Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31Cob-105-2015.pdf
PDF · 107.98 KB
No categories available
31Cob/105/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Andrey Vyskočovej v právnej veci žalobcu: Slovenské liehovary a likérky, a.s., so sídlom Trnavská cesta, 920 41 Leopoldov, IČO: 36 241 369, právne zastúpený: G. Lehnert, k.s., so sídlom Rajská ul. č. 7, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Mesto Leopoldov, Hlohovecká cesta 104/2, 920 41 Leopoldov, IČO: 00 312 703, právne zastúpený: PROSMAN A PAVLOVIČ advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, o zaplatenie 216.131,21 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 15.05.2015, č.k. 36 Cb/93/2013-129, t a k t o
rozhodol:
Krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v sume 1.039,82 eur, k rukám advokáta žalobcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Trnava (ďalej len súd prvého stupňa) v celom rozsahu zamietol žalobný návrh, ktorým sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 216.131,21 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,75% ročne zo sumy 216.131,21 eur od 29.11.2013 do zaplatenia a náhradu trov konania titulom náhradu škody, ktorá mala spočívať v majetkovej ujme predstavujúcej rozdiel medzi daňou, ktorú žalobca zaplatil na základe nezákonných všeobecne záväzných nariadení vydaných žalovaným a daňou, ktorú by bol žalobca zaplatil, ak by tieto všeobecne záväzné nariadenia boli v súlade so zákonom o miestnych daniach, zákonom o obecnom zriadení a Ústavou Slovenskej republiky.
Žalobca odôvodnil návrh tým, že vlastní nehnuteľnosti v priemyselnom areály nachádzajúcom sa v priemyselnej zóne mesta Leopoldov a žalovaný Všeobecne záväznými nariadeniami účinnými v rokoch 2010 až 2013 zvýšil ročnú sadzbu dane z pozemkov a zo stavieb v rozpore so zákonom o miestnych daniach účinných v príslušnom roku, čo objektívne sťažilo žalobcovi výkon práva slobodne podnikať v zmysle článku 35 ods. 1 Ústavy SR a tým žalovanému spôsobil škodu. Konkrétne išlo o všeobecne záväzné nariadenie žalovaného č. 73/2009 o dani z nehnuteľnosti účinné v roku 2010, Všeobecne záväzné nariadenie č. 78/2010 o dani z nehnuteľnosti účinné v roku 2011, všeobecne záväzné nariadenie č. 85/2011 o dani z nehnuteľnosti účinné v roku 2012 a všeobecne záväzné nariadenie č. 89/2012 o dani z nehnuteľnosti účinné v roku 2013. Predmetné všeobecne záväzné nariadenia účinné v rokoch 2010 až 2013 v ustanovení čl. 1 bod 2., v ktorých žalovaný vymedzil jednotlivé časti Leopoldov, za ktoré v zmysle čl. 2 bod 3. zvýšil ročnú sadzbu dane z jednotlivých skupín pozemkov
a v zmysle čl. 3 bod 3. zvýšil ročnú sadzbu dane pre jednotlivé druhy stavieb, sú v rozpore s ust. § 8 ods. 2 druhá veta a § 12 ods. 2 druhá veta zákona o miestnych daniach účinnom v príslušnom roku.
Žalovaný uvedenými všeobecnými záväznými nariadeniami nezákonne vyčlenil nehnuteľnosti žalobcu do časti mesta Leopoldov podliehajúcej zvýšenej ročnej sadzbe dane za určité skupiny pozemkov a druhy stavieb. Žalovaný súčasne porušil aj svoju prevenčnú povinnosť v zmysle ust. § 415 Občianskeho zákonníka, nakoľko v čase vydania uvedených nezákonných Všeobecných záväzných nariadení, ktoré sú v rozpore so zákonom o miestnych daniach účinných v príslušnom roku, mohol a mal predvídať, že takýmto konaním môže spôsobiť žalobcovi škodu. Žalovaný porušením prevenčnej povinnosti spôsobil žalobcovi škodu, pretože žalobca zaplatil na dani z nehnuteľnosti žalovanému viac, než mu mal zaplatiť v prípade, že by žalovaný postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona.
