Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CoCsp/32/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a sudcov JUDr. Ivety Anderlovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobcu Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom v Bratislave - mestská časť Staré Mesto, Mýtna 48, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom v Bratislave - mestská časť Staré Mesto, Mýtna 48, proti žalovanému E. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom G., V. XXX/XX, o zaplatenie 7 543,01 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. - 112 zo dňa 16. februára 2022 takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku II. a v súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 10,- eur zastavil, vo výroku II. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 7 533,01 eur a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 573,01 eur od 30.08.2018 do 16.09.2020, zo sumy 7 563,01 eur od 17.09.2020 do 22.10.2020, zo sumy 7 558,01 eur od 23.10.2020 do 15.12.2020, zo sumy 7 548,01 eur od 16.12.2020 do 15.01.2021, zo sumy 7 543,01 eur od 16.01.2021 do 15.03.2021 a zo sumy 7 533,01 eur od 16.03.2021 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Keďže žalobca vzal žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 10,- eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania z dôvodu čiastočnej úhrady pohľadávky, súd výrokom I. v tejto časti konanie podľa zastavil. Z vykonaného dokazovania zistil súd tento skutkový stav: Dňa 01.08.2016 uzavrel žalovaný s VÚB (Všeobecná úverová banka), a.s., so sídlom v Bratislave, Mlynské nivy 1, IČO: 31 320 155, formulárovú zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“, na základe ktorej sa banka zaviazala, že ako veriteľ poskytne za podmienok uvedených v zmluve a VOP ( Všeobecných obchodných podmienkach) žalovanému spotrebiteľský úver, a dlžník sa zaviazal, že poskytnuté peňažné prostriedky vráti, použije na dohodnutý účel, zaplatí úroky, poplatky a splní ďalšie záväzky podľa zmluvy. Banka poskytla žalovanému úver vo výške 8 860,- eur za poplatok 177,20 eur v lehote splatnosti 96 mesiacov pri fixnej úrokovej sadzbe 11,40 % s čerpaním úveru jednorazovo dňa 01.08.2016, s termínom splatnosti prvej splátky 26.08.2016 a konečnej splátky 26.07.2024 s mesačnou splátkou 153,98 eur (z toho 13,11 eur poistné). Úver bol určený na splatenie zostatku spotrebiteľského úveru č. 2323264 poskytnutého Tatra bankou, a.s., so zostatkom úveru 5 061,- eur, a úveru č. 2116719 poskytnutého Tatra bankou, a.s., vo výške zostatku 3 385,- eur (spolu 8 446,- eur) s tým, že ak výška úveru bude prevyšovať zostatky týchto úverov, bude príslušný rozdiel poukázaný na účet dlžníka. V zmluve na strane 4 boli uvedené: výpočet RPMN bez

