Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_19CoE-118-2015.pdf
PDF · 86.6 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoE/118/2015
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: Poštová banka, a.s., Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, proti povinnému: S. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. D. XXX, štátnemu občanovi Slovenskej republiky, o vymoženie 1.893,82 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 5Er/17/2015-35 zo dňa 28.09.2015 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Michala Brožinu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 36 ods. 2 veta prvá; 41 ods. 2 písm. d); 44 ods. 2; 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 2 ods. 1 veta prvá zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, §§ 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. r), ods. 5; 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
Konštatoval, že oprávnený s povinným uzavreli zmluvu o úvere, ktorá mala spotrebiteľský charakter. Povinný vystupoval ako fyzická osoba, ktorá uzatvorením zmluvy zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ, kým oprávnený pri poskytovaní úveru vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti (banka), teda ako dodávateľ.
Uzavretá zmluva o úvere, obsahujúca odkaz na rozhodcovskú doložku, má povahu formulára, ktorý oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, pričom okrem identifikačných údajov právneho vzťahu druhá strana nemá možnosť meniť jeho obsah. Rovnako aj VOP, ktoré obsahujú znenie rozhodcovskej doložky, spotrebiteľ nemá možnosť meniť.
Súd sa preto zameral na kontrolu exekučného titulu a rozhodcovskej doložky, ktorá bola podkladom pre konanie rozhodcovského súdu berúc do úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda či rozhodcovská doložka nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Často sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve či všeobecných obchodných podmienkach, alebo ide o formulárovú zmluvu pripravenú vopred dodávateľom. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade vzniku sporu rozhodne o právach a právom chránených záujmoch účastníkov zmluvného vzťahu s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy súkromná osoba.
Znenie rozhodcovskej doložky je v rozsiahlych VOP. Jej znenie sa na prvý pohľad nejaví ako neprijateľné, keďže umožňuje riešenie sporov buď pred rozhodcovským súdom, ak je žalobcom veriteľ (banka, resp. jej právny nástupca) a alternatívne pred rozhodcovským súdom alebo pred príslušným všeobecným súdom, ak je žalobcom dlžník s tým, že výber jednej z alternatív je na dlžníkovi. Rozhodcovská doložka teda na prvý pohľad zodpovedá požiadavke § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, keď nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s veriteľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Napriek tomu súd túto rozhodcovskú zmluvu považoval za neprijateľnú podmienku, a teda za neplatnú, pretože nespĺňa podmienku individuálneho dojednania konštatujúc, že pri posudzovaní individuálnosti dojednania zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom vzťahu vychádzal z ustanovenia § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská doložka bola oprávneným vopred pripravená a povinný sa s ňou síce mohol oboznámiť pred podpisom zmluvy o úvere, avšak v tejto časti nemohol ovplyvniť obsah zmluvy o úvere, resp. VOP.
Zákon síce nevylučuje možnosť riešenia sporov v rozhodcovskom konaní aj v spotrebiteľských veciach, ak však má byť rozhodcovská zmluva resp. doložka uzavretá so spotrebiteľom právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, a teda ako individuálne dojednaná, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje predovšetkým informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá-ktorá voľba konkrétne znamená.
Z predloženej rozhodcovskej doložky nevyplýva, že povinnému boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, predovšetkým čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní a aké sú jeho dôsledky. Absentujú akékoľvek informácie o podstatných skutočnostiach a následkoch rozhodcovského konania, ktoré sú potrebné pre naozaj slobodné rozhodnutie spotrebiteľa so znalosťou veci, ako napr. o záväznosti rozhodcovského rozsudku, voči ktorému zväčša nie je prípustný opravný prostriedok v zmysle dvojinštančnosti konania (ako je tomu napr. v súdnom konaní pred všeobecnými súdmi, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa môže na základe odvolania preskúmať druhostupňový súd; súd za opravný prostriedok nepovažuje žalobu o zrušenie rozhodcovského konania), alebo o tom, že týmto dojednaním sa riešenie sporov prenáša na súkromnú osobu, ako ani poučenie aspoň o základnom procesnom postupe rozhodcovského súdu a o právach a povinnostiach povinného v prípadnom rozhodcovskom konaní. Je len ťažké predstaviť si rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a jeho skutočnú vôľu uzavrieť rozhodcovskú doložku, ak spotrebiteľ nepozná jej reálny obsah, resp. nepozná procesné pravidlá konania pred rozhodcovským súdom. Spotrebiteľ tak možno (ak vôbec) bol formálne oboznámený, že uzatvára aj rozhodcovskú doložku, avšak jednoznačne nebol poučený o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej doložky so zameraním na potenciálne zhoršenie procesných práv a povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. Z úradnej činnosti súdu sa javí, že predkladanie rozhodcovských zmlúv či doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov. Takéto postupy je možné označiť za nekalé obchodné praktiky, pričom na tomto nič nemení technika predkladania rozhodcovských zmlúv, resp. doložiek - t.j. buď inkorporovanie doložky do zmluvy či všeobecných obchodným podmienok, alebo neskôr do dohody o uznaní dlhu, ani skutočnosť, že je prípadne spotrebiteľovi umožnené v určitej krátkej lehote odstúpiť od takéhoto zmluvného dojednania.