Žalobca uviedol, že pri uplatnení nároku na náhradu škody nie je zákonom stanovený čas plnenia, preto je potrebné vychádzať z ust. § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal a preto si žalobca uplatnil úroky z omeškania odo dňa doručenia žaloby na súd.
Súd prvého stupňa rozhodnutie s použitím ust. § 415, § 420 ods. 1, § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 3 písm. c), § 6 ods. 1, § 6 ods. 3, § 6 ods. 4, § 6 ods. 6, § 6 ods. 7, § 6 ods. 8, § 6a ods. 1, § 6a ods. 2, § 6a ods. 3, § 6b zák. č. 639/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 4 ods. 1 písm. d), § 22 ods. 1 písm. a) bod 2, § 25 ods. 4, § 22 ods. 2 písm. c) zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre, § 8 ods. 2 veta prvá, § 12 ods. 2 veta prvá zák. č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a miestne stavebné odpady, § 35 ods. 1 písm. b), § 250zfa ods. 1, § 250zfa ods. 2, § 250zfa ods. 3, § 250zfa ods. 6, § 244 ods. 2, § 246 ods. 1 O.s.p., § 10 ods. 1, § 10 ods. 2, § 13, § 6 ods. 1, § 6 ods. 2, § 11 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov odôvodnil tým, že návrhu nie je možné vyhovieť, nakoľko súd nemôže v tomto konaní skúmať zákonnosť, resp. ústavnosť všeobecne záväzných nariadení žalovaného. V zmysle zák. č. 369/1990 Zb. je rozhodovanie o miestnych daniach a miestnych poplatkoch výkonom samosprávy. Vydávanie všeobecných záväzných nariadení obcou, ktorými sa určuje daň z nehnuteľnosti, je teda výkonom samosprávy a tým aj výkonom verejnej moci. Skúmanie súladu všeobecne záväzného nariadenia obce so zákonom alebo Ústavou SR, je predmetom osobitného procesu, ktorý upravujú zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, zákon č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre a Občiansky súdny poriadok.
Návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia vo veciach územnej samosprávy so zákonom, môže podať na súd iba prokurátor, keď podľa Piatej časti O.s.p., konkrétne § 250zfa O.s.p., koná krajský súd, v obvode ktorého sa nachádza obec, ktorá vydala Všeobecne záväzné nariadenie. V konaní bolo preukázané, že príslušným súdom v osobitnom konaní nebol vyslovený nesúlad medzi príslušnými všeobecne záväznými nariadeniami a zákonom a tieto teda nestratili účinnosť a to isté platí aj o namietanej protiústavnosti. Súd prvého stupňa bol názoru, že nemôže v tomto konaní skúmať a spochybňovať zákonnosť príslušných všeobecne záväzných nariadení, pri ktorých nebol vyslovený nesúlad so zákonom, resp. Ústavou SR, príslušným súdom v osobitnom konaní. Žalobca netvrdil, ani nepreukázal, že by namietal nezákonnosť predmetných všeobecne záväzných nariadení podľa § 6 zák. č. 369/1990 Zb. po ich vyvesení na úradnej tabuli, ani, že by podal podnet prokurátorovi na podanie protestu podľa § 22 ods. 1 písm. a) bod 2 zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre.
Súd prvého stupňa považoval za účelové právne argumenty žalobcu, odôvodňujúce oprávnenie všeobecného súdu preskúmavať zákonnosť príslušných všeobecne záväzných nariadení v konaní o náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka za stavu, keď nevyužil žiadnu zo zákonných možností na preskúmanie ich súladu so zákonom, resp. Ústavou SR, v kombinácii s napadnutým rozhodnutím o vyrubení dane, resp. platobných výmerov riadnymi opravnými prostriedkami a správnymi žalobami na preskúmanie ich zákonnosti. Pre uplatnenie zodpovednosti žalovaného za škodu v danom prípade absentuje prvý predpoklad a to protiprávny úkon, v dôsledku čoho nebolo ani ďalej potrebné skúmať ďalšie predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu.
