Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4C-581-2008.pdf
PDF · 153.2 KB
Case nature
Area
Subarea
4C/581/2008
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Pezinok v konaní pred sudcom JUDr. Romanom Majerským, v právnej veci navrhovateľa: O. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, O., zastúpený: JUDr. Miroslav Kučera, advokát, Krajinská 30, Bratislava, proti odporcom: 1/ V. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, O., 2/ N.. Ľ. I.Í., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, O., 3/ J. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. - W., 4/ Q.Í. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X/X, O., 5/ Ľ.D. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, O., 6/ N. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, O., 7/ T. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., 8/ W. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., 9/ P. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. B. C. XXX, 10/ O. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. B. C., 11/ Y. U., nar. XX.XX.XXXX, Č. XXX, 12/ T. W., nar. XX.XX.XXXX, P. XX, O., 13/ P. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, O., 14/ Y. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, O., 15/ I. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., O., zastúpení odporcovia 6/ až 15/: prof. JUDr. Robert Vlček, PhD., MPH, advokát, Brnianska 19, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, takto
rozhodol:
Súd návrh z a m i e t a.
O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom domáhal, aby súd určil, navrhovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľností vedených v Pozemkovoknižnej vložke č. XXX v katastrálnom území Tomášov a to parcely č. XXX/X - orná pôda o výmere 10.481 m2 a parcely č. XXXX/X - orná pôda o výmere 2.622 m2; v Pozemkovoknižnej vložke č. XXX v katastrálnom území Tomášov a to parcely č. XXXX/X - orná pôda o výmere 2.622 m2 a parcely č. XXX/X - orná pôda o výmere 10.481 m2 (ďalej len „nehnuteľnosti“).
Návrh odôvodnil tým, že na základe výmeru o prídele do vlastníctva č. X/XXX-XXXXX/XXXX vydaného Osídlovacím úradom pre Slovensko po dohode s Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave boli právnym predchodcom navrhovateľa Š.O. S., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Tomášov a H. S., zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Tomášov, pridelené vyššie uvedené nehnuteľnosti. Na základe rozhodnutia Nz 56/94 vydaného notárom JUDr. Miloslavom Kováčom sa spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených v Pozemkovoknižnej vložke č. XXX v katastrálnom území Tomášov a to parcely č. XXXX/X - orná pôda o výmere 2.622 m2 a parcely č. XXX/ X - orná pôda o výmere 10.481 m2 stali odporcovia 1/ až 3/ každý v ideálnej 1/8 k celku a odporcovia 4/ a 5/ každý v ideálnej 1/16 k celku. Na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. D 2753/93, Dnot 612/93 zo dňa 20.06.1994 spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených v Pozemkovoknižnej vložke č. XXX v katastrálnom území Tomášov a to parcely č. XXX/X - orná pôda o výmere 10.481 m2 a parcely č. XXXX/X - orná pôda o výmere 2.622 m2 odporca 6/ v ideálnej 1/3 k celku, odporcovia 7/ až 11/ každý v ideálnej 1/15 k celku a odporcovia 12/ až 15/ v ideálne 1/12 k celku. Odporcovia nemôžu byť spoluvlastníkmi nehnuteľností, ku ktorým požaduje navrhovateľ určenie vlastníckeho práva, pretože k ich nadobudnutiu ich právni predchodcovia nemali žiadny titul, teda rozhodnutia o prejednaní dedičstva týkajúce sa nehnuteľností sú právne účinné iba voči okruhu dedičov týchto dedičských konaní a nie voči navrhovateľovi. Listami Správy katastra Bratislava - vidiek z 30.10.1995 a Správy katastra Senec z 18.05.2001 bolo navrhovateľovi oznámené, že nie je možné zapísať jeho vlastnícke právo k nehnuteľnostiam z dôvodu duplicity vlastníctva, čím je daný aj jeho naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ OSP. Navrhovateľ nadobudol riadnym spôsobom vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, keď jeho právni predchodcovia nadobudli na základe výmeru a navrhovateľ tieto nehnuteľnosti riadne zdedil.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením návrhu, výsluchom účastníkov, svedkov Y. W., Y. Á., H. U., T. G., R. X., O. R., výmeru o prídele do vlastníctva č. X/XXX-XXXXX/XXXX, výpisu z listu vlastníctva č. XXX, č. XXXX, Notárskej zápisnice Nz 56/94, spisu Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. 2D/299/94, spisu Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. D1976/87, spisu Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. D 2753/93, spisu Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. V-2-18D 444/96, spisu Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. D 6715/93, spisu Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. 2 D 288/94, spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 21 D/854/98, návrhu na zavedenie opatrovateľskej služby, dotazníku pre opatrovateľku, lekárskeho potvrdenia z 30.03.2004, lekárskeho potvrdenia z 29.09.1994, a zistil nasledujúci skutkový a právny stav.
Navrhovateľ uviedol, že so Š. S. boli susedia, ich dvor susedil s parcelou Š. S.. Poznal ho asi od roku 1948, keď bol ešte chlapec, ale nerozprávali sa spolu. Na jar 1977, keď umýval auto na dvore, oslovil ho cez plot S., bolo to, keď jeho manželka zomrela v roku 1976 na Vianoce. Povedal mu, že mu nikdy nerobil nič zlé. Mal na neho prosbu, že bol za ním predseda MNV s tým, že ho dajú do starobinca do Stupavy. On o tom nechcel ani počuť, preto ho prosil, aby ho spolu s manželkou doopatroval. Povedal mu, že mu vie pomôcť s chlapskými prácami, ale že nevie variť a preto sa o tejto veci musel porozprávať s manželkou. Manželka mu povedala, že keďže jej rodičia sú v Maďarsku, tak by sa chcela o niekoho starať a doopatrovať v starobe. Keď žila manželka S., tak sa o nič nestaral, nechodil ani do obchodu, všetko zabezpečovala jeho manželka. Jeho manželka sa porozprávala s S. cez plot, povedala mu, že robí v detských jasliach, že bude mať čas mu pripraviť raňajky, ale aj celodennú stravu. Najprv mu robili nákupy, keď aj pre seba nakupovali do domácnosti, neskôr mu do obedáru dávali jedlo na celý deň. Vtedy už spravili prechod v plote, aby nemuseli chodiť dookola. Keď ešte nebola vytvorená bránka, tak mu dával veci z ulice cez bránku. Preto sa s ním dohodol, že spravia prechod v plote, aby mohol k nemu chodiť priamo. Keď tam prvýkrát vošiel do domu, mal tam veľký neporiadok, za tri fúriky popola ako veľmi kúril, aj sa tam bál vkročiť, nakoľko počul, že doktorka, ktorá ho navštevovala tvrdila, že jej po plášti skákali blchy. Približne po mesiaci sa ho pýtal, prečo nejde dovnútra, na čo mu povedal, že oni už bývajú inak, na