zľavy z voliteľnej služby v sadzbe 14,89 %, priemerná RPMN na trhu vo výške 9,59 %, výška odplaty 17,18 % a najvyššia prípustná výška odplaty predstavovala podľa nariadenia vlády SR č. sadzbu 10,1 %. Celková čiastka, ktorú musel dlžník zaplatiť, predstavovala 14 782,08 eur (153,98 eur x 96 splátok), z toho 8 860,- eur bola istina a 5 922,09 eur predstavovali celkové náklady dlžníka. V bode 5 zmluvy sa strany dohodli, že v prípade nesplácania úveru je banka oprávnená v súlade s Obchodnými podmienkami: a/ účtovať dlžníkovi úrok z omeškania, vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru, ak je dlžník v omeškaní s úhradou viac než 2 splátok alebo jednej splátky počas obdobia dlhšieho ako 3 mesiace a bol na ich zaplatenie písomne vyzvaný. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný čerpal úver v zmluvne dojednanej výške 8 860,- eur, z ktorého časť bola použitá na úhradu jeho dlhov voči Tatra banke, a.s., a zmluvou stanovené splátky neplatil riadne a včas. Dňa 09.07.2018 bol v omeškaní s platením viac ako 3 mesačných splátok (celkove 3,4 splátky), dlhoval sumu 525,42 eur, a preto ho banka písomne vyzvala na okamžité splatenie dlžných splátok a zároveň ho upozornila na možnosť predčasného zosplatnenia dlhu (strata výhody splátok). Keďže žalovaný dlh neuhradil, listom zo dňa 13.08.2018 banka vyhlásila úver za predčasne splatný a žiadala, aby žalovaný dlh vo výške 8 191,35 eur (z toho istina 7 662,84 eur, úroky 454,96 eur a poplatky 73,55 eur) zaplatil najneskôr v 7. deň odo dňa doručenia výzvy, ktorú prevzal dňa 22.08.2018 do vlastných rúk. Nebolo sporné, že žalovaný uhradil na svoj záväzok sumu 3 353,89 eur a z predloženého výpisu z účtu je zrejmé, že z platieb žalovaného bola suma 1 286,99 eur započítaná na istinu, suma 1 816,99 eur na riadny úrok, suma 0,82 eur na sankčný úrok a suma 249,09 eur na poistenie. Dňa 08.07.2020 banka na základe zmluvy o postúpení pohľadávok postúpila už zosplatnenú pohľadávku z tejto zmluvy na žalobcu, čo žalovanému oznámila listom zo dňa 09.07.2020. Po postúpení pohľadávky už na účet žalobcu bola uhradená suma 10,- eur dňa 15.03.2021, 5,- eur dňa 15.01.2021, 10,- eur dňa 15.12.2020, 5,- eur dňa 22.10.2020 a 10,- eur dňa 16.09.2020. Súd prvej inštancie právne vec súd posúdil podľa až 4, , , , , v znení účinnom do 04.12.2018, , , , , , , , , ; , nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia ; o bankách (účinného v čase postúpenia pohľadávky); , , , o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom do 31.12.2016), , , o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom v čase podpisu zmluvy). Uviedol, že zmluva uzavretá medzi bankou a žalovaným má charakter spotrebiteľskej zmluvy, lebo žalovaný v danom prípade vystupoval ako fyzická osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda ako spotrebiteľ, a právny predchodca žalobcu - banka pri uzatvorení zmluvy vystupovala v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ. Pre spotrebiteľské zmluvy je pritom charakteristické, že „sa jedná“ o zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane s veľkým počtom zákazníkov, pričom návrhy týchto zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah takto navrhnutých zmlúv. Týka sa to aj predmetnej veci, pretože zmluva bola vyplnená na vopred pripravenom predtlačenom tlačive. Dňa 08.07.2020 banka na základe zmluvy o postúpení pohľadávok postúpila už zosplatnenú pohľadávku z tejto zmluvy na žalobcu, čo žalovanému oznámila listom zo dňa 09.07.2020. Právny predchodca žalobcu - banka postúpila pohľadávku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom ku dňu 09.07.2020 bol žalovaný s platením v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní v súlade s platným právnym poriadkom; na subjekt so sídlom v Slovenskej republike, takže žalobca je aktívne vecne legitimovaný na vymáhanie dlhu zo zmluvy o úvere, ktorý je predmetom sporu. Žalobca je veriteľom žalovaného na základe platne postúpenej a riadne zosplatnenej pohľadávky, pretože pred postúpením pohľadávky banka žalovaného listom zo dňa 09.07.2018 vyzvala na úhradu dlhu a výzvou zo dňa 13.08.2018 upozornila na vymáhanie pohľadávky, čím je splnená podmienka podľa zákona o bankách a žalovanému bolo oznámené aj postúpenie pohľadávky. Z uvedených dôvodov súd vyhodnotil námietku žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu ako nedôvodnú. Neuhradená pohľadávka banky ku dňu 09.07.2018 predstavovala sumu 525,42 eur, ktorú banka požadovala okamžite uhradiť. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti dlhu mohol veriteľ uplatniť len do dňa zročnosti najbližšej splatnej splátky nasledujúcej po lehote vo výzve a keďže splátka bola splatná do 26. dňa v mesiaci, teda do 26.08.2018. Veriteľ dlh zosplatnil ku dňu 13.08.2018. Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že žalovaný mal zaplatiť 96 splátok po 153,98 eur a teda keď banka dňa 13.08.2018 žiadala uhradiť sumu 525,42 eur, jednoduchým matematickým prepočtom (525,42 eur : 153,98 eur) sa dá zistiť, že tomu zodpovedá počet 3,4 neuhradených splátok. Banka mohla podľa bodu VI bod. 1 písm. a/ VOP zosplatniť dlh pre ktorúkoľvek neuhradenú splátku, s ktorou bol dlžník v omeškaní viac ako 3 mesiace. Ak vo výzve zo dňa 09.07.2018 už bol dlžník s platením v omeškaní za viac ako 3 splátky, k tomuto dátumu bola najneskôr splatná splátka, s ktorou bol dlžník viac ako 3 mesiace v omeškaní, splátka splatná dňa 26.03.2018. V zmysle v prípade, ak zmluvné strany dohodli plnenie dlhu v splátkach,

