Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_24Co-789-2014.pdf
PDF · 104.99 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/789/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a Mgr. Jozef Mačej, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený advokátskou spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti odporkyni: S. X., nar. XX.XX.XXXX, naposledy X., t.č. na neznámom mieste, zastúpená ustanovenou opatrovníčkou: JUDr. S. H., vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Trnava, o zaplatenie 5.794,87 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 9C 370/2012-80 zo dňa 12. septembra 2014, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporkyni sa právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd návrh zamietol a odporkyni náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 53 ods. 1, 2, ods. 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a) až i), § 3, § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a v znení účinnom od 01.07.2006 do 31.12.2007, § 544 ods. 1, ods. 2, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 497, 499 Obchodného zákonníka, § 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z., § 101, 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov a vecne tým, že z vykovaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci súd vyvodil právny záver, že návrh nebol podaný dôvodne. Spoločnosť GE Money, a.s. (pôvodný veriteľ) je obchodná spoločnosť zapísaná v obchodnom registri, odporkyňa je fyzická osoba - nepodnikateľ, občianka Slovenskej republiky. Právny vzťah medzi účastníkmi založený úverovou zmluvou zo dňa 02.10.2007 súd posudzoval podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). Ide o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára i úverové podmienky (ako súčasť zmluvy s miniatúrnymi písmenkami) mala spoločnosť GE Moeny, a.s. už pripravené a dopisovali sa do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa odporkyne, pričom tento obsah zmluvy i úverových podmienok nemohla ovplyvniť ani neovplyvnila. Vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava (v tomto prípade zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako i § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) má prednosť pred všeobecnou (Obchodný zákonník) je nevyhnutné právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Súčasne je nevyhnutné upozorniť na skutočnosť, že Zmluva o úvere a ďalších úverových produktoch uzavretá medzi odporkyňou a právnym predchodcom navrhovateľa neobsahuje žiadne ustanovenie
alebo informáciu, a to ani v obchodných podmienkach, ktoré tvoria súčasť zmluvy, v zmysle akého právneho predpisu bola zmluva uzavretá a akým právnym režimom sa vzťah medzi účastníkmi má spravovať. V článku 4.2 obchodných podmienok sa nachádza len jeden odkaz na Obchodný zákonník: „ZK uzavretím ZU prehlasuje v súlade s ustanovením § 401 ObZ, že predlžuje premlčaciu dobu na dobu 10 rokov od okamihu, kedy začne táto doba plynúť.“ Takéto prehlásenie zahrnuté v rámci obchodných podmienok nie je možné považovať za platne dojednané. Súd rovnako poukazuje na skutočnosť, že napriek uzavretiu údajne úverovej zmluvy, bola odporkyni poskytnutá „Expres pôžička“. Súd má za to, že nakoľko nie je zrejmé, že v tomto prípade ide o zmluvu o úvere, a teda „absolútny obchod“ je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a ostatných predpisov s cieľom ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany v spore, ktorý nemá pri uzavieraní takýchto formulárových zmlúv možnosť ovplyvniť ich obsah.
Súd sa z dôvodu hospodárnosti konania prioritne zaoberal premlčaním nároku navrhovateľa v súlade s § 5b zák. 250/2007 Z.z.. Návrh na začatie konania bol doručený súdu dňa 09.08.2012. Hoci navrhovateľ si uplatňuje nárok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, súd premlčaciu dobu neposudzoval podľa ust. § 397 Obchodného zákonníka, ale podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Súd pritom vychádzal zo skutočnosti, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je upravená osobitným právnym predpisom a to zákonom č. 258/2001 Z.z., ktorým sa podľa ust. § 25 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. spravuje záväzkový vzťah medzi navrhovateľom a odporkyňou. Pri spotrebiteľských úveroch sa nejedná o vzťah medzi podnikateľmi ako o typický obchodno-záväzkový vzťah, ale o vzťah medzi spotrebiteľom ako fyzickou osobou nepodnikateľom a veriteľom, ktorý vykazuje všetky znaky občiansko-právneho konania.
