Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-360-2013.pdf
PDF · 100.16 KB
No categories available
5Co/360/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Milana Chalupku a JUDr. Janky Richterovej, v právnej veci navrhovateľa: O. X., B.. XX.XX.XXXX, X. P. O., T. XX, zast. JUDr. Miroslavom Kučerom, advokátom v Bratislave, Krajinská 30, proti odporcom: X/ V. T., B.. XX.XX.XXXX, X. P. O., Z. XX, X/ N.. Ľ. I., B.. XX.XX.XXXX, X. P. O., J. XXX/XX, X/ J. W., B.. XX.XX.XXXX, X. O. - W., X/ Q. P., B.. XX.XX.XXXX, X. P. O., B. X/X, X/ Ľ. T., B.. XX.XX.XXXX, X. P. O., Z. XX, X/ N. T., B.. XX.XX.XXXX, X. P. O., H. XX, X/ T. X., B.. XX.XX.XXXX, X. W., X/ W. G., B.. XX.XX.XXXX, X. W., X/ P. B., B.. XX.XX.XXXX, X. Š.O. na C. XXX, XX/ O. B., B.. XX.XX.XXXX, X. Š. na C., XX/ Y. U., B.. XX.XX.XXXX, Č. XXX, XX/ T. W., B.. XX.XX.XXXX, X. P. O., P. XX, XX/ P. R., B.. XX.XX.XXXX, X. P. O., P. XX, XX/ Y. G., B.. XX.XX.XXXX, X. P. O., T. XX, XX/ I. G., B.. XX.XX.XXXX, X. P. O., X., odporcovia 6/ až 15/ zast. prof. JUDr. Robertom Vlčekom, PhD., MPH, advokátom v Bratislave, Brnianska 19, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 11. januára 2013 č.k. 4C/581/2008-367 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa tento domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností vedených v L. P. Č.. XXX P. W. Ú. O. H. O. L. Č.. XXX/X - C. L. C. P. XX.XXX T. H. L. Č.. XXXX/X - C. L. C. P. X.XXX T.; P. L. P. Č.. XXX P. W. Ú. O. H. O. L. Č.. XXXX/X - C. L. C. P. X.XXX T. H. L. Č.. XXX/X - orná pôda o výmere XX.XXX m2, o náhrade trov si vymienil rozhodnúť po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Vychádzal zo zistenia, že na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava - vidiek pod sp. zn. D 1976/87 zo dňa 11. 12. 1987 a na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. D 2D 299/94, Dnot 58/94 zo dňa 19. 5. 1994 sa vlastníkom označených nehnuteľností stal navrhovateľ, ako dedič v zmysle ust. § 475 O.z. po poručiteľovi Š. S., Z.. XX.X.XXXX, ktorému boli pridelené vyššie uvedené nehnuteľnosti na základe výmeru o prídele do vlastníctva č. 3/183-19629/1949 vydaného Osídľovacím úradom pre Slovensko po dohode s Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave. Na základe rozhodnutia Nz 56/94 vydaného notárom JUDr. Miloslavom Kováčom sa spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených v L. P. Č.. XXX P. W. Ú. O. H. O. L. Č.. XXXX/X - C. L. C. P. X.XXX m2 a L. Č.. XXX/X - orná pôda o výmere XX.XXX T. stali odporcovia 1/ až 3/ každý v ideálnej 1/8 k celku a odporcovia 4/ a 5/ každý v ideálnej 1/16 k celku. Na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. D 2753/93, Dnot 612/93 zo dňa 20.06.1994 sa stali spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených P. L. P. Č.. XXX P. W. Ú. O.C. H. O. L. Č.. XXX/X - orná pôda o výmere XX.XXX T. H. L. Č.. XXXX/X - orná pôda o výmere X.XXX T. odporca 6/ v ideálnej 1/3 k celku, odporcovia 7/ až 11/ každý v ideálnej 1/15 k celku a odporcovia 12/ až 15/ v ideálne 1/12 k celku.
