Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-912-2014.pdf
PDF · 209.56 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/912/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: L. A., štátneho občana SR, nar. XX.XX.XXXX, bytom E. A., U. č. 6, právne zastúpeného Q. kanceláriou B.. V. K., s.r.o., O. XX, E., proti odporkyni: M.. V. A., štátnej občianke SR, nar. XX.XX.XXXX, bytom E. A., U. č. 6, právne zastúpenej B.. T.. Z. Kolačanskou, advokátkou, G.. Sv. Q. XXXX/XXA, E., v konaní o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 25. augusta 2014, č.k. 20C/261/2013-217 takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .
Rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou zaviazal navrhovateľa nahradiť trovy konania z titulu trov právneho zastúpenia odporkyni v sume 383,34 eur p o t v r d z u j e .
Rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou zaviazal navrhovateľa k náhrade iných trov konania odporkyni v sume 33,- eur mení tak, že odporkyni náhradu týchto iných trov konania n e p r i z n á v a .
Žiadny z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom v podiele 1/2-ice domu súp. č. 6, postaveného na pozemku parc. KN-C XXX o výmere 660 m2 zastavané plochy a nádvoria“, pozemkov parc. č. KN-C XXX o výmere 660 m2 „zastavané plochy a nádvoria“, parc. č. KN-C XXX o výmere 417 m2 „záhrady“, parc. č. KN-C XXX/X o výmere 515 m2 „záhrady“, parc. č. KN-C XXX/X o výmere 652 m2 „záhrady“, parc. č. KN-C XXX/X o výmere 761 m2 „ostatné plochy“ a parc. č. KN-C XXX/X o výmere 642 m2 „zastavané plochy a nádvoria“, všetky nehnuteľnosti v k.ú. U. zapísané na LV č. XXX. O trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni náhradu iných trov konania v sume 33,- Eur a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 383,34 Eur do rúk právnej zástupkyne odporkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ dôvodil tým, že s odporkyňou sú od roku 2003 manželmi, avšak v rozvodovom konaní. Zoznámili sa v dobe, keď táto mala 15 rokov a odvtedy tvoria pár. Navrhovateľ pred uzatvorením manželstva pracoval v zahraničí, najmä v P., ako tréner jazdeckej školy, tiež ako kopáč, neskôr pracoval aj v M., kde sa mu podarilo zarobiť a našetriť nemalú čiastku finančných prostriedkov, odporkyňa študovala na strednej, následne na vysokej škole až do jej 24. roku veku. Počas svojho vzťahu aj pred manželstvom plánovali spoločnú budúcnosť, deti, spoločné aktivity. Dohodli sa, že spolu za našetrené peniaze kúpia nehnuteľnosti, v ktorých budú spoločne aj bývať a
tieto užívať. Celková suma, ktorú sa im podarilo našetriť pred uzavretím manželstva na kúpu spoločného domu bola cca. 1.750.000,- SKK (58.090,- eur). Odporkyňa v roku 2001 za spoločne našetrené finančné prostriedky zakúpila predmetné nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX v k.ú. U., pretože v čase ich kúpy navrhovateľ pracoval v zahraničí a na územie Slovenskej republiky cestoval len príležitostne. Odporkyni posielal peňažné prostriedky na ich kúpu najmä prostredníctvom svojej rodiny (otec, matka, niekedy za prítomnosti svedkov), stalo sa tiež, že si po ne prišla aj odporkyňa. Keďže odporkyni veľmi dôveroval, nemal najmenší dôvod pochybovať, že by odporkyňa konala v rozpore s ich spoločnou dohodou. Až cca pred rokom sa dopočul, že odporkyňa nemala pri kúpe spoločných nehnuteľností postupovať podľa ich vzájomnej dohody, keď tieto za ich spoločné peniaze síce kúpila, ale zápis do katastra nehnuteľností vo vzťahu k nim vykonala len vo svojom vlastnom mene v spoluvlastníckom podiele 1/1, teda v postavení výlučného vlastníka napriek tomu, že ich spoločným úmyslom a vôľou vždy bolo tieto nadobudnúť v rovnakých spoluvlastníckych podieloch. O svojom konaní mu odporkyňa nič nepovedala. Jeho úmyslom nebolo v žiadnom prípade odporkyni peniaze darovať, aby si odporkyňa za ne kúpila nehnuteľnosti výlučne v prospech seba ako vlastníka. Od kúpy nehnuteľností, počas manželstva a to až do apríla 2013 spoločne v nehnuteľnostiach bývali, užívali ich a zveľaďovali zo spoločného majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V uvedenom období pracoval ako tréner jazdeckej školy a zároveň v priestoroch, ktoré na nehnuteľnostiach na tento účel upravili, ustajňoval kone a odporkyňa pracovala s hendikepovanými deťmi. Väčšinu financií do rodinného rozpočtu prinášal navrhovateľ a z týchto prostriedkov boli predmetné nehnuteľnosti aj rekonštruované. Keďže navrhovateľ nemal vedomosť o tom, že predmetné nehnuteľnosti nie sú v katastri nehnuteľností zapísané ako jeho vlastníctvo (nemal žiaden dôvod kontrolovať zápis v katastri nehnuteľností), snažil sa väčšinu zarobených peňazí využívať na zhodnocovanie spoločného majetku. V súčasnosti každý z nich pracuje so svojimi koňmi. Okresný súd Trenčín na návrh odporkyne uznesením zo dňa 08.07.2013, spis. zn. 20C/183/2013 predbežným opatrením zakázal navrhovateľovi vstup na predmetné nehnuteľnosti. Až doručením tohto uznesenia vrátane jej návrhu a výpisu z LV sa dozvedel, že nie je vedený ako vlastník predmetných nehnuteľností a že jediným zapísaným vlastníkom je odporkyňa. Odporkyňa s návrhom nesúhlasila. Potvrdila, že tvorili pár od jej veku 15 rokov. Poprela navrhovateľom tvrdený ich spoločný úmysel zakúpiť nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva, tieto zakúpila pred uzavretím ich manželstva do svojho výlučného vlastníctva a z finančných prostriedkov, ktoré zarobila v P., časť kúpnej ceny uhradila zo sumy 500.000,- Sk, darovanej rodičmi, ktorí dlhodobo podnikali. Navrhovateľ pracoval v zahraničí sporadicky, od roku 2002 nebol zamestnaný vôbec. Poprela financovanie kúpy navrhovateľom. Tento od počiatku vedel, že nehnuteľnosti kúpila zo svojich prostriedkov a pred manželstvom. Navrhovateľ finančne prispel až na následnú rekonštrukciu nehnuteľností, vykonávanú od roku 2003. Skutočnosť, že nehnuteľnosti nadobudne odporkyňa do jej výlučného vlastníctva bola od počiatku známa navrhovateľovi, pretože ona sama vybavovala všetky stavebné povolenia a ďalšie úkony potrebné k rekonštrukcii, či stavbe jednotlivých drobných stavieb na pozemku.
Súd prvého stupňa vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu s odkazom na ust. § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, konštatujúc existenciu naliehavého právneho záujmu na strane navrhovateľa na podanom návrhu uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 16.8.2001, v ktorej bola uvedená ako kupujúca iba odporkyňa, bol vklad vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností povolený v roku 2001 výlučne v prospech odporkyne. Po kúpe nehnuteľnosti účastníci začali s ich rekonštrukciou, ktorú vykonávali od roku 2002, dom bol skolaudovaný v roku 2003, následne uzatvorili manželstvo. Navrhovateľ sa cíti byť spoluvlastníkom nehnuteľností v dôsledku toho, že po dohode s odporkyňou mala ona zabezpečiť kúpu nehnuteľností do spoločného vlastníctva, a od toho odvíjal oprávnenosť svojej držby nehnuteľností. Súd mal z výsluchu svedkov V. A., P. M. ml., P. M. st., z vyjadrení odporkyne vo zvukovo-obrazovom zázname preukázané, že navrhovateľ s odporkyňou plánovali venovať sa práci s koňmi, na ten účel si chceli kúpiť vhodné nehnuteľnosti, a keď vybrali nehnuteľnosti, a mali našetrené peniaze aj s pomocou rodičov odporkyne došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy ohľadom nehnuteľností a vyplateniu kúpnej ceny predávajúcim. Tomu, že účastníci mali vôľu a úmysel kúpiť dom s pozemkami do spoločného vlastníctva a venovať sa tam chovu, trénovaniu koní na liečebné účely, zodpovedá aj zdokladovaná účasť navrhovateľa na hipoterapeutických seminároch konaných pred a po kúpe nehnuteľností a jednak aj následné udalosti, spočívajúce v tom, že účastníci uzavreli v roku 2003 manželstvo, do domu sa nasťahovali, rekonštruovali, založili si rodinu, užívali pozemky na výkon hipoterapie, čo nasvedčuje tiež pravdivosti tvrdenia navrhovateľa o tom, že sa s odporkyňou dohodol, že za našetrené peniaze kúpia predmetné nehnuteľnosti
do ich spoločného vlastníctva, pričom vybavovanie kúpy nehnuteľností prenechal navrhovateľ na odporkyňu, ktorej dôveroval a on sa v čase podpisu zmluvy nachádzal v zahraničí. Svedok E. B. sprostredkoval uzavretie kúpnej zmluvy a jednal ako so záujemkyňou o kúpu iba s odporkyňou. Hoci odporkyňa popierala tvrdenie navrhovateľa, žeby jej mal odovzdávať v hotovosti pred svedkami peniaze na kúpu nehnuteľností, z dokazovania vyplynulo, že na úhrade kúpnej ceny sa podieľal aj navrhovateľ. K tomuto záveru dospel súd nielen na základe tvrdení navrhovateľa a výsluchov svedkov, ktorých navrhol navrhovateľ, ale aj na základe toho, že samotná odporkyňa na pojednávaní dňa 3.7.2013 vo veci rozvodu manželstva pred súdom uviedla, že navrhovateľ prispel na kúpu nehnuteľností sumou 78.000 Sk, a súd zohľadnil aj prejav odporkyne na zvukovo-obrazovom zázname, z ktorého je zrejmé, že nehnuteľnosti boli zakúpené aj z ušetrených peňazí účastníkov a aj s pomocou rodičov odporkyne. Súd vychádzal z tvrdení odporkyne zachytených vo zvukovo-obrazovom zázname, pretože tieto korešpondujú so skutočnosťami zistenými z iných vykonaných dôkazov. Navrhovateľ síce nepreukázal výšku svojho mesačného príjmu tak hodnoverným spôsobom ako odporkyňa, ktorá predložila čestné prehlásenie od rodiny v Rakúsku o výške vyplácanej mesačnej odmeny za prácu, no doložil do spisu výpis z účtu vedeného v banke na jeho meno, z ktorého vyplýva, že v júni 2001 na ňom bol zostatok okolo 110.000,- Sk, teda pred kúpou nehnuteľností mal navrhovateľ peniaze aj na účte, čo vyvracia tvrdenie odporkyne, že bol bez peňazí. Z výsluchu svedkov M. C., M. C., čestného prehlásenia M. B., výpisu z účtu M. C. mal súd preukázané, že finančné zázemie rodičov odporkyne bolo na takej úrovni, že boli schopní odporkyni pomôcť s kúpou nehnuteľností, darovali jej na tento účel čiastku 500.000,- Sk. Navrhovateľ existenciu svojho presvedčenia, že sa stal spoluvlastníkom kúpených nehnuteľností odvodzoval aj od toho, že po kúpe nehnuteľností od roku 2002 sa podieľal nielen vlastnou prácou, ale aj finančne na ich rekonštrukcii. Aj odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 1.8.2013 k návrhu potvrdila, že navrhovateľ finančne prispel na rekonštrukciu nehnuteľností a v zvukovo-obrazovom zázname uviedla, že s navrhovateľom svojpomocne prerábali dom. Pre ustálenie záveru, že držiteľ bol dobromyseľný však nestačí len jeho subjektívna predstava o tom, že mu vec patrí, ale je nevyhnutné vyhodnotiť okolnosti držby objektívne. V zmysle už ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR pri skúmaní dobrej viery držiteľa o tom, že mu vec patrí, treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) miere opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Dobromyseľný je ten držiteľ, ktorý drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide o ospravedlniteľný omyl. Za ospravedlniteľný omyl možno považovať taký omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti , ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť skutkový alebo právny. Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a v nedostatku vedomosti o dôsledkoch právnych skutočností, ktoré majú v zmysle právnych predpisov právnu relevanciu. V tomto prípade navrhovateľ pri ujatí sa držby a následnom držaní nehnuteľností konal v právnom omyle. Bol totiž v domnienke, že na nadobudnutie nehnuteľnosti do vlastníctva stačí, ak sa dohodne s odporkyňou na spoločnej kúpe nehnuteľností, odovzdá jej peniaze na úhradu časti kúpnej ceny a teda nemal vedomosť, že v zmysle právneho poriadku je na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zmluvou potrebná písomná forma /ust. § 46 Občianskeho zákonníka/, prípadne ním podpísané písomné plnomocenstvo, v zmysle ktorého by ho odporkyňa zastupovala pri uzatváraní kúpnej zmluvy /ust. § 31 ods. 4 Občianskeho zákonníka/, s tým, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe zmluvy sa nadobúda až povolením vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností /ust. § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka/. Uvedené zákonné ustanovenia sú celkom jednoznačne formulované a nepripúšťajú rôzny výklad. V čase uzavretia kúpnej zmluvy, neboli účastníci ešte manželmi, neplatil medzi nimi režim nadobúdania majetku do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a nebol preto rozumný dôvod predpokladať, že vlastníctvo nadobudne aj navrhovateľ, pokiaľ kúpnu zmluvu uzavrie iba odporkyňa. Neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že odporkyňa ho neupozornila na to, že aj on sám musí uzavrieť zmluvu na to, aby sa stal vlastníkom nehnuteľností. Treba prihliadať na zásadu, ktorá platí v súkromnom práve a podľa ktorej neznalosť zákona nikoho neospravedlňuje. Sám navrhovateľ vedel, že pre vznik právnym úkonom zamýšľaných právnych následkov je potrebné, aby zmluvu uzavrel s druhým účastníkom zmluvy, keďže uzatváral pracovné zmluvy, a jednu z nich aj v písomnej forme. Citované ustanovenia, na základe ktorých sa nadobúda zmluvou vlastníctvo k nehnuteľnostiam boli už niekoľko rokov platné a účinné v čase uzatvárania kúpnej zmluvy. Navrhovateľov omyl vychádzal z neznalosti jasných a zrozumiteľných ustanovení právnych predpisov. Preto jeho omyl nemôže byť ospravedlniteľný. Rovnako Najvyšší súd SR v uznesení spis. zn. 3M Cdo 7/2010 zo dňa 31.10.2011 uzavrel, že neznalosť jasného, nesporného ustanovenia zákona pri robení právneho úkonu nie je ospravedlniteľná; pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu,
ktorý má v úmysle urobiť. Najvyšší súd SR v uznesení spis. zn. 4Cdo 283/2009 zo dňa 27.10.2010 riešil skutkovú situáciu, keď sa kupujúca ujala držby nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností, no zmluva nebola registrovaná na štátnom notárstve, čo vyžadovalo vtedajšie právo pre nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam a Najvyšší súd SR vyhodnotil toto zákonné ustanovenie ako celkom jasné zrozumiteľné a jednoznačné, a preto nemohla kupujúca konať v ospravedlniteľnom omyle, nesplnila podmienku dobromyseľnosti držby. Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 12.6.1996, na ktorý poukazovala právna zástupkyňa navrhovateľa nie je podľa názoru súdu možné použiť na skutkové okolnosti tohto prípadu, pretože vo veci, ktorú posudzoval Ústavný súd ČR sa jednalo o nadobúdanie nehnuteľnosti do spoločného vlastníctva manželov vydržaním, a súd v tejto právnej veci oprávnenosť držby navrhovateľa vyhodnotil na základe vykonaných dôkazov a v súlade s uvedenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Keďže omyl navrhovateľa presahuje rámec bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný a súd jeho držbu nehnuteľností vyhodnotil od počiatku ako neoprávnenú. Neobstojí ani tvrdenie navrhovateľa, že navrhovateľ bol po celú zákonnú vydržaciu dobu v dobrej viere, že mu nehnuteľnosti patria a že o tom, že odporkyňa nepostupovala podľa ich dohody, teda že navrhovateľ sa nestal vlastníkom nehnuteľností sa dozvedel až v roku 2013 z výpisu z listu vlastníctva priloženého k doručenému uzneseniu súdu. Navrhovateľ totiž na pojednávaní dňa 3.7.2013 vo veci rozvodového konania účastníkov vedenej pred Okresným súdom Trenčín pod spis. zn. 34P 473/2012 uviedol, že pred troma rokmi zistil, že dom je napísaný len na odporkyňu a chcel, aby to dala do poriadku. Na pojednávaní v tejto právnej veci dňa 25.8.2014 potvrdil, že tri roky predtým, ako vypovedal v rozvodovom konaní na pojednávaní dňa 3.7.2013 mu odporkyňa spomínala, že dom je písaný iba na ňu. Za situácie, keď navrhovateľ bol s odporkyňou dohodnutý na kúpe nehnuteľností v roku 2001 a odporkyňa mu povedala niekedy v roku 2010, že dom je v katastri zapísaný iba na ňu, teda nie aj ako jeho vlastníctvo, táto informácia od odporkyne ako osoby, ktorá mala podľa dohody účastníkov vybaviť záležitosť kúpy nehnuteľností do ich spoločného vlastníctva v spojení so skoršími udalosťami, a síce, že navrhovateľovi počas plynutia vydržacej doby neboli doručované a ani neboli na jeho meno vydávané rozhodnutia od príslušných úradov, ktoré sa obvykle adresujú vlastníkom nehnuteľností, ako napr. stavebné povolenie na prestavbu domu, kolaudačné rozhodnutie, vyrubenie dane z nehnuteľností, museli u navrhovateľa ako aj u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii vyvolať dôvodné pochybnosti o tom, či je skutočne spoluvlastníkom nehnuteľností. Najneskôr od tohto momentu navrhovateľ prestal byť dobromyseľný. Keďže nehnuteľnosti boli zakúpené v auguste 2001, kedy bola podľa vyjadrenia odporkyne vyplatená aj kúpna cena, najskôr od tohto okamžiku začala plynúť 10 ročná vydržacia doba, ktorá pred jej uplynutím bola pretrhnutá v roku 2010, keď bol navrhovateľ odporkyňou oboznámený s uvedenou skutočnosťou objektívne spôsobilou vyvolať pochybnosti o tom, že je spoluvlastníkom nehnuteľností. Súd mal z vykonaného dokazovania potom preukázané, že na strane navrhovateľa nie je splnená podmienka nepretržitej oprávnenej držby po celú vydržaciu dobu. Skutkový stav bol zistený v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie o návrhu. Preto zamietol návrh navrhovateľa na výsluch svedkov B. M., a B. C., ktorí mali dosvedčiť plány účastníkov spoločne kúpiť nehnuteľnosti; takéto dokazovanie by bolo nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Pretože sa navrhovateľovi nepodarilo preukázať splnenie všetkých zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním, súd návrh v celom rozsahu zamietol.
Ďalej v odôvodnení uviedol, že úspešná odporkyňa má právo podľa § 142 ods. 1 O.s.p. na náhradu trov konania. Trovy konania odporkyne pozostávajú zo súdneho poplatku z jej návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vo výške 33,- Eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 383,34 Eur. Právna zástupkyňa odporkyne vyčíslila trovy právneho zastúpenia podľa § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. teda z hodnoty vecí, o ktorých vlastníctvo sa vedie spor. Podľa znaleckého posudku č. 125/2013 zo dňa 2.7.2013 je hodnota sporných nehnuteľností 154.000 Eur a základnú sadzbu tarifnej odmeny uplatnila v sume 579,25 Eur x 5 úkonov právnej služby, 1-icu tarify 289,62 Eur za vyjadrenie k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, žiadala priznať i režijný paušál 7,81 eur x 3 úkony z roku 2013 a 8,04 eur x 3 úkony z roku 2014. Súd pri priznávaní základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzal z ust. § 11 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z., v zmysle ktorého je základná sadzba tarifnej odmeny 1/13-ina výpočtového základu, ak klient je fyzická osoba a predmet konania sa týka nehnuteľnosti, ktorá je určená na bývanie, čo je tento prípad, keďže odporkyňa spolu s navrhovateľom dom a pozemky užívali na bývanie. Z obsahu spisu je zrejmé, že právna zástupkyňa odporkyne vykonala 6 úkonov právnej služby, a to prevzatie veci a príprava zastúpenia 24.7.2013, písomné vyjadrenia k návrhu na súd 1.8.2013, 3.6.2014, vyjadrenie k návrhu navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia 1.8.2013, účasť na pojednávaniach v dňoch 6.6.2014, 25.8.2014, za ktoré podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. patrí základná sadzba tarifnej odmeny 60,07 eur x 2 úkony z roku 2013, 1/2-ica tarify 30,04 Eur
za vyjadrenie k návrhu na predbežné opatrenie podľa § 13a ods. 2 písm. c/ v spojení s § 13a ods. 5 vyhl. č. 655/2004 Z.z., 61,87 Eur x 3 úkony z roku 2014 a podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. režijný paušál 7,81 eur x 3 úkony z roku 2013 a 8,04 eur x 3 úkony z roku 2014. Súd potom za použitia § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 O.s.p. zaviazal navrhovateľa, aby trovy konania zaplatil do rúk právnej zástupkyne odporkyne.
Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol navrhovateľ a žiadal odvolací súd o jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), ďalej dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. spočívajúce v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho posúdenia veci. Záver prvostupňového súdu, že na strane navrhovateľa nastal právny omyl, považuje za správny. Ako nesprávny však hodnotí záver, o neospravedlniteľnosti tohto omylu, pretože na pojednávaní dňa 25.08.2014 uviedol, že odporkyňa mu vo veci obstarania kúpy predmetných nehnuteľností, predložila na podpis viaceré listiny, ktoré jej podpísal, pretože on sám sa o tzv. „papierové“ záležitosti týkajúce sa kúpy spoločných nehnuteľností nestaral, mala to na starosti výlučne odporkyňa, ktorá v tom čase mala vyššie vzdelanie, skúsenosti, na rozdiel od navrhovateľa sa zdržiavala na Slovensku a tiež netrpela vadou rečového prejavu, ako navrhovateľ (zajakávanie). Na kúpe spoločných nehnuteľností sa podieľal každý z účastníkov, i keď rôznym spôsobom, úlohou navrhovateľa bolo zarobiť potrebný objem peňažných prostriedkov a posudzovať technickú a konštrukčnú stránku nehnuteľností, úlohou odporkyne bolo obstarať záležitosti súvisiace so samotnou kúpou nehnuteľností, komunikovať s predávajúcimi, úradmi a v konečnom dôsledku aj realizovať právne úkony s cieľom naplnenia ich spoločného plánu. Na pojednávaní dňa 25.08.2014 sám priznal, že nemal potrebné vedomosti, ani skúsenosti s kúpou nehnuteľností, pretože nikdy predtým takýto úkon nerobil. Pokiaľ odporkyňa požadovala na realizáciu ich plánov peňažné prostriedky, tieto jej buď priamo odovzdal, alebo jej ich poslal, ktoré všetky skutočnosti svedčia o tom, že bol dobromyseľným držiteľom. Bolo preukázané, že účastníci boli na kúpe nehnuteľností dohodnutí, že navrhovateľ na tieto finančne prispel, to že mali v tomto smere rozdelené úlohy vyplynulo z vykonaných dôkazov, najmä z výpovedí navrhovateľa, svedkov P. M. a V. A.. Tvrdil, že pokiaľ mu odporkyňa predložila na podpis viaceré listiny mal za to, že išlo o tie, ktorých podpísanie bolo pre kúpu spoločnej nehnuteľnosti nevyhnutné. Všetky uvedené skutočnosti nasvedčujú v neprospech záveru súdu prvého stupňa o jeho neospravedlniteľnom omyle, v dôsledku čoho je jeho držba dotknutých nehnuteľností od počiatku oprávnená. Za správny navrhovateľ považoval záver súdu prvého stupňa, že 10 ročná vydržacia lehota mu začala plynúť najneskoršie od augusta 2001, kedy došlo ku kúpe predmetných nehnuteľností a úhrade kúpnej ceny, nesprávne však súd vyhodnotil jej neuplynutie. Pokiaľ v tomto smere poukazoval na jeho vyjadrenie na pojednávaní v priebehu rozvodového konania dňa 03.07.2013, z jeho strany vtedy vo výpovedi došlo k omylu. Keďže predmetom daného konania je rozvod ich manželstva a riešia sa tam iné skutočnosti ako v tomto konaní, na ktoré sa sústredil, uviedol ohľadom toho, kedy sa prvýkrát dozvedel o tom, že by nemal byť vlastníkom predmetných nehnuteľností, nesprávny údaj. Pravdou však je, že o tomto sa dozvedel až v druhej polovici roku 2013, čoho dôkazom je podanie samotného návrhu na začatie konania v tejto veci dňa 17.07.2013, teda po tom, ako zistil, že nie je na príslušnom LV zapísaný ako podielový spoluvlastník dotknutých nehnuteľností, čo znamená, že navrhovateľka konala v rozpore s ich spoločnou dohodou a nehnuteľnosti sú zapísané výlučne v jej prospech. Pokiaľ by v tomto smere bol mal pochybnosť predtým, bol by svoje vlastnícke právo bránil skôr. Rovnako nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že nedoručovanie mu vydávaných rozhodnutí od príslušných úradov, obvykle adresovaných vlastníkom nehnuteľností (napr. stavebné povolenie na prestavbu domu, kolaudačné rozhodnutie, vyrubenie dane z nehnuteľností), muselo v ňom vyvolať dôvodné pochybnosti o tom, že nie je skutočným vlastníkom nehnuteľností a preto najneskôr od tohto momentu prestal byť dobromyseľný ohľadne držby predmetných nehnuteľností, a to z ním už aj predtým uvádzaného dôvodu, že všetky administratívne záležitosti týkajúce sa nehnuteľností vybavovala práve odporkyňa. Zastáva názor, že zákonná vydržacia 10 ročná lehota v danom konkrétnom prípade mu začala plynúť v mesiaci august 2001, pričom až do júla 2013 mal predmetné nehnuteľnosti v držbe, ktorá bola s ohľadom na všetky skutočnosti dobromyseľná, v súvislosti s čím poukázal na rozhodnutie NS ČR z 22.01.2013 sp. zn. 22Cdo/3410/2010 a uznesenie NS SR z 10.02.2009 sp. zn. 5Cdo/68/2008, tiež rozsudok NS SR zo dňa 16.12.2008 sp. zn. 2Cdo/271/2007. Keďže navrhovateľ bol dobromyseľným držiteľom predmetných nehnuteľností po celú zákonnú vydržaciu lehotu, tieto držal, užíval, rekonštruoval a to práve z dôvodu, že sa považoval spolu s odporkyňou za ich vlastníka, ako vlastník sa k nim aj správal, nemal dôvod pochybovať, ani overovať si skutočnosť, či je evidovaný ako
podielový spoluvlastník týchto nehnuteľností, odporkyni bezvýhradne dôveroval, ohľadom nehnuteľností sa informoval len u nej, on sám sa staral len o rekonštrukciu, údržbu a obhospodarovanie predmetných nehnuteľností, svedčí v prospech neho nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Namietal tiež, že súd nevykonal výsluch svedka B. M., ktorému nebolo predvolanie na pojednávanie doručené, tento nemal vedomosť, že sa má dostaviť, pretože je často mimo svojho trvalého pobytu, pričom on sám mal vôľu účasť tohto svedka na pojednávaní zabezpečiť, čo však súd zamietol. Namietal tiež, že odporkyňa nepredložila dôkaz o tom, že peniaze, ktoré mala zarobiť v Rakúsku, si odkladala na účtoch v V. banke a.s., banka A. a.s., Y. a.s., ktorá skutočnosť vyplýva z písomného vyjadrenia odporkyne zo dňa 30.07.2013, v rozpore s ktorým tvrdením však jej matka M. C. v čestnom prehlásení zo dňa 01.08.2013 prehlásila, že odporkyňa prostriedky zarobené v cudzine nosila domov, nechávala ich u matky, nedávala ich do banky, hľadala vhodný dom s pozemkom. Odporkyňa tiež tvrdila, že na kúpu nehnuteľností jej prispeli rodičia, ktorí jej na Vianoce 2000 darovali peňažný obnos vo výške 500.000,- Sk na kúpu domu s pozemkom, pričom z obsahu čestného prehlásenia M. B. vyplýva, že on osobne vrátil na prelome rokov 2006/2007 rodičom odporkyne peňažnú čiastku 500.000,- Sk, nakoľko táto mala byť určená na kúpu resp. renováciu domu. Odporkyňa teda ohľadom peňažných prostriedkov, z ktorých sa hradila kúpna cena za nehnuteľnosti, súd zavádzala. Navrhovateľ svojim odvolaním napadol aj správnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania, ktorý nepovažoval za správny, keďže v konaní mu bolo priznané na jeho žiadosť oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, nie je teda povinný nahradiť navrhovateľke trovy za ňou zaplatený súdny poplatok za návrh na nariadenie predbežného opatrenia vo výške 33,- eur. Poukázal tiež na to, že odporkyňa písomným podaním zo dňa 02.05.2014 žiadala o nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by súd uložil navrhovateľovi zákaz vstupovať na dotknuté pozemky do právoplatného skončenia konania vo veci samej, ktorý návrh jej bol uznesením zo dňa 14.05.2014 zamietnutý z dôvodu, že nie je daná vecná súvislosť medzi navrhovanou predbežnou ochranou a návrhom navrhovateľa vo veci samej. Aj s prihliadnutím na tieto skutočnosti, nie je dôvod na to, aby náklady na zaplatený súdny poplatok za nedôvodne podaný návrh na vydanie predbežného opatrenia, znášal navrhovateľ, ale tieto by mala znášať sama odporkyňa, o to viac, že je v konaní zastúpená právnou zástupkyňou a bolo teda na nej, aby sa vysporiadala s vecnou súvislosťou medzi navrhovanou predbežnou ochranou a návrhom vo veci samej. V konečnom dôsledku mal za to, že sú na jeho strane splnené zákonné podmienky na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. keďže súd prvého stupňa pozná jeho majetkovú situáciu, z ktorého dôvodu nemal prvostupňový súd odporkyni náhradu trov konania priznať.
Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla aj odporkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu, a to čo do časti, ktorou súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov konania a žiadala odvolací súd o jeho zmenu tak, že navrhovateľ bude zaviazaný k náhrade trov konania vo výške ňou vyčíslenej v podaní doručenom prvostupňovému súdu dňa 26.08.2014. Nespochybnila správnosť záveru súdu prvého stupňa, že vzhľadom k jej plnému úspechu v konaní, jej v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. prináleží právo na náhradu trov, ktoré si riadne a včas uplatnila a vyčíslila v súlade s ust. § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., teda z hodnoty vecí, o ktorých vlastníctvo sa vedie tento spor. K vyčísleniu trov priložila časť znaleckého posudku č. 125/2013 zo dňa 02.07.2013, ktorým boli predmetné nehnuteľnosti ohodnotené na sumu 154.000,- eur, z polovice ktorej (77.000m- eur) základnú sadzbu tarifnej odmeny vypočítala v sume 579,25 eur x vykonaný počet úkonov a k nim prináležiacu paušálnu náhradu. Súd prvého stupňa postupoval pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny ( z ktorej následne vychádzal pri výpočte trov) nesprávne, keď aplikoval ust. § 11 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (základná sadzba vo výške 1/13-iny výpočtového základu) dôvodiac, že predmetom sporu je vlastníctvo k nehnuteľnostiam, slúžiacim na bývanie, s ktorým názorom sa však ona nestotožňuje. Z návrhu vyplýva, že navrhovateľ sa domáha podľa § 80 písm. c/ O.s.p. určenia podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX v k.ú. U., a to pozemkov parciel KNC č. XXX, č. XXX, č. XXX/X, č. XXX/X, č. XXX/ X, č. XXX/X a rodinného domu súp. č. 6 stojaceho na parc. č. XXX. V zmysle judikatúry ÚS SR viažucej sa na určovanie výšky a náhrady trov konania (II ÚS 226/2012, II ÚS 492/2013), je nevyhnutné sa v prvom rade vysporiadať so skutočným obsahom predmetu konania, t.j. s tým, aké právotvorné účinky bude mať pre účastníkov konania, meritórne rozhodnutie súdu v konaní. Nespochybnila, že jednou z nehnuteľností, ktoré boli predmetom určenia spoluvlastníckeho práva je rodinný dom, teda nehnuteľnosť slúžiaca na bývanie. Ďalšími nehnuteľnosťami sú však k domu priľahlé pozemky slúžiace na podnikanie, čo vyplýva tiež z príslušného LV na ktorom v časti B) je zapísaná zmluva o nájme pozemkov v prospech Jazdecko-rehabilitačného centra L. n.o.. Na parcele č. XXX/X sa nachádza stavba, zapísaná na LV č. XXX ako prístrešok pre hipoterapiu vo vlastníctve Jazdecko-
rehabilitačného centra L. n.o., z čoho je nepochybné, že podstatná časť predmetu konania, je určená na výkon podnikateľskej činnosti a nie je spojená s bývaním. Z uvedeného dôvodu, súd prvého stupňa pri určení výšky trov konania nemal vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. c/ AT, keďže týmto ustanovením je prioritne posilňovaná ochrana spotrebiteľa vo svetle akceptovaných zmien vyplývajúcich z členstva EÚ a účastníkov v konaniach v sporoch o obydlie, hlavne spotrebiteľov, kde boli tieto osoby často v sporoch neúspešné a vznikala im povinnosť hradiť trovy konania tiež ekonomicky silnejším účastníkom a to najmä v konaniach s nebankovými subjektmi. Aplikácia tohto ustanovenia je prípustná a použiteľná napr. v sporoch o vypratanie nehnuteľnosti, či vylúčenie z užívania nehnuteľnosti, v tomto konkrétnom prípade je však v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti, a to v dôsledku prepiateho formalizmu, prostredníctvom ktorého súd prvého stupňa sofistikovane odmietol spravodlivosť, a úspešnej odporkyni nepriznal trovy konania tak, ako jej tieto patria, čo spôsobilo nerovnosť medzi účastníkmi sporu a bolo porušené jej ústavné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Poukázala tiež na preventívnu funkciu trov konania spočívajúcu v tom, že tieto majú pôsobiť ochranne pred šikanóznymi žalobami a pred vedením akademických, neefektívnych a zbytočných sporov. Navrhovateľ bol v konaní zastúpený renomovanou advokátskou kanceláriou, pričom jednou zo základných povinností advokáta v zmysle zákona o advokácii je postupovať pri výkone advokácie s odbornou starostlivosťou, dbať na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. Jeho elementárnou povinnosťou, je tiež zhodnotiť možnú úspešnosť, či neúspešnosť sporu a z toho vyplývajúce nároky na finančné zaťaženie klienta. Ak klient napriek zrejmej bezúspešnosti na spore trvá, musí si byť vedomý aj sankcie v podobe svojho zaťaženia trovami konania, v prípade svojho neúspechu. Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu podanému odporkyňou prostredníctvom svojej právnej zástupkyne toto považoval za nedôvodné, argumentáciu odporkyne za nesprávnu. Predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré ako také nemožno oceniť peniazmi. Otázka hodnoty nehnuteľností, ku ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia vlastníckeho práva, nebola ani len predmetom dokazovania a dokonca nebola v konkrétnom prípade ani len spomenutá, čoho dôkazom je aj časť znaleckého posudku predloženého odporkyňou až s vyúčtovaním trov právneho zastúpenia. Navrhovateľ nemá vedomosť o aký znalecký posudok ide, ani kým bol vyhotovený a k ohodnoteniu nehnuteľností sa preto ani nemieni vyjadrovať. Ak by argumentácia odporkyne mala byť správna, súd by musel zamerať dokazovanie aj na otázku hodnoty nehnuteľností a s najväčšou pravdepodobnosťou vykonať znalecké dokazovanie, čo by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, keďže súdne konanie a účastníci konania, by boli neprimerane finančne zaťažovaní, nehovoriac o tom, že by sa tým konanie aj podstatne predĺžilo. Podľa názoru navrhovateľa, pri vyčíslení hodnoty úkonu právnej služby možno v tomto prípade vychádzať výlučne z ust. § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13 výpočtového základu, pretože nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. AT nedefinuje konkrétne druhy konaní s poukazom na ust. § 80 písm. c/ O.s.p., preto je potrebné v každej veci skúmať, či je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch. V konkrétnom prípade sa tu posudzovalo vlastnícke právo navrhovateľa bez ohľadu na to, že sa vzťahuje k nehnuteľnosti.
Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení podanom prostredníctvom svojej právnej zástupkyne k podanému odvolaniu navrhovateľa uviedla, že s navrhovateľom uplatnenými odvolacími dôvodmi sa nemôže stotožniť. Poukázala na to, že po celý čas tvrdila, že nehnuteľnosti zakúpila sama, ako to aj mala v úmysle. Kúpu uskutočnila v roku 2001, teda 2 roky predtým, ako sa vydala za odporcu (zrejme mala na mysli navrhovateľa), pričom nemohla predpokladať v období ich kúpy, že tento bude jej manželom. Na nehnuteľnosti si riadne zarobila, dlhodobo pracovala v zahraničí. Na kúpu jej tiež prispeli rodičia, ktorí jej darovali čiastku 500.000,- Sk, pričom rovnakú sumu darovali aj jej t.č. už neb.sestre. Navrhovateľ stavia svoj nárok na tom, že bol dobromyseľný pri užívaní nehnuteľností, mal za to, že ide o jeho majetok a tvrdil, že o „papiere“ sa vždy starala ona a mala ho pri kúpe nehnuteľnosti podviesť. Tieto skutočnosti však z vykonaného dokazovania nevyplynuli, naopak, v tomto smere sa výpovede navrhovateľa, jeho matky, brata a nevlastného otca nezhodovali ani v základných faktoch. Matka navrhovateľa najskôr tvrdila, že mala odporkyni odovzdať sumu 200.000,- Sk v hotovosti, pričom pri odovzdávaní mal byť prítomný jej syn P. M., neskôr uviedla, že si nespomína, či peniaze odovzdala pred ním, alebo pred synom M.. V rokoch 1999 - 2000 mal podľa tvrdenia svedkyne navrhovateľ odovzdávať odporkyni peniaze v eurách, pričom malo ísť o sumu 2 x 2.200,- eur, pričom euro mena sa začala v krajinách západnej Európy v bežnom platobnom styku používať až od 01. januára 2002. Svedok navrhovateľa M. ml. uviedol, že jeho matka odovzdala pred ním odporkyni peniaze na kúpu v roku 1998 v obálke,
nemal však vedomosť, o akú sumu išlo. P. M. st. uviedol, že jeho družka, matka navrhovateľa, odovzdala odporkyni sumu 200.000,- Sk tesne pred kúpou domu v roku 2001 v obálke, zároveň bol údajne aj svedkom odovzdania sumy 2 x 2.200,- eur v rokoch 1998 - 1999, teda v čase, keď ešte euro mena sa nepoužívala. Pokiaľ navrhovateľ odvodzuje svoju dobromyseľnosť držby od svojho tvrdenia, že pred kúpou nehnuteľností mu odporkyňa dávala podpisovať "nejaké papiere", pričom nevedel ale uviesť, čoho sa týkali, pretože tieto záležitosti nechával na ňu, poukázala na to, že tieto svoje tvrdenia nepreukázal, naopak žiadne listiny mu podpisovať, toto tvrdenie navrhovateľa nie je pravdivé. Len z domnienky navrhovateľa, že údajne mu nejaké listiny mali byť dávané na podpis, pričom sa mohlo jednať o listiny, ktorých podpísanie bolo nevyhnutné pre kúpu spoločných nehnuteľností, nie je možné vyvodiť dobromyseľnosť navrhovateľa pri držbe nehnuteľností, či ospravedlniteľnosť jeho omylu. Všetci svedkovia z oboch strán sa zhodli na tom, že obaja účastníci v čase kúpy nehnuteľností, pracovali v zahraničí. Je preto nevierohodné tvrdenie navrhovateľa, že nemohol byť prítomný pri uzatváraní kúpnej zmluvy, lebo v tom čase pracoval (výlučne on) v zahraničí. Navrhovateľ nemohol spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach vydržať, pretože absentujú základné atribúty, ktoré zákon pre nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním vyžaduje, a to dobromyseľnosť a okolnosti svedčiace o oprávnenosti držby, t.j. spôsob ako navrhovateľ vec nadobudol, teda či v prospech neho svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa, nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva, v súvislosti s čím poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 MCdo 5/2010. Pokiaľ by bolo pravdou, že navrhovateľ mal za to, že je spoluvlastníkom sporných nehnuteľností, musel by vedieť, že k nadobudnutiu nehnuteľností je potrebné podpísať kúpne zmluvy a v roku 2011, kedy k nadobudnutiu došlo, tiež návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Navrhovateľ nikdy nebol pozbavený spôsobilosti na právne úkony a poukaz na vzdelanie odporkyne, zajakávanie navrhovateľa, či skúsenosti odporkyne, je nepatričný a nedôvodný. Poukázala tiež na rozhodnutie NS SR sp.zn. 3 MCdo 7/2010, z ktorého vyplýva, že neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona pri robení právneho úkonu nie je ospravedlniteľná, pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý ma v úmysle urobiť. Napádanie preukázaného faktu, že rodičia odporkyni darovali sumu 500.000,- Sk je neopodstatnené, pretože obaja rodičia odporkyne zhodne potvrdili, že v rozhodnom období boli dobre finančne zabezpečení, keďže podnikali a každej zo svojich dcér na Vianoce v roku 2000 darovali sumu 500.000,- Sk. V súvislosti s uvedeným, je čestné prehlásenie bývalého švagra odporkyne M. B. v tom zmysle, že tento vrátil rodičom odporkyne takúto sumu na prelome rokov 2006/2007, ktorá mala byť určená pre odporkyňu na kúpu nehnuteľností, bezpredmetné. Po smrti sestry odporkyne a ukončení dedičského konania po nej, považoval jej pozostalý manžel M. B. za správne vrátiť rodičom odporkyne sumu, ktorú darovali jeho manželke, čo skutočne v ním tvrdenom období urobil s tým, aby peniaze boli použité v prospech odporkyne. Pokiaľ ide o námietky navrhovateľa proti jeho povinnosti nahradiť úspešnej odporkyni trovy konania, domáhajúc sa aplikácie ust. § 150 O.s.p., s týmto nesúhlasila. Oslobodenie účastníka od povinnosti platiť súdne poplatky, ho automaticky neoslobodzuje od povinnosti platiť trovy úspešnej protistrane. Aplikácia uvedeného zákonného ustanovenia neprichádza do úvahy ani z hľadiska majetkovej situácie odporkyne, pretože konanie navrhovateľa, výsledkom ktorého je nedôvodné podanie návrhu, treba vidieť v širšom kontexte. Odporkyňa bola nútená od neho odísť z dôvodnej obavy o svoj život a zdravie. Opustila aj s deťmi nehnuteľnosť, rodinný dom, ktorý je v jej výlučnom vlastníctva, podala návrh na rozvod, proti navrhovateľovi je dokonca vedené trestné konanie, ktoré nie je ukončené. Navrhovateľ si dlhodobo nemôže nájsť prácu, údajne sa necháva živiť svojimi rodičmi, dôchodcami. Všetku energiu venuje tomu, aby odporkyni poškodil, podáva na ňu rôzne oznámenia, vyhráža sa jej zničením, zabránením činnosti neziskovej organizácie, v ktorej odporkyňa pracuje. Takéto správanie je v príkrom rozpore s dobrými mravmi a nemôže požívať ochranu. Rozsudok súdu prvého stupňa v navrhovateľom napadnutej časti považuje za správny, i keď sa nestotožňuje s niektorými jeho závermi ako napr. s tým, že účastníci mali vôľu a úmysel kúpiť nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva, čo má preukazovať zdokladovaná účasť navrhovateľa na hipoterapeutických seminároch, ktorá nemôže však preukazovať úmysel a vôľu nadobudnúť nehnuteľnosti, a neoprávňuje nikoho ani na vykonávanie činnosti hipoterapeuta, k tomu sú potrebné ďalšie skúšky, ktorými navrhovateľ nedisponuje. Rovnako nemožno súhlasiť s tým, že uzavretie manželstva účastníkmi, presťahovanie sa do nehnuteľnosti odporkyne, jej rekonštrukcia a pod. majú nasvedčovať pravdivosti tvrdenia navrhovateľa o tom, že sa mal s odporkyňou dohodnúť, že za našetrené peniaze kúpia nehnuteľnosti do spoločného vlastníctva, pričom vybavovanie kúpy mala zabezpečovať odporkyňa, keďže navrhovateľ bol v zahraničí. Súd vychádzal len z účelových tvrdení navrhovateľa, pričom opomenul závažný fakt, že v rozhodnom čase boli v zahraničí obaja účastníci. Preto, ak mal navrhovateľ byť tiež spoluvlastníkom nehnuteľností,
mal logicky vyvíjať prinajmenšom rovnakú aktivitu ako odporkyňa, ktorá zo zahraničia chodila robiť na Slovensko ohliadky nehnuteľností, vybavovala všetko potrebné a navrhovateľ teda nemal mať žiaden problém na Slovensko sa dostaviť, za účelom podpisu kúpnej zmluvy. Skutočnosť, že predložil výpis z účtu z júna 2001, na ktorom mal v tom čase 111.000,- Sk, čím chcel vyvrátiť tvrdenie odporkyne, že bol v rozhodnom čase bez peňazí, nič nepreukazuje, pretože to bola odporkyňa, ktorá za nehnuteľnosť zaplatila sumu 1.180.000,- Sk, v porovnaní s čím bol odporca skutočne bez peňazí, pretože nedisponoval takým obnosom, ktorým by si mohol nárokovať na polovicu nehnuteľností. Vo svojej výpovedi tiež rodičia odporkyne uviedli, že pomáhali odporkyni s rekonštrukciou nehnuteľností z dôvodu, že tieto boli výlučne jej. Z uvedeného dôvodu žiadala rozsudok súdu prvého stupňa ako v celom rozsahu vecne správny potvrdiť a zaviazať navrhovateľa k náhrade trov právneho zastúpenia odporkyne v odvolacom konaní, vo výške 587,29 eur.
Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k písomnému vyjadreniu podanému odporkyňou zo dňa 01.12.2014 uviedol, že skutočnosti ňou uvádzané v tomto podaní sú zavádzajúce a ich úlohou je sťažiť rozhodovanie súdu vo veci odvolania proti napadnutému rozsudku. K skutočnostiam tvrdeným odporkyňou, že táto nehnuteľnosti kúpila sama tak, ako to mala v úmysle, pričom v roku 2001 nemohla mať vedomosť, že o dva roky neskôr bude navrhovateľ jej manželom, pričom na kúpnu cenu týchto nehnuteľností si zarobila dlhodobou prácou v zahraničí a súčasne jej prispeli rodičia sumou 500.000,- Sk uviedol, že tieto sa nezakladajú na pravde. V konaní nebolo sporné, že účastníci tvorili pár od 15 roku veku odporkyne. V roku 2001 po takmer 10 ročnej známosti musela odporkyňa vedieť, či si navrhovateľa vezme, alebo nie. V tejto dobe bola dospelou, samostatne zmýšľajúcou osobou a je nepravdepodobné, že by osoba vo veku 24 rokov neplánovala svoju budúcnosť o to menej, že by išlo o budúcnosť s osobou, s ktorou dlhodobo tvorila pár. Navrhovateľ pozná zárobkové pomery v Rakúsku a v dobe, keď tam bola odporkyňa zamestnaná, tam pracoval tiež on, preto vie, že odporkyňa si samostatne na kúpnu cenu, ani s finančným prispením od rodičov, keďže popri práci naviac študovala, zarobiť nemohla. Na kúpu nehnuteľností mala aj finančné prostriedky poskytnuté navrhovateľom na základe vzájomnej dohody, že tieto nehnuteľnosti majú kúpiť za spoločné peniaze a do podielového spoluvlastníctva. Poukázal tiež na to, že právna zástupkyňa odporkyne posudzuje výpovede svedkov navrhovateľa, nezameriava sa však na základné fakty výpovedí, ale len na okrajové skutočnosti a rozpory nemajúce na vec zásadný vplyv. Vo výpovedi matky navrhovateľa je zásadnou skutočnosť, že odporkyni odovzdala hotovosť v sume 200.000,-Sk, pred ktorým svedkom k tomu však prišlo, nie je podľa názoru navrhovateľa zásadné. Zavádzajúce a nepravdivé sú tiež informácie o tom, ako navrhovateľ odporkyňu poškodzuje, naviac z hľadiska rozhodnutia o odvolaní sú bezpredmetné. Je to práve navrhovateľ, ktorý sa po celý čas proti odporkyni len bráni, ktorá iniciovaním väčšiny trestných oznámení a oznámení na rôzne štátne orgány a inštitúcie, má snahu poškodiť jeho dobré meno a očierniť ho. Na jednej strane odporkyňa uvádza, že považuje rozsudok súdu prvého stupňa za v celom rozsahu vecne správny, na strane druhej polemizuje s časťou jeho záverov a vyslovených názorov z hľadiska ich správnosti.
Krajský súd Trenčín, ako súd odvolací po zistení, že odvolania boli podané oprávnenými osobami a včas, že spĺňajú popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p., preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia vo veci samej a tiež v časti náhrady trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia preto ho v týchto častiach, za použitia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a súčasne rozsudok súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania pozostávajúcich z iných trov konania podľa § 220 O.s.p. zmenil , pretože neboli splnené čo do tejto časti podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).
Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej, možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a) až f) citovaného zákonného ustanovenia.
Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich odvolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Odvolací súd podrobil preskúmaniu odporkyňou tvrdené vady vo vzťahu k rozhodnutiu súdu v časti náhrady trov konania podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ O.s.p., keď sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a keď malo dôjsť k nesprávnemu právnemu posúdeniu za súčasného nedostatočného zistenia skutkového stavu.
Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Vada konania vymedzená v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorú vadu odporkyňa videla v nedostatočnom odôvodnení rozsudku v ňou napadnutej časti náhrady trov konania. Jeho preskúmaním však odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti uplatnenia tohto odvolacieho dôvodu.
Odvolací súd nespochybňuje, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). Z napadnutého rozsudku vo veci samej je dostatočne zrejmé, že súd prvého stupňa svoje právne závery založil na nesplnení zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, a v časti náhrady trov konania na splnení podmienok umožňujúcich výnimku z aplikácie § 10 ods. 2 AT, teda je založené na konkrétnych ustanoveniach právnych predpisov a skutkovo dovodené z konkrétnych zistení, pričom tento uviedol tiež dôkazy, z ktorých pri týchto zisteniach vychádzal. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že prvostupňový súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv toho-ktorého účastníka. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, tak nezakladá existenciu vyššie uvedenej vady a tým ani porušenie práva účastníkov na spravodlivý proces a z hľadiska vecnej správnosti rozhodnutia nedošlo ani k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu za súčasne nedostatočného zistenia skutkového stavu veci (§ 221 ods.1 písm. h) O.s.p.).
Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňoval dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d), a f) O.s.p. spočívajúce v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci, čo vidí v nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov a z toho plynúcich nesprávnych skutkových a právnych záverov.
