Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Co-314-2014.pdf
PDF · 87.01 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/314/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Martiny Balegovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 811 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13C/481/2012-94 zo dňa 26.09.2014 a uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13C/481/2012-107 zo dňa 06.11.2014, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13C/481/2012-94 zo dňa 26.09.2014 p o t v r d z u j e .
Žalovanému odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13C/481/2012-107 zo dňa 06.11.2014 p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Okresný súd Nové Zámky napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 330 eur, ktoré mu mali vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnej veci 13Er/685/12 tým, že súd o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až po viac ako 6 mesiacoch (teda oneskorene, pretože podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku má súd o vydaní poverenia rozhodnúť do 15 dní ), pričom žalobca počas tejto doby vynaložil hotové výdavky, ktoré by neboli vznikli nebyť nesústredenej činnosti exekučného súdu (výdavky na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných úkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,- eur, výdavky na udržiavanie a správu informačného systému v sume 40,- eur a výdavky na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s kontrolou a urgovaním stavu exekučného konania v sume 15,- eur) a tiež si uplatnil nemajetkovú ujmu ako primeranú náhradu z dôvodu, že neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora nastalo riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a tiež riziko insolventnosti povinného, pričom tvrdil, že neexistencia účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy tohto stavu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, členov jeho riadenia a majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti a táto nezákonne vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní jeho ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Žalovaný s návrhom nesúhlasil a uviedol, že ho považuje za nedôvodný a žiada ho zamietnuť, pretože nie je jasný titul náhrady škody, keď žalobca namieta neskoré rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, na druhej strane namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov, pričom neuvádza, aké kroky na ich odstránenie sám podnikol a napriek výzve žalovaného neoznámil (nie to, že by ich preukázal), či využil možnosť podať sťažnosť u príslušného predsedu súdu (príp. ústavnú sťažnosť) voči nečinnosti exekučného súdu. Uviedol, že žalobca prenáša dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že ju má sám. Žalovaný považuje návrh za predčasný, pretože bol podaný skôr, než uplynula 6 mesačná lehota na predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré je zákonnou podmienkou podania takéhoto návrhu na súde a napriek snahe žalovaného žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť, čím zmaril možnosť tento nárok predbežne prerokovať. Ďalej uviedol, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty automaticky neznamená porušenie sťažovateľovho práva, pretože rozhodujú všetky okolnosti danej veci, najmä keď žalobca zanedbal svoju povinnosť podľa § 415 OZ a neurobil nič, aby vzniku prípadnej škody zabránil. Vychádzať z existencie prieťahov v konaní možno až vtedy, ak tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti účastníka alebo inom rozhodnutí príslušného orgánu, ku ktorému však nemohlo dôjsť, pretože žalobca si v tomto smere nesplnil ani len povinnosť tvrdenia. Dodal, že vyčíslenie materiálnej a nemajetkovej ujmy považuje za hypotetické, pretože žalobca ho (najmä s poukazom na § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) nijakým spôsobom nepreukázal, navyše ich paušalizuje a nemajetková ujma sa priznáva iba tam, kde samotné konštatovanie porušenia práva nie je primeraným zadosťučinením. Exekučný poriadok v § 41 ods. 2 (v znení platnom od 01.06.2011) ustanovuje, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pre prípady, kedy je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pričom tento prípad práve takým je a teda súd nebol povinný rozhodnúť o vydaní poverenia v 15 dňovej lehote. Nakoniec žalovaný vzniesol námietku premlčania celého žalovaného nároku, pretože podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky odo dňa, kedy žalobca u žalovaného uplatnil svoju žiadosť na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (t. j. od 23.04.2009), nakoľko v takom prípade došlo k uplynutiu 3 ročnej premlčacej lehoty. Prvostupňový súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s fotokópiou exekučného spisu Okresného súdu Komárno pod sp. zn. 13Er/685/2012, z ktorého zistil, že žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bola na exekučnom súde podaná dňa 11.11.2008, pričom exekučný súd o nej rozhodol dňa 22.12.2008 a poverenie na vykonanie exekúcie doručil súdnemu exekútorovi dňa 15.01.2009.
Z takto zisteného skutkového stavu prvostupňový súd vyvodil záver, že návrh nie je dôvodný. V danom prípade súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol v krátkej dobe po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty, pričom konal v rámci svojich možností, keď pri rádovo tisíckach podobných žiadostí nebolo fyzicky možné každú z nich vybaviť v zákonnej lehote. Samotné zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej lehoty ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Musia byť totiž splnené i ďalšie dva predpoklady, a to vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a škodou, resp. nemajetkovou ujmou. V tomto prípade si žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto predpokladov. Ním predkladané tvrdenia o vzniku škody vo výške 125,- eur predstavujúce náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky považoval súd za zavádzajúce. Vychádzal totiž z elementárnej logiky, že žalobca ako právnická osoba, ktorej náplňou činnosti je práve vymáhanie pohľadávok, musí nepochybne pre zabezpečenie svojej bezporuchovej činnosti viesť databázu vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne zániku. Pracovné výkony v súvislosti s ich správou tak nepredstavujú zmenšenie majetku žalobcu. Niet preto príčinnej súvislosti medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Rovnako aj vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu je za týchto predpokladov bez poskytnutia dôkazu len v rovine úvah. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, súdny exekútor požiadal súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 11.11.2008, pričom súd mal povinnosť o nej rozhodnúť do 15 dní, preto dňom nasledujúcim po uplynutí tejto lehoty (t. j. dňom 27.11.2008) začala plynúť 3 ročná premlčacia lehota na uplatnenie tohto nároku na súde, ktorá podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. neplynie počas predbežného prerokovania nároku, najdlhšie však po dobu 6 mesiacov (žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podal žalobca dňa 23.04.2009), čo znamená, že k premlčaniu žalovaného nároku došlo dňa 27.05.2012
(t. j. 3 roky a 6 mesiacov od 27.11.2008 ). Keďže návrh na náhradu škody žalobca uplatnil na súde až dňa 27.09.2012, došlo k premlčaniu jeho pohľadávky na náhradu škody, pričom premlčaný nárok na námietku premlčania vznesenú žalovaným nemožno priznať.
