotenia dôkazov. Dodal, že tvrdenie súdu, že vzťah medzi žalobcom a žalovanou v období január 2014, je iným ako pracovno-právnym vzťahom je nesprávne. Namietol, že i samotná žalovaná vykonala odhlasovaciu povinnosť práve z pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou 10. septembra 2002 až ku koncu januára 2014. Poukázala na list žalovanej, ktorým žalobcovi zadala príkaz na zúčastnenie sa lekárskej prehliadky 7. januára 2014, pričom tento príkaz zadala predtým ako získala vedomosť o prebiehajúcej kontrole IP, čo jasne preukazuje, že dňa 20. decembra 2013 žalovaná počítala s tým, že žalobca bude vykonávať pracovnú činnosť aj v januári 2014. Dodal, že predložil pred súdom prvého stupňa dôkaz, že bol spracovaný harmonogram nástupu do práce podpísaný vedúcim zamestnancom, z ktorého vyplynul príkaz a súhlas s nadčasovou prácou žalobcu v dňoch 1. až 3. januára 2014 a výkaz hodín strávených pri cestovaní mimo pracovnom čase počas služobnej cesty. Mal za to, že žalovaná v konaní fabuluje a uvádza nepravdy. Dôkazy, o ktoré sa opiera súd prvého stupňa, t. j. výpovede svedkov navrhnutých žalovanou sú zmätočné. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V časti trov konania žiadal, aby nárok na náhradu trov konania žalovanej a štátu nebol priznaný z dôvodu podľa § 150 ods. 1 O.s.p. a to vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nemal dôvod domnievať sa, že jeho lehota na uplatnenie oznámenia o neplatnosti výpovede u žalovanej by mohla byť prekludovaná, keďže žalovaná mu prideľovala prácu.
K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Uviedla, že pre súd platí zásada voľného hodnotenia dôkazov a zákon nepredpisuje pravidlá pre hodnotenie jednotlivých dôkazov ani pre hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Hodnotenie je vecou vnútorného presvedčenia sudcu a jeho logického myšlienkového postupu. Ku krokom žalovanej po uplynutí výpovednej doby uviedla, že všetky kroky boli vyvolané z obavy udelenia prípadnej sankcie zo strany Inšpektorátu práce Žilina (IP) vo vzťahu k nastávajúcej kontrole. Žalovaná konala i na základe nesprávneho vyjadrenia IP, ktorý mal za to, že pracovný pomer žalobcu skončil 31. januára 2014. Dodala, že hodnoverne bolo preukázané, že prekluzívna lehota na podanie žaloby márne uplynula, súd prvého stupňa správne žalobcu zamietol. K namietaným priznaným trovám konania uviedla, že nie sú splnené predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p..
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba, účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, teda celú vec (§ 212 ods. 1 a 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.), ale v časti trov konania je odvolanie dôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa v časti trov je potrebné zmeniť (§ 220 O.s.p.). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 15. decembra 2015 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).
Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i vo veci samej správne právne posúdil.
Žalobca svoje odvolanie vo veci samej odôvodnili v podstate tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a tým, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo vyšli najavo na základe ich závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, vieryhodnosti, inak je logický rozpor alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až 135 O.s.p.. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery, aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Správne súd prvého stupňa vzhľadom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania riešil otázku včasnosti podanej žaloby.
Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by sa nemal stotožniť s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou ním do odôvodnenia napadnutého rozsudku a podporujúcou ním zvolený spôsob rozhodnutia a na ňu aj odkazuje, teda najmä na záver o tom, že žaloba bola podaná oneskorene, t.j. po uplynutí prekluzívnej lehoty.
Zákonník práce ani pojem premlčanie ani pojem preklúzia neupravuje. Pre pracovnoprávne vzťahy treba použiť v súvislosti s vymedzením týchto pojmov Občiansky zákonník. Preklúzia (z lat.) je zánik práva, ak nebolo uplatnené v lehote stanovenej v zákone. Preklúziou právo zaniká. Na preklúziu prihliada súd i bez návrhu.
Vzhľadom na to, že ide o hmotnoprávnu lehotu, na jej zachovanie treba úkon urobiť tak, aby došiel adresátovi najneskôr v posledný deň lehoty. Hmotnoprávna lehota ostáva zachovaná len, ak sa prejav vôle, ktorý sa ma urobiť, sa urobí najneskôr v posledný deň lehoty.
