Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/1546/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 47 233 516, proti odporcovi V. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom W. Z. Z., tohto času bytom W. XX, Z. Z., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Šafárikovo nám. 7, Bratislava, IČO: 42 362 962, právne zastúpeného JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Dobrovičova 13, Bratislava, v konaní o zaplatenie 1 174,54 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. -50 zo dňa 23. 07. 2014, takto

rozhodol:

I. Rozsudok vo výroku, ktorým okresný súd návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol (v poradí II.) a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (v poradí III.), p o t v r d z u j e.

II. Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

III. Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd zastavil konanie v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,065% denne a úroku z omeškania vo výške 2,525% ročne zo sumy 16,50 Eur od 22. 07. 2014 do zaplatenia, zo sumy 68,12 Eur od 22. 07. 2014 do zaplatenia, zo sumy 68,12 Eur od 22. 07. 2014 do zaplatenia, zo sumy 68,12 Eur od 22. 07. 2014 do zaplatenia, zo sumy 68,12 Eur od 22. 07. 2014 do zaplatenia a zo sumy 885,56 Eur od 22. 07. 2014 do zaplatenia. Okresný súd zastavil konanie aj v časti, v ktorej úrok z omeškania a zmluvná pokuta spolu neprevýšia sumu 1 200,- Eur a odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom celková suma tohto úroku z omeškania a tejto zmluvnej pokuty dosiahne sumu 1 200,- Eur len s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1 174,54 Eur do 21. 07. 2014. V tomto rozsahu okresný súd v zmysle ust. konanie o návrhu zastavil, nakoľko mal za to, že navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 22. 07. 2014 žiadal menej ako v pôvodnom návrhu, preto jeho podanie posúdil ako späťvzatie návrhu v časti o zaplatenie tej sumy, ktorá je špecifikovaná v poradí prvom výroku jeho rozhodnutia.

Vo zvyšnej časti súd pokračoval v konaní a posudzoval nárok navrhovateľa v zmysle ustanovení § a nasl. , ako aj v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, aplikáciou ktorých dospel k právnemu záveru, že zmluva uzavretá dňa 26. 08. 2010 medzi účastníkmi konania ako zmluva

o revolvingovom úvere č. 8200031255, na základe ktorej navrhovateľ poskytol odporcovi úver vo výške 1 200,- Eur, je neplatná. Uvedenú neplatnosť okresný súd vyvodil z viacerých nasledovných dôvodov:

1. Okresný súd nepovažoval predmetnú zmluvu za platnú v súlade s , nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje pre svoju platnosť v súlade s Zákona o spotrebiteľských úveroch a písomnú formu. V konaní nemal za preukázané, že by písomný návrh - žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru predloženého dlžníkom (odporcom) bol prijatý veriteľom (navrhovateľom), nakoľko prijatie návrhu, ktorý obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Zo žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, čo bol formulár návrhu zmluvy, však vyplýva, že dlžník mal vyplniť jednotlivé body, okrem bodu 6 predmetnej žiadosti, pričom podľa bodu 13 žiadosti, neoddeliteľnou súčasťou sú aj zmluvné dojednania, teda všeobecné podmienky. Navrhovateľ však v bode 6 žiadosti uviedol iné údaje oproti návrhu v bode 5, napr. navyše sa v ňom uvádza ročná úroková sadzba úrokov z omeškania vo výške 9% ročne, čo vôbec nebolo predmetom návrhu predloženého dlžníkom a nachádzajú sa tam aj iné údaje, a to napr. iná ročná percentuálna miera nákladov za úver a iná ročná percentuálna miera nákladov úveru po poskytnutí revolvingu. V oznámení veriteľa o schválení úveru súd zistil ďalšie zmeny, napr. dátum splatnosti prvej splátky úveru, dátum splatnosti poslednej splátky úveru, priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov, či schválenú výšku revolvingu v sume 794,89 Eur, keď v návrhu bola suma 686,65 Eur, pričom ide o náležitosti, ktoré vyžaduje Zákon o spotrebiteľských úveroch, aby boli obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V tejto súvislosti dojednanie vo všeobecných podmienkach v bode 2, že dlžník súhlasí s tým, že veriteľ je oprávnený po posúdení schopnosti dlžníka splácať úver, výšku úveru znížiť a schváliť iné parametre požadovaného úveru, ako dlžník uviedol v bode 5 žiadosti, aj keď je uvedená vo všeobecných podmienkach, nemôže byť v súlade so zákonom a nemôže umožniť veriteľovi uzatvoriť platne zmluvu bez toho, aby dlžník takýto nový návrh prijal v súlade so zákonom. V tomto rozsahu ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda neplatné dojednanie. Pre platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa v tomto rozsahu vyžadoval písomný návrh a písomné prijatie.

