Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/587/2015

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: D. A., nar. XX. W. XXXX, bytom N. L. XXX, zast. advokátkou: JUDr. PhDr. Jaroslava Balážiová, Trnava, Dolné Bašty 2, proti odporkyni: Y. A., nar. XX. L. XXXX, bytom ako navrhovateľ, zast. advokátom: JUDr. Miloš Chrenko, Trnava, Hlavná 25, o zrušenie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní odporkyne proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 22. mája 2015 č. k. -243 takto

rozhodol:

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov prvostupňového konania m e n í tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania.

Odporkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napádaným uznesením súd prvého stupňa uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do rúk jeho „právneho zástupcu“ (stručnejšie a aj presnejšie len „advokátky“ - pozn. odvolacieho súdu) náhradu trov „právneho zastúpenia“ a „konania za zaplatený súdny poplatok“ sumami 5.118,56 eur a 883,75 eur (tu správne len „konania v sume 5.118,56 eur na trovách právneho zastúpenia a v sume 883,75 eur na iných trovách“), všetko do 3 dní od právoplatnosti uznesenia a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (tu rozumej odvolacieho konania vo veci samej, skončeného rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 18. marca 2015 č. k. -233). Rozhodol tak potom, čo najskôr uznesením zo 16. januára 2012 č. k. -109 došlo k čiastočnému zastaveniu konania (v časti požiadavky na zaplatenie 663,88 eur), následne uznesením z 28. mája 2012 č. k. -114 k pripusteniu zmeny návrhu (opustením pôvodnej požiadavky na zaplatenie 29.459,60 eur a jej nahradením novou na zrušenie podielového spoluvlastníctva), do tretice uznesením z 3. augusta 2012 č. k. -121 k zastaveniu konania o vzájomnom návrhu odporkyne na určenie vlastníckeho práva (presnejšie práva podielového spoluvlastníctva účastníkov) a napokon rozsudkom z 26. februára 2014 (časťou odôvodnenia uznesenia mylne označovaným aj za rozsudok z roku 2009) č. k. -205 k zrušeniu podielového spoluvlastníctva účastníkov k nehnuteľnostiam bližšie identifikovaným prvým čiastkovým výrokom rozsudku (inak k bytu a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu v obci a katastrálnom území N. L., ďalej tiež len „sporné nehnuteľnosti“), k prikázaniu sporných nehnuteľností do výlučného vlastníctva odporkyne, k uloženiu odporkyni povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 28.550 eur do 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku, k zastaveniu konania v časti požiadavky navrhovateľa na zaplatenie mu 245,72 eur a k vyhradeniu rozhodnutia o trovách konania samostatnému uzneseniu (majúcemu sa vydať po právoplatnosti rozsudku) a čo tunajší odvolací súd už vyššie spomenutým rozsudkom na odvolanie odporkyne rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej potvrdil a vyslovil, že o trovách konania rozhodne súd prvého stupňa. Napádané uznesenie (predstavujúce ono samostatné uznesenie o trovách konania) odôvodnil v časti trov prvostupňového konania právne ust. a ( č. 99 /1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a , vyhlášky č. v znení neskorších zmien a

doplnení (tzv. advokátska tarifa), čiastočne citovanej v znení účinnom od 1. januára 2009 a čiastočne od 1. júna 2010; vecne potom nad rámec už vyššie priblíženej genézy konania a uplatnenia navrhovateľom požiadavky na náhradu trov konania sumami 6.631,98 eur na trovách právneho zastúpenia a v sume 883,75 eur na iných trovách prakticky záverom o práve navrhovateľa na plnú náhradu trov konania, keď „posúdenie predmetu sporu a presné stanovenie primeranej náhrady určenej pre navrhovateľa od odporcu“ (?) „bolo závislé od znaleckého posudku a úvahe súdu“, avšak náhrada na právnej službe advokátky prislúchala len v sume 5.118,56 eur. Popri uvedení rozpisu honorovateľných úkonov právnej služby a im zodpovedajúcich odmien, resp. náhrad konštatoval, že v jednom prípade (u úkonu reprezentovaného účasťou na pojednávaní 14. septembra 2010) nepatrila celá, ale len štvrtinová odmena (pre odročenie pojednávania bez prejednania veci) a v ďalších dvoch (u písomného oznámenia zo 4. mája 2011 a u účasti na pojednávaní 5. novembra 2012) nepatrila odmena (náhrada) vôbec (pre nepodraditeľnosť podania pod žiaden z úkonov predpokladaných advokátskou tarifou a neuskutočnenie žiadneho pojednávania v termíne uvádzanom vo vyčíslení požadovanej náhrady).

