Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_11Co-14-2022.pdf
PDF · 136.28 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/14/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. X, zastúpený splnomocnencom: JUDr. Michal Krutek, s. r. o., so sídlom Hlavná 11, Trnava, IČO: 47 254 581, proti žalovaným: 1/ A. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. G. XXX, zastúpený JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátom, so sídlom T. Tekela 23, Trnava, a 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpený JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom, so sídlom Vajnorská 55, Bratislava, o náhradu škody vo výške 3.545 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 11. októbra 2021, č.k. 35C/21/2020-99, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku (výrok II.) a v napadnutých výrokoch o nároku na náhradu trov konania (výroky III. a IV.) p o t v r d z u j e .
II. Žalovaní 1/ a 2/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 4 eurá a úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4 eurá od 07.03.2020 do zaplatenia zastavil (výrok I.) a žalobu vo zvyšku zamietol (výrok II.). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaní 1/ a 2/ majú voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania (výroky III. a IV.).
2. Zastavenie konania súd právne odôvodnil použitím ust. § 144 a § 145 ods. 2 CSP, keď nárok na náhradu škody v tejto časti bol zo strany žalovaného 2/ pred podaním žaloby uspokojený a žalobca v tejto časti zobral žalobu späť. Súd vec právne posúdil podľa ust. § 106 ods. 1 a 2 a § 112 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), ako aj § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., keď vykonaným dokazovaním ustálil skutkový stav tak, že dňa 01.08.2016 sa stala dopravná nehoda, pri ktorej žalobca ako spolujazdec vo vozidle Škoda Felícia s EČV: H. utrpel mnohopočetné zranenia. Žalovaný 1/ ako vodič vozidla Mercedes Benz E s EČV: I., bol rozhodnutím Okresného súdu Trnava č.k. 9T/39/2018-523 uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví, nakoľko nesprávnou technikou jazdy prešiel so svojim vozidlom do protismeru a čelne sa zranil s protiidúcim motorovým vozidlom Škoda Felícia s EČV: H., v dôsledku čoho došlo okrem iných následkov aj k viacerým mnohopočetným zraneniam spolujazdca – žalobcu. Rozhodnutím súdu v trestnom konaní bol žalobca so svojim nárokom na náhradu škody, ktorú si žalobca ako poškodený uplatnil na hlavnom pojednávaní dňa 26.11.2019 vo výške 7.815 eur (s poukazom na bodové ohodnotenie bolestného podľa znaleckého posudku č. 53/2017) odkázaný na civilný proces. Žalobca na hlavnom pojednávaní uviedol, že nárok mu bol čiastočne uhradený vo výške približne 4.000 eur. Žalobca utrpel pri dopravnej nehode viaceré mnohopočetné poranenia, ktoré boli znalcom v znaleckom posudku č. 53/2017 obodované v celkovom rozsahu 442,5 bodu, čo vo finančnom vyjadrení,
pri cene bodu v čase úrazu 17,66 eur, predstavuje sumu bolestného vo výške 7.815 eur. Žalobca splnomocnil spoločnosť Votum dňa 07.09.2016 zastupovaním pri uplatňovaní nárokov, ktorá následne v jeho mene uplatnila voči žalovanému 2/ ako poisťovateľovi vozidla s EČV: I. nárok na odškodnenie za škodu na zdraví – bolestné v celkovej výške 5.246 eur, a to podaním adresovaným žalovanému 2/ zo dňa 22.11.2016 s tým, že výška nároku bola určená podľa bodového ohodnotenia vypracovaného A. J.. Spoločnosť Votum následne uhradila žalobcovi odškodné za bolesť vo výške 3.208,24 eur, čo mu oznámila podaním zo dňa 25.11.2016 po tom, čo žalovaný 2/ spoločnosti Votum oznámil, že