2. Vopred predtlačený formulár zo strany navrhovateľa je podľa okresného súdu zavádzajúci a z tohto dôvodu aj nezrozumiteľný. Jedným a tým istým formulárom poskytuje aj úver, aj revolvingový úver s tým, že v názve žiadosti sa uvádza, že sa jedná o revolvingový úver. Zo všetkých listín totiž vyplýva, že navrhovateľ poskytol odporcovi aj úver, aj revolvingový úver.

3. Okrem nedodržania písomnej formy zmluvy o revolvingovom úvere chýbajú žiadosti a aj v následnom oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi obligatórne náležitosti alebo sú údaje o týchto podstatných náležitostiach zavádzajúce a nepresné a spôsobujú pochybnosti o ich pravdivosti. V žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru chýba mena úveru. Ďalej pre revolvingový úver, ktorý je predmetom konania, chýba údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Zdôraznil, že v zmluve chýba údaj o konečnej splatnosti revolvingového úveru (§ 9 ods. 2, písm. f/ Zákona o spotrebiteľských úveroch), pretože údaje o splatnosti sú v oznámení veriteľa uvedené len pre úver (nie revolvingový úver). Ani žiadosť a ani oznámenie neobsahuje obligatórne údaje, v dôsledku čoho súd považoval poskytnutý revolvingový úver za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko súdu nie je známa celková výška poskytnutého revolvingového úveru, pretože v oznámení veriteľa je uvedená suma 1 200,- Eur, ale tiež aj suma 794,89 Eur.

4. V prejednávanej veci súd dospel k záveru, že úroky dohodnuté zmluvou medzi účastníkmi konania vo výške 70% ročne, sú v rozpore s dobrými mravmi. Súd na internetovej stránke Národnej banky Slovenska zistil, že v čase od júla 2010 do januára 2011 boli spotrebiteľské úvery poskytované za úrok vo výške od 7% až do 8% (ak išlo o domácnosti), v prípade nefinančných spoločností to bol úrok len vo výške 3,5% až 4% ročne. Ročná úroková sadzba v predmetnom konaní vo výške 70% je takmer 10-násobne vyššia, čo je nepochybne v hrubom rozpore s dobrými mravmi a ako také by spôsobilo, že zmluva je absolútne neplatná.

Okresný súd ďalej podrobil zmluvu o revolvingovom úvere aj v zmysle ustanovení § a nasl. , teda ex offo skúmal (ne)prijateľnosť zmluvných podmienok uzavretých medzi účastníkmi konania vrámci zmluvy, prípadne obchodných podmienok. Z karty klienta (č. l. 16 spisu) mal súd za preukázané, že došlo k čerpaniu finančných prostriedkov, a teda odporca čerpal finančné prostriedky, ktoré mu poskytol navrhovateľ. Keďže však nedošlo k uzavretiu platnej písomnej zmluvy, plnenie, ktoré si navrhovateľ a odporca mali navzájom poskytnúť, možno považovať len za

plnenie z neplatného právneho úkonu v zmysle . Rovnako by dospel k uvedenému záveru aj v tom prípade, ak by oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi považoval za dodržanie písomnej formy. Takáto zmluva by totiž neobsahovala obligatórne náležitosti v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch, preto by bol poskytnutý úver bez úrokov a poplatkov. Na základe vyššie uvedeného považoval poskytnutý revolvingový úver za bezúročný a bez poplatkov, pričom dohodu o výške úrokovej sadzby považoval za absolútne neplatnú pre jej rozpor s dobrými mravmi. Zo splátkového kalendára súd zistil, že odporca čerpal finančné prostriedky vo výške 1 021,40 Eur, celkovo vrátil sumu vo výške 1 277,78 Eur, na základe čoho odporca nie je povinný vrátiť navrhovateľovi žiadne finančné prostriedky, preto návrh ako nedôvodný vo zvyšku zamietol.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa .

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15-dňovej lehote (, veta prvá ) odvolanie navrhovateľ. Navrhovateľ podal odvolanie v rozsahu zamietajúcom návrh na začatie konania. Tvrdí, že zmluva bola uzavretá v písomnej forme, keď oznámenie veriteľa o schválení úveru vyjadruje potvrdenie prejavu vôle veriteľa, ktorý je formálne urobený už podpisom na zmluve a tiež vymedzenie tých údajov, ktoré v čase podávania žiadosti nie sú objektívne určiteľnými. Podstata zmluvného vzťahu - výška úveru, počet splátok, splatnosť úveru, úroková sadzba, celkové náklady sú obsiahnuté priamo v zmluve o revolvingovom úvere (bod 6). Striktne vzaté z formálneho hľadiska, uvedené údaje sú zhodne s obsahom žiadosti o úver. Z hľadiska postupu konajúcich osôb je teda nesporné, že ich prejavy vôle sú v tomto rozsahu kompatibilné a zhodne smerujú k založeniu toho istého zmluvného vzťahu a sú aj na tej istej listine. Vychádzajúc z uvedeného a v kontexte posudzovania otázky, ako vzniká zmluva medzi účastníkmi, sú podľa navrhovateľa závery konajúceho súdu neopodstatnené a nesprávne. Zmluva o revolvingovom úvere bola uzavretá a aj plnená, je teda zrejmé, že aj správanie účastníkov zmluvy ako podporný prostriedok pre výklad právneho úkonu a vôbec skutkového stavu dokumentuje, že zmluva vznikla. Navrhovateľ ďalej napáda záver súdu o tom, že zmluva neobsahuje údaj o výške RPMN. Zmluva obsahuje výšku RPMN, a to presným údajom stanoveným v zmysle zákonom stanoveného postupu pre jej výpočet na základe údajov, ktorého poskytnutie je predmetom zmluvného vzťahu. V čase podania žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru nie je objektívne, ani možné exaktne stanoviť hodnotu RPMN, nakoľko tomu bráni práve spôsob výpočtu stanovený zákonom.

K absencii náležitostí zmluvy - konečnej splatnosti úveru, poukázal na skutočnosť, že údaj o konečnej splatnosti úveru vyjadrený dátumom splatnosti poslednej splátky je uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi tvoriacom súčasť zmluvy. Má za to, že údaj „konečná splatnosť úveru“ predstavuje tzv. informačnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda kedy má byť úver za predpokladu dodržania zmluvy uhradeným a dôjde k zániku záväzku. V oznámení veriteľa o schválení úveru sa uvádza dátum splatnosti poslednej splátky a uvedený údaj vyplýva aj z dátumu splatnosti splátok tak, ako to vyplýva z bodu 6 zmluvy. Nestotožnil sa ani s právnym záverom okresného súdu, že zo zmluvy nie je jasné, či bol poskytnutý úver alebo revolvingový úver. Keďže dlžník nesplnil podmienky na poskytnutie revolvingu, tento mu poskytnutý nebol a zo zmluvy jednoznačne a určite vyplýva, aká je výška úveru, ako aj to, čo je revolving, v akej výške a za akých podmienok bude dlžníkovi poskytnutý.

Nestotožnil sa ani s právnym záverom okresného súdu o tom, že zmluvná pokuta vo výške 0,065% denne je neprijateľnou zmluvnou pokutou v zmysle ust. , písm. k) , ak v danom prípade neaplikoval špeciálne právne ustanovenie, a to . Z rozhodnutia je teda nepreskúmateľné, aké dôvody súd viedli k záveru, že zmluvná sankcia predstavuje neprimerane vysokú sankciu za nesplnenie záväzku v zmysle , písm. k) , a teda nespĺňa podmienky ustanovenia .