Proti takémuto uzneseniu len v časti trov prvostupňového konania podala včas odvolanie iba odporkyňa, domáhajúc sa jeho zmeny rozhodnutím o nedostatku práva žiadneho z účastníkov konania na náhradu jeho trov. Namietala de facto vyvodením súdom prvého stupňa z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení i nesprávnym právnym posúdením veci (odvolacie dôvody podľa /c za to, že neobstojí najmä záver o plnom úspechu (resp. len nepatrnom neúspechu) navrhovateľa. Pôvodná požiadavka (až do zmeny návrhu v roku 2012) bola totiž založená na dohode účastníkov o vyporiadaní ich bezpodielového spoluvlastníctva (ďalej len „BSM“), tu sa však ona (odvolateľka) bránila zrušením takejto dohody (pre naplnenie v nej obsiahnutej rozväzovacej podmienky) a pripadnutím sporných nehnuteľností do podielového spoluvlastníctva účastníkov. Práve to ju viedlo i k podaniu vzájomného návrhu, ktorého dôvodnosť (a zároveň nedôvodnosť vlastného návrhu pred jeho zmenou) uznal navrhovateľ zmenou návrhu. Až v štádiu konania po zmene návrhu by tak šlo hovoriť o úspechu navrhovateľa, kým v skoršom konaní to bolo presne naopak. Ak takto navrhovateľovi by mohlo vzniknúť právo na náhradu nanajvýš za samotnú zmenu návrhu a 4 pojednávania po nej (5 úkonov právnej služby) a jej za úkony predchádzajúce zmene návrhu (vyčíslené počtom päť, avšak pri identifikácii odvolaním len štyroch), u každého z účastníkov bolo namieste usudzovať na polovičný úspech i neúspech a otázka náhrady trov konania mala byť posúdená podľa (nie podľa odseku 3), pričom súd prvého stupňa pochybil tiež nerozhodnutím o trovách konania o jej vzájomnom návrhu (hoci tu náhradu požadovala a pre zavinenie zastavenia konania v takejto časti navrhovateľom jej i vzniklo príslušné právo).

Navrhovateľ odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa vec v medziach odvolania odporkyne, teda len v časti uloženia odvolateľke povinnosti na náhradu trov prvostupňového konania (keď v poradí tretí čiastkový výrok uznesenia o nepriznaní navrhovateľovi náhrady trov odvolacieho konania odporkyňa odvolaním nenapadla a aj keby tak hodlala urobiť, chýbalo by jej v tejto časti subjektívne oprávnenie na podanie odvolania, pričom naopak na odvolanie oprávnený navrhovateľ odvolanie nepodal) a to podľa bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že uznesenie v napadnutej časti nemožno považovať za správne predovšetkým pre nie celkom správne (dostatočné) právne posúdenie veci súdom prvého stupňa po právnej stránke, čím bolo v intenciách tejto konkrétnej veci treba rozumieť potrebu stotožnenia sa s tou odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa neustálil celkom korektne, aký bol v prejednávanej veci výsledok konania.

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo a podľa odseku 3 rovnakého paragrafu i zákona (v tomto prípade ustanovenia citovaného už v odôvodnení napádaného uznesenia súdu prvého stupňa) aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Podľa / žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené a podľa odseku 2 vety prvej takéhoto ustanovenia ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Napokon podľa vety prvej navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania; podľa odseku 2 vety prvej a tretej rovnakého ustanovenia súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu a v takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia a podľa navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom; pričom ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví a ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.