Súd prvého stupňa sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že aj v prípade, ak by došlo zo strany súdu k posúdeniu príslušných všeobecne záväzných nariadení ako nezákonných alebo protiústavných, medzi vydaním všeobecne záväzných nariadení a vznikom údajnej škody, bez ďalšieho neexistuje príčinná súvislosť. Žalobca totiž zaplatil dane na základe platobných výmerov, resp. rozhodnutí o vyrubení dane a nie na základe všeobecne záväzných nariadení. Súd nepovažoval za potrebné sa podrobnejšie zaoberať námietkami žalovaného, podľa ktorých mal žalobca uplatniť žalobný návrh v súlade so zák. č. 514/2003 Z.z., keďže zodpovednosť obce a vyššieho územného celku za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy je predmetom úpravy špeciálneho zákona č. 514/2003 Z.z. a z toho vyplývajúcimi vadami žalobného návrhu a ďalšími námietkami žalovaného. Súd rozhodol o náhrade trov konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne plne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov právneho zastúpenia za štyri úkony právnej služby a 858,30 eur + 2 x režijný paušál a 8,04 eur a 2 x a 8,39 eur + DPH, spolu v sume 4.134,45 eur, ktoré zaviazal v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu žalovaného.
Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a žiadal, aby odvolací súd v zmysle § 220 O.s.p. napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalovaného zaviaže nahradiť žalobcovi trovy konania. Žalovaný zdôraznil, že si uplatnil náhradu škody predmetnou žalobou voči žalovanému v zmysle ust. § 415 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 420 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa sa protiprávnosťou všeobecne záväzných nariadení žalovaného vôbec nezaoberal, keď dospel k záveru, že v tomto konaní nemôže skúmať ich protiprávnosť, avšak žalobca sa nedomáhal vyslovenia nesúladu všeobecne záväzného nariadenia žalovaného s Ústavou SR, alebo zákonom, ale domáhal sa priznania náhrady škody, ktorú mu spôsobil žalovaný, pričom posúdenie súladu všeobecne záväzných nariadení žalovaného s príslušnými zákonmi a Ústavou SR, súdom prvého stupňa by bolo v tomto konaní potrebné len z hľadiska riadneho vysporiadania sa s otázkou oprávnenosti nároku uplatňovaného žalobcom v tomto konaní. Aj v prípade, ak by prokurátor v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona o prokuratúre, na podnet žalobcu, podal protest proti všeobecne záväznému nariadeniu žalovaného, účastníkmi konania o vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia so zákonom, by boli v zmysle ust. § 250zfa ods. 2 O.s.p. obec ako žalovaný a prokurátor a teda žalobca by sa v tomto konaní nemohol domáhať proti žalovanému náhrady škody, ktorú mu žalovaný protiústavnými a nezákonnými všeobecne záväznými nariadenia spôsobil. Navyše aj súdne konanie o vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia so zákonom, možno viesť len ohľadom platného všeobecne záväzného nariadenia, teda v danom prípade by príslušný súd musel podľa názoru žalobcu takúto žalobu len zamietnuť.
Pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že nemal inú možnosť, ako vychádzať z predpokladu o zákonnosti vyššie uvedených všeobecne záväzných nariadení žalovaného, potom je takýto právny záver zjavne nesprávny. Súd prvého stupňa bez ďalšieho vychádzal zo zákonnosti predmetných všeobecne záväzných nariadení žalovaného, keď k tomu záveru dospel bez toho, aby ich zákonnosť alebo nezákonnosť sám vyhodnotil, a preto je zrejmé, že rozhodnutie súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.. Nie je podstatné, že žalobca riadnymi opravnými prostriedkami nenapadol rozhodnutia orgánov obce v konaniach, v ktorých mu bola vyrubená daň za predmetné obdobia. Tieto rozhodnutia boli tiež vydané žalovaným zjavne v súlade s uvedenými všeobecne záväznými nariadeniami a preto nebol ani dôvod zo strany žalobcu ich napádať, keďže škodu uplatňovanú v tomto konaní žalovaný nespôsobil žalobcovi týmito rozhodnutiami, ale uvedenými neústavnými a nezákonnými všeobecne záväznými nariadeniami, na základe ktorých boli tieto rozhodnutia následne vydané. Žalobca si teda v tomto konaní neuplatňoval nároky z nezákonného rozhodnutia o vyrubení dane alebo nesprávneho úradného postupu v zmysle ust. § 10 ods. 2 písm. a) a b) zák. č. 514/2003 Z.z.. Osobitná právna úprava obsiahnutá v zák. č. 514/2003 Z.z. neupravuje uplatnenie takých nárokov na náhradu škody voči orgánom verejnej moci, ktoré by vznikli v dôsledku prijatia protiústavných a nezákonných všeobecne záväzných právnych aktov orgánmi verejnej moci, akými sú aj všeobecne záväzné nariadenia. Je teda zrejmé, že na tento prípad sa zákon č. 514/2003 Z.z. vôbec nevzťahuje, pričom akákoľvek iná osobitná právna úprava absentuje.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že z argumentov žalobcu v odvolaní vyplýva, že na danú situáciu sa má aplikovať Občiansky zákonník. Vecná pôsobnosť Občianskeho zákonníka je vymedzená v ust. § 1 ods. 2 tak, že upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce správy na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony, ktorými sa podľa poznámky pod čiarou rozumie najmä Obchodný zákonník. Vzťah medzi občanom a štátom v otázke náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom je vzťahom medzi štátom a občanom v štátnoprávnej rovine výkonu moci štátu, a preto nie je občianskoprávnym vzťahom v zmysle § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp., aj keby tento záväzok spadal do vecnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka, tak sú vzťahy súvisiace s náhradou škody z výkonu verejnej moci upravené v lex specialis, ktorý vylučuje použitie Občianskeho zákona a ktorým je zákon č. 514/2003 Z.z.. Pojem verejná moc v sebe zahŕňa výkon moci orgánmi zákonodarnej, výkonnej a súdnej, ako aj výkon moci prostredníctvom iných subjektov. Prijatie všeobecne záväzného nariadenia orgánom obce je nepochybne výkonom verejnej moci.
Zákon č. 514/2003 Z.z. nevylučuje zodpovednosť orgánu územnej samosprávy, za nesprávny (nezákonný) výkon tejto moci do pôsobnosti iného zákona. Prijatie všeobecne záväzných nariadení orgánom územnej samosprávy nespadá pod výluku v zmysle § 6 ods. 4 a § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a preto pokiaľ žalobca mal za to, že mu ním uvedené Všeobecne záväzné nariadenia spôsobili škodu, mal sa jej domáhať na základe postupu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z..
Pri uplatnení nároku zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú v daňovej oblasti by žalovaný nebol v spore pasívne vecne legitimovaný, ale bolo by ním podľa § 4 ods. 1 písm. d) zák. č. 514/2003 Z.z. ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Aj v prípade, že by žalobca zažaloval správne svoj nárok, tak by nesplnil podmienku podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a to, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Ak žalobca tvrdí, že mu škoda bola spôsobená všeobecne záväznými nariadeniami (nie daňovými výmermi), tak na uplatnenie zodpovednosti za škodu z nezákonného rozhodnutia, musia byť splnené podmienky a to protiprávnosť rozhodnutia, právoplatnosť rozhodnutia, vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov, zrušenie (čiastočné alebo úplné) nezákonného rozhodnutia. Výsledok legislatívnej činnosti orgánu územného celku môže byť z hľadiska zákonnosti a ústavnosti (abstraktnej kontroly) preskúmaný na krajskom súde. V súlade so zásadou subsidiarity, ak je v určitej veci oprávnený rozhodnúť iný súd, tak to vylučuje právomoc Ústavného súdu a preto by mal normotvornú činnosť orgánov územnej samosprávy preskúmavať v prvom rade krajský súd s poukazom na článok 125 ods. 1 písm. d) Ústavy SR.
Aplikácia § 415 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len vtedy, ak neexistuje konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Pokiaľ postup stanovený právnou normou bol dodržaný, je aplikácia § 415 Občianskeho zákonníka vylúčená. Ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka nezakladá samostatnú skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu, ale porušenie tejto povinnosti, predstavuje protiprávne konanie, ktoré, ak je príčinou vzniku škody, znamená vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Vždy je treba posúdiť, či škodlivý následok by nebol nastal i bez tohto porušenia, teda či počínanie v súlade s prevenčnou povinnosťou bolo spôsobilé vzniknutej škode zabrániť.
