Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Co-37-2021.pdf
PDF · 152.38 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/37/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobkyne: G.. P. X.D., A.. XX.XX.XXXX, W. O. F. X. XXX, zastúpená: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA - JUDr. Eva Roskošová s.r.o., so sídlom Vietnamská 41, 821 04 Bratislava, IČO: 50 995 456, proti žalovanému: G.. W. X., A.. XX.XX.XXXX, W. O. F. X. XXX, zastúpený: Benkóczki, Baláž - advokáti, s.r.o., so sídlom 29. augusta 36A, 811 09 Bratislava, IČO: 35 917 148, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 01.07.2020, č.k. 44C/142/2017-559, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyňa m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie určil, že G.. P. X.Ě., rod. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. F. X. XXX, štátna občianka Slovenskej republiky je spoluvlastníčkou nehnuteľnosti - rodinného domu súp. č. XXX, postavenom na parcele registra „C-KN“ parcelné číslo XXX/X, zapísaného na liste vlastníctva č. XX, katastrálne územie: O. F. X., obec: O. F. X., okres: X., v podiele 1/2 (jedna polovica)( výrok I), žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť do pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania (výrok II).
2. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 124 , § 126 ods.1, § 132 ods. 1, § 136, § 137 ods. 1,2 zákona č. 40/1964 Z.z. Občiansky zákonník ( ďalej len „ Občiansky zákonník“), § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Vecne rozhodnutie zdôvodnil tým, že mal za to, že vlastníctvo žalobkyne k novo zhotovenej veci - rodinnému domu vzniklo originárnym spôsobom, a to na základe zmluvy o dielo. V zmysle judikatúry vlastníkom zhotovovanej stavby je objednávateľ a to od počiatku výstavby. Ak je objednávateľov viac, stávajú sa spoluvlastníkmi stavby, ak nebolo dohodnuté niečo iné. Uzavretie zmluvy o zhotovení veci na zákazku viacerými objednávateľmi v sebe zahŕňa aj dohodu o nadobudnutí spoluvlastníctva k zhotovenej veci, ak nebolo (hoci len konkludentne) dohodnuté niečo iné. Skúmal okolnosti, ktoré predchádzali vytvoreniu novej veci - rodinného domu, aby zistil z hľadiska prejavenej vôle zúčastnených strán ako sa táto vôľa prejavovala navonok. Z predložených dôkazov, ktoré produkovali strany sporu v konaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že vôľa zúčastnených strán sa prejavila navonok v podobe uzavretia zmluvy o dielo, kde obe strany sporu vystupovali na strane objednávateľov spoločne, následne spoločne uzatvorili zmluvu o úvere na financovanie predmetu diela. Žalobkyňa preukázala, že do rodinného domu vložila svoje úspory, ako aj úspory od svojich príbuzných, taktiež žalovaný vložil svoje úspory, následne strany sporu spoločne
splácali hypotéku spôsobom, že v dohodnutých čiastkach platili úver ako žalobkyňa, tak aj žalovaný. Táto vôľa vyplývala aj zo skutočnosti, že strany sporu v predmetnom rodinnom dome po jeho výstavbe žili, založili si rodinu, následne uzatvorili v roku 2011 manželstvo. Počas manželstva naďalej uhrádzali splátky hypotekárneho úveru z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Skutočnosť, že napokon manželstvo vyústilo do rozvodu a že vzťahy medzi stranami sporu sa natoľko zhoršili, že to viedlo k ukončeniu spolužitia a nezhodám takmer vo všetkých oblastiach, nemalo vplyv na skutočnosti zistené pred výstavbou rodinného domu a počas jeho výstavby. Strany sporu v čase výstavby rodinného domu boli partnermi, založili si rodinu narodilo sa im dieťa a následne uzatvorili manželstva. Z týchto všetkých v konaní preukázaných skutočností vyplýva, že vôľa strán sporu tak, ako ju prejavili navonok bola - založiť k svojmu budúcemu rodinnému domu spoluvlastnícky vzťah oboch vtedajších partnerov. Mal za to, že zo strany žalobkyne sa nejednalo len o poskytnutie finančných prostriedkov na výstavbu a zariadenie predmetného rodinného domu, ktoré by predstavovalo len investíciu do cudzieho majetku a zakladalo by len právo na vydanie tejto investície, ale dospel k záveru, že išlo a financovanie nadobudnutia novej spoločnej veci rodinného domu do podielového spoluvlastníctva. Vzhliadol na to, že strany sporu spoločne uzatvorili zmluvu o zhotovení stavby, obaja sa podieľali na jej financovaní a žalobkyňa zariaďovala záležitosti týkajúce sa výstavby domu, zohľadniac skutočnosť, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by existovala dohoda o jeho výlučnom vlastníctve k domu. Naopak, objektívne skutočnosti ako zmluva o dielo, zmluva, o hypotekárnom úvere na zhotovenie tohto diela, zmluva o budúcej zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, partnerský vzťah strán sporu, založenie rodiny, uzatvorenie manželstva, toto všetko v súhrne preukazovalo tvrdenia žalobkyne o úmysle strán sporu rodinný dom nadobudnúť do podielového spoluvlastníctva. Prejavenú vôľu strán sporu pred výstavbou domu výslovne preukazuje aj zmluva o budúcej záložnej zmluve, podľa ktorej strany sporu ako budúci spoluvlastníci rodinného domu, na ktorý si zobrali hypotekárny úver, mali po jeho zápise do katastra ( po tom, čo budú zapísaní ako vlastníci RD ) zriadiť k nemu zmluvu o záložnom práve na zabezpečenie predmetného hypotekárneho úveru, čím by došlo k uvoľneniu záložného práva k bytu matky žalovaného. Tento dôkaz teda vyvracia tvrdenia žalovaného o existencii dohody so žalobkyňou, že spoluvlastnícky podiel na rodinný dom na ňu prevedie až v momente, keď dôjde k úplnému splatenie úveru. Upriamujúc pozornosť na judikatúru, v zmysle ktorej relevantná dohoda o založení podielového spoluvlastníctva k stavbe by mohla byť platne uzatvorená iba do okamihu, ktorý by časovo predchádzal vzniku stavby ( rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3 Cdo 111/92), prípadná dohoda uzavretá po dokončení predmetnej stavby by pre vznik podielového spoluvlastníctva nemala žiadny právny význam. V tomto smere preto súd prvej inštancie neprihliadal už na skutočnosti, ktoré nastali po výstavbe rodinného domu, v súvislosti so spolužitím strán sporu ako partnerov (darovacia zmluva, rokovania o finančnom vyporiadaní ). Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR 22 Cdo 1174/2001 z 05.11.2002, vlastníctvo k novovytvorenej veci nadobúda originárne ten, kto vec vytvoril a ak ide o stavbu, nadobúda k nej vlastníctvo stavebník v občianskoprávnom zmysle, teda ten, ktorý stavbu uskutočnil s úmyslom mať ju pre seba. Nie je preto rozhodujúce, komu bolo adresované rozhodnutie o stavebnom povolení. Pri posúdení vlastníckych a iných právnych vzťahov k vzniknutej stavbe spoločnou činnosťou viacerých osôb je treba vychádzať z obsahu dohody uzatvorenej medzi týmito osobami. Takáto dohoda, ktorá nemusí byť písomná, založí spoluvlastníctvo ak je z jej obsahu s prihliadnutím k ďalším zisteným skutočnostiam zrejmé, že účastníci dohody chceli založiť spoluvlastnícky vzťah. Nie je treba, aby sa účastníci dohodli o výške podielov ( R 16/1983 ) vzhľadom na to, že stavba nie je súčasťou pozemku, nie je pre nadobudnutie vlastníctva ku stavbe rozhodujúce vlastníctvo pozemku, na ktorom je umiestnená. Pokiaľ ide o spoluvlastnícky podiel žalobkyne, nakoľko v konaní v tomto smere nebola preukázaná dohoda, nastúpila zákonná domnienka uvedená v § 137 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké a to každý v jednej polovici. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie ustálil, že žalobkyňa je vlastníčkou predmetného rodinného domu v podiele 1/2 k celku.
