Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_18Er-202-2011.pdf
PDF · 123.89 KB
Case nature
Area
Subarea
18Er/202/2011
Uznesenie
Okresný súd Žilina v exekučnej právnej veci o návrhu oprávneného: CETELEM SLOVENSKO a.s., so sídlom Panenská 7, 812 36 Bratislava, IČO: 35 787 783, právne zastúpeného splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Helenou Strachotovou, advokátkou, so sídlom Hviezdoslavova 7, 036 01 Martin, proti povinnému: S. M., L.. Č., I.. XX.XX.XXXX, G.. Z. W. Ž., G. Č. Z. B. XX, XXX XX Ž., Š. B. M. L., na vykonanie exekúcie pre vymoženie peňažnej pohľadávky 353,36 eur s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie, podaného súdnemu exekútorovi JUDr. Romanovi Fogtovi, so sídlom Exekútorského úradu Riazanská 33, 831 03 Bratislava, pod sp. zn. EX 274/2011, takto
rozhodol:
Súd exekúciu z a s t a v u j e .
Súdnemu exekútorovi, oprávnenému ani povinnej náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 13.12.2010 a jeho predloženia súdnym exekútorom súdu spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie Okresný súd Žilina ako príslušný exekučný súd dňa 30.3.2011 písomne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie povinnosti zaplatenia peňažnej pohľadávky 306,41 eur s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania 114,42 eur a trov exekúcie, uloženej povinnému ako odporcovi v prospech oprávneného ako navrhovateľa rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu Komerčnej rozhodcovskej spoločnosti, a.s., so sídlom v Čadci sp. zn. KRS/670/2010 zo dňa 25.10.2010 (ktorý podľa doložky potvrdenej rozhodcovským súdom nadobudol právoplatnosť dňa 18.11.2010 a vykonateľnosť dňa 22.11.2010).
V ďalšom priebehu exekúcie, po doručení podania povinnej zo dňa 24.3.2015, označeného ako „odvolanie“ (podľa jeho obsahu domáhajúcej sa zastavenia exekúcie po tom, ako plnila vymáhanú povinnosť v zmysle pripojenej dohody o postupnom splatení vymáhanej pohľadávky, uzavretej podľa ust. § 56 ods.9 Exekučného poriadku so súdnym exekútorom dňa 20.01.2012), exekučný súd v rámci skúmania vykonateľnosti predloženého rozhodcovského rozsudku súčasne ako predbežnú otázku posúdil platnosť predloženej rozhodcovskej zmluvy (doložky) z hľadiska všeobecne záväzných právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa.
Takýmto preskúmaním oprávneným pripojených príloh k návrhu na vykonanie exekúcie, predložených súdnym exekútorom spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (okrem cit. rozhodcovského rozsudku menovite zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 27.8.2008 spolu so všeobecnými podmienkami spoločnosti oprávneného pre poskytnutie spotrebiteľského úveru) exekučný súd zistil, že rozhodcovská doložka v tomto prípade je súčasťou spomenutých všeobecných podmienok ako deklarovanej súčasti zmluvy, v rámci ich záverečných ustanovení v čl. V, menovite v ust. čl. V-13. Podľa jej znenia sa zmluvné strany „dohodli, že všetky spory z tejto zmluvy, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zánik zmluvy, sa budú rozhodovať v rozhodcovskom konaní pred jediným
rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu Komerčnej rozhodcovskej spoločnosti, a.s., so sídlom v Čadci, Nábrežná 1293 (zriadenie uverejnené v Obchodnom vestníku č. 45/2008) alebo Rozhodcovského súdu v Bratislave, so sídlom v Bratislave, Ventúrska 14 (zriadenie uverejnené v Obchodnom vestníku č. 89/2005). Postup v rozhodcovskom konaní sa riadi zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a ďalej vnútornými predpismi vybraného rozhodcovského súdu. Tieto vnútorné predpisy sú k dispozícii v sídle spoločnosti Cetelem a tiež v sídle a na internetových stránkach obidvoch rozhodcovských súdov. Zmluvné strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu vybraného rozhodcovského súdu a jeho rozhodnutie bude pre strany konečné, záväzné a vykonateľné. Týmto nie je dotknuté právo navrhovateľa obrátiť sa s návrhom na začatie konania na príslušný súd Slovenskej republiky. Účastník, proti ktorému návrh smeruje, berie túto skutočnosť na vedomie a súhlasí s ňou bez výhrad.“
Vecne a miestne príslušnému exekučnému súdu prislúcha v zmysle ust. § 44 ods.2 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov („EP“) už v čase podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie túto preskúmať spolu s návrhom oprávneného na vykonanie exekúcie a exekučným titulom a ich súlad so zákonom ako základných podmienok vedenia exekučného konania a vykonania exekúcie.