Preto súd prvého stupňa uvedenú rozhodcovskú doložku nepovažoval za individuálne dojednanú a ďalej konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že oprávneným je banka, súdu je známe, že táto mala v zmysle ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách povinnosť ponúknuť svojim klientom (spotrebiteľom) návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky).
Takýto návrh by mal byť predkladaný takým spôsobom, aby klientovi (spotrebiteľovi) umožňoval jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných zmluvných podmienok predkladaných mu druhou stranou zmluvného vzťahu, ako aj oddelenie od ostatného obsahu zmluvy (tak, aby klientovi nespôsobilo žiadne ťažkosti vrátane prípadného rizika čakania na prepracovanie návrhu zmluvy v prípade odstraňovania pre neho neakceptovateľnej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky).
Z návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky) má vyplývať vôľa navrhovateľa - banky, aby bola v prípade prijatia návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky) spotrebiteľom takýmto návrhom viazaná a podrobila sa rozhodcovskému konaniu. Až spotrebiteľ je následne oprávnený, nie však povinný, prijať takýto návrh. Požiadavku na takto ponúknutý (predložený) návrh nemožno považovať za splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení medzi iné zmluvné podmienky, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ) v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne, často i vôbec neoboznamuje, hoci spravidla v zmluve potvrdzuje presný opak. Rozhodcovská doložka v danom prípade pritom nemá znenie návrhu, ale rovno dojednania, pričom vôľu neprijať túto rozhodcovskú doložku musí spotrebiteľ prejaviť najneskôr pri uzavretí zmluvy, a to písomne.
Neplatnosť rozhodcovskej doložky spôsobuje, že rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor medzi účastníkmi konania, a preto ním vydaný rozsudok nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.
Preto súd prvého stupňa postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu rozporu exekučného titulu so zákonom.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní uviedol, že Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní uviedol, že prekročením zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia a veci, zistil skutkový stav, ktorý neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli doteraz uplatnené a má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4. Súd prvého stupňa odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom a nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Rozhodnutie nie je dostatočne zdôvodnené, aby súd dospel k takýmto záverom. Postup súdu je mimo hraníc zákona, zasahuje do princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní, nakoľko účastník konania nemôže jednoznačne predpokladať, ktoré normy bude súd v jeho veci aplikovať, ktoré dôkazy vykonávať. Exekučný súd nie je oprávnený konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku. Pokiaľ ide o prieskum rozhodcovských rozsudkov, zákonodarca predpokladá plnú kontrolnú jurisdikciu pre rozhodcu postupujúceho podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd je oprávnená skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný súd len v zákonom určených medziach. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Poštová banka postupovala v súlade s ustanovením § 93b zákona o bankách. Súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil ustanovenie § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Exekučný súd neskúmal vôľu povinného. Nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky.
Oprávnený poukázal na konanie pred rozhodcovským súdom a ďalej namietal, že Občiansky súdny poriadok, Exekučný poriadok a ani Zákon o rozhodcovskom konaní neposkytujú záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku postupovať ako súd konajúci vo veci samej. Postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania, lebo súd zvýhodnil povinného len na základe jeho postavenia. Súd znemožnil svojim postupom oprávnenému uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.
Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 O. s. p. na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 1, 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi tam uvedenými.
Súd prvého stupňa správne postupoval, keď v zmysle horeuvedených zákonných ustanovení preskúmal žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul a ich súlad resp. rozpor so zákonom, pričom v súvislosti s týmto preskúmaním správne konštatoval, že žiadosti o udelenie poverenia nemožno vyhovieť.
K otázke preskúmania rozhodcovského rozsudku po formálnej a materiálnej stránke je potrebné uviesť, že rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup, ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymohlo, ak okrem iného odporuje zákonu alebo dobrým mravom.
Podľa § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok. Teória rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti, tzv. formálne a tzv. materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú suspenzívny účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (res iudicatae), v ktorom nemožno znovu konať, a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou.
Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdom nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom ( čl. 125 ods. 1 písm. a/ a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
Vzhľadom na ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní sa uvedené vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. Z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky rovnako ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ustanovenie § 40 zákona o rozhodcovskom konaní, o žalobe o zrušení rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by bol zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v rozsahu tam uvedenom.
Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. V tomto zmysle je potom potrebné vykladať aj ustanovenie § 45 citovaného zákona. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút
- prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.
Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona rozhodcovskom konaní je potrebné na účely § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 citovaného zákona oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, teda nie je ním viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, aj čo do jeho materiálnej právoplatnosti.
Rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc Rozhodcovského súdu nebola súčasťou zmluvy o úvere, ktorú zmluvné strany podpísali, ale bola súčasťou obchodných podmienok - bod 12.2.
Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný orgánom, ktorý na to nemal právomoc, potom ide o akt, ktorý nemá atribúty exekučného titulu a dôsledkom je zastavenie exekučného konania, zastavenie exekúcie alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré má v konečnom ten dôsledok, že v zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku sa exekučné konanie zastaví.
Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, že osobitný zákon - zák. č. 483/2001 Z. z. mu ukladal povinnosť ponúknuť klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd konštatuje, že aj táto odvolacia námietka je nedôvodná, pretože aj splnenie tejto povinnosti sa musí realizovať v medziach práva na ochranu spotrebiteľa a tak, ako je uvedené vyššie.
Preto odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.