Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_17Co-780-2015.pdf
PDF · 93.18 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/780/2015
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu Prof. G.. T. W., F.., bytom W., J. C. M. XX, právne zastúpený JUDr. Rudolfom Stejskalom, advokátom so sídlom Bratislava, Šustekova 51 proti žalovanému Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne, so sídlom Trenčín, Študentská 2, IČO: 31 118 259, v zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. Martin Bartko - JUDr. Silvia Bartková, so sídlom v Trenčíne, Piaristická 6667, o určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 17. marca 2015, č.k. 21C/124/2009-271, jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 786,966 eur, k rukám právneho zástupcu žalovaného AK JUDr. Martin Bartko - JUDr. Silvia Bartková, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 8.175,14 eur, k rukám právneho zástupcu AK JUDr. Martin Bartko - JUDr. Silvia Bartková, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení uznesenia uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd určil, že výpoveď daná mu žalovaným dňa 02.02.2009 je neplatná a zároveň sa domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť mu náhradu mzdy vo výške 10,98 eur za každú pracovnú hodinu od 11.05.2009 do doby umožnenia výkonu práce. V prejednávanej veci bolo rozhodnuté čiastočným rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31.10.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne a to tým spôsobom, že žaloba v časti o určenie, že skončenie pracovného pomeru žalobcu výpoveďou zo dňa 02.02.2009 je neplatná bola zamietnutá. Následne podaním zo dňa 31.03.2014 zobral žalobca svoju žalobu v časti o náhradu mzdy späť a žiadal konanie zastaviť. Uznesením zo dňa 14.11.2014 bolo konanie v časti o náhradu mzdy zastavené. Súd prvého stupňa následne rozhodoval o náhrade trov konania vychádzajúc z ust. § 137, § 142 ods. 1, 2, 3, § 149 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p. ako aj z ust. § 9 ods. 1, 2, § 10 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. a/, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1, 2, 5, § 15, § 16, § 17 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. s tým, že v prvom rade súd určoval základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci. Žalobca sa domáhal určenia neplatnosti výpovede, jedná sa o hodnotu neurčitú v zmysle § 11, §13 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. a tiež sa domáhal náhrady mzdy vo výške 10,98 eur za každú odpracovanú hodinu, pričom mesačná mzdy takto predstavuje sumu 1.647,- eur za čas od 11.05.2009 do 27.03.2013. Za toto obdobie sa potom žalobca domáhal náhrady mzdy vo výške 76.665,19 eur a hodnota úkonu takto predstavuje 579,25 eur.
Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby súd prvého stupňa určil v roku 2009 na sumu 579,25 eur + 17,83 eur, v roku 2011 sumu 579,25 eur + 19,- eur, v roku 2012 579,25 eur + 19,56 eur a v roku 2013 na sumu 579,25 eur + 20,02 eur. Trovy úspešnej žalovanej takto pozostávajú zo štyroch úkonov právnej pomoci vykonanej v roku 2009, jeden úkon právnej pomoci v roku 2011, dva úkony právnej pomoci v roku 2012 a štyri úkony právnej pomoci v roku 2013, spolu takto predstavuje odmena
za úkony právnej služby 6.731,09 eur, k tomuto pripočítal súd prvého stupňa režijný paušál vyčíslený podľa jednotlivých rokov, spolu vo výške 81,53 eur a takto celkovo trovy právneho zastúpenia + 20% DPH predstavujú 8.175,14 eur. Súd nepriznal žalovanému náhradu trov konania právneho zastúpenia za úkon 19.12.2011 nahliadnutie do spisu s tým, že o náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p..
Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalobca, ktorý namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal stanovenie základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci, pretože súd ju vypočítal ako súčet hodnoty veci v konaní o náhradu mzdy a 1/3 z 1/13-iny výpočtového základu v konaní o určenie neplatnosti výpovede. Ako vyplýva zo súdneho spisu všetky úkony účastníkov a ich právnych zástupcov sa týkali výlučne určovacej časti návrhu čo logicky vyústilo do skutočností, že Okresný súd Trenčín meritórne rozhodol len v tej časti a to čiastočným rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31.10.2003 a o náhrade mzdy v konaní vôbec nepojednával. Z tohto potom vyplýva, že žalovanému patrí len náhrada za základnú sadzbu tarifnej odmeny vo výške 1/13-iny výpočtového základu. Poukázal na rozhodnutie NS ČR sp.zn. 6Cz 74/67, podľa ktorého, ak je v jednom návrhu na začatie konania uplatnených niekoľko nárokov, nemôže úspech navrhovateľa v spore ohľadom niektorého nároku založiť právom na náhradu trov konania, ktoré vznikli v súvislosti s ďalším návrhom, ak návrh na začatie konania bol ohľadom tohto ďalšieho nároku účinne vzatý späť. Pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny súd postupoval nesprávne s tým, že vychádzal z prezumpcie, že jeho mesačná mzda predstavuje sumu 1.647,- eur. Nie je uvedené na základe čoho a akých úvah a postupov sa súd prvého stupňa k takejto čiastke dopracoval. Z obsahu návrhu je jednoznačné, že žalobca mal dohodnutý pracovný pomer v trvaní 20,25 hod. týždenne, teda polovičný pracovný úväzok s tým, že Zákonník práce v znení účinnom do 31.12.2012 limitoval náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru na dobu najviac 9 mesiacov a v znení účinnom od 01.01.2013 na dobu 12 mesiacov. Ani toto zákonné obmedzenie nebránilo súdu, aby pre účely náhrady trov právneho zastúpenia ustálil hodnotu sporu vo výške viac ako 46 násobku pochybne vypočítanej mesačnej mzdy. Namietal, že v návrhu si uplatnil právo na náhradu mzdy vo výške 10,98 eur za hodinu práce, ktorú mu zamestnávateľ neumožnil odpracovať. Namietal tiež, že pre určenie výšky odmeny advokáta za ním poskytnutú právnu je rozhodujúci moment vykonania každého jednotlivého právneho úkonu právnej služby, teda nie moment, keď advokát začal poskytovať právne služby. Namietal tiež rovnako pochybenie súdu prvého stupňa pri určení počtu úkonov právnej služby a to konkrétne úkony právnej služby za nahliadnutie do spisu, štúdium spisu a vyhotovenia kópií tak ako si celkovo za tieto tri úkony uplatnil právny zástupca žalovaného. Poukázal tiež na rozhodnutie NS SR sp.zn. Mcdo 1/2014 s tým, že súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania je vždy povinný skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatňovaných úspešným účastníkom konania v spore.
K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Poukázal na ust. § 151 O.s.p., z ktorého vyplýva, že samotná skutočnosť, že žalobca môže byť priznanou výškou náhrady trov konania existenčne ohrozený, je v tejto veci právne irelevantnou, pretože žalobca musí niesť dôsledky za to, že viedol proti žalovanému neúspešne súdny spor a preto prípadne existenčná núdza nie je dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania v prospech žalovaného. Pokiaľ namieta nesprávnosť výpočtu jedného úkonu právnej pomoci, poukázal na tú skutočnosť, že žalobca sa po celý čas konania na súde domáhal nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale aj náhrady mzdy, ktorú predtým špecifikoval už v návrhu na začatie konania s tým, že súčasťou spisu je prílohová obálka, kde sa nachádzajú originály písomností, z ktorých vyplýva, že pracovná doba bola dohodnutá na 37,5 hod. týždenne. Pokiaľ namieta žalobca v odvolaní ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce a 12 mesačné obmedzenie pre priznanie náhrady mzdy až novelou Zákonníka práce s účinnosťou od 01.09.2011 bolo zmenené ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce tak, že zamestnávateľ by mal poskytnúť zamestnancovi prípadnú náhradu mzdy za čas 9 mesiacov, avšak s tým, že nároky, ktoré vznikli sa posudzujú podľa úpravy účinnej do 31.08.2011. Mal preto za to, že vzhľadom na rozšírenie návrhu na začatie konania zo dňa 21.02.2013 suma 76.665,19 eur predstavuje náhradu mzdy, ktorú si žalobca uplatnil od 11.05.2009 do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Pokiaľ žalobca poukazuje na uznesenie NS SR sp.zn. 3Mcdo 17/2010, toto rozhodnutie sa nevzťahuje na posudzovaný prípad, pretože sa jedná o spor o náhradu nemajetkovej ujmy. Žiadal preto, aby krajský súd ako súd odvolací napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.