3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 C.s.p., a priznal úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému, a to v plnom rozsahu. S tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný dôvodiac ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p.. Namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nevyjadril a nehodnotil celý rad dôkazov produkovaných v konaní. Najmä sa nevyjadril ku skutkovým zisteniam, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov (výsluchy svedkov, listinné dôkazy), a tieto relevantné skutočnosti
vôbec nezohľadnil pri hodnotení skutkového a právneho stavu samotnej veci a sústredil sa na jediný dôkaz, ktorým bola Zmluva o dielo. Dôkazom, o ktorý žalobkyňa opiera svoje tvrdenie je Zmluva o dielo, na základe ktorej bol rodinný dom zhotovený. Táto Zmluva o dielo neobsahuje žiadne ustanovenie, na základe ktorého by bolo možné určiť dohodu o spoluvlastníctve žalobkyne a žalovaného, resp. pomer ich spoluvlastníckych podielov. Žalobkyňa počas celého konania nepredložila súdu žiaden iný dôkaz, ktorý by mohol konajúci súd doviesť k vyššie uvedenému skutkovému zisteniu o skutočnej vôli žalobkyne a žalovaného ohľadom nadobudnutia vlastníckeho práva k rodinnému domu. Naopak v konaní bolo produkovaných množstvo dôkazov, ktoré vyvracajú tvrdenie žalobkyne o existencii dohody o jej spoluvlastníckom podiele k rodinnému domu. Jedná sa v prvom rade o výsluch žalovaného, ktorý tvrdenie žalobkyne v plnom rozsahu poprel, pričom svoje tvrdenie podporil celým radom ďalších dôkazov, a to výsluch svedkov (výsluch svedkyne O., svedka O., svedkyne O.), listinné dôkazy z úverovej banky, uznesenie prokuratúry, písomné vyhlásenie U.. A., čestné vyhlásenie matky žalovaného a pod. Žaloba žalobkyne bola podľa žalovaného od samého počiatku založená na nepravdivých a zavádzajúcich tvrdeniach. Žalobkyňa počas konania neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala ani nepodporila žiadnym dôkazom svoje skutkové tvrdenia. Pokiaľ súd tvrdí, že žalobkyňa mala do domu vniesť svoje vlastné prostriedky a prostriedky svojich príbuzných, bolo potrebné v danom smere vyhodnotiť celkový skutkový stav, ktorý sa týkal finančných prostriedkov. Žalobkyňa zavádzala súd, keď v žalobe a vo svojich tvrdeniach uvádzala, že na platby úveru do momentu uzavretia manželstva uhradila 22.712,83 eur. Listinnými dôkazmi, a to výpismi z účtu, ktoré žalovaný súdu predložil, a ktoré žalobkyňa nikdy počas celého konania nerozporovala a ani nijakým dôkazom nespochybnila, bolo konajúcemu súdu preukázané, že v skutočnosti žalobkyňa na splátky úveru uhradila 04/2011 len sumu 10.802,50 eur. Žalovaný na splátky úveru v rovnakom období do 04/2011 uhradil minimálne 24.451 eur. Žalobkyňa teda v rámci konania vedome a úmyselne uvádzala nepravdu, ktorá sa týkala rozsahu akým sa mala finančne podieľať na stavbe rodinného domu. K tejto zjavnej lži sa súd vôbec nevyjadril, nezohľadnil ju pri hodnotení vierohodnosti žalobkyniných tvrdení, napríklad vo vzťahu k dohode o spoluvlastníckom práve k rodinnému domu. Ohľadom vnesených finančných prostriedkov vznikli počas konania taktiež významné rozpory. Súd žiadnym spôsobom neustálil aká bola výška úspor žalobkyne a jej príbuzných vnesených so stavby rodinného domu, hoci je zjavné, že tvrdenia žalobkyne uvedené v žalobe a skutočný stav sú diametrálne odlišné. Uvedená skutočnosť je dôležitá najmä vo vzťahu k ostatným tvrdeniam žalobkyne týkajúcich sa rodinného domu. Matka žalobkyne potvrdila, že žalobkyni poskytla sumu 20.000,- Sk (663 eur). V konaní ďalej bolo výpismi z účtov doložených žalovaným preukázané, že žalovaný vrátil žalobkyni sumu 800.000 Sk, ktoré žalobkyňa údajne investovala do domu. Z výsluchov svedkov O. a O. bolo preukázané, že žalobkyňa investovala svoje financie len do zariadenia, najmä do kuchynskej linky a záclon a závesov. Konajúci súd sa týmito zásadnými rozpormi, ktoré majú dôležitý dopad na vierohodnosť tvrdení žalobkyne, vôbec nevenoval a nezohľadnil ich pri rozhodovaní vo veci samej. Pokiaľ mal súd za preukázané, že žalobkyňa mala spolu so žalovaným podpísať Zmluvu o dielo a Zmluvu o úvere, čím mala byť podľa súdu preukázaná vôľa tak žalobkyne ako aj žalovaného nadobudnúť rodinný dom do podielového spoluvlastníctva, súd celkom evidentne prehliadol iné skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré majú zásadný dopad na posúdenie celkovej veci úplne iným spôsobom. Verziu o údajnom spoluvlastníctve žalobkyne a žalovaného nepotvrdil žiaden z vypočutých svedkov. V priebehu konania vyplynulo, že žalobkyňa mala veľmi blízky vzťah so sestrou a švagrom žalovaného. Sestra žalovaného, svedkyňa O. a švagor žalovaného, svedok O., boli v tomto konaní vypočutí aj vo vzťahu k údajnej dohode ohľadom spoluvlastníctva k rodinnému domu. K uvedenej otázke sa formou písomného čestného vyhlásenia vyjadrila aj matka žalovaného a vo svedeckej výpovedi sa k tejto téme vyjadrila aj matka samotnej žalobkyne. Svedkyňa X. O. pri svojej výpovedi jednoznačne uviedla, že celá vec, teda výstavba rodinného