Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/395/2013

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľov: 1/ N. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., Y. XXXX/XX, 2/ W.. N. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., J. XX, 3/ X. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., Y. XXXX/ XX, 4/ C. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., Y. XXXX/XX, všetci navrhovatelia zastúpení: Mgr. Ľudovít Paulovič, advokát so sídlom v Lučenci, M. Rázusa 19, proti odporcovi: ARRIVA Nitra a.s., so sídlom v Nitre, Štúrova 72, IČO: 36 545 082, zast. advokátska kancelária Hamala Kluch Víglaský s.r.o., so sídlom v Bratislave, Poštová 3, za ktorú koná JUDr. Martin Kluch, advokát a konateľ, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 29. júla 2013 č.k. -121, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch voči odporcovi. Zároveň rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie , , , , ako aj zisteným skutkovým stavom, na základe ktorého dospel k záveru, že povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa je subjektívne spätá s tým, kto sa zásahu do osobnostných práv dopustí. Jedná sa o výlučnú zodpovednosť tohto subjektu, ktorá neprechádza na ďalšiu osobu, nakoľko nemá ustanovenie, ktoré by prechod tejto povinnosti umožňovalo. Pokiaľ aj mal preukázané, že navrhovateľom bolo v dôsledku dopravnej nehody a následnej straty blízkeho človeka - manžela a otca zasiahnuté do ich osobnostných práv, odporca nie je pasívne legitimovaným subjektom na uplatnenie si práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa a , týmto subjektom je osoba, ktorá sa tohto zásahu do osobnostných práv dopustila.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali v zákonnej lehote odvolanie všetci navrhovatelia a domáhali sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu vyhovie. Namietali, že súd prvého stupňa nesprávne ustálil otázku pasívnej legitimácie odporcu, keď podľa jeho názoru odporca nebol pasívne legitimovaným subjektom na uplatnenie si práva na náhradu nemajetkovej ujmy. Poukázali na zásadu, podľa ktorej, ak neoprávnený zásah do osobnosti bol spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, kedy určujúcim je existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu činnosti takejto osoby, potom v týchto prípadoch občianskoprávna sankcia podľa postihuje samotnú právnickú osobu podľa analógie v spojení s . Právnická osoba by nezodpovedala len v prípade, ak by išlo o tzv. exces, t.j. vybočenie z medzí plnenia úloh právnickej osoby jej pracovníkom, čo vyvracia vyjadrenie štatutárneho zástupcu odporcu, ktorý na pojednávaní uviedol, že u vodiča nešlo o čiernu jazdu. Podľa odvolateľov bol odporca v čase dopravnej nehody aj prevádzkovateľom motorového vozidla, a preto je možné aj analogické použitie a nasl. v spojení s .

Odporca sa k podanému odvolaniu vyjadril. Žiadal, aby odvolací súd preveril, či bolo odvolanie proti rozsudku doručené v lehote podľa , a pre prípad, že zákonom stanovená lehota dodržaná nebola, aby odvolanie odmietol. Ďalej uviedol, že trestný čin spáchaný zamestnancom predstavuje exces - vybočenie z plnenia pracovných povinností, nakoľko konanie zamestnanca v rozpore s právnymi predpismi, ktorého následkom došlo k dopravnej nehode a nemajetkovej ujme, je okolnosťou, ktorá ruší akúkoľvek subjektívnu zodpovednosť odporcu. Navrhovatelia pri odôvodnení svojho nároku používajú neprípustnú analógiu, na základe ktorej zodpovednosť odporcu za škodu má byť zodpovednosťou objektívnou podľa . V takom prípade však existuje liberačný dôvod na strane odporcu podľa , a to skutočnosť, že odporca ako prevádzkovateľ dopravného prostriedku vynaložil všetko úsilie, ktoré možno požadovať na to, aby mohol zabrániť akejkoľvek škode. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , podľa ktorého o vzťah kauzálnej príčinnej súvislosti ide vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody vzťah príčiny a následku, pričom navrhovatelia sú si vedomí, že príčinou ujmy, ktorú utrpeli, nie je konanie odporcu. Ďalej poukázal na svoju argumentáciu v konaní pred súdom prvého stupňa. K výške požadovanej nemajetkovej ujmy uviedol, že túto považuje za neprimerane vysokú, a vo vzťahu k navrhovateľom v 2. až 4. rade nesprávne uplatnenú v rovnakej výške. Navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( ), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa zrušiť a vec mu podľa vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa , súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Podľa , ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vec patrí.

