Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_16Co-166-2015.pdf
PDF · 94.94 KB
Case nature
Subarea
16Co/166/2015
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa J. Q., nar. XX. X. XXXX, bytom V. A., I. XXX/XX, zastúpeného splnomocneným advokátom JUDr. Pavlom Vrškom, advokátska kancelária so sídlom Veľký Krtíš, M. R. Štefánika 2, proti odporkyni M. Q., nar. XX. X. XXXX, bytom G., A. XXX, zastúpenej splnomocneným advokátom JUDr. Jozefom Veselým, advokátska kancelária so sídlom Veľký Krtíš, Mierová 1, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš, č. k. 1C/23/2013-69 zo dňa 6. 10. 2014, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu m e n í tak, že navrhovateľ je povinný nahradiť odporkyni trovy prvostupňového konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 264,55 EUR na účet právneho zástupcu odporkyne.
Odporkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd odvolaním napadnutým uznesením zaviazal navrhovateľa nahradiť odporkyni trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 799,32 EUR na účet právneho zástupcu odporkyne v lehote do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
V odôvodnení uznesenia uviedol, že okresný súd uznesením č. k. 1C/23/2013-47 zo dňa 8. 10. 2013 konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov pre späťvzatie návrhu zastavil, navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporkyni trovy konania vo výške 799,32 EUR na účet jej právneho zástupcu a navrhovateľovi vrátil zaplatený súdny poplatok vo výške 59,30 EUR. Na odvolanie navrhovateľa proti výroku o trovách konania Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 16Co/116/2014-63 zo dňa 23. 7. 2014 citovaný výrok o trovách konania zrušil pre nepreskúmateľnosť uznesenia okresného súdu v tejto časti, a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci okresný súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“), keď konštatoval procesné zavinenie navrhovateľa na zastavení konania a tohto zaviazal nahradiť odporkyni trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, vyjadrenie k návrhu na začatie konania) po 253,94 EUR, dva úkony právnej služby (zastupovanie na nemeritórnych pojednávaniach dňa 8. 8. 2013 a dňa 8. 10. 2013) po 63,49 EUR, režijného paušálu v celkovej výške 31,24 EUR (4 x 7,81 EUR) a 20 % DPH v sume 133,22 EUR, celkom spolu 799,32 EUR. Pri určovaní základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby pritom okresný súd s poukazom na § 10 ods. 6 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej aj „Vyhláška“) vychádzal zo sumy 8.308,91 EUR ako polovice hodnoty vecí, pohľadávok a záväzkov, ktoré sa mali v konaní vyporiadať.
Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ. V prvom rade spochybnil záver okresného súdu o tom, že odporkyni v konaní vznikli trovy vo výške 799,32 EUR. Okresný súd podľa jeho názoru opomenul fakt, že právny zástupca bol odporkyni ustanovený rozhodnutím Centra právnej pomoci bez finančnej spoluúčasti. Odporkyňa tak v konaní žiadne trovy konania nevynaložila. Súd navyše nesprávne určil hodnotu vecí, ktoré sa majú vyporiadať, a to vo výške 16.617,81 EUR (z čoho polovica pre účely aplikácie ust. § 10 ods. 6 Vyhlášky predstavuje 8.308,91 EUR), keď prihliadal iba na samotný návrh na začatie konania. Skutočná hodnota všetkých vecí, ktoré sa vyporiadavajú v rámci bezpodielového spoluvlastníctva manželov, sa však dá určiť až po očistení celkovej masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorú očistenú masu je možné určiť až po skončení dokazovania. Návrh na začatie konania je ako taký len hrubým brutto zoznamom vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Preto bola okresným súdom nesprávne určená odmena advokáta za jednotlivé úkony právnej služby. Na základe uvedeného odvolateľ navrhol napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa poukázala na skutočnosť, že navrhovateľ síce podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie v zákonnej lehote, avšak bez náležitostí v zmysle § 205 ods. 1 O. s. p., keď neuviedol, v čom rozhodnutie okresného súdu považuje za nesprávne a čoho sa svojim odvolaním domáha. Dôvody odvolania navrhovateľ nedoplnil v odvolacej lehote, ale skoro až po troch mesiacoch do doručenia napadnutého uznesenia. Vzhľadom na uvedené konštatovala, že odvolanie navrhovateľa je potrebné ako oneskorené odmietnuť. V závere svojho vyjadrenia poukázala na skutočnosť, že ak by odvolací súd odvolanie navrhovateľa neodmietol, je potrebné odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdiť, keď už odvolací súd v svojom uznesení č. k. 16Co/116/2014-63 zo dňa 23. 7. 2014 skonštatoval, že je na mieste rozhodnúť o náhrade trov konania podľa § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. z dôvodu, že navrhovateľ svojim späťvzatím návrhu zavinil zastavenie konania.
Krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a vzhľadom k tomu, že neboli splnené podmienky na potvrdenie (§ 219 O. s. p.), ani na zrušenie (§ 221 ods. 1 O. s. p.) uznesenia okresného súdu, krajský súd uznesenie okresného súdu podľa § 220 O. s. p. zmenil.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak bolo konanie zastavené.
Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca (§ 146 ods. 2 O. s. p.).
Podľa § 149 ods. 2 O. s. p., ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, náhradu trov právneho zastúpenia upravuje osobitný predpis.15)
Poznámka č. 15) k ust. § 149 ods. 2 O. s. p. znie: „§ 15 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov.“
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Zákon o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi“), ak súd prizná oprávnenej osobe náhradu trov konania, nemôže oprávnená osoba v rozsahu pohľadávky na náhrade trov právneho zastúpenia s pohľadávkou nakladať, to neplatí vo výške, v ktorej advokátovi oprávnená osoba uhradila finančnú účasť podľa § 6a ods. 4. Advokát je oprávnený túto pohľadávku vymáhať v mene oprávnenej osoby a okamihom jej úspešného vymoženia sa pohľadávka považuje za postúpenú na advokáta, to neplatí vo výške, v ktorej advokátovi oprávnená osoba uhradila finančnú účasť podľa § 6a ods. 4.
Ak oprávnenej osobe nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, advokátovi prizná centrum odmenu za právne zastupovanie podľa ustanovení osobitného predpisu. To neplatí, ak advokát právo na náhradu trov konania neuplatnil riadne a včas v konaní pred súdom; v takom prípade advokátovi právo na priznanie odmeny centrom nevznikne ( ods. 2 § 15 Zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi).
Občiansky súdny poriadok pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie alebo náhodu. V prípade, ak bolo konanie zastavené, prichádza pri rozhodovaní o náhrade trov konania do úvahy buď postup podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. so záverom, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, alebo postup podľa ods. 2 § 146 O. s. p. zohľadňujúceho dôvody zastavenia konania. Z citovaných ustanovení § 146 O. s. p. vyplýva, že druhý odsek § 146 O. s. p. je v pomere k prvému odseku špeciálnou úpravou. Preto súd, ktorý o trovách konania rozhoduje, musí v prvom rade skúmať existenciu procesných podmienok uvedených v druhom odseku citovaného ustanovenia a v prípade, ak zistí existenciu týchto podmienok, musí o trovách konania rozhodnúť podľa druhého odseku, teda musí uložiť niektorému z účastníkov konania povinnosť nahradiť trovy konania (ak trovy konania vznikli a ak boli riadne uplatnené). Inak tomu nie je ani v prípade, ak jednému z účastníkov konania bol rozhodnutím Centra právnej pomoci priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci (ďalej aj „oprávnená osoba“). Ust. § 149 ods. 2 O. s. p. pojednávajúce o tom, že ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, náhradu trov právneho zastúpenia upravuje osobitný predpis, ktorým je § 15 Zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, totiž nepojednáva o osobitnej forme (prípadne zásadách) rozhodovania o náhrade trov konania v prípadoch zastupovania účastníka konania ustanoveným advokátom na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, ale rieši len usporiadanie vzťahu medzi oprávnenou osobou, ktorej bol nárok na právnu pomoc priznaný, a ustanoveným advokátom (resp. vzťahu medzi ustanoveným advokátom a Centrom právnej pomoci) po tom, ako bolo o trovách konania podľa zásad stanovených v § 142 - 151a O. s .p. rozhodnuté príslušným súdom. Uvedené je jednoznačne možné zistiť zo znenia prvej vety ods. 1 § 15 Zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, v ktorom sa uvádza, že ak súd prizná oprávnenej osobe náhradu trov