domu a s tým súvisiace majetkové záležitosti sa ešte pred začatím výstavby preberali na rodinnom stretnutí za účasti matky žalovaného, žalovaného aj žalobkyne ako aj jej samej a jej muža P. O., kde bolo dohodnuté a odsúhlasené, že matka žalovaného poskytne byt do zálohu banky len pod podmienkou, že dom bude vo výlučnom vlastníctve žalovaného, čo žalobkyňa na danom stretnutí nerozporovala a súhlasila s tým. Žalobkyňa výsluch svedkyne X. O., pri ktorom bola osobne prítomná, nijakým spôsobom nespochybnila ani žiadne skutočnosti, o ktorých X. O. vypovedala nerozporovala. Túto skutočnosť potvrdila v písomnom čestnom vyhlásení aj matka žalovaného, ktorej byt je do dnešného dňa zaťažený záložným právom banky. Pokiaľ teda konajúci súd prvej inštancie vyhodnocoval skutočnú vôľu sporných strán, je zrejmé, že opomenul zohľadniť túto zásadnú udalosť, teda rodinné stretnutie, kde bolo za účasti všetkých dotknutých strán dohodnuté, ako sa celá záležitosť bude riešiť. V tomto smere je tiež dôležité vyjadrenie samotného žalovaného, ktorý otvorene priznal, že bol so žalobkyňou dohodnutý, že v momente, kedy bude úver splatený a zároveň bude odťažený najmä byt jeho matky, žalobkyňa sa stane podielovou spoluvlastníckou domu v podiele, v akom sa
finančne podieľala na stavbe rodinného domu. Konajúci súd sa týmito skutočnosťami vôbec nezaoberal, nevenoval im žiadnu pozornosť, nezohľadnil ich vôbec pri rozhodovaní, hoci majú významný dopad na posúdenie celej veci. Predmetné rodinné stretnutie je dôležité aj vo vzťahu k vôli sporných strán. Za situácie, kedy pred začatím výstavby a podpisom relevantných zmlúv sú sporné strany účastné takejto rodinnej dohody, nemohla vôľa žalobkyne a už vôbec nie vôľa žalovaného smerovať pri podpise Zmluvy o dielo k založeniu ich podielového spoluvlastníctva. Tejto skutočnosti zodpovedá aj následný, v konaní preukázaný, celý rad ďalších súvisiacich okolností. Pozemok, na ktorom bol rodinný dom postavený bol a je vo výlučnom vlastníctve žalovaného. Žalovaný si sám, ešte pred známosťou so žalobkyňou plánoval stavbu rodinného domu, hľadal vhodný pozemok a celú vec si plánoval, a to už v čase od svojich promócií približne v roku 2000. Žalovaný si následne sám za svoje vlastné peniaze kúpil stavebný pozemok aj so stavebným povolením a projektom na stavbu rodinného domu, ktorý si dal prerobiť, a za ktorý sám zaplatil. Na projekte rodinného domu aktívne spolupracoval so svojím švagrom P. O.. Na vybavenie hypotéky, ktorou sa čiastočne zabezpečovalo financovanie výstavby rodinného domu, žalovaný založil pozemok vo svojom osobnom vlastníctve a so súhlasom svojej sestry a matky zabezpečil hypotekárnej banke ako záloh, byt svojej mamy. Žalobkyňa za splatenie hypotekárneho úveru nikdy neručila žiadnym svojím majetkom. Žalovaný spláca hypotéku dodnes. Žalobkyňa sa pri prvej možnej príležitosti nechala z úveru vďaka svojím známostiam v hypotekárnej banke ako dlžníčka vyčiarknuť a ponechala splácanie celého úveru na žalovaného. Žalobkyňa od samého počiatku vedela, že rodinný dom bude zapísaný výlučne na žalovaného a taktiež vedela o tom, že stavebné povolenie je vydané na žalovaného a nikdy proti tomu nenamietala. Žalobkyňa bola prítomná pri kolaudácii rodinného domu a vedela, že rodinný dom je kolaudovaný výlučne na žalovaného a nikdy proti tomu nenamietala. Žalobkyňa nemala nikdy skutočný záujem o vlastníctvo rodinného domu, čo je zrejmé aj zo skutočnosti, že žalovaný jej počas ich prvej krízy ešte v roku 2009 predložil podpísanú darovaciu zmluvu spolu s návrhom na vklad, na základe ktorej jej chcel previesť vlastnícke právo k celému domu aj pozemku, čo žalobkyňa odmietla s tým, že ona chce vrátiť naspäť len peniaze, ktoré použila do zariadenia domu (kuchyňa, závesy a pod.). V rámci súdneho konania bolo preukázané, že po uzavretí manželstva do marca 2015 boli všetky splátky hradené v rámci BSM avšak vždy z finančných prostriedkov, ktoré zabezpečil žalovaný. Od roku 2013 žalobkyňa udržiavala mimomanželský pomer so susedom, ktorá skutočnosť vyšla najavo v februári 2015. Za mesiac apríl a máj 2015 uhradila splátky žalobkyňa. Následne sa úver neplatil. Žalobkyňa listom zo dňa 04.09.2015 upozornila žalovaného, že ak nebude úver platený, banka predá v dražbe byt jeho matky. Z uvedeného vyplýva, že jej vzťah k domu bol indiferentný a zaujímala ju len jej reputácia v banke, kde pracovala. V septembri 2015 žalovaný pod nátlakom zo strany žalobkyne, že mu neumožní stretávanie s deťmi uhradil všetky dlžné splátky v sume 2.684,16 eur už priamo na účet banky. Od rozvodu, t.j. 29.02.2016, platil splátky na úver výlučne žalovaný, pričom od 21.12.2016 žalobkyňa nie je už ani dlžníčkou banky. Na dokončenie a zveľadenie rodinného domu žalovaný použil ďalšie finančné prostriedky vo výške 39.401,20 eur, a to výlučne z vlastných finančných prostriedkov. Ako vyplynulo z dokazovania, žalobkyňa nemala nikdy skutočný záujem o predmetný rodinný dom. Po nadviazaní jej známosti so susedom opätovne, tak ako tomu bolo aj prvej kríze medzi účastníkmi, žiadala od žalovaného len vrátenie