Listami Správy katastra Bratislava - vidiek z 30.10.1995 a Správy katastra Senec z 18.05.2001 bolo navrhovateľovi oznámené, že nie je možné zapísať jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam z dôvodu duplicity vlastníctva, čím je daný aj jeho naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Súd prvého stupňa konštatoval, že k tomu, aby bolo možné návrhu navrhovateľa vyhovieť bolo potrebné, aby preukázal súdu dôkazmi, že s poručiteľom Š. S. viedol nepretržite spoločnú domácnosť po dobu jedného roka pred jeho smrťou, teda od 23.05.1979 a z tohto dôvodu sa staral o spoločnú domácnosť (navrhovateľ netvrdil, že bol odkázaný výživou na poručiteľa), teda tak ako to predpisuje § 475 O.z. Z výpovede navrhovateľa vyplynulo, že poručiteľa Š. S. poznal od času kedy sa nasťahovali do jeho susedstva, keďže záhrada jeho starej mamy susedila so záhradou poručiteľa. Tento stav pretrval až do roku 1976, kedy mal navrhovateľ spolu s manželkou (zosobášení v roku 1965) postavený v záhrade jeho starej mamy rodinný dom. Bol teda nepretržite s poručiteľom susedom, keď ho na jar roku 1977 požiadal o doopatrovanie. Manželka navrhovateľa prejavila o to záujem, nakoľko sa chcela o niekoho starať a doopatrovať v starobe. V tej dobe mal navrhovateľ založenú rodinu, syn O. mal 11 rokov a syn G. 7 rokov. Najprv mu robili nákupy, poskytovali obedy. Neskôr začali chodiť do jeho domu, urobili poriadok, zabezpečili drevo na kúrenie. Vyčistili záhradu a on im dovolil, aby si tam vysadili. Keď mali bližší vzťah, navrhli mu, aby šiel k nim domov, že ho umyjú, ale on odmietol. Za obdobie štyroch rokov čo sa o neho starali od neho za to nič nepýtali, ani od sociálneho úradu. Poručiteľ im nedával nič za to, že mu kupovali jedlo a starali sa o neho, neprispieval do domácnosti, na varenie, pracie prášky, pretože nemal z čoho. Keď nemal na pálenku tak od navrhovateľa pýtal peniaze, dotoval ho v tom na čo nemal peniaze. Nebolo tam spoločné hospodárenie, finančne nepodporoval jeho, ani manželku. Manželka navrhovateľa potvrdila, že najprv začali poručiteľovi nakupovať, variť, až neskôr začali chodiť do jeho domu a postupne upratovať. Peniaze od nich nepýtal, ani by mu ich nedali. Chcel iba stravu. Ostatní svedkovia neboli očitými svedkami starostlivosti navrhovateľa a jeho manželky C. S.. Bolo to dané tým, že Š. S. bol samotár, ktorý žil výhradne vo svojom dome, na záhradu vychádzal iba občas, s ľuďmi v obci vôbec nekomunikoval, spoločnosti ľudí sa vyhýbal. Súd prvého stupňa uzavrel, že z vykonaných dôkazov vyplýva, že navrhovateľ nežil s poručiteľom v spoločnej domácnosti. Uvedený záver vyplýva z toho, že činnosť, ktorú vykonával navrhovateľ v prospech poručiteľa, nemožno s poukazom na výklad § 475 O.z. z viacerých dôvodov považovať za spolužitie v spoločnej domácnosti. Najvýraznejším dôvodom prekážky spolužitia navrhovateľa s poručiteľom v spoločnej domácnosti je fakt, že navrhovateľ mal v danom období založenú rodinu, ktorá tvorila samostatnú domácnosť oddelenú od domácnosti poručiteľa. V konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz o tom, že by domácnosť navrhovateľa (tvorená jeho manželkou, dvomi deťmi a jeho matkou) bola spoločná s domácnosťou poručiteľa. Iba tak by mohol byť naplnený dôvod spolužitia navrhovateľa a poručiteľa v spoločnej domácnosti. Uvedené sa ani netvrdilo a keďže človek môže byť súčasne členom iba jednej domácnosti, táto podstatná podmienka nebola splnená. To, že navrhovateľ s poručiteľom nebýval, len ďalej tento záver súdu podporne potvrdzuje. Ďalším dôvodom je skutočnosť, že navrhovateľ nikdy netvoril spotrebné spoločenstvo s poručiteľom. Nebolo preukázané, že by mali navrhovateľ a poručiteľ akýkoľvek výdavok (tvrdenej) spoločnej domácnosti, ktorý by uhrádzali spoločne. Neexistovala tu potreba spoločného hospodárenia. Je