Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_19CoCsp-21-2022.pdf
PDF · 110.3 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoCsp/21/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu X., zastúpeného C., proti žalovanej H. zastúpenej Y., o zaplatenie 18 143,09 eur s príslušenstvom na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 22. apríla 2022 č. k. 6Csp/81/2021-152 takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e s výnimkou lehoty na zaplatenie, ktorú m e n í tak, že žalovanej povoľuje zaplatiť dlžné plnenie v splátkach po 300 eur mesačne, splatných vždy k 20. dňu v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že v prípade nezaplatenia jednej splátky riadne a včas sa stáva zročným celé plnenie.
Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 18 143,09 eur s úrokom 3 676,75 eur, s úrokom z omeškania 1 559,24 eur a s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 18 133,59 eur od 2.12.2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právny predchodca žalobcu v postavení banky uzatvoril so žalovanou dňa 4.10.2017 zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „S.“, na základe ktorej poskytol žalovanej úver vo výške 20 000,- eur, výška úrokovej sadzby bola 7,90 % ročne, výška poplatku za poskytnutie úveru 200 eur. Úver mala žalovaná splatiť v splátkach po 285,47 eur mesačne, prvá splátka bola splatná 30.11.2017, splatnosť poslednej splátky bola 30.9.2025. Ročná percentuálne miera nákladov (RPMN) bola 8,67 % a celkové náklady dlžníka 7 319,65 eur. Žalovaná nesplnila svoju povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, a to ani po tom, čo právny predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu úveru. Mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil právny predchodca žalobcu ku dňu 14.3.2019. K námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná bola v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru v omeškaní s plnením splátok po dobu dlhšie ako 3 mesiace, teda k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo pre nesplnenie splátky splatnej dňa 28.2.2019. Premlčacia doba tak začala podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynúť od 28.2.2019 a keďže žaloba bola podaná 30.7.2021, žalovaný nárok nie je premlčaný.
1.2 K námietke žalovanej, že veriteľ dostatočne neposúdil jej schopnosť ako spotrebiteľa splácať predmetný úver, súd prvej inštancie uviedol, že z tvrdení žalobcu vyplýva, že jeho právny predchodca (banka) poznal osobné pomery žalovanej. Aby sa ich dozvedel, musel ich riadne skúmať, a to v súčinnosti so spotrebiteľom. Preto nemožno konštatovať, že by hrubo porušil svoju povinnosť podľa § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaná namietala aj to, že pohľadávka právneho predchodcu žalobcu sa nestala predčasne splatnou. Žalobca podľa nej nepreukázal doručenie upomienky, a preto
neboli splnené podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Súd konštatoval, že právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť úveru dňom 14.3.2019 a písomná informácia o zosplatnení bola zasielaná žalovanej dňa 21.3.2019 (kópia obálky sa nachádza v spise). Zosplatnenie uskutočnil právny predchodca žalobcu po predchádzajúcej výzve adresovanej žalovanej zo dňa 11.2.2019. Odoslanie tejto predchádzajúcej výzvy žalovanej je preukázané poštovým podacím hárkom. Obe výzvy boli riadne zasielané na pôvodnú adresu žalovanej, ktorú uviedla v zmluve o úvere. Súd prvej inštancie teda považoval za preukázané, vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru bolo v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka.