finančných prostriedkov, nikdy si nenárokovala na žiadnu časť domu, alebo na spoluvlastníctvo. Uvedené skutočnosti potvrdili svedkovia StaniX. O., P. O. Y. T. O.. Napokon aj v žiadosti o vypustenie úveru žalobkyňa sama uviedla, že vlastníkom domu je len žalovaný. Žalobkyňa za celý čas nikdy nepodala žalobu o určenie vlastníckeho práva ani sa žiadnym iným spôsobom svojho vlastníckeho práva nedomáhala. Práve naopak. Pri rokovaniach o majetkovom vyporiadaní si žalobkyňa nikdy neuplatňovala nárok na spoluvlastnícky podiel na dome, nikdy nežiadala určenie hodnoty jej prípadného spoluvlastníckeho podielu, pričom vždy si nárokovala len vrátenie peňažných prostriedkov. Svedčí o tom aj čestné vyhlásenie U.. Y. A., a výsluchy svedkov X. O. Y. P. O.. Žalobkyňa za celý čas od roku 2007 do roku 2016 nikdy a nikde neuvádzala a nespomínala žiadnu údajnú dohodu so žalovaným o spoluvlastníctve k rodinnému domu. Existenciu takejto dohody žalobkyňa napriek opakovaným tvrdeniam žiadnym dôkazom nepreukázala. Žalovaný existenciu takejto dohody poprel a svoje tvrdenia preukázal svedeckými výpoveďami X. O., P. O. ako aj čestným vyhlásením svojej matky, ktoré bolo súdu predložené v listinnej podobe. O tom, že žalobkyňa si neuplatňovala nárok na dom, ale vždy chcela len vrátenie peňazí svedčí aj Uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava III č.k.: 4 Pn 163/17/1103-8 zo dňa 26.06.2017, ktoré bolo súdu predložené. Žalovaný má za to, že súd nekriticky prevzal všetky tvrdenia žalobkyne a odignoroval všetky dôkazy a skutočnost i, ktoré usvedčujú žalobkyňu z účelových a klamlivých tvrdení. Pokiaľ sa aj súd vyjadroval k vôli žalobkyne a napriek skutočnostiam, ktoré boli potvrdené dôkazmi, a ktoré významne vyvracajú tvrdenia žalobkyne, uveril verzii žalobkyne o jej vôli, podľa žalovaného nemohol súd takýmto rovnakým spôsobom hodnotiť aj vôľu žalovaného pri uzatváraní Zmluvy o dielo. V tomto smere žalovaný poukazuje aj na ďalšiu skutočnosť,
ktorá vyplýva priamo zo žaloby žalobkyne. Hoci súd prvej inštancie na jednej strane v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že pre rozhodnutie vo veci samej bolo rozhodné skúmať vôľu sporných strán pred a pri uzavretí Zmluvy o dielo a Zmluvy o úvere, z napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd sa „sústredil“ len vôľu žalobkyne a vôľa žalovaného ho vôbec nezaujímala a automaticky jeho vôľu stotožnila s vôľou žalobkyne. Takýto výklad vôle zmluvných strán nemá oporu v právnom predpise a je prejavom svojvôle konajúceho súdu. Bolo potrebné striktne oddeliť prejav vôle žalobkyne a žalovaného ako objednávateľov vo vzťahu k zhotoviteľovi, kde je zrejmé, že zámerom objednávateľov bolo objednať si u zhotoviteľa vytvorenie diela (rodinného domu) od vzájomnej dohody a vôle žalobkyne a žalovaného vo vzťahu k určeniu ich vzájomných práv a povinností k rodinnému domu, nakoľko len žalobkyňa a žalovaný mali vedomosti o ich vzájomných vzťahoch a dohodách, nevynímajúc dohodu, ku ktorej došlo za účasti matky, sestry a švagra žalovaného a ktorej súčasťou bola dohoda o tom, že byt matky žalovaného bude poskytnutý banke ako záloh pre účely splatenia úveru len vtedy, ak vlastníkom stavaného rodinného domu bude len žalovaný a nie žalobkyňa. Žalovaný v danom smere nepochybne uniesol dôkazné bremeno, keď konajúcemu súdu preukázal na základe vykonaného dokazovania (výpoveď svedkyne O., svedka O., čestného prehlásenia matky, čestného vyhlásenia U.. A.) existenciu takejto dohody, zatiaľ čo žalobkyňa konajúcemu súdu nepreukázala zo svojich skutkových tvrdení vôbec nič. Dokonca ani jej matka existenciu dohody o spoluvlastníctve k rodinnému domu nedosvedčila. V danom smere nie je podľa žalovaného možné stotožňovať deklarovanú vôľu žalobkyne s vôľou žalovaného. Pokiaľ súd uzavrel, že vôľa strán mala viesť o vzniku ich podielového spoluvlastníctva, mal súd presvedčivo a jasne odôvodniť z čoho mal preukázanú vôľu žalobkyne a z čoho vôľu žalovaného, rovnako tak ako mal jasne zodpovedať otázku akým spôsobom zasiahla do skutočnej (nie pred súdom deklarovanej) vôle žalobkyne a žalovaného predchádzajúca dohoda celej rodiny. Súd sa však týmito skutočnosťami vôbec nezaoberal a o vôli účastníkov rozhodol svojvoľne a nepreskúmateľne. Žalovaný má za to, že preukázanie existencie dohody účastníkov konania o zriadení podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu bolo nevyhnutným predpokladom priznania žalobkyňou uplatneného nároku. K preukázaniu takejto dohody v predmetnom konaní nedošlo, a preto podľa žalovaného konajúci súd nemohol mať dané skutkové tvrdenie žalobkyne za preukázané. Ohľadom existencie inej dohody medzi žalobkyňou a žalovaným, takej ako tvrdí žalovaný, vypovedala svedkyňa X. O., ktorá uviedla, že skutočná dohoda medzi účastníkmi konania bola taká, že podielové spoluvlastníctvo k rodinnému domu by vzniklo až v momente splatenia hypotéky, odťaženia bytu matky žalovaného a pozemku žalovaného, pričom výška podielu žalobkyne by sa určila výškou ňou investovaných finančných prostriedkov do výstavby rodinného domu. Žalovaný