Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_20S-83-2015.pdf
PDF · 86.36 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/83/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobkyne: H. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, I., proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor pomoci v hmotnej núdzi a štátnych sociálnych dávok, so sídlom Špitálska 8, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.k. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/1856-0003 Ks zo dňa 26.01.2015, takto jednomyseľne
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Úrad práce, soc. vecí a rodiny Žilina ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. k.: ZA1/OPvHN/SOC/2014/79149-0028 zo dňa 26.11.2014 rozhodol tak, že podľa § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi v znení neskorších predpisov žalobkyni znížil pomoc v hmotnej núdzi na sumu 122,20 Eur mesačne od 01.11.2014. V odôvodnení uviedol, že žiadateľke H. Q. bola dňa 30.10.2014 doručená výzva, v ktorej bola oboznámená, aby sa dňa 10.11.2014 dostavila na Mestský úrad Žilina za účelom prevzatia ponuky na vykonávanie pracovných činností v rozsahu 32 hodín mesačne. V prípade nedostavenia sa na určené miesto v určenom čase, bola žiadateľka upozornená, že pomoc v hmotnej núdzi jej bude znížená o 61,60 Eur mesačne v zmysle ponuky, t.j. od 01.11.2014. Žiadateľka sa na Mestský úrad v Žiline nedostavila a ani svoju účasť neospravedlnila, čo je považované za odmietnutie ponuky. Preto prvostupňový správny orgán prehodnotil pomoc v hmotnej núdzi žiadateľa a členov domácnosti (syn H. Q., nar. 09.04.1993) a rozhodol tak, že pomoc v hmotnej núdzi znížil na sumu 122,20 Eur mesačne od 01.11.2014.
Na základe odvolania žalobkyne vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý napadnutým rozhodnutím prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie účastníčky zamietol. V odôvodnení konštatoval, že úrad účastníčke konania zaslal výzvu s ponukou činností, na ktorú účastníčka nereagovala, pritom bola vo výzve upozornená na skutočnosť, že nedoručenie tlačiva bude považované za odmietnutie ponuky. V zmysle § 25 ods. 2 v spojitosti s § 10 ods. 3 Zákona o pomoci v hmotnej núdzi úrad účastníčke konania znížil pomoc v hmotnej núdzi o sumu 61,60 Eur. Odvolací orgán na argumenty účastníčky uvedené v odvolaní ohľadne nútených prác neprihliadol z dôvodu, že Zákon o pomoci v hmotnej núdzi v súvislosti s aplikáciou § 10 ods. 3 cit. zákona nehovorí ani o práci a ani o práci vhodnej podľa dosiahnutého vzdelania, ale používa termín činnosť. Zákon predpokladá, že prijímateľ dávky v hmotnej núdzi vykoná činnosť v rozsahu 32 hodín, a to buď formou menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti podľa osobitného právneho predpisu alebo na predchádzanie mimoriadnej situácie, počas vyhlásenia mimoriadnej situácie a pri odstraňovaní následkov mimoriadnej situácie. Ak prijímateľ dávky v
hmotnej núdzi tento zákonný predpoklad nesplní, dávka sa bez ďalšieho znižuje o 61,60 Eur za každého plnoletého člena domácnosti, ktorý sa ponúknutej činnosti nezúčastní. Odvolací orgán nie je príslušný na posudzovanie, či určitý právny predpis je alebo nie je v súlade s Ústavou SR. Na to je príslušný Ústavný súd SR podľa zákona č. 38/1993 Z.z.
