Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/667/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr. Ota Jurča a JUDr. Gizely Majerčák, vo veci žalobcu L. Š., bytom G., N. X, proti žalovanej V. Š., N. G., N. X, zastúpenej JUDr. Marcelom Jurkom, PhD., advokátom Košice, Dominikánske námestie 11, o určenie vlastníctva k bytu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku -301 z 11.4.2014 Okresného súdu Košice I

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

odôvodnenie:

Žalobca sa podanou žalobou, doručenou súdu prvého stupňa dňa 29.9.2006 domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom trojizbového bytu č. XX, D. N. X.. Č.. X S. G., zapísaného na LV č. XXXX, kat.úz. D. Ť., na parc. č. 3679, pod súpisným číslom XXXX.

Súd prvého stupňa rozsudkom -102 zo 17.9.2008 žalobu žalobcu zamietol a konanie o relatívnu neplatnosť právneho úkonu vylúčil na samostatné konanie.

Krajský súd v Košiciach, rozhodujúci o odvolaniach účastníkov uznesením -139 z 29.4.2009 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytkol prvostupňovému súdu nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia, uložil mu povinnosť zaoberať sa otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a skúmať, akým spôsobom bolo nadobudnuté vlastníctvo k spornému bytu.

Súd prvého stupňa ďalším rozsudkom -165 z 11.6.2010 zamietol žalobu o určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom 3 izbového bytu č. XX, D. N. X.. Č.. X S. G., zapísaného na LV č. XXXX, kat.úz. D. Ť., na parc. č. 3679 a zaviazal žalobcu uhradiť žalovanej trovy konania.

Krajský súd v Košiciach, rozhodujúci o odvolaní žalobcu uznesením -190 z 9.8.2011 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Bol toho názoru, že prvostupňový súd pri hodnotení dôkazov nevzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov vyplynuli a uložil mu povinnosť vykonané dôkazy vyhodnotiť každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti v súlade s

Súd prvého stupňa rozsudkom -216 z 18.4.2012 (v poradí tretím) určil, že žalobca je výlučným vlastníkom 3-izbového bytu č. XX s kuchyňou a príslušenstvom v G.L., D. N. X. Č.. X, nachádzajúceho sa na 6.poschodí bytového domu, súp. číslo XXXX, na parc. č. 3679, vedeného na

Správe katastra Košice, na LV č. XXXX pre katastrálne územie D. Ť., ako bytový dom s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu 348/10000-in k celku.

Krajský súd v Košiciach, rozhodujúci tentoraz o odvolaní žalovanej uznesením -271 z 26.9.2013 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Hoci ustálenie skutočnosti, akým právnym úkonom došlo k nadobudnutiu vlastníctva bytu bolo rozhodujúcim pre náležité skutkové a právne posúdenie veci, súd prvého stupňa podľa jeho názoru túto otázku náležite nevyriešil. Odvolací súd z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa žiadnym spôsobom nemohol zistiť, akými úvahami sa tento riadil pri posudzovaní nadobudnutia vlastníctva predmetného bytu žalobcom, pokiaľ kúpnu zmluvu z 10.4.1997, ako nadobúdací titul považoval za absolútne neplatný právny úkon.