Z ustanovenia vyplýva, že každá fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy. Súčasťou uvedeného práva na ochranu osobnosti je i právo na súkromie a rodinný život, ktoré v sebe zahrňuje tiež právo fyzickej osoby na spolužitie s ďalšími osobami, predovšetkým s členmi rodiny. Zásah do práva na ochranu osobnosti môže byť spôsobený konaním, ktoré je neoprávnené a je objektívne spôsobilé negatívne pôsobiť na práva na ochranu osobnosti. Medzi neoprávneným zásahom a poškodením niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti. Fyzická osoba má právo najmä domáhať sa, aby sa od neoprávnených zásahov upustilo a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie ( ) voči tomu, kto sa zásahu do jej práva na ochranu osobnosti dopustil.

Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu. Účastník konania, ktorý o sebe tvrdí, že je nositeľom práva, má aktívnu legitimáciu, a pasívnu legitimáciu má účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku). Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak navrhovateľ žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa uvedená skutočnosť v konaní nepreukáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale navrhovateľ za odporcu neoznačil.

V konaní na ochranu osobnosti je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv. Pokiaľ fyzická alebo právnická osoba použije na uskutočnenie svojej činnosti inú osobu, ktorá je s ňou v zmluvnom vzťahu (napr. v pracovnoprávnom, ale môže ísť aj o iný záväzkový vzťah, z ktorého vyplýva, že niekto vykonáva činnosť pre inú osobu), konajúca osoba za zásah do osobnostných práv fyzických osôb nezodpovedá, hoci ho spôsobila. Uskutočňovaná činnosť však musí spadať do pôsobnosti fyzickej alebo právnickej osoby, a to z hľadiska vecného,

miestneho i časového. Z uvedeného vyplýva záver, že pokiaľ sa zásahu do práva na ochranu osobnosti dopustil zamestnanec právnickej osoby pri plnení činnosti právnickej osoby, je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej z právnická osoba, ktorej činnosť zamestnanec vykonával. Táto právnická osoba je pasívne legitimovaná v konaní na ochranu osobnosti.

V danej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že dňa 27. 01. 2011 došlo pri dopravnej nehode k usmrteniu manžela navrhovateľky v 1. rade a otca navrhovateľov v 2. až 4. rade. Trestným rozkazom Okresného súdu Levice zo dňa 15. 12. 2011 sp.zn. , ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10. 01. 2012, bol zamestnanec odporcu G. uznaný vinným z prečinu usmrtenia v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví, za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody, ako aj povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom programu sociálneho výcviku, a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 4 roky. Poškodení boli odkázaní so svojim nárokom na náhradu škody na konanie občianskoprávne. Menovaný G. C. dňa 27. 01. 2011 viedol ako vodič linkový autobus v smere od mesta Levice na obec Horná Seč, v mierne pravotočivej zákrute začal brzdiť, pretože brzdiť začalo aj pred ním idúce motorové vozidlo, v dôsledku čoho dostal šmyk, nakoľko neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu a povahe vozovky a vzdialenosti medzi vozidlami, prešiel do protismeru, kde sa následne zrazil s oproti idúcim osobným motorovým vozidlom značky E. V., ktoré viedol W.. I. V., ktorý pri nehode utrpel viacpočetné zranenia nezlučiteľné so životom. Odporca mal s Komunálnou poisťovňou a.s. uzatvorenú Poistnú zmluvu č. 0062003 o uzavretí povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a predložil doklady o tom, že poisťovňa navrhovateľom v 1. rade a v 2. rade plnila titulom nákladov na úpravu hrobu a zriadenie pomníka, titulom sirotského dôchodku, pohrebných služieb, poškodenia motorového vozidla a vdovského dôchodku.