konania18), nemôže oprávnená osoba v rozsahu pohľadávky na náhrade trov právneho zastúpenia s pohľadávkou nakladať; to neplatí vo výške, v ktorej advokátovi oprávnená osoba uhradila finančnú účasť podľa § 6a ods. 4. Z citovaného ustanovenia potom v prvom rade možno vyvodiť, že súd môže oprávnenej osobe priznať náhradu trov konania. Po oboznámení sa s poznámkou č. 18) k citovanému ustanoveniu, ktorá znie. „§ 142 až 151a Občianskeho súdneho poriadku“, je navyše zrejmé, podľa akých ustanovení bude súd o náhrade trov konania rozhodovať. Zároveň i gramatickým a logickým výkladom ust. § 149 ods. 2 O. s. p. možno dôjsť k rovnakému záveru, keď citované ustanovenie v súvislosti s osobitným predpisom, na ktorý odkazuje, nepojednáva o právnej úprave rozhodovania o trovách konania, ale len o úprave náhrady trov právneho zastúpenia. Nie je tu teda ani zmienky o tom, že by osobitný predpis upravoval samostatný rozhodovací postup, keď tento má upravovať len „náhradu trov“, navyše má upravovať len otázku náhrady „trov právneho zastúpenia“, t. j. nie otázku náhrady všetkých trov konania. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že skutočnosť, že odporkyňa v predmetnom konaní bola zastúpená advokátom, ktorý jej bol ustanovený rozhodnutím Centra právnej pomoci (a teda je správna argumentácia navrhovateľa, že odporkyňa v konaní trovy na právne zastúpenie nevynaložila), je bez významu pre možnosť rozhodovania o trovách konania podľa ustanovení § 142 a nasl. O. s. p.. Občiansky súdny poriadok vo všeobecnosti a ani Zákon o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi s účinnosťou od 1. 1. 2012 totiž nepočíta s možnosťou priznania trov konania miesto oprávnenej osobe ustanovenému advokátovi. Nakoľko je však platobným miestom priznaných trov konania s poukazom na § 149 ods. 1 O. s. p. advokát a oprávnená osoba, ktorej boli (formálne) trovy konania priznané, podľa § 15 ods. 1 Zákona o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi nemôže v rozsahu pohľadávky na náhradu trov právneho zastúpenia s pohľadávkou nakladať, nemôže vo vzťahu k oprávnenej osobe dôjsť k bezdôvodnému obohateniu trovami konania, ktoré oprávnená osoba de facto nevynaložila.. Záverom je potrebné uviesť, že ak by nebolo možné oprávnenej osobe priznať náhradu trov konania z dôvodu, že táto ich fakticky nevynaložila, a túto náhradu by od protistrany nebolo možné priznať ani ustanovenému advokátovi (z dôvodu, že právna úprava to s účinnosťou od 1. 1. 2012 nedovoľuje), došlo by k nežiaducemu stavu, kedy by trovy ustanovených advokátov v každom prípade museli byť hradené zo štátneho rozpočtu bez povinnosti v konaní neúspešných účastníkov takéto trovy konania ustanoveným advokátom alebo štátu nahradiť.
Ako už bolo uvedené vyššie, súd, ktorý o trovách konania, ktoré bolo zastavené, rozhoduje, musí v prvom rade skúmať existenciu procesných podmienok uvedených v odseku 2 § 146 O. s. p. a v prípade, ak zistí existenciu týchto podmienok, musí o trovách konania rozhodnúť podľa tohto odseku, teda musí uložiť niektorému z účastníkov konania povinnosť nahradiť trovy konania (ak trovy konania vznikli a ak boli riadne uplatnené). Ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p. ukladá povinnosť nahradiť trovy konania tomu, kto zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zavinenie v zmysle tohto ustanovenia je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska. Preto, ak v tomto prípade vzal navrhovateľ svoj návrh v celom rozsahu späť, pričom z obsahu spisu nebolo zistené (a navrhovateľ ani v odvolaní netvrdil), že k späťvzatiu návrhu došlo pre správanie odporkyne, možno považovať za správny záver okresného súdu, že k späťvzatiu návrhu a zastaveniu konania došlo v dôsledku procesného zavinenia navrhovateľa, ktorý je z tohto dôvodu povinný nahradiť trovy konania odporkyni.
