Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2CoP-17-2015.pdf
PDF · 87.93 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoP/17/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci navrhovateľky B. N., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XXX, zastúpenej JUDr. Petrom Rychnavským, advokátom, so sídlom vo Vranove nad Topľou, Rázusova 19 proti odporcovi C. N., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XXX, o rozvod manželstva a o úpravu práv a povinností rodičov k mal. D. N., nar. XX.X.XXXX, zastúpenému kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 12.5.2015, č. k. 6P/12/2015-49 jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa manželstvo účastníkov uzatvorené dňa 29.11.2003 rozviedol. Zveril na čas po rozvode mal. D. N., nar. XX.X.XXXX do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Určil, že matka a otec sú povinní zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa striedavo a to tak, že otec je povinný zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa vždy prvý a druhý kalendárny týždeň v mesiaci od nedele od 18:00 hod. v tom-ktorom mesiaci do nasledujúcej nedele do 18:00 hod., matka je povinná zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa vždy tretí a štvrtý kalendárny mesiac v mesiaci od nedele od 18:00 hod. v tom-ktorom mesiaci do nasledujúcej nedele do 18:00 hod.. Každý z rodičov je oprávnený sa s maloletým dieťaťom stretávať v čase, keď mu toto nie je zverené do osobnej starostlivosti neobmedzene s tým, že otec je povinný maloleté dieťa v stanovenom čase prevziať v bydlisku matky a matka je povinná maloleté dieťa v stanovenom čase prevziať v bydlisku otca a každý z rodičov je povinný v stanovenom čase odovzdať maloleté dieťa do osobnej starostlivosti druhého rodiča a riadne ho na odovzdanie pripraviť. Výživné zo strany rodičov neurčil a vyslovil, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.
V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na ust. § 18 a nasl. Zákona o rodine. Mal za zistené, že vzťahy medzi účastníkmi sú vážne rozvrátené z dôležitých dôvodov. Manželstvo neplní svoje funkcie a navrhovateľka jednoznačne prejavila úmysel ukončiť manželstvo rozvodom. V minulosti partneri prekonali krízu a príčinu rozvratu videl súd najmä vo finančných problémoch, do ktorých sa rodina dostala a v dôsledku ktorých aj v súčasnej dobe sa vedie voči odporcovi jedenásť exekučných konaní. Navrhovateľka nechce byť zodpovedná za dlhy odporcu, časť dlhov mu pomohla splácať, obáva sa však, že v dôsledku výrazného zadĺženia odporcu postupne nebude mať príjem na to, aby bola schopná uspokojovať základné potreby rodiny a maloletého syna. Tieto problémy vyústili do narušenia dôvery medzi účastníkmi konania. Navrhovateľka situáciu ťažko psychicky zvláda a nie je ochotná zotrvať v manželstve. Aj keď odporca s rozvodom nesúhlasil a nemožno mu uprieť v súčasnej dobe
snahu situáciu riešiť, zrejme mal finančné problémy riešiť skôr. Za daných okolností došlo k podstatnému narušeniu citového vzťahu navrhovateľky voči odporcovi a táto život v manželstve jednoznačne odmieta. O potrebe vzájomného vzťahu musia byť presvedčený obaja partneri a v danom prípade tak tomu nie je. O tom, že problém v manželstve sú dlhodobé a že sa ich nepodarilo zvládnuť svedčí aj podanie návrhu na rozvod manželstva už v roku 2012. Rešpektujúc §24 ods. 4 Zákona o rodine, zveril maloleté dieťa súd prvého stupňa do striedavej starostlivosti oboch rodičov. Bral do úvahy rovnaké citové väzby dieťaťa k obom rodičom, jeho vývinové potreby a právo dieťaťa na udržovanie pravidelného a rovnoprávneho osobného styku s oboma rodičmi. Zohľadnil aj skutočnosť, že matka počas prvých dvoch týždňoch v mesiaci pracuje v zahraničí a v tom čase otec reálne zabezpečuje starostlivosť o dieťa. Keďže intervaly starostlivosti o maloletého syna sú rovnaké - v rozsahu dvoch týždňov u každého rodiča a príjem rodičov nie je výrazne odlišný, súd prvého stupňa výživné neurčil a o trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 144 O.s.p..