opätovne uvádza, že žalobkyňa výsluch svedkyne X. O. nespochybnila, pričom počas výsluchu ani nekládla v tejto súvislosti svedkyni žiadne otázky, čo podľa žalovaného svedčí o pravdivosti tvrdení svedkyne O.. Z vykonaného dokazovania je teda zrejmé, že verziu o spoluvlastníctve žalobkyne a žalovaného nepotvrdil žiaden z vypočutých svedkov, a to vrátane matky žalobkyne, ktorá takúto skutočnosť nepotvrdila. Na druhej strane ju presvedčivo a logicky vyvrátili svedkovia X. O., P. O. a čiastočne aj T. O.. Svedkyňa X. O. pri svojej výpovedi jednoznačne uviedla, že celá vec sa preberala na rodinnom stretnutí za účasti matky žalovaného, žalovaného aj žalobkyne ako aj jej samej a jej muža P. O., kde bolo dohodnuté a odsúhlasené, že matka žalovaného poskytne byt do zálohu banky len pod podmienkou, že dom bude vo výlučnom vlastníctve žalovaného, čo žalobkyňa na danom stretnutí nerozporovala a súhlasila s tým. Z uvedených skutočností bolo spoľahlivo a nepochybne preukázané, že údajná dohoda o podielovom spoluvlastníctve akú prezentovala v žalobe aj vo svojich tvrdeniach žalobkyňa, nebola nikdy medzi účastníkmi uzavretá a nikdy ani neexistovala. Žalobkyňa žiadnym dôkazom nepreukázala jej existenciu. Navyše by takáto dohoda musela spĺňať základné atribúty podľa § 34 Občianskeho zákonníka v spojení s § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na jej platnosť sa ďalej vyžaduje splnenie požiadaviek určitosti a zrozumiteľnosti ustanovených zákonom podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Žiadne z vyššie uvedených zákonných podmienok a skutočností neboli v predmetnom konaní žalobkyňou preukázané. Vo vzťahu k Zmluve o dielo žalovaný tiež uviedol, že k uvedeniu žalobkyne na zmluve ako zmluvnej strany došlo len z dôvodu, že žalovaný v danom čase veľa cestoval a žalobkyňa mu v danej veci pomáhala. Táto skutočnosť sama o sebe nezaložila nárok žalobkyne na spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome. Konajúci súd úplne odignoroval ďalšie dôležité dôkazy, ktoré svedčia o skutočnom zámere a vôli žalobkyni pri uzatváraní Zmluvy o dielo. Žalobkyňa so žalovaným viedla po rozvod ich manželstva rokovania o finančnom vyporiadaní. Popritom, bez vedomosti žalovaného, dňa 11.11.2016 požiadala financujúcu banku, ktorej bola zamestnankyňou, o odpustenie dlhu zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX. Financujúca banka, bez vedomia žalovaného ako spoludlžníka, tejto žiadosti vyhovela a dňa 21.12.2016 uzatvorila so žalobkyňou Dohodu o odpustení dlhu, na základe ktorej už žalobkyňa a nefigurovala voči financujúcej banke (SLSP a.s.) ako dlžník a jediným dlžníkom vo vzťahu k banke zostal výlučne žalovaný, pričom zostali záložným právom
naďalej zaťažené žalovaného pozemky ako aj byt jeho matky. Následne si žalobkyňa, už oslobodená od úveru, vo svojom maile zo dňa 11.05.2017 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne voči žalovanému, potom ako jej bola vznesená námietka premlčania jej peňažného nároku, prvýkrát uplatnila svoj údajný nárok na spoluvlastnícky podiel k rodinnému domu vo veľkosti 1/2. Žalobkyňa zjavne zneužila svoje postavenie v banke a účelovo prenechala záťaž celého úveru na žalovaného. Súd taktiež prehliadol ďalšie skutočnosti, ktoré vyvracajú tvrdenia žalobkyne o jej postavení ako spoluvlastníčky rodinného domu. Žalobkyňa sa nikdy ako spoluvlastníčka domu nesprávala. Z vykonaného dokazovania, najmä výsluchov svedkov a listinnej dokumentácie adresovanej žalobkyňou banke, je zrejmé, že žalobkyňa ani sama seba nevnímala ako spoluvlastníčku domu. Vždy ju zaujímali len peniaze, ktoré do zariadenia domu (kuchyne, závesov a pod.) minula. Ako skutočná vlastníčka by sa určite nikdy nenechala vymazať z úveru, ktorým sa financovala výstavba domu. Sama pritom banke uviedla, že dom je vo vlastníctve žalovaného. Pokiaľ by bol jej záujem o vlastníctvo domu skutočný a reálny, neodmietla by uzavretie Darovacej zmluvy, a pokiaľ nie celého domu, tak aspoň polovičného spoluvlastníckeho podielu. Prvá zmienka o údajnom vlastníctve žalobkyne sa objavila až potom ako právna zástupkyňa žalovaného počas rokovaní o mimosúdnom vyrovnaní vzniesla voči nároku žalobkyne námietku premlčania, a preto je zjavné, že konanie žalobkyne bolo vždy špekulatívne a nemalo reálne základy v skutkovom stave. Namietal, že napadnutý rozsudok je v značnej miere arbitrárny a nepreskúmateľný, nie je z neho možné zistiť akým spôsobom sa súd vyporiadal so skutočnosťami, ktoré boli zistené výsluchom svedkov, nakoľko súd tieto zistenia a informácie pri rozhodovaní vôbec nezohľadnil. Súd taktiež neobjasnil významné rozpory medzi skutkovými tvrdeniami sporných strán, neuviedol, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré zostali sporné. Súd sa taktiež vôbec nevysporiadal so skutočnosťami uvedenými v čestnom vyhlásení matky žalovaného, ktorá svojim majetkom (bytom) zabezpečovala splatenie úveru sporných strán, hoci práve jej stanovisko malo v celej záležitosti rozhodný význam, nakoľko bez jej súhlasu (založenia jej bytu) by nebolo možné čerpať úver a začať