Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_23Co-289-2014.pdf
PDF · 89.97 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/289/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v právnej veci navrhovateľa : A. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. P., Ul. T. J. XXXX/ XX, zastúpeného advokátkou : JUDr. Jana Uhrínová, so sídlom Bratislava, Bezručova 1, proti odporkyni : A. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. F., P. XXX/XX, zastúpenej advokátkou : JUDr. Helena Buzgóová, so sídlom Dunajská Streda, Alžbetínske námestie 2, o vypratanie nehnuteľností, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 6C/243/2010-89 zo dňa 19. novembra 2013, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd výrokom I. odporkyni uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území W. F., Obec R. F., okres Dunajská Streda, vedené Správou katastra Dunajská Streda v katastri nehnuteľnosti na LV č. XXX parc. č. 1072 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 600 m2, dom súp. č. XXX na parc. č. 1072 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 600 m2 a odovzdať ich navrhovateľovi do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. súd odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania z titulu súdneho poplatku 99,50 eur a z titulu trov právneho zastúpenia 514,80 eur k rukám právnej zástupkyne navrhovateľa, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ust. § 123, § 126 ods. 1 a § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka odôvodnil v podstate tým, že bolo preukázané, že odporkyňa nevypratala sporné nehnuteľnosti, ktorých výlučným vlastníkom od 02.06.2010 je navrhovateľ, ktorý ich nadobudol v dražbe. Odporkyňa bola vlastníčkou nehnuteľnosti ešte pred predchádzajúcim vlastníkom S. Q., od ktorého na základe dražby vlastníctvo nadobudol navrhovateľ. Odporkyňa síce tvrdí, že kúpna zmluva, ktorú uzavrela so S. Q. je neplatná, pretože spolu s manželom boli uvedení do omylu, avšak nikdy žalobou nenapadli platnosť tohto právneho úkonu, a taktiež v zákonom stanovenej lehote nenapadli ani platnosť dražby. Otázku platnosti oboch týchto úkonov, podľa názoru prvostupňového súdu, potom nebolo možné v predmetnom konaní riešiť ako predbežnú, pretože sa týka aj iných osôb, teda predchádzajúceho vlastníka S. Q., a pri riešení neplatnosti dražby sú účastníkmi konania navrhovateľ dražby, dražobník, vydražiteľ, predchádzajúci vlastník a dotknutá osoba. Otázku neplatnosti týchto úkonov nebolo možné riešiť v tomto konaní, pretože riešenie predbežnej otázky by sa dotýkalo práv tretích osôb, ktoré nie sú účastníkmi konania. Súd potom návrhu ako dôvodnému v celom rozsahu vyhovel. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania z titulu súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia podľa špecifikácie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku.
Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala prostredníctvom svojej advokátky odvolanie odporkyňa, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. Prioritne poukázala na skutkové okolnosti daného prípadu, že v roku 1980 spolu s nebohým manželom T. U. kúpili predmetný pozemok a z vlastných finančných prostriedkov na ňom vystavali rodinný dom. V roku 2004 ju požiadala dcéra S.,
ktorá žila v druhovskom pomere s S. Q., o založenie ich nehnuteľností ako zábezpeky úveru, ktorý mali záujem čerpať za cieľom kúpy rodinného domu a pozemku. Nehnuteľnosť mala byť zaťažená iba dovtedy, kým dcéra s partnerom zaťažia vlastnú nehnuteľnosť. Dňa 11.05.2004 oboch manželov S. Q. previezol do Dunajskej Stredy do realitnej kancelárie, kde podpísali listiny obsahujúce ich dohovor. Navrhovateľka aj jej manžel sú obaja maďarskej národnosti. Listiny nečítali, podpísali druhú stranu v domnení, že udeľujú súhlas k vyhotoveniu záložnej zmluvy na nehnuteľnosti. Kúpnu zmluvu, ktorej vklad bol povolený 18.05.2004 nedostali do rúk a nevedeli o tom, že nehnuteľnosť bola odpredaná do vlastníctva S. Q., a ani nikdy žiadnu kúpnu cenu neobdržali. Až v roku 2010 im bolo oznámené, že nehnuteľnosť netvorí ich vlastníctvo a že je predmetom dražby z dôvodu, že nový vlastník nehradil úver. Vyzvala dcéru, aby okamžite zjednala nápravu, dcéra jej oznámila, že vo veci je zahájené konanie o neplatnosť dražby na Okresnom súde Dunajská Streda pod č.k. 12C/2012/2010. S predmetnou kúpnou zmluvou šli na políciu do Dunajskej Stredy a podnecovali zahájenie trestného stíhania pre trestný čin podvodu voči S. Q., ktoré konanie nie je dosiaľ ukončené. Na Okresnom súde v Dunajskej Strede zistili, že konanie o neplatnosť dražby vedené pod č.k. 12C/212/2010 bolo skončené, o čom nemali vedomosť. Od roku 1980 spornú nehnuteľnosť navrhovateľka považuje za svoje vlastníctvo, ako aj jej deti a sú toho názoru, že vo veci je predčasné rozhodnúť z dôvodu, že vlastnícke právo S. Q. nadobudol podvodným konaním.
