Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)Rozsudok_23Co-775-2014.pdf
PDF · 94.95 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/775/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a členiek senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpená: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: S. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom mesto S. O., zastúpený opatrovníčkou: I. F., tajomníčka Okresného súdu Dunajská Streda, o zaplatenie 580,59 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č. k. 14C/228/2014-40 zo dňa 5. septembra 2014, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu žalobkyne zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pôvodný veriteľ a žalovaný uzavreli zmluvu o poskytnutí balíka produktov a služieb pre Fyzické osoby 24.01.2007. Z oznámení postúpení pohľadávky vyplýva, že pôvodný veriteľ evidoval voči žalovanému pohľadávku z nepovoleného prečerpania na účte FO 652,21 eur. Súd vyhodnotil právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným ako spotrebiteľský, na ktorý je potrebný aplikovať najmä Občiansky zákonník (ďalej len OZ), zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 OZ. Pre posúdenie, či ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 z. z., účinné od 01.05.2014, je možné aplikovať aj na konania začaté na súde pred jeho účinnosťou, je rozhodujúce, či konkrétne ustanovenie má (aj) procesný charakter. Hoci samotné premlčanie má nepochybne hmotnoprávny charakter, procesná povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia. Na jeho základe sa súdu (ktorý je možné považovať za orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv) ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu, účinného v čase rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné ustanovenie § 5b citovaného zákona, súd je povinný ho aplikovať i keď sa súdne konanie začalo skôr, t. j. pred účinnosťou zákona. Z predložených podkladov, najmä z Prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok súd zistil, že žalovaný poslednú úhradu vykonal 20.09.2010. Trojročná premlčacia doba začala plynúť nasledujúci deň po vykonaní poslednej úhrady, teda 21.09.2010 a uplynula 21.09.2013, pričom žalobkyňa podal žalobu až 18.10.2013, teda po uplynutí premlčacej doby.
Súd prvého stupňa preto uzavrel, že trojročná premlčacia doba, na ktorú bol povinný prihliadnuť ex offo, uplynula ešte pred podaním žaloby, preto rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol.
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu, čo odôvodnila tým, že nesúhlasí s tým, aby v danom prípade súd postupoval podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý nadobudol účinnosť 1.05.2014. Poukázala na článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24.05.1995, sp. zn. PL. ÚS 16/95, z 03.03.1996, sp. zn. PL. ÚS 36/95, z 09.03.2011, sp. zn. III. ÚS 348/06, ako aj na článok 125 ods. 1 písm. a) a článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Aplikáciou ustanovenia § 5b citovaného zákona dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa článku 11 ods. 1 a článku 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa článku 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej v článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a článku 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Právna úprava platná v Slovenskej republike do 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada SR v § 5b citovaného zákona, v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku, a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou ust. § 5b citovaného zákona na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k porušeniu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Priamym aplikovaním § 5b súd porušil zásadu stanovenú v článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných princípov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov musí byť v súlade s ústavou Slovenskej republiky. Žalobkyňa si v konaní uplatnila svoj nárok žalobným návrhom 18.10.2013, pričom predmetné ustanovenie § 5b nadobudlo účinnosť až dňa 01.05.2014, preto žalobkyňa nemôže súhlasiť s rozhodnutím súdu a právnym posúdeným veci. Ďalej žalobkyňa zastáva názor, že dátum poslednej úhrady nie je relevantným údajom, na základe ktorého možno posúdiť ukončenie zmluvy a teda začiatok plynutia premlčacej doby. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 220 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) ho zmenil tak, že vyhovie žalobe, respektíve v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 a 3 O.s.p. ho zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatňovala voči žalovanému náhradu trov konania a právneho zastúpenia v prvostupňovom i odvolacom konaní pričom trovy odvolacieho konania pozostávajú z jedného úkonu právnej služby vo výške 45,82 eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške 9,65 eur s DPH, spolu 55,47 eur s DPH (podanie odvolania).
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.
V prejednávanej veci nie je sporná skutočnosť, že ide o spotrebiteľský právny vzťah, pretože žalobkyňa uplatňuje svoje nároky zo zmluvy o poskytnutí balíka produktov a služieb pre Fyzické osoby, ktorú uzavrela Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalovaný 24.01.2007, pričom žalobkyňa nadobudla pohľadávku voči žalovanému na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0655/2013/CE z 27.06.2013. Podstatou odvolacích námietok žalobkyne je, že súd prvého stupňa nemal aplikovať § 5b zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý oprávňuje súdy aj bez návrhu skúmať otázku premlčania uplatneného nároku a súd nesprávne posúdil začiatok plynutia trojročnej premlčacej lehoty. Odvolací súd k týmto námietkam žalobkyne uvádza nasledovné.
Na základe zákona č. 102/2014 Z. z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov a bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z. z. predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 01.05.2014. V § 29b zák. č. 102/2014 Z. z. boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona.