každá zo splátok predstavuje samostatné plnenie, pre každú z nich plynie samostatná premlčacia lehota, čo však už neplatí vo vzťahu k tým splátkam, ktoré sa stali splatnými na základe využitia práva veriteľa podľa . Vo vzťahu k zosplatnenému dlhu mimo už splatných splátok teda nastáva situácia odlišná a premlčacia lehota vo vzťahu k týmto neuhradeným splátkam plynie odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie dlhu. Pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, je však potrebné zohľadniť osobitnú právnu úpravu, ktorá vyplýva z . Toto ustanovenie zaviedlo novú podmienku pre aplikáciu , vzťahujúcu sa výlučne na spotrebiteľské zmluvy, keď možnosť veriteľa žiadať o zaplatenie celej zostávajúcej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky (teda možnosť uplatnenia práva podľa ), je viazaná nielen na samotné omeškanie s úhradou splátky, ale aj na právnu udalosť, ktorou je uplynutie 3 mesiacov omeškania s úhradou tejto splátky. Súčasne platí pre veriteľa tiež povinnosť upozorniť dlžníka na možnosť zosplatnenia dlhu aspoň 15 dní pred uplatnením tohto práva, pričom z textu upomienky zo dňa 09.07.2018 vyplýva, že ide o upomienku, ktorá bola už treťou v poradí. Z uvedeného plynie, že v prvý deň omeškania s úhradou splátky nie je veriteľ oprávnený uplatniť právo podľa pristúpiť k zosplatneniu dlhu vzhľadom na to, že špeciálna právna úprava obsiahnutá v vyžaduje, aby k právnej skutočnosti omeškania dlžníka s úhradou splátky sa pripojila aj právna udalosť uplynutia 3 mesiacov, avšak právny predchodca žalobcu mal zmluvne dojednanú dobu zosplatnenia dlhu až v prípade omeškania po dobu viac ako 3 mesiace. Preto až so zohľadnením uvedenej zmluvnej doby je možné uvažovať o práve veriteľa domáhať sa svojho práva na súde tak, ako to predpokladá v spojení s . Z uvedeného plynie, že premlčacia doba v prípade spotrebiteľských zmlúv u predčasne zosplatneného dlhu začína plynúť až po troch mesiacoch omeškania od splatnosti splátky. Z vyššie uvedeného tiež vyplýva, že pokiaľ malo dôjsť k uplatneniu práva veriteľa pre omeškanie žalovaného s úhradou splátky splatnej dňa 26.03.2018, veriteľ mohol pristúpiť k zosplatneniu zostatku dlhu najskôr po uplynutí zmluvne dohodnutých viac ako 3 mesiacov omeškania, t. j. po 26.06.2018. Za situácie, že predčasná splatnosť dlhu bola viazaná na splátku splatnú 26.03.2018, mohlo dôjsť k premlčaniu nároku žalobcu u zosplatnených splátok najskôr od 26.03.2021 (26.3.2018 + 3 roky) a keďže žalobu žalobca podal dňa 04.03.2021, k uplynutiu premlčacej doby za takých okolností nemohlo dôjsť. K predčasnej splatnosti dlhu, t. j. k strate výhody splátok nedochádza automaticky, ale vyžaduje sa prejav vôle veriteľa, že tento právny následok chce uplatniť a tým je práve výzva na úhradu celého dlhu. Toto právo mohol veriteľ využiť do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky, v danom spore za situácie, že splátky boli splatné 26. deň v mesiaci, do 26.08.2018 a právo uplatnil včas, dňa 13.08.2018. Nárok žalobcu teda nie je premlčaný. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného, že za nekalú obchodnú praktiku treba považovať to, že banka nepoučila žalovaného o dôsledkoch vyplývajúcich z jednotlivých ustanovení zmluvy (bez uvedenia bližšej špecifikácie konkrétnych zmluvných ustanovení), súd poukázal na definíciu priemerného spotrebiteľa, adresáta ochrany poskytovanej spotrebiteľským právom EÚ aj SR: Dôležitou súčasťou spotrebiteľskej ochrany - tak v prostredí práva SR, ako aj práva EÚ - je definícia subjektov, adresátov tejto ochrany. Pri tzv. teste nekalosti obchodnej praktiky vychádzajú tak predpisy EÚ (najmä smernica 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách) ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa z ekonomického správania nie príležitostného (kauzálneho) spotrebiteľa, ale naopak zo správania tzv. priemerného spotrebiteľa, ktorého pojem a význam si smernica prepožičala z predchádzajúcej judikatúry Súdneho dvora EÚ k slobode pohybu, a za ktorého je považovaný len spotrebiteľ primerane správne informovaný, zároveň všímavý a rovnako tiež obozretný. Takýto tzv. priemerný spotrebiteľ v judikatúre Súdneho dvora EÚ je len osoba kritická v jej správaní sa na trhu a osoba, ktorá sa sama informuje o kvalite aj cene tovarov, a ktorá sa správa suverénne ekonomicky (rozhoduje o kúpení či nekúpení tovaru alebo služby). Ak aj priemerný spotrebiteľ nie je vždy primerane správne informovaný, predpokladá sa, že je informovaný aspoň priemerne. Z vyššie uvedených definičných znakov tzv. priemerného spotrebiteľa je teda zrejmé, že ani európske a ani vnútroštátne predpisy nechránia spotrebiteľa, ktorý bol a zostal neinformovaný v dôsledku svojej nevšímavosti prípadne neobozretnosti (alebo až ľahostajnosti a ľahkomyseľnosti). Z obsahu písomných vyjadrení žalovaného vyplýva, že sa hájil práve tým, že spadá do tejto zmieňovanej skupiny absolútne neinformovaných spotrebiteľov (ktorých neinformovanosť je spôsobená nevšímavosťou a ľahkomyseľnosťou). Poukazoval na „nespočetné množstvo“ vraj „neprimeraných zmluvných podmienok“. Je však potrebné si uvedomiť, že ak žalovanému spotrebiteľovi vadili niektoré zmluvné klauzuly už v čase prípravy zmluvnej dokumentácie a v čase predloženia návrhu zmluvy na posúdenie, tak zmluvu vôbec nemusel a nemal uzavierať (prípadne sa pred podpisom správať iniciatívne: i) klásť otázky a ii) žiadať „dovysvetliť“ skutočný význam a zmysel zmluvných klauzúl, ktorým nerozumel). Ak však žalovaný návrh zmluvy prijal a text zmluvy podpísal bez toho, že by sa snažil predtým porozumieť obsahu predloženého návrhu zmluvy (prípadne