Exekučný titul (§ 41 EP) je v zmysle ust. § 44 ods.2 EP jednou z podstatných podmienok vedenia exekučného konania a vykonania exekúcie, na ktorej existenciu musí exekučný súd zo svojej úradnej povinnosti (§ 103 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov -„OSP“ v spojení s § 251 ods.4 OSP, § 44 ods.2, § 58 ods.1 EP a v danom prípade vo vzťahu k exekučnému titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok i ust. § 45 ods.2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov - „ZRK“ v znení účinnom do 31.12.2014) prihliadať kedykoľvek počas konania (k tomu i uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 165/2011) a ktorej nesplnenie zakladá dôvod pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a zastavenie exekučného konania resp. zastavenie exekúcie i bez návrhu (v prípade, ak predtým súd, tak ako v prejednávanej exekučnej veci, už poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie - § 57 ods.1 písm. a/ príp. písm. g/ EP, § 58 ods.1 EP).
Požiadavka preskúmania „súladu so zákonom“ v ust. § 44 ods.2 EP (a kedykoľvek počas konania, ako je vyššie uvedené) osobitne vo vzťahu k exekučnému titulu, ktorým je vykonateľný rozhodcovský rozsudok podľa § 41 ods.2 písm. d/ EP, vydaný v konaní upravenom podľa cit. osobitného predpisu - ZRK, nevyhnutne predpokladá, v spojení s právnou úpravou v ust. § 45 ZRK (podľa právneho stavu účinného od 01.01.2015 exekučný súd aplikuje toto ustanovenie ZRK ako predpis upravujúci postup exekučného súdu v tzv. spotrebiteľských exekučných veciach v zmysle prechodného ust. § 243d ods.1 EP), oprávnenie a súčasne úradnú povinnosť exekučného súdu preskúmať takýto exekučný titul a jeho vykonateľnosť po stránke formálnej i materiálnej, vrátane hmotnoprávneho posúdenia výroku rozhodcovského rozsudku a ním priznaného plnenia z hľadísk právnej prípustnosti, objektívnej možnosti a súladu s dobrými mravmi, pričom exekučný súd nevyhnutne nie je bezvýhradne viazaný doložkou o právoplatnosti a vykonateľnosti, ktorou predložený exekučný titul vybavil príslušný rozhodcovský súd, ani nie je viazaný tým, ako sa s otázkou svojej právomoci prejednať spor v rozhodcovskom konaní na základe posúdenia konkrétnej zmluvy vysporiadal príslušný rozhodcovský súd. Takéto konštatovania o aplikácii cit. právnej úpravy exekučný súd opiera tiež o právne názory, opakovane uvádzané Najvyšším súdom Slovenskej republiky pri rozhodovaní v obdobných veciach, napr. v uzneseniach sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, sp. zn. 3 MCdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011, sp. zn. 6 Cdo 105/2011 zo dňa 10.10.2012, či sp. zn. 7 Cdo 48/2013 zo dňa 08.11.2013 a v iných, podporené i názorom prezentovaným Ústavným súdom Slovenskej republiky (napr. v rozhodnutiach vo veciach sp. zn. I. ÚS 203/2011, sp. zn. II. ÚS 417/2011, sp. zn. I. ÚS 410/2012 alebo IV. ÚS 456/2012). Na takýto postup exekučného súdu nemá vplyv ani nečinnosť dotknutého účastníka - spotrebiteľa vo vzťahu k jeho právnej možnosti namietať proti existencii alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy postupom a v lehotách upravených ZRK ako osobitným predpisom (tu súd odkazuje v podrobnostiach napr. na uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 5 Cdo 230/2011 zo dňa 18.9.2012, publikované i v Zbierke rozhodnutí a stanovísk pod č. R 68/2013), pričom nadväzne exekučný súd dodáva a zdôrazňuje - z hľadiska aplikácie princípu „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“) exekučným súdom v exekučnom konaní - práve potrebu rozlíšenia, či rozhodcovské konanie sa týkalo sporu zo spotrebiteľského, alebo z iného právneho vzťahu (k tomu zas v podrobnostiach odkazuje na uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 6 ECdo 3/2013 zo dňa 12.02.2014).
