Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Csp-42-2022.pdf
PDF · 126.36 KB
Case nature
Area
Subarea
23Csp/42/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní pred sudkyňou JUDr. Adrianou Mazúchovou, v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného právnym zástupcom Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 01 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému Z. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale A. T. N. S. XX, XXX XX T. N. S., štátny občan SR, o zaplatenie 6.527, 14 EUR s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Súd žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa návrhom doručeným dňa 14.7.2021 na Okresný súd Banská Bystrica podľa zákona č.307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov, v znení jeho opravy, domáhal v konaní vedenom pod sp.zn.:34Up/608/2021 voči V. V.T. ako žalovanému 1/ a žalovanej manželke ako žalovanému 2/ zaplatenia sumy 6.527,14 EUR s príslušenstvom a náhradou trov konania. Návrh odôvodnil tým, že na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.11.2020 uzavretej medzi postupcom Všeobecná úverová banka, a.s., Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155 a žalobcom ako postupníkom a na základe žiadosti o postúpenie a prevod zo dňa 1.12.2020 postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovaným zo zmluvy o úvere zo dňa 9.12.2011.
2. Dňa 29.9.2021 vydal Okresný súd Banská Bystrica platobný rozkaz sp.zn.:34Up/608/2021, ktorým V. V. a žalovanej manželke Z. V. uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 6.527,14 EUR s príslušenstvom a trovami konania vo výške 1.148,81 EUR. Vydaný platobný rozkaz nadobudol voči žalovanému V.T. V. právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 3.11.2021.
3. Proti vydanému platobnému rozkazu podala dňa 20.10.2021 odpor Z. V., matka žalovaného V. V., ktorá namietala, že nie je adresátom platobného rozkazu a nikdy so žalobcom nemala žiadnu zmluvu, ani iný vzťah.
4. Dňa 4.1.2022 postúpil Okresný súd Banská Bystrica s poukazom na § 10 ods. 3, resp. 14 ods. 3 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní vec na rozhodnutie Okresnému súdu Žiar nad Hronom, ktorý po zistení, že odpor bol podaný neoprávnenom osobou - matkou žalovaného 1/. V. V., s postúpením veci nesúhlasil.
5. Uznesením sp.zn.:15NcC/1/2022-90 zo dňa 19.1.2022 Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol, že nesúhlas Okresného súdu Žiar nad Hronom s postúpením veci bol dôvodný. Z obsahu podaného odporu, bolo zjavné, že ho nepodávala žalovaná 2/, ktorej bola povinnosť uložená, a ktorá bola aj ako žalovaná
označená, ale iná osoba s rovnakým menom, avšak iným dátumom narodenia, bývajúca na rovnakej adrese.
6. Po zistení, že vydaný platobný rozkaz bol nesprávne doručovaný, následne Okresný súd Banská Bystrica doručil vydaný platobný rozkaz žalovanému, ktorý podal voči nemu odpor, v ktorom uviedol, že so žalobcom nemal žiadnu zmluvu ani iný právny vzťah a nikdy ho žalobca a spoločnosť VUB, a.s. neoslovil ohľadom splácania dlhu.
7. Žalobca vo vyjadrení k odporu zotrval na podanej žalobe a navrhol pokračovať voči žalovanému v konaní na súde príslušnom podľa zákona č.160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
8. Dňa 30.6.2022 postúpil Okresný súd Banská Bystrica s poukazom na § 10 ods. 3, resp. 14 ods. 3 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní vec voči žalovanému na jej prejednanie Okresnému súd Žiar nad Hronom.
9. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k odporu zotrval na tvrdení, že ohľadom dlhu nebol oslovený, nakoľko všetka komunikácia bola adresovaná na nesprávnu adresu, na ktorej nikdy nemal trvalý ani prechodný pobyt.
10. Na prejednanie žaloby súd nariadil pojednávanie na deň 14.10.2022, na ktoré sa strany sporu nedostavili, hoci doručenie predvolania na pojednávanie mal súd riadne vykázané, a to u žalobcu dňom 20.9.2022 a u žalovaného dňom 4.10.2022.
11. Žalobca svoju neúčasť neospravedlnil, ani nepožiadal o odročenie pojednávania. Vo vyjadrení doručenom súdu dňa 29.9.2022 poukázal v súvislosti s blížiacim sa termínom pojednávania na výzvu na predčasné splatenie zostatku úveru s doručenkou.
12. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 12.10.2022 svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil s rozhodnutím v neprítomnosti. Zároveň poukázal na to, že zo strany veriteľa mal byť pred postúpením pohľadávky na žalobcu dodržaný postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, k čomu však nedošlo, keďže žalobca žiaden doklad preukazujúci existenciu takejto výzvy nepredložil. Ďalej namietal, že nebol dodržaný ani postup pred zosplatnením úveru, nakoľko predložené výzvy boli doručované len manželovi pôvodne označenému ako žalovaný 1/, resp. len na adresu M. R. XXX, ktorá ale nikdy nebola adresou žalovaného. Vzhľadom na uvedené žalovaný namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie a žiadal žalobu zamietnuť. Toto podanie žalovaného súd bezodkladne, ešte pred termínom pojednávania doručil právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý naň nereagoval.
13. Súd vykonal dokazovanie oboznámením obsahu žaloby, predloženými vyjadreniami strán a predloženými listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový a právny stav.
14. Z predloženej Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ súd zistil, že dňa 9.12.2011 uzavrela spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s. ako veriteľ so žalovaným ako spoludlžníkom popri dlžníkovi V. V. zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkom bezúčelový spotrebný úver vo výške istiny 14.140 EUR. Úroková sadzba poskytnutého úveru bola dohodnutá vo výške 10,90 % p.a. Výška poplatku za poskytnutie úveru bola 282,80 EUR. Celková čiastka, ktorú museli dlžníci zaplatiť bola vyčíslená sumou 23.921,68 EUR. Celkové náklady dlžníkov boli vyčíslené sumou 9.781,68 EUR. Žalovaný spolu s manželom V. V. sa v zmysle úverovej zmluvy zaviazali zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne celkovú čiastku v 111 pravidelných mesačných anuitných splátkach po 221,92 EUR, splatných počnúc dňom 9.1.2012, s termínom konečnej splatnosti úveru 9.12.2021, pri RPMN vo výške 13,49 % a priemernej RPMN 11,66 %. Podľa bodu 5 písm. b/ úverovej zmluvy v prípade nesplácania úveru bola banka oprávnená vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru, ak je dlžník v omeškaní so zaplatením jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace a bol na ich zaplatenie písomne vyzvaný. Podľa bodu 6 článku III zmluvy neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli obchodné podmienky.
15. Z predloženého prehľadu transakcií súd zistil, že došlo k čerpaniu úveru vo výške 14.140 EUR, pričom so splácaním úveru sa spoludlžníci dostali do omeškania, pre ktoré veriteľ VÚB, a.s. výzvou zo dňa 20.11.2018 adresovanou dlžníkovi V. V. na adresu jeho trvalého pobytu vyzval manžela žalovaného
ako dlžníka na uhradenie nedoplatku s upozornením, že ak dlžnú sumu neuhradí, veriteľ bude oprávnený požadovať vrátenie celej poskytnutej sumy úveru s príslušenstvom pred dátumom splatnosti.
16. Z výzvy na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 18.1.2019 súd zistil, že táto bola adresovaná dlžníkovi V. V. na adresu jeho trvalého pobytu, ktorú si neprevzal v odbernej lehote. Táto výzva bola adresovaná aj žalovanému na adresu trvalého pobytu Rudno nad Hronom, kde si ju žalovaný podľa predloženej doručenky prevzal dňa 25.1.2019. Z ostatných predložených výziev súd zistil, že tieto boli doručované dlžníkovi V. V. a Z. V. na adresu M. R. XXX, na ktorej bývala menovkyňa žalovanej, matka V. V..
17. Z predloženej Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.11.2020, žiadosti o postúpenie pohľadávky zo dňa 1.12.2020, prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok súd zistil, že predmetom postúpenia z pôvodného veriteľa VÚB, a.s. na žalobcu mala byť aj pohľadávka z predmetnej úverovej zmluvy. Z oznámenia o postúpení pohľadávky súd zistil, že VÚB, a.s. oznámenia o postúpení adresovala dlžníkovi V. V. a Z. V. na adresu M. R. XXX.
18. Z platobného rozkazu zo dňa 29.9.2021 vydaného Okresným súdom v Banskej Bystrici pod sp.zn.:34Up/608/2021 a predloženej doložky právoplatnosti a vykonateľnosti súd zistil, že vydaný platobný rozkaz nadobudol voči dlžníkovi V. V. právoplatnosť a vykonateľnosť.
19. Z výpisu z obchodného registra súd zistil, že žalobca je obchodná spoločnosť, ktorá nie je bankou.
20. Podľa § 290 CSP, spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.
21. Súd má za to, že právny vzťah založený uzavretou zmluvou o úvere podľa § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“) medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, je spotrebiteľským vzťahom, v ktorom právny predchodca žalobcu vystupoval ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ. Hoci uzavretá zmluva je vo svojej podstate zmluvou o úvere podľa § 497 a nasl. ObchZ a predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah podľa § 261 ods. 3 písm. d) ObchZ, je zrejmé, že predmetná zmluva je súčasne podľa § 1 ods. 2 zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzatváraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Tzv. spotrebiteľské zmluvy totiž nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len výlučne na občianskoprávne vzťahy, ale príslušné ustanovenia je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, a to bez ohľadu na to, či je uzavretá zmluva ako zmluvný typ upravená v Občianskom alebo Obchodnom zákonníku. Súd po preskúmaní obsahu a predmetu uzavretej zmluvy, ako aj postavenia jej účastníkov, dospel k záveru, že právny vzťah založený uzavretou zmluvou je s prihliadnutím na právnu úpravu platnú v čase uzavretia zmluvy vzťahom spotrebiteľským.
22. Pri právnom posúdení veci súd aplikoval nasledovné zákonné ustanovenia právnych predpisov:
Podľa § 497 ObchZ zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 502 ods. 1 prvá veta ObchZ, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom, alebo na základe zákona.
Podľa § 503 ods. 3 ObchZ, dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov.
Podľa § 504 ObchZ, dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v dojednanej lehote, inak do 1 mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
Podľa § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 2 zákona č. 129/2010 Z. z., na účely tohto zákona sa rozumie: a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, g) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok, h) celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, i) ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19, j) úrokovou sadzbou spotrebiteľského úveru úroková sadzba vyjadrená ako fixné alebo variabilné percento, ktoré sa na ročnom základe uplatňuje z výšky čerpaného spotrebiteľského úveru, k) fixnou úrokovou sadzbou spotrebiteľského úveru jedna úroková sadzba spotrebiteľského úveru dohodnutá medzi veriteľom a spotrebiteľom v zmluve o spotrebiteľskom úvere na celú dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo viac úrokových sadzieb spotrebiteľského úveru dohodnutých medzi veriteľom a spotrebiteľom v zmluve o spotrebiteľskom úvere na čiastkové obdobia s výhradným použitím fixného konkrétneho percenta; ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie sú stanovené všetky úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, úroková sadzba spotrebiteľského úveru sa považuje za fixnú iba na tie čiastkové obdobia, na ktoré sú úrokové sadzby spotrebiteľského úveru určené výhradne použitím fixného konkrétneho percenta dohodnutého pri uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, l) celkovou výškou spotrebiteľského úveru maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať náležitosti uvedené v tomto zákonnom ustanovení.
Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom ku dňu postúpenia (ďalej len „zákon o bankách“), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klient len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
23. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
24. Podľa § 215 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
25. Podľa § 217 ods. 1 CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté.
26. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 9.12.2011 bola medzi VUB a.s. ako veriteľom a žalovaným a jej manželom ako spoludlžníkmi uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej došlo k čerpaniu poskytnutých peňažných prostriedkov. Nesporné bolo aj skutkové tvrdenie o tom, že spoludlžníci porušili svoj záväzok splácať poskytnutý spotrebiteľský úver v dohodnutých termínoch splatnosti a pre omeškanie so splácaním poskytnutého úveru veriteľ VÚB, a.s. vyzval manžela žalovanej ako dlžníka na uhradenie nedoplatku s upozornením, že ak dlžnú sumu neuhradí, veriteľ bude oprávnený poskytnutý spotrebiteľský úver zosplatniť. Za nesporné súd považoval aj skutkové tvrdenie, že žalobca uzavrel s pôvodným veriteľom zmluvu o postúpení, predmetom ktorej bola aj pohľadávka uplatňovaná v konaní. Sporná napokon nebola ani skutočnosť, že platobný rozkaz vydaný Okresným súdom v Banskej Bystrici v rámci upomínacieho konania nadobudol voči manželovi žalovanej právoplatnosť a vykonateľnosť.