Proti tomuto rozhodnutiu podala v zákonnej lehote správnu žalobu žalobkyňa. Ako základný žalobný bod uviedla, že prvostupňové aj druhostupňové rozhodnutiu odporujú čl. 18 ods. 1,2 Ústavy SR, čl. 2 ods. 1 Dohovoru MOP č. 29 o nútenej alebo povinnej práci, čl. 4 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 8 ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Taktiež odporujú § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z.z. Jedná sa o nútené práce, ktoré odporujú čl. 18 ods. 1 Ústavy SR, ktorá je nadradená zákonu č. 417/2013 Z.z. Okrem toho tieto rozhodnutia odporujú medzinárodným zmluvám, ktoré Slovenská republika ratifikovala. Nútené práce okrem iného zakladajú priamu alebo nepriamu diskrimináciu, pretože priznávajú vymedzeným skupinám osôb v hmotnej núdzi oslobodenie od povinnosti zúčastňovať sa na nútených prácach. Taktiež nie všetkým osobám v hmotnej núdzi bolo ponúknuté vykonávanie nútených prác, žalobkyni však bolo protiústavné vykonávanie nútených prác vnútené, čo považuje za učebnicový príklad diskriminačného správania. Dávka bola odňatá v zmysle § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z.z., avšak nezmenili sa skutočnosti rozhodujúce pre nárok na pomoc v hmotnej núdzi, ratifikované medzinárodné zmluvy sú stále platné a účinné, teda Slovenská republika je nimi viazaná. Žiadala, aby súd zrušil obe rozhodnutia správnych orgánov a taktiež prerušil súdne konanie až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci vedenej pod č. PL.ÚS 8/2014.
Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril podaním zo dňa 14.04.2015. Zotrval na právnom posúdení veci tak, ako ho uviedol v napadnutom rozhodnutí. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 20S/83/2015-23 zo dňa 12.05.2015 návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol.
Krajský súd v Žiline prejednal vec na pojednávaní dňa 13.10.2015, ktorého sa žalobkyňa bez ospravedlnenia nezúčastnila. Súd preto pojednával v jej neprítomnosti za splnenia podmienok § 250g ods. 2 O.s.p.
Súd preskúmal vec podľa § 247 a nasl. O.s.p v medziach žalobnej námietky (§ 250h ods. 1 O.s.p.), pričom zistil, že napadnuté rozhodnutie je zákonné a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol z týchto dôvodov:
Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 417/2013 Z.z. v znení účinnom ku dňu 26.11.2014, ak v odsekoch 5 a 6 nie je ustanovené inak, dávka podľa odseku 2 sa znižuje o sumu 61,60 eura za každého plnoletého člena domácnosti, ktorý nie je v právnom vzťahu, ktorý zakladá nárok na príjem zo závislej činnosti,12) dohodnutom v rozsahu najmenej 32 hodín mesačne a nezúčastní sa na základe písomnej dohody medzi úradom a obcou, rozpočtovou organizáciou alebo príspevkovou organizáciou, ktorej zriaďovateľom je obec, alebo právnickou osobou so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá organizuje alebo sprostredkúva dobrovoľnícku činnosť pre inú osobu s jej súhlasom v jej prospech alebo vo verejný prospech (ďalej len "organizátor dobrovoľníckej činnosti") v rozsahu 32 hodín mesačne na vykonávaní a) menších obecných služieb pre obec alebo rozpočtovú organizáciu alebo príspevkovú organizáciu, ktorej zriaďovateľom je obec, b) dobrovoľníckej činnosti,33) alebo c) prác na predchádzanie mimoriadnej situácii,29) počas vyhlásenej mimoriadnej situácie a pri odstraňovaní následkov mimoriadnej situácie. 12) § 5 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. 29) § 3 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov. 33) Zákon č. 406/2011 Z.z.
Podľa § 10 ods. 8 písm. f) cit. zákona, odsek 3 sa nevzťahuje na člena domácnosti, ktorému vykonávanie menších obecných služieb, dobrovoľníckej činnosti alebo prác podľa odseku 3 písm. c) nebolo ponúknuté.
Podľa § 25 ods. 2 cit. zákona, pomoc v hmotnej núdzi sa odníme, zvýši alebo zníži a vyplatí sa vo vyššej sume alebo v nižšej sume, ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na nárok na pomoc v hmotnej núdzi. Osobitný príspevok sa odníme, ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na nárok na osobitný príspevok.
Krajský súd v Žiline posudzoval konkrétne žalobné námietky žalobcu a konštatuje, že obe tieto námietky sú nedôvodné.
