Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-159-2022.pdf
PDF · 95.42 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/159/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Ing. U. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. W., K. XXXX/XX, Česká republika, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Pialová, so sídlom M., F. X, proti žalovanej X. F., rod. E., nar. X.X.XXXX, bytom N. XXX, o určenie vlastníckeho práva, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25C/41/2021-245 zo dňa 18. mája 2022 takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o určenie, že žalobca je v rozsahu 3/16 podielovým spoluvlastníkom pozemku parc. č. 6902, zapísaného na liste vlastníctva č. XXX katastrálneho územia X. a vo výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania.
Vo zvyšnej časti výroku o zamietnutí žaloby z o s t á v a rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .
Žalovaná m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu (v celom rozsahu) zamietol. Konštatoval, že podieloví spoluvlastníci, v prospech ktorých má byť podľa žaloby určené vlastnícke právo - osoby Z. J. v podiele 8/16 a Z. J. v podiele 3/16 - predumreli podanie žaloby a stranou v spore nie sú ani ich právni nástupcovia. Ďalší spoluvlastníci - K. J. a G. F., obaja s podielom po 1/16 - sú síce žijúcimi osobami, ale taktiež nie sú stranami sporu. Predmet sporu definoval ako: „druhá časť Pkn. parcele 10810“, t.j. pozemok parc. č. 6902 o výmere 531 m2 v kat. území X., „ktorú užíval H. D. spolu s manželkou P. a rodinou ako vlastnú v tvrdenom presvedčení, že aj táto polovica patrí A. D. a jeho manželke“.
2. Na tomto mieste odôvodnenia krajský súd uvádza, že v ďalšom texte pri vymedzení nehnuteľností nie je uvádzané katastrálne územie, nakoľko všetky dotknuté nehnuteľnosti, resp. ich označenia sa týkajú nehnuteľností situovaných v kat. území X..
3. Okresný súd zastával názor, že A. D. si musel byť vedomý, že pokiaľ nie je na liste vlastníctva zapísaný ako vlastník pozemku parc. č. 6902, tak „otázka jeho vlastníctva je otázna“. Právny vzťah k danému pozemku „súladne so zákonom“ upravila prostredníctvom osvedčenia o vydržaní vo forme notárskej zápisnice až matka žalovanej H. E.. Momentom vydania osvedčenia a zapísania menovanej na list vlastníctva „sa vytvoril odlišný vlastnícky stav“. Okresný súd uviedol, že od daného momentu sa mohol ktokoľvek (vrátane žalobcu) voči osobe zapísanej na liste vlastníctva domáhať ochrany vlastníckeho práva; avšak vlastnícke právo H. E. nikto nespochybnil. Menovaná predmetnú nehnuteľnosť „na základe nespochybniteľného legitímneho právneho dôvodu“ dobromyseľne nerušene užívala ako vlastník až do prevodu darovacou zmluvou na žalovanú, vklad ktorej zmluvy bol povolený 10.8.2015. Okresný súd
nadväzne uzavrel, že tak matka žalovanej, ako i samotná žalovaná spornú nehnuteľnosť užívali na základe riadnych právnych dôvodov (notárska zápisnica, resp. darovacia zmluva). 4. K „námietke vydržania nehnuteľnosti žalovanou“ uviedol, že právne dôvody nadobudnutia vlastníckeho práva matky žalovanej a ani žalovanej neboli „zákonným spôsobom žalobcom spochybnené“. Pokiaľ by aj došlo k „spochybneniu zákonnosti“ ktoréhokoľvek nadobúdacieho titulu, žalovaná vzhľadom na „potrebný počet rokov 10“ pri započítaní vydržacej doby právnej predchodkyne by sa stala vlastníčkou nehnuteľnosti aj titulom vydržania; „čo je pre posúdenie veci záležitosť okrajová“. 5. Okresný súd zároveň konštatoval, že osoby spoluvlastníkov (uvedené vyššie) tvoria okruh nerozlučných spoločníkov, pričom v žalobe koncipovanej o určenie vlastníctva nesmie žiadna osoba spoluvlastníka absentovať. Nakoľko v súdenej veci tomu tak nie je, uvedená okolnosť je ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby. Vzhľadom na plný úspech žalovanej v spore okresný súd rozhodol o trovách konania tak, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100%.
6. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal žalobca odvolanie v časti zamietnutia žaloby o určenie, že on (žalobca) je v podiele 3/16 spoluvlastníkom pozemku parc. č. 6902 a domáhal sa jej zrušenia a vrátenia veci na nové rozhodnutie. Namietal konštatovanie okresného súdu o nerozlučnom spoločenstve podielových spoluvlastníkov. Zdôrazňoval, že predmetom sporu bolo/je aj určenie, že bezprostredne on (žalobca) je v podiele 3/16 spoluvlastníkom sporného pozemku, pričom s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 51/2009 „je pasívne legitimovaný iba dotknutý spoluvlastník“. V danej časti tak účastníkmi sporu boli všetky vecne (aktívne i pasívne) legitimované osoby. 7. Odvolateľ poukázal na porušenie jeho procesných práv, keďže nebol vopred upovedomený o výsluchu svedkov, a teda sa nemohol na vykonanie takéhoto dôkazu pripraviť. Okresný súd navyše pri hodnotení svedeckých výpovedí nebral do úvahy, že ide o rodinných príslušníkov žalovanej. Taktiež mu okresný súd „bez ďalšieho“ zamietol návrh na vypočutie (iných) svedkov. 8. Z vecného hľadiska odvolateľ namietal, že H. E. nebola nikdy vlastníčkou pozemku parc. č. 6902, a preto ho nemohla previesť na žalovanú. Súčasne platí, že dobrá viera nadobúdateľa, že vec nadobúda od vlastníka má vplyv na nadobudnutie vlastníctva iba v zákonom vymedzených prípadoch; pričom len samotná evidencia vlastníctva v katastri nehnuteľností dobrú vieru nezakladá. Žalobca tvrdil, že okresný súd považoval notársku zápisnicu z 29.11.2020 za titul, na základe ktorého právna predchodkyňa žalovanej H. E. vstúpila do oprávnenej držby. Mal za to, že notár len osvedčil tvrdenia menovanej, ale „za obsah právneho úkonu nezodpovedá“. Navyše, dobromyseľným držiteľom je len taký držiteľ, ktorý je s ohľadom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí; čo vo vzťahu k H. E. splnené nebolo. Samotný okresný súd pritom vyslovil pochybnosti o presvedčení A. D. (otca H. E.), že mu predmet sporu patrí. 9. Žalobca poukazoval na to, že H. E. vo výpovedi uviedla, že sporný pozemok nadobudla neformálnou darovacou zmluvou od jej rodičov, ale pritom od roku 1973 vedela (rovnako i jej manžel - ďalší vypočutý svedok - R. E.), že rodičia nie sú vlastníkmi pkn. parc. č. 10810, keďže žiadali o jej vyvlastnenie. Najneskôr daným okamihom ich dobromyseľnosť zanikla. Rodičia H. E. „veľmi dobre vedeli, akú tortúru je nevyhnutné podstúpiť pre zriadenie oprávnenia osobného užívania k pozemku“. 10. Žalobca doplnil, že právny poriadok v období od roku 1964 do roku 1992 nepripúšťal nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Okresný súd nezobral do úvahy kúpnu zmluvu registrovanú (bývalým) Štátnym notárstvom Žilina pod RI 347/73, ktorou sa on (žalobca) stal spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti. Dodal, že žalovaná užíva aj ďalšie pozemky, ktoré jej nepatria, čím sa okresný súd taktiež vôbec nezaoberal.