Právna teória i prax pozná rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo spája práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity nový zákon síce nezakladá právne následky pre minulosť, avšak povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších zákonov. Nepravé spätné pôsobenie zákona znamená to, že nový zákon zohľadňuje (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti alebo, že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.
Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pokiaľ súd rozhoduje o nároku žalobkyne na zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z. z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z. z. účinnou od 01.05.2014), je oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy.
V prejednávanej veci síce žalovaný nenamietal premlčanie uplatneného nároku žalobkyňou ale v zmysle citovaného ustanovenia je potrebné aj bez návrhu, t,j, ex offo prihliadnuť na premlčanie uplatneného nároku, ktoré má za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu veriteľa. Na základe uplatňovaného princípu nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) súd nebol povinný prihliadať na podmienky uvedené v § 100 ods. 1 OZ, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka.
V prejednávanej veci je otázku dĺžky premlčacej lehoty potrebné posúdiť podľa ustanovení OZ. Zákon č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v § 387 a nasl. Obchodného zákonníka a v § 100 a nasl. OZ. Právna úprava premlčania obsiahnutá v OZ je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ nemôže vzdať. Napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvu upravenú v § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu spadajúcu pod režim zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení OZ, a to i v otázke dĺžky premlčacej lehoty. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti prednosť OZ, keďže aplikácia Obchodného zákonníka
prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii OZ. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v OZ a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v trojročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 OZ. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie.
Nemožno opomenúť ani § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.
Odvolací súd preto uzavrel, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, že v otázke premlčania je vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy potrebné aplikovať ustanovenia OZ, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25.01.2011, sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 23.11.2011, sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove z 11.06.2013, sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), a s uvedeným riešením sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 402/2013 z 19.06. 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením OZ na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.
Novela OZ vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením § 52 ods. 2 OZ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že OZ bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 01.04.2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu OZ na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR z 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012, súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 OZ.
Žalobkyňa tiež v odvolaní namietala, že súd nepostupoval správne, keď posúdil začiatok plynutia premlčacej doby počnúc od 21.09.2010.
Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku vychádzal zo skutočnosti, že podľa prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, žalovaný vykonal poslednú úhradu 20.09.2010, preto premlčacia doba začala plynúť od 21.09.2010 a uplynula 21.09.2013, pričom žaloba bola podaná 18.10.2013, teda po uplynutí premlčacej doby. Prílohu 1 k zmluve o postúpení pohľadávok pripojil žalobca k návrhu na začatie konania ako dôkaz (okrem iných dôkazov). Žalobkyňa k žalobe pripojila tiež zmluvu o poskytnutí balíka produktov a služieb pre Fyzické osoby, z ktorej je zrejmá jediná skutočnosť, že bola uzavretá 24.1.2007 medzi žalovaným a SLSP a.s. Iné, relevantné dôkazy žalobkyňa v žalobe nenavrhla vykonať, pričom bola poučená, že podľa § 120 ods. 4 je povinný navrhnúť vykonať dôkazy do skončenia dokazovania (súdom prvého stupňa). K žalobe žalobkyňa nepripojila dôkaz, preukazujúci kedy a akú sumu žalovaný prečerpal a kedy a akú sumu peňažných prostriedkov vrátil žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi.
V odvolaní žalobkyňa síce namieta nesprávnosť posúdenia začiatku plynutia premlčacej lehoty súdom, ale zároveň neuvádza, ako mal súd správne postupovať pri určení začiatku plynutia premlčacej lehoty a nepoukazuje na žiaden vykonaný dôkaz, ktorý tvrdenie žalobkyne preukazuje. Bolo predovšetkým povinnosťou žalobkyne uviesť v žalobe (a v ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa) všetky relevantné skutočnosti a dôkazy, z ktorých by vyplývalo, kedy začala plynúť premlčacia doba inak (kedy nastala splatnosť) uplatneného nároku a teda že uplatnený nárok premlčaný nie je. Žalobkyňa však tieto skutočnosti a dôkazy neuviedla nielen pred súdom prvého stupňa, ale ani v odvolacom konaní, keď už jej bol známy právny názor súdu prvého stupňa i jeho skutkové zistenia. Ak potom žalobkyňa v odvolaní tvrdí, že súd prvého stupňa nesprávne počítal dátum začiatku plynutia premlčacej doby od 21.09.2013, a že žalovaný nárok premlčaný nie je, žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, pretože ho nepodložila žiadnymi dôkazmi. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania tak nemohol akceptovať námietku žalobkyne o nesprávnom skutkovom závere súdu prvého stupňa, ktorý by mal za následok nesprávne právne posúdenie veci, pretože žalobkyňa vedomá si súdom zisteného skutkového stavu, napriek tomu, že mala takú možnosť, nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by takto zistený stav relevantným spôsobom spochybnili.
Odvolací súd preto po rozhodnutie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
V odvolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania. Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.