dokonca bez toho, že by si návrh zmluvy prečítal), tak takéhoto spotrebiteľa nemožno považovať za spotrebiteľa primerane (resp. aspoň priemerne) správne informovaného, všímavého a obozretného, ktorého legitímne záujmy chráni právo EU a rovnako aj právo SR. S poukazom na uvedené mal súd námietky žalovaného v tomto smere za nedôvodné, pretože zmluva nebola skutkovo ani právne zložitá. Jej obsahom bolo požičanie peňazí 8 860,- eur za dojednaný úrok 11,40 % ročne, ktoré bol žalovaný povinný vrátiť v 96 mesačných splátkach po 153,98 eur (z toho 13,11 eur poistné) počnúc dňom 26.08.2016 a končiac 26.07.2024 za poplatok za poskytnutie úveru 177,20 eur, čiže spotrebiteľ si vystačil so schopnosťou čítať a počítať (čo sú znalosti získané v rámci povinnej školskej dochádzky na základnej škole). Súd preskúmal obsah zmluvy o úvere a konštatoval, že požadované plnenie nevychádza zo žiadnych neprijateľných zmluvných podmienok. Za nedôvodnú súd považoval aj námietku žalovaného o tom, že banka nepreverovala bonitu klienta pred poskytnutím úveru. Banka poskytla úver na refinancovanie 2 úverov žalovaného poskytnutých mu Tatra bankou, a.s., a ako je zrejmé z predložených listín VÚB banka pred poskytnutím úveru vyhodnotila zhodnotenie ekonomickej návratnosti ako aj zabezpečenia rizík úverového vzťahu. Zo žiadosti o poskytnutie úveru vyplýva, že žalovaný žiadal pôvodne o poskytnutie úveru vo výške 15 000,- eur na 96 mesiacov a uviedol banke, že je ženatý, má 3 deti, v spoločnej domácnosti bývajú piati; má stredoškolské vzdelanie s maturitou. Žalovaný uviedol, že býva v nehnuteľnosti vo vlastníctve bez hypotéky, v mieste trvalého bydliska, telefón má na paušál, je zamestnaný v trvalom pracovnom pomere u APC, S.R.O. areál ZTS Dubnica nad Váhom v priemyselnej výrobe, má čistý príjem 650,- eur mesačne a celkový čistý príjem do domácnosti je 1 200,- eur mesačne a má 1 spotrebný úver vo výške 253,- eur. Na základe preverenia bonity klienta banka poskytla žalovanému úver len nepatrne vyšší od čiastky, ktorú dlhoval Tatra banke a o celých 6 140,- eur nižší, než požadoval, teda dôsledne zhodnotila na základe preverenia bonity žalovaného, že vyšší úver by nebol schopný splácať, z čoho možno vyvodiť, že konala s obvyklou starostlivosťou a venovala skúmaniu jeho bonity náležitú pozornosť. Pokiaľ ide o námietky žalovaného, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov v dôsledku absencie členenia jednotlivých splátok na úrok, istinu a poplatky, súd poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, a to rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.01.2019, sp. zn. , a , kde došlo k zaujatiu záväzného právneho názoru o otázke splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré je podkladom pre záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný. Najvyšší súd uzavrel, že nemožno od dodávateľov v zmluvách uzatváraných podľa žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie uvádza pojmy „výška“ alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Súd žiadne neprijateľné zmluvné podmienky v uvedenej zmluve o úvere nenašiel. Pokiaľ ide o výšku dojednanej úrokovej sadzby 11,40 % ročne, súd poukázal na zverejnené súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 2. štvrťrok 2016 (stav ku dňu 30.06.2016) o RPMN na trhu u obdobných úverov splatných od 5-10 rokov nad 6 500,- eur bez zabezpečenia a RPMN dosahovala výšku 9,22 %. Podľa nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. V danom prípade úroková sadzba by nesmela byť vyššia ako 18, % (9, % x 2). Ani úrok teda neprekročil povolenú sadzbu. Žalovaný mal uhradiť istinu 8 860,- eur v 96-tich splátkach po 153,9 eur, teda celkove sumu 14 782,08 eur, ak by zmluva zostala platná v dojednaný čas a nedošlo by k predčasnému zosplatneniu dlhu. Žalovaný uhradil na dlh doposiaľ sumu 3 353,89 eur, teda žalobca má právny nárok na zaplatenie sumy 11 428,19 eur (14 782,08 eur - 3 353,89 eur) spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy 11 428,19 eur od 30.08.2018 do zaplatenia (22.08.2018 doručená výzva na predčasnú splatnosť + 7 dní lehota na plnenie). Dňom nasledujúcim po márnom uplynutí lehoty na plnenie uvedený vo výzve o zosplatnení dlhu, teda od 30.08.2018 bol žalovaný s plnením dlhu v omeškaní, a preto veriteľovi vzniklo právo požadovať popri plnení aj úrok z omeškania vo výške podľa a nariadenia vlády SR č. vo výške 5 % ročne. Žalobca si žalobou uplatňoval pohľadávku na zaplatenie len vo výške 7 543,01 eur dlhu na istine. Po čiastočnom späťvzatí žaloby o 10,- eur si žalobca uplatnil okrem neuhradenej istiny 7 533,01 eur aj nárok na zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne do zaplatenia. Vzhľadom k tomu, že žalovaný postupne uhrádzal dlh splátkami, žalobca postupne dlh znižoval o uhradené splátky a uplatňoval úroky z omeškania zo sumy zníženej o uhradenú splátku, ktorú započítal výlučne na istinu.