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorý navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Tvrdí, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, a to vypočutím účastníkov konania, nevykonal navrhnuté dôkazy a na tom základe dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a doteraz zistený skutkový stav neobstojí. Nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom zmysle, že by dôvodom rozvodu manželstva boli finančné problémy účastníkov. Prvostupňový súd nedostatočne zistil rozvrátenosť vzťahu medzi účastníkmi, keď dospel k záveru, že sú tak narušené, ako to má na mysli Zákon o rodine. Prvostupňový súd neskúmal ako a kedy došlo k zadĺženiu odporcu a aká výška zadĺženia bola. K celkovému zadlženiu sa vyjadruje sa vyjadruje v tom zmysle, že tento dlh dosahoval až 40.000,- Eur, došlo k tomu aj počas manželstva odporcu s navrhovateľkou. Odporca tento dlh znížil na 7.000,- Eur, pričom dlh sa neustále znižuje a s exekútormi má dohodnuté splátkové kalendáre. Splácaním dlhu netrpí jeho rodina, nakoľko všetky výdavky na domácnosť hradí odporca, manželka sa podieľa hlavne na nákladoch na oblečenie na syna a seba. Nákupy zabezpečujú spoločne. Myslí si, že s manželkou vychádza celkom dobre, ak to porovná s inými manželstvami v jeho okolí. Vždy keď ide na turnusovú prácu, odvezie ju na stanicu k vlaku keď má prísť domov, čaká ju na stanici. Spia v jednej miestnosti, až do podania návrhu na rozvod mali aj intímny styk. Navrhovateľka varí pre všetkých, medzi sebou sa nehádajú. To by mal súd zistiť, ak by chcel zistiť, ak by chcel aj od syna, ktorý má už 9 rokov, cestou kolízneho opatrovníka a niektoré veci chápe. Taktiež tvrdí, že mu navrhovateľka sľúbila, že vezme späť návrh na rozvod, zdôrazňuje, že maloletý syn je z toho nešťastný, čo sa prejavuje aj na jeho správaní v škole. Odporca si myslí, že do dvoch až troch rokov splatí celý dlh, ak sa nestane niečo nepredvídané. Prvostupňový súd neskúmal, že za trvania manželstva, keď navrhovateľka nemala pravidelný príjem nadobudli rodinný dom za cenu 34.000,- Eur a úver je už vyplatený. Odporca uvádza, že alkoholické nápoje takmer vôbec nepožíva, nefajčí, nepožíva iné návykové látky, všetok voľný čas venuje rodine, práci a starostlivosti o syna. Manželka prišla veľmi mladá zo zahraničia, vydala sa tu a možno si tu ešte celkom nezvykla. Súd prvého stupňa sa nezaoberal otázkou, aby sa stretli manželia u psychológa, kde by tieto problémy prebrali na odbornej úrovni. Je ochotný podrobiť sa pohovoru u psychológa, keď zdôrazňuje, že má záujem, aby rodina zostala zachovaná.
K odvolaniu odporcu sa vyjadrila navrhovateľka, ktorá navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Vyjadrila sa v tom zmysle, že nechce žiť v manželstve s odporcom. Tieto dôvody uviedla jednak v návrhu na začatie konania, ako aj vo viacerých výsluchoch pred súdom prvého stupňa. Uvádza, že dlh ktorý si odporca priniesol do manželstva pred ňou zatajil, ona spláca dlhy odporcu aj teraz, a teda to čo by mohlo ísť pre rodinu, ide veriteľom. Odporca už raz sľuboval, že ich vzťahy v manželstve sa zlepšia, ona tomu uverila a v minulosti zobrala späť návrh na rozvod. Dlhy prišli znovu výlučne pričinením odporcu a zdôrazňuje, že ona nie je ochotná vyplácať jeho dlhy. Nemá istotu v budúcnosť pri odporcovi preto chce, aby manželstvo bolo rozvedené.