Čo sa týka žalobnej námietky, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové správne rozhodnutie sú nezákonné, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže § 10 ods. 3 Zákona o pomoci v hmotnej núdzi je protiústavný, súd konštatuje nasledovné:
Krajský súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie súdneho konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. na predloženie veci Ústavnému súdu SR ohľadne posúdenia ústavnosti tohto ustanovenia s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, ktoré SR ratifikovala a je nimi viazaná, a to z dôvodov uvedených v uznesení č.k. 20S/9/2015-27 zo dňa 31.05.2015. Súd v ňom uviedol, že Ústavný súd SR už prijal na ďalšie konanie návrh skupiny poslancov na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR o súlade ustanovení § 10 ods. 3 až 11 Zákona o pomoci v hmotnej núdzi (jedná sa o body 2. až 7. čl. I z.č. 308/2014 Z.z., ktorý novelizoval uvedený zákon) s Ústavou SR. Preto nie je možné v tejto veci podať nový návrh. Čo sa týka návrhu žalobcu na vyslovenie nesúladu bodu 1 čl. I zákona č. 308/2014 Z.z., súd konštatoval, že sa jedná konkrétne o ustanovenie § 4 ods. 3 písm. v) Zákona o pomoci v hmotnej núdzi, ktoré v danej veci nebolo vôbec aplikované a preto ho nie je možné ani v tejto veci podrobovať testu ústavnosti.
Krajský súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR PL.ÚS 8/2014-41 zo dňa 27.05.2015 o súlade § 10 ods. 3-11 Zákona o pomoci v hmotnej núdzi v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 39 ods. 2 Ústavy SR, ktorým návrhu skupiny poslancov Národnej rady SR nevyhovel. V odôvodnení sa, čo sa týka námietky nerovnakého zaobchádzania s poberateľmi dávky v hmotnej núdzi, uvádza, že napadnuté ustanovenia zákona svojou podstatou nesmerujú proti určitej vymedzenej skupine, ale ich účinky sa dotýkajú homogénnej skupiny osôb potenciálnych poberateľov dávky v hmotnej núdzi, ktorí spĺňajú podmienky ustanovené Zákonom o pomoci v hmotnej núdzi. Ani navrhovatelia v návrhu neuviedli žiadnu osobitnú skupinu, a to ani na základe „iného postavenia“, proti ktorým by zákon smeroval alebo ktorých by staval do iného postavenia než majoritu. Diferenciácia osôb do jednotlivých skupín, majúc na mysli poberateľov dávky s aktívnou participáciou a pasívnych poberateľov dávky v hmotnej núdzi, je až následkom aplikácie a realizácie Zákona o hmotnej núdzi a nie kritérium jeho uplatňovania. Začlenenie žiadateľa o dávku do tej ktorej skupiny bude závisieť jednak od jeho vlastnej schopnosti vykonávať požadované práce a jednak od ponukových možností. Je na rozhodnutí obce, aký spôsob alebo aké kritériá výberu žiadateľov zvolí pri nedostatku ponuky činností podľa § 10 ods. 3 Zákona o hmotnej núdzi, vždy však musí konať nediskriminačne. Konštatoval, že v prípade napadnutého zákona absentuje odlišovacie kvalifikačné kritérium ako podmienka na ďalšie úvahy o možnej diskriminácii. Podstata návrhu smerovala len proti ustanoveniu § 10 ods. 3 Zákona o hmotnej núdzi, ostatné ustanovenia zákona boli namietané len z dôvodu, že v § 10 sú ods. 3 až 11 navzájom previazané. Z toho dôvodu ústavný súd nevyhovel návrhu ako celku bez bližšieho vyjadrenia k ďalším napádaným ustanoveniam, ktoré sú na § 10 ods. 3 Zákona o pomoci v hmotnej núdzi vecne naviazané. Na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že napadnuté ustanovenia nie sú v rozpore s ústavným poriadkom SR a návrhu preto nevyhovel.
Krajský súd v Žiline konštatuje, že podľa § 135 ods. 1 O.s.p. je viazaný rozhodnutím Ústavného súdu SR o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s Ústavou SR, so zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná. Takýmto rozhodnutím je aj vyššie uvedený nález Ústavného súdu SR PL.ÚS 8/2014-41. Súd preto bez ďalšieho konštatuje, že ustanovenia § 10 ods. 3 až 11 Zákona o hmotnej núdzi v znení neskorších predpisov sú v súlade s Ústavou SR. Námietkou žalobkyne, že tieto ustanovenia sú v rozpore s Ústavou SR z dôvodov uvedených v žalobe, sa súd ďalej nemohol zaoberať, keďže je viazaný nálezom Ústavného súdu SR ohľadne ústavnosti týchto ustanovení.