K tomuto vyjadreniu zaslal svoje stanovisko navrhovateľ, ktorý zdôraznil, že účastníci mali uzatvorené dva súbežné pracovné pomery z toho pracovný pomer vysokoškolského učiteľa bol dojednaný na 37,5 hodín týždenne a dekana na 20,25 hodín týždenne. Pracovný pomer založený zmluvou č. 72/2008 bol skončený dohodou ku dňu 06.02.2009. Preto v apríli 2009 mal navrhovateľ u odporcu už len jediný pracovný pomer, v ktorom mu plynula výpovedný lehota na základe výpovede. Opakovane poukázal na tú skutočnosť, že súd sa vôbec nezaoberal náhradou mzdy a v tejto časti zobrali svoj návrh účinne späť. Preto odporcovi náhrada trov právneho zastúpenia z hodnoty nepatrí vôbec.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné zmeniť podľa § 220 O.s.p. z nasledovných dôvodov:
Ako vyplýva z obsahu spisu žalobca sa žalobou doručenou na Okresný súd Trenčín dňa 29.06.2009 domáhal, aby súd určil, že výpoveď daná mu žalovaným dňa 02.02.2009 je neplatná a zároveň žiadal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu náhradu mzdy vo výške 10,98 eur za každú pracovnú hodinu za čas od 11.05.2009 do doby umožnenia výkonu práce.
Čiastočným rozsudkom zo dňa 27.03.2013, č.k. 21C/124/2009-203 bola žaloba v časti o určenie, že skončenie pracovného pomeru žalobcu výpoveďou danou žalovaným dňa 02.02.2009 zamietnutá s tým, že tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.10.2013, č.k. 17Co/319/2013-247.
Po rozhodnutí odvolacieho súdu dňa 31.03.2014 zobral žalobca svoju žalobu v časti o náhradu mzdy späť a žiadal konanie zastaviť, o čom súd rozhodol uznesením zo dňa 14.11.2014, č.k. 21C/124/2009-268 s tým, že o náhrade trov konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhrad trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 146 ods. 2 O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
V prejednávanej veci je teda nepochybné, že žalobca nemal úspech čo do veci samej, pričom jeho návrh bol čiastočne zamietnutý a následne v dôsledku späťvzatia návrhu o zbytku jeho nároku bolo konanie zastavené. Preto pri otázke náhrady trov mali byť použité ust. § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 O.s.p., kedy v časti zastavenia konania možno tu nepochybne konštatovať zavinenie na strane žalobcu, a preto v konečnom dôsledku bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý mal za to, že v konaní plne úspešným je práve žalovaný.
Ďalej sa odvolací súd zaoberal námietkami zo strany žalobcu v odvolaní ohľadom určenia sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci.
Pri určovaní sadzby za jeden úkon právnej pomoci sa však súd prvého stupňa dopustil pochybenia. Sadzobníkom sa pre účely určenia odmeny za právne služby poskytnuté advokátom rozumie vyhláška. V zmysle § 9 ods. 1 vyhl.č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov sa základná sadzba tarifnej odmeny stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. Z § 10 ods. 1 vyhlášky vyplýva, že ak nie je stanovené inak, určuje sa základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby stanovený výpočtom v závislosti od tarifnej hodnoty. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky platí, že ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci, alebo práva, ktorých sa právna služby týka určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku. Podľa § 11 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13-ina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
V prejednávanej veci je nepochybné a medzi účastníkmi nesporné, že navrhovateľ sa domáhal dvoch samostatných návrhov a to v prvom rade určenia neplatnosti výpovede a v druhom rade určenia náhrady mzdy. Rovnako je medzi účastníkmi nesporné a zároveň nepochybné, že pri určení neplatnosti výpovede je potrebné vychádzať pri odmene právnej pomoci z neurčitej hodnoty, teda základná sadzba tarifnej odmeny za jednej úkon právnej pomoci je 1/13-ina výpočtového základu.
