Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10C-322-2015.pdf
PDF · 119.8 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-10C/322/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok samosudcom Mgr. Tomášom Sarakom v právnej veci žalobcov: 1/ T. štátneho občana Slovenskej republiky, 2/ F., štátneho občana Slovenskej republiky, 3/ P., štátneho občana Slovenskej republiky, zastúpených advokátskou kanceláriou Bartošík Šváby s.r.o., so sídlom Plynárenská 7/A, Bratislava, proti žalovanej P. štátnej občianke Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Prazňákom, so sídlom Mäsiarska 18, Košice, o vypratanie nehnuteľností, takto
rozhodol:
I. Návrh žalovanej na prerušenie konania z a m i e t a .
II. Žalobu žalobcov z a m i e t a .
III. O trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
odôvodnenie:
Žalobcovia sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 22. 4. 2015 domáhali, aby súd žalovanej uložil povinnosť vypratať a vydať žalobcom nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva číslo XX pre katastrálne územie X., okres O., obec X. vedenom Okresným úradom O., katastrálnym odborom ako nebytová budova, evidenčné číslo XX, postavená na pozemku registra „C“, parcelné číslo XXX o výmere 95 m2 a pozemky registra „C“ parcelné číslo XXX o výmere 95 m2, zastavané plochy a nádvoria a parcelné číslo XXX o výmere 381 m2, zastavané plochy a nádvoria a nahradiť im trovy konania. Svoju žalobu žalobcovia odôvodňovali tým, že sú deťmi poručiteľa T. zomrelého dňa X. X. XXXX., ktorého manželkou bola žalovaná, a že žalobcovia i žalovaná sú ako jediní dedičia poručiteľa účastníkmi dedičského konania vedeného na Notárskom úrade notárky JUDr. Magdalény Drgoňovej pod spisovou značkou 2D/2/2014, D not 54/2014 (ďalej len „dedičské konanie“), ktoré ku dňu podania žaloby nebolo skončené. Podľa tvrdenia žalobcov v žalobe, poručiteľ nezanechal závet ani listinu o vydedení, žiaden z dedičov dedičstvo neodmietol a všetci dedičia sú spôsobilí dediť, pričom do masy dedičstva patria okrem iného tiež nehnuteľnosti, ktoré boli vo výlučnom vlastníctve poručiteľa, sú určené na rekreačné účely a ktoré sú zapísané na liste vlastníctva číslo XX pre katastrálne územie X., okres O., obec X., vedenom Okresným úradom O., katastrálnym odborom ako nebytová budova, evidenčné číslo XX, postavená na pozemku registra „C“, parcelné číslo XXX o výmere 95 m2 a pozemky registra „C“ parcelné číslo XXX o výmere 95 m2, zastavané plochy a nádvoria a parcelné číslo XXX o výmere 381 m2, zastavané plochy a nádvoria (ďalej len „nehnuteľnosti“). V žalobe žalobcovia tvrdili, že tieto nehnuteľnosti má v súčasnosti v držbe a užíva ich výlučne žalovaná, ktorá zmarila všetky mnohopočetné pokusy žalobcov dohodnúť sa na ich užívaní počas konkrétnych dní a napokon sa nehnuteľností zmocnila absolútne, keď svojvoľne a proti vôli žalobcov vymenila na všetkých prístupových vchodoch do nehnuteľností zámkové vložky a žalobcom napriek ich písomnej žiadosti odmietla vydať nové kľúče s tým, že nehnuteľnosti mieni užívať výlučne ona. Vzhľadom na nemožnosť dohody so žalovanou ohľadom spoločného užívania nehnuteľností všetkými dedičmi žalobcovia podľa ich tvrdenia v žalobe prijali rozhodnutie,
podľa ktorého až do právoplatného skončenia dedičského konania budú nehnuteľnosti držať a užívať iba oni, v termínoch podľa vzájomnej dohody. Žalobcovia tvrdiac, že v období od smrti poručiteľa až do vyporiadania dedičstva právoplatným rozhodnutím súdu je treba dedičov považovať za spoluvlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva, pričom pomer ich spoluvlastníckych podielov sa riadi pomerom dedičských podielov, čo v predmetnom prípade znamená pomer 3:1 v prospech žalobcov a tiež tvrdiac, že vzájomný vzťah k dedičstvu počas dedičského konania ako aj prípadné spory sa riadia ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spoluvlastníctve a že dedičia majú obdobne ako vlastník právo domáhať sa vydania veci od toho, kto ju neprávom zadržuje žiadali, aby súd žalovanej uložil povinnosť vypratať a vydať im predmetné nehnuteľnosti, nakoľko podľa ich väčšinovej dohody o užívaní spoločnej veci tieto až do právoplatného skončenia dedičského konania majú užívať len žalobcovia, čo žalovaná nerešpektuje a nehnuteľnosti neoprávnene zadržiava. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Tvrdenia žalobcov, že im neumožňuje užívať nehnuteľnosti a že tieto užíva sama označila za nepravdivé s tým, že žalobcovia ako prví bez jej vedomia vymenili bezpečnostné FAB vložky na rekreačnej chate, čím jej znemožnili vstup do objektu za účelom pravidelnej údržby a kontroly, ktorú vykonáva a zabezpečuje ona nakoľko žiaden zo žalobcov toho nie je schopný. Uviedla, že nebolo jej žalobcami oznámené kto a prečo realizoval výmenu zámkov, dozvedela sa to až na základe listu zo dňa 20. 1. 2015 doručeného jej dňa 26. 1. 2015, pričom jej neboli poskytnuté kľúče k nehnuteľnosti a vymeniť bezpečnostné vložky tak musela kvôli vstupu na nehnuteľnosti za účelom ich kontroly a údržby, pričom zistila že jej osobné veci a veci jej nebohého manžela boli nahádzané do odpadkových vriec. Žalovaná uviedla, že po výmene bezpečnostných vložiek oznámila žalobcom, že užívanie nehnuteľností sa bude aj naďalej realizovať systémom, ktorý zaviedol už počas svojho života poručiteľ, teda tak, že každý bude tieto nehnuteľnosti užívať vo vymedzenom období počas celého roka. Tvrdeniam žalobcov sa bránila tiež tým, že i keď oni sú považovaní za väčšinových podielových spoluvlastníkov nehnuteľností, ona je väčšinovým podielovým spoluvlastníkom vecí nachádzajúcich sa na a v nehnuteľnostiach, pričom v dedičskom konaní má záujem nadobudnúť nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva s povinnosťou vyplatenia dedičských podielov žalobcom po ustálení ceny nehnuteľností ku dňu smrti poručiteľa. Žalovaná rozhodnutie žalobcov o hospodárení s nehnuteľnosťami označila za absolútne neplatný právny úkon, nakoľko toto rozhodnutie bolo vykonané ich splnomocneným zástupcom dňa 20. 4. 2015 v W., teda mimo jej vedomia a bez jej reálnej možnosti zúčastniť sa takého rozhodnutia či vyjadriť sa k nemu. Stanovisko žalobcov k vyjadreniu žalovanej k žalobe bolo také, že na žalobe v celom rozsahu trvajú. Žalobcovia spochybnili tvrdenie žalovanej, že o nimi prijatých bezpečnostných opatreniach bola informovaná až dňa 26. 1. 2015 s tým, že sa tak stalo už e - mailovou komunikáciou dňa 21. 1. 2015 a tiež za nepravdivé označili jej tvrdenie že musí zabezpečovať starostlivosť o nehnuteľnosti z dôvodu, že oni toho nie sú schopní tvrdiac, že starostlivosť nemôžu zabezpečovať lebo im žalovaná bráni vo vstupe na nehnuteľnosti. Argument žalovanej že je väčšinovou spoluvlastníčkou vecí nachádzajúcich sa na a v nehnuteľnostiach žalobcovia označili za neurčitý, nepravdivý a právne bezvýznamný a k tvrdeniam žalovanej že chce nehnuteľnosť v dedičskom konaní nadobudnúť do výlučného vlastníctva uviedli, že nebudú súhlasiť s inou dohodou ako takou, že nehnuteľnosti nadobudnú iba oni a tak najpriaznivejší výsledok dedičského konania pre žalovanú môže byť taký, že sa stane ich podielovou spoluvlastníčkou s podielom 1, čo nijako nebráni výkonu práva žalobcov tak, ako je uplatnený žalobou. Tvrdenie žalovanej o absolútnej neplatnosti rozhodnutia žalobcov o užívaní nehnuteľností žalobcovia odmietli s tým, že hoci žalovaná nebola dňa 20. 4. 2015 v Bratislave pri prijímaní rozhodnutia prítomná, dostala príležitosť vyjadriť sa k nemu pred jeho presadením v praxi, nakoľko toto rozhodnutie, ktorého doba platnosti nepodlieha žiadnej zákonnej prepadnej lehote a pre ktorého doručenie žalovanej neexistuje žiaden časový limit jej bolo doručené spolu so žalobou, preto najneskôr vyjadrením sa žalovanej k žalobe sa toto rozhodnutie stalo definitívne platným a relevantným pre súdne rozhodnutie. Žalobcovia tvrdiac, že žalovanou spomenutý „zavedený systém“ užívania nehnuteľnosti v praxi znamená, že žalobcovia od smrti poručiteľa nenavštívili nehnuteľnosti ani raz, lebo žalovaná s tým ani raz nesúhlasila uviedli, že platne rozhodli o vylúčení žalovanej z užívania nehnuteľností a táto ich vôľa je odo dňa prijatia rozhodnutia nepretržite daná a nezmenená, navyše žalovanej opäť dňa 22. 9. 2015 zaslali návrh rozhodnutia s výzvou na vyjadrenie sa k nemu a tak nemôže byť pochýb o platnosti rozhodnutia a povinnosti žalovanej nehnuteľnosti vypratať. Nakoľko už samotné podrobné písomné vyjadrenia účastníkov s ktorými títo boli navzájom oboznámení poskytovali dostatočný podklad pre rozhodnutie vo veci, súd v súlade s ust. § 115a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia pojednávania. V okolnostiach súdenej veci nezistil rozpor takéhoto postupu s požiadavkou verejného záujmu a vo veci bolo možné rozhodnúť len na základe účastníkmi predložených listinných dôkazov. Súd z dôvodov