Pokiaľ ide o dôvod odvolania spočívajúci v tom, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nie je pri ňom rozhodujúce, či súd vykonal všetky navrhnuté dôkazné prostriedky alebo nie, rozhodujúce je iba to, že na základe tých, ktoré vykonal, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dôvodom nesprávneho skutkového zistenia je nesprávne hodnotenie dôkazov z hľadiska ustanovenia § 132 O.s.p., vychádzajúc z ktorého povinnosťou súdu je hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy a to každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo musí prihliadnuť na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), je daný podľa súdnej praxe v prípade mylnej aplikácie a výkladu právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania odvolací súd dospel k záveru o nespôsobilosti uvedených odvolacích dôvodov pre ich nenaplnenie, privodiť v prospech navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad uvedených v ust. § 132 O.s.p., z ktorých dospel následne aj k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Na zistený skutkový stav tiež aplikoval ustanovenia správnych právnych predpisov a v konaní odvolacím súdom nebola zistená žiadna vada, ktorá by bola spôsobilou mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením prvostupňového rozhodnutia a v zmysle ust. § 219, ods. 2 O.s.p. v podrobnostiach naň poukazuje.
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie vo veci samej založil na právnom závere spočívajúcom v nesplnení zákonných podmienok na strane navrhovateľa pre nadobudnutie vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam vydržaním.
Vlastnícke právo možno nadobudnúť rôznymi spôsobmi, ktoré Občiansky zákonník upravuje ako spôsoby nadobúdania vlastníckeho práva.
Vydržanie je v zmysle § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, inou zákonom stanovenou skutočnosťou, na základe ktorej možno nadobudnúť vlastnícke právo k hnuteľným a nehnuteľným veciam. Inštitút vydržania je ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k veci upravený v ustanovení § 134 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba.
Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Podľa § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125).
V preskúmavanej veci z obsahu spisového materiálu vyplýva, že na LV č. XXX k.ú. U. je odporkyňa zapísaná ako výlučná vlastníčka pozemkov parc. č. KN C XXX o výmere 660 m2 zastavané plochy a nádvoria, parc.č. KN C XXX o výmere 417 m2 záhrady, parc.č. KN C XXX/X o výmere 515 m2 záhrady, parc.č. KN C XXX/X o výmere 652 m2 záhrady, parc.č. KN C XXX/X o výmere 761 m2 ostatné plochy, parc.č. KN C XXX/X o výmere 642 m2 zastavané plochy a nádvoria, a rodinného domu s.č. 6 postaveného na pozemku parc. č. XXX. Vklad vlastníckeho práva bol povolený Okresným úradom Trenčín, katastrálnym odborom dňa 14.12.2001 pod V XXXX/XX na základe kúpnej zmluvy zo dňa 16.8.2001, v ktorej ako jediná kupujúca je uvedená odporkyňa. Kúpna cena bola zmluvne dohodnutá na 392.330,- Sk. Odporkyňa podpísala dňa 30.6.2001 s realitnou kanceláriou E. B. zmluvu o sprostredkovaní, ktorá sa jej zaviazala vyvíjať činnosť smerujúcu k uzavreniu kúpnopredajnú zmluvu s treťou osobou ohľadne kúpy dotknutých nehnuteľností.
Z dôvodu prestavby a prístavby rodinného domu na pozemku parc. č. XXX v k.ú. U., bolo na meno odporkyne vydané dňa 11.6.2002 Okresným úradom v Trenčíne, odbor životného prostredia stavebné povolenie a dňa 9.9.2003 Obcou U. kolaudačné rozhodnutie (doručované odporkyni, nie navrhovateľovi). Na protokole o vytýčení hranice pozemku zo dňa 3.8.2003, je odporkyňa rukou dopísaná ako vlastníčka pozemkov parc. č. XXX/X, XXX/X, XXX, a na základe tohto vytýčenia hraníc parciel bol W. súkromnou kanceláriou Trenčín vyhotovený vytyčovací náčrt.
Účastníci uzavreli manželstvo dňa 27.9.2003. Na Okresnom súde Trenčín sa pod spis. zn. 34P 473/2012 vedie konanie o rozvod manželstva účastníkov a o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode. Zo zápisnice z pojednávania dňa 3.7.2013 vo veci rozvodu vyplýva, že navrhovateľ, v uvedenom konaní vystupujúci v procesnom postavení odporcu, uviedol, že pred tromi rokmi zistil, že dom je napísaný len na odporkyňu a chcel, aby to dala do poriadku. Odporkyňa na uvedenom pojednávaní uviedla, že v roku 2001 kúpila dom, na ktorý odporca prispel sumou 78.000,- Sk a pomohol jej s rekonštrukčnými prácami.
Nebolo sporným, že po zrekonštruovaní nehnuteľností dom a priľahlé pozemky užívali účastníci, neskôr aj so svojimi deťmi na účely bývania. Na základe zmluvy o nájme je nájomcom pozemkov parc. č. KN - C XXX, XXX/X a XXX/X na dobu 10 rokov od 15.01.2012 B.-P. centrum L., n.o., ktorého zamestnankyňou je odporkyňa. Vo výpise internetovej stránky I. - B. centra v U. - Y. je uvedené, že toto centrum založili účastníci, s jeho budovaním začali v rokoch 2001 - 2002, našli starší dom s dostatočne veľkým pozemkom a pustili sa do napĺňania ich sna. Súd na pojednávaní prehral na notebooku zvukovoobrazový záznam predložený navrhovateľom a zistil, že sa s ním zhoduje prepis časti záznamu z regionálnej TV z čísla listu 187 spisu, v ktorom odporkyňa uviedla, že spolu s navrhovateľom plánovali a túžili pracovať s koňmi, že navrhovateľ bol v zahraničí, ona sa venovala štúdiu v Bratislave, kde sa pripravovala na prácu hipoterapeuta a liečebného pedagóga, a keď mali našetrené nejaké peniaze aj s pomocou rodičov kúpili predmetný dom, začali ho svojpomocne prerábať, dá sa povedať, že navrhovateľ vybudoval vlastne všetko sám. Navrhovateľ predložil certifikát A. hipoterapeutickej Q. o jeho účasti na celoslovenskom hiporehabilitačnom seminári konanom v dňoch 11. až 13.12.1998 v Číži a potvrdenie o jeho účasti na hiporehabilitačnej konferencii dňoch 12. až 14.9.2003 v Číži. Z vyjadrení odporkyne vyplýva, že išlo o realizáciu ich spoločných snov a plánov. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že ich vzťah trval už pred uzatvorením manželstva, od 15 veku odporkyne, obaja v rôznych časových úsekoch pracovali v zahraničí, odporkyňa naviac študovala. Vychádzajúc z výpovedí svedkov, na financovaní kúpnej ceny nehnuteľností sa podieľali obaja s prispením rodičov odporkyne.
Uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 20C 183/2013-28 zo dňa 8.7.2013 v spojitosti s uznesením Krajského súdu Trenčín č.k. 17Co/669/20 13-70 zo dňa 16.10.2013 bolo navrhovateľovi predbežným opatrením nariadené zdržať sa vstupu do rodinného domu súp. č. 6 postaveného na parc.č. KNC XXX, k.ú. U..
Úlohou súdu je rozhodnúť spravodlivo. S týmto cieľom nepochybne korešpondujúca, je aj zásada voľného hodnotenia dôkazov (§132 O.s.p.), ktorá vychádza z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl.46 Ústavy SR). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska ich pravdivosti, uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, čo predstavuje veľmi zložitý myšlienkový proces sudcu. Hodnotiaca úvaha však musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu.
Vyššie uvedeným zásadám závery súdu prvého stupňa v celom rozsahu zodpovedajú. Odvolací súd vyhodnotením všetkých rozhodujúcich skutočností, plynúcich z vykonaného dokazovania dospel zhodne so súdom prvého stupňa k záveru, že na strane navrhovateľa nie je splnená podmienka nepretržitej oprávnenej držby dotknutých nehnuteľností po celú vydržaciu dobu. Je síce pravdou, že výsledky vykonaného dokazovania (výsluchy svedkov, skutočnosti uvádzané na internetovej stránke n.o., skutočnosti uvádzané samotnou odporkyňou v regionálnej TV, ako aj v priebehu rozvodového konania, účasť navrhovateľa na hipoterapeutických seminároch konaných pred a po kúpe nehnuteľností, priebeh udalostí, spočívajúcich v tom, že účastníci po dlhoročnej známosti uzatvorili v roku 2003 manželstvo, do domu sa nasťahovali, nehnuteľnosti rekonštruovali, kultivovali a zveľaďovali, založili si rodinu, užívali pozemky na výkon hipoterapie, či ich zárobková činnosť v zahraničí) svedčia v prospech tvrdení navrhovateľa, že spoločne s odporkyňou mali zhodnú vôľu a úmysel kúpiť zo spoločne našetrených finančných prostriedkov dom s pozemkami do spoločného vlastníctva a venovať sa tam chovu a trénovaniu koní na liečebné účely, ako aj v prospech toho, že navrhovateľ sa skutočne na financovaní kúpy týchto nehnuteľností podieľal, napriek čomu tieto vo výsledku zakúpila odporkyňa výlučne do svojho vlastníctva (na kúpnej zmluve, ako aj v súčasnosti na LV vystupuje ako jediná kupujúca a vlastníčka práve ona), čo však so zreteľom na ďalšie v konaní zistené skutočnosti nič nemení na vecnej správnosti záveru súdu prvého stupňa, že odporca vlastnícke právo k nim nenadobudol prostredníctvom ním tvrdeného inštitútu vydržania, a to pre absenciu splnenia zákonných podmienok preto, aby mu mohlo byť dôvodne priznané postavenie oprávneného držiteľa počas celej zákonom stanovenej vydržacej doby.
Navrhovateľ nespochybňuje existenciu právneho omylu na jeho strane spočívajúceho v tom, že pri ujatí sa držby a následnom držaní nehnuteľností bol v domnienke, že na nadobudnutie nehnuteľnosti do vlastníctva stačí, ak sa dohodne s odporkyňou na spoločnej kúpe nehnuteľností, odovzdá jej peniaze
na úhradu časti kúpnej ceny, dôveroval odporkyni a preto nevenoval pozornosť tomu, čo je v zmysle právneho poriadku pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam potrebné (písomná forma zmluvy, prípadne ním podpísané písomné plnomocenstvo na jeho zastupovanie pri uzatváraní kúpnej zmluvy (existenciu ktorého nepreukázal ani netvrdil) atdˇ., namietal však správnosť záveru, že nejde o omyl ospravedlniteľný, pretože vzhľadom na vzdelanie a praktické skúsenosti odporkyne, tiež ich vzťah, tejto dôveroval, vzhľadom tiež na vadu jeho rečového prejavu (zajakávanie), odporkyňa vždy riešila všetky administratívne záležitosti s príslušnými inštitúciami a nemal dôvod pochybovať, že táto nekonala v súlade s ich dohodou, ale výlučne v prospech seba.
