Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-111-2014.pdf
PDF · 101.2 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/111/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Romana Tótha a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: mBank SPÓLKA KCYJNA, so sídlom Senatorska 18, Warszawa, 00-950, Poľská republika, IČO: 001254524, podnikajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky mBank S.A., pobočka zahraničnej banky so sídlom organizačnej zložky Pribinova 10, Bratislava, IČO: 36 819 638, zastúpený advokátskou kanceláriou Bartošík, Šváby, s.r.o., so sídlom Plynárenská 7/A, Bratislava, proti žalovanému: I. E., nar. XX.X.XXXX, bývajúci v E., Ul. U. XXXX/X, toho času na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou N. G., tajomníčkou Okresného súdu G.., o zaplatenie 3.251,95 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 12C/174/2013-75 zo dňa 3.7.2014, jednomyseľne takto
rozhodol:
Mení rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietavej časti tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 16,50 % p.a. úrok zo sumy 3.251,95 eur od 23.6.2009 do zaplatenia.
Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania na účet jeho právneho zástupcu vo výške 96,50 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 3.251,95 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.251,95 eur od 1.1.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Konanie v časti uplatneného úroku z omeškania za čas od 23.6.2009 do 1.1.2012 zastavil a žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania titulom súdneho poplatku 201,50 eur a titulom trov právneho zastúpenia 309,55 eur na účet jeho právneho zástupcu, takisto v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 3.251,95 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania, a to z titulu nesplateného úveru.
Na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, podľa ktorého žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 17.2.2009 zmluvu o poskytnutí hotovostného úveru „mPÔŽIČKA“ v zmysle ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a zák. č. 258/2001 Z.z., na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 3.300,- eur. Podľa článku 5. bod 5.1 zmluvy sa účastníci konania dohodli, že úver bude úročený pohyblivou úrokovou sadzbou, ktorá bola v deň uzatvorenia 16,50 % ročne. Podľa čl. 1 bod 1.8 za predpokladu, že úroková sadzba a iné poplatky, podľa tejto zmluvy zostanú nemenné počas celej doby splatnosti úveru, a že na účte pre „mPÔŽIČKU“ nebude počas doby splatnosti úveru žiadny zostatok okrem finančných prostriedkov určených na príslušnú splátku, pripísaných v deň splátky: RPMN na úver vypočítaná na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy je 17,81 % a celkové náklady
spojené s úverom predstavujú sumu 4.364,96 eur. Podľa článku 1 bod 1.10 priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver zverejnená podľa § 7 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení je 20,08 %.
Podľa článku 6 bod 6.1 zmluvné strany sa dohodli, že dlžník je povinný platiť mBank úroky z rozdielu medzi zostatkom nesplateného úveru a zostatkom na účte pre „mPÔŽIČKu“, a to za každý deň počnúc dňom poskytnutia úveru až do dňa jeho splatenia, podľa úrokovej sadzby platnej v príslušný deň. Zmluvné strany sa dohodli, že dlžník nie je povinný platiť úroky z peňažných prostriedkov úveru, ktoré sa nachádzajú na účte pre „mPÔŽIČKU“. Podľa článku 1 bod 1.4 zmluvy, úver bol poskytnutý na 36 mesiacov, ktoré začínajú plynúť v deň pripísania peňažných prostriedkov úveru na účet stanovený dlžníkom v bode 1.3 zmluvy a konečná splatnosť úveru je 17.2.2014. Žalobca podaním zo dňa 4.10.2011 odstúpil od zmluvy o poskytnutí hotovostného úveru „mPÔŽIČKA“ reg. č. XXXXXX - XXXXXXXXXX/ XXXX. Súčasne oznámil žalovanému, že zmluva zaniká dňom doručenia odstúpenia od zmluvy. Podaním z toho istého dňa vyzval žalovaného na úhradu celkového dlhu 5.172,25 eur splátkami vo výške 175,- eur v počte 30 splátok. Podľa článku 2 bod 2.4.7 odmietnutie prevzatia zásielky alebo vrátenie zásielky z pošty ako nedoručené sa považuje za jej doručenie. Zo žaloby vyplýva, že pohľadávka žalobcu voči žalovanému predstavuje istinu vo výške 3.251,95 eur a príslušenstva, pričom istina pohľadávky bola zrejmá z výpisu úverového účtu žalovaného. Podľa žalobcu bolo zrejmé, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou úveru. Žalobca od zmluvy o úvere odstúpil, a teda posledný stav na úverovom účte predstavuje istinu pohľadávky žalobcu. Žalobca od zmluvy odstúpil 4.10.2011, odstúpenie žalovaný neprevzal v odbernej lehote. Žalovaný čerpal prostriedky z úverového rámca vo výške celkom 3.200,- eur, a to dňa 17.2.2009. Žalovaný na účel splatenia úveru poukázal jedinú platbu vo výške 50,- eur, a to dňa 18.3.2009, zostatok preto 3.251,95 eur.