čo mu on povedal, že či sú takí chudobní, že ani blchy nemajú. Povedal mu, že sa bojí vojsť dnu kvôli blchám. Keď už bolo teplo, zobral si gumáky a montérky a takto šiel k nemu do domu, aby nepovedal, že k nemu nechce ísť, že sa tam bojí vojsť. Neskôr s manželkou povedal S., či by mu nemohli upratať, veď mohli prísť z MNV na kontrolu, na čo on povedal, že keď myslíme, tak upratať môžeme. Vymenili mu slamníky za normálne matrace, lebo práve tam sa zdržiavali blchy, zobrali mu všetky šaty, na ich dvore ich vyprali. Všetko vypratali, celé dlážky vydrhli a pamätal si, že zháňal prípravok na blchy, pretože v podlahe boli škáry a chcel to vyčistiť, čo aj vyčistil. Celú kuchyňu s manželkou upratal, mal v nej kredenc, stôl, stoličku, murovaný sporák, pec, inak v dome bola ešte jedna miestnosť, v ktorej mal rozvešané svoje šaty, ktoré nosil, inak tam mal poriadok. Zohnal mu iné kachle - peterky, nakoľko miestnosť nemal vôbec vykúrenú a bola veľká, ako aj na zimu mu dal zimné oblečenie. Mal obrátený denný režim, celý deň prespal a v noci bol hore, zhotovoval z dreva hudobné nástroje a dokonca na nich aj hral. Chodil v spodkoch a bosý, hore nosil iba kabát, pod ktorým bol nahý a na hlave mal klobúk. Takto chodil oblečený v lete. Keď sa mu minulo jeho vlastné drevo, zabezpečil mu, aby mu z Bratislavy doviezli drevo na kúrenie z nábytkárskych závodov a zabezpečil mu uhlie. Na jeho dvore bola stará šopa, ktorú museli rozobrať a v tom čase požiadal predsedu družstva, aby mu predal maringotku, ktorú umiestnil na miesto zbúranej šopy a celú ju spolu s manželkou a synmi naplnil drevom. Ešte dnes sú tam zvyšky tohto dreva. Uhlie uskladnil do nízkej prístavby, ktorá bola murovaná a na ktorej opravil strechu, lebo do nej zatekalo. Keď S. v noci štiepal drevo, aby si zakúril a rušil tým suseda, ktorý sa mu sťažoval, povedal S., že mu to bude robiť sám, veď mu to vedel urobiť za 10 minút. Zvykol si zakúriť aj sám, bol aj chorý. Pamätal si, že 2 - 3 krát mu bol v zime zakúriť, keď z domu videl, že sa mu nekúri. Aj keď mu zakúril a požiadal ho, aby si už potom prikladal, nespravil tak, takto musel 2 - 3 krát prísť mu zakúriť, keď mu vyhaslo. S. bolo čudné, keď sa v lete s deťmi chodil kúpať, pýtal sa ho, prečo sa tak často chodia kúpať, či sú takí špinaví, on bol takýto čudný človek. Cez leto mu kúpil vaňu, dal ju na dvor a povedal mu, aby si aspoň namočil nohy, čo neskôr aj videl, že urobil. Neskôr im dovolil, aby si zasadili na jeho záhrade a pritom s manželkou často komunikoval. Najskôr museli záhradu vyčistiť, nakoľko bola veľmi zarastená. Keď sa už horšie zdravotne cítil, doktorka ktorá k nemu chodila domov mu povedala, že ako je to dobré, že má ľudí, ktorí sa o neho takto starajú. Neskôr prišli zo sociálneho úradu z Bratislavy na kontrolu k S., boli aj dnu a usadili sa v izbe. Veľa pil a aj fajčil, ale príjem na to nemal, preto ma nabádal, aby aj on s ním popil, čo nespravil, lebo nemal potrebu si vypiť. Preto nahovoril druhého suseda, ktorý mu kúpil vždy dve fľaše čerešňovice, z ktorej mu jednu dal a druhú vypili spoločne. Keď nemal na pálenku, tak od neho pýtal peniaze s tým, aby to nepovedal manželke, tak mu niekedy dal 20 až 30 korún, dotoval ho v tom, na čo už nemal peniaze. Bol chorý na srdce, bral lieky, pretože bol zavodnený, mal opuchnuté oči, preto musela jeho manželka mu chodiť lieky dávať. S. bol veľmi čudný človek, ktorý sa takmer s nikým nikdy nerozprával, ale jeho s manželkou mal veľmi rád. Keď mali už blízky vzťah, tak mu s manželkou navrhli, aby išiel k nim domov, že ho tam umyjú, ale on to odmietol, za celé štyri roky, čo ho takto opatrovali, nikdy svoj dom neopustil, ani k nim na dvor neprišiel. Bol veľmi čudný človek, manželke napr. hovoril, nech toľko nerobí, lebo zomrie, veď jeho manželka nerobila a predsa zomrela. Ku koncu jeho života mu navrhol ako chlap chlapovi, že predsa len by mohol privoliť k tomu, aby ho umyl, tak pripravil v izbe vaňu, takto po sediačky ho celého umyl. Ešte keď robil a vrátil sa domov z práce, pozrel, či ešte robí tú mandolínu, ale už to nerobil. Mal záľubu v hudbe, čo zistil neskôr aj z toho, že mal natiahnutú šnúru vzadu na dvore, na ktorej mal pliešky a keď sa zvonilo v kostole, tak si na ne palicou búchal a spieval pri tom. Ani raz počas štyroch rokov starostlivosti sa s ním nerozprávali o tom, aby im dal dom alebo niečo. Nič od neho za to nepýtali. Nepýtali za opatrovanie nič ani zo sociálneho úradu, nakoľko na samom začiatku nám S. nedovolil, aby mu upratovali, preto nechceli mať problémy s tým, že peniaze berú, ale riadne sa o neho nestarajú. Neskôr už o žiadny príspevok nežiadali. Keď S. zomrel, tak prítomná lekárka sa pýtala, že kto ho pochová, na čo jej povedal, že on s manželkou, pretože sa o neho nikto iný posledné štyri roky nestaral. Zhotovili mu náhrobok, zaplatili pohrebné miesto do roku 2015. Predseda MNV sám vedel z vlastnej skúsenosti, že sa o neho starali, preto mu povedal, že na základe tohto budú po ňom dediť. Nikdy neboli na žiadnom dedičskom konaní, iba dostali rozhodnutie, na základe ktorého zdedili jeho majetok. Starí rodičia odporcov boli vysťahovaní do Maďarska a S. bol presídlený do ČSR a bol mu pridelený majetok, ktorý je predmetom tohto konania. S. nevedel čítať ani písať. Občas sa oholil a umyl si tvár. S. nechodil na ulicu a mal zamurované okno z ulice, pretože deti ho tam chodili provokovať. S odporcami sa S. nestretával, nemal s nimi žiadny vzťah, nepoznal ich. Navrhovateľ neskôr uviedol, že sa narodil v Maďarsku v Budapešti, pretože tam pracoval jeho otec a keď začala vojna, presťahovali sa do Tomášova k babke a odvtedy tam stále býva. Teraz býva v Tomášove, T. XX kde býva približne od roku 1945 nepretržite. Š. S. v čase smrti býval na L. X od roku 1948 do svojej smrti. S. dostával malý dôchodok, pil a fajčil, nedával im nič za to, že mu kupovali jedlo a starali sa o neho. Neprispieval im do domácnosti, na varenie, pracie prášky, pretože nemal z čoho. Nebolo tam spoločné hospodárenie s S., kupoval mu uhlie, kachle, šaty, všetko. Finančne nepodporoval jeho ani manželku. Neboli žiadnym spôsobom odkázaní finančne na S.. S manželkou sa zosobášil 16.10.1965, má dvoch synov O. X., nar. XX.XX.XXXX a G. X., nar. XX.XX.XXXX. Na T. XX sa presťahoval približne v roku 1945 spolu s mamou navrhovateľa, sestrou a bratom. V dome na T. XX bývala jeho stará mama, ktorá v tom čase už bola vdova. V roku 1966 sa pôvodný dom, v ktorom bývala stará mama, zbúral, v roku 1969 sa nasťahovali s manželkou do nového rodinného domu postaveného vedľa pôvodného domu a na prízemí s nimi bývala jeho mama, nakoľko sa na výstavbe rodinného domu podieľala. Keď sa nasťahovali do nového rodinného domu, zadná časť záhrady S. nebola vôbec udržiavaná, nedalo sa cez ňu prejsť k domu, preto museli k S. chodiť cez ulicu.