to z dôvodu, že navrhovateľ ani nemal fakticky záujem o spoločné uhrádzanie, pretože všetky svoje životné potreby realizoval v spoločnej domácnosti so svojou manželkou, deťmi a blízkymi. Spôsob akým sa vyjadrovali navrhovateľ a jeho manželka o činnosti, ktorú vykonávali vo vzťahu k poručiteľovi, iba potvrdzuje skutočnú povahu tejto činnosti, teda, že sa o poručiteľa starali a opatrovali ho. Opatrovanie, ako bolo vyššie uvedené, nie je dôvodom vylučujúcim založenie a vedenie spoločnej domácnosti, ale na druhej strane ani samo o sebe nie je skutočnosťou, ktorá v sebe zahŕňa všetky nevyhnutné náležitosti pre záver o spoločnej domácnosti. Navyše argument, že poručiteľ bol opatrovaný, by svedčal skôr manželke navrhovateľa, ktorá si podala návrh na zavedenie opatrovateľskej služby poručiteľovi a ktorá túto činnosť osobne ako opatrovateľskú vykonávala. Činnosť manželky navrhovateľa však nemožno v žiadnom prípade pričítať v prospech naplnenia zákonných predpokladov dedenia podľa § 475 O.z. zo strany navrhovateľa. Argument spočívajúci v potvrdení nachádzajúcom sa v dedičskom spise D 1976/87 (D 889/80) vystaveného predsedom Miestneho národného výboru zo dňa 17.07.1979 (teda ešte pred smrťou poručiteľa) a zo dňa 02.09.1980, že R. X. okrem upratovania poskytuje menovanému úplnú stravu denne a bezplatne, takže možno manželov X.S. H. Š. S. považovať za členov spoločnej domácnosti, je absolútne právne irelevantný. Jednak potvrdenie obsahuje samotné právne posúdenie predsedu MNV o vedení spoločnej domácnosti, ktoré je navyše aj úplne nesprávne. Skutkové tvrdenie v tomto potvrdení
vyslovené, svedčí iba o činnosti manželky navrhovateľa a vôbec nie o činnosti navrhovateľa. Záver o tom, že manželov X. možno považovať za členov spoločnej domácnosti na základe bezplatného poskytovania úplnej stravy je aj vo vzťahu k manželke navrhovateľa neprijateľný. Vystavenie takého potvrdenia (aj pred smrťou) poručiteľa bolo vo svojich záveroch v prospech manželov X. nepravdivé a ako podklad dedičského konania po poručiteľovi založilo stav v rozpore so zákonom. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ a jeho manželka poskytovali poručiteľovi Š. S. starostlivosť v chorobe a starobe, ktorá však nenapĺňala znaky vedenia spoločnej domácnosti a starostlivosti o spoločnú domácnosť, uzavrel súd prvého stupňa, ktorý bol preto toho názoru, že navrhovateľ po dobu jedného roka pred smrťou poručiteľa s ním nežil v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa nestaral o spoločnú domácnosť v zmysle § 475 O.z., čo viedlo súd k zamietnutiu návrhu navrhovateľa. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ. Namietal, že počas celého konania nebol ako účastník riadne vypočutý, vo veci posledne konajúci sudca navrhovateľa vypočul povrchne, nebol mu poskytnutý ani priestor preukázať, že podmienku k dedeniu vo vzťahu k poručiteľovi mal splnenú a starostlivosť nebohému poručiteľovi poskytoval ďaleko do minulosti. Poskytovanie starostlivosti považoval za samozrejmosť zahrnutú v tom, že spolu s poručiteľom tvorili spoločnú domácnosť. Poukázal na špecifikum veci, predstavujúce osobu poručiteľa, išlo o človeka nízkeho zmýšľania, čudáckej povahy, ktorý s nikým okrem navrhovateľa a jeho manželky nekomunikoval, len týmto dvom osobám dôveroval. Žil v neuveriteľnej biede, voči vonkajšiemu svetu sa uzavrel, na ulicu nevychádzal, zamkol bránku, zamuroval okná. Svoj pozemok prepojil bránkou s pozemkom navrhovateľa a pohyboval sa iba na svojej a navrhovateľovej nehnuteľnosti. Medzi poručiteľom a navrhovateľom s jeho manželkou bola dohoda, že títo sa o neho postarajú, aby nemusel ísť do domova opatrovateľskej služby, vybavia za neho všetky záležitosti a všestranne sa oňho postarajú. Manželka navrhovateľa každý deň varila i pre poručiteľa, jedlo sa mu nosilo, pričom