vo výstavbe rodinného domu. Súd vôbec neskúmal a nezohľadnil správanie a konanie žalobkyne počas celého času od výstavby rodinného domu až po vyčiarknutie žalobkyne ako dlžníčky z úveru, z ktorého sa čiastočne financovala výstavba rodinného domu. Žalobkyňa počas celej tejto doby ani raz neprejavila záujem o nadobudnutie vlastníctva k rodinnému domu. Nie je preto zrejmé na základe akej skutočnosti mal súd za preukázanú vôľu žalobkyne nadobudnúť vlastnícke právo, keď sama žalobkyňa celý čas požadovala od žalovaného iba vyplatenie finančných prostriedkov použitých na výstavbu rodinného domu. Napriek tomu, že žalovaný tieto skutočnosti niekoľkokrát v rámci konania namietal, súd sa s týmito podstatnými námietkami, ktoré významne ozrejmujú skutočnú vôľu žalobkyne, vôbec nezaoberal. V rámci rozhodovacieho procesu súd okrem Zmluvy o dielo a Zmluvy o úvere poukázal na existenciu Zmluvy o budúcej zmluve o záložnom práve, ktorá podľa súdu mala svedčiť o tom, že sporné strany ako budúci vlastníci mali v budúcnosti s bankou uzavrieť Zmluvu na základe ktorej malo byť v prospech banky zriadené záložné právo k rodinné domu, čo má podľa súdu svedčiť o tom, že sporné strany mali byť spoluvlastníkmi rodinného domu. Predmetný záver považuje žalovaný za nesprávny, pričom tento záver iba svedčí o nekritickom preberaní argumentov žalobkyne zo strany súdu, obdobne ako pri automatickej aplikácii rozhodnutí českých súdov. Konajúcemu súdu zjavne unikla skutočnosť, že Zmluva o zriadení záložného práv a k rodinnému domu nebola nikdy uzavretá. Nežiadal o jej uzavretie banka ako údajný budúci záložný veriteľ, nežiadala o ňu ani žalobkyňa ako údajná spoluvlastníčka. Uvedené zmluva o budúcej záložnej zmluve bola absolútne nadbytočná ale najmä nikdy nedošlo k jej naplneniu. Súd neskúmal prečo ani banka, ani žalobkyňa nežiadali uzavretie budúcej záložnej zmluvy. Je zrejmé, že sa tak nestalo najmä preto, lebo žalobkyňa sa nikdy nestala spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, pričom aj samotná žalobkyňa na základe dohody so žalovaným, matkou žalovaného a sestrou žalovaného vedela, že výlučným vlastníkom rodinného domu bude len žalovaný. Uvedená skutočnosť svedčí o povrchnosti akou sa súd celou vecou zaoberal. Obdobne povrchne súd konštatuje, že žalobkyňa sa podieľala svojimi finančnými prostriedkami na výstavbe domu. Koľko financií to malo byť však už súd neuvádza. Skutočnosti, že sporné strany spolu založili rodinu, resp. že sa neskôr zosobášili nemajú s predmetnou vecou žiadny súvis a už vôbec nesvedčia o vôli žalovaného uzatvoriť so žalobkyňou dohodu o podielovom spoluvlastníctve k rodinné domu. Napriek tomu, že žalobkyňa v podstate nepreukázala žiadnu skutočnosť, resp. vôbec neuniesla dôkazné bremeno, súd sa nekriticky stotožnil s rozhodnutím súdu cudzieho štátu, odignoroval celý rad dôkazov, ktoré vyvracali tvrdenia žalobkyne a preukazovali existenciu úplne inej dohody žalobkyne so žalovaným, a v rozpore s právnymi predpismi a princípmi procesného práva priznal žalobkyni ňou uplatnený v skutočnosti neexistentný nárok. Zo všetkých vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že súd vôbec neskúmal vôľu žalovaného a súčasne bez akéhokoľvek skutkového a právneho základu „vyfabrikoval“ vôľu žalobkyne. Pre osvedčenie vôle zmluvných strán pri dvojstrannom právnom úkone je takéto skúmanie osvedčenia základných atribútov právneho úkonu
nedostatočné. Žalovaný taktiež namietal nekritické preberanie českej rozhodovacej praxe zo strany súdu prvej inštancie, pričom je z citovaných rozhodnutí zrejmé, že skutkové okolnosti daných prípadov sa významne líšili od prejednávaného prípadu, a to najmä vo vzťahu k existencii predchádzajúcej dohody medzi účastníkmi s matkou a sestrou žalovaného. Preberanie cudzej rozhodovacej praxe, pričom nie je zrejmé, či sa jedná o publikovanú judikatúru, nemá oporu v právnom predpise, nakoľko takéto rozhodnutia možno sotva považovať za „ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít“ v zmysle čl. 2, resp. čl. 4 Civilného sporového poriadku. V neposlednom rade má žalovaný za to, že súd rozhodoval v rozpore s princípom zisťovania skutkového stavu, keď zodpovednosť za výsledok konania je ponechaná na strany sporu. Stranu sporu - žalobcu zaťažovala jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkazná povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno predstavuje procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Žalobkyňa podľa žalovaného v konaní neuniesla dôkazné bremeno ohľadom existencie dohody o podielovom spoluvlastníctve, práve naopak, existencia takejto dohody bola vyvrátená tvrdením žalovaného ako aj svedeckými výpoveďami svedkov, resp. listinnými dôkazmi, a preto súd nemal žalobe vyhovieť. Hoci žalovaný túto skutočnosť namietal už počas prvoinštančného konania, konajúci súd tejto námietke nevenoval žiadnu pozornosť, resp. sa k tejto zásadnej námietke žalovaného nevyjadril. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobkyne v plnom rozsahu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania.