Navrhovateľ na pojednávaní prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že spor je potrebné riešiť súdnou cestou z dôvodu duplicity vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Poukázal na č. l. 6 dedičského spisu pod sp. zn. D 1976/87 a to potvrdenie Miestneho národného výboru v Tomášove zo dňa 17.07.1979 pod č. P-111/79 o tom, že Gabriela Busová poskytuje plnú starostlivosť Š. S., okrem upratovania poskytuje menovanému dennú stravu bezplatne tak, že možno manželov X. a Š. S. považovať za členov spoločnej domácnosti. Poukázal na č. l. 8 tohto spisu a to potvrdenie Miestneho národného výboru v Tomášove zo dňa 02.09.1980 pod č. P - 125/1980, podľa ktorého R. X. poskytovala 5 rokov plnú starostlivosť Š. S. až do jeho smrti. Navrhovateľ žiada iba to, čo jeho právni predchodcovia dostali od štátu prídelom do vlastníctva. Manželka Š. S. zomrela a následne zomrel aj Š. S., ktorého opatroval a stal sa jeho dedičom. Nehnuteľnosti nadobudol na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava - vidiek D 1976/87 a 2 D 299/94. Síce jeho právni predchodcovia neuhradili nedoplatok za predmetný pozemok, ale na výzvu tento poplatok sám zaplatil. Nesúhlasil s argumentáciou odporcov
6/ až 15/, nikdy netvrdili, že S. býval v spoločnom byte s navrhovateľom a jeho manželkou, pretože preukázali dôkazmi, že to nešlo. To však neznamená, že poručiteľ s navrhovateľom a jeho manželkou netvorili spoločnú domácnosť, nakoľko táto je definovaná ako spotrebné spoločenstvo, ktoré spravidla predpokladá spoločné bývanie. Bol preto toho názoru, že navrhovateľ preukázal všetky zákonné predpoklady k tomu, aby bolo možné považovať jeho konanie voči poručiteľovi, ktoré napĺňa znaky vedenia spoločnej domácnosti. Dal do pozornosti súdu, že v čase prededenia majetku poručiteľa nepostačovalo iba napísať vyjadrenie predsedu MNV, ale v dedičskom konaní bol tento predseda vždy predvolaný a konkrétne a priamo sa u neho zisťovalo, či boli naplnené podmienky vedenia spoločnej domácnosti poručiteľa. Poukázal na nezákonné a protiprávne prededenie nehnuteľností zo strany odporcov, práve z tohto dôvodu bol navrhovateľ nútený podať túto žalobu. Poukázal, že poručiteľ bol nízkeho intelektu, ktorý s nikým nekomunikoval, bál sa, že ho zoberú do starobinca, bol v strašnej núdzi, nemal finančné prostriedky a preto mu navrhovateľ s manželkou varil, upratoval, umýval ho, rúbal drevo a vykonával iné činnosti. Navrhol vypočuť notárku JUDr. Čížovú, predtým Brenčičovú, ktorá prejednávala dedičstvo po poručiteľovi S., na základe akých skutočností bolo prejednané dedičstvo po poručiteľovi, či okrem potvrdenia predsedu MNV musel z úradnej povinnosti štátny notár vykonávať aj iné šetrenia a kde sa tieto zaznamenávali. Keď odporcovia tvrdili, že potvrdenie o vedení spoločnej domácnosti je vadné, ostatné dôkazy z ich strany bezvýznamné a bolo by pravdou, že navrhovateľ je a bol chamtivý, mohol využiť zaostalosť S. a zadovážiť si pre potreby neskoršieho dedenia z jeho strany závet. Naopak navrhovateľ túto situáciu nezneužil, pričom pôsobil na súde ako sudca z ľudu, pracoval aj právnym zástupcom navrhovateľa v senáte, čo preukazuje jeho čestnosť a bezúhonnosť ako občana. Navrhovateľ prostredníctvom potvrdenia predsedu MNV, ošetrujúcej lekárky, čestných prehlásení a výpovedí svedkom preukázal, že v zákonom predpísanej dobe žil s poručiteľom v spoločnej domácnosti. Naopak svedkovia navrhnutí odporcami boli účeloví, nehovorili pravdu. Vôbec nebolo potrebné, aby býval navrhovateľ a jeho manželka spoločne s poručiteľom v jeho dome, hoci by si to boli priali, toto nebolo možné pre svojskosť poručiteľa. Zákon nevyžaduje bývanie v spoločnom dome pri spoločnej domácnosti, spoločné bývanie sa iba spravidla predpokladá. Navrhovateľ spoločne s manželkou poskytovali poručiteľovi dlhodobo zdravotnú starostlivosť, starali sa o jeho osobnú hygienu, udržiavali v dome poriadok, bezplatne poskytovali stravu, finančné prostriedky, obhospodarovali pozemok poručiteľa, brali z neho plody, o ktoré sa po vzájomnej dohode delili. Spoločnú domácnosť tvoria aj tí, ktorí spoločne uhrádzajú len tú časť osobných potrieb, ktorá súvisí napr. s bývaním, stravovaním a ďalšie potreby ako ošatenie, kultúru si obstarávajú samostatne. Nebolo možné, aby navrhovateľ s manželkou bývali v spoločnom dome, pretože to poručiteľ nechcel. Z vykonaných dôkazov vyplýva, že pre špecifiká osobnosti poručiteľa nemožno situáciu vyhodnotiť v neprospech navrhovateľa, že netvorili spoločnú domácnosť. Starostlivosť o spoločnú domácnosť v zmysle § 474 Občianskeho zákonníka naplní iba ten, kto prispieva k jej udržaniu a chodu a nie je rozhodujúce, či sa tak stane osobnou činnosťou spolužijúcej osoby, finančne alebo iným spôsobom. Navrhovateľ sa o poručiteľa staral materiálne aj finančne a poručiteľ mu za to poskytol na obhospodarovanie jeho pozemok s možnosťou poberania plodov. Nakoľko navrhovateľ splnil všetky zákonné predpoklady v zmysle § 474 Občianskeho zákonníka žiadal návrhu vyhovieť.
Odporkyňa 1/ na pojednávaní uviedla, že žiada návrh navrhovateľa zamietnuť, lebo svoj podiel 1/8 z celku k parcelám č. XXX/X vo vložke XXX a parcele č. XXXX/X vo vložke XXX nadobudla po svojich právnych predchodcoch.
Odporca 2/ na pojednávaní uviedol, že v plnom rozsahu uznáva nárok navrhovateľa.
Odporkyňa 3/ uviedla, že vlastníctvo nadobudla ako odporkyňa 1/ po tých istých právnych predchodcoch. Neskôr uviedla, že nárok navrhovateľa uznáva, rovnako tak odporkyne 1/, 4/ a 5/.