rozvedených v ďalšej časti tohto odôvodnenia totiž má za to, že pre rozhodnutie základnou a rozhodujúcou bola otázka samotnej právnej prípustnosti, resp. neprípustnosti žalobcami navrhovaného spôsobu usporiadania vzťahov účastníkov, a nie otázky skutkové, preto pojednávanie nebolo potrebné. Žalobcovia niekoľkokrát, a to aj po ich oboznámení sa s obranou žalovanej žiadali o rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania súhlasila aj žalovaná vo svojom vyjadrení sa k žalobe zo dňa 27. 7. 2015, aj podmienka súhlasu účastníkov s takým postupom teda v zmysle § 115a ods. 1 O.s.p. bola daná. Súd preto, rešpektujúc vôľu účastníkov, zásadu hospodárnosti konania a s prihliadnutím na samotnú povahu sporu vyvolaného potrebou de facto dočasného usporiadania vzťahov účastníkov do skončenia dedičského konania, vyžadujúceho čo najskoršie meritórne stanovisko súdu k žalobcami navrhovanému riešeniu tohto usporiadania rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. 11. 2015, miesto a čas jeho verejného vyhlásenia boli v súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. oznámené na úradnej tabuli súdu vyvesením dňa 19. 11. 2015, účastníci sa na verejné vyhlásenie rozsudku nedostavili. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a písomných vyjadrení účastníkov ako aj s obsahom predložených listinných dôkazov a zistil tento skutkový stav: Dňa X. X. XXXX. zomrel T., ktorý nezanechal závet ani listinu o vydedení a po ktorom ako dedičia zo zákona v I. dedičskej skupine prichádzajú do úvahy len žalobcovia v 1/ až 3/ rade ako jeho deti a žalovaná ako jeho manželka. Títo dedičstvo neodmietli, sú spôsobilí dediť a započítanie na dedičský podiel neprichádza do úvahy. Dedičské konanie po poručiteľovi je vedené na Notárskom úrade notárky JUDr. Magdalény Drgoňovej, so sídlom v Košiciach pod spisovou značkou 2D/2/2014, D not 54/2014, pričom sa v ňom okrem iného prejednáva majetok poručiteľa - nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností Okresného úradu O., katastrálny odbor, okres O., obec X. katastrálne územie X. na LV č. XX, parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako parcela č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 95 m2, parcela č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 381 m2 pod B1 v podiele 1 ica a pod B2 v podiele 1 ica, t.j. v celosti a stavba - chata postavená na parcele č. XXX, ktorá nie je zapísaná v KN Okresného úradu O., katastrálny odbor a ktorej bolo pridelené súpisné číslo XXX podľa potvrdenia obce X. zo dňa 3. 6. 2014 vo výlučnom vlastníctve poručiteľa. Vyššie uvedené skutočnosti súd zistil zo zápisnice napísanej v prítomnosti účastníkov dňa 20. 11. 2014 na Notárskom úrade JUDr. Drgoňovej (čl. 5 spisu). Z oznámenia Notárskeho úradu JUDr, Drgoňovej zo dňa 24. 6. 2015 (čl. 32 spisu) a zo dňa 27. 11. 2015 (čl. 62 spisu) bolo zistené, že predmetné dedičské konanie do dňa vyhlásenia rozsudku nebolo skončené, vec je v štádiu znaleckého dokazovania za účelom určenia trhovej hodnoty nehnuteľností, vrátane tých nehnuteľností ktoré sú tu predmetom konania ako aj z dôvodu ustálenia súpisu hnuteľných vecí patriacich do dedičstva. Z listiny predloženej žalobcami spolu so žalobou (čl. 11 spisu) označenej ako „Rozhodnutie o užívaní spoločnej veci“ súd zistil, že v tejto je uvedené, že dedičia poručiteľa T., t.j. žalobcovia a žalovaná ktorí z dôvodu, že poručiteľ nezanechal závet dedia zo zákona rovným dielom a podľa práva sú od smrti poručiteľa až do právoplatného skončenia dedičského konania považovaní za podielových spoluvlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka rozhodli o užívaní nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania a ktoré patrili do výlučného vlastníctva poručiteľa v podiele 1/1 tak, že tieto budú od prijatia tohto rozhodnutia až do právoplatného skončenia dedičského konania vedeného Notárskym úradom notárky JUDr. Magdalény Drgoňovej pod sp. zn. 2D/2/2014, D not 54/2014 držať a užívať žalobcovia v 1/ až 3/ rade a to spolu alebo samostatne v konkrétnych termínoch určených vzájomnou dohodou. V spodnej časti listiny je tabuľka, kde sú uvedené mená všetkých žalobcov a meno žalovanej s uvedením, že žalobcovia sú zastúpení advokátskou kanceláriou Bartošík Šváby, s.r.o. konajúcej konateľom Mgr. Petrom Bartošíkom. Žalobcovia aj žalovaná sú tam označení ako dedič/spoluvlastník, s uvedením, že z celkového počtu hlasov 4 má každý z nich 1 hlas a potom je tam miesto pre podpis a dátum kde pri menách žalobcov je uvedené v Bratislave 20. 4. 2015 a podpis Mgr. Bartošíka, pri mene žalovanej je uvedené V Košiciach, pričom miesto určené pre dátum a podpis žalovanej je prázdne.