Na záver navrhovateľ namietal aj právny záver okresného súdu spočívajúci v tom, že dohoda o odplate (úroku) by mala byť neplatnou, aplikujúc ustanovenie , pričom otázku odplaty za požičanie peňažných prostriedkov na základe spotrebiteľskej zmluvy je upravená osobitným ustanovením, a to .

Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu, zaviazal odporcu na úhradu žalovaných nárokov, ohľadne ktorých bol návrh zamietnutý a súčasne aj k náhrade trov prvostupňového konania.

Podaním zo dňa 23. 09. 2014 oznámilo vstup do konania občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Šafárikovo nám. 7, Bratislava. Odporca v konaní (odvolacom) nevyslovil výslovný nesúhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do konania, preto odvolací súd v súlade s v znení účinnom do 31. 12. 2014 poznamenáva, že pre účely posudzovanej veci je nutné uzavrieť, že účinky vstupu vedľajšieho účastníka do konania nastávajú už okamihom doručenia oznámenia o jeho vstupe súdu. Prípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania súd z vlastnej iniciatívy neskúma a dôvodom nepripustenia vstupu vedľajšieho účastníka do konania je len výslovný nesúhlas podporovaného účastníka, ktorý tento oznámi súdu po doručení oznámenia o vstupe vedľajšieho účastníka do konania. Odporca výslovný nesúhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do konania na jeho strane nevyslovil, pričom vyššie uvedené závery sa v plnej miere uplatnia len vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, ktorým je právnická osoba založená za účelom ochrany práv spotrebiteľa. Preto pokiaľ v prejednávanej veci vedľajší účastník doručil oznámenie o svojom vstupe do konania na strane odporcu do 31. 12. 2014, odvolací súd prejednal odvolanie aj za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu, s tým, že o prípustnosti jeho vstupu nerozhodoval, ak nebola vznesená námietka v zmysle .

V tejto súvislosti naviac odvolací súd poznamenáva, že vzhľadom na vývoj právnej úpravy občianskeho súdneho konania v poslednom období nemožno v prípade spotrebiteľskej veci hovoriť už o klasickom sporovom konaní, pretože v tomto konaní nie je súd v celom rozsahu viazaný návrhom ( je povinný z vlastnej iniciatívy skúmať, či spotrebiteľská zmluva, od ktorej odvodzuje navrhovateľ svoj uplatnený nárok, neobsahuje neprijateľné podmienky ( ) a je dokonca z úradnej povinnosti povinný v konaní aj bez návrhu prihliadnuť na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával ( o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov). Z tohto hľadiska sa pomoc vedľajšieho účastníka hlavnému účastníkovi nepochybne môže prejaviť v ktorejkoľvek fáze konania po jeho začatí, a to práve v možnosti poukázať na tieto skutočnosti, ktoré môžu mať podstatný vplyv na výsledok konania v konkrétnej spotrebiteľskej veci (a to aj v prípade ak je spotrebiteľ v konaní nečinný).

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. a bez nariadenia pojednávania podľa napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietol (v poradí II.) a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania ( v poradí III. ), podľa potvrdil ako vo výroku vecne správny.

Výrok, ktorým okresný súd konanie čiastočne zastavil ( v poradí I. ) v zmysle , nebol odvolaním napadnutý, preto v zmysle zostáva nedotknutý.

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že na uvedený vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia , ako aj o spotrebiteľských úveroch ( ďalej v texte aj „Zákon o spotrebiteľských úveroch ) účinný v čase uzavretia zmluvy.

Jedným z viacerých dôvodov, pre ktoré považoval okresný súd úver poskytnutý navrhovateľom odporcovi za bezúročný a bez poplatkov, bola aj okolnosť, že uvedená zmluva o revolvingovom úvere uzavretá medzi účastníkmi konania dňa 26. 08. 2010 neobsahovala obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, konkrétne konečnú splatnosť revolvingového úveru v zmysle § 9 ods. 2, písm. f) tohto zákona. V zmysle tohto ustanovenia musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ak uvedený údaj spotrebiteľská zmluva neobsahuje v zmysle § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.