Odporkyňa 5/ uviedla, že je spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností v podiele 1/16, ktorý nadobudla na základe notárskej zápisnice Nz 56/94.
Odporca 6/ na pojednávaní uviedol, že návrh navrhovateľa žiada zamietnuť.
Odporkyňa 12/ na pojednávaní uviedla, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, spoluvlastnícky podiel 1/12 k spornej nehnuteľnosti nadobudla na základe dedičského rozhodnutia, je vnučkou G. T. a nehnuteľnosti zdedila po svojich rodičoch Y. T. a Š. G.. Potvrdenie Miestneho národného výboru v Tomášove zo dňa 02.09.1980 pod č. P - 125/1980 iba konštatuje, že manželov X. a Š. S. bolo možné považovať, že žili v spoločnej domácnosti, ale ako mohli žiť v spoločnej domácnosti, keď bol taký zanedbaný, burina rástla v kuchyni, mali zamurované okná vpredu z ulice. Š. S. nikoho k sebe nepustil, má lekárske potvrdenie, ktoré založí do spisu.
Odporcovia 6/ až 15/ prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní uviedli, že neuznávajú nárok navrhovateľa, nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pri dedení týchto nehnuteľností, nakoľko nebola splnená starostlivosť tak ako sa to pri dedení vyžaduje. Odporcovia mali za to, že navrhovateľ neviedol s poručiteľom spoločnú domácnosť. Dôkazné bremeno preukázania vlastníckeho vzťahu k predmetných nehnuteľnostiam je na navrhovateľovi. Navrhovateľ nemá žiaden vlastnícky vzťah k predmetným nehnuteľnostiam. Svoje tvrdenie odôvodnil § 475 a § 115 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu smrti Š. S.. Podľa § 475 dedí okrem tam uvedených dedičov aj ten, kto žil s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorý sa z tohto dôvodu staral o spoločnú domácnosť alebo bol odkázaný výživou na poručiteľa. Ustanovenie § 115 Občianskeho zákonníka vymedzuje pojem domácnosti, ktorú tvoria občania, ktorí spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. V zmysle dobovej judikatúry napr. R 12/1968 je potrebné pojem spoločnej domácnosti v zmysle § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka vykladať tak, že predpokladá spravidla spoločné bývanie. Osoba, ktorá sa starala o poručiteľa, ale nežila s ním v spoločnej domácnosti, nie je dedičom zo zákona podľa § 474 Občianskeho zákonníka. Právny záver uvedený v predchádzajúcej vete vyplýva z rozhodnutia NS SSR sp. zn. 1Cz 108/71, Výber 26/1972. Výnimkou z pravidla spoločného bývania ako predpokladu vedenia v zmysle § 115 Občianskeho zákonníka sa pripúšťala v prípadoch, ak šlo o dočasný a prechodný pobyt mimo spoločnú domácnosť z dôvodov liečenia, návštevy v nemocnici, návštevy príbuzných alebo iných dôvodov. Naplniť pojem spoločnej domácnosti nemožno skutočnosťami, ktoré spočívajú v obstarávaní nákupov, ani príležitostnou výpomocou v domácnosti, napr. varenie. Je preto potrebné rozlišovať medzi prácou pre spoločnú domácnosť a medzi úkonmi týkajúcimi sa vecí, ktoré vtedy užívala iná osoba. Navrhovateľ opiera svoje vlastnícke právo o dedičské rozhodnutie právoplatné 16.09.1980, č. k. D 889/80-10, kde po poručiteľovi Š. S. dedil navrhovateľ a jeho manželka v zmysle § 475 Občianskeho zákonníka ako dedičia v III. dedičskej skupine a to z dôvodu, že títo s poručiteľom žili v spoločnej domácnosti. Notár však pri tomto konštatovaní neskúmal žiadnym spôsobom, či dedičia skutočne žili s poručiteľom v spoločnej domácnosti. V dedičskom rozhodnutí z 11.12.1987 č. k. D 1976/87-10 rovnaký dôvod použil notár k odôvodneniu, že dedičmi po poručiteľovi ďalšieho majetku sú navrhovateľ a jeho manželka, teda že dedičia žili s poručiteľom v spoločnej domácnosti. V oboch prípadoch sa rozhodnutia Štátneho notárstva opierali o nepravdivé skutočnosti. Sám právny zástupca vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľ s jeho manželkou poskytovali Š. S. bezodplatne stravovanie a veškerú starostlivosť. K vyjadreniu pripojil vyjadrenie MNV v Tomášove z 02.09.1980, v ktorom jeho predseda z dôvodu, že manželka navrhovateľa okrem upratovania poskytovala menovanému úplnú stravu denne a bezplatne, tak že manželov X. a Š. S. mohlo považovať, že žili v spoločnej domácnosti. Tento právny záver vtedajšieho predsedu MNV nemal oporu vo vtedy účinnom Občianskom zákonníku a teda nemohol vyvolať právne účinky vo vzťahu k preukázaniu vedenia spoločnej domácnosti s poručiteľom. V ďalšom listinnom dôkaze založenom navrhovateľom, ktorý bol vyhotovený MUDr. Oľgou Balharovou dňa 30.03.2004 vyplýva, že opatrovanie i stravovanie Š. S. poskytovali navrhovateľ s manželkou a pritom uviedla, že títo boli bytom Tomášov, T. XX. Pravosť tohto potvrdenia namietol z dôvodu, že táto praktická lekárka v Tomášove nevykonávala lekársku prax počnúc rokom 1995 a preto je pochybnosť, že mohla v roku 2004 potvrdiť písomne skutočnosti, ktoré sa týkajú obdobia rokov 1971 - 1990. Dal súdu do pozornosti výpoveď svedkyne H. U. na pojednávaní dňa 30.11.2011, ktorá na otázku, či by S. išiel bývať k navrhovateľovi uviedla, že on by nešiel, bál sa, že by ho dali do domova dôchodcov. Nebol prispôsobivý. Robil si všetko sám po svojom, že má svoj domov, na čo by išiel. Taktiež svedkyňa T. G. na otázku, či by S. býval s navrhovateľom v jednom dome uviedla, že to by nebolo možné, S. to nechcel, viackrát ho X. volali, aby k nim prišiel, aby ho okúpali, ale on odmietol. Manželka navrhovateľa vo svojej výpovedi uviedla, že keď S. zomrel, prišla k nemu, zavolala manžela a lekárku a potom ho pochovali. Svedkyňa potvrdila, že sa na miesto úmrtia S. dostavila lekárka, ktorá v potvrdení z ohliadky jeho tela konštatovala, že S. býval sám po smrti manželky, býval vždy v hygienicky zlom stave, ktorý bol zapríčinený jeho chovaním v tom zmysle, že odmietal akúkoľvek pomoc, nebol možný kontakt (povahové rysy a demencia v starobe). Taktiež na otázku manželke navrhovateľa, prečo S. k nim nechodil do domu uviedla, že ho volali, ale on im povedal, že na to nie je zvedavý. Sám navrhovateľ vo svojej výpovedi na pojednávaní z 14.03.2012 uviedol, že keď mali už blízky vzťah s S., tak mu s manželkou navrhli, aby išiel k nim domov, že ho tam umyjú, ale on to odmietol, za celé 4 roky čo ho takto opatrovali, nikdy svoj dom neopustil, ani k nim na dvor neprišiel. Celou svojou argumentáciou chcel poukázať na to, že navrhovateľ v celom konaní neuniesol dôkazné bremeno k preukázaniu skutočnosti, že s poručiteľom S. viedol spoločnú domácnosť. Navrhovateľ nikdy nenaplnil základné atribúty k tomu, aby mohol predediť poručiteľov majetok. Tu nestačí sa o poručiteľa starať, ale dedič musí s poručiteľom viesť spoločnú domácnosť. Nenamietal, že sa navrhovateľ o poručiteľa nestaral, ale tak z jeho vyjadrenia ako aj vyjadrení svedkov, ktorých v konaní navrhol vypočuť vyplýva, že navrhovateľ neviedol spoločnú domácnosť s poručiteľom a teda že ani podľa práva nemohol predediť poručiteľov majetok. Z uvedených dôvodov považoval návrh za nedôvodný. Naviac je možné uviesť, že podľa § 462 Občianskeho zákonníka dedičstvo, ktoré nenadobudne žiadny dedič, pripadne štátu. Taktiež dal do pozornosti ustanovenia § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto nadobudol dedičstvo, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča.