Súd prvého stupňa opätovným rozsudkom (v poradí štvrtým a teraz preskúmavaným) -301 z 11.4.2014 žalobu žalobcu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Zrekapituloval chronologicky doterajší priebeh konania a vychádzal z toho, že žalobca sa určenia svojho výlučného vlastníctva k spornému bytu na N. X.. Č.. X S. G. domáhal s tvrdením, že peňažné prostriedky na jeho kúpu mu poskytla jeho matka. Z výpovede žalobcu mu vyplynulo, že do bytu sa nasťahovali so žalovanou počas trvania ich manželstva v roku 1988, pričom kúpna cena bytu pri jeho prevode bola uhradená z peňazí, ktoré dostal od svojej matky H. Š.. Súd prvého stupňa ďalej podrobne reprodukoval obsah výpovedí žalovanej ako aj svedkyne H. Š. a zo zmluvy o prevode vlastníctva zo dňa 10.4.1997, ktorej vklad bol povolený katastrálnym odborom Okresného úradu Košice I. dňa 30.9.1997 pod č. V-10400/47 ďalej zistil, že ju uzavrelo Mesto Košice ako predávajúci a účastníci ako kupujúci a jej predmetom bol prevod vlastníctva 3-izbového bytu č.XX, D. N. X.. Č.. X S. G.. Z pripojeného spisu Okresného súdu Košice I. sp.zn. mu vyplynulo, že manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom z 18.11.2002 a tento nadobudol právoplatnosť 28.1.2003. Právne vec posúdil podľa ako aj podľa , , , , , , , , , , , , a Obč.zák. a mal za preukázané, že účastníci konania uzavreli manželstvo dňa 8.11.1980 a počas jeho trvania im vzniklo právo spoločného nájmu bytu č. XX, D. N.D. X.. Č.. X S. G. a tento byt nadobudli do vlastníctva zmluvou z 10.4.1997. Na základe výpovedí účastníkov a svedkyne H. Š. dospel k záveru, že kúpnu cenu za byt zaplatil žalobca výlučne z prostriedkov, ktoré mu boli poskytnuté - darované svedkyňou H. Š.. Z ustálenej judikatúry mu vyplynul právny názor, že v prípade, ak kúpna cena nehnuteľnosti bola úplne zaplatená z výlučných finančných prostriedkov jedného z manželov, avšak kupujúcimi boli obidvaja manželia, ktorí obidvaja jasne prejavili vôľu nadobudnúť nehnuteľnosť do BSM manželov, práve táto vôľa je rozhodujúca z hľadiska určenia, či nehnuteľnosť patrí alebo nepatrí do ich BSM. Za nepochybné považoval, že v priebehu konania žalobca netvrdil, že jeho prejavená vôľa v čase uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva bytu bola taká, že byt chcel nadobudnúť do svojho výlučného vlastníctva. Práve naopak, z jeho výpovede vyplynulo, že zmluvu o prevode vlastníctva bytu obaja účastníci konania podpísali súčasne, keďže sám mal záujem o to, aby účastníci konania vybavovali túto záležitosť spoločne, keď v roku 1997 žili v usporiadanom manželstve, rozumeli si, v tomto období ich príjmy postačovali iba na úhrady bežných výdavkov a väčší výdaj domácnosti žalobca financoval zo svojho podnikania. Bol preto toho názoru, že žalobca v čase uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva bytu prejavil vôľu tento nadobudnúť do BSM manželov. Dôsledným skúmaním zmluvy o prevode vlastníctva bytu nezistil žiadne také dôvody, ktoré by preukazovali absolútnu neplatnosť zmluvy, keďže táto bola uzavretá vážne, určite, zrozumiteľne a jej predmetom nebolo plnenie nemožné a nebol preto zistený žiaden dôvod neplatnosti tejto zmluvy. Nakoľko v čase uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva bytu obaja účastníci jasne prejavili vôľu byt nadobudnúť do BSM manželov, pokladal žalobu za nedôvodnú a zamietol ju. O trovách konania rozhodol podľa prvej vety

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zrušiť a vrátiť vec prvostupňovému súdu na opätovné konanie. Bol toho názoru, že súd pri opätovnom prejednaní veci opomenul vyjadriť sa ku pripomienkam odvolacieho súdu obsiahnutým v uznesení z 26.9.2013. Prvostupňový súd podľa neho nepochopil význam pojmu „relavítne neplatný právny úkon“ a aj odôvodnenie rozsudku možno považovať opätovne za zmätočné. Súd podľa jeho názoru jednoducho ignoroval listinné dôkazy, vyhlásil ich za nepreukázané a nesprávne vyhodnotil výpoveď svedkyne H. Š.. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že sa podieľala na odkúpení bytu do osobného vlastníctva, mala by preukázať, kedy a akým spôsobom