Čiastočne dôvodné však boli námietky zo strany žalobcu pri určení tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci pri požadovanej náhrade mzdy zo strany žalobcu voči žalovanému. Neobstojí výpočet zo strany súdu prvého stupňa, ktorý tento úkon právnej pomoci určil tým spôsobom, že stanovil mesačnú mzdy vo výške 1.647,- eur za každý odpracovanú hodinu, kedy žalobca mal dohodnutý so žalovaným 10,98 eur za každú odpracovanú hodinu a z toho potom súd prvého stupňa vypočítal mesačnú mzdu, ktorá predstavuje 1.647,- eur. Tento výpočet nie je správny a neobstojí. V tomto smere sú dôvodné námietky zo strany žalobcu v tom smere, že Zákonník práce tu má v prvom rade zákonné obmedzenia ohľadom poskytnutia plnej náhrady mzdy za jednotlivé obdobia a zároveň bol nesprávny postup súdu prvého stupňa, ktorý vypočítal priemernú mesačnú mzdu tým spôsobom, že vynásobil priemerný týždenný dohodnutý pracovný čas 37,5 hod. dohodnutou hodinovou mzdou 10,98 eur za každú odpracovanú hodinu. Takýto postup Zákonník práce pri určovaní priemernej mzdy nepozná, pretože priemerná mzda sa stanovuje podľa iných pravidiel tak, ako to predpokladajú ust. § 79 v spojení s § 134 Zákonníka práce s tým, že náhrada mzdy sa poskytuje vo výške priemerného zárobku, pričom podrobnosti o zisťovaní priemerného zárobku môže upravovať Kolektívna zmluva s tým, že zároveň ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce umožňuje znížiť, v prípade vôbec nepriznať zamestnancovi mzdy, ak celkový čas, za ktorý by mu mala poskytnúť náhrada mzdy presahuje 12 mesiacov s tým, že podmienkou zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy je uplatnenie tohto nároku zamestnávateľom na súde s tým, že v konečnom dôsledku pri rozhodovaní súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie náhrady mzdy požaduje.
Z vyššie uvedených ustanovení zákona potom vyplýva, že v prejednávanej veci nie je možné stanoviť výšku požadovaného plnenia tak, ako k tomuto pristúpil súd prvého stupňa. Keďže v tomto štádiu konania za stavu, kedy v časti o určenie neplatnosti výpovede bola žaloba zamietnutá a v časti o určenie náhrady mzdy bolo konanie zastavené s prihliadnutím na jednotlivé ustanovenia Zákonníka práce upravujúce náhradu mzdy ako aj prípadné ďalšie dokazovanie, ktoré by bolo nutné vo veci vykonať v prípade požadovanej náhrady mzdy, dospel v konečnom dôsledku odvolací súd k záveru, že aj pri otázke náhrady mzdy je možné vychádzať z tej zákonnej domnienky, že samotná výška náhrady mzdy v súčasnom štádiu konania by bolo možné určiť len s nepomernými ťažkosťami s tým, že na takéto rozhodovanie v spise doposiaľ nie je dostatok podkladov. Výška nárokov sa dá zistiť jedine tým spôsobom, že by bola najprv stanovená priemerná mzda a následne podľa jednotlivých princípov ustanovených v Zákonníku práce, prípadne ustanovení Kolektívnej zmluvy ďalšia náhrada mzdy, pričom nie je ani vylúčené, aby v konečnom dôsledku takáto náhrada mzdy v prípade úspechu žalobcu o určenie neplatnosti výpovede stanovená i znaleckým dokazovaním. V tomto štádiu konania, keďže konanie čo do veci samej bolo zastavené, nie je účelné a zároveň hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie ohľadom výšky prípadnej náhrady mzdy v prospech žalobcu a preto za týchto okolností potom dospel odvolací súd k záveru, že keďže požadovanú náhradu mzdy by v tomto štádiu konania bolo možné určiť len s nepomerným ťažkosťami vykonaním ďalšieho dokazovania, ktoré sa nejaví ako účelné je potrebné vychádzať pri sadzbe tarifnej odmeny za tento nárok z neurčitej hodnoty, t.z. z 1/13-iny výpočtového základu.