V rozhodnom čase uzavretia predloženej úverovej zmluvy bol účinný zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (neskôr nahradený zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinným v jednotlivých častiach čl. I od 11.6.2010, resp. 01.01.2011), ktorý zákon je osobitnou právnou úpravou pre právne vzťahy zo spotrebiteľských úverov, majúcou prednosť pred inak všeobecnou právnou úpravou úverovej zmluvy v §§ 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov („Obch. zák.“). Citovaná osobitná úprava spotrebiteľských úverov nevylučuje aplikáciu, naopak dopĺňa ďalej citovanú všeobecnú právnu úpravu ochrany spotrebiteľa pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy, prostredníctvom ktorej už pred 01.01.2008 Slovenská republika plnila záväzok prijatý z titulu svojho vstupu do Európskej únie náležite transponovať do svojho právneho poriadku smernice EÚ a v aplikačnej praxi napĺňať ich ciele, v tomto prípade konkrétne vo vzťahu k Smernici Rady ES 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (súd obdobne ďalej na podporu svojich záverov primerane odkazuje na závery vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5 MCdo 20/2009 a tiež v rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27.01.2011 vo veci sp. zn. 6Co/95/2010). V čase uzavretia predloženej zmluvy menovite išlo o všeobecnú právnu úpravu ochrany spotrebiteľa prostredníctvom zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ktorý s účinnosťou od 01.7.2007 nahradil predchádzajúcu právnu úpravu v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov) v rámci všeobecného ust. § 3 ods.3, zaručujúceho každému spotrebiteľovi právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, v spojení s právnou úpravou spotrebiteľských zmlúv v ust. §§ 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov („Obč. zák.“). Pojmové vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy v cit. právnej úprave pritom nie je vymedzením osobitného zmluvného typu (ako napr. zmluva o úvere), ale širším všeobecným vymedzením druhu zmluvy, ktorú ako jedna zo zmluvných strán uzatvára spotrebiteľ, ktorému z tohto titulu ako právom uznanej slabšej zmluvnej strane patrí zvýšená ochrana v jeho súkromnoprávnom vzťahu k dodávateľovi v duchu a v rámci všeobecne záväznej právnej úpravy ochrany spotrebiteľa ako predmetu verejného záujmu štátu, dopadajúcej bez výnimky na všetky právne vzťahy zo spotrebiteľských zmlúv.
Exekučný súd tak posúdil právny vzťah medzi účastníkmi, vyplývajúci z predloženej zmluvy o úvere odlišne ako rozhodcovský súd, ktorý (v zmysle odôvodnenia cit. rozhodcovského rozsudku) na tento právny vzťah neaplikoval v tom čase účinnú citovanú osobitnú právnu úpravu o spotrebiteľských úveroch, ale výlučne všeobecnú úpravu úverovej zmluvy podľa §§ 497 a nasl. Obch. zák.
Dojednanie rozhodcovskej zmluvy v právnom vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom zo spotrebiteľskej zmluvy - nie je pritom z hľadiska ust. § 4 ods.1 ZRK rozhodujúce, či vo forme osobitnej („samostatnej“) rozhodcovskej zmluvy, alebo vo forme rozhodcovskej doložky v (spotrebiteľskej) zmluve (ako v tejto konkrétnej veci, v rámci všeobecných podmienok ako súčasti zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru) - je prostriedkom úpravy podmienok výkonu práv a povinností zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy, predstavuje preto nevyhnutne súčasť podmienok konkrétneho spotrebiteľského vzťahu, založeného konkrétnou spotrebiteľskou zmluvou, tzn. tak ako v posudzovanej veci spojená s určeným zmluvným vzťahom (§ 3 ods.1 ZRK). Na základe podmienok dojednaných v rozhodcovskej zmluve podľa §§ 3 a nasl. ZRK založil i rozhodcovský súd svoju právomoc a príslušnosť prejednať a rozhodnúť vo veci cit. rozhodcovským rozsudkom.
Rozhodcovská zmluva (doložka) preto v danom prípade v rámci ex offo skúmania podmienok exekučného konania a v ich rámci osobitne súladu predloženého rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu so zákonom v zmysle § 44 ods.2 EP v spojení s § 45 ZRK podlieha rovnako ex offo obsahovej súdnej kontrole i z hľadiska zakázaných (§ 53 ods.1 Obč. zák.) neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve v zmysle §§ 52 a nasl. Obč. zák., demonštratívne (príkladmo) uvedených v nadväznosti na čl. 3 Smernice a prílohu Smernice k podmienkam uvedených v čl. 3 ďalej v ust. § 53 ods.4 Obč. zák. (v rozhodnom čase uzavretia posudzovanej rozhodcovskej zmluvy - doložky, z ktorej odvodil svoju právomoc rozhodcovský súd, menovite v ust. § 53 ods.4 písm. r/ a v bode 1, písm. q/ prílohy Smernice), okrem iných i takých, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne arbitrážou (v rozhodcovskom konaní).
Za neprijateľné (nekalé) zmluvné podmienky Obč. zák. v tzv. generálnej klauzule v ust. § 53 ods.1 (v nadväznosti na čl. 3 Smernice) považuje také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, okrem prípadu, ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými i keď mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, nemohol však ovplyvniť ich obsah - s tým, že zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané, ak dodávateľ nepreukáže opak (čl. 3 ods.2 Smernice, ust. § 53 ods.3 Obč. zák.).