sa tak stalo. Za veľmi zaujímavý označil fakt, že sudkyňa konajúca vo veci za záhadných okolností mala pridelený na vybavenie aj podnet žalovanej na zrušenie a vyporiadanie údajného podielového spoluvlastníctva k predmetnému bytu. Nesúhlasil so spôsobom, akým sa súd vysporiadal s dokladmi preukazujúcimi uhradenie kúpnej ceny za byt. Obšírne ďalej komentoval podľa neho nesprávny postup sudkyne konajúcej vo veci.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Celé odvolanie žalobcu označila za nedôvodné, plné lží, invektív a urážok na jej adresu, pričom ako celok toto podanie nemá žiadnu relevanciu vo vzťahu k predmetu konania. Argumentácia žalobcu podľa jej názoru postráda akúkoľvek logiku, právnu argumentáciu a pôsobí ako zúfalá snaha obviňovať každého a všetko, pretože bol v konaní neúspešný.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d) to vyžaduje verejný záujem.

Podľa ods. 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (214 ods. 2 , keďže v posudzovanej veci nejde o žiadny z prípadov uvedených v ), za dodržania podmienok stanovených v , keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia pojednávania bolo riadne oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach a to v rozsahu vyplývajúcom z , a rozsudok potvrdil podľa lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny.

Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom 3-izbového bytu č. XX, D. N. X.. Č.. X S. G..

Žaloba žalobcu je teda tzv. určovacou žalobou podľa (návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem), pri ktorej je potrebné v prvom rade skúmať naliehavý právny záujem na požadovanom určení, t.j. procesnú prípustnosť žaloby, pretože z cit. ust. vyplýva, že existencia a preukázanie naliehavého právneho záujmu je základnou podmienkou pre to, aby jej bolo možné vyhovieť (je procesnou podmienkou jej úspešnosti). Účelom určovacej žaloby je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany, a takáto žaloba je namieste vtedy, ak by bez požadovaného určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo právny vzťah, ktorého je účastníkom, alebo by sa jeho právne postavenie bez takéhoto určenia stalo neistým. Uvedený účel určovacej žaloby tak korešponduje práve s podmienkou, aby na určení právneho vzťahu alebo práva bol naliehavý právny záujem. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že ho určovacia žaloba bude plniť, nebude splnená ani táto podmienka. V takom prípade súd bez toho, aby sa zaoberal vecou samou (príp. otázkou vecnej legitimácie), žalobcu zamietne, lebo nedostatok preukázania naliehavého právneho záujmu je spravidla prvoradým dôvodom, pre ktorý určovacia žaloba neobstojí. V žalobe o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je musí žalobca vždy tvrdiť a preukazovať skutočnosti, z ktorých vyplýva, že má na požadovanom určení naliehavý právny záujem.

Keďže žalobca tvrdí, že je výlučným vlastníkom sporného bytu a že ako výlučný vlastník bytu by mal len on byť zapísaný v katastri nehnuteľností, možno súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že na požadovanom určení má žalobca naliehavý právny záujem.

Podstata odvolacích námietok žalobcu spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil, predovšetkým pri vyhodnocovaní okolností sprevádzajúcich nadobudnutie vlastníctva k bytu.

Odvolací dôvod podľa sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení vykonaných dôkazov.

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod podľa ) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo ak použil správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

Súd prvého stupňa nezistil, aby zmluva o prevode vlastníctva bytu z 10.4.1997 bola absolútne, či relatívne neplatným právnym úkonom a s týmto názorom možno súhlasiť. Touto zmluvou účastníci (ako kupujúci) nadobudli vlastnícke právo k bytu č. XX, D. N. X.. Č.. X S. G., pričom tento byt užívali predtým už od roku 1988 ako spoloční nájomcovia (manželia). Manželstvo účastníkov bolo rozvedené až v konaní pred Okresným súdom Košice I. pod sp.zn. a to rozsudkom z 18.11.2002.