Súd preto žalobu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 150 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, trovy nepriznal, pretože si žiadne neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.
Z právneho hľadiska súd posúdil vec podľa § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 01.01.2013 a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2011.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom, nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu veci. Žalobca namietal, že prvostupňový súd rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., čím súd de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Žalobca ďalej poukazoval na skutočnosť, že prvostupňový súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa so znaleckým posudkom č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorým je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Žiadal preto napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 OSP s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil vopred v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 OSP).
Rozsudok bol vyhlásený dňa 24.11.2015.
Predmetom odvolacieho konania je napadnutý rozsudok, ktorým prvostupňový súd Okresný súd Nové Zámky žalobu žalobcu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že postupom prvostupňového súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Žalobca v odvolaní ostatne ani neuviedol a nekonkretizoval v čom, resp. akým postupom súdu mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom. V posudzovanej exekučnej veci súd konal bez zbytočných prieťahov, ktoré by v predmetnej veci konštatoval iný príslušný orgán a rozhodol v primeranej lehote. Keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu predpokladá kumulatívne splnenie troch podmienok, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody alebo nemajetkovej ujmy, z ktorých v prejednávanom prípade ani jedna splnená nebola, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.
Predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť, aby v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie v sume 20,- eur.
Účelom súdnych poplatkov je aspoň čiastočná úhrada nákladov spojených so súdnym konaním zo strany účastníkov konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa Sadzobníka súdnych poplatkov ustanovený poplatok z návrhu, pričom v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie vo veci samej a poplatok sa vyberá podľa rovnakej sadzby ako v prvostupňovom konaní za podanie návrhu. Poplatková povinnosť vzniká už podaním odvolania. Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne postupoval, keď žalobcovi vyrubil súdny poplatok v sume 20,- eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, za podanie odvolania zo dňa 03.11.2014 proti rozsudku súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k tvrdeniam žalobcu v podanom odvolaní proti tomuto uzneseniu odvolací súd uvádza, že do 30.09.2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdneho poplatku podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie citovaného zákona. Od 01.10.2012 bolo toto ustanovenie (§ 4 ods. 1, písm. k/) zrušené. Keďže odvolacie konanie sa v predmetnej veci začalo podaním odvolania, ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 03.11.2014, nemožno na odvolacie konanie aplikovať ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie citovaného zákona v znení účinnom do 30.09.2012 (v zmysle prechodného ustanovenia § 18ca zákona č. 71/1992 Zb.), ale je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom v čase začatia odvolacieho konania, t. j. 03.11.2014, kedy bolo súdu prvého stupňa doručené odvolanie žalobcu. Povinnosťou žalobcu bolo zaplatiť súdny poplatok pri podaní odvolania vo veci samej, ale nakoľko tak neurobil, súd mu poplatkovú povinnosť uložil uznesením.
Rozhodnutie o uložení poplatkovej povinnosti vydáva súd na predpísanom tlačive (vzor OSP č. 4a - výzva v zmysle ustanovenia § 10 vyššie citovaného zákona, vzor OSP č. 4 - uznesenie v zmysle ustanovenia § 12 vyššie citovaného zákona) a tak to bolo aj v predmetnej veci. Súd teda konal na základe zákona a v súlade s ním a v žiadnom prípade nerozširoval okruh úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti ako to tvrdil žalobca v podanom odvolaní. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyberá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom ak poplatkovej povinnosti podlieha podanie žaloby, podlieha jej i podanie odvolania. V prípade, ak by zákonodarca nemienil spoplatniť odvolacie konanie vo veciach týchto žalôb, bol by to v predmetnom zákone i upravil, napr. ako pri položke 13 Sadzobníka súdnych poplatkov, ku ktorej prislúcha poznámka, že v odvolacom konaní sa poplatky podľa tejto položky nevyberajú. Pri posudzovaní odvolania žalobcu proti uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanie odvolania odvolací súd vychádzal výlučne z dôvodov vymedzených žalobcom v podanom odvolaní a z ich rozsahu.
Z uvedených dôvodov i odvolaním napadnuté uznesenie o uložení poplatkovej povinnosti za podanie odvolania odvolací súd podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 a ustanovenia § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.