1.3 Pokiaľ žalovaná namietala zle žalovanú sumu, súd uviedol, že žalovaná čerpala dňa 4.10.2017 peňažné prostriedky v celkovej výške 20 000 eur a uhradila sumu v celkovej výške 3 710,14 eur. Úhrady žalovanej boli započítané nasledovne: na istinu 1 866,41 eur, na zmluvný úrok 1 634,23 eur, na úrok z omeškania (sankčný) 0 eur a na poplatky 209,50 eur. Postúpená istina tak predstavovala poskytnutý úver mínus úhrady žalovanej započítané na istinu (20 000 eur - 1 866,41 eur = 18 133,59 eur). Žalovaná namietala poplatok za poskytnutie úveru vo výške 200,- eur ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd konštatoval, že dojednanie poplatku za poskytnutie úveru bolo v zmluve uvedené v sume 200 eur a spĺňa predpoklad jasnosti a zrozumiteľnosti. V zmysle smernice 93/13/EHS je dojednanie o odplate za poskytnutý úver vyňaté spod prieskumu súdu ohľadom prípadnej neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Žalovaná tiež namietala neplatné postúpenie žalovanej pohľadávky. K tomu súd uviedol, že postupovaná pohľadávka bola už splatná (nešlo teda ešte o „živý úver“), žalovaná ako dlžník bola v omeškaní s plnením svojho záväzku viac ako 90 dní (pohľadávka bola na žalobcu postúpená až 13.11.2020) a to aj napriek predchádzajúcej výzve (v tomto prípade viacerých výziev). Súd v uvedenom postupe nevidel rozpor s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách.
2.1 Proti uvedenému rozsudku podala žalovaná včas odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a navrhla, aby odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Odvolanie zdôvodnila tým, že súd nepostupoval v súlade s princípom ochrany slabšej sporovej strany a nezohľadnil jej právne námietky. Podľa platobnej histórie, ktorú priložil žalobca k žalobe, žalovaná zaplatila banke sumu 3 910,14 eur a zostala jej tak dlžná istina 16 089,86 eur, ktorá podľa žalovanej predstavuje výšku bezdôvodného obohatenia. Zdôraznila, že zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru S. zo dňa 4.10.2017 je spotrebiteľskou zmluvou. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku považuje žalovaná poplatok za poskytnutie úveru vo výške 200 eur, nakoľko za tento nebola zo strany banky poskytnutá žalovanej žiadna protislužba, ako aj výšku úrokov a výšku úrokov z omeškania, ktoré sú neprijateľne vysoké. Súd podľa žalovanej nevykonal žiadny dôkaz k preukázaniu splnenia povinnosti posúdenia schopnosti žalovanej splácať spotrebiteľský úver a uspokojil sa len s nepodloženým tvrdením žalovaného.
2.2 Žalovaná je toho názoru, že s námietkou premlčania sa prvostupňový súd vysporiadal nesprávne. Banka zaslala žalovanej výzvu na predčasné splatenie úveru zo dňa 14.3.2019, ktorú žalovaná prevzala. Tým došlo k strate výhody splátok a žalovaná bola povinná vrátiť banke celý zostatok nesplateného dlhu. Nakoľko tak neučinila, vzniklo na jej strane na úkor banky bezdôvodné obohatenie vo výške zostatku nesplateného dlhu v sume 16 089,86 eur. Žaloba bola na súde podaná dňa 30.7.2021, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej doby práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ďalej má žalovaná za to, že pohľadávka banky voči nej vzniknutá z titulu nevydania bezdôvodného obohatenia nebola postúpená na žalobcu, preto namieta nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu. Podľa žalovanej ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách zhoršuje postavenia spotrebiteľa oproti ustanoveniu § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko umožňuje postúpiť pohľadávku aj takým spôsobom, že by sa jej obsah zmenou veriteľa zmenil. Aplikujúc výkladové pravidlo „lex specialis derogat legi generali“ má podľa žalovanej Občiansky zákonník ako právny predpis upravujúci postavenie spotrebiteľov výkladovú prednosť pred inými právnymi predpismi. Podobne podľa výkladového pravidla „lex posterior derogat legi priori“ má neskoršia právna úprava, ktorou je úprava spotrebiteľských zmlúv, prednosť pred skoršou právnou úpravou obsiahnutou v Zákone o bankách. Z toho žalovaná vyvodila, že banka vôbec nemôže postúpiť svoju pohľadávku zo spotrebiteľskej zmluvy na inú osobu ako na banku.