Vychádzajúc z tvrdení žalobcov, títo dôvodnosť svojej žaloby vyvodzujú z toho, že žalobcovia a žalovaná sú od smrti poručiteľa až do právoplatného skončenia dedičského konania považovaní za podielových spoluvlastníkov nehnuteľností v pomere spoluvlastníckych podielov 3:1, žalovaná preto nie je spôsobilá svojim samostatným rozhodnutím 1:3 vylúčiť právne záväzným spôsobom žalobcov z užívania nehnuteľností, naopak žalobcovia sú spôsobilí ako väčšinoví spoluvlastníci nehnuteľností rozhodnúť o ich užívaní a platne rozhodli, že tieto budú do právoplatného skončenia dedičského konania užívať iba oni. Žalobcovia teda odvolávajúc sa na rozhodnutie o užívaní spoločnej veci tvrdia, že majú
právo na vydanie nehnuteľností, ktoré im žalovaná vydať odmieta, tieto neoprávnene zadržiava tým, že vymenila na nich zámky a odmietla im vydať nové kľúče, preto žiadajú, aby povinnosť vypratať a vydať im nehnuteľnosti uložil žalovanej súd.
Žalovaná popierajúc právo žalobcov vo svojom vyjadrení sa k žalobe zo dňa 27. 7. 2015 uviedla aj to, že žaloba žalobcov je v tomto čase predčasná a bezpredmetná, nakoľko je potrebné počkať do právoplatného skončenia dedičského konania, kým sa de iure potvrdia dedičské podiely pre účastníkov konania. Podľa žalovanej dokiaľ nedošlo k právoplatnému skončeniu dedičského konania, nie je isté, že v dôsledku dedenia vzniklo podielové spoluvlastníctvo k veci, nakoľko otázka kto a v akom podiele reálne dedičstvo nadobudne bude vyriešená až právoplatným skončením dedičského konania, preto navrhla konanie do právoplatného skončenia predmetného dedičského konania prerušiť.
Žalobcovia k tomu vo svojom podaní zo dňa 22. 9. 2015 uviedli, že práve počas dedičského konania je potrebné rozhodnutie, lebo žalovaná, ktorá nemá k nehnuteľnostiam žiadne privilegované práva a ktorá objektívne nemá a nebude mať podiel na nich väčší ako 1 fakticky bráni žalobcom v ich užívaní a tak okrem žaloby o vydanie a vypratanie nehnuteľností neexistuje iný spôsob, akým žalobcovia môžu dosiahnuť ochranu svojich práv, do skončenia dedičského konania majú k dispozícii iba túto žalobu a až po jeho skončení budú mať k dispozícii aj iné prostriedky ochrany pred protiprávnym správaním sa žalovanej, a to napríklad možnosť zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Zamietnutie žaloby z dôvodu prebiehajúceho dedičského konania by sa podľa žalobcov rovnalo aprobácii protiprávneho konania menšinového spoluvlastníka a odopretiu spravodlivosti.