Ďalej súd vec právne hodnotil podľa § 261 ods. 3 písm. a) až e), ustanovenia § 497, ustanovenia § 502 ods. 1, 2, ustanovenia § 503 ods. 1 až 3, ďalej ustanovenia § 369 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka, ďalej ustanovenia § 54 OZ, ustanovenia § 48 ods. 1, 2 OZ, ustanovenia § 457 OZ, ustanovenia § 3 ods. 1, 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca a žalovaný dňa 17.2.2009 uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere na sumu 3.300,- eur s uvedením dohodnutej úrokovej sadzby vo výške 16,50 % ročne, ročnej percentuálnej miery nákladov vo výške 17,81 % a celkových nákladov dlžníka spojených s týmto úverom vo výške 4.364,96 eur. Žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver splácať mesačnými splátkami vždy k 17. dňu kalendárneho mesiaca vo výške 103,95 eur počnúc dňom pripísania peňažných prostriedkov na účet až do 17.2.2014. Zmluva o úvere uzatvorená v súlade s ustanovením § 497 a nasl. Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym obchodom podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, teda záväzkové vzťahy, ktoré na základe uvedenej zmluvy vznikli, sa spravujú výlučne Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvného vzťahu. Právna úprava spotrebiteľských úverov zákonom č. 258/2001 Z.z. je iba špeciálnou úpravou zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Keďže žalovaný si na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere neplnil riadne svoje povinnosti, a to nevykonávaním úhrad dohodnutých splátok poskytnutého úveru a splatnú časť svojho záväzku neuhradil, žalobca listom zo dňa 4.10.2011 odstúpil od zmluvy, pričom odstúpenie od zmluvy bolo žalobcovi vrátené späť 3.11.2011. V danej právnej veci súd považoval za právne významný právny úkon žalobcu, ktorým odstúpil od zmluvy a stalo sa tak podaním zo dňa 4.10.2011. Vychádzajúc z obchodných podmienok článku 2.4 odmietnutie prevzatia zásielky alebo vrátenie zásielky z pošty ako nedoručenej sa považuje za jej doručenie. Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku, a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 OZ). V danej právnej veci to predstavuje sumu čerpanú sumu úveru žalovaným 3.300,- eur, po odpočítaní sumy, ktorú žalovaný uhradil zostalo neuhradených 3.251.95 eur. Pokiaľ išlo o argumentáciu žalobcu, že aj v prípade odstúpenia od úverovej zmluvy nezaniká záväzok dlžníka splatiť dlžnú sumu vrátane príslušenstva, tu súd uviedol, že ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Obchodného zákonníka zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinnosti vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa, vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc, postavenie spotrebiteľa zhoršuje. Inými slovami povedané dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej medzi účastníkmi konania sú nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku. V danej právnej žalobca, ako dodávateľ, naformuloval zmluvu a dobrovoľne sa rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujú
iné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (napr. výpoveď, strata výhody splátok). Ďalej súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že vec sa týka práva Európskej únie (Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; ďalej Smernica). Súd dospel k záveru, že na predmetnú vec sa vzťahuje ustanovenie právneho predpisu špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 OZ, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Z týchto dôvodov súd zamietol žalobu, čo sa týka uplatnených úrokov vo výške 16,50 % od 23.6.2009 do zaplatenia. Vzhľadom na to, že čas plnenia nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nebol medzi účastníkmi dohodnutý a ani čas plnenia tohto typu nároku nie je zákonom stanovený a ani nebol určený v rozhodnutí, žalovaný je v súlade s ustanovením § 563 OZ povinný plniť žalobcovi jeho peňažnú pohľadávku až deň nasledujúci po tom, ako ho žalobca o plnenie požiadal. Vzhľadom na to, že žalobca žalovaného vyzval na úhradu dlhu podaním zo dňa 4.10.2011, vo svojom v pôvodnom návrhu žiadal žalobca priznať úroky z omeškania vo výške 9 % ročne od 23.6.2009 do zaplatenia, naopak vo vyjadrení zo dňa 18.11.2013 žiadal priznať úroky z omeškania od 1.1.2012, s poukazom na to, že doručenie výzvy na úhradu dlhu s istotou nastalo najneskôr dňa 31.12.2011. Podľa obsahu súd posúdil toto vyjadrenie ako návrh na