Žalobca v konaní nepreukazoval a ani nepreukázal porušenie prevenčnej povinnosti. Jeho pozornosť bola zameraná iba na tvrdenie protiústavnosti a protizákonnosti všeobecne záväzných nariadení žalovaného, teda žalobca žiadal konkrétny prieskum ústavnosti všeobecne záväzných nariadení žalovaného, ktorého výsledok však vôbec nesúvisel s predmetom sporu. Keďže porušenie prevenčnej
povinnosti prichádza do úvahy iba v prípade, ak by neboli porušené iné právne normy, ktorých porušenie však žalobca tvrdí, t.j. vo výsledku, ak by všeobecne záväzné nariadenia neboli protiústavné.
V danej veci nedochádzalo k rozhodovaniu podľa zrušeného právneho predpisu uplatniteľného v danej veci, ktorého ústavnosť by bola pochybná, keďže žalobca sa domáha zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka, ktorej predpoklady sú protiprávny úkon (konanie v rozpore s prevenčnou povinnosťou § 415 Občianskeho zákonníka), vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou a zavinenie.
Súd prvého stupňa správne aplikoval, interpretoval právne predpisy na žalobcom uplatnený nárok, jeho postup nevykazuje žiadne procesné vady alebo pochybenia, ktoré by zakladali dôvod odvolania. Ak by mal okresný súd posudzovať ako predbežnú otázku ústavnosť namietaných všeobecne záväzných nariadení a na tomto základe rozhodnúť predmetnú vec, tak by sa to priečilo zmyslu a účelu ústavných noriem upravujúcich vnútornú deľbu moci po sfére súdnej moci medzi Ústavný súd a všeobecné súdy a ústavnej koncepcii špecializovaného a koncentrovaného typu kontroly ústavnosti právnych predpisov. V konaní pred okresným súdom by orgán, ktorý normy vydal (mestské zastupiteľstvo), nemal žiadne procesné postavenie a oprávnenia, ako obhájiť výsledok svojej činnosti (na rozdiel od konania pred Ústavným súdom a konania o proteste prokurátora) a preto aj z týchto procesných dôvodoch nie je prípustné, aby okresný súd vykonával kontrolu ústavnosti právnych noriem, aj preto majú túto právomoc iba ústavou a zákonom určené orgány.
Žalovaný si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 1.039,82 eur za jeden úkon právnej služby a to vyjadrenie k odvolaniu a 858,13 eur, režijný paušál a 8,39 eur, 20% DPH a 173,30 eur.
Krajský súd v Trnave ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.) oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201, § 202 O.s.p.) po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f)) preskúmal napadnuté rozhodnutie dané rozsahom a dôvodmi odvolania, podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods. 2 O.s.p. bez pojednávania (pretože v danom prípade išlo o odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej, ale na druhej strane však nešlo o zákonom vymenované prípady vyžadujúce si aj prejednanie veci odvolacím súdom na pojednávaní, nakoľko tu nevznikla potreba doplniť ani opakovať dokazovanie, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa treba považovať za vecne správne rozhodnutie, ktorého vydaniu predchádzalo zistenie skutkového stavu v dostatočnom rozsahu a rovnako správne posúdenie veci po právnej stránke.
Podľa Čl. 68 Ústavy SR
Vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona môže obec a vyšší územný celok vydávať všeobecne záväzné nariadenia.
Podľa Čl. 71 ods. 2 Ústavy SR Pri výkone štátnej správy môže obec a vyšší územný celok vydávať v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone a v jeho medziach všeobecne záväzné nariadenia. Výkon štátnej správy prenesený na obec alebo na vyšší územný celok zákonom riadi a kontroluje vláda. Podrobnosti ustanoví zákon.
Podľa Čl. 125 ods.1 písm. d) Ústavy SR Ústavný súd rozhoduje o súlade všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy a všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy podľa čl. 71 ods. 2 s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, so
zákonmi, s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich nerozhoduje iný súd.