Pokiaľ žalobca namietal, že tieto ustanovenia Zákona o pomoci v hmotnej núdzi sú v rozpore s ďalšími ním citovanými medzinárodnými dohovormi, súd poukazuje, že Ústavný súd SR vo svojom náleze PL.ÚS 8/2014-41 posudzoval súlad § 10 ods. 3-11 zákona č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi v znení neskorších predpisov s Ústavou SR podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR. V zmysle tohto ústavného článku sa konkrétna právna norma posudzuje nielen z pohľadu „autonómneho“ výkladu založeného výlučne na Ústave SR, ale aj v zmysle príslušných medzinárodných záväzkov, ktorými je SR viazaná. Prevažná časť základných práv a slobôd obsiahnutých v druhej hlave Ústavy SR totiž predstavuje ústavnú transformáciu medzinárodných záväzkov SR v oblasti medzinárodno-právnej zmluvnej úpravy základných práv a slobôd. Teda aj pokiaľ návrh skupiny poslancov SR smeroval len k posúdeniu súladu konkrétneho zákonného ustanovenia s Ústavou SR, v konaní o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR sa konkrétny legálny pojem, v danom prípade právo na pomoc v hmotnej núdzi, vykladá nielen v zmysle Ústavy SR, ale aj za aplikácie interpretačných pravidiel medzinárodného zmluvného práva. Obmedzenie výkladu na vnútroštátny výklad by v konkrétnom prípade mohlo totiž viesť aj k založeniu medzinárodno-právnej zodpovednosti SR za nerešpektovanie medzinárodných záväzkov (obdobne uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 5/1993). Ústavný súd teda v tomto type konania preskúmava súlad namietaného právneho predpisu aj s medzinárodnými dohovormi, ktorými je SR viazaná. V danom prípade z nálezu Ústavného súdu SR PL.ÚS 8/2014-41 nevyplýva, že by dotknuté ustanovenia Zákona o pomoci v hmotnej núdzi boli v rozpore s akýmikoľvek medzinárodnými dohovormi, ktorými je SR viazaná. Táto námietka žalobcu je taktiež v celom rozsahu nedôvodná.
Čo sa týka námietky, že napadnuté rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to že dávka bola odňatá v zmysle § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z.z., avšak nezmenili sa skutočnosti rozhodujúce na nárok na pomoc v hmotnej núdzi, súd uvádza, že táto námietka je v plnom rozsahu nedôvodná. Naopak, bolo preukázané, že v prípade žalobkyne sa zmenili skutočnosti rozhodujúce na nárok na pomoc v hmotnej núdzi. Zmenou týchto skutočností bolo to, že žalobkyňa odmietla ponuku Úradu práce, soc. vecí a rodiny Žilina, ktoré odmietnutie znamenalo naplnenie skutkovej podstaty uvedenej v § 10 ods. 3 cit. zákona, pretože v tomto ustanovení je konkrétne uvedené, že ak nastane niektorá zo situácií v tomto ustanovení uvedených, dávka sa znižuje o sumu 61,60 Eur za každého plnoletého člena domácnosti. Keďže dikciu zákona žalobkyňa svojou nečinnosťou naplnila, bolo potrebné aplikovať § 25 ods. 2 cit. zákona a dávku znížiť. Pokiaľ mala žalobkyňa zato, že skutočnosti rozhodujúce na nárok na pomoc v hmotnej núdzi sa nezmenili preto, lebo zákon č. 417/2013 Z.z. je vo svojom ustanovení, ktoré túto dávku znižuje protiústavný, súd poukazuje na svoje odôvodnenie vyššie, z ktorého jednoznačne vyplýva, že toto ustanovenie zákona č. 417/2013 Z.z. je platné a účinné a neodporuje ani žiadnym medzinárodným zmluvám, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Z tohto dôvodu súd žalobu ako nedôvodnú v plnom rozsahu zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol pri aplikácii § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. a contrario tak, že žalobkyni súd náhradu trov nepriznal, lebo v konaní úspešná nebola.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach.