Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoPr-4-2023.pdf
PDF · 146.03 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoPr/4/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej aj JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: G. C., H.. XX.XX.XXXX, C. P. C. XX, C., zastúpeného: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA HUBOCKÁ&PARTNERS s.r.o., so sídlom Panenská 7, Bratislava, IČO: 51 411 491, proti žalovanej: Z. Š., H.. XX.XX.XXXX, C. O. XX, S., zastúpenej: Mgr. Peter Serina advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Poľnohospodárska 10, Bratislava, IČO: 36 858 510, o zaplatenie 6195,29 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30.06. 2022 č. k. 24 Cpr/8/2020 - 287, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanej zaplatenia doplatku mzdy za obdobie od decembra 2017 do augusta 2019 v celkovej sume 6195,29 eur s príslušenstvom, ktorý predstavuje rozdiel medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre štvrtý stupeň náročnosti práce. Rozhodol tak podľa § 118 ods. 1, § 119 ods. 1, § 120 ods. 1, 3, 4, 6, § 129 ods. 1 Zákonníka práce a písmena d/ prílohy č. 1 Zákonníka práce s odôvodnením, že v konaní nebolo sporné, že medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovanou ako zamestnávateľom vznikol pracovnoprávny vzťah a bol založený pracovný pomer, ktorý trval aj počas rozhodného obdobia, t. j. od decembra 2017 do augusta 2019. Rovnako nebolo sporné, že strany si za vykonanú prácu dohodli mzdu vo výške „minimálnej mzdy pre daný rok“. Sporným zostalo kedy a na základe, ktorej konkrétnej pracovnej zmluvy tento pracovnoprávny vzťah medzi stranami vznikol; aký druh práce žalobca u žalovanej skutočne vykonával a ktorému stupňu náročnosti táto práca zodpovedala; aj ako si strany dohodli pracovný čas. Spornosť týchto skutkových okolností pramenila predovšetkým z toho, že v konaní boli súdu predložené 2 rôzne pracovné zmluvy s odlišným obsahom (dojednaním pracovných podmienok). „Prvá verzia“ pracovnej zmluvy, predložená žalobcom, ktorou preukazoval vznik pracovnoprávneho vzťahu a ďalších pracovných podmienok, bola medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovanou ako zamestnávateľom uzavretá 29.9.2010 s dohodnutým dňom nástupu do práce 04.10.2010 na pracovnú pozíciu označenú ako „predaj a poradenstvo“. Pri skúmaní hodnovernosti a pravosti tejto listiny už na prvý pohľad zistil, že ide o graficky upravenú listinu tak, že označenie subjektu zamestnávateľa je vykonané preškrtaním predtlačeného žalobcovho mena, priezviska a identifikačného čísla, nad ktorým sa nachádza odtlačok pečiatky žalovanej, obsahujúcej jej identifikačné údaje vrátane identifikačného čísla (IČO) a daňového identifikačného čísla (DIČ). Ďalej zistil, že žalovaná získala živnostenské oprávnenie prevádzkovať očnú optiku a bolo jej pridelené IČO a DIČ až 14.02.2011, a nie 29.09.2010, z čoho možno vyvodiť pochybnosť o pravosti tejto „verzie“ pracovnej zmluvy, pretože žalovaná nemohla uzavrieť pracovnú zmluvu s uvedením svojho
identifikačného čísla a daňového identifikačného čísla v čase, kedy živnostenské oprávnenie ešte nevlastnila a tieto identifikačné údaje ešte nemala pridelené. Skutočnosť, že pracovný vzťah medzi stranami vznikol až 14.02.2011 potvrdzuje aj odpoveď na lustráciu žalobcu v Sociálnej poisťovni, v ktorej je evidovaný ako zamestnanec žalovanej od 15.02.2011 do 13.11.2019. Z odpovede na lustráciu žalovanej (ako fyzickej osoby) zistil, že v čase od 04.10.2010 do 14.02.2011 bola ako zamestnanec v pracovnom pomere so žalobcom ako zamestnávateľom, čo potvrdzuje aj pracovná zmluva z 29.09.2010, založená v spise. To znamená, že od 29.09.2010 bol držiteľom živnosti len žalobca a žalovaná bola jeho zamestnancom až dovtedy, kým sama sa nestala držiteľom živnosti 14.02.2011, kedy následne zamestnala žalobcu. V kontexte uvedených zistených skutkových okolností dospel k záveru, že „prvá verzia“ pracovnej zmluvy z 29.09.2010 nie je pravou pracovnou zmluvou, na základe, ktorej bol skutočne založený pracovnoprávny vzťah medzi stranami a nebral ju ako vierohodnú a relevantnú pre skúmanie ďalších pracovných podmienok, na ktorých sa strany dohodli. „Druhá verzia“ pracovnej zmluvy, predložená žalovanou, bola uzavretá medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovanou ako zamestnávateľom dňa 14.02.2011, ktorý bol zároveň dohodnutý ako deň nástupu do práce na pracovné miesto „očný optik“. Podľa tejto listiny došlo k vzniku pracovnoprávneho vzťahu a zároveň pracovného pomeru medzi stranami 14. februára 2011, pričom pravdivosti tejto skutočnosti nasvedčujú aj ostatné spomenuté skutočnosti. Deň vzniku pracovného pomeru medzi stranami 11.02.2011 možno vyvodiť aj z okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalobcovi žalovanou 12.11.2019, v ktorom je deň vzniku pracovného pomeru uvedený „14.02.2011, na základe pracovnej zmluvy zo dňa 14.02.2011, na pozícii očný optik“. Vykonaným dokazovaním považoval za preukázané, že k vzniku pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami a založeniu pracovného pomeru došlo 14.02.2011 na základe pracovnej zmluvy datovanej toho istého dňa, ktorú možno považovať za hodnovernú. Ďalej uviedol, že je pravdou, že táto listina nemohla byť skutočne podpísaná 14.02.2011, ak sa v jej obsahu spomína zákon z neskoršieho obdobia, avšak táto okolnosť sama o sebe preukazuje len to, že skutočný čas (dátum) podpísania tejto listiny bol iný, ako je v nej uvedený. To bez ďalšieho nepreukazuje, že by pracovné podmienky boli medzi stranami dohodnuté inak, ako sa v jej obsahu uvádza. V kontexte s inými dôkazmi sa vznik pracovného pomeru práve dňa 14.02.2011 javí ako nanajvýš pravdepodobný, rovnako aj dohodnutý druh práce očného optika či dohodnutá mzda vo výške minimálnej mzdy pre daný rok. Táto listina zrejme bola skutočne podpísaná v neskorší deň ako 04.02.2011, ale to neznamená, že nevyjadruje skutočný obsah dohody zmluvných strán. Poukázal na to, že Zákonník práce predpokladá platný vznik pracovného pomeru aj bez písomnej pracovnej zmluvy s tým, že neskôr sa v jej písomnom vyhotovení len potvrdia dohodnuté pracovné podmienky (porov. Barancová, H. a kol.: Zákonník práce. Komentár. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, s. 464). Keďže žiadna iná pracovná zmluva uzavretá medzi sporovými stranami nebola predložená, vychádzal práve z tejto pracovnej zmluvy zo 14.02.2011. Pokiaľ žalobca tvrdil, že pracovné podmienky boli dohodnuté inak, ako sa uvádza v tejto pracovnej zmluve, uviedol, že ohľadom tohto tvrdenia žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Z tejto zmluvy mal tiež preukázané, že druh práce a jeho stručná charakteristika bola medzi stranami dohodnutá ako práca „očného optika“. Tento druh práce bol nielen dohodnutý v pracovnej zmluve zo 14.02.2011, ale vyplýva aj z výpisu zo živnostenského registra, podľa ktorého žalobca bol zapísaný ako zodpovedný zástupca žalovanej. Záver, že práca očného optika objektívne zodpovedá štvrtému stupňu náročnosti práce, žalovaná ani rozporovala. Na základe uvedeného uzavrel, že žalobca vykonával pre žalovaného prácu očného optika, ktorá zodpovedá štvrtému stupňu náročnosti práce. Uviedol, že minimálny mzdový nárok žalobcu ako očného optika v roku 2017 dosahoval výšku 696 eur (t. j. minimálna mzda 435 eur x 1,6), v roku 2018 výšku 768 eur (t. j. minimálna mzda 480 eur x 1,6) a v roku 2019 výšku 832 eur (t.j. minimálna mzda 520 eur x 1,6). V pracovnej zmluve zo 14.02.2011 sa strany dohodli na dĺžke pracovného času 20 hodín týždenne, ktorý bol rovnomerne rozvrhnutý na 4 hodiny denne. Žalobca namietal, že u žalovanej pracoval dlhšie ako 4 hodiny, a to 8 hodín, čo podporoval závermi inšpekcie práce vykonanej na pracovisku žalovanej. Žalovaná popierala tvrdenia žalobcu o jeho 8 hodinovom týždennom pracovnom čase s tým, že žalobca nemá pracovné návyky zotrvať na pracovisku a vykonávať prácu čo len dohodnuté 4 hodiny a tvrdila, že dochádzka práce sa u nej neviedla a žalobca odmietol aj príchody a odchody zaznamenávať, pretože ako druh žalovanej považoval svoj pracovný pomer čisto za formálny. Nemal preukázané, že by žalobca napriek formálne dohodnutému štvorhodinovému dennému pracovnému času reálne vykonával pre žalovanú prácu v rozsahu 8 hodín denne. Existenciu 8 hodinového denného pracovného času popreli aj svedkyne p. E. C. B. S.. Ľ. Š.. Skutočnosť, že by sa žalobca zdržiaval na pracovisku celých 8 hodín, zreteľne a nepochybne nevyplynula ani z výpovede svedka S. Z.. Taktiež z vykonaných dôkazov nevyplynulo, žeby si žalobca dennodenne evidoval svoje príchody a odchody na pracovisko, či vypisoval dovolenkové lístky nechával si žalovanou schvaľovať dovolenku alebo priepustky z práce. Z evidencie príchodov a odchodov vyplynulo len to, že pracovný čas žalobcu bol v rozsahu štyroch
hodín denne. K námietkam žalobcu o zaujatosti vypočutých svedkov žalovanej prisvedčil, že ide o osoby blízke alebo naklonené žalovanej, a preto treba ich výpoveď brať s určitou rezervou a počítať s istou dávkou zveličovania nedostatkov žalobcu, Avšak len samotná táto skutočnosť nemôže byť dôvodom na absolútne neprihliadnutie na ich výpovede. Títo svedkovia potvrdili, že žalobca nebýval dennodenne na pracovisku počas celej tvrdenej osemhodinovej pracovnej doby, a preto možno mať dôvodné pochybnosti o žalobcom tvrdenej skutočnosti o 8 hodinovom pracovnom čase. Tomuto záveru nasvedčujú tiež poznámky v diári žalobcu na rok 2019, z ktorých vyplýva, že pracoval pre SBS či vykonával rôzne iné súkromné aktivity uskutočňujúce sa počas jeho pracovnej doby, a tiež z výpovede žalovanej v trestnom konaní, podľa ktorej sa jej so žalobcom natoľko zhoršili vzájomné vzťahy, že nemohli spolu byť v jednej miestnosti, a preto sa v prevádzke striedali po týždňoch. Žalobca v konaní nepopieral, že sa nezdržiaval na pracovisku celých 8 hodín, ani netvrdil, žeby si evidoval dochádzku, vypisoval dovolenkové lístky či žiadal o súhlas s priepustkami práce. Dôkazy produkované žalovanou vo vzťahu k tejto skutočnosti spôsobujú vo vzájomných súvislostiach tak vážne a odôvodnené pochybnosti, že nepovažoval za preukázané, že by žalobca skutočne a pravidelne vykonával prácu pre žalovanú v rozsahu 8 hodín denne. Za dôkaz o existencii 8 hodinového pracovného času nepovažoval ani protokol o inšpekcii práce na pracovisku žalovanej, keď aj samotný inšpektor práce v protokole uviedol, že dokumenty o dochádzke a výplatné pásky, z ktorých dochádzka a čerpania dovolenky mali vyplývať, boli vyhotovené dodatočne a účelovo pre výkon inšpekcie. V konaní vyšlo najavo, že ani sám žalobca o tieto dokumenty nedbal a nestaral sa o ne s náležitou starostlivosťou zamestnanca. Z tohto dôvodu sa všetky tieto dokumenty nejavia ako vierohodné, ktoré skutočne odrážajú realitu, ako žalobca skutočne pracoval; údaje o počte dní čerpanej dovolenky, sume náhrady mzdy za dovolenku a sumy vyplácanej minimálnej mzdy, ktoré sa v týchto dodatočne a účelovo vyhotovených podkladoch uvádzajú, nemožno považovať za spoľahlivo zistené a presné a preto na ich základe uskutočnený úsudok o 40 hodinovom týždennom pracovnom čase z logiky veci nemožno považovať za správny a ani preukázaný. Skutočný odpracovaný čas žalobcu pre žalovanú v rozhodnom období tak pre absenciu relevantných podkladov a dôkazov nie je možné spoľahlivo zistiť, pričom zavinenie tejto dôkaznej núdze nemožno s ohľadom na zistené správanie žalobcu pričítať výlučne žalovanej. Na základe všetkých vykonaných dôkazov nemal preukázané, že by pracovný čas žalobcu bol dohodnutý v rozsahu 40 hodín týždenne alebo, žeby žalobca reálne pracoval pre žalovanú v tomto rozsahu, hoci práve žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať túto pre neho priaznivú skutočnosť. Vychádzal preto z pracovných podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve datovanej 14.02.2011 a za dohodnutý pracovný čas žalobcu považoval 20 hodín týždenne, ktorý bol rovnomerne rozvrhnutý na 4 hodiny denne. Dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie mzdy vo výške minimálneho mzdového nároku pre štvrtý stupeň náročnosti práce pre daný rok, avšak z vykonaných dôkazov sa žalovanej nepodarilo preukázať, že žalobcovi za každý kalendárny mesiac v rozhodnom období zaplatila mzdu vyššiu ako je zákonom ustanovená suma minimálneho mzdového nároku. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovi nárok na doplatok mzdy do výšky ustanoveného minimálneho mzdového nároku nevznikol, pretože mu bola mzda za jednotlivé kalendárne mesiace rozhodného obdobia vyplatená vo vyššej výške. Uzavrel, že žalobou uplatnený procesný nárok žalobcu už v celom rozsahu zanikol jeho splnením. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a Csp tak, že žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe vyhovieť v celom rozsahu a zaviazať žalovanú na náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne v odôvodnení rozsudku uviedol, že vyvodzoval vznik pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami z pracovnej zmluvy datovanej 29.09.2010 (ďalej len „pracovná zmluva 1“), takéto vyvodzovanie vzniku pracovnoprávneho vzťahu z jeho vyjadrení nevyplýva; tvrdil, že predmetná pracovná zmluva je jediná, ktorou disponoval a preto ju predložil; netvrdil, že na základe nej bol uzavretý pracovný pomer so žalovanou. Ním predloženú pracovnú zmluvu súd prvej inštancie nepovažoval za pravú pracovnú zmluvu, na základe, ktorej by bol skutočne založený pracovnoprávny vzťah medzi ním ako zamestnancom a žalovanou ako zamestnávateľom z dôvodu, že v deň jej uzatvorenia, dňa 29.10.2010, ešte vykonával svoju podnikateľskú činnosť. K žalovanou predloženej pracovnej zmluve zo dňa 14.02.2011 (ďalej len „pracovná zmluva 2“) počas celého konania tvrdil, že ju pred súdnym konaním nikdy nevidel a nikdy nepodpísal. Poukázal na to, že je v rozpore s akoukoľvek logikou, aby strany sporu
uzatvorili pracovnú zmluvu 2 dňa 14.02.2011, keď sa v nej uvádza neskôr prijatý zákon č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a je na nej pečiatka žalovanej s prideleným DIČ, pričom registrovaná pre daň z príjmu na daňovom úrade bola až odo dňa 16.02.2011, t. j. 2 dni po tom, ako mala byť uzatvorená. Z uvedeného je podľa jeho názoru nesporné, že do vzoru pracovnej zmluvy si žalovaná svojvoľne dopísala údaje bez toho, aby boli pracovné podmienky dojednané so žalobcom a mal o nich vedomosť, ako aj v rozpore so skutkovým stavom, ktorý evidovala v mzdovej evidencii v období pred inšpektorátom práce a súdnym konaním a z ktorých dôkazov vyplýva, že pracoval 8 hodín denne a nie 4 hodiny, ako deklaruje žalovaná. Súd prvej inštancie svojím rozhodnutím podporil žalovanú, ako zamestnávateľa a jej konanie v tom, že je akceptované a tolerované zo strany súdnych autorít falšovanie a pozmeňovanie mzdových evidencii zo strany zamestnávateľov a bude bez následkov tolerované v spoločnosti a právne v poriadku. V konaní namieta, že pracovná zmluva 2 je sfalšovaný dokument žalovanou a nemôže byť relevantným dôkazom o tom, že pracoval 4 hodiny denne. Považoval za nepochopiteľné, že súd pracovnú zmluvu 2 akceptoval ako relevantný dôkaz, pričom potvrdil v odôvodnení rozsudku, že nie je pravá; na odkaz na neskôr prijatý zákon a neskoršie pridelenie DIČ reagoval iba stroho, že táto okolnosť sama o sebe preukazuje len to, že skutočný čas podpísania pracovnej zmluvy 2 bol iný, ako je v nej uvedené, avšak nepreukazuje, že by pracovné podmienky boli medzi stranami dohodnuté inak, ako sa v nej uvádza. Poukázal na to, že žalovaná na pojednávaní nevedela odpovedať na otázku, prečo sa nachádza v tejto zmluve odkaz na zákon z roku 2013, ale presne si pamätala, že dňa 14.02.2011 podpisovala pracovnú zmluvu so žalobcom. Keď mal súd za preukázané, že k podpísaniu pracovnej zmluvy nemohlo dôjsť dňa 14.02.2011 ale neskôr, nie je zrejmé, z čoho vyvodil, že pracovné podmienky neboli žalovanou takisto sfalšované a pozmeňované. Namietal, že z predložených listinných dôkazov vyhotovených žalovanou pred týmto súdnym konaním a predložených aj v súdnom konaní na Okresnom súde Pezinok a na inšpektoráte práce, je nesporné, že pracovný pomer bol dohodnutý na 8 hodín denne. Zdôraznil, že mzdová evidencia predkladaná na Okresný súd Pezinok a na inšpektorát práce bola evidovaná žalovanou v účtovníctve. Keď bolo preukázané, že pracovná zmluva nemohla byť podpísaná dňa 14.02.2011, nemôže mať súd za preukázané, že pracovné podmienky boli medzi stranami dohodnuté. Tvrdil, že pracovné podmienky v tejto zmluve neboli medzi stranami dohodnuté, ale žalovaná ich účelovo dodatočne doplnila bez jeho vedomia a súhlasu. Podľa jeho názoru nie je zrejmé, prečo súd pri hodnotení dôkazov nezaujal rovnakú teóriu hodnotenia pracovnej zmluvy 1, a to, že skorší dátum jej uzavretia, ako žalovaná začala vykonávať podnikateľskú činnosť, je okolnosťou preukazujúcou len to, že skutočný dátum podpísania tejto listiny bol iný, ako je v nej uvedený, čo bez ďalšieho nepreukazuje, že by pracovné podmienky boli medzi stranami dohodnuté inak, ako sa v jej obsahu uvádza. S poukazom na čl. 6 bod 1, 2 C.s.p. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 86/2020 zo dňa 08.09.2020 namietal, že súd pri hodnotení dôkazov porušil základné princípy nielen na úrovni podústavného práva, ale aj na úrovni ústavnoprávnej, keď v konaní nezabezpečil rovnaké právne postavenie žalobcu a žalovaného. Ďalej namietal, že je v rozpore s akoukoľvek logikou, aby súd tvrdil, že medzi stranami ide o formálny vzťah a teda bol si vedomý, že pracovná zmluva 2 je vyhotovená „dodatočne“ pre účely súdneho konania a konania pred inšpektorátom práce a napriek tomu bol presvedčený, že sfalšovaná pracovná zmluva 2 obsahuje skutočné podmienky pracovného vzťahu žalobcu a žalovaného. Formálnosť pracovného vzťahu sa vyznačuje tým, že vyhovuje iba forme tým, že je uzavretá pracovná zmluva, ale nie jeho podstate, teda, že sa reálne vykonáva aj nejaká práca. Ak žalovaná tvrdila, že ide o formálny vzťah, potom logicky žalobca nemusel vykonávať vôbec prácu. To sa nestalo, lebo žalovaná tvrdila, že pracovný pomer založený pracovnou zmluvou 2 je dohodnutý na 4 hodiny denne a v tomto rozsahu aj prácu žalobca vykonával. Bolo povinnosťou súdu ustáliť, či v danom prípade išlo o „formálny pracovný pomer“ alebo išlo o riadny pracovný pomer dohodnutý na 4 hodiny denne. Formálny pracovný pomer s dohodnutým rozsahom práce 4 hodiny denne, ktorú aj žalobca reálne vykonával, neexistuje a je právne nemožný. Skutočnosť, že pracoval u žalovanej na plný úväzok, t. j. 40 hodín týždenne/8 hodín denne, vyplýva z výplatných pások podpísaných žalovanou a predložených na Okresnom súde Pezinok za mesiac 09/2019 a 10/2019. Z výplatnej pásky 09/2019 vyplýva, že v tomto mesiaci odpracoval u žalovanej 21 dní v rozsahu 168 hodín (168 hodín:21 dní =8 h denne). Z celkového nároku 25 dní dovolenky mal podľa výplatnej pásky zostatok 7 dní dovolenky. Zo zmluvného základného platu 1350 eur (brutto) mu mala byť vyplatená mzda v sume 1009,32 eur (netto). Z výplatnej pásky 10/2019 vyplýva, že v tomto mesiaci odpracoval u žalovanej 19 dní v rozsahu 152 hodín (152 hodín :19 dní =8 h denne). Z celkového nároku 25 dní dovolenky mal zostatok 3 dni dovolenky. Zo zmluvného základného platu 1350 eur (brutto) mu mala byť vyplatená mzda za tento mesiac v sume 1001,14 eur (netto). Z týchto výplatných pások je nesporné, že vykonáva prácu v rozsahu 8 hodín denne, súd sa však s týmito dôkazmi nezaoberal. Aj zo mzdového listu za rok 2018 a 2019 podpísaného žalovanou a predloženého v konaní na Okresnom súde Pezinok vyplýva, že
pracoval 8 hodín denne. Do konania vedenom na inšpektoráte práce Bratislava predložil výplatné pásky za mesiac 1/2019 až 10/2019, ktoré sa nestotožňovali so mzdovým listom za rok 2019 a výplatnou páskou 09/2019 a 10/2019. Je teda zrejmé, že už vtedy žalovaná zasahovala a pozmeňovala dovtedy evidované mzdové údaje. Následne predložila žalovaná výplatnú pásku za obdobie 1/2019 - 11/2019, ktoré sa nezhodujú s výplatnými páskami ňou predloženými do konania vedenom na Inšpektoráte práce Bratislava a v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok, čo znamená, že opätovne sfalšovala a vytvorila minimálne tretiu variantu výplatných pások, ako jej to vyhovuje. Na podporu jeho tvrdení, že pracoval u žalovanej na plný pracovný úväzok, 8 hodín denne, poukázal na Protokol Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 15.06.2020, v ktorom sa uvádza, že „Z uvedených skutočností vyplýva, že zamestnanec nepracoval 4 hodiny denne a jeho týždenný pracovný čas nebol 20 hodín, ale podstatne viac - veľmi pravdepodobne 8 hodín denne.“ Ďalej sa v P protokole uvádza: „...avšak pokiaľ vezmeme údaje o počte dní čerpanej dovolenky, sumu vyplácanú ako dovolenkový priemer zo mzdového listu za rok 2019 a sumy náhrad mzdy za dovolenku z jednotlivých výplatných pások, zistíme, že napr. v mesiaci 01/2019 zamestnanec čerpal 2 dni dovolenky, čo mu bolo preplatené sumou 47,83 eur pri dovolenkovom priemere 2,989 euro/h. 47,83/2,989 = 16,002, čo znamená, že zamestnávateľka vyplatila zamestnancovi náhradu za 2 dni dovolenky - 16 hodín ...“. Ďalej poukázal na žalovanou uvádzanú minimálnu mzdu pre daný rok v pracovnej zmluve 2, ktorá bola ustanovená za rok 2019 v sume 520 eur a zodpovedá ustanovenému týždennému pracovnému času 40 hodín týždenne/8 hodín denne. Súd prvej inštancie ako kauzálne príslušný súd na pracovnoprávne spory, t. j. spory so slabšou stranou, ani 1 predložený dôkaz nepovažoval za relevantný a preukazujúci ním tvrdené skutočnosti, a to ani protokol inšpektorátu práce, ako orgánu štátnej správy, ktorý sa špecializuje a koná v súlade so zákonom č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd sa so závažným a zásadným dôkazom, akým je protokol o inšpekcii práce na pracovisku žalovaného žiadnym spôsobom nevysporiadal a ani nezdôvodnil, prečo na ne neprihliadol. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku nevysvetlil, prečo nevykonal ním navrhnutý dôkaz ako slabšou stranou sporu a to zabezpečením si spisu evidovaného na inšpektoráte práce. Súd prvej inštancie ním predložené listiny označuje za formálne, ale je presvedčený, že pracovná zmluva 2 skutočne odráža zhodný prejav vôle strán. Rozhodnutie preto považuje za zmätočné. Pokiaľ žalovaná nerozporuje svoju dovtedy vyhotovenú mzdovú evidenciu a vyplýva z nej, že žalobca pracoval 8 hodín denne, bolo povinnosťou súdu tieto dôkazy posúdiť a vyhodnotiť ich. Ďalej namietal, že z výpovedí vypočutých svedkýň nevyplýva, že pracoval u žalovanej iba na skrátený pracovný úväzok a je nesporné, že tieto sa v rozhodnom období v prevádzke žalovanej nezdržiavali, ich výpovede preto považoval za irelevantné. Pokiaľ ide o diár žalobcu, žalovaná nepreukázala skutočnosť, či tento naozaj patrí žalobcovi. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, v odôvodnení neuviedol všetky jeho tvrdenia, nevysporiadal sa s návrhmi sporových strán, neuviedol ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a nevyhodnotil ich; taktiež nevysvetlil, prečo nevykonal ním navrhnutý dôkaz a to dožiadanie si spisu vedeného na inšpektoráte práce. Súd sa v rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal a neprihliadol na skutočnosť, že žalobca je v konaní slabšou stranou; v odôvodnení nie je žiadna zmienka toho, že by na takéto jeho postavenie prihliadol. Zdôraznil, že vyšetrovací princíp znamená povinnosť súdu vykonať všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci a uviedol, že v danom prípade súd nevykonal všetky dôkazy ním predložené a tie, ktoré navrhoval nezabezpečil, ani sa s nimi nevysporiadal. Poukázal aj na výpoveď svedka p. S. Z., o ktorej súd uviedol, že z nej nevyplýva, že by žalobca pracoval 8 hodín denne, z rozsudku však nie je zrejmé, na základe čoho túto skutočnosť vyvodil. Z výpovede svedka vyplýva, že vždy, keď tam prišiel, žalobca tam bol a bol väčšinou vzadu; nikdy netvrdil, žeby tam niekedy prišiel a žalobca tam nebol. Uviedol, že nemal objektívnu možnosť prístupu k dôkazným prostriedkom a nedisponuje dostatkom informácií, na základe, ktorých by mohol bez pochybností preukázať svoje tvrdenia; predložil dôkazné prostriedky vyhotovené a potvrdené žalovanou a je nepochopiteľné, prečo súd na ne neprihliadol, keď žalovaná ich nenamietala ani nerozporovala.
3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla jeho odvolanie zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodné a priznať jej náhradu trov konania. K jeho tvrdeniam o falšovaní dokumentácie uviedla, že právna zástupkyňa žalobcu svoje domnienky a tvrdenia vydáva za fakty a ignoruje všetko čo jej verzii nevyhovuje. Samotný žalobca doložil zmluvu, ktorá je zjavne sfalšovaná a je zo dňa 29.09.2010, so vznikom zamestnania dňa 04.10.2010, pričom sa v žalobe nezaoberá podstatnou skutočnosťou, a to, že jeho údajná zamestnávateľka v tom čase, žalovaná, ešte ako podnikateľský subjekt pod IČO: 46057323
neexistovala. Živnosť jej vznikla až 14.02.2011, takmer 4 mesiace po údajnom vzniku pracovného pomeru. Taktiež ignoruje skutočnosť, že žalobca popri práci, ktorú mal vykonávať u žalovanej, pracoval ako zodpovedný zástupca už iného zamestnávateľa, čo riadne zdokladovala, takže, ak pracoval tak ako tvrdí, nie je zrejmé kedy pracoval u iného zamestnávateľa a ako; po tom čo prestal pracovať ako zodpovedný zástupca v Ideál -o s.r.o., a to 27.09.2018, pracoval v SBS a popritom stíhal pracovať ako komparz v rôznych televíznych produkciách, čo bolo preukázané doloženými dôkazmi. Nie je jej zrejmé ako sa to dá stihnúť pri osemhodinovom pracovnom čase. Poukázala na rozhodnutie Inšpektorátu práce Bratislava, v ktorom samotný inšpektorát práce reviduje tvrdenia uvedené v protokole a konštatuje, že nebolo preukázané, či bol pracovný pomer uzatvorený na 8 alebo 4 hodiny denne a, že je to predmetom súdneho konania. Protokol z inšpektorátu práce teda samotný inšpektorát práce v rozhodnutí odmieta ako právne irelevantný, nakoľko ide o domnienky inšpektorky a nie o fakty. K námietkam žalobcu týkajúcim sa jeho diára, uviedla, že počas pojednávania ani raz nespochybnil, že mu patrí ale tvrdil, že nedal súhlas na jeho použitie ako dôkazu. K mzde za mesiac 9/19 a 10/19 zo spisu sp. zn. 12P/121/2019 vedenom na Okresnom súde Pezinok, z odseku 10. odôvodnenia prečo došlo k dodatkom a uvedeniu vyššej mzdy pre žalobcu ako ním minimálnej mzdy, citovala: „Do 11/2019 zamestnávala otca maloletých detí, na pozícii očný optik a súčasne odborný garant podnikania, mesačne mu vyplácala 1000 eur na ruku, s tým, že pracovná zmluva a dekrét znel na minimálnu mzdu. Po poučení zo strany súdu matka otcovi zmenila dodatkom k pracovnej zmluve platový dekrét a od septembra otcovi poukazovala brutto mzdu 1350 eur, netto 1009 eur. Dodatok k pracovnej zmluve otec odmietol podpísať.“ Podľa jej názoru súd prvej inštancie dôkladne a podrobne vykonal dokazovanie a zistil skutkový stav, vysporiadal sa so všetkými dôkazmi; dôkazy, ktoré nevykonal, pričom nevykonal aj dôkazy navrhnuté žalovanou, jasne zdôvodnil. Nedošlo k porušeniu práv strán na rovnosť pred súdom. odôvodnenie rozhodnutia je logické a podložené argumentáciou.