Pokiaľ sa jedná o výšku odporkyňou uplatnených a tejto priznaných trov konania, tu je potrebné čiastočne súhlasiť s odvolacou argumentáciou navrhovateľa, že skutočnú hodnotu vecí, pohľadávok a záväzkov (ktoré sú predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov) a ktorej jedna polovica predstavuje tarifnú hodnotu vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je možné určiť v zásade až po skončení dokazovania, kedy je jednak zrejmé, ktoré všetky veci, pohľadávky a záväzky do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré rozvodom zaniklo (a ktoré sa vyporiadava), spadajú a rovnako je možné určiť hodnotu týchto vecí, pohľadávok a záväzkov. Uvedené súvisí so skutočnosťou, že predmetom vyporiadania je všetok majetok patriaci do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom predmetom konania o jeho vyporiadanie je v prvom rade určiť jeho celkovú masu, v druhom rade určiť hodnotu masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov a až následne autoritatívne rozhodnúť, ktoré veci patria do výlučného vlastníctva toho-ktorého z bývalých manželov a ktoré zostávajú v ich spoluvlastníctve. Zisťovanie masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov a následne jej hodnoty sa v konaní uskutočňuje spôsobom upraveným v § 120 - 136 O. s. p., t. j. dokazovaním. V prejednávanom prípade sa navrhovateľ domáhal vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré je podľa jeho názoru tvorené hnuteľnými a nehnuteľnými vecami v celkovej hodnote 16.617,81 EUR. Odporkyňa vo svojom vyjadrení k návrhu na začatie konania čiastočne rozšírila (o osobné motorové vozidlo, chladničku a práčku) a čiastočne zúžila (o kuchynský nábytok, spálňovú skriňu a nábytok v detskej izbe) rozsah masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nesúhlasila s hodnotou viacerých hnuteľných vecí uvádzaných navrhovateľom vo svojom návrhu a rovnako odlišne od obsahu návrhu popísala i financovanie kúpy a rekonštrukcie spoločných nehnuteľností. Následne na súdnom pojednávaní dňa 8. 8. 2013 došlo síce k dohode o tom, ktoré veci, pohľadávky a záväzky do bezpodielového spoluvlastníctva manželov patria, nedošlo však k dohode o ich hodnote a ani o tom, akým spôsobom bola financovaná kúpa a rekonštrukcia spoločných nehnuteľností. Vzápätí, teda, bez toho, aby bola uvedená skutočnosť rozhodujúca tak pre vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, ako aj pre určenie tarifnej hodnoty veci, dostatočne zistená spôsobom stanoveným pre dokazovanie, zobral navrhovateľ bez odôvodnenia svoj návrh na začatie konania späť. Možno, teda, uzatvoriť, že v predmetom konaní až do jeho právoplatného ukončenia zastavením podľa § 96 ods. 1 O. s. p. nebola vyriešená otázka hodnoty hnuteľných a nehnuteľných vecí, ktoré do bezpodielového spoluvlastníctva manželov zaniknutého rozvodom patria. Za uvedenej situácie potom nepostupoval okresný súd správne, ak v súlade s názorom odporkyne určoval tarifnú hodnotu veci podľa § 10 ods. 6 vyhlášky (t. j. ako polovicu hodnoty všetkých vecí, pohľadávok a záväzkov, ktoré sú predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov) podľa návrhu na začatie konania, nezohľadňujúc skutočnosť, že hodnota predmetných vecí, pohľadávok a záväzkov nie je známa (resp. je sporná), a nakoľko bolo konanie právoplatne skončené, je ju možné určiť len s nepomernými ťažkosťami, a to vo forme znaleckého dokazovania viacerými znalcami z rôznych oborov, všetko len za účelom zistenia tarifnej hodnoty veci na účely výpočtu trov právneho zastúpenia. Za takéhoto stavu bolo potrebné na účely určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby postupovať podľa § 11 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky, podľa ktorého ustanovenia platí, že základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie okresného súdu podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, že zaviazal navrhovateľa nahradiť odporkyni trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 264,55 EUR na účet právneho zástupcu odporkyne. Odvolacím súd priznané trovy konania odporkyne pozostávajú z odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, vyjadrenie k návrhu na začatie konania zo dňa 2. 5. 2013) po 60,08 EUR (§ 11 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 13a ods. 1 písm. a/ a c/ Vyhlášky), dva úkony právnej služby (zastupovanie na nemeritórnych pojednávaniach dňa 8. 8. 2013 a dňa 8. 10. 2013) po 15,05 EUR (§ 11 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 13a ods. 4 Vyhlášky) a jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 14. 1. 2014) v sume 30,92 EUR (§ 11 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 13a ods. 2 písm. b/ Vyhlášky) , režijného paušálu v celkovej výške 39,28 EUR (4 x 7,81 EUR + 8,04 EUR) a 20 % DPH v sume 44,09 EUR, celkom spolu 264,55 EUR.
