Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoCsp-37-2022.pdf
PDF · 145.53 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoCsp/37/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, so sídlom 690 02 Břeclav, ul. T. G. Masaryka č. 2392/17, Česká republika, zastúpeného splnomocnenou zástupkyňou Mgr. Zuzanou Bírovou, advokátkou so sídlom F. - W. Y., ul. E. č. X,. proti žalovanému: R. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. W. U., A. R. č. XXX/X, zastúpenému splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Jankou Chorvátovou, PhD., advokátkou so sídlom A. ul. E. F. č. XX, o zaplatenie sumy 342,94 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 46Csp/49/2021-66 zo dňa 6. apríla 2022, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu potvrdzuje.
Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 46Csp/49/2021-66 zo dňa 06.04.2022 žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.). Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II.). 2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 27.04.2021 sa žalobca domáhal vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 342,94 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 450,- eur od 01.06.2018 do 13.10.2020 a úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne z tejto sumy 342,94 eur od 14.10.2020 do zaplatenia, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 12,- eur. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že žalovaný ako fyzická osoba sa prostredníctvom webovskej stránky www.minipozicka.sk registroval a požiadal žalobcu ako právnickú osobu o poskytnutie úveru vo výške 450,- eur. Pri registrácii uvedením svojich údajov a odoslaním žiadosti o poskytnutie úveru žalovaný zároveň potvrdil, že súhlasí so Smlouvou o úvěru ako aj všeobecními podmínkami poskytnutí úvěru (ďalej len „VPPÚ“) a zároveň potvrdil, že údaje, ktoré žalobcovi ako veriteľovi poskytol, sú pravdivé a úplné. Na základe Smlouvy o úvěru č. 526634 zo dňa 25.04.2018 uzatvorenej podľa § 2390 a nasl. zákona č. 89/2012 Zb. Občanský zákoník a zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebiteľském úvěru v znení neskorších predpisov žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 450,- eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 128,- eur, a to do 28 dní odo dňa poskytnutia úveru. V zmysle Smlouvy o úvěru č. 526634 boli celkové náklady spojené s úverom tvorené výlučne odplatou, čo predstavuje sumu vo výške 128,- eur. Vzhľadom na to, že žalovaný neplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle uzatvorenej Smlouvy o úvěru, stal sa jeho dlh splatným, a to dňom 24.05.2018. Žalobca vyzýval žalovaného na úhradu jeho záväzku prostredníctvom upomienok zasielaných formou SMS správ alebo emailov. Zaslané mu boli 4 upomienky v súlade s dohodnutými VPPÚ úveru a z toho dôvodu vznikla žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi 12,- eur za upomienky dňa 28.05.2018, 29.05.2018, 26.03.2021 a 30.03.2021 zaslané emailom v súlade so Smlouvou o úvěru ako i VPPÚ.
Dňa 01.02.2021 bola žalovanému prostredníctvom právneho zástupcu zaslaná písomná výzva na úhradu dlhu. Žalobca si v zmysle Nariadenia vlády ČR č. 351/2013 Z. z. v znení neskorších predpisov uplatňoval voči žalovanému zákonný úrok z omeškania. Ďalej uviedol, že je zapísaný do obchodného registra Českej republiky (ďalej len „ČR“) a má registrované sídlo v ČR. Je nositeľom povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov v ČR, ktoré mu udelila Česká národná banka, ktorej výlučnému dohľadu podlieha. Žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere v českom jazyku a podľa právneho poriadku ČR, na ktorý v zmluve o úvere nielen odkázali, ale na použití ktorého sa aj dohodli. Aplikácia českého právneho poriadku v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre žalovaného ako spotrebiteľa menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v Európskej únii (ďalej len „EÚ“) plne harmonizovaná v podobe smernice 2008/48/ES. 3. Žalovaný sa k podanému žalobnému návrhu, ktorý mu bol doručený s prílohami a poučeniami prostredníctvom zverejnenia o podaní žaloby v zmysle ustanovenia § 116 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) nevyjadril. 4. Súd následne nariadil pojednávanie na deň 06.04.2022, na ktorom vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti strán sporu a právnej zástupkyne žalobcu, ktorá svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnila v podaní doručenom súdu dňa 25.03.2022. Vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinami. 5. Na základe čl. 17 ods. 1, čl. 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 (ďalej „Brusel I) dospel k záveru, že je daná právomoc slovenského súdu vo veci rozhodnúť. 