5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa vyjadril ku každému dôkazu a vyjadreniu protistrany. Predmetom dokazovania bolo zistenie, či žalobkyňa stavbu rodinného domu uskutočnila s úmyslom mať je pre seba a či s ohľadom na skutkový stav veci možno dospieť k záveru o existencii dohody o založení spoluvlastníckeho vzťahu k novostavbe rodinného domu medzi stranami sporu. Za účelom preukázania uvedeného predložila súdu listinné dôkazy, na ktoré poukázala v záverečnej reči zo dňa 28.05.2020. Navyše existenciu dohody o spoluvlastníckom podiele potvrdil aj žalovaný v bode 8. svojho vyjadrenia-„ so žalobkyňou sme sa dohodli, že spoluvlastnícky podiel na rodinný dom na ňu prevediem až v moment kedy dôjde k úplnému splateniu úveru.“ Zhodne žalovaný potvrdil uvedené aj na pojednávaní konanom dňa 02.12.2019, kedy vo výsluchu uviedol, že na žalobkyňu mal byť prevedený spoluvlastnícky podiel v pomere, a v akom doň investovala. Poukázala i na emailovú komunikáciu vzťahujúcu sa k mimosúdnemu urovnaniu, kedy z emailu žalovaného vyplýva, že si dal vypracovať znalecký posudok na stanovenie presnej 1 sumy na výplatu žalobkyni. K mimosúdnej dohode však nedošlo. V ostatnom poukázala na svoje vyjadrenia v spore. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že z komunikácie medzi právnymi zástupcami strán sporu nevyplýva skutočnosť, že uznal nárok žalobkyne.
7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
8. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľa.
9. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa v konaní domáhala určenia, že je podielovým spoluvlastníkom v podiele 1 nehnuteľnosti - rodinného domu súp. č. XXX, postavenom na parcele registra „C-KN“ parcelné číslo XXX/X, zapísaného na liste vlastníctva č. XX, katastrálne územie: O. F. X., obec: O. F. X., E.: X. (ďalej len „ rodinný dom“). V prejednávanom spore naliehavý právny záujem žalobkyne na určení vlastníckeho práva vyplýval z neistoty právneho postavenia vyvolanej potrebou zápisu vlastníckeho práva k stavbe rodinného domu do katastra nehnuteľností, znásobenej súdnym konaním o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva.
10. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov.
11. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
12. Vytvorenie novej veci výstavbou je originárnym nadobudnutím vlastníctva. Vlastníkom novovzniknutej veci je stavebník v občianskoprávnom zmysle, teda ten, kto stavbu uskutočnil s právne relevantne prejaveným úmyslom mať ju pre seba (nález ÚS ČR z 25.09.1997 sp. zn. III. ÚS 336/96). Stavebník v občianskoprávnom zmysle nemusí byť totožný so stavebníkom v zmysle správneho práva, resp. s účastníkom stavebného konania (R 36/1974). Nie je teda rozhodujúce, komu bolo adresované rozhodnutie o stavebnom povolení. Pre posúdenie vlastníckych a iných právnych vzťahov k stavbe vzniknutej spoločnou činnosťou viacerých osôb treba vychádzať z obsahu dohody medzi nimi uzatvorenej, ktorá nemusí mať písomnú formu. Takáto dohoda založí spoluvlastníctvo, ak je z jej obsahu zrejmé, že účastníci dohody chceli založiť spoluvlastnícky vzťah. Nie je potrebné, aby sa dohodli na výške spoluvlastníckych podielov (R 16/1983). Pokiaľ však stavbu vykonáva viac osôb, ktoré o vlastníctve k novej stavbe pred jej zhotovením neuzatvorili žiadnu dohodu a z okolností nie je zrejmé, že malo ísť o stavbu vo vlastníctve len niektorých z týchto osôb (ako v prípade iba výpomoci so stavebnými prácami), nemožno vylúčiť záver, že stavebníkmi v občianskoprávnom zmysle sú všetky tieto osoby, ktoré sa stávajú podielovými spoluvlastníkmi stavby. Tak to bude najmä pokiaľ viac osôb bez dohody o vlastníctve k stavbe uskutoční stavbu na účely jej spoločného užívania a podieľajú sa na jej vzniku vlastnou prácou, ako aj dodaním materiálu, ak z okolností, pokiaľ ide o vlastnícke vzťahy k stavbe, nevyplýva niečo iné. Vždy treba prihliadať na všetky okolnosti veci (rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo 1174/2001).
13. Odvolacie námietky žalovaného smerovali k nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k prejavu vôle strán sporu pred a počas výstavbu rodinného domu, že tento bude v ich podielom spoluvlastníctve. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie v zmysle vyššie uvedených teoretických východísk zákonným spôsobom vykonal dostatočné dokazovanie ohľadom zistenia existencie a obsahu dohody o vlastníctve stavby, uzatvorenej pred a počas jej zhotovenia. Vychádzajúc z premisy, že vlastníkom novovzniknutej veci je ten kto stavbu uskutočnil s právne relevantne prejaveným úmyslom mať ju pre seba, súd prvej inštancie správne vo veci posudzoval vôľu strán. Vzhliadol na to, že Zmluva o dielo rodinný dom X. - F. zo dňa 09.07.2007 bola uzavretá tak žalobkyňou ako i žalovaným v postavení objednávateľa a zhotoviteľom. I keď uvedená zmluva neobsahovala dohodu o spoluvlastníctve strán sporu k predmetu diela, z jej obsahu je zrejmým, že úmyslom strán sporu bolo spoločnou činnosťou prispieť k zhotoveniu diela a toto spoločne užívať.