Vzhľadom na špeciálnu právnu úpravu vzťahu zákonom o ochrane spotrebiteľa a zákonom o spotrebiteľských úveroch, súd pri posudzovaní premlčania aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka ako právneho predpisu upravujúceho vzťahy fyzických osôb - nepodnikateľov, teda vzťahy, ktoré nemajú obchodno-záväzkovú povahu. Vychádzal pritom z ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2007 (t.j. v čase trvania zmluvného vzťahu), podľa ktorého za spotrebiteľskú zmluvu v širšom zmysle možno považovať každú zmluvu uzavieranú medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a tým určenú úpravu režimom Občianskeho zákonníka. Súd pritom prihliadal aj na ustálenú judikatúru v súlade s eurokonformným výkladom smernice 93/13/EHS a verejno-právny charakter ochrany spotrebiteľa (povinnosť štátnych orgánov členského štátu Európskych spoločenstiev (pod tento pojem je potrebné zahrnúť aj súd) vykladať svoje právo v čo najvyššej možnej miere eurokonformne, čiže v súlade s právom Európskych spoločenstiev, (t.j. tak aby sa dosiahol cieľ sledovaný komunitárnou normou). Nároky uplatnené v konaní zo spotrebiteľského úveru sa stali splatnými dňa 10.05.2009 ako vyplýva z platobnej histórie odporkyne a obsahu návrhu. Návrh na začatie konania bol súdu doručený až dňa 09.08.2012, pričom premlčacia doba uplynula dňom 11.05.2012 v zmysle občianskoprávnych predpisov. Súd aj keby v konaní dospel k záveru, že navrhovateľ má pohľadávku voči odporkyni z titulu nedoplatku na poskytnutom spotrebiteľskom úvere, nemohol by túto navrhovateľovi podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznať, pretože právo sa uplatnilo v súdnom konaní po uplynutí premlčacej doby. Súd preto nárok navrhovateľa ako premlčaný zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spore úspešnou účastníčkou bola odporkyňa, keďže si však náhradu trov konania neuplatnila, súd rozhodol tak, že jej náhradu trov konania jej nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že vyhovie návrhu a prizná navrhovateľovi náhradu trov konania. Ako odvolacie dôvody uviedol nesprávne právne posúdenie veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. S názorom súdu o premlčaní nároku sa odvolateľ nestotožňuje, nakoľko v predmetnej veci sa jedná o tzv. absolútny obchod, čo znamená, že na tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov sa spravuje Obchodným zákonníkom. To znamená, že aj v otázke premlčania je na daný vzťah potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka a to štvorročnú premlčaciu dobu, ktorá začala plynúť dňa 29.04.2009 a uplynula dňa 29.04.2013 teda žaloba bola podaná 13.08.2012 teda v premlčacej dobe. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Mcdo 4/2012. Ďalej odvolateľ má za to, že nemohol aplikovať § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keďže predmetné ustanovenie nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Odvolateľ poukázal na článok 1 ods. 1 Ústavy SR ako aj na Nález Ústavného súdu z 24.05.1995 PL. ÚS 16/95, na článok 125 ods. 1 písm. a) ods. 4, na Nález Ústavného súdu z 08.03.2011
III. ÚS 348/06. Aplikáciou ustanovenia § 5b zákona na ochranu spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu, k porušeniu zákazu diskriminácie a ďalšiemu porušeniu práv, keď právna úprava platná v Slovenskej republike do 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnených po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Bol názoru, že aplikáciou ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa (prikázanie orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy /vrátane súdov/ ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania) dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa č. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1. Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných a práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Aplikácia ustanovenia 5b zákona o ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to z akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a z akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu do začatia konania znamená zotretie princípov právnej istoty.
Odporkyňa odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu nedôvodný.
Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 02.10.2007 uzatvorila odporkyňa ako fyzická osoba (nepodnikateľ) so spoločnosťou GE Money, a.s. zmluvu o úvere a ďalších úverových produktoch č. 1180717749. Na základe tejto zmluvy poskytla spoločnosť GE Money, a.s. odporkyni úver vo výške 4.979,09 eur/ 150.000,- Sk, ktorý sa odporkyňa zaviazala splatiť v pravidelných mesačných splátkach v počte 72 v sume 110,14 eur/ 3.318,- Sk. Odporkyňa sa zaviazala uhradiť celkovo sumu 7.929,89 eur/238.896,- Sk, a to pri dojednanej ročnej priemernej miere nákladov (ďalej len RPMN) 15,49 %, splatnosti prvej splátky dňa 02.11.2007 a každej ďalšej k 2. dňu v mesiaci. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 23.09.2009 bola pohľadávka spoločnosti GE Money, a.s. postúpená navrhovateľovi a ku dňu postúpenia je špecifikovaná tak, že zostatok pohľadávky tvorí suma 5.804,87 eur. Táto suma pozostáva z neuhradenej časti úveru vo výške 4.204,77 eur, riadneho úroku 1.483,16 eur, zmluvnej pokuty 66,06 eur a poplatkov 50,88 eur. Ako vyplýva z predloženej špecifikácie pohľadávky ako aj vyjadrenia pôvodného navrhovateľa, odporkyňa do dňa postúpenia pohľadávky uhradila celkovo sumu 774,32 eur,
pričom poslednú úhradu vykonala dňa 10.02.2009, následne už žiadne splátky pôvodnému veriteľovi neuhradila. Preto dňa 10.05.2009 došlo k zosplatneniu úveru. Po postúpení pohľadávky odporkyňa reagovala na pokus o zmier zaslaný jej navrhovateľom zo dňa 20.07.2012, a to splátkou vo výške 10 eur uhradenou dňa 03.11.2011.
Odvolateľ ako prvé namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade nepostupoval správne, keď aplikoval ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou nestotožňuje.
V danom prípade síce odporkyňa nenamietala premlčanie uplatneného nároku navrhovateľom, v zmysle súdom prvého stupňa správne aplikovaného ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 bolo potrebné aj bez návrhu, t.j. ex offo prihliadnuť na premlčanie uplatneného nároku, ktoré má za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu veriteľa. Premlčanie nároku sa stalo skutočnosťou, ktorá bráni tomu, aby súd veriteľovi jeho právo priznal.
Na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 1. mája 2014. V § 29b zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Právny názor, podľa ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona č. 250/2007 Z.z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny.
Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.
Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ súd prvého stupňa rozhodoval o nároku navrhovateľa na zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z. účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy o preprave osôb) sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd prvého stupňa správne na premlčanie nároku navrhovateľa v tomto konaní prihliadal; na základe princípu nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka.
Ďalšou spornou otázkou zostalo, či súd prvého stupňa postupoval správne, keď otázku premlčania posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.
Zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ ani nemôže vzdať. S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v otázke premlčania práva navrhovateľa. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.
Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvého stupňa pri skúmaní otázky premlčania správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre odporcu ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a odporcom je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.
Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.
Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na otázku premlčania je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.
Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, potvrdil. V odvolacom konaní plne úspešnej odporkyni vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému navrhovateľovi. Odporkyňa si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.