dňa 16.11.2016 ukončil šetrenie a likvidáciu poistnej udalosti na základe likvidácie vyplatil splnomocnenému zástupcovi žalobcu sumu vo výške 4.274 eur, pričom vychádzal z lekárskeho posudku vypracovaného A. J.. Spornou skutočnosťou bolo, kedy sa žalobca dozvedel o škode a osobe zodpovednej za škodu a to, či, kedy a v akej výške si nárok na náhradu bolestného uplatnil v trestnom konaní. Keďže obaja žalovaní vzniesli námietku premlčania uplatneného nároku, súd sa prednostne z dôvodu hospodárnosti konania zaoberal uvedenou námietkou. V konaní nebolo sporné, že žalobca sa o škode, ktorá je predmetom konania (teda suma 3.541 eur ako rozdiel bodového hodnotenia podľa znaleckého posudku č. 53/2017 a vyplatenou sumou bolestného vo výške 4.274 eur) dozvedel zo znaleckého posudku č. 53/2017, vypracovaného dňa 17.09.2017. Spornou je tá skutočnosť, kedy sa žalobca dozvedel o osobe škodcu. Súd poukázal na ust. § 15 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., z ktorého vyplýva, že citované ustanovenie upravuje (iba) to, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa uplatňuje rovnaká právna úprava dĺžky premlčacej doby, ale v žiadnom prípade ho nemožno interpretovať tak, že napr. eventuálne spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce sa jedného subjektu, predstavuje automaticky spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce sa druhého subjektu. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je viazaný na preukázateľnú vedomosť poškodeného o dvoch skutočnostiach: Prvú predstavuje vedomosť o „škode“. Zákonodarca nepoužil v hypotéze tohto ustanovenia slovné spojenie „dozvedieť sa o protiprávnom úkone alebo o škodnej udalosti“, ale všeobecnejší výraz dozvedieť sa o „škode“. Poškodený tak musí nadobudnúť subjektívnu vedomosť o konkrétnej majetkovej škode, ktorá je vyčísliteľná v peniazoch; Druhú predstavuje subjektívna vedomosť o osobe, ktorá za škodu zodpovedá. Podľa konštantnej súdnej praxe je rozhodujúcim získanie vedomostí o takých skutkových okolnostiach, ktoré môžu (ale nevyhnutne nemusia) viesť k záveru o zodpovednosti konkrétneho subjektu. V prípade, ak škoda vznikla v dôsledku spáchania trestného činu, súdna prax dospela k záveru, že poškodený „sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá hneď, ako získa informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok o osobe konkrétneho škodcu, teda len čo získa vedomosť o skutkových okolnostiach rozhodujúcich pre vymedzenie zodpovedného subjektu, teda len čo získa vedomosť o skutkových okolnostiach, ktoré sú spôsobilé urobiť taký záver o možnej zodpovednosti určitého subjektu. Nemusí ísť priamo o zistenie, stačí, aby skutkové okolnosti, ktorými poškodený disponuje, mohli viesť k záveru o určení zodpovedného subjektu (nejde teda o nespochybniteľnú istotu v určení zodpovednej osoby). Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti“ (R 16/2014). Hoci žalobca nemusel mať do vyhlásenia viny žalovaného 1/ na hlavnom pojednávaní dňa 26.11.2019 nespochybniteľnú istotu o osobe škodcu, žiadne jeho tvrdenia nenasvedčujú ani tomu, že žalobca mal zásadné pochybnosti o osobe škodcu, ktoré by mu objektívne bránili v uplatnení nároku na súde do času, kým o vine žalovaného 1/ nebude právoplatne rozhodnuté. Žalobca žiadne skutkové tvrdenia, na základe ktorých by súd mohol dospieť k záveru, že mal objektívne pochybnosti o osobe škodcu, neuviedol. Z priebehu skutkového deja dopravnej nehody, tak ako ju vo svojej výpovedi popísal žalobca (jeho tvrdenia sú opísané v priloženom znaleckom posudku), vyplýva, že žalobca bol poškodeným pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný 1/. Samotný žalobca ako priamy poškodený pri dopravnej nehode uviedol, že vodič vozidla, v ktorom sa viezol, šiel predpisovo, za tabuľou označujúcou koniec mesta išli stále rovno, v úseku križovatky si všimli, že sa približovalo v protismere osobné motorové vozidlo, ktorého vodič – žalovaný 1/ chcel zjavne odbočiť doľava, jeho vozidlo stále išlo, nestálo, v križovatke sa snažil odbočiť cez ich jazdný pruh, na základe čoho došlo k zrážke. Aj z uznesenia o vznesení obvinenia voči žalovanému 1/ vyplýva, že tento jazdil nesprávnou technikou jazdy, prešiel do protismeru a čelne sa zrazil s oprotiidúcim motorovým vozidlom a v dôsledku zrážky oboch vozidiel došlo k mnohopočetným poraneniam žalobcu ako spolujazdca. Zo žiadosti spoločnosti Votum, ktorá na základe príkaznej zmluvy zastupovala žalobcu v procese mimosúdneho uplatňovania nárokov, vyplýva, že táto spoločnosť oznámila žalovanému 2/, že žalobca si uplatnil nárok na odškodnenie za škodu na zdraví. Žalovaný 2/ bol pritom poisťovateľom motorového vozidla s EČV: I., ktoré v čase dopravnej nehody riadil žalovaný 1/. Z týchto skutkových zistení vyplýva,
že žalobca mal bezprostredne po dopravnej nehode vlastné subjektívne poznatky o tom, že žalovaný 1/ je zodpovedný za vznik škody na jeho zdraví, keď sám vo svojej výpovedi uviedol, že vodič vozidla, v ktorom bol spolujazdcom, jazdil predpisovo a zároveň bezprostredne niekoľko mesiacov po dopravnej nehode uplatnil prostredníctvom svojho zástupcu peňažné nároky proti žalovanému 2/, u ktorého bol žalovaný 1/ povinne poistený pre prípad zodpovednosti za škodu a požadovanú náhradu mu žalovaný 2/ uhradil. Uvedené skutočnosti sú podľa názoru súdu dostatočné pre záver, že žalobca mal vytvorený vlastný úsudok (ešte pred vyhlásením žalovaného 1/ o vine) o osobe škodcu, na základe ktorého si aj voči jeho poisťovateľovi uplatňoval svoje nároky, a tieto mu boli aj vyplatené. Súd dospel k záveru, že žalobca nadobudol subjektívnu vedomosť o zodpovednej osobe za škodu najneskôr dňa 02.11.2016, kedy si nárok na náhradu za škodu uplatnil voči žalovanému 2/ ako poisťovni žalovaného 1/. Skutočnosť, že o škode sa žalobca dozvedel zo znaleckého posudku č. 53/2017, vypracovaného dňa 17.09.2017, po jeho vypracovaní, nie je sporná. Nakoľko žaloba bola podaná na súd dňa 20.07.2020, pričom žalobca vedel o oboch predpokladoch pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby už pred 20.07.2018 (o škode najneskôr zo znaleckého posudku č. 53/2017 zo dňa 17.09.2017 a úsudok, hoci by bol aj spochybniteľný, o osobe škodcu mal najneskôr 02.11.2016), súd dospel k záveru, že žalobca si uplatnil svoj nárok po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Súd nepovažoval za správny názor žalobcu, že poznatok o tom, kto za škodu zodpovedá, nadobudol až vyhlásením o vine žalovaného 1/ na hlavnom pojednávaní dňa 26.11.2019. Súd pre úplnosť dodal, že ak sa žalobca domnieval, že prípadná zodpovednosť žalovaného 1/ je sporná, alebo mal o nej pochybnosti, bol oprávnený uplatniť si škodu buď v trestnom konaní, alebo včas podanou žalobou na súd s návrhom na prerušenie konania z dôvodu, že v inom konaní sa rieši otázka dôležitá pre rozhodnutie súdu. Spornou bola pritom skutočnosť, či si žalobca škodu uplatnil voči žalovanému 1/ v adhéznom konaní. V žalobe a vo svojich písomných vyjadreniach žalobca neuvádzal žiadne skutkové tvrdenie, že si škodu uplatnil voči žalovanému 1/ v adhéznom konaní v súlade s § 46 ods. 3 Trestného poriadku. Tvrdil len, že škodu si uplatnil na hlavnom pojednávaní (čo vyplýva aj z jeho vyhlásenia, že