Uvedenú námietku vyhodnotil odvolací súd ako účelovú, nespôsobilú privodiť v prospech navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Napriek tomu, že odporkyňa dosiahla vyššie vzdelanie ako navrhovateľ, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že to bol práve on, ktorý bol nielen spolu pôvodcom myšlienky založenia neziskovej organizácie so sociálnym zameraním, ale že ťažisko realizácie tohto projektu, vrátane prispôsobenia a rekonštrukčných prác na dotknutých nehnuteľnostiach, bolo v prevažnej miere na ňom, čo potvrdzuje vo svojom vyjadrení samotná odporkyňa pre regionálnu TV. Okrem toho navrhovateľ dlhodobo pracoval v zahraničí, s čím súvisí tiež celý rad administratívnych úkonov, zúčastnil sa odborných vzdelávacích podujatiach, a vzhľadom na náklady vyžadujúce si realizáciu tak rozsiahleho a nákladného projektu, na akom s odporkyňou participovali, nemožno pochybovať o dostatočnom vedomostnom a inteligenčnom potenciále navrhovateľa pokiaľ ide o dispozíciu vedomosti týkajúcu sa potrebných formalít pri kúpe nehnuteľností, či prípadnú pochybnosť vo vzťahu k svojmu právnemu postaveniu vlastníka nehnuteľností nadobudnutých za nie zanedbateľnú čiastku (sám tvrdí, že kúpna cena a následná rekonštrukcia bola financovaná prevažne z jeho príjmov zo zahraničia) o to viac, že si nebol vedomý podpisu kúpnej zmluvy, či plnomocenstva pre odporkyňu. Tak ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, v čase uzavretia kúpnej zmluvy neboli účastníci ešte manželmi, neplatil medzi nimi režim nadobúdania majetku do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a nebol preto rozumný dôvod predpokladať, že vlastníctvo nadobudne aj navrhovateľ, pokiaľ kúpnu zmluvu uzavrie iba odporkyňa. Bolo v celom rozsahu na navrhovateľovi, aby v súlade so starou rímskou zásadou, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, s dostatočnou starostlivosťou, predvídavosťou a včas sa o tieto zaujímal a ich ochranu si tiež uplatňoval. Nedostatok jeho aktivity a starostlivosti vo vzťahu k týmto právam, má totiž následky v podobe jeho neúspechu v tomto konaní. Či už teda omyl navrhovateľa vychádzal z neznalosti jasných a zrozumiteľných ustanovení právnych predpisov, platných v čase uzatvárania zmluvy, či mal pôvod v nedostatku bdelosti pri ochrane svojich práv, nemôže byť ospravedlniteľný. V tomto smere sa možno len stotožniť s poukazom súdu prvého stupňa na príslušnú judikatúru, z ktorej pri rozhodovaní vychádzal. Ospravedlňovať svoju nečinnosť pri kúpe nehnuteľností zo strany navrhovateľa vadou rečového prejavu (zajakávaním) už len pri preukázateľnej existencii jeho vtedajších aktivít, je neudržateľné.
Rovnako ako účelovú, vyhodnotil odvolací súd jeho námietku týkajúcu sa údajnej nepresnosti jeho výpovede v rozvodovom konaní vo vzťahu k obdobiu, kedy podľa jeho vyjadrenia mal zistiť, že nie je na príslušnom LV ako vlastník evidovaný (tri roky pred 3.7.2013). Naopak, práve v uvedenom konaní nemal navrhovateľ žiaden dôvod uvádzať nepravdivé údaje vo veci dotknutého skutkového zistenia, pretože si ho s najväčšou pravdepodobnosť nespájal s možnými právnymi dôsledkami pokiaľ ide o plynutie vydržacej doby a nepredvídal možnú potrebu jeho korekcie. Súd prvého stupňa skutočnosti v tomto smere z výpovede navrhovateľa plynúce, správne vyhodnotil ako moment pretrhnutia plynutia vydržacej doby v roku 2010, s počiatkom jej plynutia v auguste 2001 (kedy boli nehnuteľnosti zakúpené), čím na strane navrhovateľa nebola splnená ani ďalšia zákonná podmienka pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním a to nepretržitosť držby počas celej zákonnej 10 ročnej doby.
Keďže na strane navrhovateľa za týchto okolností neboli naplnené zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva prostredníctvom inštitútu vydržania a v konaní tiež nebola preukázaná ani existencia iného zákonného titulu svedčiaceho v prospech nadobudnutia vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam v jeho prospech iným zákonným spôsobom, nemohol byť jeho návrh posúdený inak, ako nedôvodný, preto súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď tomuto nevyhovel.
Vzhľadom na právne posúdenie veci prvostupňový súd tiež v konečnom dôsledku vo vzťahu k meritu veci nepochybil, keď dôvodiac nadbytočnosťou z hľadiska hospodárnosti konania, nevykonal
navrhovateľom ďalšie navrhované dôkazy, a to výsluchy svedkov, ktorí podľa jeho tvrdenia rovnako mali svedčiť o plánoch účastníkov spoločne kúpiť nehnuteľnosti, pretože tieto okolnosti s poukazom na vyššie uvedené, sú vo vzťahu k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia z hľadiska jeho právneho posúdenia bez významu, s čím súvisí aj nedôvodnosť uplatnenia odvolacieho dôvodu navrhovateľa uvedeného v ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (neúplné zistenie skutkového stavu z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností).
Ako vecne správne vyhodnotil odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa tiež v časti náhrady trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, keď tento vychádzajúc zo zásady úspechu vo veci (§ 142 ods. 1 O.s.p.), zaviazal neúspešného navrhovateľa k ich náhrade úspešnej odporkyni, pričom výšku a účelnosť vzniknutých jej trov právneho zastúpenia, rovnako správne posúdil z hľadiska príslušných ustanovení Vyhl. č. 655/2004 z.z..
Posúdenie správnosti tejto časti rozhodnutia prvostupňového súdu v rozsahu vymedzenom odvolaním navrhovateľa, spočívalo na posúdení otázky, či napriek úspechu odporkyne v konaní, sú na jeho strane dané okolnosti hodné osobitného zreteľa, umožňujúce súdu pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať ust. § 150 ods. 1 O.s.p., teda využiť tzv. moderačné právo súdu.
Podľa § 142, ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Náhrada trov sporového konania je ovplyvnená zásadou úspechu vo veci, ktorá sa uplatňuje v sporovom konaní, o ktoré ide nepochybne aj v preskúmavanej veci, keďže len v tomto sa dá hovoriť o úspechu, resp. neúspechu vo veci. Keďže v konaní bola v celom rozsahu úspešná odporkyňa, v zásade prichádza do úvahy pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikácia ust. § 142, ods. 1 O.s.p..
Trovy konania odporkyne predstavovali okrem tzv. iných trov konania, náklady za právnu službu advokáta, ktorých výšku a spôsob určenia upravuje vyhl. č. 655/2004 Z. z. (ďalej len „AT“). Odporkyňa využila svoje právo na právne zastúpenie v tomto konaní, preto bolo potrebné posúdiť účelnosť poskytnutej právnej služby advokátom a výšku odmeny, podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z.. Podľa názoru odvolacieho súdu, prvostupňový súd vyčíslil správne náklady na právnu službu jej advokáta v sume 383,34 a to podľa AT, ktoré správne vo svojom rozsudku tiež špecifikoval.
Preskúmaním odvolacej námietky navrhovateľa vzťahujúcej sa k tejto časti napadnutého rozhodnutia, ťažisko ktorej spočívalo v tom, že navrhovateľovi v konaní bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj v tom, že súd je znalý jeho majetkových pomerov (ktoré bližšie nešpecifikoval), čím sú dané dôvody na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p., odvolací súd dospel k záveru o jej nedôvodnosti.
Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom, alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Pravdou je, ako to odvolací súd zistil z obsahu spisového materiálu, že navrhovateľovi bolo v priebehu prvostupňového konania na jeho žiadosť v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p. priznané oslobodenie od súdnych poplatkov (uznesenie zo dňa 27.08.2013 č.k. 20C 261/2013-62). Oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 O.s.p. však neznamená súčasne aj zbavenie zodpovednosti účastníka konania za výsledok sporového konania. Inak povedané v prípade, ak účastník konania, ktorý bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov bude celkom, resp. čiastočne v konaní neúspešný, nemá to za následok, aby za podmienok uvedených v § 142 O.s.p. nebol zaviazaný na znášanie náhrady trov konania účastníkovi, ktorý v konaní mal celkom (príp. čiastočne úspech), teda samotná táto skutočnosť nemá za následok dôvodnosť uplatnenia tzv. moderačného práva súdu vyplývajúceho z ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Citované zákonné ustanovenie z hľadiska náhrady trov konania totiž predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Jeho opodstatnenosť spočíva v tom, že prísna aplikácia v konkrétnych prípadoch môže viesť k nežiadúcim tvrdostiam, preto zákon stanovuje podmienky, za ktorých môže dôjsť k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania, ktoré dopadá na toho z účastníkov, ktorý by inak vzhľadom na zásadu úspechu mal právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia,
je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnému účastníkovi a existencia výnimočnosti takéhoto prípadu, ktoré sa môžu týkať tak sociálnej situácie účastníkov (osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov), teda nie len toho, koho by povinnosť nahradiť trovy postihovala ale aj toho, koho majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá, ale do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť na postoj účastníkov v konaní. Citované ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je možné prihliadnuť naň kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Navrhovateľ okrem samotnej skutočnosti, že mu bolo priznané v konaní oslobodenie od súdnych poplatkov, videl dôvody hodné osobitného zreteľa tiež vo svojej "majetkovej situácii", ktorú však bližšie neozrejmil, uviedol len, že súd je tejto znalý, čo je pre potreby záveru o dôvodnosti aplikácie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. nepostačujúce. Samotná skutočnosť, že navrhovateľ nebol v konaní úspešný vo vzťahu k preukázaniu vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam, totiž nevypovedá nič o jeho aktuálnych komplexných osobných, finančných, či majetkových pomeroch (tlačivo o ich dokladovaní je z obdobia podania jeho žiadosti o oslobodenie od SP t.j. vypovedá o jeho pomeroch v roku 2013), preukázanie ktorých je pre posúdenie dôvodnosti takéhoto výnimočného postupu pri rozhodovaní o trovách konania tiež z hľadiska § 154 ods. 1 O.s.p. nevyhnutné. S poukazom na vyššie uvedené, v skutočnostiach namietaných navrhovateľom, odvolací súd nevzhliadol dôvod na zmenu rozhodnutia prvostupňového súdu z hľadiska odvolania navrhovateľa v ním dotknutej časti.