zastavenie konania v časti uplatneného úroku z omeškania za čas uplatňovaný od 23.6.2009 do zaplatenia až od 1.1.2012 do zaplatenia, preto priznal zákonný úrok z omeškania až od tohto dátumu a v prevyšujúcej časti konanie zastavil. V ostatnej časti z vyššie uvedených dôvodov žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie sumy 3.251,95 eur, ktorá suma mu bola aj priznaná, tak že trovy konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 201,50 eur a trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci, t.j. príprava a prevzatie veci a podanie návrhu, odmena vo výške vo výške 121,17 eur za 1 úkon, k tomu režijný paušál 2 x 7,81 eur a 20 % DPH zo sumy 257,69 eur vo výške 51,59 eur, teda žalobcovi by pri plnom úspechu v spore patrila náhrada trov právneho zastúpenia podľa § 10, § 4, § 16 a § 18 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v sume 309,55 eur. Vzhľadom na čiastočnú úspešnosť v spore bola však žalobcovi priznaná náhrada trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 156,97 eur (85,08 % zo sumy 184,40 eur) a trovy právneho zastúpenia vo výške 263,36 (85,08 % zo sumy 309,55 eur).
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a proti výroku o náhrade trov konania. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 205 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h) a ustanovením § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.. Poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, podľa ktorého tento mal za preukázané, že žalobca odstúpil od úverovej zmluvy z dôvodu omeškania dlžníka listom zo dňa 4.11.2011, ďalej, že súd rozhodol tak, že predmetná úverová zmluva je zároveň spotrebiteľskou zmluvou, a preto na odstúpenie od úverovej zmluvy zo strany veriteľa z dôvodu omeškania dlžníka je potrebné uplatniť úpravu odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že odstúpením od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka sa táto zrušuje od začiatku a medzi účastníkmi tak vznikli nároky z titulu bezdôvodného obohatenia, a preto súd zaviazal žalovaného na vrátenie žalovanej sumy a na úhradu zákonného úroku z omeškania vo výške 9 % ročne. Pokiaľ ide o náhradu zmluvne dohodnutých úrokov z poskytnutej istiny súd zamietol návrh žalobcu na ich úhradu od 23.6.2009 do zaplatenia a napokon pri náhrade trov konania zohľadnil skutočnosť, že v návrhu v časti o zaplatenie žalovanej sumy bol žalobca úspešný len čiastočne, a teda rozhodol pomerom úspešnosti o priznanej náhrade trov konania. Pokiaľ ide o použitie nesprávnych ustanovení nepríslušného právneho predpisu na posúdenie vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, zdôraznil, že zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Z tejto definície zmluvy o úvere zreteľne vyplýva, že jej ekonomickým dôvodom je umožnenie užívania peňazí zo strany dlžníka za odplatu, ktorou je dohodnutý, alebo zákonom stanovený úrok. Ide pritom o kogentné vymedzenie, od ktorého sa zmluvné strany nemôžu odchýliť v zmysle § 263 ods. 2 Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere je záväzkový vzťah, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov bude vždy spravovať Obchodným zákonníkom. Žalobca uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom súdu, podľa ktorého spotrebiteľské vzťahy medzi podnikateľom a spotrebiteľmi spadajú pod ochranu § 52 a nasl. OZ, aj v prípade ak ide o tzv. absolútne obchodné právne vzťahy akým je vzťah založený zmluvou o úvere. Samotná skutočnosť, že tzv. absolútny obchodný vzťah je založený medzi dodávateľom a spotrebiteľom však nezakladá automaticky pôsobnosť Občianskeho zákonníka v celom rozsahu ale zakladá iba aplikáciu ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. Znamená to teda,
že ak je tzv. absolútny obchodný vzťah posúdený zároveň ako spotrebiteľská zmluva, použijú sa naň príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, v tomto prípade najmä ustanovenia o zmluve o úvere a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, prípadne ustanovenia osobitných predpisov. V tejto súvislosti poukázal na právne názory vyslovené aj v odbornej literatúre. Iný výklad by bol v priamom rozpore s ustanovením § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý výslovne upravuje nepopierateľný vzťah Obchodného zákonníka ako lex specialis, voči Občianskemu zákonníku ako lex generalis, z ktorého vyplýva prednosť osobitných ustanovení Obchodného zákonníka