si uplatňuje náhradu škody na zdraví vo výške 7.815 eur, pričom bol už skôr uspokojený v sume cca 4.000 eur), a následne podľa jeho tvrdenia počas odvolacieho konania premlčacia doba spočívala, pričom žalobca ani netvrdil, či voči výroku, ktorým bol odkázaný so svojim nárokom na civilné konanie, podal odvolanie. Až na pojednávaní vo veci samej žalobca uviedol, že škodu si uplatnil ešte pred hlavným pojednávaním a na doplňujúci otázku súdu, aby špecifikoval časový údaj, uviedol, že v období medzi 9/2016 až 11/2016. Žalovaný 1/ ale toto skutkové tvrdenie poprel a uviedol, že žalobca si škodu uplatňovanú v tomto konaní v trestnom konaní neuplatnil. Súd pri posúdení tejto spornej skutočnosti vychádzal z toho, že súd v trestnom konaní žalobcu pripustil ako poškodeného, čo znamená, že si zjavne včas do skončenia vyšetrovania uplatnil nárok na náhradu škody. Z tvrdenia žalobcu vyplýva, že tento nárok si uplatnil v období medzi 9/2016 a 11/2016, v ktorom období si zároveň uplatňoval aj svoje nároky voči žalovanému 2/, ktorý ho ale uspokojil vo výške 4.274 eur. Z návrhu poškodeného na náhradu škody v adhéznom konaní musí byť v zmysle § 46 ods. 3 veta druhá Trestného poriadku zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Ak si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody na zdraví v roku 2016, ktorý bol uspokojený v novembri 2016, je vylúčené, aby si v danom čase uplatnil nárok požadovaný v tomto konaní, nakoľko tento nárok vyplýva až zo znaleckého posudku č. 53/2017 zo dňa 17.09.2017. Tomu zodpovedajú aj skutkové zistenia vyplývajúce z tvrdenia žalobcu, že nárok uplatňovaný v tomto konaní si uplatnil až na hlavnom pojednávaní dňa 26.11.2019. Preto, ak si žalobca uplatnil svoj nárok fakticky vo výške 3.541 eur až dňa 26.11.2019, je vylúčené, aby do dňa 26.11.2019 spočívala premlčacia doba, keďže dovtedy si tento nárok v trestnom konaní neuplatnil. Súd ďalej posúdil, či premlčacia doba voči žalovanému 1/ spočívala aj po 26.11.2019 v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka. Žalobca neuviedol, či sa voči rozhodnutiu súdu, ktorým bol odkázaný so svojim nárokom na civilné konanie, odvolal a teda, či prípadne naďalej po dni 26.11.2019 spočívala premlčacia doba a aké bolo trvanie prípadného spočívania. Súd v tejto súvislosti poukázal, že „plynutie premlčacej doby sa uplatnením práva na náhradu škody v trestnom konaní zastaví, ale len čo rozhodnutie o tom, že sa poškodený odkazuje so svojim právom na občianskoprávne konanie, nadobudne právoplatnosť, zaniká dôvod spočívania a premlčacia doba plynie ďalej“ (Fekete: Občiansky zákonník – Veľký komentár, Prvý diel, Bratislava: Eurokodex 2011, s. 530). Keďže žalobca neuviedol žiadne skutkové tvrdenia vo vzťahu k dĺžke spočívania po tom, čo si nárok na hlavnom pojednávaní uplatnil, súd bol limitovaný pri posúdení tejto otázky jeho nedostatočnými skutkovými tvrdeniami s negatívnym dôsledkom pre žalobcu. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaní mali v konaní plný úspech, a preto im súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výrokov II., III. a IV. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok v napadnutých častiach zmeniť a jeho žalobe vyhovieť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa s uplatnením nároku v trestnom konaní vo vzťahu k plynutiu premlčacej doby. Poukázal na ust. § 287 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého, ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Súd v trestnom konaní neodkázal s nárokom na náhradu škody na civilné konanie len žalobcu, ale aj ostatných poškodených. Dôvodom odkázania na civilný proces teda nebolo to, že by žalobca akokoľvek pochybil pri uplatňovaní nároku na náhradu škody, ale týmto dôvodom bolo pravdepodobne to, že súd v trestnom konaní nechcel vzhľadom na priznanie žalovaného 1/ na hlavnom pojednávaní konanie predlžovať o konanie o spôsobenej škode. Podľa jeho názoru je bez významu, že znalecký posudok č. 53/2017 bol vypracovaný dňa 17.09.2017 a to z dôvodu, že v uvedený dátum bol znalecký posudok vyhotovený, pričom znalecký posudok nebol žalobcovi nikdy doručený a žalobca sa s jeho obsahom a bodovým ohodnotením zranení oboznámil až na hlavnom pojednávaní dňa 26.11.2019. Je prirodzené, že si žalobca nemohol uplatniť nárok na náhradu škody v plnej výške podľa predmetného znaleckého posudku už v roku 2016, a to nielen z dôvodu, že tento nebol ešte vypracovaný, ale aj z dôvodu, že dňa 20.01.2017 bol žalobca prijatý na Medican JAS, s. r. o., kde mu bola vykonaná operácia – plastika predného krížneho väzu. Plynutie premlčania sa prerušuje, len čo si poškodený v trestnom konaní uplatní nárok na náhradu škody, pričom nie je rozhodujúce, či si poškodený uplatní v celej výške, alebo tento neskôr navýši, napr. z dôvodu vývoja jeho zdravotného stavu alebo bodového ohodnotenia znalcom v trestnom konaní. V predmetnom trestnom konaní si žalobca riadne uplatnil nárok na náhradu škody v období medzi 9/2016 a 11/2016, a tento následne len upresnil na hlavnom pojednávaní podľa znaleckého posudku. Žalobca sa o obsahu predmetného znaleckého posudku, a teda aj o bodovom ohodnotení utŕžených zranení nedozvedel dňa 17.09.2017, kedy bol znalecký posudok vypracovaný, ale až na hlavnom pojednávaní dňa 26.11.2019, kedy bol predmetný znalecký posudok oboznámený spolu so zvyšnou časťou spisu. Plynutie premlčacej doby od momentu, kedy sa poškodený dozvie o škode, neznamená, od dátumu, kedy bol vypracovaný znalecký posudok (ako to vykladá súd prvej inštancie), ale uvedený moment sa viaže na subjektívny moment, t.j. kedy sa osobne žalobca ako poškodený dozvedel o výške škody, a týmto momentom bolo oboznámenie obsahu znaleckého posudku na hlavnom pojednávaní dňa 26.11.2019. Vo vzťahu k výkladu pojmu, kedy sa poškodený „dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá“, poukázal na súdne rozhodnutia v jeho predchádzajúcich písomných podaniach. Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá, v okamihu, kedy preukázateľne získal informáciu o tých skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, ktorá určitá (konkrétna) osoba za škodu zodpovedá. Informáciu o týchto skutkových okolnostiach, na základe ktorých si mohol urobiť žalobca dostatočný úsudok o tom, ktorá určitá osoba (žalovaný) za škodu zodpovedá, si žalobca mohol urobiť až z vyhlásenia o vine žalovaného 1/ zo dňa 26.11.2019. Žalobca sa síce mohol vyjadriť, že vodič osobného motorového vozidla, v ktorom on sedel, išiel predpisovo a nemal možnosť nehode zabrániť, avšak výsledkom trestného konania mohla byť aj skutočnosť, že napr. na vozidla žalovaného 1/ bola technická porucha, ktorá zavinila vznik dopravnej nehody, resp. sa mohlo preukázať, že na škode sa podieľal aj šofér osobného motorového vozidla, v ktorom sedel žalobca. Aj v prípade, ak by sa akceptovala skutočnosť, že osobe žalovaného 1/ a jeho zodpovednosti za spôsobenú škodu sa žalobca dozvedel v okamihu dopravnej nehody, tak uvedené neplatí o osobe žalovaného 2/ ako poistiteľa. Aj keď spoločnosť Votum konala na základe príkaznej zmluvy, tak táto sa ako príkazník len zaviazala, že pre žalobcu ako príkazcu obstará nejakú vec alebo vykoná inú činnosť. Zo samotného oznámenia ale nevyplývajú