Ako dôvodnú však odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku navrhovateľa smerujúcu proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa v časti, ktorou bol tento zaviazaný nahradiť odporkyni iné trovy konania vo výške 33,- eur, vzniknuté jej z titulu zaplateného súdneho poplatku za návrh na nariadenie predbežného opatrenia v tomto konaní. Je pravdou, že trovy navrhovateľke z tohto titulu v dôsledku ňou podaného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 30.04.2014 skutočne vznikli, avšak vo vzťahu k tejto časti konania odporkyňa úspešnou nebola, keďže súd prvého stupňa uznesením zo dňa 14. mája 2014, č.k. 20C 261/2013-13 jej návrh na nariadenie PO zamietol, z ktorého dôvodu vychádzajúc zo zásady úspechu v konaní a účelnosti vynaložených trov vyplývajúcej z ust. § 142, ods. 1 O.s.p., nemožno tieto trovy jednak považovať za účelné na vynaloženie uplatnenia, či bránenia práva odporkyne a jednak vo vzťahu k úkonu, ku ktorému sa viažu, rovnako nesvedčia v prospech dôvodnosti uloženia povinnosti navrhovateľovi tieto znášať, z hľadiska neúspechu odporkyne čo do tejto časti konania.
Z uvedených dôvodov, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti za použitia § 220 O.s.p. zmenil, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1) a to tak, že odporkyni náhradu iných trov konania z vyššie uvedeného titulu jej vzniknutých, nepriznal.
V konečnom dôsledku odvolací súd správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania priznaných odporkyni z titulu trov právneho zastúpenia, preskúmal aj z hľadiska odvolacích námietok uplatnených odporkyňou, ktorých ťažisko spočívalo v nesprávnej aplikácii ust. § 11 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. ("AT"), pri stanovovaní základnej sadzby tarifnej odmeny v zmysle ktorého je základná sadzba tarifnej odmeny 1/13-ina výpočtového základu, pričom správne podľa nej mal vychádzať z ust. § 10 ods. 2 AT, teda z hodnoty vecí, o ktorých vlastníctvo sa vedie spor, čo primárne odôvodňovala tým, že na bývanie je určená výlučne nehnuteľnosť a to rodinný dom, nie však priľahlé pozemky o vlastnícke právo ku ktorým sa viedol tento spor, pretože tieto slúžia na výkon podnikateľskej činnosti a dospel k záveru o ich nespôsobilosti privodiť v prospech odporkyne priaznivejšie rozhodnutie v tejto časti napadnutého rozhodnutia.
Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania, preto je pravdou, že pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže súd svojim rozhodnutím, ktoré nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť aj základné právo účastníka konania na súdnu ochranu ( II. ÚS 56/05). Preskúmaním rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto odvolaním odporkyne dotknutej časti, však podľa názoru odvolacieho súdu k takémuto porušeniu práv odporkyne neprišlo.
V zmysle ust. § 137 O.s.p. je súčasťou trov konania tiež odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Pravidlá pre výpočet odmeny advokáta upravuje vyhláška MS SR č. 655/2004 Z.z. (ďalej "AT") o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Podľa § 9 ods. 1 AT, základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
Podľa § 10 ods. 2 AT, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.
Podľa § 11 ods. 1 AT, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak a) nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, b) klientom je spotrebiteľ a ide o zastupovanie v spore zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo c) základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak klientom je fyzická osoba a predmet konania sa týka nehnuteľnosti, ktorá je určená na bývanie alebo slúži jej na bývanie; to neplatí vo veciach vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.
Vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné v zásade je, preto explicitná úprava § 9 ods. 1 AT vylučuje použitie § 11 ods. 1 písm. a) AT. Ust. § 11 ods. 1, ktoré je výnimkou z ust. § 10, ods. 2 však pod písm. c/ základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby stanovuje vo výške 1/13-iny výpočtového základu, ak účastníkom je fyzická osoba a predmet konania sa týka nehnuteľnosti, ktorá je určená na bývanie, alebo slúži jej na bývanie, v prospech aplikácie ktorej výnimky v preskúmavanej veci, sú podľa názoru odvolacieho súdu splnené všetky zákonom stanovené predpoklady. Odvolací súd ani v najmenšom nespochybňuje tvrdenie odporkyne, že s odkazom na právny názor opakovane vyslovený v rozhodnutiach ústavným súdom je nevyhnutné sa v prvom rade vysporiadať so skutočným obsahom predmetu konania, t.j. s tým, aké právotvorné účinky bude mať pre účastníkov konania, meritórne rozhodnutie súdu v konaní. Z hľadiska dôvodnosti aplikácie ust. § 11 ods. 1 písm. c/ AT sú teda určujúcimi skutočnosti spočívajúce v tom, že obe strany sporu sú fyzickými osobami, pričom predmet sporu, ktorým je vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam je nárokom fyzickej osoby na priznanie mu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam určeným a slúžiacim mu až do doby uplatnenia súdneho zákazu na jeho bývanie, teda k jeho obydliu. Jeho nárok vychádzajúc z predmetu konania a jeho účastníkov, nemá pôvod vo výkone ich podnikateľskej činnosti, ale má pôvod v ich osobnom stave a z neho plynúcich práv a povinností ich vzťahmi založených (či už vyplývajúcich z ich manželského, alebo jemu predchádzajúceho partnerského spolužitia). Dotknuté nehnuteľnosti, boli odporkyňou nadobudnuté ako fyzickou osobou
- nepodnikateľom, tieto boli od počiatku primárne nielen určené, ale reálne po ich rekonštrukcii počas manželstva účastníkov aj slúžiace na ich bývanie. To, že časť pozemkov je priebežne prenajímaná neziskovej organizácii, ktorej zamestnankyňou je odporkyňa, nemá žiaden kvalitatívny dopad na ich primárne účelové určenie a využívanie (bez ohľadu na aktuálnu intenzitu ich využívania). Navrhovateľ ako fyzická osoba, sa nedomáha vlastníckeho práva k nim, v súvislosti s výkonom svojej podnikateľskej činnosti, ale uplatňuje si jednoznačne právo na svoje obydlie, pričom je potrebné upresniť, že pojmovo sa "nehnuteľnosti slúžiace na bývanie" zhodujú s "obydlím". Slovenský Trestný zákon definuje v ust. § 122 ods. 5, kedy je trestný čin spáchaný v obydlí takto: „Trestný čin je spáchaný v obydlí, ak je spáchaný v dome alebo byte iného alebo v iných priestoroch slúžiacich na bývanie, vrátane priestorov a pozemkov k nim patriacich, ak sú ako súčasť obydlia uzavreté.“ Čo spadá do obydlia, resp. čo možno rozumieť pod domom, ako bydliskom, vymedzila už v minulosti judikatúra Najvyššieho súdu, napr. ´R 1/1980 tak, že: „V.“ sa rozumie i ohradená priľahlá záhrada a ohradený dvor vrátane objektov, ktoré sa tu nachádzajú, napr. kôlňa na drevo..., ako i ohradené priľahlé hospodárske priestory a budovy, napr. humno...". Odporkyňa dôvodnosť svojich odvolacích námietok odvodzuje od potreby diferenciácie nehnuteľností, vo vzťahu ku ktorým sa navrhovateľ domáha vlastníckeho práva a to na dom, ktorý podľa nej možno charakterizovať ako nehnuteľnosť slúžiacu na bývanie a na zostávajúce priľahlé nehnuteľnosti - pozemky, ktoré podľa jej názoru nenapĺňajú takéto pojmové znaky, neumožňujúce aj vo vzťahu k nim aplikáciu ust. § 11 ods. 1 písm. c/ AT pre účely stanovenia sadzby tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby. Paradoxne však to je práve odporkyňa, ktorá v rozpore s týmito skutkovými tvrdeniami na ktorých založila dôvodnosť svojho odvolania, vo svojom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v priebehu tohto konania, doručeného súdu dňa
02.05.2014, vychádzajúc práve z judikatúry slovenských súdov týkajúcej sa vymedzenia pojmu obydlia (ako nehnuteľností a príslušenstva slúžiaceho na bývanie) vo vyššie odvolacím súdom vymedzenom rozsahu tvrdí, že všetky dotknuté nehnuteľnosti (teda aj k domu prináležiace pozemky) pojmovo spĺňajú charakter jej obydlia, ako ďalej tiež tvrdí, tieto sú riadne vymerané, ohradené a priľahlé k rod. domu s. č. 6 nachádzajúceho sa na parc. č. KNC XXX, na čom zakladala dôvodnosť uloženia povinnosti odporcovi na týchto (keďže je potrebné ich tiež považovať za obydlie), sa zdržovať. Existenciu skutkových tvrdení a z nich vyvodzovaných právnych záverov odporkyňou produkovaných v odvolaní, v protiklade v priamom rozpore uvádzanými jej tvrdeniami pre potreby nariadenia predbežného opatrenia v tomto konaní, nemožno potom hodnotiť inak, len ako účelovú snahu privodiť v prospech seba finančný prospech v podobe trov, ktoré jej v ňou požadovanej výške, vychádzajúc z platných právnych predpisov neprináležia. Nemožno tiež nespomenúť, že samotná odporkyňa v priebehu konania prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, dielčie trovy nikdy z hodnoty navrhovateľom požadovaného práva nevyčíslovala, čo svedčí v prospech záveru, že si bola vedomá nedôvodnosti takéhoto nároku. Za týchto okolností súd prvého stupňa teda nepochybil, keď pri stanovení sadzby tarifnej odmeny vychádzal z ust. § 11 ods. 1 písm. c/ AT. Teda nie prepiaty formalizmus, ako tvrdí odporkyňa, ale platné právne predpisy, správne aplikované na zistený skutkový stav, mali za následok súdom prvého stupňa zvolený postup. Podľa názoru odvolacieho súdu, rozhodnutie prvostupňového súdu o trovách konania korešponduje so spravodlivým usporiadaním vzťahov medzi účastníkmi posudzovaného súdneho konania, ktoré je základným prejavom materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti a zároveň aj kľúčovým imperatívom pre výklad a aplikáciu právnych noriem uskutočňovanú všeobecným súdom.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a tiež v časti náhrady trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, ako vecne správny za použitia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a súčasne rozsudok súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania pozostávajúcich z iných trov konania podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
O trovách odvolacieho konania súd rozhodol za použitia § 224 ods. 1 v spojitosti s § 142 ods. 2 a § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože ani jeden z nich, vzhľadom na neúspešnosť nimi podaných odvolaní (u navrhovateľa s výnimkou minoritnej časti týkajúcej sa iných trov konania), nemali v odvolacom konaní úspech.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.