Nech aj principiálne nešlo v prejednávanej veci namietať voči tomu, že konečným návrhom sa navrhovateľ domáhal zrušenia podielového spoluvlastníctva účastníkov k sporným nehnuteľnostiam, súd prvého stupňa takémuto jeho návrhu vyhovel a to vrátane prijatia navrhovaného spôsobu vyporiadania zrušeného spoluvlastníctva, pri ktorom sa ani výška sumy náhrady, majúcej sa podľa súdu zaplatiť odporkyňou (ako spoluvlastníčkou preberajúcou predmet zrušeného spoluvlastníctva do výlučného vlastníctva) navrhovateľovi (tomu v pozícii tzv. ustupujúce-ho spoluvlastníka) podstatne nelíšila od tej uvedenej v návrhu (prisúdených 28.550 eur je viac než 99% z požadovaných 28.795,72 eur) a súhrn takýchto okolností by záver o plnom úspechu navrhovateľa či prinajmenšom o jeho len nepatrnom neúspechu a takto aj ďalší záver o vzniku práva na náhradu trov konania na strane tohto účastníka podporoval; súd prvého stupňa tu jednak zjavne opomenul faktor hneď dvojnásobného čiastočného späťvzatia návrhu, najmä ale nevenoval náležitú pozornosť povahe požiadaviek uplatnených návrhom pred jeho zmenou a po nej.

Takto z pohľadu obhájiteľnosti rozhodnutia spôsobom pojatým do napádaného uznesenia tou menej významnou skutočnosťou bolo, že vo vzťahu k pôvodne uplatnenej požiadavke na peňažné plnenie v sume 29.459,60 eur s úrokom z omeškania 0,03% denne (teda 10,95% ročne) od 28. decembra 2008, zníženej už 23. septembra 2009 na tzv. istine o 663,88 eur a na úrokoch z omeškania o 0,016% (na 0,014% denne, teda 5,11% ročne) navrhovateľ vzal späť návrh v časti istiny celkom o 909,60 eur (663,88 + 245,72), okrem toho sa celkom vzdal i požiadavky na prisúdenie mu úrokov z omeškania (k času urobenia zmeny návrhu 9. mája 2012 požadovaných minimálne v sume ďalších 4.837 eur) a bez preukázania správania odporkyne donucujúceho ho k takýmto procesným krokom bolo nutné usúdiť na zavinenie zastavenia konania ním (navrhovateľom) najmenej vo vzťahu k 5.746,60 eurám (906,60 + 4837) z celkových 34.296,60 (29.459.60 + 4837), čiže v rozsahu vyššom než nepatrnom (viac než 16%); ďaleko významnejším bolo však to, že navrhovateľ zmenou návrhu nielenže priznal opodstatnenosť obrany odporkyne voči návrhu pôvodnému (v čom bolo treba prisvedčiť odvolateľke), ale (odhliadajúc tu od vynútenia si i späťvzatia inak dôvodnej vzájomnej žaloby odporkyne o určenie práva podielového spoluvlastníctva účastníkov k sporným nehnuteľnostiam) celkom ustúpil od svojej pôvodnej požiadavky (na plnenie z dohody o vyporiadaní BSM).

Ak potom procesné právo síce zmenu návrhu umožňuje a upravuje i podmienky, za ktorých ju možno pripustiť (za pomoci vymedzenia prekážok, pripusteniu zmeny brániacich), priamo však neupravuje proces rozhodovania o trovách konania v takejto súvislosti (evidentne v dôsledku uvedomovania si zákonodarcom, že rozhodnutím o pripustení zmeny návrhu, ale aj o jej nepripustení ešte konanie nekončí, ale súdu prislúcha ešte rozhodnúť o samotnom návrhu - pod-ľa výsledku rozhodnutia o zmene buď už o návrhu zmenenom alebo naopak o tom pôvodnom - a rozhodovanie o trovách konania tu patrí až konečnému rozhodnutiu), logicky nemôže byť bez významu (popri samotnom výsledku konania) ako pomer požiadaviek uplatnených návrhom pred jeho zmenou a po nej, tak ani časové hľadisko problému (tu rozumej, v akom štádiu konania došlo k zmene návrhu a aký čas tu uplynul na jednej strane od začatia konania do zmeny návrhu a na strane druhej od zmeny návrhu do konečného rozhodnutia vo veci).