Odvolací súd preskúmal rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1, 2 O.s.p. spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu opodstatnené nie je.
Je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil, o veci následne správne rozhodol a skutkové zistenia prvostupňového súdu majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Podľa § 18 Zákona o rodine, manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie.
Podľa § 22 Zákona o rodine, k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených prípadoch.
Podľa § 23 ods. 1 - 3 Zákona o rodine, súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalé rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.
Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi a pri rozhodovaní o rozvode na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí.
Súd pri posudzovaní miery rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a 19.
Citované ust. § 23 Zákona o rodine upravuje hmotnoprávne podmienky rozvodu manželstva. Zákon o rodine neviaže možnosť rozvodu manželstva na jednotlivé konkrétne dôvody vypočítané v zákone, ale ako dôvod uvádza vážne narušenie a trvalý rozvrat vzájomných vzťahov medzi manželmi. Pri skúmaní, či sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj spoločenský účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia, súd berie do úvahy najmä vzájomný vzťah medzi manželmi a doterajšie spolužitie, jeho dĺžku a aj možnosti poskytovať si osobnú, mravnú a materiálnu pomoc. Intenzitu narušenia a rozvratu treba skúmať aj z hľadiska, či manželstvo môže plniť svoj spoločenský účel. Zákon o rodine v tejto súvislosti stanovuje aj ďalšiu podmienku, a to či od manželov možno (resp. nemožno) očakávať obnovenie manželského spolužitia. Posudzovanie vážnosti narušenia a rozvratu vzájomných vzťahov medzi manželmi predpokladá podrobne sa zaoberať príčinami, ktoré viedli k rozvratu týchto vzťahov.
V súlade s uvedenými princípami postupoval vo veci aj súd prvého stupňa, ktorý vykonal potrebné dokazovanie a aj odvolací súd v závislosti od toho konštatuje zistenie, že vzťahy medzi účastníkmi sú vážne rozvrátené z dôležitých dôvodov, pričom nie je daný predpoklad, aby došlo k ich zlepšeniu. Ako potvrdilo vykonané dokazovanie, k prvým nezhodám v manželstve účastníkov začalo dochádzať po tom, čo sa navrhovateľka dozvedela o odporcových dlhoch z podnikania, ktoré vznikli ešte v dobe pred uzavretím manželstva účastníkov. Počas spolužitia účastníkov bol odporca opakovane bez zamestnania, vzniknuté dlhy uhradené neboli, časť dlhov navrhovateľka pomohla splácať. Sú tu však jej obavy, že v dôsledku výrazného zadĺženia odporcu nebude mať príjem na to, aby bola schopná uspokojovať potreby rodiny a predovšetkým maloletého syna. O existencii vážnych finančných problémov odporcu nasvedčuje aj doposiaľ vedených 11 exekučných konaní. Tieto problémy vyústili do narušenia dôvery medzi účastníkmi konania, keď navrhovateľka stratila citový vzťah k odporcovi, ťažko sa vyporiadava s danou situáciou a za žiadnych okolností nie je ochotná ďalej zotrvať v manželstve. Nejde v tejto súvislosti o stav prechodný, keď je zrejmé, že už v roku 2012 navrhovateľka podala po prvýkrát návrh na rozvod manželstva účastníkov a tento návrh v priebehu konania následne vzala späť. Navrhovateľka poukazovala na to, že v tom čase jej finančne vypomáhala rodina. Ona sama si hľadala prácu a vtedy sa rozhodla odísť pracovať do zahraničia, konkrétne do O., kde aj v súčasnosti pôsobí ako opatrovateľka.