27. Vzhľadom na vyjadrenia žalovaného však zostali medzi stranami sporné tvrdenia o účinnosti zosplatnenia spotrebiteľského úveru voči žalovanému v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ako aj tvrdenie o platnosti postúpenia pohľadávky, keďže žalovaný poprel skutkové tvrdenia žalobcu o doručení výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.
28. Podľa ustanovenia § 132 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť.
29. Základnou zákonnou povinnosťou žalobcu v civilnom sporovom konaní je teda opísať rozhodujúce skutočnosti svojho nároku, ktoré následne vykonaním dokazovania dôkazmi označenými alebo predloženými žalobcom budú potvrdené alebo vyvrátené, keď v právnej úprave účinnej od 01.07.2016 už zákonodarca výslovne uvádza, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy (§ 132 ods. 2 CSP).
30. Toto zákonné ustanovenie upravuje dôkaznú povinnosť strán sporu, ktorá súvisí s tzv. dôkazným bremenom. V civilnom sporovom konaní spočíva dôkazné bremeno na žalobcovi, tzn. že je povinný označiť, resp. predložiť všetky dôkazy, ktorými by sa preukázali ním tvrdené skutočnosti osvedčujúce jeho nárok. Ak svoju dôkaznú povinnosť splní iba tak, že jeho tvrdenia sa napokon nepreukážu, znamená to, že dôkazné bremeno neuniesol. Dôsledok neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje tú stranu sporu, na ktorej dôkazné bremeno spočívalo, a ktorá sa tak dostala do dôkaznej núdze, pretože neponúkla alebo nevedela súdu ponúknuť také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali skutočnosti rozhodujúce pre výsledok sporu.
31. Podľa právnej úpravy účinnej od 01.07.2016, ak strana konania nesplní, resp. nedostatočne splní svoju povinnosť tvrdenia, na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany sporu požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia (§ 150 ods. 2 CSP). Ak však strana nesplní, resp. nedostatočne splní svoju dôkaznú povinnosť, súd nemá povinnosť vykonávať iné dokazovanie, ale rozhodne na základe výsledkov dokazovania navrhnutého stranami sporu a bez návrhu ďalšie dôkazy nevykonáva (§ 185 ods. 2 CSP). Úlohou súdu je len oboznámiť sa s predloženými dôkazmi a posúdiť, či obsah predložených dôkazov zodpovedá tvrdenému skutkovému stavu a dostatočne preukazuje dôvodnosť uplatneného nároku. Súd teda rozhodne na základe zisteného skutkového stavu, ktorý sa zisťuje procesným postupom podľa CSP (§ 215 ods. 1, 2 CSP) a dopad núdze tvrdenia a dôkaznej núdze pripočíta tej strane, na ktorej podľa predpisov hmotného práva leží povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Hoci skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP), neznamená to, že tieto skutkové tvrdenia si má vyvodzovať súd z predložených listín a rovnako to neznamená, že tieto skutkové tvrdenia by nemali byť dôkazmi preukázané, keďže v meritórnom rozhodnutí je povinnosťou súdu aj jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, a ktoré skutočnosti považoval za preukázané, a ktoré nie (§ 220 ods.2 CSP). Skutočnosti, ktoré sa nedokazujú uvádza CSP v § 186 ods. 1, z ktorého možno a contrario vyvodiť, že všetky ostatné skutočnosti nevyhnutné pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku musia byť v konaní jednoznačne preukázané.