žiadne údaje o žalovanom 2/ ako poistiteľovi osobného motorového vozidla, ktoré viedol žalovaný 1/. Predmetná vymožená suma bola taktiež žalobcovi uhradená z účtu spoločnosti Votum, a nie z účtu žalovaného 2/, o ktorého existencii a zodpovednosti ako poistiteľa sa tak žalobca dozvedel od jeho právneho zástupcu, ktorý bol dňa 03.03.2020 nazrieť do spisu na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 9T/39/2018. Ako pritom vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 4To/109/2016 zo dňa 19.01.2017, v každom prípade sa vyžaduje vedomosť poškodeného, a nie inej osoby, teda ani advokáta alebo príkazníka. Pokiaľ teda spoločnosť Votum mala vedomosti o čomkoľvek, uvedené nezakladá prezumpciu, že žalobca vedel, že žalovaný 2/ je poisťovateľom a osobou spoluzodpovednou za škodu v tomto konkrétnom prípade. Rovnako akákoľvek vedomosť spoločnosti Votum nezakladá akúkoľvek vedomosť žalobcu o osobe zodpovednej za škodu, jej poistiteľovi, a ani o výške spôsobenej škody.
4. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný 2/, ktorý navrhol rozsudok v napadnutých častiach z dôvodu vecnej správnosti potvrdiť. Poukázal na to, že aj keď konajúci trestný súd odkázal žalobcu
na civilné konanie, nemožno tu v žiadnom prípade hovoriť o postúpení veci civilnému súdu, ktoré by „nahrádzalo“ relevantné uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení, ktoré by prerušilo premlčaciu dobu. Rovnako nemožno vyvodiť záver, že odkaz žalobcu na civilné konanie znamená, že by trestný súd deklaroval existenciu nároku na náhradu škody žalobcu. Ďalej uviedol, že dôležitosť znaleckého posudku č. 53/2017 netkvie v časovom údaji, kedy sa žalobca dozvedel o závažnosti škody na zdraví. V tejto súvislosti poukázal na argumentáciu obsiahnutú v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 384/2015. Ak bol predmetný znalecký posudok vyhotovený dňa 17.09.2017, musel byť v tom čase už zdravotný stav žalobcu ustálený a premlčacia doba začala plynúť práve dňom vyhotovenia znaleckého posudku. Podľa názoru žalobcu skutočnosť, že je niekto obvinený z trestnej činnosti, ešte neznamená, že uvedený skutok spáchal. Obvinenie sa predsa vznáša na základe presvedčenia OČTK. S uvedenou argumentáciou žalobcu žalovaný 2/ nesúhlasil. Samozrejme, aj v tomto prípade vzniesol obvinenie OČTK, avšak zo súdom preskúmavaného skutkového stavu, tak ako vyplýva aj z napádanej časti odôvodnenia predmetného rozsudku (bod 34.) je logické, že zodpovednou osobou je práve žalovaný 1/. Skutkový záver prvoinštančného súdu potvrdzuje aj skutočnosť, že žalobca už bezprostredne po nehode mal vedomosť o tom, kto je škodca, a taktiež vodič motorového vozidla, v ktorom sa žalobca viezol ako pasažier, si uplatnil nárok na náhradu škody práve voči žalovanému 1/ a žalovaný 2/ mu tento nárok uspokojil. Vzhľadom na vykonané dokazovanie, preskúmanie skutkového stavu prvoinštančným súdom, ako aj rozhodnutie vo veci samej, bol toho názoru, že prvoinštančný súd v predmetnom konaní postupoval správne a v súlade so zásadou, že právo patrí bdelým. Odklonenie sa od tejto zásady by znamenalo vážny nesúlad so zaužívanou súdnou praxou, a taktiež neprimeraný zásah do právnej istoty.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že tak odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 35C/21/2020 bolo zaplatenie náhrady škody vo výške 3.545 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie konania v časti zaplatenia 4 eurá a úrokov z omeškania vo výške 5% ročne od 07.03.2020 do zaplatenia zastavil (výrok I.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výroky III. a IV.).