11. Žalovaná žiadala odvolanie žalobcu zamietnuť a rozhodnutie okresného súdu potvrdiť. Bola presvedčená, že predmetný rozsudok je zákonný a spravodlivý. Poukázala na to, že žalobca, ktorý sám celé konanie inicioval, mal dostatok času a „celý rad možnosti“ sa na toto konanie riadne pripraviť, a nie tvrdiť po jeho skončení, že nemal možnosť sa pripraviť na výsluch svedkov. V danej spojitosti upozorňovala na zásadu „práva patria bdelým“. 12. Žalovaná dávala do pozornosti aj širšie súvislosti viažuce sa k spoločenskej situácii v 60.-tych rokoch minulého storočia. Uviedla, že v danom období pozemky vlastnícky patrili (československému) štátu a „skutoční vlastníci boli iba mená v pozemkových knihách“. Zdôraznila, že právny vzťah k spornej parcele v súlade so zákonom upravila už jej matka H. E., ktorá následne vlastnícke právo previedla na žalovanú. 13. Žalovaná tvrdila, že vlastníctvo jej matky bolo „regulérne a nespochybniteľné“; nikto voči nej nepodal žalobu na súd a ani inak nespochybnil jej vlastnícke právo. Zopakovala, že tak ona (žalovaná), ako aj jej právna predchodkyňa (matka H. E.) predmetnú nehnuteľnosť užívali na základe riadnych právnych
titulov. Zároveň, po relevantnú dobu boli v dobrej viere, že im sporný pozemok vlastnícky patrí; napokon, ich rodina ho nerušene užíva celé desaťročia.
14. Na predmetné vyjadrenie k (jeho) odvolaniu už žalobca nereagoval.
15. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), z ktorého titulu zamietajúci rozsudok okresného súdu zostal nedotknutý v časti týkajúcej sa ďalších spoluvlastníckych podielov (s výnimkou podielu 3/16 uplatňovaného bezprostredne žalobcom) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) v preskúmavanej časti napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
16. Náležitou je argumentácia odvolateľa, že osoby, ktoré sa domáhajú určenia, že sú spoluvlastníkmi jednotlivých (rôznych) spoluvlastníckych podielov tej istej veci, netvoria nerozlučné spoločenstvo. Hoci žalobcom označený rozsudok najvyššieho súdu (publikovaný aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 30/2011) sa prioritne viaže na otázku pasívnej vecnej legitimácie a odvolateľ v súdenej veci vystupuje na žalujúcej strane, t.j. na strane tvrdiacej existenciu svojej aktívnej vecnej legitimácie, platí, že v rozsahu ním požadovaného spoluvlastníckeho podielu 3/16 je splnená podmienka jeho aktívnej vecnej legitimácie. Keďže žalovaná je v katastri nehnuteľností vedená ako výlučná vlastníčka sporného pozemku, nepochybne je daná i podmienka pasívnej vecnej legitimácie.
17. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť súdu vopred upovedomovať strany sporu o tom, ktorí svedkovia budú na pojednávaní vypočúvaní. Takáto požiadavka nezodpovedá ani aktuálnej právnej konštrukcii spôsobu vykonávania svedeckého dokazovania, keď prítomnosť svedkov na pojednávaní prioritne zabezpečuje tá strana, ktorá konkrétneho svedka žiada vypočuť. Konajúci súd tak ani nemusí mať bezprostrednú vedomosť o tom, výsluch ktorých svedkov sa na konkrétnom pojednávaní reálne uskutoční. 18. V súdenej veci bol žalobca na dotknutých pojednávaniach prítomný a aktívne aj do výsluchu svedkov vstupoval. V rámci vykonávania dokazovania svedeckými výpoveďami rodičov žalovanej tak v žiadnom rozsahu nedošlo k obmedzeniu jeho procesných práv strany sporu. Zároveň len skutočnosť, že určitý svedok je v príbuzenskom alebo inom blízkom vzťahu k niektorej zo sporových strán nevylučuje takýto dôkaz. Uvedené vyplýva i zo všeobecného princípu definovaného v článku 14 ods. 3 CSP. Inými slovami a v konkrétnostiach prejednávaného prípadu, iba preto, že ako svedkovia boli vypočutí rodičia žalovanej, nie je možné paušálne uzavrieť, že ich svedecké výpovede by boli nedôveryhodné. V bezprostrednom hodnotení týchto svedeckých výpovedí okresným súdom neboli zistené nedôslednosti, ktoré by bolo možné označiť za porušenie princípu rovnosti strán v procese dokazovania.