32. Ako už súd uviedol, základnou povinnosťou žalobcu v civilnom sporovom konaní je povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť. Žalobca je nielen povinný tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých svoj nárok odvodzuje, a ktoré sú určené obsahom hmotnoprávnej normy, ale je zároveň povinný označiť a predložiť súdu dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. Treba zdôrazniť, že obsah dôkaznej povinnosti, ako povinnosti označiť a predložiť dôkazy, nie je totožný s pojmom dôkazného bremena. Dôkazné bremeno predstavuje súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť vo veci, ak nastane stav tzv. objektívnej neistoty nazývaný aj „non liquet“ („nie je jasné“), ktorý nedovoľuje súdu rozhodnúť v súlade s hmotnoprávnym stavom, pretože výsledky vykonaného dokazovania nedávajú súdu podklad pre prijatie záveru či už o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany sporu, prípadne je tento stav dôsledkom nepredloženia dôkazov alebo situáciou, kedy sa strana sporu dostáva do dôkaznej núdze. Ide v podstate o procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Pokiaľ teda žalobca v konaní nepreukáže pravdivosť ale ani nepravdivosť skutočností svedčiacich o existencii jeho hmotnoprávneho nároku, súd nemôže rozhodnúť na základe ľubovôle, ale len cestou aplikácie princípov dôkazného bremena, t.j. žalobu zamietne pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Nie je povinnosťou žalovaného tvrdiť ani dokazovať skutočnosti, z ktorých žalobca svoje právo odvodzuje, t.j. nezaťažuje ho v tomto smere dôkazné bremeno, a preto mu neunesenie dôkazného bremena žalobcom nemôže byť na ujmu. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena vyplývajú zo samotného rozdelenia dôkazného bremena medzi stranami v spore, ktoré vychádza z teórie preukazovania skutočností právo zakladajúcich. Každá strana tvrdí a dokazuje tie skutkové okolnosti, z ktorých jej právo vyplýva a protistrana naopak tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré toto právo vylučujú alebo zabraňujú jeho uplatniteľnosti. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena sa potom riadia jednoduchým pravidlom neúspechu v spore stíhajúcim
tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech. Úlohou súdu nie je upozorňovať žalobcu na neplnenie si dôkaznej povinnosti, ale len zákonom stanoveným postupom oboznámiť obsah predložených dôkazov a vzhľadom na žalobcom navrhnuté dôkazy posúdiť, či obsah predložených dôkazov zodpovedá tvrdenému skutkovému stavu a následne posúdiť odôvodnenosť a zákonnosť uplatnených nárokov. Pokiaľ súd v rámci voľného hodnotenia dôkazov dospeje k záveru, že vykonané dokazovanie nepostačovalo na preukázanie tvrdení strany sporu, z ktorých svoje nároky odvodzuje, potom súdu neostáva iné ako postupovať v zmysle pravidiel dôkazného bremena, vyhodnotiť spor v neprospech strany pre neunesenie dôkazného bremena a bez ďalšieho zdôvodňovania ostatných aspektov veci žalobu zamietnuť.
33. Žalovaný v konaní účinne poprel skutkové tvrdenie žalobcu o zosplatnení spotrebiteľského úveru v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a zároveň tvrdenie o platnom postúpení pohľadávky s poukazom na nedodržanie postupu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Hoci žalobca v konaní opakovane predložil výzvu na predčasné zosplatnenie úveru zo dňa 18.1.2019 s doručenkou, podľa ktorej bola predmetná výzva, ktorou bolo žalovanému oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru doručené na adresu jeho trvalého pobytu T. N. S. dňa 25.1.2019, čím preukázal doručenie tejto výzvy žalovanému, preukázanie tejto skutočnosti však pre vyvodenie záveru, že k zosplatneniu úveru došlo v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nepostačuje, nakoľko žalobca v konaní nepreukázal, že pred doručením tejto výzvy žalovaného spotrebiteľa najmenej 15 dní vopred upozornil na možnosť uplatnenia tohto práva. Žalobca teda v konaní nepreukázal, že žalovaného na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru vopred upozornil. Neuniesol tak dôkazné bremeno, a to nielen vo vzťahu k povinnosti upozorniť žalovaného na možnosť vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru, ale ani vo vzťahu k jeho tvrdeniu o zosplatnení úveru. Keďže z vykonaného dokazovania nebolo možné vyvodiť záver o účinnom zosplatnení úveru voči žalovanému, nebolo možné výzvu zo dňa 18.01.2019 považovať za výzvu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.
34. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2021, sp.zn. 4Cdo162/2020, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov slovenskej republiky číslo 2/2022 pod číslom R 6/2022, v sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa. Uvedené rozhodnutie nadväzuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.4.2018, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky číslo 8/2018 pod číslom R 60/2018, na ktoré vo svojej obrane dôvodne poukázal aj žalovaný.