Následne potom je potrebné vychádzať z ust. § 13 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z., kde sa v znení účinnom do 31.05.2010 stanovovalo, že pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny zvyšuje o polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach s tým, že v náväznosti na tento výpočet je potom nutné stanoviť sadzbu za jeden úkon právnej pomoci v roku 2009 na sumu 53,49 eur + 1-ica z tohto úkonu 26,745, t.z. v roku 2009 predstavuje sadzba za jeden úkon právnej pomoci 80,235 eur. V roku 2011 takto predstavuje sadzba za jeden úkon právnej pomoci 57,- eur + vzhľadom na zmenu vyhl.č. 655/2004, kedy už sa pripočítava len 1/3-ina výpočtového základu, t.z. 19,- eur predstavuje sadzba za jeden úkon právnej pomoci 76,- eur a v roku 2013 predstavuje sadzba za jeden úkon právnej pomoci 60,07 eur + 1/3-inová sadzba 20,023 eur, teda sadzba za jeden úkon právnej pomoci v roku 2013 predstavuje 80,09 eur.
Ďalej sa odvolací súd zaoberal jednotlivými úkonmi právnej pomoci, ktoré poskytli žalovanému jeho právni zástupcovia.
Takto potom s prihliadnutím na vyššie uvedenú sadzbu bolo nutné stanoviť za roku 2009 odmenu za štyri úkony právnej pomoci po 80,235 eur a to za prípravu a prevzatie zastúpenia (§ 14 ods. 1 písm. a/) dňa 04.11.2009, účasť na pojednávaní (§ 14 ods. 1 písm. c/) dňa 09.11.2009, vyjadrenie k žalobe (§ 14 ods. 1 písm. b/) dňa 13.11.2009 a účasť na pojednávaní (§ 14 ods. 1 písm. c/) dňa 30.11.2009. V roku 2011 vykonal právny zástupcu žalovaného jeden úkon právnej pomoci a to účasť na pojednávaní dňa 19.12.2011, teda mu patrí odmena vo výške 76,- eur.
Úkony, ktoré si uplatnili zástupcovia žalovaného za rok 2012 a to nahliadnutie do spisu dňa 08.11.2012, námietka nepríslušnosti dňa 17.12.2012 a nahliadnutie do spisu dňa 14.01.2013 nepovažoval odvolací súd za účelné a dôvodne vynaložené z toho dôvodu, že v konečnom dôsledku námietka nepríslušnosti dôvodná nebola s tým, že nahliadnutie a štádium spisu súd nepovažoval za účelne vynaložené úkony právnej služby s prihliadnutím priebeh samotného konania pred súdom prvého stupňa, a preto za tieto úkony odmena právnej pomoci žalovanému priznaná nebola.
Ďalej boli priznané žalovanému náhrada trov právneho zastúpenia za úkony v roku 2013, kedy sadzba za jeden úkon právnej pomoci predstavuje 80,09 eur a to za účasť na pojednávaní dňa 25.03.2013, vyhlásenie rozhodnutia v polovičnej sadzbe dňa 27.03.2013 a vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 14.08.2013. Celkovo teda za tieto úkony právnej pomoci bola priznaná žalovanému náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 597,165 eur. Čo sa týka režijného paušálu a jeho výpočtu, tento výpočet zo strany súdu prvého stupňa je celom rozsahu správny a preto patrí režijný paušál za rok 2009 za štyri úkony po 6,95 eur žalovanému vo výške 20,80 eur, za rok 2011 jeden úkon 7,41 eur a za rok 2013 za tri úkony po 7,81 eur, teda 23,43 eur, čo činí dokopy 58,64 eur. K celkovej výslednej sume 655,805 eur bolo potrebné pripočítať 20% DPH 131,161 eur a celkovo takto úspešnému žalovanému patrí náhrada trov konania vo výške 786,966 eur, k náhrade ktorých bol zaviazaný žalobca, ktorý úspech vo veci nemal.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p., kedy obaja účastníci mali v konaní čiastočný úspech aj neúspech, a preto odvolací súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e je p r í p u s t n é .