Vzhľadom na návrh žalovanej na prerušenie konania, pristúpil súd najskôr k rozhodnutiu o tomto návrhu pričom tento ako nedôvodný zamietol (prvý výrok rozsudku). Občiansky súdny poriadok umožňuje súdu zvážiť prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet (fakultatívne prerušenie), resp. priamo ukladá povinnosť konanie prerušiť postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť (obligatórne prerušenie). Súd nezistil dôvod na obligatórne prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 O.s.p. a v rámci zákonom povolenej vlastnej úvahy sa rozhodol neaplikovať ani § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Podľa názoru súdu v danom prípade nie je naplnený žiaden zákonný dôvod na prerušenie konania. Vzhľadom na okolnosti veci je zrejmé, že ako možný dôvod prerušenia konania by tu prichádzal do úvahy iba dôvod podľa § 109 ods. 1 písm. b) pri zistení ktorého by súd konanie obligatórne musel prerušiť alebo dôvod podľa § 109 ods. 2 písm. c) pri zistení ktorého tak súd môže urobiť pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia. Žalobcovia nevyslovili súhlas s prerušením konania, preto prerušenie konania podľa § 110 O.s.p. tu neprichádza do úvahy. Je treba prisvedčiť žalobcom, že ak by súd mal s meritórnym rozhodnutím čakať do právoplatného skončenia dedičského konania, ako navrhla žalovaná, úplne by sa tým poprel zmysel a význam konania o žalobe žalobcov. Z obsahu rozhodnutia o užívaní spoločnej veci, na ktorom žalobcovia postavili svoju žalobu totiž jasne vyplýva, že toto malo byť rozhodnutím o spôsobe užívania nehnuteľností pre čas od prijatia tohto rozhodnutia do právoplatného skončenia dedičského konania vedeného Notárskym úradom notárky JUDr. Drgoňovej pod sp. zn. 2D/2/2014, D not 54/2014. Rozhodnutie o prerušení konania do skončenia dedičského konania by tu teda de facto úplne vylúčilo potrebu a aj možnosť rozhodnutia vo veci samej, nakoľko rozhodnutie o užívaní spoločnej veci sa týkalo práve a len času do skončenia dedičského konania a tak jeho skončením by sa stalo bezpredmetným. Prerušením konania by sa tak úplne negoval význam konania o žalobe žalobcov, lebo toto sa vedie práve kvôli úprave vzťahov účastníkov do skončenia dedičského konania. Po skončení dedičského konania medzi účastníkmi nastúpi iný právny režim, žaloba žalobcov by už bola bezpredmetná, preto prerušenie konania tu neprichádza do úvahy. Navyše súd mal za splnené všetky podmienky na rozhodnutie a pristúpil k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol, preto procesný návrh na prerušenie konania sa stal bezpredmetným.
Čo sa týka samotnej žaloby žalobcov, tejto nebolo možné vyhovieť ani v časti a táto musela byť zamietnutá. Podľa názoru súdu totiž žalobcami navrhované usporiadanie vzťahov účastníkov spočívajúce v úplnom vylúčení žalovanej ako jednej z dedičov po poručiteľovi z užívania nehnuteľností patriacich do dedičstva do skončenia dedičského konania je neprípustné a nemá žiadnu oporu v platnej právnej úprave.
Je treba prisvedčiť žalobcom, že v prípade vzniku sporu dedičov o užívanie vecí a nakladanie s nimi v priebehu dedičského konania je tieto nevyhnutné riešiť v osobitnom sporovom konaní, a to v zmysle ustanovení o podielovom spoluvlastníctve, a teda že tieto zásadne nemožno riešiť postupmi upravenými v konaní o dedičstve, ako sú napr. neodkladné opatrenia (§ 175e O.s.p.). Aj súdna prax uzavrela (R 41/1966) že účelom terajšieho ustanovenia § 175e O.s.p. nie je aby v konaní o dedičstve súdny komisár riešil spory dedičov o tom, ako majú užívať veci patriace do dedičstva a že otázka sporov medzi dedičmi o spôsobe a rozsahu užívania vecí patriacich do dedičstva je otázkou spoluvlastníckou a nie dedičskou. Súd nemá výhrady ani k argumentácii žalobcov o tom, že v období od smrti poručiteľa až do vyporiadania dedičstva právoplatným rozhodnutím súdu je treba dedičov poručiteľa považovať za spoluvlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva s tým, že pomer ich spoluvlastníckych podielov sa riadi pomerom dedičských podielov (podporne pozri napr. R 42/1974). Rovnako platí tvrdenie žalobcov, že podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov s tým, že pri rovnosti hlasov alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd. Súhlasiť treba aj s tvrdením žalobcov, že pojem hospodárenie so spoločnou vecou zahŕňa aj užívanie spoločnej veci spoluvlastníkmi (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 165/2008). Žalobcovia teda vychádzali z téz a predpokladov, ktoré samé osebe a jednotlivo sú správne. Žalobcovia sa však mýlia, ak z úhrnu uvedených záverov vyvodzujú možnosť svojim väčšinovým rozhodnutím žalovanú úplne vylúčiť z užívania časti dedičstva do skončenia dedičského konania. Žalobcovia totiž úplne opomenuli, že premietnutie uvedených záverov, ktoré platia pre klasický režim podielového spoluvlastníctva na režim platný pre vzťah dedičov k predmetu dedičstva do skončenia dedičského konania nemôže byť mechanické, ale musí nevyhnutne rešpektovať špecifiká a osobitosti takéhoto režimu účastníkov, aký je aj v tu súdenej veci.