Pri samozrejmosti potreby hľadania odpovede na vyššie naznačené otázky len tam, kde v konaní uspeje jeho iniciátor (nakoľko pri konečnom zamietnutí návrhu je - vychádzajúc i z neskorších úvah

- jedno, či a koľkokrát bol tento menený) a hľadaní korektnej odpovede na prvú z nich (otázku pomeru požiadaviek uplatnených návrhom pred zmenou a po nej) nepochybne možno zovšeobecniť, že ak sa požiadavka uplatnená zmeneným návrhom od tej uplatnenej návrhom pôvodným líši len nevýznamne (napr. v rovine korekcie pôvodnej a pre návrh inak nepovinnej právnej argumentácie

iniciátora konania bez zmeny požiadavky na rozhodnutie súdu, vyjadrenej v samotnom žalobnom návrhu alebo tiež tzv. petite) alebo logika zmeny tu tkvie práve v odstupe času od prvotného uplatnenia práva (kedy napr. v dôsledku plynutia času oproti pôvodnému stavu zročnosti len niektorých plnení či časti plnenia vznikne až v priebehu konania - nezriedka ako prostriedok ubránenia sa hroziacej námietke premlčania práva či inej obdobnej námietke brániacej jeho priznaniu - potreba „prižalovania“ k pôvodnému predmetu konania i niečoho iného), zásadne nie je dôvod pri rozhodovaní o trovách konania vychádzať z niečoho iného, než zo zásady zodpovednosti za výsledok konania ( ) a z výsledku konania určovaného rozhodnutím vo veci (podľa okolností prípadu môžbyť i v kombinácii s čiastkovými rozhodnutiami procesnej povahy, dopĺňajúcimi súhrn rozhodnutí o predmete konania na celok a vyžadujúcimi pre rozhodovanie o trovách konania širšie videnie vrátane použitia i úpravy z ust. , ktorá v závislosti na špecifickej konštelácii okolností na oboch stranách sporu môže buď viesť k záveru o plnom úspechu či len nepatrnom neúspechu procesných aktivít jednej z nich, pri ktorých len úspech odporcu je doplnený čiastočným zastavením konania z viny navrhovateľa či naopak úspech navrhovateľa čiastočným zastavením konania z viny odporcu alebo navodiť paralelu s prípadmi len čiastočného úspechu tej - ktorej strany sporu - to v prípadoch, v ktorých pôjde o kombináciu čiastočného vyhovenia návrhu so zastavením konania, pričítateľným navrhovateľovi alebo o kombináciu čiastočného zamietnutia návrhu so zastavením konania, ktoré si správaním po podaní dôvodného návrhu vynútil odporca, kde s vinou na čiastočnom zastavení konania treba nakladať rovnako ako s neúspechom toho, kto inak vo veci samej uspel).