K uvedenému odvolací súd poznamenáva, že zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 26.08.2010 termín konečnej splatnosti neobsahuje, pričom sa nemôže stotožniť s tvrdením odvolateľa, že ide len o tzv.

informačnú náležitosť zmluvy spočívajúcu v tom, že slúži na informatívny účel pre spotrebiteľa, a nie je z hľadiska podstatných náležitostí úverového vzťahu rozhodujúca. Nie je možné sa stotožniť s právnym záverom navrhovateľa, že ide o údaj obsahovo zhodný s údajom dátumu splatnosti poslednej splátky, nakoľko dátum splatnosti poslednej splátky nemusí zodpovedať aj termínu konečnej splatnosti úveru. Nie je totiž povinnosťou spotrebiteľa, aby si sám vypočítal a vyhodnotil údaje v zmluve uvedené, ak túto povinnosť ukladá dodávateľovi zákon. Pokiaľ teda navrhovateľ tvrdí, že dátum splatnosti poslednej splátky je termínom konečnej splatnosti, jeho odvolacia námietka neobstojí. V odvolaní totiž sám poukazuje na to, že „ak počas trvania zmluvného vzťahu dôjde k poskytnutiu revolvingu, potom až po jeho poskytnutí dlžník vie, kedy je jeho konečná splatnosť“. Rozporné je aj jeho tvrdenie, že odporcovi bol poskytnutý úver, nie revolving, ak zmluva, na základe ktorej sa navrhovateľ domáha nároku v tomto konaní bola uzavretá pod názvom Zmluva o revolvingovom úvere, na základe žiadosti o poskytnutie revolvingu, a bod 6 tejto zmluvy, na ktorý sa navrhovateľ odvoláva je nazvaná ako : Údaje o schválenom revolvingovom úvere v eur. Ťažko je potom uveriteľná obrana navrhovateľa, ak tvrdí, že odporcovi revolvingový úver vo výške 1.200 eur nebol poskytnutý ( strana 5 odsek tretí odvolania ).

Pojem „termín“ predstavuje presné časové vymedzenie. Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve nie je uvedený a to ani tak, aby sa dal bez pochybností určiť odkazom na dohodnutý termín splatnosti jednotlivých splátok a ich počet. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť v zmluve vyjadrený presným dátumom a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli ktorejkoľvek zmluvnej strany, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade išlo o náležitosť predpokladanú zákonom. Navrhovateľ v odvolaní odkazuje na článok 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere, v ktorej sa uvádza: „Úver je po každom revolvingu splatný podľa nového splátkového kalendára, s ktorým bude dlžník oboznámený a ktorý sa stáva platným a účinným dňom poskytnutia každého revolvingu. Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvigu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru.“ Z uvedeného nie je možné určiť, či skutočne k poskytnutiu revolvingu odporcovi došlo, ak navrhovateľ tvrdí, že mu poskytnutý nebol, a ak bol, nie je možné vzhľadom na znenie článku 4 ods. 4.5 určiť, kedy k jeho poskytnutiu došlo a už vôbec nie to, kedy nastane termín konečnej splatnosti úveru. Nie je možné stotožniť sa s tvrdením navrhovateľa, že s dátumom splatnosti poslednej splátky je spotrebiteľovi zrejmé, aký je termín konečnej splatnosti celého úveru.

Odvolací súd poznamenáva, že neobstojí argument navrhovateľa uvedený v odvolaní, že údaj o termíne konečnej splatnosti úveru sa dá vyvodiť z počtu splátok, pretože zákon výslovne vyžaduje uvedenie tohto termínu v zmluve. Výklad ponúkaný navrhovateľom je v priamom rozpore s jazykovým znením právnej normy, pretože ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné informácie zistiť alebo vypočítať, tak by to tak uviedol. Nie je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, ak navrhovateľ predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných otázok splácania úveru výpočty. Uvedené je i v priamom rozpore s tým, že v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľskom úvere vyžaduje zákon pre spotrebiteľskú zmluvu výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, a samostatným ustanovením v § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľskom úvere vyžaduje, aby bol okrem týchto skutočností uvedený i termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, teda, zákon uvedené náležitosti zmluvy výslovne odlišuje. Neumožňuje uvedenie náležitostí obsiahnutých v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) len odkazom na prípadný výpočet z údajov obsiahnutých ako náležitosť zmluvy v ust. § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch.

Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má naviac podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú pretlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval alebo zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu.

Ak teda okresný súd považoval úver poskytnutý navrhovateľom odporcovi v zmysle zmluvy o revolvingovom úvere uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 26.08.2010 v zmysle § 11 ods. 1, písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov, dospel k správnemu právnemu záveru.

Ako ďalší dôvod pre neplatnosť zmluvy o úvere v jej časti o úrokoch z úveru dohodnutých vo výške 70% ročne, považoval okresný súd jej rozpor s dobrými mravmi ( ). Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. (Zo súdnej praxe č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný súd SR už v náleze z 28. februára 1995 sp. zn. (Zbierka zákonov SR, čiastka 20, číslo 51/1995), ktorým rozhodol o nesúlade ustanovenia vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. s ustanovením okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z pôžičky ( ) predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi neznamená to, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením , teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi. Uvedený nález je pritom plne aplikovateľný aj v prípade, ak je predmetom posudzovania výška zmluvne dohodnutých úrokov z úveru.

Ústavným súdom vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou vedou a teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje obmedzenie (z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej spravodlivosti v súkromnom práve.

Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov - problematika dobrých mravov (na historickom národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v prípade tradičnej "úžery". Táto doktrína nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu zásady zmluvnej spravodlivosti.

, a ani iný predpis účinný ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere neobsahuje ustanovenie o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať zmluvné úroky, predstavujúce odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov. V prípade, ak sa jedná o poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi, určité hranice vyplývajú z ust. účinného v čase uzavretia zmluvy. Existencia citovaného ustanovenia však neobmedzuje okresný súd z možnosti posudzovania výšky dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru aj cez prizmu dobrých mravov. Nemožno totiž opomenúť, že dobré mravy sú pojmom inherentným s právnym poriadkom, nakoľko samotné dobré mravy len dopĺňajú písané normy pozitívneho práva o vyvážený a spravodlivý širší rámec založený na analýze oprávnených záujmov. Stoja na úrovni nepísaného práva, ktorého hlavné zložky predstavujú všeobecné právne zásady a všeobecne uznávané normy morálky. Systém pozitívneho práva je tak zabezpečený (všeobecnou) dimenziou spravodlivosti. V zmysle uvedeného sa aj na výšku odplaty za poskytovanie finančných prostriedkov je potrebné pozerať nie len z hľadiska platnosti jej dojednania v zmysle účinného zákonného ustanovenia , či nariadenia vlády, ale aj z hľadiska toho, či takto dojednaná odplata v podobe úrokov z úveru neodporuje všeobecnej predstave primeranosti za zachovania základných zásad na ktorých je občianske právo postavené, t. j. (okrem iného) i na zachovaní zásady ekvity. Pritom platí, že neprimerane vysoký úrok je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku treba predovšetkým porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov v rozhodnom období.

Zo znenia citovaného ustanovenia tak možno vyvodiť, že určujúcim kritériom primeranosti odplaty v rámci spotrebiteľskej zmluvy je obvyklosť tejto odplaty na finančnom trhu, ktorú obvyklosť je možné posudzovať len s ohľadom na bežnú prax inštitúcií poskytujúcich úvery v porovnateľných výškach a za porovnateľných podmienok.

Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že okresný súd dospel k správnemu záveru o rozpornosti odplaty za poskytnutie úveru (v podobe dojednaného úroku z úveru) s dobrými mravmi a tým aj absolútnej neplatnosti tejto časti zmluvy o revolvingovom úvere ( ).

Ak teda vzhľadom na vyššie uvedené odvolací považoval za dostatočne zistený skutkový stav okresným súdom a z toho vyplývajúce právne závery o tom, že spotrebiteľský úver poskytnutý navrhovateľom odporcovi je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov jednak vzhľadom na ust. Zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s , písm. f) tohto zákona, ako aj v dôsledku toho, že ide o zmluvu uzavretú v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. , bolo by nadbytočné a nesúladné s procesnou zásadou hospodárnosti konania rozoberať ďalšie dôvody, na základe ktorých bol návrh navrhovateľa v zvyšnej časti okresným súdom zamietnutý z pohľadu ďalších možných kritérií, ktoré však nijako navrhovateľovi procesnú situáciu nevylepšujú. Odvolací súd preto už nevykonával úkony spojené s vyhodnotením otázky, či išlo o uzavretie zmluvy, ktorá (ne)spĺňa požiadavku písomnej formy, ani otázkou (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky v zmysle zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere.

Vzhľadom na vyššie uvedené aj odvolací súd považoval spotrebiteľský úver poskytnutý navrhovateľom odporcovi za úver bezúročný a bez poplatkov a súčasne časť zmluvy o výške úrokov za ( v tomto rozsahu ) neplatnú pre jej rozpor s dobrými mravmi. Ak potom zo splátkového kalendára okresný súd zistil, že odporca čerpal finančné prostriedky vo výške 1 021,40 Eur a celkovo vrátil sumu vo výške 1 277,78 Eur, je zrejmé, že odporca poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov navrhovateľovi už zaplatil, preto okresný súd dôvodne nepovažoval návrh navrhovateľa za dôvodný a v časti, v ktorej nedošlo k zastaveniu konania, dôvodne návrh zamietol.

Na záver odvolací súd poznamenáva, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idei rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, t. j. spravodlivosti, ekvity či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých východiskové pozície sú značne nerovnovážne (napríklad vzťahu podnikateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda akási formálna rovnosť, pretože v skutočnosti nerovnosť východiskových prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické, informačné, odborné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je nutné nerovnosť východiskových pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa (ako profesionála na príslušnom trhu tovarov a služieb) vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa, a takémuto nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. , alebo o ochrane spotrebiteľa a o zmene o priestupkoch v znení neskorších predpisov). V praxi sa zásada poctivosti prejavuje mimo iného tým, že text spotrebiteľskej zmluvy (obzvlášť ak sa jedná o zmluvu formulárovú), má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Napríklad zmluvné dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť vo výrazne menšej veľkosti, než okolitý text a nesmú byť umiestené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Ako už bolo uvedené vyššie, i v spotrebiteľských zmluvách je možné všeobecné obchodné podmienky - zmluvné dojednania uplatniť, pričom nemusia byť osobitne podpísané. Avšak ich aplikácia má nie len formálne obmedzenia, o ktorých už odvolací súd pojednával, ale i obmedzenia obsahové. Obchodné podmienky či zmluvné dojednania v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť najmä k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy uvádzať dojednania technického, či vysvetľujúceho charakteru.

Naopak, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich dodávateľ (často neprehľadne, zložito formulovane a vo forme malého písma) skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých sa predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najpravdepodobnejšie uniknú. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu so spotrebiteľom poctivo a takémuto konaniu dodávateľa nie je možné priznať právnu ochranu.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh zamietol podľa § 219 ods. 1 ako vecne správny potvrdil, vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania napriek tomu, že odvolaním napadnutý konkrétnymi dôvodmi nebol, avšak ide o výrok súvisiaci. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol vecne správne aplikujúc ustanovenie , teda aplikujúc úspech účastníka v sporovom konaní. Odporca bol v konaní úspešný, vznikol mu nárok na náhradu trov konania, tieto si však v zmysle veta prvá neuplatnil, zo spisu mu nevyplývajú, preto mu ich okresný súd nepriznal.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia , v spojení s . Úspešný odporca, ako aj vedľajší účastník na strane odporcu si právo na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili, tieto zo spisu nevyplývajú, preto im ich náhradu odvolací súd podľa veta prvá nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.