Svedkyňa Y. W. uviedla, že sa čudovala ako to navrhovateľ s manželkou získali, nevedela pochopiť prečo navrhovateľ robí pre získanie majetku toľko, je lakomý. Navrhovateľ s manželkou sa starali o S., chodili tam, ale nestarali sa tak akoby sa mali. Navrhovateľ s manželkou nežili s S. v spoločnej domácnosti, chodili k nemu cez záhradku, cez plot. Vie to povedať, lebo tam chodila aj ona každý deň. Navrhovateľ a manželka doniesli obed a S. s manželkou boli celý deň sami. Chodila tam preto lebo tam chodili z Červeného kríža. Manželia S. sa jej sťažovali, pretože im len doniesli jesť a nechali ich celý deň samých. Navrhovateľ im zakúril, nosil drevo, ale to je najmenej. Kto S. umýval nevedela, mal len jeden oblek. Navrhovateľovi nezávidí, svojim správaním okráda iných. Pred dvomi rokmi bola za mnou W., odvtedy u nej nebola, pred časom sa jej pýtala, či dostala predvolanie na súd. Nevedela, čo je predmetom tohto sporu.
Svedok Y. Á. na otázku, či vie preukázať, že navrhovateľ nežil v spoločnej domácnosti s S. uviedol, že nemohli spolu žiť v tomto dome, kde býval S., navrhovateľ mal v tom čase malé deti. V dome u S. nebola ani studňa, voda, elektrina, ako mohol jeden moderný človek ako navrhovateľ žiť u nich, keď mali svoj dom, oni už boli starí, pokiaľ vládali, chodili S. aj sami do obchodu. Keď vynášali telo S., tak Y. T. mu hovoril, že tí ľudia, ktorí ho vynášali, nevideli viac zanedbané, nečisté telo. Či žili v spoločnej domácnosti navrhovateľ s S. uviedol, že to nemôže potvrdiť, nekontroloval ich, mal svoju prácu, je to už dosť dávno.
Svedkyňa H. U., uviedla, že manželka navrhovateľa bola jej dlhoročná kolegyňa, ktorá jej zvykla v tých časoch povedať, že sa starali o S. a jeho manželku. Sama pracovala aj v sociálnozdravotnej komisii v Tomášove. Manželov S. navštevovala v období, keď sa o nich starali navrhovateľ a jeho manželka. Predtým nikoho k sebe nepúšťali. Boli zaostalí, primitívni, bolo im jedno v akých podmienkach žijú. S. sa bál púšťať do domu osoby, pretože sa bál, že ho zoberú do ústavu. To, že manželia S. nemali nikoho radi, vyplývalo z toho, že boli uzavretí, nemali nikoho radi. Nechodili do kostola, do krčmy. Nemali kamarátov, možno so susedmi sa rozprávali. Navrhovateľ s manželkou sa starali, vyčistili celý barak, blchy tam skákali, bolo to katastrofálne. Bola tam predtým a aj potom a po tom to bolo čisté, poupratované, manželka navrhovateľa im varila, dávala im stravu, dalo sa k nim vojsť. Nevidela, že by sa S. s navrhovateľom rozprávali, k navrhovateľovi nechodila, vedela to od manželky navrhovateľa, čo jej hovorila v robote, rozprávali sa, chodili k nim denne. Keby volal navrhovateľ S. bývať k nemu nešiel by k nemu, bál sa, že by ho dali do domova dôchodcov. Nebol prispôsobivý. Robil si všetko sám po svojom, že má svoj domov, na čo by išiel. Nekúpal sa, chodil bosý. Pomník S. zabezpečil navrhovateľ s manželkou X.. Nevedela v akom zdravotnom stave bol keď zomrel, nepočula, že by sa hovorilo, že zomrel v dôsledku zanedbania zdravotného stavu. Miestnosť a dom, v ktorom býval S., vyzeral tak, že bola tam posteľ, sporák, komoda, dlážka zosušená a vydrhnutá keď tam bola naposledy. Nevedela aké ovocné stromy mal na dvore, vedela, že tam bola slivka, keď chodila k niekomu na kontrolu, nepozerala sa, čo má na dvore. Okná z ulice mal zamurované. Nevedela povedať, či S. odmietal lieky, ale býva to tak, že starí ľudia odmietajú liečbu.
Svedkyňa T. G., pracovala spolu s manželkou navrhovateľa, tak vedela o tom, že sa starali o S., ktorému varili, upratovali, všetko oni u neho robili. S. bol strašne čudný, keď mu niekto obsadil jeho miesto v autobuse a druhý ho ponúkol, nech si sadne na iné, nikdy neprijal, s nikým sa nerozprával, na ulicu nechodil, nechodil nakupovať, nerobil nič, okrem dvora nikam nechodil. Nikde nechodil, ani k navrhovateľovi nechodil, iba cez plot sa rozprávali. Navrhovateľ chodil k S. upratoval u neho. Najprv sa tam nedalo ani vojsť, na dvore bolo všetko, len nie poriadok až kým mu tam navrhovateľ neupratal. Navrhovateľ kúpil maringotku na drevo a kúrili s tým. Keď sa rozpadla stará šopa potom sa s tým kúrilo, navrhovateľ to pomáhal upratovať, bez S., ktorý nič nerobil iba dirigoval. Nebolo možné, aby býval S. s navrhovateľom a jeho rodinou v jednom dome, nechcel to, viackrát ho X. volali, aby k nim prišiel, aby ho okúpali, ale on odmietol. Nepočula, že by sa S. sťažoval na navrhovateľa, ani to nemohli počuť, lebo S. nikam nechodil. Nerozumela prečo odporcovia tvrdia, že sa navrhovateľ o S. nestaral, nebola to pravda. Pohreb zariadil a zhotoviť pomník dal S. navrhovateľ. Navrhovateľ sa staral o S. 4 - 5 rokov, obdobie rokov presne uviesť nevedela. Navrhovateľ sa nestaral o S., keď ešte žila S.. V dome S. nebola, on tam nikoho dovnútra nepúšťal, jedine navrhovateľa. Bývala ďaleko. Manželka navrhovateľa jej povedala aký tam bol neporiadok, čo tam museli všetko urobiť a vyniesť. Ani doktorka nemohla dovnútra vojsť, toľko špiny a neporiadku tam bolo, až potom, čo to navrhovateľ upratal tam mohla vojsť. Nemala vedomosť o tom, že sa S. nechcel umývať, on bol čudný človek, bál sa vody, nechcel ísť do ústavu. Toto všetko počula od manželky navrhovateľa, lebo on nikoho nepustil dovnútra.