Vzhľadom k tomu, že žalovaný dlh neuhradil dobrovoľne, súd ho k tomu zaviazal. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa a podľa tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu vo výške 100 % a nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa podľa , ktoré by ho oprávňovali žalobcovi trovy nepriznať. Zastavenie konania v časti 10,- eur zavinil žalovaný, pretože na dlh plnil až po podaní žaloby na súd, a preto je v tejto časti povinný uhradiť jeho trovy.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Mal za to, že zmluva o úvere sa dá považovať za bezúročnú a bez poplatkov pre chýbajúce náležitosti, a že predmetný dlh je premlčaný. Podľa žalovaného žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na vymoženie predmetnej pohľadávky, keď nebolo preukázané splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, a to zaslanie výzvy vyžadovanej uvedeným zákonným ustanovením zo strany banky žalovanému. Za takúto nemožno považovať výzvu na predčasné splatenie úveru. Predmetom postúpenia bola nesplatná pohľadávka, v dôsledku čoho je jej postúpenie na žalobcu neplatné a žalobca nie je aktívne legitimovaným v tomto spore. Tiež uviedol, že banka vôbec nemôže postúpiť svoju pohľadávku zo spotrebiteľskej zmluvy na inú osobu, ako je iná banka, nakoľko takéto postúpenie by bolo neplatné. Žalovaný tiež poukázal na to, že pokiaľ zmluva neobsahuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky tak, ako tomu bolo v tomto prípade, uvedený nedostatok spôsobuje, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V tejto súvislosti uviedol, že rozsudok Súdneho dvora C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a. s. a Klára Bíroová nemá priamy ani nepriamy účinok na naše spotrebiteľské zmluvy uzatvorené podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, a ak zákonodarca od 01.05.2018 zmenil zákon tak, že nevyžaduje členenie splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov, tak do 30.04.2018 takéto členenie požaduje. Ak by totiž členenie nepožadoval ani do 30.04.2018, nemal by dôvod predmetné ustanovenie meniť. Žalovaný v čase uzatvárania zmluvy nevedel, čo všetko musí zmluva obsahovať, spoliehal sa na čestné podnikanie a dobromyseľnosť žalobcu. Žalobca nepostupoval voči žalovanému s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto platí, že nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Namietal tiež neplatnosť zmluvy o úvere v dôsledku obchádzania zákona zo strany veriteľa. Tiež uviedol, že žalobca ako inkasná spoločnosť nemá na zosplatnenie úveru bankovú licenciu, pričom konanie inkasných spoločností označili viaceré súdy za protiprávne. Namietal aj neprijateľnosť zmluvných podmienok v zmluve o úvere a nečitateľnosť zmluvy. Napadnutý rozsudok vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd nevykonal dôkazy pre spravodlivé rozhodnutie vo veci, súd nezistil existenciu, či tu právo je alebo nie je, súd neurčil, či je zmluva platná alebo nie, súd nezistil, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, súd nezistil, či zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, súd neurčil, či pri uzatváraní zmluvy boli použité nekalé obchodné praktiky a súd nepreskúmal ex offo zmluvu v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS. Súd nesprávne právne posúdil vec, keď neaplikoval ustanovenia o ochrane spotrebiteľa a nezistil, že ide o spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky. Žalobca použil nekalé obchodné praktiky, keď neinformoval spotrebiteľa o dôsledkoch vyplývajúcich z jednotlivých ustanovení zmluvy a použil predtlačenú formulárovú štandardizovanú zmluvu. Na základe uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil mu vec na nové rozhodnutie. Tiež si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu považuje v celom rozsahu za vecne správne. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s právnou a aj skutkovou stránkou veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti ( a ), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , , ), preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa a , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa , keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je