pred všeobecnými ustanoveniam Občianskeho zákonníka. Tento vzťah neruší ani ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Žalobca v tejto súvislosti podporne poukázal aj na ustanovenie § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ, od ktorého odvodil súd prvého stupňa možnosť rozhodnúť stanoveným spôsobom určuje, že zmluvné podmienky stanovené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Uvedené ustanovenie však vylučuje iba určité zmluvné dojednania, nie príslušné zákonné ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na danú spotrebiteľskú zmluvu. Žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách teda nevylučuje použitie Obchodného zákonníka v prípadoch, keď je dané priamo zákonom, ako je tomu práve v prípade zmluvy o úvere. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 13 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ktorý upravuje právo spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy o spotrebiteľskom úvere bez uvedenia dôvodu. V takom prípade je spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny. Podľa záveru súdu zaujatého v napadnutom rozsudku však v prípade, kedy spotrebiteľ kvalifikovane poruší povinnosti voči veriteľovi do tej miery, že veriteľovi vznikne právo od zmluvy odstúpiť, spotrebiteľ už nie je povinný vrátiť veriteľovi úroky z istiny od odstúpenia od zmluvy do vrátenia peňažných prostriedkov. Právny následok porušenia zmluvy je pre spotrebiteľa teda priaznivejší ako následok v prípade, kedy spotrebiteľ neporuší žiadne povinnosti ale využije zákonom priznané právo. Takýto výklad práva považoval žalobca za absurdný a ako taký je potrebné ho jasne a rozhodne odmietnuť ako nesprávny. Žalobca je toho názoru, že výlučná aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka na záväzkovo právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným ako spotrebiteľom nie je správna. Skutočnosť, že ide o spotrebiteľskú zmluvu zakladá aplikáciu ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, no zároveň nevylučuje aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý upravuje úverovú zmluvu ako absolútny obchod. Ďalej žalobca poukázal na nesprávne právne posúdenie právnych účinkov odstúpenia. Podľa rozsudku súdu prvého stupňa mal odstúpením vzniknúť medzi účastníkmi právny režim bezdôvodného obohatenia, avšak podľa žalobcu takéto právne posúdenie nie je správne, a to z dôvodu, že právna úprava odstúpenia od zmluvy v Obchodnom zákonníku je komplexnou, a preto ustanovenie Občianskeho zákonníka sa nepoužijú. Obchodný zákonník upravuje všeobecné dôvody odstúpenia, ako aj osobitné dôvody odstúpenia aplikovateľné len pre jednotlivé zmluvné vzťahy, a ktoré vyplývajú z ekonomickej podstaty toho ktorého zmluvného typu. Ide o úpravu osobitných spôsobov ukončenia zmluvného vzťahu, ktoré sú nezameniteľné s inými všeobecne uplatniteľnými spôsobmi ukončenia zmluvy podľa Obchodného zákonníka, alebo Občianskeho zákonníka. V prípade zmluvy o úvere je takýmto osobitným ustanovením § 506 Obchodného zákonníka. Pri odstúpení od zmluvy veriteľom pre nesplácanie úveru dlžníkom má veriteľ aj naďalej nárok na úroky z úveru a tiež aj na sankčné úroky z omeškania. V tejto súvislosti poukázal na názor vyslovený v odbornej literatúre (PR/5/1996). Pri odstúpení od zmluvy o úvere sa nárok na vrátenie poskytnutého plnenia posudzuje podľa § 506 Obchodného zákonníka, ktorý je zároveň špeciálnym ustanovením k § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka. Aplikácia ustanovení § 451 ods. 1, 2 a § 457 OZ nie je prípustná. Nárok na zmluvný úrok po odstúpení od zmluvy teda vyplýva z ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka. Ak by sa vychádzalo z názoru súdu prvého stupňa, že veriteľovi po odstúpení od úverovej zmluvy nepatria zmluvné úroky, iba úroky z omeškania, možno vyvodiť, že veriteľ sa dostáva do horšieho postavenia v prípade, ak sa rozhodne uplatniť svoje právo odstúpiť od zmluvy pre omeškanie dlžníka, než v prípade, ak by v zmluvnom vzťahu naďalej zotrval, hoci už nie sú dôvody pre zotrvanie v zmluvnom vzťahu s dlžníkom. Právo veriteľa odstúpiť od zmluvy podľa § 506 Obchodného zákonníka tak stráca pre veriteľa význam, nakoľko sa veriteľ dostáva do postavenia menej výhodného, zatiaľ čo pre delikventného dlžníka je uvedený stav priaznivejší. Napokon aj ustanovenie § 13 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov upravuje tento vzťah podobne.