Podľa § 35 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku Prokurátor môže podať návrh na začatie konania, b) ak ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v prípadoch, v ktorých sa nevyhovelo protestu prokurátora a za podmienok uvedených v tomto zákone,
Podľa § 244 Občianskeho súdneho poriadku (1) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
(2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu").
Podľa § 246 Občianskeho súdneho poriadku (1) Na preskúmavanie rozhodnutí a postupov sú vecne príslušné krajské súdy, ak zákon neustanovuje inak.
Podľa § 250zfa Občianskeho súdneho poriadku Konanie o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce a vyššieho územného celku so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy (1) Ak obec alebo vyšší územný celok nezruší alebo nezmení na základe protestu prokurátora svoje všeobecne záväzné nariadenie, môže prokurátor vo veciach územnej samosprávy podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia so zákonom. 36a) Vo veciach pri plnení úloh štátnej správy môže prokurátor podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. 36b)
(3) Príslušný na rozhodnutie je krajský súd, v obvode ktorého sa nachádza obec, ktorá vydala všeobecne záväzné nariadenie, alebo sídlo samosprávneho kraja, ktorý vydal všeobecne záväzné nariadenie.
(5) Ak súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi všeobecne záväzným nariadením a právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, stráca všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenia účinnosť dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu. Obec, vyšší územný celok, ktoré vydali všeobecne záväzné nariadenie, sú povinné do šiestich mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu uviesť ho vo veciach územnej samosprávy do súladu so zákonom a vo veciach pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak obec, mesto, mestská časť alebo samosprávny kraj neurobí, všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu.
Vzhľadom k tomu, že žalobca opakovane jednoznačne tvrdil, že jeho žalobný návrh nie je návrhom o náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý návrh by ani nespĺňal podmienky v zmysle ust. § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z., odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi skúmal správnosť postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žalobu o zaplatenie sumy 216.131,21 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody, ktorú si žalobca uplatnil v zmysle ust. § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka a zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 4.134,45 eur.
Žalobca ako odvolateľ odôvodnil odvolanie tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď vychádzal zo zákonnosti predmetných
všeobecne záväzných nariadení žalovaného bez toho, aby ich zákonnosť alebo nezákonnosť sám vyhodnotil.
Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Odvolací súd považuje za potrebné na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uviesť, že súdu prvého stupňa neprislúcha preskúmavať ústavnosť a zákonnosť predmetných všeobecne záväzných nariadení žalovaného ani ako predbežnú otázku na posúdenie nároku žalobcu o náhradu škody, nakoľko jediným vecne príslušným súdom na konanie o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce a vyššieho územného celku so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy je len krajský súd, v obvode ktorého sa nachádza obec, ktorá vydala všeobecne záväzné nariadenie v zmysle ust. § 250zfa ods. 2 O.s.p., (ktoré ustanovenie je zaradené k osobitným konaniam v správnom súdnictve) a to len na základe návrhu prokurátora. Odvolací súd sa teda stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, keď vychádzal z predpokladu zákonnosti všeobecne záväzných nariadení žalovaného a z dôvodu absencie prvého predpokladu zodpovednosti žalovaného za škodu a to protiprávneho konania, žalobný návrh titulom náhrady škody v zmysle ust. § 420 Občianskeho zákonníka ako nedôvodný zamietol, keď z dôvodu hospodárnosti konania nebolo potrebné skúmať aj ďalšie predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu.
S poukazom na vyššie uvedené potom súd prvého stupňa vecne správne v preskúmavanom rozsudku návrh žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. Rovnako správne súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov konania. Odvolací súd potom vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu vrátane správne závislého výroku o náhrade trov konania s použitím § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Súd rozhodol o trovách odvolacieho konania postupom podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 06.08.2015) v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v sume 858,13 eur, spolu s paušálnou náhradou v sume 8,39 eur a 20% DPH v sume 173,30 eur.
Priznanú náhradu trov konania v sume 1.039,82 eur je žalovaný povinný zaplatiť v zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p. k rukám advokáta žalobcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení zák. č. 33/2011 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.