4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu zotrval na svojom odvolaní a argumentácii v ňom uvedenej. K jej vyjadreniu k tvrdeniam o falšovaní dokumentácie uviedol, že v konaní a to nielen z potvrdení inšpektorátu práce, ale aj z vyhodnotenia dôkazov súdom bolo potvrdené, že žalovaná dokumentáciu „falšovala a pozmeňovala“. V tejto súvislosti opäť poukázal na to, že pracovná zmluva nemohla byť podpísaná v roku 2011. Ďalej uviedol, že on opakovane vo vyjadreniach uvádzal, že predložil zmluvu, s ktorou ako jedinou disponoval; nikdy netvrdil, že táto je pravá. K tvrdeniu, že pracoval ako zodpovedný zástupca Ideál -o s.r.o., v SBS a ešte aj ako komparz uviedol, že žalovaná tieto skutočnosti nepreukázala; nepreukázala, či išlo o trvalý pracovný pomer, alebo skrátený, alebo o dohodu a pod. Žiadnym spôsobom nepreukázala, že mal súbežne 2 alebo viac trvalých pracovných pomerov, ani ich rozsah, čas a teda by sa „bili“ s rozsahom prác vykonávaných pre žalovanú. Nepreukázala ani, že tieto tvrdenia sa týkajú obdobia, za ktoré si uplatňuje doplatenie mzdy. Ide z jej strany o účelové a ničím nepodložené a nepreukázané tvrdenia. Pokiaľ ide o rozhodnutie Inšpektorátu práce Bratislava, zdôraznil, že tento nikdy nepotvrdil, že vykonával prácu 4 hodiny denne, ako sa snaží prezentovať žalovaná. K tvrdeniam ohľadne zvýšenia jeho mzdy žalovanou za mesiac 09/19 a 10/19, zotrval na svojom tvrdení, že žalovaná mu vyplácala minimálnu mzdu za 8 hodín denne, ktorá skutočnosť vyplývala zo mzdových listov od žalovanej. uviedol, že vyjadrenie žalovanej vníma ako právne bez významu a bez akejkoľvek výpovednej hodnoty, nakoľko v ňom poukazuje na skutočnosti mimo predmetu sporu a na fakty, ktoré si jej právny zástupca prekrútil pre svoje potreby.
5. Žalovaná vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu poukázala na to, že žalobca si vo svojich vyjadreniach odporuje, keď tvrdí, že ona uvádza nepodstatné veci, ale sám zároveň rieši otcovstvo k deťom účastníkov. Ďalej uviedla, že keď sa rozhodla, že so žalobcom nechce ďalej žiť a zdieľať spoločné osudy, sľúbil jej pomstu. Práve preto sa tvári, že medzi ním a žalovanou išlo o štandardný pracovno - právny vzťah, čo však nie je pravda. Žalobca bol fiktívny zamestnanec a od toho sa odvíja všetko, vrátane dokumentácie, podivnej zmluvy, ktorú predložil, ako aj ich pracovno - právne vzťahy. Ďalej uviedla, že žalobca v konaní o výživnom tvrdil, že pracuje za minimálnu mzdu, zvýšenie odmietol, pretože nechcel, aby platil vyššie výživné na svoje deti. Žalovaná mu fakticky, keďže odmietol podpísať príslušný dodatok, zvýšila mzdu, aby vyvrátila jeho klamstvo pred súdom o výživné. Táto skutočnosť nemala žiadny vplyv na štvorhodinový pracovný čas žalobcu. Žalovaná nezvýšila počet hodín len mzdu za odpracovanú hodinu, čo je legálne a zákonné. Žalovaný si aj tak bral plat sám podľa jeho uváženia, inak by si nemohol dovoliť iný majetok, ktorý vlastní.
6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. Súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal žalobcom uplatneným nárokom proti žalovanej na zaplatenie sumy 6195,29 eur s príslušenstvom titulom doplatenia mzdy do výšky minimálneho mzdového nároku určeného pre štvrtý stupeň náročnosti práce za obdobie od decembra 2017 do augusta 2019. Dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti tohto nároku žalobcu, ako aj pre posúdenie opodstatnenosti argumentácie žalovanej, na ktorej založila svoju obranu v konaní. Jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s § 191 C.s.p.) vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery. Pri svojom právnom posúdení vychádzal zo zodpovedajúcich ustanovení Zákonníka práce a tieto aj správne vyložil. Svoje závery aj riadne v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, keď s poukazom na zodpovedajúcu právnu úpravu uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil po skutkovej aj právnej stránke, vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. Odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 C. s. p. a v podrobnostiach na ne odkazuje.
8. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku z hľadiska odvolacích dôvodov a námietok uvedených žalobcom v jeho odvolaní odvolací súd uvádza, že žalobca nedôvodne namieta nesprávnosť konštatovania súdu prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, že žalobca vyvodzoval vznik pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami z pracovnej zmluvy datovanej 29.09.2010. Nepravdivé je tvrdenie žalobcu, že netvrdil, že na základe tejto pracovnej zmluvy bol uzavretý pracovný pomer so žalovanou a že z jeho vyjadrení takéto vyvodzovanie pracovnoprávneho vzťahu nikde nevyplýva. Žalobca už vo svojom návrhu na vydanie platobného rozkazu uviedol, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 29.09.2010 uzatvorenej medzi žalovanou, ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom, vznikol pracovný pomer uzatvorený na dobu neurčitú s nástupom do práce dňa 04.10.2010. Túto pracovnú zmluvu predloženú žalobcom nepovažoval súd prvej inštancie za správnu nielen z dôvodu, že v deň jej uzatvorenia dňa 29.10.2010 žalovaný ešte vykonával svoju podnikateľskú činnosť, ako uviedol žalobca vo svojom odvolaní, ale aj z ďalších dôvodov, a to že žalovaná v tom čase ešte nedisponovala živnostenským oprávnením prevádzkovať očnú optiku a nemala pridelené identifikačné údaje uvedené v tejto zmluve; išlo o graficky upravenú listinu obsahujúcu okrem označenia subjektu zamestnávateľa odtlačkom pečiatky žalovanej, aj preškrtané predtlačené žalobcove meno, priezvisko a identifikačné čísla. Z rozhodnutia Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 23.08.2021 č. spisu IPBA/IPBA ODD VP/ SPR/2021/486 vyplýva, že ani inšpektorát práce z rovnakých dôvodov ako súd prvej inštancie, nebral na zreteľ pracovnú zmluvu z 29.09.2010 s dňom nástupu do práce 04.10.2010 predloženú žalobcom. Okrem týchto dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcom predložená pracovná zmluva nie je pravou pracovnou zmluvou aj s prihliadnutím na ďalšie skutočnosti, a to, že žalobca bol v Sociálnej poisťovni evidovaný ako zamestnanec žalovanej až od 15. februára 2011; a v čase od 04. októbra 2010 do 14. februára 2011 bola žalovaná ako zamestnanec v pracovnom pomere so žalobcom ako zamestnávateľom, čo potvrdzuje pracovná zmluva z 29.09.2010.
9. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že zo skutočností, že pracovná zmluva zo dňa 14.02.2011, predložená žalovanou, obsahuje odkaz na neskôr prijatý zákon a obsahuje pečiatku žalovanej s prideleným DIČ, pričom žalovaná bola registrovaná pre daň z príjmu na daňovom úrade až odo dňa 16.02.2011, teda o 2 dni neskôr; na ktoré poukázal žalobca vo svojom odvolaní; vyplýva záver, že táto listina zrejme bola skutočne podpísaná v neskorší deň ako 14.02.2011, ktorý uviedol aj súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia. Tieto skutočnosti však nepreukazujú svojvoľné dopisovanie údajov žalovanou do vzoru pracovnej zmluvy bez toho, aby boli pracovné podmienky dojednané so žalobcom a mal o nich vedomosť, a v rozpore so skutkovým stavom a stavom evidovaným žalovanou z mzdovej evidencii v období pred inšpektorátom práce, z ktorých by vyplývalo, že pre žalovanú pracoval 8 hodín denne, ako tvrdí žalobca. Nesprávne je preto tvrdenie žalobcu, s poukazom na uvedené skutočnosti, že súd svojim rozhodnutím podporil žalovanú, ako zamestnávateľa a jej konanie v tom, že je akceptované a
tolerované zo strany súdnych autorít falšovanie a pozmeňovanie mzdových evidencií zamestnávateľmi. V konaní nebola zistená žiadna taká skutočnosť, ktorá by preukazovala sfalšovanie údaja o 4 hodinovom pracovnom čase uvedenom v pracovnej zmluve datovanej dňa 14.02.2011 a nebola preukázaná ani dohoda strán o inej dĺžke pracovného času; pracovná zmluva predložená žalobcom neobsahuje žiaden údaj o pracovnom čase, správne preto súd prvej inštancie vychádzal z údaja uvedeného v pracovnej zmluve zo dňa 14.02.2011, keď samotné podpísanie pracovnej zmluvy stranami neskôr ako je datovaná, nepreukazuje automaticky, že by neboli dohodnuté medzi stranami pracovné podmienky v nej uvedené. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že súd v odôvodnení rozsudku potvrdil, že pracovná zmluva zo dňa 14.02.2011 nie je práva, avšak tento záver z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná zmluva zrejme bola skutočne podpísaná v neskorší deň ako 14.02.2011, na základe čoho akceptoval postup vzniku pracovného pomeru na základe neskôr podpísanej pracovnej zmluvy ako boli dohodnuté pracovné podmienky, ktorý Zákonník práce pripúšťa. K námietke žalobcu, prečo súd nezaujal rovnakú teóriu hodnotenia pracovnej zmluvy predloženej žalobcom, odvolací súd poukazuje na to, že v ňom predloženej pracovnej zmluve nie sú uvedené žiadne pracovné podmienky, ktoré mali byť medzi stranami dohodnuté a okrem toho ním predložená pracovná zmluva, na rozdiel od pracovnej zmluvy predloženej žalovanou, bola aj graficky upravená. Súd nemal za preukázané ani falšovanie a pozmeňovanie dátumu na pracovnej zmluve zo dňa 14.02. 2011 žalovanou; k podpisu tejto zmluvy mohlo dôjsť neskôr aj oboma stranami. Žalobca tvrdil, že túto zmluvu nepodpísal, avšak predložená zmluva obsahuje jeho podpis, na skúmanie pravosti ktorého žiadne dokazovanie nenavrhol vykonať a ani neuviedol akým konkrétnym spôsobom malo dôjsť k falšovaniu zmluvy žalovanou.