V súvislosti s porušením ich práva na ochranu osobnosti si navrhovateľka v 1. rade konaní uplatňuje nemajetkovú ujmu vo výške 20.000,- eur a navrhovatelia v 2. až 4. rade po 10.000,- eur, pričom návrh odôvodňovali prežitou traumou, zúfalstvom, smútkom, citovou ujmou, úzkosťou z trvalej straty a možnosti spoločného života s blízkou osobou.

Súd prvého stupňa návrh zamietol z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu v konaní na uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa a a konštatoval, že týmto subjektom je osoba, ktorá sa tohto zásahu do osobnostných práv dopustila.

Na základe vyššie uvedeného záveru odvolacieho súdu, podľa ktorého pokiaľ sa zásahu do práva na ochranu osobnosti dopustil zamestnanec právnickej osoby pri plnení činnosti právnickej osoby, je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej z právnická osoba, ktorej činnosť zamestnanec vykonával a táto právnická osoba je pasívne legitimovaná v konaní na ochranu osobnosti, nemožno názor súdu prvého stupňa o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu v konaní na uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa a považovať za správny.

Na podporu tohto záveru odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. septembra 2013 sp.zn. a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. novembra 2013 sp.zn. , v ktorých v skutkovo a právne obdobných veciach bolo konštatované nasledovné: „Pre právnické osoby je charakteristické to, že svoju vôľu nevytvárajú samostatne, ale prostredníctvom tých fyzických osôb, ktoré sú na to určené. Len prostredníctvom fyzických osôb právnická osoba prejavuje svoju vôľu navonok, koná, robí právne úkony, zakladá právne vzťahy, vstupuje do právnych vzťahov, uplatňuje práva a povinnosti z týchto vzťahov. Ak bezprostredným pôvodcom zásahu do osobnosti bola fyzická osoba, ktorá bola právnickou osobou použitá na výkon jej činnosti, treba vyriešiť otázku, či konanie tejto fyzickej osoby je zásahom, za ktorý nesie zodpovednosť ona sama (bezprostredne konajúca fyzická osoba) alebo táto právnická osoba. Ustanovenia a nasl. neobsahujú úpravu, ktorá by osobitne riešila túto otázku. Podľa platí, že občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. V tomto ustanovení je upravená analógia zákona. Analógia legis (analógia zákona) sa používa ako forma aplikácie zákona vtedy, keď treba riešiť otázku, riešenie ktorej nie je síce v zákone upravené, ale ten istý zákon upravuje riešenie podobného

prípadu. Vychádza sa pritom z predpokladu, že zákonodarca by podľa rovnakých zásad upravil aj daný prípad. Právnym vzťahom zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú na osobnostných právach fyzickej osoby ( a nasl. ) sú obsahom a účelom najbližšie právne vzťahy zodpovednosti za majetkovú ujmu (škodu) spôsobenú v majetkovej sfére poškodeného ( a nasl. ). V zmysle platí, že škoda je spôsobená právnickou osobu alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych prepisov nie je tým dotknutá. Analogicky ( v spojení s ), pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou (pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti). Rovnaký názor je zastávaný aj v publikácii Československé občianske právo, I. zväzok, Obzor Bratislava 1973, str. 167 a 168 a tiež v Zborníku III. Najvyššieho súdu, SEVT 1980, str. 182. Rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky v znesení z 23. augusta 2007 sp.zn. IÚS 137/07 uviedol, že „podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva je otázka zodpovednosti za škodu (vrátane zodpovednosti za nemajetkovú ujmu) konštituovaná tak, že za škodu, resp. za ujmu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, pričom v prípade škody, resp. ujmy spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých fyzických osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila ( ako aj a nasl. )“.