2.3 Žalovaná tiež v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlil, ako dospel k vyčísleniu úrokov vo výške 3 676,75 eur a vo výške 1 559,24 eur. Súd prvej inštancie sa podľa žalovanej vôbec nezaoberal jej návrhom, že v prípade, ak ju zaviaže na zaplatenie istiny, aby jej
povolil túto zaplatiť formou mesačných splátok, ak by aj stanovil sumu vyššiu ako navrhovaných 30,- eur mesačne. Žalobkyňa má jediný príjem z pracovného pomeru vo výške 527 až 555 eur netto mesačne, jej manžel má príjem 330 eur netto mesačne, pričom majú tieto mesačné výdavky: splátka hypotéky 660 eur, inkaso, TV a internet spolu 236 eur, poplatok za škôlku 50 eur. Napokon žalovaná v odvolaní uviedla, že k žalobe pripojené plnomocenstvo na zastupovanie žalobcu je formulované neurčito a takáto formulácia aj s odkazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 353/2012 zakladá jeho neplatnosť.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že sa plne stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok potvrdil. Má za to, že sa dostatočne objasnil všetky skutočnosti potrebné pre rozhodnutie súdu viacerými podaniami a ku svojim tvrdeniam predložil všetky potrebné dôkazy.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP s výnimkou lehoty na plnenie, ktorú je potrebné zmeniť podľa § 388 CSP.
5. Žalovaná v odvolaní poukázala na to, že ide o spotrebiteľský spor. Tento záver je zhodný so záverom súdu prvej inštancie (a k tomuto záveru dospel aj odvolací súd). Žalovaná však nesprávne dovodila nemožnosť postúpenia pohľadávky vyplývajúcej zo spotrebiteľskej zmluvy z banky na iný (nebankový) subjekt, keď nesprávne označila ustanovenia § 525 ods. 1 v spojení s § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka za osobitnú normu (lex specialis) vo vzťahu k ustanoveniu § 92 ods. 8 zákona o bankách. Podľa odvolacieho súdu takéto antagonistické vymedzenie uvedených ustanovení neobstojí. Naopak, je potrebné hľadať taký výklad, ktorý udrží aplikovateľnosť ustanovení oboch zákonov, keďže účelom obidvoch je ochrana špecifického subjektu a špecifických práv - pri § 52 a § 54 Občianskeho zákonníka je to ochrana spotrebiteľa (ustanovenie § 525 Občianskeho zákonníka však už nemožno označiť ako ustanovenie na ochranu spotrebiteľa) a pri § 92 zákona o bankách je to ochrana klienta (v tejto veci tiež spotrebiteľa) a bankového tajomstva. Žalovaná pritom neuviedla, akú zmenu obsahu pohľadávky pri jej postúpení mala na mysli, keď odkazovala na ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa informácií všeobecne prístupných na webe NBS žalobca je subjektom, ktorý disponuje povolením NBS na poskytovanie spotrebiteľských úverov bez obmedzenia rozsahu, podlieha teda dozoru NBS a postúpením pohľadávky na takýto subjekt (za splnenia zákonných podmienok) sa podľa názoru odvolacieho súdu nemení obsahu pohľadávky. Nad rámec nevyhnutnej argumentácie odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je jediné ustanovenie v slovenskom právnom poriadku, ktoré umožňuje postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt za splnenia presne vymedzených podmienok. Aj podľa § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ktorý nesporne predstavuje lex specialis, keďže osobitne upravuje spotrebiteľské úvery) je možné za tam určených podmienok previesť práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu, a to na banku, zahraničnú banku, pobočku zahraničnej banky alebo na držiteľa povolenia NBS na poskytovanie spotrebiteľských úverov bez obmedzenia rozsahu ich poskytovania. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobca je držiteľom práve takéhoto povolenia NBS a v preskúmavanej veci bola splnená aj druhá podmienka na postúpenie pohľadávky podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., t. j. išlo o pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
6. Možnosť predčasného zosplatnenia úveru bola dohodnutá priamo v zmluve (v jej článku I ods. 5). Pokiaľ ide o upozornenie predchádzajúce zosplatneniu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, žalobca predložil okrem oznámenia o zosplatnení zo 14.3.2019 (s doručenkou) aj predchádzajúcu výzvu banky z 11.2.2019 a podací hárok, ktorý súd prvej inštancie vyhodnotil ako dostatočný na preukázanie odoslania výzvy predchádzajúcej zosplatneniu a tým aj na preukázanie súladu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru s ustanovením § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka (bod 29 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Toto skutkové a právne posúdenie súdu prvej inštancie (týkajúce sa doručenia výzvy a zákonnosti predčasného zosplatnenia úveru) žalovaná v odvolaní nespochybnila - neuviedla žiadne konkrétne skutkové tvrdenie ani právne posúdenie, ktoré by v tejto časti rozporovalo záver súdu prvej inštancie o súlade zosplatenia úveru so zákonom. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je aj v spotrebiteľských veciach viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP; pričom za odvolacie dôvody na účely tohto ustanovenia nemožno považovať len formálnu citáciu niektorej časti § 365 CSP, ale konkrétne, vo vzťahu k danému sporu špecificky uvedené dôvody, pre
ktoré odvolateľ považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne), nemohol odvolací súd preskúmavať správnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru ex offo. Napokon, predčasné zosplatnenie úveru žalovaná v odvolaní nielen nenamietala, ale v odvolacej argumentácii z neho priamo vychádzala.