Predloženú rozhodcovskú zmluvu vo forme rozhodcovskej doložky vo všeobecných podmienkach ako súčasti uzavretej (spotrebiteľskej) zmluvy o úvere exekučný súd po jej preskúmaní považuje za štandardnú (formulárovú) - pripravenú oprávneným ako dodávateľom (veriteľom) zo spotrebiteľského zmluvného záväzkového vzťahu v takom istom znení v obdobných právnych vzťahoch s inými svojimi zmluvnými partnermi, spotrebiteľmi (ako je súdu známe z rozhodovacej činnosti vo veciach toho istého oprávneného), s ktorou hoci povinný ako spotrebiteľ (dlžník z úveru) mal možnosť oboznámiť sa pred jej podpísaním, nemohol však reálne ovplyvniť jej obsah. Uvedený záver súdu o charaktere zmluvnej podmienky (rozhodcovskej zmluvy) ako individuálne nedojednanej v zmysle vyššie cit. právnej úpravy podtrhuje v tomto prípade veriteľom zvolená forma dojednania rozhodcovskej zmluvy - doložky, stiesnenej a ukrytej v rámci množstva iných, podrobne, neprehľadným spôsobom formulovaných a veľmi drobným písmom napísaných podmienok vo všeobecných podmienkach oprávneného k uzatváranej úverovej zmluve na vopred pripravenom formulári, používanom pre všetkých jeho zmluvných partnerov - spotrebiteľov v obdobných prípadoch, s predmetom zameraným na dojednanie podmienok poskytovania predmetu plnenia dodávateľa, splývajúcej s množstvom týchto ostatných dodávateľom vopred naformulovaných podmienok. Takýto návrh zmluvy, vrátane všeobecných podmienok a v ich rámci i rozhodcovskej doložky, predložil oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi v čase, keď medzi nimi prirodzene nejestvoval žiadny spor z ich ešte len uzatváraného právneho vzťahu zo zmluvy o úvere, ale uzavretím zmluvy, vrátane všeobecných podmienok ako jej deklarovanej súčasti, dodávateľ podmieňoval uspokojenie požiadavky (dopytu) spotrebiteľa na poskytnutie konkrétneho plnenia dodávateľom (úveru). Povinný ako spotrebiteľ mal reálne možnosť takto dodávateľom pripravený návrh zmluvy, tobôž všeobecných podmienok k zmluve, len ako celok prijať alebo odmietnuť.
Konkrétne podmienky takejto individuálne nedojednanej formulárovej zmluvy (ako prvej z charakteristík definujúcich neprijateľnú zmluvnú podmienku) následne súd podrobil preskúmaniu z hľadiska zostávajúcich charakteristík neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle generálnej klauzuly podľa ust. § 53 ods.1 Obč. zák. v nadväznosti na čl. 3 Smernice, tzn. či takéto podmienky nespôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán a ak áno, či táto nerovnováha nie je v neprospech spotrebiteľa.
Oprávnený ako veriteľ rozhodcovskú zmluvu - vo forme rozhodcovskej doložky v rámci množstva ďalších ním naformulovaných podmienok v zmluve a vo všeobecných podmienkach sám, bez iniciatívy druhej zmluvnej strany pripravil, koncipoval jej podmienky vo vzťahu k (hlavnej, spotrebiteľskej) zmluve o úvere a predložil ju na pripravenom formulári povinnému ako dlžníkovi súčasne s uzavretím zmluvy o úvere. Už tieto okolnosti predloženia návrhu rozhodcovskej zmluvy a jej uzavretia dostatočne osvedčujú, ktorá zo zmluvných strán bola tou stranou, ktorá mala záujem na jej uzavretí. Uvedenému potom zodpovedá i znenie takto predloženej rozhodcovskej zmluvy (doložky), ktorej uzavretie si nevymienil (osobitne, individuálne nevyjednal) dlžník - spotrebiteľ, ktorej obsah a podmienky zakladajú reálne značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v spotrebiteľskom vzťahu a to nepochybne v prospech veriteľa a v neprospech dlžníka - spotrebiteľa. I keď rozhodcovská zmluva (doložka) okrajovo deklaruje alternatívu spočívajúcu v možnosti riešenia sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich so zmluvou o úvere tak v rozhodcovskom konaní, ako aj v súdnom konaní, v skutočnosti je takáto alternatíva z hľadiska jej uplatnenia tou - ktorou stranou zmluvného vzťahu len zdanlivá. Súd pritom vychádza z okolností uzavretia takejto rozhodcovskej zmluvy (doložky), uzavretej na riešenie sporov z určeného zmluvného vzťahu - zo (spotrebiteľskej) zmluvy o úvere. Je charakteristické a prirodzené pre takéto zmluvy (ktorých predmetom je na jednej strane záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky vo forme úveru - ktorý záväzok veriteľ úplne plní spravidla bezprostredne po uzavretí zmluvy, oproti záväzku dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky spolu s úrokom - plnenie ktorého záväzku dlžníka nasleduje až po splnení záväzku veriteľa a je naopak spravidla rozvrhnuté na dlhšie
časové obdobie prostredníctvom dohodnutých splátok), že pravidelným predmetom vymáhania nárokov zo (spotrebiteľských) zmlúv o úveroch sú návrhy veriteľov proti dlžníkom na peňažné plnenie (vrátenie úveru spolu s príslušenstvom) a nie naopak (k tomu súd na podporu svojich záverov v podrobnostiach odkazuje i na závery formulované v odôvodnení uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 60/2011 zo dňa 19.5.2011 a v odôvodnení uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16CoE 271/2013 zo dňa 10.12.2013 v obdobných exekučných právnych veciach). Jednostranné uskutočnenie výberu rozhodcovského konania ako jednej z alternatív riešenia sporov žalobcom (ako už je uvedené, je ním pravidelne veriteľ) zakladá za podmienok uvedených v ust. § 106 OSP procesnú prekážku pre súčasné prejednanie tej istej veci všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní podľa tretej časti OSP a druhá strana (dlžník - spotrebiteľ) by tak v dôsledku takto dojednaných podmienok rozhodcovskej zmluvy nemal žiadnu „možnosť“, ale bol by nútený podrobiť sa procedúre rozhodcovského konania, naviac pred veriteľom vopred vybraným (naformulovaným v pripravenej rozhodcovskej doložke) rozhodcovským súdom a v ňom vydanému rozhodcovskému rozsudku. Takto nakoniec i postupoval oprávnený ako veriteľ i v predmetnej veci.