10. Žalobca v odvolaní ďalej poukázal na ním predložené listinné dôkazy, ktoré podľa jeho názoru preukazujú, že vykonával prácu 8 hodín denne, a to mzdové listy za rok 2018 a 2019, výplatné pásky za mesiac 09/2019 a 10/2019, z ktorých vyplýva, že žalovaná mu reálne vyplácala mzdu aj za rozhodné obdobie vyššiu ako minimálna mzda; poukázal na uvedenú minimálnu mzdu v pracovnej zmluve zo dňa 14.02.2011, na náhradu za dovolenku uvádzanú vo výplatných páskach predložených žalovanou Inšpektorátu práce Bratislava, ako aj na Protokol Inšpektorátu práce Bratislava, v ktorom inšpektorát práce uviedol, že z uvedených skutočností vyplýva, že žalobca nepracoval 4 hodiny denne a jeho týždenný pracovný čas nebol 20 hodín, ale veľmi pravdepodobne 8 hodín denne. Poukázal na to, že mzdová evidencia bola vyhotovená žalovanou a bola evidovaná v jej účtovníctve, žalovaná ju ani nespochybnila. Namietal, že s týmito listinnými dôkazmi a skutočnosťami z nich vyplývajúcimi sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Z odôvodnenia rozsudku však vyplýva, že súd prvej inštancie sa s nimi vysporiadal, keď vychádzal zo zistenia inšpektora práce uvedeného v protokole o tom, že dokumenty o dochádzke a výplatné pásky, z ktorých dochádzka a čerpanie dovolenky mali vyplývať, boli vyhotovené dodatočne a účelovo pre výkon inšpekcie; taktiež nemal za preukázané, žeby sa priebežne viedla evidencia dochádzky, schvaľovali dovolenky, či priepustky z práce a vydávali výplatné pásky, na základe čoho dospel k záveru, že údaje v týchto dodatočne a účelovo vyhotovených podkladoch nemožno považovať za spoľahlivo a presne nezistené, preto na ich základe uskutočnený úsudok o 40 - hodinovom týždennom pracovnom čase nemožno považovať za správny ani preukázaný. Z uvedeného odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplýva, že vyhodnotil aj žalobcom predložené listinné dôkazy, pričom zohľadnil, že nevychádzajú z reálnych podkladov, čo je v súlade aj so závermi inšpekcie práce. Nedôvodne preto žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s predloženým Protokolom inšpekcie práce. Z výpovede žalovanej vyplynulo, že peniaze žalobcovi nevyplácala, sám mal voľný prístup do pokladne a evidencia dochádzky nebola riadne vedená. Žalobca ani netvrdil v konaní, že by si evidoval dochádzku, vypisoval dovolenkové lístky a žiadal o súhlas s priepustkami z práce. Žalovaným predložené listinné dôkazy preto aj podľa názoru odvolacieho súdu samé osebe, bez ďalšieho, nepreukazujú tvrdenie žalobcu o dohode so žalovanou o 8 hodinovom pracovnom čase, ani že skutočne by v tomto rozsahu prácu vykonával, keď neexistujú reálne podklady, z ktorých by údaje v týchto listinách uvedené vychádzali, čo vyplýva aj zo šetrenia inšpektorátu práce. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na odôvodnenie rozhodnutia Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 23.08.2021 č. spisu IPBA/IPBA ODD VP/SPR/2021/486, v ktorom je uvedené, že “účastník konania spochybnil, že by zamestnanec mal dohodnutý pracovný čas 40 hodín týždenne tak, ako to vyhodnotila inšpektorka práce zo mzdového listu za rok 2019, ktorý mal byť predložený v súdnom spore o úpravu práv a povinností k maloletým deťom. Správny orgán pritom nepovažoval za efektívne vypočutie účastníka konania a jeho bývalého zamestnanca vzhľadom na to, že pre ich skorší partnerský vzťah a aktuálne súdne spory nie je predpoklad, že by boli rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa reálneho výkonu práce objektívne a jednoznačne ozrejmené.” Ďalej správny orgán poukázal na to, že v označených súdnych
sporoch je rozhodujúce pre úspech žaloby práve to, či zamestnanec pracoval viac ako 4 hodiny denne a konštatoval, že potrebné dôkazy budú realizované v súdnom spore a následný výsledok bude slúžiť ako rozhodujúci dôkaz pre predmetné správne konanie. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že skutočný odpracovaný čas žalobcu pre žalovanú v rozhodnom období pre absenciu relevantných podkladov a dôkazov nie je možné spoľahlivo zistiť, pričom zavinenie tejto dôkaznej núdze nemožno s ohľadom na zistené správanie žalobcu pričítať výlučne žalovanej a keďže vyhodnotením vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na všetko, čo počas konania vyšlo najavo, nemal preukázané, že by pracovný čas žalobcu bol dohodnutý v rozsahu 40 hodín týždenne a 8 hodín denne alebo, žeby žalobca reálne pracoval pre žalovanú v tomto rozsahu, správne vychádzal z pracovných podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve datovanej 14. februára 2011. Pokiaľ žalobca tvrdil, že pracovné podmienky boli dohodnuté inak, správne poukázal na to, že žalobca ohľadom tohto tvrdenia neuniesol dôkazné bremeno.
11. Dôvodne žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie neodôvodnil nevykonanie ním navrhnutého dôkazu zabezpečením si spisu evidovaného na inšpektoráte práce. Z podania žalobcu, doručeného súdu dňa 03.08.2020 vyplýva, že tento dôkaz navrhol vykonať z dôvodu, že z informácie o výsledku inšpekcie práce zo dňa 15.06.2020 nadobudol presvedčenie, že žalovaná pre účely inšpekcie práce tvrdila skutočnosti, ktoré sa nezakladali na pravde a nezhodujú sa s vyjadreniami uvádzanými v jej vyjadrení v tomto konaní a ani v konaní vedenom Okresným súdom Pezinok. Z uvedeného nie je zrejmé na preukázanie akej konkrétnej skutočnosti žalobca navrhol tento dôkaz vykonať, ani čoho sa mali týkať skutočnosti tvrdené žalovanou, ktoré sa nezakladali na pravde. Zároveň vzhľadom na obsah Informácie o výsledku inšpekcie práce zo dňa 15.06.2020, Protokolu Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 15.06.2020 a rozhodnutia Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 23.08.2021, v ktorom inšpektorát práce podrobne uviedol všetky listiny z ktorých vychádzal, ich obsah, skutočnosti, ktoré z nich zistil, ako aj vyjadrenia žalovanej, odvolací súd považuje vykonanie tohto žalobcom navrhnutého dôkazu za nadbytočné, keď ani z jeho návrhu nie je zrejmé na zistenie, ktorých rozhodujúcich skutočností by bolo potrebné.
12. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky žalobcu, že súd prvej inštancie neprihliadol na to, že žalobca je v predmetnom súdnom konaní slabšou stranou a že pri hodnotení dôkazov nezabezpečil rovnaké právne postavenie žalobcu a žalovaného v konaní. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie pri hodnotení vykonaných dôkazov postupoval v súlade s ustanovením § 191 C.s.p., keď vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, z hľadiska ich hodnovernosti, ako aj ich spôsobilosti preukázať určitú právne významnú skutočnosť, pričom aj starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Ustanovenia § 316 a nasl. C.s.p., zabezpečujúce ochranu slabšej strany v individuálnych pracovnoprávnych sporoch neupravujú osobitný spôsob hodnotenia dôkazov v týchto konaniach. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdený jeho obmedzený prístup ako zamestnanca k informáciám a listinám, ktorými disponuje zamestnávateľ, odvolací súd poukazuje na to, že mal možnosť iniciovať konanie na inšpektoráte práce, ktorú aj využil, pričom súd prvej inštancie výsledky inšpekcie pri svojom rozhodnutí aj vzal do úvahy; v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadal aj so zisteniami inšpektorátu práce a prihliadol na ne aj pri hodnotení ďalších dôkazov.
13. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaná, ktorá mala úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote vydané dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).