peniaze od nebohého ako príspevok na stravu navrhovateľ a jeho manželka nežiadali, nebohý by nemal z čoho zaplatiť. Taktiež navrhovateľ s manželkou zabezpečovali občasné nákupy poručiteľovi, dávali mu drobné finančné prostriedky. To všetko preto, že sa oňho zaviazali do smrti postarať, pretože ho dlhodobo poznali a považovali ho za člena svojej rodiny. Nebohý im za to umožnil obhospodarovať svoj pozemok, plody z pozemku si všetci delili. Navrhovateľ s manželkou takisto zabezpečovali umývanie, upratovanie domu poručiteľa. Nebolo možné, aby navrhovateľ spolu s manželkou s nebohým žili fyzicky pod jednou strechou, nebohý si toto neprial, navrhovatelia však toto považovali za vedenie spoločnej domácnosti spoločne v oboch nehnuteľnostiach. Súdu vyčítal, že dokazovanie nesmeroval k tomu, kto a ako vybavoval úradné záležitosti poručiteľa, prijímal poštu, dôchodok, zabezpečoval lekárske ošetrenie poručiteľa, návštevu sociálnych pracovníkov a pod. Toto všetko totiž zabezpečoval navrhovateľ, jediný prístup k poručiteľovi bol cez nehnuteľnosť navrhovateľa. Podľa navrhovateľa súd tieto skutočnosti nezisťoval z dôvodu, že vopred plánoval návrh zamietnuť s odôvodnením, že navrhovateľ poručiteľovi poskytoval len starostlivosť a nežil s ním v spoločnej domácnosti. Konštatovanie súdu, podľa ktorého v prejednávanej veci nebolo nevyhnutné vypočuť všetkých účastníkov na strane odporcov, keď niektorí z nich boli potomkami pôvodných odporcov, považoval za porušenie základnej zásady súdneho konania a to zásady ústnosti, pričom navrhovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď nemohol klásť účastníkom konania otázky a nemohol ani zistiť, ako mohli títo svoje nehnuteľnosti (totožné s navrhovateľom) zdediť, keď k tomu nebol žiadny právny titul. Za nepravdivé a nepodložené považoval tvrdenie prvostupňového súdu, že najvýraznejším dôvodom prekážky spolužitia navrhovateľa s poručiteľom v spoločnej domácnosti bol fakt, že navrhovateľ mal v danom období založenú rodinu, ktorá tvorila samostatnú domácnosť. Odvolateľ zopakoval, že nikdy netvrdil, že navrhovateľ s nebohým žil pod jednou strechou. Za spoločnú domácnosť v danom prípade treba považovať obe nehnuteľnosti, na ktorých sa navrhovateľ s manželkou a poručiteľom pohybovali. Skutočnosť, že tieto osoby tvorili spoločnú domácnosť, je preukázaná tým, že sa o poručiteľa každodenne všestranne starali ako o vlastného a tento ich starostlivosť prijímal. Poručiteľ patril do rodiny navrhovateľa, nemožno prijať tvrdenie súdu, že nemohol byť členom dvoch domácností. Svoju domácnosť totiž nemal, mal iba spoločnú domácnosť s navrhovateľom. Pokiaľ súd v odôvodnení poukázal na to, že navrhovateľ nikdy netvoril s poručiteľom spotrebné spoločenstvo, nebolo preukázané, že by mali akýkoľvek spoločný výdavok, odvolateľ poukázal na to, že navrhovateľ nebohého živil, šatil, pomáhal mu pri rôznych prácach, upratoval, poskytoval drobné finančné prostriedky. Poručiteľ tak nemusel nič platiť, v jeho dome nebola elektrina, plyn ani voda. Navrhovateľ nechcel od poručiteľa nič za stravu a palivo, pretože poručiteľ peniaze ani nemal, navrhovateľ rovnako nič nechcel od svojich maloletých detí, ktoré tiež neboli zárobkovo činné. Pokiaľ
poručiteľ chcel, aby navrhovateľ mal v opatere jeho drobný dôchodok a našetril mu na pomník, toto navrhovateľ odmietol. Rovnakou sa súd nevysporiadal s potvrdením vystaveným bývalým predsedom MNV Tomášov ohľadom vedenia spoločnej domácnosti, tento dôkaz súd otočil proti navrhovateľovi, akoby tento nikdy neexistoval, bol vydaný protiprávne. Takýto úsudok si súd urobil bez akéhokoľvek dokazovania v smere, čo predchádzalo vydaniu takéhoto potvrdenia, nepredvolal na pojednávanie notárku, ktorá dedičstvo prejednávala, čím všetkým porušil právo navrhovateľa na spravodlivý súdny proces. S potvrdením ošetrujúcej lekárky sa súd v odôvodnení nijako nevysporiadal, tento dôkaz obišiel bez povšimnutia. Zo všetkých vyššie uvedených skutočností podľa navrhovateľa vyplýva to, že súd sa vecou nedostatočne zaoberal, nevykonal všetky potrebné dôkazy, čo viedlo k nesprávnym právnym záverom a vydaniu nezákonného rozhodnutia. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odporcovia sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrili. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., dospel pritom k záveru, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu je vecne správny. Podľa § 474 ods. 1 O.z. ak nededia poručiteľovi potomci, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. Podľa § 475 ods. 1 O.z. ak nededí manžel ani žiadny z rodičov, dedia v tretej skupine rovnakým dielom poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. Podľa § 115 O.z. domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby. V zmysle tohto ustanovenia domácnosť je skutočné a trvalé spolužitie dvoch alebo viacerých osôb v spotrebnom spoločenstve. Základným atribútom domácnosti je spoločné uhradzovanie nákladov na potreby jednotlivých jej členov (spoločné hospodárenie). Spoločne sa však nemusia uhradzovať všetky potreby spolužijúcich osôb. Spoločnú domácnosť tvoria z hľadiska § 474, či § 475 O.z. aj tí, ktorí spoločne uhradzujú len tú časť osobných potrieb, ktorá súvisí s bývaním a stravovaním, kým ďalšie potreby si môžu uhradzovať sami. Spoločná domácnosť predpokladá spoločné bývanie. Pre posúdenie spoločnej domácnosti nie je rozhodujúce bydlisko jej členov podľa evidencie obyvateľstva. Preto je potrebné skúmať v každom jednotlivom prípade miesto faktického žitia osoby, ktorá si dedičské právo uplatňuje z titulu spolužitia s poručiteľom v spoločnej domácnosti. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nikto nemôže byť príslušníkom dvoch domácnosti súčasne. Spolupatričnosť k jednej domácnosti bráni fyzickej osobe, aby súčasne založila iné spotrebné spoločenstvo. Ďalším znakom spoločnej domácnosti je trvalosť. O trvalé spolužitie ide vtedy, ak nie je vopred časovo ohraničené. Trvalosť je daná vtedy, ak občania žijú v spotrebnom spoločenstve za okolností, z ktorých možno usudzovať, že toto spoločenstvo nezamýšľajú iba na prechodný čas. Z tohto pohľadu tvoria domácnosť i osoby, ktoré iba začínajú spolu žiť. Pre vznik subjektívneho dedičského práva zákon však vyžaduje, aby spoločná domácnosť trvala najmenej po dobu jedného roka, pričom tento čas sa počíta spätne odo dňa poručiteľovej smrti. O skončenie ani o prerušenie spoločnej domácnosti nejde tam, kde poručiteľ a spolužijúca osoba sa dočasne zdržiavali na rôznych miestach bez úmyslu spolužitie skončiť. Spolužitie v domácnosti sa nepreruší prechodným ubytovaním fyzickej osoby mimo svojej domácnosti, napr. po dobu výkonu zamestnania mimo bydliska, počas štúdia, počas návštevy a pod. Spoločnou domácnosťou poručiteľa a ďalších osôb treba rozumieť skutočné spolužitie v spotrebnom spoločenstve všetkých týchto osôb, ktoré prispievajú na úhradu spoločných potrieb podľa svojich schopností a možností a každý z nich si ďalej obstaráva v rámci tohto spoločenstva to, čo potrebuje. Podľa potrieb sa členovia spoločnej domácnosti podieľajú na výhodách tohto spoločenstva, či už ide o spoločné bývanie, stravovanie, ošatenie a pod. Vzájomné príspevky sa zásadne nehodnotia, je tu pocit spolupatričnosti k jednému celku, v ktorom každý podľa svojich možností prispieva (R 34/1960, s. 244 ods. 4) Spoločné uhradzovanie nákladov znamená, že zásadne nie sú presne oddeľované finančné prostriedky na vedenie domácnosti. Okrem týchto podmienok je potrebné, aby spolužijúca osoba z dôvodu faktického spolužitia v spoločnej domácnosti sa o túto domácnosť starala alebo bola odkázaná výživou na poručiteľa. Táto požiadavka je