Žalobca navrhol teda rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.
V prípade, že by sa odvolací súd nestotožnil s obsahom odvolania, žalobca žiadal, aby vyslovil vo výroku svojho rozhodnutia, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke významné.
Za otázku zásadného právneho významu treba považovať právne posúdenie, či v prípade odstúpenia veriteľa od zmluvy o úvere uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka medzi veriteľom a dlžníkom, ktorý je spotrebiteľ, ktoré je vykonané podľa § 506 Obchodného zákonníka z dôvodu omeškania dlžníka sa účinky odstúpenia posudzujú podľa § 48 v nadväznosti na § 451 a nasl. OZ, a teda dlžník je povinný vrátiť poskytnutú sumu istiny úveru ako bezdôvodné obohatenie, alebo sa účinky odstúpenia posudzujú podľa § 506 Obchodného zákonníka a dlžník je povinný vrátiť poskytnutú sumu úveru spolu s úrokmi z istiny až do vrátenia peňažných prostriedkov veriteľovi.
Opatrovníčka žalovaného sa na odvolanie žalobcu nevyjadrila.
Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné.
Odvolací súd má za to, že v danom prípade zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 17.2.2009 je právnym vzťahom, ktorý sa riadi ustanovením § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, a to aj vrátane aplikácie ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. K odstúpeniu od zmluvy došlo listom zo dňa 4.11.2011 a napriek novele Občianskeho zákonníka zákonom č. 102/2014 Z.z. je tento právny úkon treba posudzovať v čase pred platnosťou novely OZ s poukazom na zásadu zákazu retroaktivity, teda podľa stavu platného v roku 2011. Posúdenie dôsledkov odstúpenia od zmluvy v zmysle § 506 Obchodného zákonníka odvolací súd zdôvodňuje rovnakými dôsledkami, ktoré vyplývajú z ustanovenia § 13 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o mene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého ak spotrebiteľ uplatní právo podľa ods. 1 (spotrebiteľ od zmluvy o spotrebiteľskom úvere odstúpi bez uvedenia dôvodu), je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať až do dňa splatenia istiny, a to bezodkladne a najneskôr do 30 kalendárnych dní po odoslaní oznámenia o odstúpení od zmluvy veriteľovi. Podľa odvolacieho súdu, dôsledky odstúpenia od úverovej zmluvy sa nemôžu líšiť podľa toho, či k odstúpeniu dôjde zo strany dodávateľa alebo zo strany spotrebiteľa. Dôsledky musia byť vždy rovnaké, keďže ide o rovnaký právny inštitút (odstúpenie od zmluvy). Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti a priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úroku vo výške 16,50 % ročne zo sumy 3.251,95 eur od 23.6.2009 do zaplatenia, t.j. od momentu, kedy dlžník prestal úver splácať.
Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania, keďže súd prvého stupňa žalobcovi priznal náhradu tých trov, ktoré požadoval, aj keď z dôvodov vyplýva, že tieto priznal podľa pomeru úspechu. V skutočnosti však súd prvého stupňa priznal tú náhradu trov konania, ktorú žalobca požadoval.
V odvolacom konaní žalobcovi vznikli trovy len v súvislosti so zaplatením súdneho poplatku, keďže trovy právneho zastúpenia v zmysle § 151 ods. 1, 2 O.s.p. nevyčíslil, a preto mu bola priznaná náhrada vo výške zaplateného súdneho poplatku za odvolanie. Rozhodnutie o náhradu trov odvolacieho konania má oporu v ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.