Svedkyňa R. X., uviedla, že raz S. cez plot poprosil manžela - navrhovateľa, či mu nebude pomáhať, pretože nechce ísť do domova dôchodcov, kde ho chceli dať, nemal mu kto variť, upratovať, nakúpiť. On nechodil ani do obchodu od kedy zomrela jeho manželka, ani na ulicu. Najprv mu začali nakupovať, potom začali na jeho požiadanie variť. Vtedy ešte nechodili dovnútra, iba do kuchyne, ale nie do izby, bola tam špina. Pomaly začali chodiť dovnútra, keď im dovolil, aby mu upratali, tak napr. bolo potrebné vyviesť popol na fúriku, kuchyňa bola dosť čistá, ale nebol tam kredenc. Kuchyňa nebola tak špinavá ako izba. Na posteli v izbe nemal matrac, ale slamník, v izbe bola iba posteľ, stôl, stoličky, lavica a komoda. S. chodil aj von v spodkách s klobúkom a v kabáte, pretože keď bol doma, chodil ako chcel. Pritom nohavice mal oblečené. Cez deň spal, ale v noci bol hore, po nociach si zhotovoval hudobný nástroj, drevo sekal. Keď manžel videl, že nekúril, vonku bola zima, aj trikrát išiel zakúriť, dali mu papuče, teplé veci. Keď niečo potreboval, vždy pekne o to poprosil a poďakoval. Keď sa vracala z práce, už ju vyčkával, rozprával sa s ňou, keď kopala v záhrade. Keď zomrel, prišla k nemu, zavolala manžela a lekárku, potom ho pochovali. Pred prácou mu nosila raňajky, poobede varila. Ani na pohreb nemal peniaze, všetko mu museli kúpiť. Doteraz chodí k pomníku, platí daň. Navrhovateľ mu kupoval alkohol a cigarety. Jednu fľašu vypil s ďalším susedom a druhú fľašu vypil sám. Jeho sused sa ponúkol, že ho bude opatrovať, ale S. mu odpovedal, že ako sa o neho chce starať, keď svojich rodičov poslal do domova dôchodcov v Stupave. S. nechodil k nim do domu, aj keď ho volali, ale on povedal, že na to nie je zvedavý. Nikdy nevidela odporcov u S., ani tam nemohli ísť, bolo zamknuté, on nikoho nepúšťal, chodili cez dvere cez záhradu. Peniaze mu do ruky nedali, on peniaze nepýtal, on chcel iba stravu od nich, ale peniaze nepýtal, ani mu nedali. Brala mu oprať periny, prádlo. V roku 1980, keď zomrel S., bol navrhovateľ mechanizátor na družstve. S. im za starostlivosť nič neponúkol.
Svedkyňa O. R. pracovala s manželkou navrhovateľa vedela toľko, čo jej povedala, že S. bol čudák, o ktorého sa starali. Nikdy S. nevidela, bývala úplne inde. Nikdy ho nestretla v obci, nikam nechodil. Vnútri kde býval nikdy nebola, iba z ulice videla, že tam nemá okná. Keď bola u navrhovateľa, videla dvere, ktorými chodili cez záhradu k S.. Všetko vedela z počutia. Nevidela ako sa starali o S..
Z dedičského spisu D 1976/87 súd zistil, že poručiteľ Š. S. sa narodil dňa XX.XX.XXXX a zomrel dňa XX.XX.XXXX. Jeho manželka H. zomrela v roku 1977. Poručiteľ nemal deti. Pohreb zaplatila manželka navrhovateľa. Predseda Miestneho národného výboru dňa 17.07.1979 potvrdil, že R. X., okrem upratovania poskytuje menovanému úplnú stravu denne a bezplatne, takže možno manželov X. a Š. S. považovať za členov spoločnej domácnosti. Potvrdenie rovnakého znenia vydal predseda MNV aj dňa 02.09.1980.
Dňa 27.11.1978 podala manželka navrhovateľa návrh na zavedenie opatrovateľskej služby poručiteľovi S.. Obvodný lekár uviedol, že menovaný má aterosklarózu, senilnú demenciu, je sociálny prípad, žije sám, je vdovec, v zanedbaných bytových podmienkach, nevie sa postarať sám o seba, potrebuje opateru.
Z dotazníku pre opatrovateľku vyplýva, že výbor miestnej skupiny Slovenského červeného kríža odporučil manželku navrhovateľa za spĺňa predpoklady na opatrovanie S..
Z lekárskeho potvrdenia zo dňa 20.09.1994 vypracovaného MUDr. Oľgou Balharovou vyplýva, že liečila S., vykonala obhliadku jeho tela po úmrtí. Menovaný býval sám v spustlom, zanedbanom rodinnom domčeku. Sám pacient býval vždy v hygienicky zlom stave, ktorý bol zapríčinený jeho chovaním v tom zmysle, že odmietal akúkoľvek pomoc, nebol možný kontakt (povahové rysy a demencia).
Z lekárskeho potvrdenia zo dňa 30.03.2004 vypracovaného MUDr. Oľgou Balharovou vyplýva, že v období rokov 1971 až 1990 pracovala v Tomášove ako obvodná lekárka a v tomto období vykonávala u S. návštevy. Pre svoj zdravotný stav a sociálnu odkázalosť potreboval celodennú sústavnú starostlivosť. Potvrdila, že opatrovanie a stravovanie mu poskytovali O. X. a manželka R. až do jeho smrti, postarali sa o jeho pohreb.
Podľa § 473 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník účinného k 23.05.1980 (ďalej len „OZ“) v prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý z nich rovnakým dielom.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak nededí niektoré dieťa, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti. Ak nededia ani tieto deti alebo niektoré z nich, dedia rovnakým dielom ich potomci.
Podľa § 474 ods. 1 OZ ak nededia poručiteľovi potomci, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia dedičia druhej skupiny dedia rovnakým dielom, manžel však vždy najmenej polovicu dedičstva.
Podľa § 475 OZ ak nededí manžel ani žiadny z rodičov, dedia v tretej skupine rovnakým dielom poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.
Zákon v § 475 OZ povoláva k dedeniu aj spolužijúce osoby, pričom tak vychádza z mravného a hospodárskeho hodnotenia ich spolužitia, ktoré môže vytvárať vzťahy blízke vzťahom rodinným, resp. ich môže dokonca nahradiť.
Dedičom je tá osoba, ktorá žila s poručiteľom v spoločnej domácnosti, t. j. v spoločenstve, ktoré spĺňa požiadavky stanovené § 115 OZ („Domácnosť tvoria občania, ktorí spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby.“).
Zákon používa slovného spojenia „s poručiteľom v spoločnej domácnosti“ a nie „v poručiteľovej domácnosti“. Z toho vyplýva, že dedič a poručiteľ museli žiť v tej istej domácnosti. Podstatným znakom domácnosti je spoločné uhrádzanie nákladov na potreby ich jednotlivých členov aj keď spoločné nemusí byť uhrádzanie všetkých potrieb.