7. Žalovaná síce v odvolacej argumentácii uvádzala právny názor, že predmetom plnenia má byť jej bezdôvodné obohatenie (uviedla to v súvislosti s premlčaním, aj v súvislosti s výškou istiny), avšak neuviedla žiaden konkrétny dôvod, pre ktorý by malo ísť o bezdôvodné obohatenie, a nie o plnenie dlhu (napr. dôvod, pre ktorý by zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru bola neplatná). Pokiaľ namietala poplatok za poskytnutie úveru ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, k tomu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne uviedol, že poplatok za poskytnutie úveru rovnako ako zmluvné úroky predstavujú odplatu, cenu úveru, ktorá nepodlieha prieskumu prijateľnosti alebo neprijateľnosti zmluvnej podmienky (§ 53 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka). Okrem toho súdna prax už ustálila, že veriteľ môže aj v prípade spotrebiteľského úveru požadovať poplatok za poskytnutie úveru (§ 499 Obchodného zákonníka, pričom poplatky spojené so spotrebiteľským úverom predpokladá aj zákon č. 129/2010 Z. z.), len tento poplatok musí byť riadne a transparentne uvedený v zmluve a správne započítaný do celkových nákladov spotrebiteľa a do RPMN (pričom transparentnosť a správne započítanie poplatku v sume 200 eur v tomto prípade žalovaná v odvolaní nenamietala).
8. Na druhej strane je potrebné uviesť, že výšku odplaty za úver je možné preskúmavať, nie však ako otázku prijateľnosti zmluvných podmienok, ale ako otázku primeranosti ceny. Keďže žalovaná v odvolaní túto primeranosť (vo vzťahu k poplatku za poskytnutie úveru aj vo vzťahu k výške úrokov) namietala, odvolací súd ju preskúmal. Postup výpočtu odplaty, ktorú možno od spotrebiteľa požadovať za poskytnutie úveru, stanovuje § 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Za odplatu sa podľa tohto ustanovenia považujú úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady spotrebiteľa spojené s poskytnutím úveru. V preskúmavanej veci išlo o úrok vo výške 7,90 % p.a. a o poplatok za poskytnutie úveru v sume 200 eur (tieto skutkové zistenia súdu prvej inštancie žalovaná v odvolaní nenamietala). Prepočítaná odplata podľa § 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. tak predstavuje (pri zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkoch v sume 20 000 eur) 7,90 % + (200 eur : 20 000 eur x 100) = 8,90 %. Priemerná hodnota RPMN bánk a pobočiek zahraničných bánk pre novoposkytnuté spotrebiteľské úvery vo výške viac ako 6 500 eur so zmluvnou splatnosťou od 5 do 10 rokov za 3. štvrťrok 2017 (t. j. za obdobie bezprostredne predchádzajúce uzavretiu predmetnej spotrebiteľskej zmluvy) bola 8,80 %, čo takmer presne zodpovedá vyššie uvedenej odplate 8,90 %. Odvolací súd dospel k záveru, že dojednaná odplata (zahŕňajúca tak zmluvný úrok, ako aj poplatok za poskytnutie úveru) bola v súlade so zákonom a vykonávacím nariadením vlády a nebola ani neprimeraná v takom rozsahu, ktorý by mohol byť považovaný za rozpor s dobrými mravmi.
9. Ako už bolo uvedené vyššie, v súvislosti s námietkou premlčania žalovaná v odvolaní kvalifikovala svoje plnenie ako bezdôvodné obohatenie, čo nie je správne. V skutočnosti ide o plnenie dlhu (o plnenie dlhu by išlo aj v prípade, ak by sa úver považoval za poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov, čo však odvolací súd nemal možnosť preskúmať vzhľadom na viazanosť odvolacími dôvodmi a na to, že konkrétne odvolacie námietky žalovanej - skutkové ani právne - neboli podkladom k takémuto preskúmaniu). Vzhľadom k tomu, že išlo o plnenie dlhu, je potrebné aplikovať všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pričom táto podľa § 103 Občianskeho zákonníka (ako správne uviedol súd prvej inštancie) začala plynúť odo dňa zročnosti splátky, pre ktorej nesplnenie sa stal zročným (predčasne splatným) celý úver. Z listiny zo dňa 14.3.2019, ktorou právny predchodca žalobcu oznámil žalovanej predčasné zosplatnenie úveru, nevyplýva, pre ktorú nezaplatenú splátku bol úver zosplatnený, podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka to však muselo byť pre splátku splatnú viac ako tri mesiace pred zosplatnením, teda pre splátku splatnú 30.11.2018 - táto splátka bola prvou neuhradenou splátkou a súčasne jedinou splátkou, s ktorou bola žalovaná v čase vyhlásenia predčasného zosplatnenia úveru viac ako tri mesiace v omeškaní. Bez ohľadu na to, či by sa premlčacia doba počítala od 28.2.2019 (ako to uviedol súd prvej inštancie) alebo od 30.11.2018 (ako vyplýva z vyššie uvedenej úvahy), záver súdu prvej inštancie, že žalované plnenie nemožno považovať za premlčané, bol správny, keďže aj keby premlčacia doba začala plynúť 30.11.2018, v čase podania žaloby na súde (30.7.2021) neuplynula všeobecná trojročná premlčacia doba.
10. Za správny považoval odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca neporušil povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť
žalovanej ako spotrebiteľa splácať predmetný úver. Vyplýva to nielen z tvrdení žalobcu. Aj z listín predložených žalobcom je zrejmé, že jeho právny predchodca mal pred poskytnutím spotrebiteľského úveru dostatočne zistené príjmy, výdavky a majetkové pomery žalovanej - vyplýva to najmä zo žiadosti o flexipôžičku (podpísanej žalovanou), ktorá obsahuje podrobné údaje o žalovanej ako žiadateľke o úver, vrátane jej predchádzajúceho úveru, vlastníctva nehnuteľnosti s hypotékou, ekonomickej aktivity („ekonomicky neaktívny“) a čistých príjmov za posledné tri mesiace pred podaním žiadosti, pričom prílohou tejto žiadosti bol doklad o priznaní sociálnej dávky dlhodobého charakteru. Napokon, pokiaľ súd prvej inštancie odkázal na tvrdenia žalobcu, uvedené v písomnom vyjadrení zo 16.11.2021, z ktorých vyvodil, že právny predchodca žalobcu skúmal osobné pomery žalovanej, žalovaná v odvolaní vyjadrila len všeobecný nesúhlas s týmto záverom súdu prvej inštancie, avšak neuviedla žiadne konkrétne vlastné tvrdenie, ktoré by bolo spôsobilé tento záver vyvrátiť (napr. že tvrdenia žalobcu sú v konkrétnych okolnostiach nepravdivé, prípadne sú nedostatočné; že niektoré tvrdenia uvádzané súdom vo vyjadrení žalobcu absentujú a podobne). V spotrebiteľských sporoch síce súd môže vykonávať dôkazy aj bez návrhu (ex offo, § 295 CSP), nemôže však ex offo vznášať skutkové tvrdenia; teda pokiaľ skutkové tvrdenia druhej strany účinne (§ 151 CSP) nepoprie spotrebiteľ, nemôže ich poprieť súd (s výnimkou podmienok konania, vecnej legitimácie strán sporu či neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré je súd povinný preskúmavať ex offo).
11. Pokiaľ ide o výšku istiny, žalovaná, vychádzajúc z nesprávneho právneho predpokladu, že ide o bezdôvodné obohatenie, vyčíslila svoj dlh ako rozdiel medzi poskytnutou istinou 20 000 eur a jej úhradami v celkovej sume 3 910,14 eur. Keďže však neboli preukázané dôvody pre vyhlásenie predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere za neplatnú a ani pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, žalobca resp. jeho právny predchodca mali právo započítavať splátky anuitne, t. j. z každej zaplatenej splátky započítať časť na úhradu istiny a časť na úrok. Spôsob, akým sa započítavali úhrady žalovanej, vyplýval z prehľadu, uvedeného vo vyjadrení žalobcu zo 16.11.2021 a zodpovedá anuitnému splácaniu. Z toho je zrejmé, že na istinu boli započítané úhrady žalovanej v sume 1 866,41 eur, a teda dlh na istine predstavuje 18 133,59 eur tak ako ho správne vyčíslil súd prvej inštancie. Pokiaľ ide o úroky, z prehľadu úhrad predloženého žalobcom vyplýva, že žalovaná riadne zaplatila len 12 splátok (po 285,47 eur), potom úver prestala splácať a do postúpenia pohľadávky uhradila už len v malých sumách spolu 84,50 eur. Z toho vyplýva, že žalobcovi resp. jeho právnemu predchodcovi vznikol nárok na zmluvný úrok počnúc prvou nezaplatenou splátkou (splatnou dňa 30.11.2018) až do zaplatenia. Súd prvej inštancie teda správne priznal žalobcovi nárok na vyčíslený úrok za obdobie do postúpenia pohľadávky v sume 3 676,75 eur (pri istine 18 133,59 eur a zmluvnom úroku 7,9 % ročne to za dva roky a štyri mesiace od zosplatnenia do podania žaloby predstavuje 3 342,62 eur, k tomu však treba pripočítať úrok z troch nezaplatených splátok do dňa predčasného zosplatnenia úveru 334,12 eur). Za obdobie od podania žaloby do zaplatenia už žalobca zmluvný úrok nepožadoval. Podobne správne priznal súd prvej inštancie žalobcovi nárok na úrok z omeškania vo výške určenej podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. (5 %), a to jednak ako vyčíslený úrok z omeškania za obdobie do 1.12.2020 a aj ako vopred nevyčíslený úrok z omeškania zo obdobie od 2.12.2020 do zaplatenia. Celkové reálne náklady žalovanej na predmetný úver tak bez úrokov z omeškania predstavujú 25 729,98 eur (v tom zaplatené splátky vrátane poplatku za poskytnutie úveru 3 910,14 eur, súdom priznaná istina 18 143,09 eur a úrok 3 676,75 eur), čo je menej než zmluvne dohodnutá celková čiastka 27 319,65 eur, ktorú by žalovaná musela zaplatiť pri riadnom behu udalostí (v prípade, ak by riadne splácala úver dohodnutými splátkami). To je v súlade s už ustálenou rozhodovacou praxou, podľa ktorej po predčasnom zosplatnení úveru by celkový úrok nemal byť vyšší než celkový zmluvne dohodnutý úrok pri riadnom plnení zmluvy.
12. Napokon pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala príliš neurčitú formuláciu plnomocenstva pripojeného k žalobe (ktorým žalobca splnomocňuje na svoje zastupovanie advokátsku spoločnosť), odvolací súd uvádza, že z tohto splnomocnenia je zrejmé, že ide o zastupovanie žalobcu vo všetkých súdnych konaniach a v celom rozsahu, čo je v súlade s § 89 a § 92 CSP, ako aj so zákonom o advokácii. Žiaden z týchto predpisov výslovne nevyžaduje, aby bolo splnomocnenie viazané na konkrétne konanie (s uvedením strán sporu alebo spisovej značky) - aj generálne splnomocnenie na zastupovanie vo všetkých súdnych konaniach, udelené advokátovi, je potrebné akceptovať.