Je zrejmé, že súd prvého stupňa sa v konaní snažil zmierlivo usporiadať vzťahy účastníkov konania, keď v dôsledku návrhu súdu referát Poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou vykonal spoločnú konzultáciu účastníkov konania. Účastníci na pohovore vyjadrili svoje názory na ich spolužitie a na návrh psychológa bolo s manželmi dohodnuté ďalšie stretnutie, na ktoré sa však ani jeden z nich nedostavil. Pokiaľ odporca poukazuje na to, že tak on aj navrhovateľka zabezpečujú potreby domácnosti a starajú sa o maloletého syna uvedené neznamená, že ich manželstvo bez ďalšieho je funkčné. Ako správne zdôraznil súd prvého stupňa, o potrebe vzájomného vzťahu musia byť presvedčení obaja partneri, čo v danom prípade splnené nie je, keď ako už bolo spomínané v dôsledku dlhotrvajúcich najmä finančných problémov, ktorých vznik súvisí s ešte predchádzajúcou podnikateľskou činnosťou odporcu, navrhovateľka mu prestala dôverovať, riešenie situácie vidí v rozvode manželstva a na tomto postoji trvá. Odvolací súd sa preto stotožňuje
so zistenými príčinami rozvratu medzi manželmi, keď je zrejmé, že dlhšiu dobu ich nespája ani intímny život. Manželstvo účastníkov v terajšej dobe vzhľadom na hĺbku a trvanie jeho rozvratu nemôže spĺňať do budúcna svoj účel a od manželov tak nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Rozvod manželstva účastníkov pritom nie je v rozpore ani so záujmami ich maloletého dieťaťa, pretože nie je vhodné, aby dieťa vyrastalo v konfliktnom a nedorozumeniami poznamenanom rodinnom prostredí.
Podobne správnym spôsobom rozhodoval súd prvého stupňa aj o úprave práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na § 24 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti prispievať na jeho výživu alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.
Podľa § 24 ods. 2 Zákona o rodine, ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.
Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine, pri určení rozsahu vyživovacej povinností súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.
Podľa § 62 ods. 6 Zákona o rodine, ak je maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, súd pri určení výživného prihliadne na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča alebo súd môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné neurčuje.
Súd vo všeobecnosti pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, ako aj na jeho citové väzby, vývinové potreby a stabilitu budúceho výchovného prostredia. Je teba vždy potrebné dbať na to, aby sa zabezpečili čo najpriaznivejšie podmienky pre zdarný a zdravý vývoj dieťaťa a na jeho citové väzby k rodičom.
V konaní bolo správne zistené, že zverenie mal. D. do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov je nepochybne v jeho záujme. Túto formu výchovy maloletého v priebehu konania navrhoval aj kolízny opatrovník, a to v závislosti od výsledkov šetrenia rodinného prostredia u maloletého dieťaťa zdôrazňujúc, že mal. D. má veľmi rád oboch rodičov a títo vedia zabezpečiť starostlivosť o maloletého. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti správne tiež zohľadnil, že matka počas prvých dvoch týždňov v mesiaci pracuje turnusovo v zahraničí a v tom čase reálne otec zabezpečuje starostlivosť o dieťa. Keďže intervaly starostlivosti o maloletého sú určené v rovnakom rozsahu a príjem rodičov nie je v súčasnosti výrazne odlišný, aj rozhodnutie o vyživovacej povinnosti rodičov k maloletému korešponduje s citovaným ust. § 62 ods. 6 Zákona o rodine.
Odvolací súd tak poukazujúc na prezentované dôvody rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p..
O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 144 O.s.p.. Podľa tohto zákonného ustanovenia účastníci nemajú právo na náhradu trov konania o rozvod alebo neplatnosť manželstva alebo určenie či tu manželstvo je alebo nie je.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.