Trvalosť v zmysle § 475 OZ predpokladá, že spolužitie trvalo nepretržite (minimálne) po dobu jedného roku spätne od úmrtia poručiteľa. Iba púhe bývanie v spoločnom byte (dome) nezakladá spoločnú domácnosť a teda ani spolužitie podľa § 475 OZ (porovnaj napr. rozhodnutie Ľudového súdu v Prahe z 19.10.1959, sp. zn. 5C/185/1959).
Aj keď podľa súdnej praxe je potrebné pojem spoločnej domácnosti pre účely § 475 OZ interpretovať, že spravidla predpokladá spoločné bývanie (R 12/1986), je potrebné pripustiť, že môžu nastať prípady spoločnej domácnosti, že jej členovia nebudú spoločne žiť v jednom dome alebo byte. V rozhodnutí publikovanom pod R 12/1968 bolo konštatované, že pojem spoločná domácnosť v zmysle § 474 OZ (pozn. uvedená interpretácia pojmu spoločnej domácnosti je plne použiteľná aj pre § 475 OZ, rovnako aj vo vzťahu k nižšie citovanej judikatúre) je potrebné interpretovať tak, že spravidla predpokladá spoločné bývanie. Výnimku z tohto pravidla predstavuje dočasný a prechodný pobyt mimo spoločnú domácnosť z dôvodov liečenia v nemocnici, návštevy príbuzných, brigády, vojenskej služby a pod.
V rozhodnutí publikovanom pod Výber 31/1971 sa uvádza, že osoba, ktorá sa starala o poručiteľa (osamelého a nevládneho), ale nežila s ním v spoločnej domácnosti, nie je dedičom zo zákona podľa § 474 OZ.
Posúdenie vedenia spoločnej domácnosti je potom závislé od objektívneho zistenia naplnenia charakteru trvalosti spolužitia, starostlivosti o domácnosť, prípadne odkázanosti na poručiteľa.
Je potrebné však zdôrazniť, že trvalé spolužitie, ktorého súčasťou je aj spotrebné spoločenstvo - spoločná domácnosť nie je možné v dvoch domácnostiach zároveň.
V rozhodnutí publikovanom pod R 41/1986 sa uvádza, že iba samo spolužitie osoby v domácnosti samo o sebe nezakladá dedičský nárok v zmysle § 474 OZ; predpokladá sa skutočné a trvalé spolužitie dvoch alebo viacerých ľudí tak, ako by boli členmi jednej rodiny, teda ľudí, ktorí nemajú inú domácnosť.
K tomu, aby osoba v spoločnej domácnosti dedila musí splniť aj podmienku starostlivosti o domácnosti alebo odkázanosti na poručiteľa. Starostlivosť o spoločnú domácnosť nie je to isté, čo zákon vyjadruje v § 115 OZ slovami „spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby“. V zmysle § 475 OZ je požiadavka splnená iba vtedy, ak dedič prispieval osobnou činnosťou, finančne alebo iným spôsobom k udržovaniu domácnosti. Táto činnosť sa musela uskutočňovať spontánne. Nezištnosť má zabezpečiť, aby dedili iba tí, ktorí majú k poručiteľovi vzťah blížiaci sa k vzťahu členov rodiny. Za dediča možno považovať aj osobu, ktorá viedla jeho domácnosť, ak tak robila bezplatne a možno ju považovať za člena tejto domácnosti. Dedičom môže teda aj pestún, ale aj osoba poskytujúca opatrovateľskú službu.
Spomenuté rozhodnutie R 41/1986 poskytlo interpretáciu ustanovenia § 474 OZ za skutkovej situácie, že do úvahy prichádzajúci dedič poskytoval poručiteľovi opatrovanie. Poskytovanie opatrovateľskej služby nepredpokladá spolužitie odkázaného občana s jeho opatrovateľom v spoločnej domácnosti a ani existenciu bližšieho vzťahu medzi nimi, obdobného vzťahu rodinného príslušníka. Opatrovateľka vykonáva túto službu z poverenia okresného národného výboru a čo do jej výkonu je iba s týmto národným výborom v právnom pomere. Za túto činnosť dostáva aj odmenu, o ktorej rozhoduje odbor sociálnych vecí. S prihliadnutím na uvedený charakter vzťahov vznikajúcich pri poskytovaní opatrovateľskej služby možno predpokladať, že osoba vykonajúca túto službu môže iba s malou pravdepodobnosťou splniť podmienky pre nadobudnutie dedičstva po opatrovanom v zmysle § 474. Sama skutočnosť, že je opatrovateľ odmeňovaní však nevylučuje (pri splnení ďalších podmienok) vznik dedičského nároku v zmysle § 474 ods. 1 OZ.
Súd v prvom rade sa zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vlastníckeho práva (§ 80 písm. c/ OSP). Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo len také súdne rozhodnutie môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností.
K tomu, aby bolo možné návrhu navrhovateľa vyhovieť bolo potrebné, aby preukázal súdu dôkazmi, že s poručiteľom Š. S. viedol nepretržite spoločnú domácnosť po dobu jedného roka pred jeho smrťou, teda od 23.05.1979 a z tohto dôvodu sa staral o spoločnú domácnosť (navrhovateľ netvrdil, že bol odkázaný výživou na poručiteľa), teda tak ako to predpisuje § 475 OZ.
Dôkazné bremeno v konaní niesol výlučne navrhovateľ, ktorého povinnosťou vo vzťahu k úspechu v konaní bolo súdu preukázať podmienky pre dedenie po poručiteľovi. Súd vychádzal z toho, že sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenia skutočností a navrhovanie dôkazov tieto skutočnosti preukazujúce je výlučne vecou účastníkov konania. Právna úprava civilného procesu vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov je v rukách výlučne na účastníkoch konania a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu tvrdení. Účastník, ktorý nepreukáže ním tvrdené skutočnosti nesie nepriaznivé následky v podobe rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky nesie aj ten účastník, ktorý síce dôkazy navrhol, avšak ich vyhodnotením nebola preukázaná pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané ani na základe navrhnutých a vykonaných dôkazov, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej.
V prejednávanej veci preto nebolo nevyhnutné vypočuť všetkých účastníkov na strane odporcov (z ktorých niektorí boli potomkami pôvodných odporcov), nakoľko boli na konanie riadne predvolaní a z vlastnej vôle sa prejednania veci nezúčastnili. Tým dali najavo, že vo veci necítia potrebu brániť sa osobne, ale postačí ich zastúpenie advokátom (odporcovia 6/ až 15/).
Z výpovede navrhovateľa vyplynulo, že poručiteľa Š. S. poznal od času kedy sa nasťahovali do jeho susedstva, keďže záhrada jeho starej mamy susedila so záhradou poručiteľa. Tento stav pretrval až do roku 1976, kedy mal navrhovateľ spolu s manželkou (zosobášení v roku 1965) postavený v záhrade jeho starej mamy rodinný dom. Bol teda nepretržite s poručiteľom susedom, keď ho na jar roku 1977 požiadal o doopatrovanie. Manželka navrhovateľa prejavila o to záujem, nakoľko sa chcela o niekoho starať a doopatrovať v starobe. V tej dobe mal navrhovateľ založenú rodinu, syn O. mal 11 rokov a syn G. 7 rokov. Najprv mu robili nákupy, poskytovali obedy. Neskôr začali chodiť do jeho domu, urobili poriadok, zabezpečili drevo na kúrenie. Vyčistili záhradu a on im dovolil, aby si tam vysadili. Keď mali bližší vzťah, navrhli mu, aby šiel k nim domov, že ho umyjú, ale on odmietol. Za obdobie štyroch rokov čo sa o neho starali od neho za to nič nepýtali, ani od sociálneho úradu. Poručiteľ im nedával nič za to, že mu kupovali jedlo a starali sa o neho, neprispieval do domácnosti, na varenie, pracie prášky, pretože nemal z čoho. Keď nemal na pálenku tak od navrhovateľa pýtal peniaze, dotoval ho v tom na čo nemal peniaze. Nebolo tam spoločné hospodárenie, finančne nepodporoval jeho, ani manželku.
Manželka navrhovateľa potvrdila, že najprv začali poručiteľovi nakupovať, variť, až neskôr začali chodiť do jeho domu a postupne upratovať. Peniaze od nich nepýtal, ani by mu ich nedali. Chcel iba stravu.
Ostatní svedkovia neboli očitými svedkami starostlivosti navrhovateľa a jeho manželky o S.. Bolo to dané tým, že Š. S. bol samotár, ktorý žil výhradne vo svojom dome, na záhradu vychádzal iba občas, s ľuďmi v obci vôbec nekomunikoval. Spoločnosti ľudí sa vyhýbal.
Z vykonaných dôkazov vyplýva, že navrhovateľ nežil s poručiteľom v spoločnej domácnosti. Uvedený záver vyplýva z toho, že činnosť, ktorú vykonával navrhovateľ v prospech poručiteľa nemožno s poukazom na vyššie uvedený výklad § 475 OZ z viacerých dôvodov považovať za spolužitie v spoločnej domácnosti.
Najvýraznejším dôvodom prekážky spolužitia navrhovateľa s poručiteľom v spoločnej domácnosti je fakt, že navrhovateľ mal v danom období založenú rodinu, ktorá tvorila samostatnú domácnosť oddelenú od domácnosti poručiteľa. V konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz o tom, že by domácnosť navrhovateľa (tvorená jeho manželkou, dvomi deťmi a jeho matkou) bola spoločná s domácnosťou poručiteľa. Iba tak by mohol byť naplnený dôvod spolužitia navrhovateľa a poručiteľa v spoločnej domácnosti. Uvedené sa ani netvrdilo a keďže človek môže byť súčasne členom iba jednej domácnosti táto podstatná podmienka nebola splnená. To, že navrhovateľ s poručiteľom nebýval len ďalej tento záver súdu podporne potvrdzuje.
Ďalším dôvodom je skutočnosť, že navrhovateľ nikdy netvoril spotrebné spoločenstvo s poručiteľom. Nebolo preukázané, že by mali navrhovateľ a poručiteľ akýkoľvek výdavok (tvrdenej) spoločnej domácnosti, ktorý by uhrádzali spoločne. Neexistovala tu potreba spoločného hospodárenia. Je to z dôvodu, že navrhovateľ ani nemal fakticky záujem o spoločné uhrádzanie, pretože všetky svoje životné potreby realizoval v spoločnej domácnosti so svojou manželkou, deťmi a blízkymi.
Spôsob akým sa vyjadrovali navrhovateľ a jeho manželka o činnosti, ktorú vykonávali vo vzťahu k poručiteľovi iba potvrdzuje skutočnú povahu tejto činnosti, teda, že sa o poručiteľa starali a opatrovali ho. Opatrovanie, ako bolo vyššie uvedené, nie je dôvodom vylučujúcim založenie a vedenia spoločnej domácnosti, ale na druhej strane ani sám o sebe nie je skutočnosťou, ktorá v sebe zahŕňa všetky nevyhnutné náležitosti pre záver o spoločnej domácnosti. Navyše argument, že poručiteľ bol opatrovaný by svedčal skôr manželke navrhovateľa, ktorá si podala návrh na zavedenie opatrovateľskej služby poručiteľovi a ktorá túto činnosť osobne ako opatrovateľskú vykonávala. Činnosť navrhovateľky však nemožno v žiadnom prípade pričítať v prospech naplnenia zákonných predpokladov dedenia podľa § 475 OZ zo strany navrhovateľa.
Argument spočívajúci v potvrdení nachádzajúcom sa v dedičskom spise D 1976/87 (D 889/80) vystaveného predsedom Miestneho národného výboru zo dňa 17.07.1979 (teda ešte pred smrťou poručiteľa) a zo dňa 02.09.1980, že R. X., okrem upratovania poskytuje menovanému úplnú stravu denne a bezplatne, takže možno manželov X. a Š.O. S. považovať za členov spoločnej domácnosti, je absolútne právne irelevantný. Jednak potvrdenie obsahuje samotné právne posúdenie predsedu MNV o vedení spoločnej domácnosti, ktoré je navyše aj úplne nesprávne. Skutkové tvrdenie v tomto potvrdení vyslovené, svedčí iba o činnosti manželky navrhovateľa a vôbec nie o činnosti navrhovateľa. Záver o tom, že manželov X. možno považovať za členov spoločnej domácnosti na základe bezplatného poskytovania úplnej stravy je aj vo vzťahu k manželke navrhovateľa neprijateľný. Vystavenie takého potvrdenia (aj pred smrťou) poručiteľa bolo vo svojich záveroch v prospech manželov X. nepravdivé a ako podklad dedičského konania po poručiteľovi založilo stav v rozpore so zákonom.
Navrhovateľ žiadal v konaní vypočuť notárku JUDr. Magdalénu Brenčičovú, ktorá prejednávala novoobjavený majetok po poručiteľovi v roku 1987, ktorá by potvrdila na základe akých skutočností bolo prejednané dedičstvo po poručiteľovi, a či okrem potvrdenia predsedu MNV musel z úradnej povinnosti štátny notár vykonávať aj iné šetrenia a kde sa tieto zaznamenávali. Vykonanie dôkazu nepovažoval za súd za spôsobilé objektívne potvrdiť skutočnosti tvrdené navrhovateľom a to pre značný časový odstup ako aj obsah zápisnice z prejednania dedičstva poručiteľa dňa 11.12.1987. V zápisnici nie sú uvedené žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že by sa konajúca notárka vôbec zaoberala skúmaním podmienok pre konštatovanie spoločnej domácnosti s poručiteľom. Zo zápisnice vyplýva, že predseda MNV sa konania nezúčastnil, teda tvrdenie právneho zástupcu, že predseda bol vždy predvolaný, konkrétne a priamo sa zisťovali podmienky spoločnej domácnosti nebolo pravdivé. V rozhodnutí Štátneho notárstva z 11.12.1987 je len konštatovanie, že dedičmi podľa § 475 OZ sú O. X. a R. X., ktorí žili v spoločnej domácnosti.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ a jeho manželka poskytovali poručiteľovi Š. S. starostlivosť v chorobe a starobe, ktorá však nenapĺňala znaky vedenia spoločnej domácnosti a starostlivosti o spoločnú domácnosť.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov bol preto súd názoru, že navrhovateľ po dobu jedného roka pred smrťou poručiteľa s ním nežil v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa nestaral o spoločnú domácnosť v zmysle § 475 OZ. Súd preto návrh v celom rozsahu zamietol.
Súd v zmysle § 151 ods. 3 OSP rozhodol, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia. Podľa § 205 ods. 1 OSP v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa 205 ods. 2 OSP, odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak si povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon rozhodnutia.