Faktický stav rovnováhy či nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán predmetnej rozhodcovskej zmluvy (doložky) z hľadiska vyššie citovanej súdom aplikovanej právnej úpravy a v nadväznosti na vyššie uvedené dôvody ilustruje i názor právnej vedy: „Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu ´vnúti´ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami“ (N. H.: Štandardné zmluvy, vyd. F. Č.Ě. - citované z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 60/2011).
Rozhodcovské konanie podľa ZRK na rozdiel od občianskeho súdneho konania podľa OSP nie je konaním verejnoprávnym, vedeným príslušným súdom ako orgánom verejnej (súdnej) moci, ale konaním vedeným pred súkromným (rozhodcovským) súdom, ktorého právomoc prejednať a rozhodnúť vec má byť za podmienok upravených v ZRK založená na základe slobodne a autonómne prejavenej vôle strán v rozhodcovskej zmluve (k tomu i uznesenie Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 174/02 zo dňa 15.7.2002). Výsledkom takéhoto (svojou povahou súkromnoprávneho) rozhodcovského konania je však vykonateľné rozhodnutie, vynútiteľné a vymáhateľné vo verejnoprávnom konaní podľa EP, pod autoritou exekučného súdu. Preto je také dôležité skúmanie obsahu, podmienok rozhodcovskej zmluvy (doložky) a okolností jej uzavretia, obzvlášť potom v exekučných veciach za účasti spotrebiteľov, ako účastníkov požívajúcich v zmysle relevantnej vyššie citovanej právnej úpravy komunitárneho práva (EÚ) a vnútroštátnej zvýšenú právnu ochranu. Hoci táto právna úprava, vrátane ZRK, rozhodcovské konanie ako prostriedok právnej ochrany veriteľov - dodávateľov a ich nárokov voči dlžníkom - spotrebiteľom úplne nevylučuje, poznatky doterajšej vlastnej rozhodovacej činnosti v spojení s poznatkami o rozhodovacej činnosti iných všeobecných súdov v Slovenskej republike, Ústavného súdu Slovenskej republiky i rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie oprávňujú konajúci súd k vysloveniu záveru, že súčasná prax v hojnom rozsahu veriteľmi využívaného inštitútu rozhodcovského konania ako prostriedku vymáhania peňažných nárokov veriteľov voči dlžníkom - spotrebiteľom zo spotrebiteľských zmlúv sa z hľadiska cieľov Smernice a na jej základe prijatých ostatných vnútroštátnych predpisov o ochrane spotrebiteľa neosvedčuje, naopak takáto prax v skutočnosti sleduje obchádzanie ich dôsledného uplatňovania. Súdu z jeho rozhodovacej činnosti nie je známy žiadny prípad, v ktorom by pravidelne veriteľom vopred vybraný súkromnoprávny rozhodcovský orgán v celom rozsahu nevyhovel návrhu, ktorý mu predložil veriteľ v spore proti dlžníkovi - spotrebiteľovi napr. z dôvodu zistenia neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej zmluve a dôsledného uplatňovania predpisov prijatých na ochranu spotrebiteľa a to i v prípadoch, keď sú práva spotrebiteľa z hľadiska relevantnej všeobecne záväznej právnej úpravy očividne a značne porušované (bez toho, aby vzhľadom na predmet a dôvody tohto rozhodnutia súd na tomto mieste uviedol ďalšie podrobnosti, obmedzujúc sa len na konštatovanie skôr zmieneného neopodstatneného odmietnutia aplikácie predpisov na ochranu spotrebiteľa a založenia právomoci rozhodcovského súdu, ako i priznania veriteľom uplatneného plnenia na nekalých podmienkach dojednaných v spotrebiteľskom právnom vzťahu) uvádza, že nie inak je tomu i v prípade v tejto veci predloženého exekučného titulu. Ako je súdu známe, s obdobnými poznatkami ohľadom problémov týkajúcich sa implementácie a uplatňovania právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa v Slovenskej republike a obavami týkajúcimi sa transpozície a uplatňovania Smernice sa obrátila na Stále zastúpenie Slovenskej republiky pri Európskej únii i Európska komisia listom zo dňa 25.4.2013 (vo veci Výzva - Porušenie č. 2012/4165).