Práve zadefinované však nemôže (bez ďalšieho) platiť vtedy, ak sa požiadavka uplatnená zmeneným návrhom líši od tej pôvodnej tak diametrálne, že tu už ide o nahradenie jednej požiadavky druhou a pri uvažovaní o probléme v kategóriách teórie procesného práva sa už jedná o späťvzatie pôvodnej žaloby, sprevádzané podaním žaloby novej (nech aj „odobrené“ súhlasným rozhodnutím súdu, majúcim spravidla pôvod v úvahe, podľa ktorej budú výsledky konania spred zmeny návrhu súcimi aj na konanie o návrhu zmenenom). Pri rozhodovaní o trovách konania v takomto prípade (akým je v zmysle podaného vyššie i ten z prejednávanej veci) nepôjde už vystačiť si s výsledkom konania, vyplývajúcim z konečného rozhodnutia a s posúdením, do akej miery sa takýto výsledok kryje či už s ostatnou požiadavkou iniciátora konania alebo naopak s obranou toho, voči komu bola takáto požiadavka nasmerovaná, ale i s ústupom od pôvodnej požiadavky navrhovateľa nevynúteným správaním odporcu po podaní inak dôvodného návrhu bude nutné pracovať ako so zastavením konania zavineným navrhovateľom a len s prípadným konečným úspechom návrhu po jeho zmene ako s úspechom navrhovateľa. Pôjde tu takto o procesnú obdobu už spomínanej procesnej situácie, v ktorej úspech jednej strany sporu nedopĺňa jej zvyškový neúspech, ale jej zavinenie na zastavení konania a odlišnosť posudzovania otázky, komu tu vznikne právo na náhradu trov konania, tu oproti obvyklému vyhodnocovaniu čiastkových výsledkov konania v prospech jednej zo strán sporu na konečnom výsledku konania bude spočívať vo vyhodnotení pomeru času stráveného uplatňovaním (resp. bránením) práva v konečnom dôsledku vyhodnoteným za úspešné a času, kedy to tak naopak nebolo so súbežným vyhodnotením i pomeru trov konania vzniknutých v súvislosti s takýmto uplatňovaním či bránením práva (ktoré pri úspechu až so zmeneným návrhom a z toho plynúcim - i keď málokedy priznaným - uvedomením si bezúspešnosti pôvodnej požiadavky pôjde považovať za vynakladané účelne až od momentu, kedy na strane navrhovateľa došlo k prehodnoteniu skorších procesných aktivít spôsobom neskôr i súdom považovaným za súladný s právom). Práve tak podľa názoru tunajšieho súdu možno dospieť i k objektívne uspokojivému riešeniu tej otázky, ktorá bola vyššie pomenovaná ako časové hľadisko problému, o ktorom je tu reč.

Takto ale nešlo nechať bez povšimnutia, že navrhovateľ z prejednávanej veci sa pôvodne na odporkyni domáhal zaplatenia vyrovnacieho podielu z dohody o vyporiadaní BSM, uzavretej 7. augusta 2008 a do katastra vloženej (Správou katastra Trnava pod sp. zn. V 6332/08) 28. októbra 2008, u tej však medzi účastníkmi nebolo sporu o tom, že pre naplnenie rozväzovacej podmienky zakomponovanej do článku 7 bodu 4 vety druhej dohody v spojení s jej článkom 5 (v tejto súv. por. č. l. 15 - 21 spisu) došlo k jej zrušeniu a v lehote troch rokov od zániku BSM nebola nahradená inou dohodou a žiaden z účastníkov v takejto lehote nepodal ani návrh na vyporiadanie BSM súdom (čo malo za následok nástup nevyvrátiteľnej zákonnej domnienky vzniku podielového spoluvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam podľa v znení neskorších zmien a doplnení) so samozrejmou následnou možnosťou takéto spoluvlastníctvo zrušiť (dohodou alebo rozhodnutím súdu na návrh ktoréhokoľvek zo spoluvlastníkov).

Celý procesný postup navrhovateľa až do urobenia ním podania zo 4. mája 2012, zmeňujúceho návrh v zhode s konečným rozhodnutím v tejto veci, tak vykazoval znaky iného než účelného uplatňovania práva (nakoľko už pri začatí konania sa argumentovalo nesplnením záväzku odporkyne, plynúceho z dohody o vyporiadaní a to nielen v stanovenej lehote, ale ani v ďalšej lehote majúcej jej byť za takýmto účelom poskytnutej navrhovateľom) a preto odvolaciu námietku právom na náhradu trov konania odporkyne za úkony právnej služby jej advokáta do zmeny návrhu (za 1. prevzatie a prípravu zastúpenia 29. januára 2010, 2. písomné vyjadrenie k pôvodnému návrhu z 15. februára 2010, 3. písomnú vzájomnú žalobu a 4. účasť advokáta na pojednávaní 14. septembra 2010 - odročenom inak bez prejednania veci) i súvisiacu námietku právom navrhovateľa na náhradu jemu vzniknutých trov konania až za úkony právnej služby jeho advokátky z neskoršieho obdobia (tu za 5 úkonov reprezentovaných 1. písomným podaním zmeňujúcim pôvodný návrh a 2. - 5. účasťou advokátky na pojednávaniach 31. októbra 2012, 2. októbra a 27. novembra 2013 a 26. februára 2014) bolo treba považovať za dôvodnú.