35. Nakoľko vykonaným dokazovaním nebolo možné dospieť k záveru o účinnosti predčasného zosplatnenia úveru voči žalovanému, súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal ani svoju vecnú legitimáciu, keďže z predložených dôkazov nebolo možné vyvodiť záver o dodržaní postupu voči žalovanému v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca svoju vecnú legitimáciu odvodzoval od svojho právneho predchodcu VÚB, a.s. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/205/2009 zo dňa 29. 06. 2010). Postúpenie pohľadávky (cesia) je všeobecne upravené v § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa (postupcu) vstúpi nový veriteľ (postupník) na základe zmluvy uzatvorenej medzi nimi. Postúpením pohľadávky teda dochádza k zmene v osobe veriteľa tak, že novým veriteľom sa stane postupník a nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Pri tzv. bankových úveroch, kde postupcom je banka, je zároveň pre platné postúpenie pohľadávky nutné dodržať podmienky stanovené v § 92 ods. 8 zákona o bankách, podľa ktorého ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet
všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods.8 zákona o bankách teda môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky), a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Banka je teda oprávnená postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne napriek písomnej výzve banky v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní. Existencia účinnej písomnej výzvy banky v konaní preukázaná nebola, keďže žalobca nepreukázal, že na možnosť zosplatnenia žalovaného vyzval najmenej 15 dní vopred. Splnenie tejto zákonnej podmienky pre platnosť postúpenia tak žalobcom v konaní preukázané nebolo.
36. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu zamietol, nakoľko mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal skutočnosti rozhodujúce pre vyvodenie záveru o účinnosti zosplatnenia úveru aj voči žalovanému v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ani dodržanie postupu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, čo bolo podmienkou vyvodenia záveru o platnosti postúpenia a vecnej legitimácii uplatneného nároku. Žalobca k podanej žalobe v rozpore s § 132 ods. 3 CSP nepredložil relevantné dôkazy. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že s vyjadrením žalovaného bol žalobca riadne oboznámený, no vytýčeného pojednávania, na ktorom by mal žalobca možnosť reagovať na predbežné právne posúdenie uplatneného nároku súdom, sa žalobca nezúčastnil, svoju neúčasť neospravedlnil, a ani nežiadal o odročenie pojednávania.
37. Úlohou súdu pritom nie je upozorňovať žalobcu na neplnenie si dôkaznej povinnosti, navyše za situácie, keď žalobca bol v konaní právne zastúpený advokátskou kanceláriou, ale len zákonom stanoveným postupom oboznámiť obsah predložených dôkazov a vzhľadom na žalobcom navrhnuté dôkazy posúdiť, či obsah predložených dôkazov zodpovedá tvrdenému skutkovému stavu, teda posúdiť odôvodnenosť a zákonnosť uplatnených nárokov. Na tomto mieste si súd dovoľuje poukázať na nutnosť rozlišovania medzi náležitosťami podania a medzi predkladaním dôkazov. Všeobecné náležitosti podania sú vymedzené v § 127 ods. 1 CSP, pričom v prípade ich absencie sa aplikuje postup podľa § 129 ods. 1 CSP a súd je povinný žalobcu vyzvať na odstránenie takýchto vád podania. V prejednávanej veci však podaná žaloba obsahovala všetky náležitosti vyžadované v § 127 ods. 1 CSP, súd preto nemohol postupovať podľa § 129 ods. 1 CSP a vyzývať žalobcu na doplnenie žaloby. Civilný sporový poriadok preniesol dôkaznú aktivitu na sporové strany a pokiaľ sporová strana (v danom prípade žalobca) nepredloží dôkazy nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, súd už stranu na predkladanie dôkazov nevyzýva, aby tak urobila a doplnila dokazovanie o konkrétne dôkazy. Súd je povinný postupovať nestranne a rozhodnúť na základe tých dôkazov, ktoré strany predložili. Opačným postupom, keby súd oznamoval sporovej strane, ktoré tvrdenie musí ešte dokázať a akým konkrétnym dôkazom to má urobiť, by súd porušil zásadu rovnosti strán a zásadu „rovnosti zbraní“, čím by jednu neprimerane zvýhodnil na úkor druhej.
38. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
39. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
40. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže súd žalobu zamietol, v konaní bol úspešný žalovaný, ktorému by vznikol nárok na náhradu trov konania, no keďže z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že žalovanému počas konania žiadne trovy nevznikli, súd preto súčasne s rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s článkom 17 základných princípov CSP a publikovaného rozhodnutia R 72/2018 zároveň aj o výške trov konania a s poukazom na skutočnosť, že žalovanému žiadne trovy nevznikli rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
41. Nakoľko súd žalovanému náhradu trov konania nepriznal, postup podľa § 262 ods. 2 CSP sa neuplatní a súd nebude po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodovať o výške trov konania samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Žiar nad Hronom, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( § 358 CSP).
Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Náležitosťou odvolania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 CSP). Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis s prílohami zostal na súde a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).