Dojednanie v cit. formulárovom texte rozhodcovskej zmluvy (doložky) v tejto posudzovanej veci o jednostrannom výbere jednej z alternatív riešenia sporov žalobcom, ktorým, ako je už uvedené je v takýchto prípadoch pravidelne veriteľ, ktorý, zjavne vychádzajúc z tohto predpokladu vopred sám jednostranne uskutočnil i výber rozhodcovského súdu, je tak podľa názoru exekučného súdu dojednaním, ktoré zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v spotrebiteľskom vzťahu a to v neprospech spotrebiteľa, sledujúce bez akýchkoľvek pochybností oslabenie jeho pozície v právnom vzťahu, obmedzenie či dokonca znemožnenie využitia účinných právnych prostriedkov na ochranu jeho práv a právom chránených záujmov, obchádzanie cit. všeobecne záväznej právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa a v konečnom dôsledku obmedzujúce ho v realizácii jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu, zaručeného v čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení. Rovnako nie sú pochybnosti, že takýto výkon práva veriteľa v právnom vzťahu proti dlžníkovi - spotrebiteľovi, ako právom uznanej „slabšej strane“, odporuje i dobrým mravom (§ 3 ods.1 Obč. zák.) a nepožíva preto právnu ochranu (k tomu i uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 55/2011 z 24.02.2011).
Súd zdôrazňuje, že dlžník - spotrebiteľ vstupoval do právneho vzťahu s veriteľom s cieľom získať peňažné prostriedky vo forme úveru. I z vyššie uvedených dôvodov o odlišnosti zabezpečenia práv a právom chránených záujmov spotrebiteľov v súkromnoprávnom rozhodcovskom konaní a vo verejnoprávnom občianskom súdnom konaní súd nenachádza žiadny dôvod, pre ktorý by mal mať spotrebiteľ záujem, aby súčasne so (spotrebiteľskou) zmluvou o úvere uzatváral v rámci všeobecných podmienok k nej i rozhodcovskú zmluvu. Uzavretie takejto zmluvy (doložky) si nepochybne sám nevymienil a nevyjednal. Naopak, záujem na uzavretí rozhodcovskej zmluvy rovnako bez akýchkoľvek pochybností bol a to výlučne na strane dodávateľa. Bol to on, kto tak v prípade konkrétneho spotrebiteľa, ako aj ostatných svojich zmluvných partnerov - spotrebiteľov, im súčasne pri uzatváraní zmluvy o úvere predložil na vopred pripravenom formulári okrem iných i v rámci všeobecných podmienok k zmluve ukrytú a s ostatnými podmienkami splývajúcu rozhodcovskú zmluvu (doložku), ktorou vzhľadom i na jej obsah vonkoncom nesledoval nastolenie rovnováhy v právnom vzťahu zmluvných strán, ale sledoval výlučne svoj záujem, prostredníctvom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky) pre prípad vymáhania dlhu zo zmluvy o úvere reálne znemožniť dlžníkovi - spotrebiteľovi obhajovať svoje práva a právom chránené záujmy v občianskom súdnom konaní a prinútiť ho podrobiť sa súkromnoprávnemu rozhodcovskému konaniu pred veriteľom vopred jednostranne určeným rozhodcovským súdom, systematicky i takýmto spôsobom usilujúc o obchádzanie predpisov o ochrane spotrebiteľa.
Právna úprava ochrany spotrebiteľa je založená na prezumovanom „znevýhodnenom postavení spotrebiteľa v právnom vzťahu s dodávateľom, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah“ (citované z uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 60/2011 zo dňa 19.5.2011, k tomu súd ďalej odkazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-472/10, B. F. B. a tiež rozsudok Oceáno Grupo Editorial SA, v spojených veciach C-240/98 až C-244/98).
„Cieľ Článku 6 Smernice, ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nečestné podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nečestnej povahe takých podmienok. V sporoch, kde zahrnuté sumy sú často obmedzené, môžu byť právnické poplatky vyššie než vložená čiastka, čo môže spotrebiteľa odradiť, aby napadol použitie nečestnej podmienky. V počte členských štátov procedurálne predpisy umožňujú jednotlivcom brániť sa v takých konaniach a je reálne riziko, že spotrebiteľ kvôli neznalosti práva nespochybní podmienku prednesenú proti nemu. Z toho vyplýva, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť podmienky tohto druhu na svoj vlastný návrh“ (citované z rozsudku Oceáno Grupo Editorial SA).