Na záver odvolací súd k argumentácii odporkyne poukazujúcej na potrebu odmietnutia odvolania navrhovateľa uvádza, že skutočnosť, že navrhovateľ podal v zákonom stanovenej lehote proti uzneseniu okresného súdu odvolanie bez toho, aby toto obsahovalo všetky náležitosti odvolania podľa § 205 ods. 1 a 2 O. s. p. a tieto nedostatky odstránil až po uplynutí lehoty podľa § 205 ods. 3 O. s. p., nezakladá dôvod na odmietnutie takéhoto odvolania. Z ustálenej judikatúry, od ktorej sa odvolací súd nemá dôvod v prejednávanej veci odkloniť (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 268/2009, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 32/200, a pod.), totiž vyplýva, že „hoci § 205 ods. 3 O. s. p. umožňuje odvolateľovi rozšíriť rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, a dôvody odvolania len do uplynutia lehoty na odvolanie, zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že by sa toto obmedzenie vzťahovalo aj na možnosť odvolateľa odstrániť vadu odvolania a dodatočne doplniť, čoho sa v odvolacom konaní domáha. Uvedené ustanovenie sa týka lehoty, v ktorej môže odvolateľ rozširovať rozsah a dôvody odvolania, neurčuje ale lehotu, v ktorej má odvolateľ možnosť odstrániť vady podaného opravného prostriedku. Ak k odstráneniu vady odvolania dôjde do rozhodnutia odvolacieho súdu, je právne významné, že v čase jeho rozhodovania (§ 154 ods. 1 a § 167 ods. 2 O. s. p.) je vada odstránená; irelevantné je, či k jej odstráneniu došlo po súdom určenej lehote na odstránenie vady alebo po uplynutí odvolacej lehoty.“ Pokiaľ potom odvolateľ dňa 12. 11. 2013 doručil okresnému súdu podanie označené ako „odvolanie“, ktoré však neobsahovalo vymedzenie rozsahu, v ktorom sa uznesenie okresného súdu napáda, dôvody odvolania a ani vymedzenie toho, čoho sa odvolateľ domáha, odstránenie týchto vád do rozhodnutia odvolacieho súdu nebolo rozširovaním rozsahu, v akom sa rozhodnutie napáda a ani rozširovaním dôvodov odvolania a najmä nezakladá možnosť odvolaciemu súdu odvolanie navrhovateľa odmietnuť.
Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 2 a § 151 ods. 1 O. s. p.. Navrhovateľ bol v odvolacom konaní úspešnejším účastníkom, keď jeho úspech predstavuje 66,91 % a neúspech 33,09 %. Preto mu podľa vyššie citovaných ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Navrhovateľ si však trovy odvolacieho konania neuplatnil. Preto odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania navrhovateľa nerozhodoval (§ 151 ods. 1 prvá veta O. s. p.). Odporkyňa si síce právo na náhradu trov odvolacieho konania uplatnila a tieto trovy i vyčíslila, avšak jej úspech v odvolacom konaní predstavuje len 33,09 %, zatiaľ čo neúspech až 66,91 %. Preto odporkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania nevzniklo.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3: 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.