13. Odvolací súd však dal za pravdu žalovanej v tom, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal jej žiadosťou o povolenie splátok, hoci túto žiadosť predniesla najneskôr na pojednávaní dňa 23.3.2022, kedy na podporu žiadosti o splátky uviedla aj skutkové
tvrdenia (má tri deti, poberá rodičovský príspevok 370 eur, býva s manželom v rodinnom dome, na ktorý platia hypotéku 320 eur mesačne, manžel je zamestnaný v autoservise za 600 eur mesačne). K tomu sa žalobca na uvedenom pojednávaní vyjadril len tak, že výšku žalovanou navrhnutej mesačnej splátky (30 eur) považuje za neprimerane nízku, avšak predmetné skutkové tvrdenia žalovanej nespochybnil. Pokiaľ sa súd prvej inštancie opomenul vysporiadať so žiadosťou žalovanej o splátky, je rozsudok v tejto časti (určujúcej paričnú lehotu tri dni) nepreskúmateľný, súd z vykonaných dôkazov (resp. v tomto prípade z nesporných tvrdení) nevyvodil správne skutkové zistenia a nesprávne vec právne posúdil (keď aplikoval § 232 ods. 3 prvú vetu CSP a naopak neaplikoval druhú vetu citovaného ustanovenia) , preto bolo potrebné rozsudok v tejto časti buď zrušiť alebo nahradiť rozhodnutím odvolacieho súdu.
14. Odvolací súd, vychádzajúc z vyššie uvedených nepopretých skutkových tvrdení žalovanej, týkajúcich sa jej majetkových pomerov, dospel k záveru, že je potrebné žalovanej povoliť plnenie v splátkach. Vzal pritom do úvahy aj skutočnosť, že žalobca je veľkou nebankovou spoločnosťou, ktorá nebude takouto formou úhrady dlhu výrazne znevýhodnená. Na kompenzáciu tohto (hoci nie výrazného) znevýhodnenia súd v záujme žalobcu určil, že nezaplatením jednej splátky riadne a včas sa stáva zročným celé plnenie. Aplikoval pritom ustanovenie § 232 ods. 3 druhá veta CSP v spojení s § 232 ods. 4 CSP. Uvedené ustanovenia síce výslovne neobsahujú úpravu splátok, podľa názoru odvolacieho súdu však pod určením dlhšej lehoty na plnenie možno rozumieť aj povolenie splátok. Výšku splátok odvolací súd určil tak, aby nebola nižšia než výška mesačných splátok dohodnutých v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a súčasne aby bol dlh zaplatený v primeranej lehote (v tomto prípade by mala byť istina zaplatená do piatich rokov, čo možno považovať za primerané; aj po tomto období však žalovaná musí pokračovať v splácaní úrokov a úrokov z omeškania). Preto odvolací súd určil splátky vo výške 300 eur mesačne.
15. Žalovaná v odvolaní neuviedla žiadnu konkrétnu nesprávnosť (skutkovú ani právnu) výroku o trovách. Tento výrok súd prvej inštancie dostatočne a správne odôvodnil, pričom vychádzal z úspechu žalobcu a správne aplikoval ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Zmenou paričnej lehoty v odvolacom konaní nedošlo k zmene ani zrušeniu rozhodnutia vo veci samej (pokiaľ ide o rozsah nároku žalobcu), preto odvolací súd aj výrok o trovách prvoinštančného konania potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
16. V odvolacom konaní bol však úspech oboch strán iba čiastočný (žalovaná bola úspešná pokiaľ ide o paričnú lehotu, žalobca bol úspešný v ostatnej časti odvolaním napadnutého rozsudku), preto odvolací súd v súlade s ustanoveniami § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).