K odvolaniu navrhovateľka pripojila kúpnu zmluvu uzavretú medzi navrhovateľkou, jej manželom ako predávajúcimi a S. Q. na druhej strane ako kupujúcim dňa 11.05.2004, ktorej vklad bol povolený pod V 1983/04 dňa 18.05.2004.
Navrhovateľ odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu odporkyne prostredníctvom svojej advokátky predložil písomné vyjadrenie, ktorým žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny s tým, že sa so závermi súdu prvého stupňa stotožňuje. Poukázal na to, že vo svojom odvolaní odporkyňa neuvádza žiadne nové skutočnosti, ktoré by prvostupňový súd nebol posúdil. Všetky odvolateľkou spomenuté skutočnosti boli súdu prvého stupňa známe a so všetkými sa súd riadne vysporiadal, pričom skonštatoval, že sa s obranou odporkyne nemôže stotožniť. Hoci odporkyňa tvrdí, že kúpna zmluva uzavretá so S. Q. je neplatná, keďže boli pri jej podpise uvedení do omylu, nikdy z jej strany, resp. zo strany jej manžela nedošlo k napadnutiu tohto právneho úkonu žalobou o neplatnosť. Podľa navrhovateľa dokazovanie bolo vykonané dôsledne, predmetný rozsudok bol vydaný v súlade s vykonaným dokazovaním a v dôsledku toho bol prijatý správny právny záver, ktorý súd premietol do svojho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrozumiteľné, určité, jasné a náležité.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a že odvolateľka použila podľa obsahu zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. e/ a f/ O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako predčasný je nevyhnutné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu odporkyne je posúdiť, či prvostupňový súd postupoval správne, ak žalobe navrhovateľa na vypratanie daných nehnuteľností vyhovel, vychádzajúc pritom iba zo skutočnosti, že navrhovateľ je aktuálne ako výlučný vlastník sporných nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností a odporkyňa tieto nehnuteľnosti užíva bez právneho dôvodu a odmieta ich dobrovoľne vypratať, a to bez toho, aby sa ako predbežnou otázkou zaoberal v konaní predostretým tvrdením odporkyne, že ona a jej nebohý manžel nikdy účinne nepredviedli sporné nehnuteľnosti zo S. Q., v dôsledku čoho nemohlo dôjsť ani k prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na navrhovateľa v dôsledku uskutočnenej dražby.
Odvolací súd sa so závermi súdu prvého stupňa, že v predmetnom konaní nebolo možné riešiť ako predbežnú otázku platnosť prevodu vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam na S. Q. a následne na navrhovateľa, nestotožnil. Preukázanie vlastníctva sporných nehnuteľností je v danej veci prioritný problém, ktorý musí súd najskôr vyriešiť a až následne, keď bude vyriešená táto základná otázka, môže pokračovať v konaní.
Ak ide o konanie o určenie ne/platnosti právneho úkonu je potrebné prisvedčiť prvostupňovému súdu v tom, že žalobe môže byť vyhovené len vtedy, ak sa konania zúčastnia, či už na strane navrhovateľa alebo odporcu všetci účastníci napadnutého právneho úkonu, prípadne ich právny nástupcovia. Ak ale posudzuje súd ne/platnosť právneho úkonu v inom konaní ako otázku predbežnú (teda ako otázku, ktorá síce sama o sebe nie je predmetom konania, ale ktorej vyriešenie je potrebné pre rozhodnutie veci), rieši ju bez zreteľa na to, kto je účastníkom tohto konania. Záver o ne/platnosti právneho úkonu ako o predbežnej otázke môže súd urobiť i keby účastníkom konania nebol žiadny z účastníkov tohto právneho úkonu. Zákon ale s riešením ne/platnosti právneho úkonu ako predbežnej otázky nespája právne následky pre účastníkov právneho úkonu, ktorí nie sú účastníkmi konania (porovnaj záver NS ČR vo veci sp. zn. 21Cdo 679/2001). Odvolací súd teda uzatvára, že skutočnosť, že účastníkmi predmetného konania o vypratanie nehnuteľnosti (ktorej predmetom nie je otázka ne/platnosti právneho úkonu) nie sú všetci účastníci dotknutého právneho úkonu, nie je prekážkou a nebráni súdu, aby otázku ne/platnosti dotknutého právneho úkonu riešil ako otázku predbežnú.