19. Žalobca nenavrhoval na pojednávaní dňa 18.5.2022 vypočutie konkrétne označených osôb, čiže okresný súd ani neposudzoval/nerozhodoval o riadnom návrhu na svedecké dokazovanie. Predovšetkým je však nutné zdôrazniť, že žalobca týchto bližšie neidentifikovaných svedkov navrhoval vypočuť v súvislosti s tým, že na spornom pozemku v období posledných rokov bol viac ako 5 krát. Ide o okolnosť, ktorá bez ohľadu na to, či by bola preukázaná alebo nie, žiadnym relevantným spôsobom nemohla ovplyvniť rozhodnutie o uplatňovanom meritórnom nároku. 20. Nadväzne je nutné priebežne uzavrieť, že k žalobcom namietanému porušeniu jeho procesných práv v rámci dokazovania pred okresným súdom nedošlo.
21. Žalobca účelovo (nie je podstatné či vedome alebo nevedome) a nezodpovedajúco obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku podsúva tvrdenie, podľa ktorého mal okresný súd konštatovať, že až od osvedčenia o vydržaní vydaného JUDr. Ehnom dňa 29.11.2000 právna predchodkyňa žalovanej vstúpila do oprávnenej držby sporného pozemku, čím začala plynúť aj súvisiaca vydržacia lehota. Okresný súd však výslovne zdôrazňoval, že vo vzťahu k matke žalovanej je predmetná notárska zápisnica zosúladením jej vlastníckeho vzťahu k spornému pozemku. Z dotknutého osvedčenia, ako aj súvisiaceho právneho predpisu (zákon č. 323/1992 Zb.) je tak zrejmé, že daným osvedčením sa konštatuje už splnenie podmienok vydržania; to znamená, že sa ním deklaruje už existujúci vlastnícky vzťah (v tomto prípade matky žalovanej H. E.). Rovnako vo vzťahu k samotnej žalovanej okresný súd jednoznačne konštatoval nadobudnutie vlastníckeho práva na základe právneho úkonu (darovacej zmluvy); čiže jej status vlastníka neodvodzoval od postavenia dobromyseľného držiteľa.
22. Pokiaľ okresný súd spomína dobromyseľnosť držby, činí tak doslova len okrajovo (bod 73. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) a výlučne v podpornej/subsidiárnej rovine. Okresný súd uviedol, že ak by došlo k spochybneniu predmetných „nadobúdacích právnych dôvodov“ (osvedčenia o vydržaní a darovacej zmluvy), žalovaná by sa vlastníčkou spornej nehnuteľnosti stala aj z titulu vydržania, keďže súvisiace podmienky boli splnené.
23. V dotknutej spojitosti krajský súd pre úplnosť dodáva, že v prípade pochybností o tom, či držiteľ je oprávnený (a teda aj dobromyseľný), platí podľa § 130 ods. 1 veta druhá Obč. zák. prezumpcia jeho oprávnenosti. To okrem iného znamená, že pokiaľ niekto dobromyseľnosť držiteľa spochybňuje, musí tak učiniť dostatočne individualizovanými vyjadreniami a s odkazom na konkrétne skutkové okolnosti. Žalobca ani len netvrdí, že by - osobitne v období po roku 2000 až do podania žaloby v súdenej veci v roku 2021 - náležite konkrétnym úkonom, resp. písomným podaním spochybňoval oprávnenosť držby žalovanej, resp. jej právnej predchodkyne. 24. Namieste je rovnako poukázať na rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 125/2014. V zmysle jeho východísk a záverov možno uviesť, že podmienka oprávnenej držby u osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenie o držbe (o to viac o vlastníckom práve) by bola splnená bez ďalšieho. Taktiež iba v záujme komplexnosti krajský súd dopĺňa, že hoci vzhľadom na obdobie relevantné vo vzťahu k žalovanej a jej právnej predchodkyni by otázka právnej úpravy v časovom úseku od roku 1964 do 1992 nebola v súdenej veci podstatnou, s faktom, že náš právny poriadok (v tom čase ešte právny poriadok „spoločnej“ Československej republiky) neobsahoval štandardnú úpravu vydržania, sa v prospech aplikácie tohto inštitútu vyporiadáva rozhodnutie publikované v označenej zbierke pod R 83/2002.