Vzhľadom na argumentáciu odporcu, podľa ktorej trestný čin spáchaný zamestnancom predstavuje exces - vybočenie z plnenia pracovných povinností, nakoľko konanie zamestnanca v rozpore s právnymi predpismi, ktorého následkom došlo k dopravnej nehode a nemajetkovej ujme, je okolnosťou, ktorá ruší akúkoľvek subjektívnu zodpovednosť odporcu, odvolací súd poukazuje na to, že plnenie pracovných úloh je výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty ( ). Obsah pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru vyplýva predovšetkým z pracovnej zmluvy, a z iných pracovnoprávnych predpisov, kolektívnej zmluvy alebo z pracovného poriadku. Pokiaľ zamestnanec plní svoje pracovné povinnosti, nepôjde o exces ani v prípade, ak pri tejto činnosti spôsobí škodu či inú ujmu, dokonca ani ak táto jeho činnosť naplnila skutkovú podstatu trestného činu (priestupku, prečinu). V zásade zamestnanec za žiadnu ujmu spôsobenú pri plnení pracovných povinností nezodpovedá priamo postihnutému (zodpovednosť zamestnanca vzniká len vo vzťahu k zamestnávateľovi). Vo výnimočných prípadoch je možné konanie zamestnanca považovať za vybočenie z plnenia pracovných povinností, a to vtedy, ak absentuje miestny, časový či vecný vzťah k plneniu úloh zamestnávateľa. Vybočenie (exces) z plnenia pracovných povinností napĺňa však len také konanie zamestnanca, ktorým tento zamestnanec sledoval výlučne vlastné osobné záujmy či záujmy tretej osoby.

Odporca sa v priebehu celého konania bránil porušením dopravných predpisov vodiča autobusu, za čo bol v trestnom konaní usvedčený za vinného.

Podľa súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Ustálená judikatúra súdu z hľadiska aplikácie vyvodila, že ak je v čase rozhodovania civilného súdu právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté, že bol spáchaný trestný čin, je súd viazaný výrokom, že bol spáchaný trestný čin a výrokom, kto ho spáchal; súd je pritom viazaný výrokom, nie odôvodnením trestného rozhodnutia. Z výroku o vine je však treba vychádzať ako z celku a brať do úvahy jeho právnu a skutkovú časť s tým, že rieši naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu konkrétnym konaním páchateľa (R 22/79). Rozsah tejto viazanosti je teda daný tým, do akej miery sú znaky skutkovej podstaty trestného činu zároveň významnými okolnosťami pre rozhodnutie o uplatnenom nároku.

V danej veci je potrebné predovšetkým rozlíšiť právny vzťah, z ktorého navrhovatelia odvodzujú svoj nárok, od právneho vzťahu, ktorý je popísaný v skutkovej časti výroku trestného rozsudku.

V prejednávanej veci zamestnanec odporcu G. dňa 27. 01. 2012 plnil svoje pracovné povinnosti zamestnanca odporcu v pracovnej pozícii vodiča linkového autobusu, pričom uvedenú skutočnosť odporca nepopieral. Takáto činnosť menovaného zamestnanca sa považuje za činnosť vykonávanú pre odporcu a v jeho záujme. Pri tejto činnosti zamestnanec zavinil dopravnú nehodu, za čo bol uznaný vinným z prečinu usmrtenia v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví, a bol mu uložený podmienečný trest odňatia slobody, ako aj povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom programu sociálneho výcviku, a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 4 roky. S poukazom na vyššie uvedenú charakteristiku pojmu „plnenie pracovných povinností“ a pojmu „vybočenie z plnenia pracovných povinností“ je potrebné prijať záver, že činnosť zamestnanca odporcu G., pri ktorej dňa 27. 01. 2012 zavinil dopravnú nehodu, nevybočila z medzí plnenia činnosti odporcu. Preto odvolací súd tvrdenie odporcu, že u zamestnanca G. C. šlo o vybočenie z plnenia pracovných povinností, čo je okolnosť, ktorá ruší akúkoľvek subjektívnu zodpovednosť odporcu, nepovažoval za dôvodné.

Právne posúdenie je činnosť, pri ktorej súd podľa skutkových zistení aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Pokiaľ súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu v konaní, ktorého predmetom je zodpovednosť za neoprávnený zásah odporcu do osobnostných práv navrhovateľov podľa (za použitia analógie legis s v spojení s ), spočíva jeho rozhodnutie v nesprávnom právnom posúdení.

Nakoľko v prejednávanej veci navrhovatelia opodstatnene napadli rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ), odvolací rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ), v ktorom je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude zaoberať sa dôvodnosťou uplatneného nároku navrhovateľov voči odporcovi na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z hľadiska podmienok upravených v ust. .

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa zároveň rozhodne o trovách odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.