Dedičia sú v období medzi nadobudnutím dedičstva a potvrdením jeho nadobudnutia, prípadne schválením dohody o vyporiadaní dedičstva oprávnení veci, ktoré patria do dedičstva v medziach zákona držať, užívať, požívať ich plody a úžitky a nakladať s nimi (pozri napr. Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok, Komentár 1.vydanie, Praha, C..H.Beck, 2009, k § 175r strana 506 alebo notársky časopis Ad Notam 6/2000, str.134).
Všetci dedičia majú teda k veciam patriacim do dedičstva od momentu smrti poručiteľa do skončenia dedičského konania dispozičné oprávnenie, pričom urobiť opatrenia presahujúce rámec obvyklého hospodárenia s týmito vecami môžu len so súhlasom súdu (viď § 175r O.s.p.). Judikatúra k ust. § 175r O.s.p. pritom uzavrela (viď napr. Fiala, R.: přehled judikatury ve věcech dedických. ASPI, a.s. Praha 2006, strana 253, SJ 139/2005 a rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31. 5. 2005 sp. zn. 30Cdo 967/2004), že súd môže k opatreniam týkajúcim sa vecí z dedičstva presahujúcim rámec obvyklého hospodárenia udeliť súhlas len vtedy, ak bol okruh dedičov nepochybne zistený, a ak je dedičov viac, len ak sa všetci dedičia na zamýšľanom opatrení zhodli.
V súdenej veci žalobcovia úplné vylúčenie žalovanej z užívania vecí patriacich do dedičstva vyvodzujú zo svojho väčšinového rozhodnutia. V režime klasického podielového spoluvlastníctva by voči takémuto postupu nebolo možné mať výhrady. Aj súdna prax potvrdila, že väčšinový spoluvlastník môže svojim rozhodnutím vylúčiť menšinového spoluvlastníka z užívania spoločnej veci a menšinový spoluvlastník je povinný sa tomuto rozhodnutiu podriadiť a to aj vtedy, ak je celkom vylúčený z užívania spoločnej veci s tým, že platnosť rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, ktorým bol menšinový spoluvlastník vylúčený z užívania spoločnej veci ani nie je podmienená rozhodnutím o náhrade za toto vylúčenie (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19. 12. 2012 sp. zn. 13Co/157/2012). Toto však podľa názoru súdu nemožno v žiadnom prípade aplikovať na režim užívania predmetu dedičstva dedičmi do skončenia dedičského konania ako sa mylne domnievajú žalobcovia. Žalobcovia totiž opomenuli, že zatiaľ čo v klasickom režime podielového spoluvlastníctva má prehlasovaný menšinový spoluvlastník, ktorý bol úplne a bez náhrady vylúčený z užívania spoločnej veci právo sa tomu brániť a to tým, že môže kedykoľvek podať žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (§ 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka), prehlasovaný dedič v priebehu konania o dedičstve takúto žalobu podať nemôže a teda žiadnu obranu proti svojmu úplnému vylúčeniu z užívania veci patriacej do dedičstva nemá. Pred právoplatným skončením konania o dedičstve totiž súd nemôže rozhodovať o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k veciam po poručiteľovi medzi viacerými dedičmi s poukazom na to, že nadobudli vlastníctvo k týmto veciam smrťou poručiteľa podľa veľkosti dedičských podielov
(v tejto súvislosti viď R 31/1978). Vzhľadom na uvedené podľa názoru súdu úplné vylúčenie dediča z užívania veci patriacej do dedičstva do skončenia dedičského konania väčšinovým rozhodnutím ostatných dedičov absolútne neprichádza do úvahy a je neprípustné. Aj v rozpore s dobrými mravmi by bolo (§ 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka), ak by bol dedič, ktorý bude participovať na dedičstve rozhodnutím väčšiny ostatných dedičov do skončenia dedičského konania, teda v podstate na neurčitý čas, bez náhrady vylúčený z užívania veci z dedičstva.