Vôľu strán nadobudnúť vec spoločne, nie do výlučného vlastníctva len jedného z nich, podporuje i nesporná skutočnosť, že sporové strany žili v partnerskom zväzku, plánujúc si spoločnú budúcnosť. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie opomenul zohľadniť rodinné stretnutie, kde podľa jeho tvrdenia malo byť za účasti všetkých dotknutých strán dohodnuté, ako sa celá záležitosť bude riešiť, je zásadným skutočnosť, že jediným dôvodom na to, že žalovaný bude zapísaný na LV ako výlučný vlastník stavby, bola výlučne potreba zabezpečenia poskytnutého úveru založením bytu matky žalovaného. Vo svetle uvedeného je potrebné vyhodnotiť aj výsluch svedkyne X. O. (pojednávanie dňa 02.12.2019) ktorá uviedla... „. P. X., Ž. N. U. W. Q. F. F. F., Ž. W. W. U. Q.“. Zatiaľ čo svedok P. O. vo svojej výpovedi sa k otázke dohody o vlastníctve vyjadril tak, že o nej nemá vedomosť, t.z. nebol takejto dohody účastným. Vzhľadom k uvedenému námietky žalovaného, že súd mal v konaní prihliadnuť na to, že svedkovia (X. O., P. O. a čiastočne aj T. O.) jednoznačne potvrdili, že za účasti všetkých dotknutých strán bolo dohodnuté, že rodinný dom bude vo výlučnom vlastníctve žalovaného, sú v rozpore i s tvrdením žalovaného, že vo vzťahu k určeniu ich vzájomných práv a povinností k rodinnému domu, len žalobkyňa a žalovaný mali vedomosti o ich vzájomných vzťahoch a dohodách. Pokiaľ žalovaný ďalej namietal, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná dohoda o spoluvlastníctve stavby, je potrebné upriamiť pozornosť na vyjadrenie žalovaného : „. X. Ž. X. X. T., Ž. X.Í. F. na H. T. na Ň. F. Y. Q. P., O. T. O. Ú. X. Ú. Y. N. N. N. F. Q. F. C. W., O. N. P. F. Y. W. P. P. (vyjadrenie zo dňa 27.08.2018). Rovnako i v podanom odvolaní žalovaný potvrdil, že bol so žalobkyňou dohodnutý, že v momente kedy bude úver splatený a zároveň bude odťažený najmä byt jeho matky, žalobkyňa sa stane podielovou spoluvlastníčkou domu. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj Zmluvu o budúcej zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti a budúcu mandátnu zmluvu zo dňa 28.05.2007( čl. 408), zohľadniac skutočnosť, že ju uzavreli obe strany sporu v postavení tzv. zaviazanej strany so SLSP, a.s. v postavení oprávnenej osoby, v ktorej sa zaviazali v stanovenej lehote od právoplatného povolenia vkladu vlastníckeho práva k novo postavenej stavbe ako vlastníci nehnuteľností zriadiť na túto nehnuteľnosť záložné právo v prospech záložného veriteľa. Uvedené navodzuje záver, že po kolaudácii stavby rodinného domu by zriadením záložného práva k rodinnému domu malo dôjsť k výmazu záložného práva na byt matky žalovaného. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd neskúmal prečo banka následne nepožiadala o uzavretie budúcej záložnej zmluvy je potrebné uviesť, že uvedené nebolo pre posúdenie veci zásadným, zohľadniac skutočnosť, že pohľadávka banky bola zabezpečená a nebolo v záujme banky iniciovať zmenu zabezpečenia úveru. Ak žalovaný namietal, že žalobkyňa nikdy nemala skutočný záujem o vlastníctvo rodiného domu, je potrebné uviesť, že toto tvrdenie žalovaného je v rozpore s jeho tvrdením, že to bola práve žalobkyňa, ktorá bola prítomná a dohliadala na výstavbu rodinného domu, až do jeho dokončenia. Skutočnosť, že žalobkyňa neprijala návrh žalobcu, aby na ňu darovacou zmluvou počas manželstva následne previedol vlastnícke právo k rodinnému domu v celosti, sama o sebe nenasvedčuje tomu, že odmietala vlastnícke právo k rodinnému domu. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil v akom rozsahu sa žalobkyňa podieľala na výstavbe rodinného domu, odvolací súd uvádza, že pri vyhodnocovaní účasti na stavbe sa skúma jednak podiel týchto osôb na jej vzniku vlastnou prácou ako i podiel dodaním materiálu ( finančne). Z listinných dôkazov predložených v konaní vyplýva, že na výstavbu rodinného domu boli použité tak úspory strán sporu ako i spoločne čerpaný úver a prostriedky patriace do BSM, pričom z nesporných tvrdení vyplýva, že žalobkyňa po celý čas dohliadala na jeho výstavbu. Skutočnosti, ktoré nastali po rozvode manželstvo súvisiace s úhradou splátok úveru, neboli pre posúdenie veci relevantné. Nesprávny je i záver žalovaného, že žalobkyňa výsluch svedkyne X. O. nespochybnila, nakoľko z vyjadrenia samotnej žalobkyne (čl. 554) jednoznačne vyplýva, že uvedenú svedkyňu považoval za zaujatú, majúc za to, že vypovedala účelovo a nepravdivo. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že údajná dohoda o podielovom spoluvlastníctve akú prezentovala v žalobe aj vo svojich tvrdeniach žalobkyňa, nespĺňala základné atribúty podľa § 34 Občianskeho zákonníka v spojení s § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza. Dohoda uzavretá medzi nimi stranami o založení spoluvlastníckych vzťahov, nemusí byť písomná, nie je ani potrebné, aby sa v nej účastníci vopred dohodli o veľkosti spoluvlastníckych podielov pred dokončením stavby; z obsahu dohody však musí byť zrejmé, že účastníci mienili založiť podielové spoluvlastníctvo k stavbe napríklad tým, že veľkosť podielov bude závisieť od miery, akou sa jednotliví účastníci dohody pričinili na postavení stavby (§ 137 ods. 2 Občianskeho zákonníka - R 16/1983). Dohoda o založení podielového spoluvlastníctva ku stavbe môže byť platne založená len v dobe, ktorá časovo predchádza vzniku stavby ako veci spôsobilej byť predmetom práv a povinností; v dobe existencie stavby sa účastníci na založení spoluvlastníckych vzťahov už dohodnúť nemôžu, pretože v dobe vzniku stavby ako spôsobilého predmetu právneho vzťahu už stavba musí mať vlastnícky (spoluvlastnícky) režim, ktorý však následne môže byť zmenený, prípadne zrušený (R 44/1993); dohoda uzatvorená po vzniku stavby ako veci v právnom zmysle by musela byť písomná, inak nemá právne účinky (§ 141 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Sumarizujúc ostatné námietky odvolateľa, ktoré vo svojej podstate smerovali najmä voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie, odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
14. Vo vzťahu k námietkam odvolateľa, že súd prvej inštancie nekriticky preberal českú rozhodovaciu prax, ktorú nemožno považovať za „ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít“ v zmysle čl. 2, resp. čl. 4 Civilného sporového poriadku, odvolací súd dáva do pozornosti Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 48/2012-25 zo dňa 28.3.2012, v ktorom ÚS SR okrem iného uviedol: ,,Aj keď judikatúra súdov iných štátov je pre slovenské právne prostredie nepoužiteľná, ústavný súd poukázal na uvedené rozhodnutie českého súdu preto, lebo sa s ním stotožňuje, preberá ho, a predovšetkým ho považuje za ústavne konformný výklad ustanovenia...“, uvedené závery sú plne aplikovateľné aj v prejednávanej veci.
15. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnili aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. majúc za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu - pozri aj § 160 a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2). Naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu žalovaný bližšie neozrejmil a jeho naplnenie nemal odvolací súd ani za preukázané.
16. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že obsah odvolania žalovaného nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie.
17. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. (vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie) ako vecne správne potvrdil.
18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p, a rozhodol tak, že v odvolacom konaní úspešná žalobkyňa má proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).