splnená aj u toho, kto iba prijíma od ďalších členov domácnosti uhradzovanie svojich potrieb. Podmienka starostlivosti o spoločnú domácnosť v zmysle tohto ustanovenia je splnená vtedy, keď spolužijúca osoba prispieva k jej udržiavaniu a chodu. Nie je rozhodujúce, či sa tak stane osobnou činnosťou spolužijúcej osoby, finančne alebo iným spôsobom. Z dôvodu spolužitia teda dedia osoby, ktoré majú k poručiteľovi a k jeho domácnosti vzťah blížiaci sa vzťahu, aký má člen rodiny k jeho ďalším členom a k domácnosti rodiny. Táto starostlivosť o spoločnú domácnosť je širšie chápaná a spočíva v skutočnom zaobstaraní domácich prác, t.j. napr. vo varení, praní, žehlení a pod. Je potrebné, aby táto starostlivosť o spoločnú domácnosť sa vykonávala spontánne a nie na zmluvnom základe. Odvolací súd po dôslednom zvážení veci sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľ mal v danom období založenú rodinu, ktorá tvorila samostatnú domácnosť oddelenú od domácnosti poručiteľa, činnosť, ktorú vykonával vo vzťahu k poručiteľovi, mala povahu pomoci, teda starostlivosti o poručiteľa. Opatrovanie nie je dôvodom vylučujúcim založenie a vedenie spoločnej domácnosti, ale na druhej strane ani samo o sebe nie je skutočnosťou, ktorá v sebe zahŕňa všetky nevyhnutné náležitosti pre záver o spoločnej domácnosti. Navrhovateľ sám viackrát uviedol, že medzi ním a poručiteľom bola dohoda, že navrhovateľ s manželkou sa o neho postarajú, aby nemusel ísť do domova opatrovateľskej služby, vybavia za neho všetky záležitosti a všestranne sa oňho postarajú. Odvolací súd nespochybňuje, že rozsah pomoci a starostlivosti navrhovateľa spolu s manželkou voči poručiteľovi bol široký, absentovala však spontánnosť či nezištnosť tejto pomoci (navrhovateľ poukazoval na „dohodu“ s poručiteľom). Pokiaľ len navrhovateľ s manželkou hradili všetky náklady poručiteľa (strava, ošatenie, lekárska starostlivosť), poručiteľ sa na úhrade a obstarávaní spoločných potrieb nijako nepodieľal, hoci určitý, hoci len minimálny príjem mal, tiež nebolo preukázané, že by účastníci spolu riešili záležitosti spoločného rodinného života. Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že poručiteľ bol len prijímateľom pomoci, poskytovanej mu členmi rodiny navrhovateľa bez toho, aby boli naplnené znaky charakterizujúce spoločnú domácnosť - skutočné a trvalé súžitie osôb, v ktorom tieto prispievajú na úhradu spoločných potrieb a v ktorom spoločne a bez rozlišovania hospodária so svojimi príjmami. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že mu nebolo umožnené klásť otázky na pojednávaní neprítomným odporcom v smere zistenia, ako mohli títo svoje nehnuteľnosti (totožné s navrhovateľom) zdediť, keď k tomu nebol žiadny právny titul, odvolací súd konštatuje, že tieto otázky nesúvisia s predmetom konania (predmetom konania nie je určenie, či sú alebo nie sú odporcovia spoluvlastníci nehnuteľností). Nakoniec pre úplnosť odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že vyhoveniu návrhu navrhovateľa v časti určenia vlastníctva pozemkov v katastrálnom území O. L.. Č.. XXX/X - C. L. C. P. XX.XXX T. H. L.. Č.. XXXX/X - orná pôda o výmere X.XXX T. bráni nedostatok účastenstva v katastri zapísaného spoluvlastníka nehnuteľností P. G. v tomto súdnom konaní, voči ktorému by tak ani návrhu vyhovujúci rozsudok nebol záväzný (§ 159 ods. 2 O.s.p.). Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov neostalo odvolaciemu súdu než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť z hľadiska jeho vecnej správnosti podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p., s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu. O trovách odvolacieho konania rozhodne rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 4 O.s.p.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.