Žalobcovia tvrdia, že uvedený stav nastal u nich, nakoľko žalovaná im v užívaní nehnuteľností z dedičstva bráni. S poukazom na uvedené však žalobcovia, pokiaľ takýto stav nastal mohli a mali zvoliť iné prostriedky nápravy, nie žalobu o vydanie a vypratanie nehnuteľností s úplným vylúčením žalovanej z ich užívania. Žalobcovia sa totiž takto s poukazom na svoju väčšinu snažia krivdu, ktorá tvrdia že sa im deje preniesť na žalovanú. Súd ako orgán povolaný k ochrane práv ale nemôže pripustiť, aby jeho rozhodnutím nastal stav, keď jedna nespravodlivosť bude nahradená inou, a to úplne rovnakou nespravodlivosťou. Súd môže vyhovieť len takému usporiadaniu vzťahov účastníkov, ktoré bude zákonné a spravodlivé, čo sa však nedá v konaní o tejto žalobe žalobcov. Žalobcami navrhované usporiadanie vzťahov účastníkov je totiž neprípustné. V danom režime dedičského konania totiž neprichádza vôbec do úvahy úplné vylúčenie dediča (tu žalovanej) z užívania vecí, lebo táto by tak bola na neurčitý čas vylúčená z možnosti užívať vec patriacu do dedičstva, hoci jej toto právo patrí a hlavne bez možnosti sa tomu brániť žalobou o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktorú inak má prehlasovaný menšinový spoluvlastník veci. Inak platný majoritný princíp rozhodovania dedičov o užívaní vecí z dedičstva preto v dedičskom konaní musí rešpektovať tú jeho osobitosť, že prehlasovaný dedič nemá možnosť obrany v podobe domáhania sa zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva ( resp. „spoludedičstva“) do doby skončenia dedičského konania. Podľa názoru súdu preto žalobcovia nemohli platne väčšinovým rozhodnutím žalovanú úplne vylúčiť z užívania veci. Mohli sa uzniesť len na spôsobe užívania nehnuteľností, pričom tak ako aj v režime podielového spoluvlastníctva, pri úprave spoločného užívania by tu prichádzali do úvahy napr. možnosť rozdelenia užívania veci tak, že jednotliví spoluvlastníci (tu spoludedičia) budú užívať určité im vydelené časti spoločnej veci, alebo že všetci spoluvlastníci (spoludedičia) budú vec užívať striedavo v určitých časových obdobiach. Ak by bolo platne prijaté takéto väčšinové rozhodnutie dedičov a jeden z nich (tu je ním podľa tvrdenia žalobcov žalovaná) by ho nerešpektoval, bolo by možné sa domáhať uloženia povinnosti strpieť takéto užívanie podľa väčšinového rozhodnutia. Súd ale opätovne pripomína, že úplné vylúčenie niektorého dediča z užívania veci (tu nehnuteľností) do skončenia dedičského konania neprichádza do úvahy, a to vzhľadom na špecifikum režimu „spoludedičstva“ v porovnaní s režimom klasického podielového spoluvlastníctva spočívajúce v nemožnosti prehlasovaného dediča žiadať zrušenie tohto spoločenstva. Keďže takémuto väčšinovému rozhodnutiu sa prehlasovaný dedič nemôže brániť prostriedkom, inak dostupným pre prehlasovaného spoluvlastníka veci, t.j. žalobou o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (tu „spoludedičstva“) a do doby skončenia konania o dedičstve nemá k dispozícii ani iný prostriedok obrany, také rozhodnutie nemá oporu v zákone a bolo by aj v rozpore s dobrými mravmi. Ak teda žalobcovia tvrdia, že oni sú v súčasnosti tými dedičmi, ktorí sú úplne vylúčení z užívania predmetných nehnuteľností patriacich do dedičstva, nič im nebráni iniciovať rozhodnutie všetkých dedičov o spôsobe a rozsahu užívania týchto nehnuteľností do skončenia dedičského konania, či už podľa určitého časového, alebo priestorového harmonogramu a v prípade nerešpektovania platného väčšinového rozhodnutia niektorým z dedičov, domáhať sa jeho vynútenia.