Pretože už takýto pomer počtu úkonov považovateľných na jednej strane za účelnú obranu práva a na druhej strane za jeho účelné uplatňovanie (s logickými významovými protikladmi tam, kde sa dalo hovoriť o účelnosti na strane súpera v spore) možnosť priznania náhrady strane s prevahou úkonov považovateľných za účelné (navrhovateľovi) nezanedbateľne znižoval a popri tom tu bola i nutnosť zohľadnenia i podielu čiastočných späťvzatí návrhu na jeho vyššie diskutovanej zmene nezávislých, ktoré ale pričítať bolo treba účastníkovi, ktorého by inak prevaha úkonov právnej služby považovateľných za účelné na priznanie náhrady disponovala (navrhovateľovi); prakticky to vylučovalo inú možnosť než tú, že sa tu diel, akým sa v prvom štádiu konania navrhovateľ domáhal svojich práv neúčelne a odporkyňa sa tu bránila účelne a diel odrážajúci štádium konania po zmene návrhu, v ktorom to bolo presne naopak, vyrovnali a do úvahy tak neprichádzalo priznanie plnej náhrady trov konania niektorému z účastníkov (podľa alebo 3 ) ani jej pomerné rozdelenie (podľa aliney prvej ), ale iba vyslovenie, že žiaden z účastníkov konania majúceho takýto pomerne špecifický priebeh nemá (nemôže mať) právo na náhradu jeho trov.

Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami preto podľa uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov prvostupňového konania zmenil spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho uznesenia.

K odvolacej námietke pochybením súdu prvého stupňa tým, že nebolo rozhodnuté o trovách konania o vzájomnej žalobe sa pritom žiada uviesť, že táto síce bola vo všeobecnosti opodstatnenou (keď tu súd prvého stupňa opomenul, že pri súbežnom vykonávaní konania o návrhu a vzájomnom návrhu - hoc aj len po určitý čas, ako v tejto konkrétnej veci - sa rozhoduje samostatne, teda dvoma samostatnými tzv. náhradovými výrokmi o trovách oboch takto vedených konaní), podľa obsahu však nemohla byť odvolaním, ale nanajvýš návrhom na doplnenie uznesenia končiaceho konanie o vzájomnej žalobe výrokom v ňom absentujúcim (postupom podľa a ), ktorého úspešnosti ale bránila zjavná oneskorenosť (pre urobenie návrhu na doplnenie až v odvolaní, hoci uznesenie majúce sa takto doplniť bolo odporkyni doručené ešte 21. augusta 2012 a pri jeho doručení navrhovateľovi už predtým nadobudlo už aj - 6. septembra 2012 - právoplatnosť).

Výsledkom takto skončeného odvolacieho konania bol plný procesný úspech odporkyne (úplné odvrátenie jej povinnosti na náhradu trov prvostupňového konania navrhovateľa v spojení s nedostatkom jej vlastnej požiadavky na náhradu trov konania predurčovalo spôsob rozhodnutia podľa aliney druhej ) a bola to tak ona, komu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania (podľa ). Odvolací súd jej ale žiadnu náhradu nepriznal preto, lebo nepodala návrh na priznanie jej náhrady (ktorý je dnes zákonnou podmienkou zaoberania sa prípadnou požiadavkou na náhradu podľa ) a preto ani nevznikol dôvod vyzývať ju na vyčísľovanie náhrady v súvislosti s rozhodovaním rozhodnutím, ktoré sa nevyhlasuje ( a contrario ).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.