potrebné v napadnutom vyhovujúcom výroku II. a v súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania podľa ako vecne správny potvrdiť.

5. Odvolanie žalovaného smerovalo podľa jeho obsahu voči vyhovujúcemu výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie. Výrok I. o čiastočnom zastavení konania zostal odvolaním nedotknutý, nadobudol právoplatnosť, a preto ho odvolací súd nepreskúmaval.

6. Súd prvej inštancie založil svoje vyhovujúce rozhodnutie (výrok II. napadnutého rozsudku) na tom právnom závere, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť splatiť poskytnutý spotrebiteľský úver, ktorý bol v dôsledku jeho omeškania veriteľom predčasne zosplatnený, následne pohľadávka za splnenia zákonných podmienok postúpená žalobcovi, pričom preskúmaním zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd nezistil existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, ani absenciu takých náležitostí podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré by spôsobili, že úver poskytnutý zo zmluvy o úvere je bezúročný a bez poplatkov. Právo žalobcu nie je premlčané a výšku úroku vyhodnotil súd ako dojednanú v súlade s právnymi predpismi.

7. Odvolacie námietky žalovaného boli koncentrované na tvrdenia o absencii vecnej aktívnej legitimácie žalobcu, o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov pre chýbajúce náležitosti zmluvy v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, že predmetný dlh je premlčaný, že veriteľ nepostupoval s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto nebol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, že zmluva o úvere je v dôsledku obchádzania zákona zo strany veriteľa neplatná, že žalobca ako inkasná spoločnosť nemá na zosplatnenie úveru bankovú licenciu, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a je nečitateľná, že súd nevykonal dôkazy pre spravodlivé rozhodnutie vo veci, nezistil existenciu, či tu právo je alebo nie je, neurčil, či je zmluva platná alebo nie, nezistil, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, neaplikoval ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, že žalobca použil nekalé obchodné praktiky, keď neinformoval spotrebiteľa o dôsledkoch vyplývajúcich z jednotlivých ustanovení zmluvy a použil predtlačenú formulárovú štandardizovanú zmluvu.

8. Posúdiac odvolanie žalovaného podľa jeho obsahu dospel odvolací súd k záveru, že tento uplatnil odvolacie dôvody podľa , , , , t. j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. V prípade odvolacieho dôvodu podľa ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. 10. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

11. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

12. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z . Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi

súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:

13. Námietky žalovaného proti uplatnenému nároku, ktoré uvádzal v podanom odvolaní, boli ním uplatňované už v konaní pred súdom prvej inštancie a tento sa s nimi riadne vysporiadal a napadnutý rozsudok je náležite a presvedčivo zdôvodnený. Žalovaný ani v podanom odvolaní neuvádzal, aké konkrétne neprijateľné zmluvné podmienky mala obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere, z ktorých by prípadne aj vychádzal uplatnený nárok. Rovnako tak nebola zistená žiadna nekalá obchodná praktika veriteľa - banky, ktorá žalovanému úver poskytla. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je písaná štandardným, dobre čitateľným písmom, je jasná a zrozumiteľná a banka pred poskytnutím úveru žalovanému postupovala s náležitou odbornou starostlivosťou a riadne skúmala bonitu žalovaného, ktorému v konečnom dôsledku na základe takéhoto skúmania poskytla výrazne nižší úver, než aký žiadal. Z týchto dôvodov je zmluva platná a boli splnené všetky podmienky, aby veriteľ v prípade omeškania mohol žalovaného požiadať o mimoriadne splatenie celého úveru za dohodnutých a zákonom stanovených podmienok.

14. Súd prvej inštancie dospel k správnym záverom, pokiaľ vyhodnotil, že úver nie je bezúročný a bez poplatkov, a to ani pre absenciu členenia splátok na istinu, úroky a iné poplatky. Žalovaný síce v tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, kedy tieto vyhodnotili úvery ako bezúročné a bez poplatkov v dôsledku toho, že splátky úverov neboli v zmluvách uvedeným spôsobom rozčlenené, avšak uvedené právne názory sú už prekonané ustálenou súdnou praxou, vychádzajúcou z judikatúry najvyššej súdnej autority, a to z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré v napadnutom rozsudku odkázal aj súd prvej inštancie.

15. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalovaným a správne dospel k záveru, že uplatnené právo žalobcu nie je premlčané, keď žaloba bola podaná na súde pred uplynutím premlčacej doby, t. j. v čase, keď od splátky, pre ktorú sa stal celý úver splatný, neuplynuli do podania žaloby viac ako tri roky.

16. Pokiaľ žalobca namietal nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobcu, tak ani tieto jeho námietky nie sú dôvodné a aj s týmito sa vysporiadal už súd prvej inštancie. Názor žalovaného, že banka vôbec nemôže postúpiť svoju pohľadávku nebankovému subjektu, je nesprávny. Aj zo žalovaným uvádzaného ustanovenia § 92 ods. 8 je zrejmé, že banka môže postúpiť pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka, a to aj nebankovému subjektu, avšak za splnenia prísnejších podmienok uvedených v tomto ustanovení, ktoré, ako správne skonštatoval súd prvej inštancie, splnené boli, keď banka postupovala pohľadávka voči žalovanému až po tom, čo táto bola zosplatnená v súlade s ustanoveniami a , a zároveň po tom, čo bol žalovaný dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní s jej splnením aj napriek písomnej výzve banky, za ktorú je potrebné považovať aj výzvu, ktorá je súčasťou výzvy na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 13.08.2018, a ktorá bola žalovanému doručená dňa 22.08.2018. Keďže banka postúpila pohľadávku žalobcovi až v júli 2020, je zjavné, že bola splnená aj podmienka omeškania žalovaného v trvaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní po doručení výzvy.

17. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nevykonal všetky potrebné dôkazy, je potrebné uviesť, že žalovaný bližšie neuviedol, aké dôkazy súd prvej inštancie nevykonal. Súd je v sporovom konaní povinný vykonať iba tie z navrhnutých dôkazov, ktoré sú potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, t. j. nie všetky z navrhnutých dôkazov, ale iba tie, ktoré majú význam z hľadiska skutočností, ktoré sú pre rozhodnutie dôležité. V spotrebiteľskom spore môže súd vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol. Avšak aj pre dôkazy vykonávané v spotrebiteľskom spore bez návrhu platí, že sa vykonávajú iba dôkazy relevantné pre rozhodnutie a nie akékoľvek. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, zistil všetky rozhodujúce skutočnosti potrebné na posúdenie predmetnej veci a zaoberal sa všetkými uplatnenými námietkami žalovaného, ktoré aj správne právne posúdil.

18. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd nezistil existenciu, či tu právo je alebo nie je, neurčil, či je zmluva platná alebo nie, nezistil, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, nezistil, či zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, neurčil, či pri uzatváraní zmluvy boli použité nekalé obchodné praktiky a nepreskúmal ex

offo zmluvu v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS, sú tieto jeho námietky nedôvodné a vychádzajú len z rozhodnutí v iných sporoch, ktoré žalovaný v odvolaní uvádzal, pretože zjavne nekorešpondujú nielen s napadnutým rozsudkom, ale ani s predmetom sporu. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie neuhradenej časti spotrebiteľského úveru, ktorý žalovanému poskytol právny predchodca žalobcu. Predmetom konania nebolo určenie právnej skutočnosti, ani určenie, či tu právo je alebo nie je, a preto súd nemohol ani výrokom rozsudku rozhodnúť či tu právo je, alebo nie je, resp. či je zmluva platná. Platnosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, neprijateľnými zmluvnými podmienkami a tým, či je úver bezúročný a bez poplatkov, bol súd povinný sa zaoberať iba ako prejudiciálnymi otázkami vo vzťahu k uplatnenému nároku, čo súd aj urobil, a čo je zrejmé nielen z rozhodnutia, ktorým zaviazal žalovaného na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale aj z jasne a zrozumiteľne formulovaných dôvodov v napadnutom rozsudku, z ktorých vyplýva, že zmluvu o spotrebiteľskom úvere považoval súd za platnú, že nezistil žiadnu neprijateľnú zmluvnú podmienku, na podklade ktorej by bola uplatňovaná čo i len časť žalovaného nároku, a že aplikoval ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie jasne (a správne) skonštatoval, že zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ust. a nasl. a súčasne zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a správne tiež podrobil zmluvu kontrole z hľadiska preskúmania jej zákonných náležitostí v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch i kontrole z hľadiska prípadných neplatných ustanovení, či neprijateľných úverových podmienok. Námietka žalovaného, že žalobca ako inkasná spoločnosť nemá na zosplatnenie úveru bankovú licenciu, nie je namieste, keďže úver dôvodne a platne zosplatnila banka, ktorá žalovanému úver poskytla, a nie žalobca ako postupník.

19. Na základe uvedeného tak odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci vykonal všetky navrhnuté relevantné dôkazy a z vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne aplikoval a interpretoval na úplne zistený skutkový stav vyššie uvedené právne normy. Nakoľko odvolacie námietky, vzhľadom na to, čo uviedol odvolací súd vyššie, neboli dôvodné, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku II. a v súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania podľa ako vecne správny potvrdil.

20. V odvolacom konaní mal žalobca plný úspech, a preto odvolací súd v zmysle v spojení s a rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. O samotnej výške náhrady trov konania v prvoinštančom, ako aj v odvolacom konaní rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa .

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).