Za daných okolností uzavretia konkrétnej rozhodcovskej zmluvy (doložky) a vychádzajúc z vyššie opísanej koncepcie a cieľov právnej úpravy na ochranu spotrebiteľa ako „slabšej strany“, nie je na mieste ani odkazovať prípadne na nedostatok jeho „bdelosti“ v čase a v situácii, keď strany v čase pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tzn. v čase, keď sa spotrebiteľovi dostalo požadovaného plnenia od veriteľa a ešte predtým, ako by sám začal splácať svoj dlh a ako by reálne mohlo dôjsť k sporu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v dôsledku neplnenia záväzku dlžníka splácať úver. Naopak, na
východiskách a koncepcii právnej úpravy o ochrane spotrebiteľa je založený názor súdu, že priemerný spotrebiteľ nemá na rozdiel od dodávateľa dostatok informácií a znalostí, aby v skutočnosti dokázal venovať dostatočnú pozornosť množstvu všetkých dodávateľom podrobne naformulovaných podmienok zmluvného vzťahu, v danom prípade v rámci všeobecných podmienok, tobôž predvídať a posúdiť dôsledky uzavretia dodávateľom pripravenej rozhodcovskej zmluvy - doložky vo vopred pripravenej formulárovej podobe na možné situácie v neskoršom priebehu spotrebiteľského právneho vzťahu, rozlíšiť medzi stupňom právnej ochrany, ktorý mu poskytuje občianske súdne konanie a konanie pred rozhodcovským súdom (spôsob riešenia sporov v arbitráži je pritom vhodný a charakteristický pre dva rovnocenné subjekty, predovšetkým na oboch stranách vystupujúce podnikateľské v obchodno- právnych vzťahoch) a nepadnúť tak nakoniec do takýmto spôsobom dodávateľom pripravenej pasce. Prípadnému opaku v konkrétnej veci nenasvedčuje ani znenie predloženej rozhodcovskej doložky, ani oprávnený opak nepreukázal dodatočne v tomto exekučnom konaní. „Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.“ (citované z uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20CoE/7/2015, k tomu tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6MCdo 9/2012).
Súd na podporu svojich záverov, použitého výkladu a aplikácie vyššie citovanej právnej úpravy, v súlade s účelom Smernice v podrobnostiach odkazuje i na niektoré ďalšie rozhodnutia z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, okrem už citovaného rozsudku Oceáno Grupo Editorial SA, v spojených veciach C-240/98 až C-244/98 (k systému ochrany v Smernici, založenom na idei, že spotrebiteľ je v slabom postavení voči dodávateľovi vo veci práva vyjednávať a jeho úrovne znalostí, k ex offo skúmaniu nekalosti zmluvných podmienok súdom), najmä na rozsudok S. W. W. H., vo veci C-168/05, obdobne rozsudok Pannon GSM Zrt., vo veci C-243/08, rozsudok Asturcom Telecomunicaciones SL, vo veci C-40/08 a primerane tiež rozsudok Pohotovosť s.r.o., vo veci C-76/10 (k ex offo skúmaniu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy súdom z hľadiska nekalosti zmluvných podmienok a k zdržaniu sa uplatnenia nekalej zmluvnej podmienky), vo vzťahu k otázke neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2 Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011, sp. zn. 6 ECdo 3/2013 zo dňa 12.02.2014, vo veci sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16.01.2013 a vo veci sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012, tiež uznesenie Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn. 10CoE/34/2014 zo dňa 30.5.2014 (tu i k otázke nedodržania písomnej formy dojednania rozhodcovskej zmluvy prostredníctvom jej zakomponovania vo všeobecných podmienkach), uznesenie Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 6CoE/269/2012 zo dňa 31.01.2013 (vrátane tam uvedených odkazov na ďalšiu judikatúru) a v obdobných exekučných veciach vedených tým istým oprávneným ďalej tiež na právne závery uvedené napr. v uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 42CoE/233/2011 zo dňa 15.02.2012 alebo Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 24CoE/125/2012 zo dňa 30.5.2013.
Z dôvodov uvedených v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto uznesenia exekučný súd prijal záver, že citovaná rozhodcovská zmluva, dojednaná medzi účastníkmi v spotrebiteľskom právnom vzťahu, obsahuje neprijateľné podmienky v zmysle ust. § 53 ods.1 Obč. zák. a čl. 3 Smernice, s právnym dôsledkom ich absolútnej neplatnosti v zmysle ust. § 53 ods.5 v spojení s § 39 Obč. zák. Pretože ide o podmienky, ktoré mali založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a rozhodnutie v spore medzi veriteľom a dlžníkom - spotrebiteľom a na základe ktorých podmienok vec i prejednal Stály rozhodcovský súd Komerčnej rozhodcovskej spoločnosti, a.s. a rozhodol rozhodcovským rozsudkom sp. zn. KRS/670/2010 zo dňa 25.10.2010, citovaný rozsudok v dôsledku exekučným súdom konštatovanej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy (doložky) a z toho vyplývajúceho dôsledku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie veci v rozhodcovskom konaní podľa ustanovení ZRK nemohol dosiaľ nadobudnúť právne účinky vykonateľného rozhodnutia rozhodcovského súdu, ako exekučného titulu podľa § 41 ods.2 písm. d) EP (k tomu i uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 1/2012 z 21.3.2012).