Z ustanovenia § 77 ZP citovaného súdom prvého stupňa vyplýva, že ak chce zamestnanec alebo zamestnávateľ dosiahnuť, aby nenastali právne účinky vyplývajúce z rozviazania pracovného pomeru, musí v lehote 2 mesiacov podať na súde žalobu na určenie, že právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru je neplatný. Dvojmesačná lehota podľa § 77 ZP je lehotou prekluzívnou a súčasne lehotou hmotnoprávnou. Tzn., že účastník, ktorý uplatňuje neplatnosť rozviazania pracovného pomeru, musí uplatniť svoj nárok žalobou na súde tak, aby žaloba došla na súd najneskôr v posledný deň lehoty. Po márnom uplynutí dvojmesačnej lehoty sa súd už nemôže zaoberať posúdením otázky platnosti tohto právneho úkonu a to ani formou predbežnej otázky. Ak teda nebola neplatnosť právneho úkonu o rozviazaní pracovného pomeru určená právoplatným rozhodnutím súdu musí sa medzi účastníkmi vychádzať z toho, že pracovný pomer účastníka bol rozviazaný platne. Pre posúdenie, či žalobca včas uplatnil neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou na súde, je určujúce zodpovedanie relevantnej otázky týkajúcej sa dňa skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovanej, pretože počiatok behu lehoty na uplatnenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru Zákonník práce viaže ku dňu, kedy mal pracovný pomer skončiť týmto rozviazaním.
Súd prvého stupňa správne z vykonaného dokazovania ustálil, že účinky doručenia výpovede žalobcovi nastali okamihom, kedy žalobca odmietol písomnosť prevziať, tjs. 30. septembra 2013 a že výpovedná lehota začala plynúť 1. októbra 2013 a uplynula 31. decembra 2013. Pre plynutie tejto lehoty sú irelevantné ďalšie úkony žalovanej (prideľovacie práce v mesiaci január 2014, splnenie si odhlasovacej povinnosti, vydanie potvrdenia o zdaniteľných príjmoch fyzickej osoby).
Lehota podľa § 77 ZP je lehotou určenou podľa mesiacov, koniec behu tejto lehoty je preto určený na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota počíta, tzn. v danom prípade dva mesiace. Udalosť, od ktorej sa počíta lehota na uplynutie neplatnosti rozviazaného pracovného pomeru výpoveďou je totiž ako vyplýva z vyššie uvedeného deň, kedy mal pracovný pomer skončiť, v prejednávanej veci 31. decembra 2013 a jej koniec pripadá na 28. február 2014. Preto ak žaloba žalobcu bola podaná na súde 26. marca 2014, išlo o oneskorene podanú žalobu, na čo súd prvého stupňa musel i bez námietky žalovanej prihliadnuť a správnym je potom rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým žalobu ako žalobu podanú po uplynutí prekluzívnej lehoty zamietol.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.
Odvolací súd sa však nestotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa v časti trov konania, keďže súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal aplikáciou ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p..
V zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Citované ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 142 O.s.p.) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu (§ 147 O.s.p.). Podľa citovaného ustanovenia súd výnimočne nemusí priznať náhradu trov konania celkom alebo sčasti, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešného účastníka nahradiť trovy konania úspešnému účastníkovi. Použitie tohto ustanovenia síce negatívne dopadá na úspešného účastníka aj na štát, ktorí by inak mali právo na náhradu trov konania. Aplikácia daného ustanovenia preto musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Okolnosti hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza ani exemplifikatívne, čo ale neznamená, že sa tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní.
V prejednávanej veci sú účastníkmi konania na strane žalobcu fyzická osoba, zamestnanec a na strane žalovaného právnická osoba, zamestnávateľ. Vzhľadom na takéto postavenie účastníkov je porovnávanie majetkových pomerov nelogické, nedôvodné. Odvolací súd sa preto zameral najmä na okolnosti, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu práva na súde až dňa 26. marca 2014 a na postoj žalovanej v konaní. Z obsahu spisu je zrejmé, že ako žalobca tak i žalovaná vzhľadom na postup a vyjadrenia inšpektorátu práce boli v domnení, že pracovný pomer v priebehu mesiaca január ešte trval. Pokiaľ teda žalobca svoj nárok na určenie neplatnosti výpovede uplatnil na súde 26. marca 2014, uplatnil ho práve vzhľadom i na úkony žalovanej v priebehu mesiaca január 2014, ktoré boli spôsobilé privodiť u žalobcu domnienku, že jeho pracovný pomer k 31. decembru 2013 neskončil a že žalobu podáva včas. V priebehu konania žalovaná nepoprela, že i ona bola uvedená inšpektorátom práce do omylu, že pracovný pomer žalobcu skončil až 31. januára 2014. Odvolací súd považoval práve vyššie uvedené okolnosti za okolnosti hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania v konaní plne úspešnej žalovanej nepriznal.
Odvolací súd ani v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal v súlade s § 224 ods. 1, § 150 ods. 1 O.s.p. z dôvodov zhodných, pre ktoré neboli priznané trovy prvostupňového konania.
Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.