25. Následne by aj pri eventualite posudzovania oprávnenosti držby žalovanej i jej právnej predchodkyne (a nie bezprostredne ich vlastníckeho práva, čo tvorilo podstatu rozhodovania okresného súdu) bolo nutné konštatovať, že obe do držby vstúpili na základe zákonom predpokladaných právnych skutočností, ktoré boli verifikované štátnym orgánom (orgánom katastra nehnuteľností), resp. subjektom (notár), na ktorý bola zákonom delegovaná pôsobnosť štátneho orgánu. Čiže aj za situácie preukázania právnej neperfektnosti dotknutých právnych skutočností (k čomu však v priebehu sporu nedošlo) by u oboch bola splnená podmienka dobromyseľnosti držby.
26. Pokiaľ odvolateľ poukazuje na neoprávnené užívanie žalovanou taktiež iných/ďalších pozemkov, ide z hľadiska rozhodovania súdeného prípadu o nepodstatné tvrdenie, keďže predmetom sporu je výlučne pozemok parc. č. 6902.
27. Nad bezprostredný rámec odvolania krajský súd považuje za dôležité zdôrazniť, že žalobca (v pozícii nadobúdateľa) síce disponuje kúpnou zmluvou registrovanou dňa 26.6.1973 bývalým Štátnym notárstvom pod sp. zn. RI 347/73, ale jej predmetom nebol sporný pozemok, resp. spoluvlastnícky podiel 3/16 k nemu. Pozemok, ktorý zodpovedá na základe neskoršej identifikácie nehnuteľností spornému pozemku, bol totiž v danej zmluve označený len údajmi pozemkovej knihy, ktoré už však nemali právnu relevanciu, keďže od 1.4.1964 pozemková kniha nebola súborom evidencie nehnuteľností. Inými slovami, nehnuteľnosti označené len výlučne podľa údajov pozemkovej knihy nepredstavovali spôsobilý predmet občianskoprávnych vzťahov, teda ani kúpnej zmluvy. 28. V dotknutej kúpnej zmluve z roku 1973 o prevode viacerých nehnuteľností na žalobcu sú pritom uvedené tiež označenia pozemkov podľa vtedajšej evidencie nehnuteľností, čo však neplatí práve (i) vo vzťahu k pozemnoknižnej parcele č. 10810. Preto je potrebné uzavrieť, že predmetný právny úkon vo vzťahu k tejto nehnuteľnosti (a teda ani k spornému pozemku) nie je právne perfektným. V prípade žalobcu by tak do úvahy prichádzala iba eventualita nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu vydržaním, ktorá však nemôže byť naplnená, nakoľko žalobca ani len netvrdil, že by vstúpil do držby danej nehnuteľnosti; osobitne, že by vstúpil do výkonu takých práv k spoločnej veci, na základe ktorých by mohol vydržať spoluvlastnícky podiel 3/16. 29. V rámci určitého zjednodušenia, ale presne vystihujúceho celkový spôsob argumentácie žalobcu, tak možno vysloviť, že zatiaľ čo vo vzťahu k vlastnému titulu nadobudnutia (spolu)vlastníctva k predmetu sporu je maximálne benevolentný, vo vzťahu k právnym titulom protistrany, ktoré vykazujú všetky formálne znaky právnej perfektnosti, je maximálne kritický. Navyše, pri tejto kritičnosti do značnej miery vychádza len zo svojho subjektívneho vnímania a presvedčenia.
30. Na základe doteraz konštatovaného krajský súd napadnutý rozsudok v preskúmavanej meritórnej časti potvrdil. Žalobca síce odvolaním výslovne napadol aj výrok rozsudku okresného súdu o trovách prvoinštančného konania, ale výlučne v súvislosti s ním tvrdenou nesprávnosťou rozhodnutia vo veci samej. Nadväzne, potvrdenie rozhodnutia v meritórnej časti zakladá vecnú správnosť (pre viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi - § 380 ods. 1 CSP) aj od nej závislého výroku o náhrade trov konania. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že okresný súd zodpovedajúco konkrétnostiam súdenej veci aplikoval zásadu plného úspechu v spore; hoci v rámci odôvodnenia (bod 79. rozsudku okresného súdu) popri konštatovaní tohto úspechu na žalovanej strane nepresne uvádza priznanie náhrady trov žalobcovi.
31. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Odvolateľ - žalobca nebol v tomto štádiu konania (vôbec) úspešný, preto má žalovaná voči nemu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%.
32. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.