Pretože tak exekučný súd preskúmaním podmienok exekučného konania v rámci svojej právomoci podľa § 44 ods.2 EP v spojení s § 58 ods.1, §§ 3 až 5 a § 45 ods.1 písm. b) a ods.2 ZRK v spojení s § 243d ods.1,2 EP (analogicky vo vzťahu k ust. § 40 ods.1 písm. a/ ZRK - keďže rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemohla byť, vzhľadom na absenciu platnej rozhodcovskej zmluvy, predmetom rozhodcovského konania) dodatočne zistil nedostatok (neexistenciu) na exekúciu
spôsobilého exekučného titulu, ako jednej z podstatných podmienok exekučného konania v zmysle ust. § 39 ods.2 EP v spojení s ust. § 41 ods.2 písm. d) EP, i bez návrhu procesným postupom podľa ust. 58 ods.1 EP v spojení s § 45 ods.2 a vyššie cit. ustanovení ZRK, z dôvodu podľa ust. § 57 ods.1 písm. a) EP (absencia vykonateľného rozhodnutia ako exekučného titulu) exekúciu prvým výrokom tohto uznesenia zastavil.
Rozhodnutie exekučného súdu je založené na závere o neprijateľnosti a preto neplatnosti dojednania rozhodcovskej zmluvy v spotrebiteľskom právnom vzťahu, s následkom nedostatku právomoci rozhodcovského súdu na prejednanie veci a preto neexistencie riadneho exekučného titulu a to bez toho, aby sa z týchto dôvodov exekučný súd zaoberal preskúmaním vecného obsahu cit. rozhodcovského rozsudku a ním priznaného plnenia z hľadiska objektívnej možnosti, právnej dovolenosti a súladu s dobrými mravmi v zmysle ust. § 45 ods.1 písm. c) ZRK v spojení s § 243d ods.1,2 EP.
Právny rámec rozhodovania o trovách prvým výrokom tohto uznesenia zastavenej exekúcie je daný ust. § 200 ods.5, § 203 ods.1 EP v spojení s ust. §§ 196 - 199 EP a príslušnými ustanoveniami vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších predpisov.
Predpokladom priznania náhrady trov konania (exekúcie) účastníkom a súdnemu exekútorovi je ich návrh na priznanie náhrady trov (§ 151 ods.1 v spojení s § 251 ods.4 OSP). Súdny exekútor na výzvu súdu žiadne trovy exekúcie postupom podľa §§ 196 a nasl. EP nešpecifikoval, s odôvodnením, že tieto boli v priebehu exekúcie už uhradené. Súd tak druhým výrokom tohto uznesenia rozhodol v súlade s takýmto návrhom súdneho exekútora a náhradu trov exekúcie mu nepriznal.
Vzhľadom na okolnosti a dôvod zastavenia exekúcie v zmysle tohto uznesenia nie sú splnené podmienky v zmysle citovanej právnej úpravy ani na prípadné priznanie náhrady trov vzniknutých v priebehu exekúcie oprávnenému, ani povinnej, neskúmajúc za daných okolností, vrátane absencie návrhu niektorého z účastníkov na náhradu trov exekúcie existenciu dôvodov na prípadné zaviazanie niektorého z nich povinnosťou náhrady trov exekúcie za podmienok ust. § 197 ods.1 EP resp. § 203 ods.1,2 a 3 EP navzájom i vo vzťahu k súdnemu exekútorovi.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu v oboch jeho výrokoch I/ a II/, ktorými súd rozhodol o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie, j e prípustné odvolanie ku Krajskému súdu v Žiline, do 15 dní odo dňa jeho doručenia na podpísanom súde (§ 201, § 204 ods. 1 OSP, § 202 ods.2 OSP v spojení s § 58 ods.5 a 6 EP v znení účinnom do 31.10.2013, v spojení s § 243b ods.1 EP). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 OSP - z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods.1 OSP). Odvolanie možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 205 ods.2 OSP. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods.3 OSP).
Podľa § 205 ods.2 OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Lehota na plnenie začína plynúť od doručenia uznesenia; jej uplynutím je uznesenie vykonateľné. Ak nebola v uznesení uložená povinnosť na plnenie, je uznesenie vykonateľné, len čo bolo doručené, a ak netreba doručovať, len čo bolo vyhlásené alebo vyhotovené. Ak je uznesenie podľa zákona alebo
podľa rozhodnutia súdu vykonateľné až po právoplatnosti, plynie lehota na plnenie až od právoplatnosti uznesenia (§ 171 ods.1,2 a 3 OSP).