Súd tu pripomína, že pre platné rozhodnutie o hospodárení so spoločnou vecou je nutné, aby všetci zúčastnení spoluvlastníci (tu spoludedičia) boli oboznámení so zamýšľaným spôsobom hospodárenia a aby k tomuto zámeru mohli vysloviť svoj súhlas či nesúhlas. Lebo ak menšinovému spoluvlastníkovi (dedičovi) nebude daná možnosť vyjadriť sa k zamýšľanému spôsobu hospodárenia, potom aj v prípade že by s ním súhlasila väčšina počítaná podľa veľkosti podielov, nepôjde o rozhodnutie väčšiny podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka a taký právny úkon bude pre rozpor so zákonom absolútne neplatným (viď aj žalovanou spomínané rozhodnutie NS SR 3Cdo 162/2004, či rozhodnutia NS ČR 23Cdo 3166/2011 alebo 28Cdo 4178/2009). Aj v súvislosti s námietkami žalovanej, že v prípade rozhodnutia na ktorom žalobcovia založili svoju žalobu nebola jej vôbec daná možnosť zúčastniť sa rozhodovania o užívaní nehnuteľností preto súd uvádza, že rozhodnutie väčšiny dedičov počítanej podľa veľkosti podielov môže byť platné len vtedy, ak menšinovému dedičovi bola daná možnosť reálne sa zúčastniť rozhodovania a vyjadriť sa k hospodáreniu so spoločnou vecou. Súdna prax (viď napr. už spomínané rozhodnutie NS ČR 28Cdo 4178/2009) dokonca aj v prípade bežného hospodárenia so spoločnou vecou, kde je stanovisko väčšiny v zásade konečné a nenapadnuteľné uznáva právo
spoluvlastníka obrátiť sa na súd, ak mu nebola daná ani možnosť vyjadriť sa k hospodáreniu so spoločnou vecou, hoci by išlo len o bežné hospodárenie. Vychádza sa z toho, že ak menšinovému spoluvlastníkovi vôbec nie je daná možnosť vyjadriť sa k hospodáreniu s vecou, či k jeho zmene, potom aj za situácie, kedy s tým súhlasí väčšina spoluvlastníkov počítaná podľa veľkosti podielov nepôjde o rozhodnutie väčšiny v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka a v takom prípade ide z hľadiska hospodárenia spoluvlastníkov so spoločnou vecou o neplatný právny úkon. V prejednávanej veci pritom žalobcovia nepopreli, že žalovanej do momentu keď malo byť prijaté ich konkrétne väčšinové rozhodnutie o užívaní nehnuteľností nebolo umožnené sa k tomuto konkrétnemu spôsobu užívania veci reálne vyjadriť, čo obhajovali tým, že už predtým bola diskusia ohľadne užívania nehnuteľností a teda žalovaná sa podieľala na formovaní kolektívnej vôle a že k už konkrétnemu rozhodnutiu zo dňa 20. 4. 2015 sa mohla vyjadriť dodatočne, čo však podľa názoru súdu nie je dostatočné. V danom prípade dokonca aj samotná žaloba žiadajúca vydanie a vypratanie nehnuteľností žalovanou je datovaná skôr (17. 4. 2015) ako vôbec malo byť prijaté rozhodnutie dedičov o užívaní veci (20. 4. 2015). Keďže ale súd z dôvodov už uvedených je názoru, že rozhodnutie o úplnom vylúčení dediča z užívania nehnuteľností nie je vôbec možné a prípustné, nebolo pre rozhodnutie potrebné sa ďalej bližšie zaoberať jeho platnosťou či neplatnosťou z hľadiska možnosti či nemožnosti žalovanej zaujať k nemu stanovisko.
Žalobcovia v žalobe svoje právo žiadať od žalovanej vypratanie a vydanie nehnuteľností zdôvodňovali tiež poukazom na § 126 Občianskeho zákonníka s tým, že aj dedičia v prípade, ak dedičské konanie nie je skončené majú právo žiadať vydanie veci od toho, kto ju neprávom zadržuje, pričom poukazovali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo 1586/1998. I keď so samotným tvrdením o práve dedičov žiadať vydanie veci je treba súhlasiť, uvedené rozhodnutie je v okolnostiach súdenej veci na podporu žaloby žalobcov úplne nepoužiteľné, lebo toto rieši situáciu, keď sa žalobca, ktorý bol jediným dedičom poručiteľa domáhal vydania neprávom zadržovanej veci od nedediča, teda osoby mimo okruhu dedičov. Na prejednávanú vec tak toto rozhodnutie v žalobcami zamýšľanom smere nie je aplikovateľné, lebo tu sa žalobcovia ako dedičia domáhajú vydania nehnuteľnosti od žalovanej ako (tiež) dediča, čo daným spôsobom, ako už súd uviedol nie je možné.
Zamietnutím žaloby žalobcov nie sú samozrejme nijako dotknuté prípadné peňažné nároky vzniknuté titulom toho, že žalobcovia ako dedičia, ktorých právo spoluužívať predmetné nehnuteľnosti je nepochybné sú podľa ich tvrdení toho času z ich užívania fakticky úplne vylúčení. V takýchto prípadoch sa aj v minulosti právna teória i prax prikláňali k názoru, že tí spoluvlastníci, ktorí nemôžu predmet svojho vlastníctva užívať, majú právo na ekvivalentnú peňažnú náhradu za toto užívanie. Niet podľa názoru súdu dôvodu toto pravidlo platné pre režim podielového spoluvlastníctva neaplikovať aj na režim „spoludedičstva“ v prípade, ak zo strany jedného z dedičov má dochádzať v dôsledku jeho protiprávneho konania spočívajúceho v nerešpektovaní práva ostatných dedičov užívať vec k nadužívaniu vecí z dedičstva.
Keďže z dôvodov uvedených vyššie žalobe žalobcov o vypratanie nehnuteľností nebolo možné vyhovieť, súd ju zamietol.
O trovách konania súd v súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia na Okresný súd Kežmarok.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (§ 251 ods. 1 O.s.p.).