7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie v časti výrokov II., III. a IV.
8. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia, a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
11. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/2004).
12. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I.ÚS 50/2004).
13. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).
14. Sporným v prejednávanom spore bolo, či nárok žalobcu na náhradu škody bol uplatnený pred uplynutím premlčacej doby, na ktorú skutočnosť musel súd prihliadať vzhľadom na uplatnené námietky premlčania zo strany žalovaných.
15. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Súd je povinný na vznesenú námietku premlčania vždy prihliadať.
16. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v civilnom sporovom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky bezdôvodného obohatenia, škody a podobne (porovnaj napr. R 29/1983).
17. Pri právach na náhradu škody ustanovuje Občiansky zákonník premlčaciu dobu v § 106, a to kratšiu subjektívnu (ods. 1) a dlhšiu objektívnu (ods. 2). Ich začiatok je upravený odlišne. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Ak napríklad odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka a škodca v súdnom konaní vznesie námietku premlčania, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna desaťročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
18. Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Občiansky zákonník v tomto ustanovení viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného: a/ o škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti, či s protiprávnym konaním, b/ o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, t.j. o zodpovedajúcom subjekte.
19. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Nielen prax, ale aj teória (porovnaj napr. Ján Lazár a kolektív, Občianske právo hmotné, tretie doplnené a prepracované vydanie. 1. zväzok. Bratislava 2006, str. 196, 205 - 206) túto dobu označuje ako subjektívnu [presnejšie - avšak na úkor stručnosti - by sa tu malo hovoriť o premlčacej dobe, ktorej začiatok plynutia je určený so zreteľom na poškodený subjekt, ktorým je žalobca, konkrétne na jeho vedomosť ("dozvie sa") o skutočnostiach vymedzených v § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka; keďže ani táto premlčacia doba sama osebe ako právna skutočnosť - udalosť (čas) subjektívnu povahu nemá]. (porovnaj R 16/2014).
20. Za deň, kedy sa poškodený dozvie o škode v zmysle § 106 OZ je potrebné považovať deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy je už možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil pritom závisí od vyjadrenia lekára. Posúdenie bolestného a SSU sa vykoná hneď, ako je možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, je potrebné vychádzať z premisy, že v čase vypracovania bodového ohodnotenia musel lekár považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby poškodeného nie je teda viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku alebo lekárskej správy dozvie bodové ohodnotenie svojej ujmy. S uvedenými závermi korešponduje i konštantná súdna judikatúra. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. MCdo37/2000 pod R 68/2003 uzavrel, že za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Najvyšší súd argumentoval tým, že len čo je ustálený zdravotný stav poškodeného, možno ohodnotiť bolesť, týmto okamihom je teda bolesť zistená bez ohľadu na to, kedy lekár vyhotoví posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia. Posudok je len dokladom potvrdzujúcim vytrpenú a zistenú bolesť. Za dátum zistenia bolesti preto nemožno považovať výlučne deň vyhotovenia posudku ošetrujúceho lekára. Za čas spôsobenia bolesti treba teda považovať deň úrazu alebo iného poškodenia na zdraví a za čas zistenia bolesti okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil závisí od vyjadrenia lekára. Na jednej strane síce nestačí sama možnosť poškodeného dozvedieť sa o rozhodujúcich skutočnostiach, na druhej strane však začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku či lekárskej správy dozvie konkrétny výsledok bodového ohodnotenia jeho ujmy. Z uvedeného vyplýva, že za deň kedy sa poškodený dozvie o škode z titulu bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia a teda za deň počiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 OZ, je nevyhnutné považovať deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy už možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie (porovnaj uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS/384/2015).