Je tiež pravdou, že v prebiehajúcom konaní o vypratanie nehnuteľnosti súd nemohol ako predbežnú otázku posudzovať ne/platnosť dobrovoľnej dražby, na základe ktorej navrhovateľ nadobudol vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, pretože o neplatnosti dražby možno rozhodovať len v zmysle Zákona o dobrovoľných dražbách č. 527/2002 Z. z., ktorý v § 21 ods. 2 jednoznačne stanovuje, že v prípade, ak boli porušené ustanovenia zákona o dražbách môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby, pričom právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká (prekluduje sa), ak sa neuplatní do 3 mesiacov odo dňa príklepu. Otázka neplatnosti dobrovoľnej dražby sa tak nemôže posudzovať v inom konaní ako otázka predbežná, čo už je podopreté i konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, napr. rozhodnutiami pod sp. zn. 3Cdo 272/07, 2Cdo 66/08, 3Cdo 186/2010.
Napriek tomu bolo ale vzhľadom na obranu odporkyne potrebné vyriešiť otázku, či dobrovoľná dražba spôsobuje nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom aj vtedy, ak nikto s tých, kto sú oprávnení dražbu navrhnúť nie je vlastníkom predmetu dražby.
Pri vyriešení tejto otázky je nevyhnutné rozlišovať, či ide o dražbu v rámci exekučného konania v zmysle Exekučného poriadku zákona č. 233/1995 Z.z. alebo o dobrovoľnú dražbu v zmysle zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách, ako tomu bolo v danom prípade. Tieto otázky už riešil NS SR v uznesení sp. zn. 2MCdo/20/2011, v ktorom uzavrel, že okrem principiálneho rozdielu medzi povahou dražby v rámci exekučného konania, konanej súdnym exekútorom ako vykonávateľom verejnej moci (§ 2 Exekučného poriadku) pod dozorom exekučného súdu (§ 148 Exekučného poriadku), je podstatný rozdiel v zákonnej úprave. Podľa § 140 ods. 2 písm. l/ Exekučného poriadku totiž musí dražobná vyhláška obsahovať výzvu, aby sa uplatnenie práv, ktoré nepripúšťajú dražbu, preukázalo pred začatím dražby, s upozornením, že inak by také práva nemohli byť uplatnené na ujmu dobromyseľného vydražiteľa. Z citovaného ustanovenia (najmä v spojení s extenzívnou interpretáciou § 61 Exekučného poriadku, ktorú dlhodobo presadzuje judikatúra) je tak zrejmé, že zákonodarca vyslovene počíta s tým, že v rámci exekučnej dražby môže (a má) dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva (dobromyseľným) vydražiteľom, i keď povinný nebol vlastníkom nehnuteľnosti. Zákon č. 527/2002 Z.z. však neobsahuje žiadne podobné ustanovenia, z ktorých by sa dalo vyvodiť, že by mal v dobrovoľnej dražbe (dobromyseľný) vydražiteľ nadobúdať vlastnícke právo k predmetu dražby aj vtedy, ak navrhovateľ dražby nie je ani vlastníkom predmetu dražby, ani ním nie je ten, v čiom mene navrhovateľ koná (napr. záložca pri dražbe v rámci výkonu záložného práva). Z uvedeného je zrejmé, že zo znenia samotného zákona č. 527/2002 Z.z. nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka a teda, že by došlo k prelomeniu zásady „nemo plus iuris“. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. apríla 2011 sp. zn. III. ÚS 448/2010.
Zmluvné prevody vlastníckeho práva sú v Slovenskej republike v zásade založené na princípe, že nikto nemôže previesť viac práv, než sám má. Inak povedané, ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (napr. § 446 Obchodného zákonníka, § 486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z.
o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Niet preto dôvodu, prečo by sa zásada „nemo plus iuris“ nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy a to dobrovoľnú dražbu. To znamená, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby. Opačnému výkladu by okrem toho, že mu chýba zákonný podklad, bránil čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého musí byť výklad zákonov v súlade s ústavou.