Na podklade vykonaného dokazovania - výsluchom účastníkov a svedkyne H. Š., súd prvého stupňa vzal za preukázané, že kúpnu cenu bytu na N. X.. S. G. zaplatil žalobca výlučne z prostriedkov, ktoré mu boli poskytnuté - darované jeho matkou - H. Š.. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry však súd prvého stupňa mal za to, že obaja účastníci, ako manželia, v čase prevodu vlastníctva bytu prejavili vôľu byt nadobudnúť do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj BSM). Takýto záver aj podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá výsledkom dokazovania a je aj v súlade so zaužívanou súdnou praxou.

Nie je sporné, že v čase uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva bytu 10.4.1997 účastníci boli manželmi a že byt predtým užívali ako spoloční nájomcovia (užívatelia). Pri nadobúdaní vecí manželmi platí zásada, že ak aj kúpna cena veci bola celkom zaplatená z výlučných prostriedkov jedného z nich, avšak kupujúci (podľa zmluvy) boli obaja manželia a obaja pri uzavretí kúpnej zmluvy prejavili vôľu nadobudnúť vec do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, stáva sa táto vec predmetom ich BSM. Keď teda v danej veci účastníci ako manželia písomnou a katastrom nehnuteľností registrovanou kúpnou zmluvou z 10.4.1997, ako kupujúci nesporne prejavili zhodnú vôľu nadobudnúť predmetnú nehnuteľnosť do BSM, potom bez ohľadu na to, že cena bytu bola zaplatená z finančných prostriedkov poskytnutých matkou žalobcu, nemožno urobiť iný záver, než že označené nehnuteľnosti (byt s príslušenstvom) sa stali predmetom BSM účastníkov. Svoju vôľu nadobudnúť vec do BSM začal žalobca spochybňovať až s veľkým časovým odstupom, evidentne pod vplyvom zhoršených vzájomných vzťahov účastníkov a po rozvode ich manželstva. V rozpore s týmito neskoršími tvrdeniami vôľu nadobudnúť byt do BSM so žalovanou osvedčil samotný žalobca, keď na pojednávaní 24.1.2014 (zápisnica o pojednávaní na č.l. 278-284) uviedol, že v tom období (v roku 1997) mal záujem na tom, aby účastníci záležitosti vybavovali spoločne, a preto zmluvu o prevode bytu išli podpísať obaja súčasne a neskôr zjavne akceptujúc režim BSM k bytu, situáciu chcel riešiť jeho predajom a kúpou dvoch bytov pre účastníkov. Túto skutočnosť potvrdila aj žalovaná, ktorá uviedla, že ešte pred uzavretím zmluvy sa bavili so žalobcom o tom, že sú radi, že byt nadobudnú do BSM za celkom výhodnú cenu a tomuto sa úprimne tešili.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa žalobca nestal (a ani nie je) výlučným vlastníkom bytu na N. X.. Č.. X S. G.. Dôvodné nie sú ani jeho námietky, spochybňujúce postup samosudkyne v konaní pred súdom prvého stupňa, ktoré už odvolací súd aj v predchádzajúcich rozhodnutiach vyhodnotil ako okolnosti týkajúce sa postupu súdu v konaní ( ) a na tieto prihliadať nemožno. Žalobcovi v každom smere bolo zaručené právo na spravodlivý proces a aj preskúmavané rozhodnutie možno pokladať za dostatočne odôvodnené a presvedčivé.

Žiada sa predovšetkým zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces ( Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd), nepatrí právo účastníka, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Do obsahu základného práva podľa

SR a čl. 6 ods. 1 cit. Dohovoru, nepatrí ani právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdom ním navrhnutých dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom predpisov tak, ako to prekladá účastník. Ani rozhodnutie súdu, ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať požiadavky zákonného rozhodnutia podľa , ktoré musí dať účastníkovi odpoveď na podstatné (zásadné) otázky v danej veci. Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie nemusí dať odpoveď na všetky účastníkom nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam pre vec, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny význam rozhodnutia. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, lebo súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku postačujúco a jasne vysvetlil, ktoré skutočnosti v prejednávanej veci považoval za rozhodujúce, k akým záverom na ich základe dospel a prečo nebolo možné vyhovieť žalobe žalobcu. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalobcu. Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Aj o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa, s prihliadnutím na jeho postup podľa ( ).

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.