21. Správnym bol preto záver súdu prvej inštancie, že žalobcov zdravotný stav bol ustálený v čase vypracovania znaleckého posudku č. 53/2017 dňa 17.9.2017, kedy bolo vykonané bodové ohodnotenie, a teda od tohto času začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota v zmysle § 106 OZ.
22. Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka), v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti.
23. Žalobca získal informáciu o skutkových okolnostiach týkajúcich sa žalovaného 1., ako za škodu zodpovedajúceho subjektu tak, ako to v odôvodnení napadnutého rozsudku opísal súd prvej inštancie (body 34 a 35 odôvodnenia), teda nie až z rozsudku Okresného súdu Trnava z 26. novembra 2019 sp. zn. 9T/39/2018. Táto skutočná vedomosť o osobe zodpovedajúcej za škodu už v tom čase nepochybne stačila na podanie žaloby. Nebol teda daný dôvod, aby sa plynutie (subjektívnej) premlčacej doby práva na náhradu škody začalo odvíjať až od právoplatnosti uvedeného rozsudku. To, že žalobca v spomenutom trestnom konaní uplatnil svoj nárok na náhradu škody proti žalovanému iba potvrdzuje, že mal informáciu o tomto zodpovedajúcom subjekte. Názor žalobcu, že (subjektívna) premlčacia doba začala plynúť až od právoplatnosti uvedeného trestného rozsudku chybne stotožňuje začiatok plynutia tejto premlčacej doby s dátumom právoplatnosti rozsudku v trestnej veci žalovaného 1., prehliadajúc preukázanú skoršiu vedomosť žalobcu o žalovanom ako subjekte, ktorý za vzniknutú škodu zodpovedá. Rovnako žalobca mal v tomto čase vedomosť o tom, kto je poisťovateľom vozidla žalovaného 1., teda
žalovaný 2., voči ktorému prostredníctvom zástupcu uplatnil nárok na náhradu škody. Bolo potrebné vychádzať z toho, že na premlčanie práva na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaná úprava ako na premlčanie práva proti poisťovateľovi, pričom tento má rovnaké právne postavenie ako osoba, ktorá škodu priamo spôsobila.
24. Žalobca sa o škode - bolestnom dozvedel v čase vypracovania znaleckého posudku č. 53/2017 zo dňa 17.9.2017, kedy bol jeho zdravotný stav ustálený, a kedy bolo možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie, teda v danom prípade najneskôr dňa 17.9.2017. Nárok na náhrada škody, ktorú si žalobca uplatnil 9-10/2016 bol v novembri 2016 uspokojený zo strany žalovaného 2., pričom predmetom tohto konania je nárok na náhradu škody – bolestného opierajúci sa o znalecký posudok č. 53/2017 zo dňa 17.9.2017. Nárok vyplývajúci z predmetného posudku si žalobca preukázateľne uplatnil v rámci trestného konania až na hlavnom pojednávaní dňa 26.11.2019. Subjektívna premlčacia uplynula už pred uplatnením nároku v trestnom konaní, z čoho vyplýva, že nárok žalobcu bol v čase začatia sporu (18.11.2020) už premlčaný, a to vo vzťahu k obom žalovaným.
25. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie správne rozhodol tak, že v spore v celom rozsahu úspešným žalovaným priznal voči neúspešnému žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
26. Ďalšie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, keď i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Na ďalšiu argumentáciu strán, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
27. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietnutej časti, ako i v časti nároku na náhradu trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
29. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).