Príklep v dobrovoľnej dražbe udeľuje licitátor, ktorým je podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 527/2002 Z.z. zamestnanec dražobníka, ktorý je oprávnený robiť na dražbe úkony v mene a na účet dražobníka. Dražobník je podľa § 6 ods. 1 až 3 tohto zákona podnikateľom, ktorý organizovanie dobrovoľných dražieb vykonáva ako svoje podnikanie na základe živnostenského oprávnenia. Z uvedených dvoch ustanovení je zrejmé, že činnosť licitátora a dražobníka pri dražbe je činnosťou súkromnoprávneho charakteru (obaja nevykonávajú verejnú moc). Súkromnoprávnu povahu činnosti dražobníka a licitátora ďalej dosvedčuje aj § 20 ods. 13 zákona č. 527/2002 Z.z., podľa ktorého sa priebeh dražby osvedčuje notárskou zápisnicou. Zo zákona č. 323/1992 Zb. (Notársky poriadok) ťažko možno súdiť, že by notár bol oprávnený osvedčovať priebeh verejnoprávnych skutočností, teda priebeh úradných výkonov; naopak, ním osvedčované skutočnosti sú súkromnoprávneho charakteru.
Rýdzo ekonomický pohľad jednostranne zohľadňujúci len investíciu vydražiteľa je nezlučiteľný s vyššie uvedenou ústavnou ochranou existujúceho vlastníckeho práva skutočného vlastníka predmetu dražby v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Vlastník má právo užívať svoj majetok „pokojne“, a nemôže byť teda nútený pravidelne si zisťovať, či jeho majetku náhodou nehrozí zo strany tretích osôb zásah.
Dobrovoľná dražba, ktorej navrhovateľom nie je skutočný vlastník, je konaním, ktoré sa vedie absolútne mimo vôle a i bez pričinenia skutočného vlastníka, bez akejkoľvek predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu verejnej moci, výlučne pod kontrolou dražobníka, ktorý je súkromnoprávnym subjektom vykonávajúcim svoju činnosť ako podnikanie, teda za účelom dosiahnutia zisku. Podľa názoru odvolacieho súdu je nezlučiteľné s ústavnou zásadou rovnosti všetkých subjektov v právach (čl. 12 ods. 2 Ústavy SR), aby mohlo konanie (právne úkony) určitých subjektov zasahovať do právneho postavenia tretej osoby, bez jej súhlasu. Dovolací súd pre úplnosť uvádza, že nie je možné porovnávať dobrovoľnú dražbu s dražbou konanou v rámci exekúcie, ktorú vykonáva exekútor ako štátom splnomocnená osoba (§ 2 Exekučného poriadku) a to pod kontrolou súdu (§ 148 Exekučného poriadku). V dobrovoľnej dražbe teda nemožno nadobudnúť vec od nevlastníka, a to ani za stavu, že nebol podaný návrh na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby. V prípade nadobudnutia vlastníckeho práva v rámci dobrovoľnej dražby teda nedochádza k prelomeniu všeobecne platnej zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet“, teda, že nikto nemôže previesť na iného viac práv než sám má, ktoré má svoje zakotvenie po ust. § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Inak povedané, ani pri platnej dobrovoľnej dražbe nemôže vydražiteľ účinne nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu podloženú aktuálnou judikatúrou odvolací súd uzatvára, že vzhľadom na v konaní opakovane uplatnenú obranu odporkyne bolo povinnosťou prvostupňového súdu pred rozhodnutím veci vysporiadať sa prioritne s otázkou, kto je skutočným vlastníkom sporných nehnuteľností majúcich byť na základe podanej žaloby odporkyňou vypratané. V tejto súvislosti bolo potrebné vyriešiť predbežnú otázku ne/platnosti prevodu sporných nehnuteľností z odporkyne a jej nebohého manžela na S. Q. a následne v dôsledku dražby na navrhovateľa. Pretože súd tieto predbežné otázky nevyriešil, jeho záver o tom, že výlučným vlastníkom dotknutých nehnuteľností je navrhovateľ, v dôsledku čoho uložil odporkyni nehnuteľnosti vypratať, je predčasný. Ak potom odporkyňa v priebehu konania tieto otázky nastolila a súd sa s nimi relevantným spôsobom nevysporiadal, odňal jej tým možnosť konať pred súdom.
S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude prioritne sa vysporiadať s predbežnou otázkou, kto je vlastníkom sporných nehnuteľností, za tým účelom vykonať dokazovanie v súlade s ust. § 120 a nasl. O.s.p., jeho výsledky procesne súladným spôsobom vyhodnotiť a nadväzne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť. V
novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.