6. Následne sa súd zaoberal rozhodným právom, nakoľko ide o zmluvný vzťah s cudzím prvkom. V tejto súvislosti aplikoval čl. 3, čl. 6 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) („ďalej len „Nariadenia Rím I“). Nakoľko z obsahu zmluvy vyplýva, že bola uzavretá podľa právneho poriadku ČR, avšak neobsahuje výslovne a jasné určenie voľby práva vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 Nariadenia Rím I. dospel k záveru, že zmluva medzi žalobcom a žalovaným sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa (Slovenská republika, ďalej len „SR“), pretože podnikateľ - žalobca svoju činnosť smeruje na túto krajinu. Vychádzal preto z noriem slovenského práva, a to § 1 ods. 1, ods. 3 písm. l/, § 2 písm. a/, b/, c/, § 11 ods. 3, § 20 ods. 1, § 24 ods. 1, 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch), § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Z výpisu z obchodného registra vedeného Krajským súdom v Brne mal súd zistené, že v dôsledku cezhraničnej fúzie zlúčením obchodnej spoločnosti MINIHOTOVOST, a.s., so sídlom v Prahe, ktorá v rámci cezhraničnej fúzie zmenila svoju právnu formu na európsku akciovú spoločnosť MINIHOTOVOST, SE (nástupnícka spoločnosť) s obchodnou spoločnosťou MINIHOTOVOSŤ, a.s., so sídlom v Bratislave, v postavení pri cezhraničnej fúzii zanikajúcej korporácie (zanikajúca spoločnosť) došlo k zlúčeniu nástupníckej spoločnosti so zanikajúcou spoločnosťou, pričom zanikajúca spoločnosť zanikla bez likvidácie a jej imanie prešlo na nástupnícku spoločnosť. V ďalšom mal zistené, že strany uzavreli dňa 25.04.2018 Smlouvu o úvěre č. 526634 na diaľku prostredníctvom internetovej komunikácie, zmluvu o úvere podľa zákona č. 89/2012 Občansky zákoník a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebiteľském úveru, t.j. podľa práva ČR. Na základe tejto zmluvy sa veriteľ zaviazal na žiadosť spotrebiteľa poskytnúť spotrebiteľovi krátkodobý bezúčelový peňažný úver a spotrebiteľ sa zaviazal úver vrátiť a zaplatiť veriteľovi odmenu ako odplatu za poskytnutie úveru a prípadne všetky ďalšie platby, ktoré podľa tejto zmluvy súvisia s úverom ku dňu splatnosti úveru na bankový účet veriteľa. Suma úveru bola vo výške 450,- eur, spôsob platby bezhotovostne na účet uvedený v záhlaví zmluvy, úroková sadzba 0 %, poplatok za poskytnutie úveru 128,- eur, deň splatnosti 23.05.2018. Celkové náklady spotrebiteľa, spojené s úverom, boli tvorené výlučne odplatou, čo predstavuje sumu vo výške 128,- eur. Spotrebiteľ pri podpise zmluvy vzal na vedomie, že výška RPSN (rozumej RPMN) je 2513,26 %. Spotrebiteľ sa v zmysle zmluvy zaviazal zaplatiť celkovú čiastku do 28 dní odo dňa poskytnutia úveru na účet veriteľa, špecifikovaný na webovej stránke. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú, t.j. do splnenia práv a povinností z nej vyplývajúcich. Spotrebiteľ uzavretím zmluvy vyhlásil, že súhlasí s obsahom zmluvy, bol pred uzavretím zmluvy oboznámený s VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Okrem úverovej zmluvy žalobca predložil súdu aj VPPÚ. Ďalej žalobca predložil súdu potvrdenie o štyroch zaslaných upomienkach a výzvu na okamžité uhradenie dlžoby pred začatím konania zo dňa 02.03.2021. Následne okresný súd citoval bod 10. a bod. 11 VPPÚ. Konštatoval, že z písomného podania právneho zástupcu žalobcu zo dňa 01.02.2021 mal za preukázané, že žalobca žalovaného vyzval na okamžitú úhradu dlžoby pred začatím súdneho konania, pričom dlžná suma vrátane trov k 01.02.2021 predstavovala sumu 849,34 eur, termín úhrady
15.02.2021 do 16:00 hod., predpokladaný termín zahájenia súdneho konania 16.02.2021. Svoju výzvu odôvodnil tým, že ako vyplýva zo Smlouvy o úvěru č. 526634 uzatvorenej dňa 25.04.2018, žalovanému bol poskytnutý úver, ktorý do dňa podania tejto výzvy riadne a včas neuhradil. Žalobcovi tak vznikla voči žalovanému pohľadávka vo výške 774,48 eur a zároveň mu vznikol nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 74,86 eur. Upozornil žalovaného, že v prípade neuhradenia sumy vo výške 849,36 eur v stanovenej lehote bude spoločnosť MINIHOTOVOST, SE pohľadávku spolu s príslušnými zákonnými úrokmi z omeškania, ako aj náhradou paušálnych výdavkov súvisiacich s uplatnením pohľadávky vymáhať cestou súdu, čím mu vzrastú náklady okrem úrokov z omeškania aj o ďalšiu náhradu trov právneho zastúpenia, náhrady za zaplatený súdny poplatok a trovy exekučného konania. Z emailu, ktorý bol doručený žalovanému dňa 26.03.2021, žalobcom označeným ako „Upomienka - Neuhradený dlh po splatnosti“ mal súd za preukázané, že žalobca doručoval žalovanému prostredníctvom mailovej komunikácie upomienku, ďalšiu dňa 28.05.2018, ďalšiu dňa 29.05.2018 a ďalšiu z emailu doručeného žalovanému dňa 30.03.2021. Žalobca súdu nepreukázal vyplatenie sumy pôžičky na účet žalovaného. 7. Podľa súdu žalobca v danom prípade pri uzavieraní predmetnej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, nakoľko z jeho výpisu z obchodného registra vyplývalo, že predmetom jeho činnosti bolo okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom. Konštatoval, že v zmysle § 2 písm. c/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na neho treba hľadieť ako na tzv. iného veriteľa, pretože išlo o právnickú osobu, ktorá v rámci svojho podnikania poskytovala úvery spĺňajúce aspoň jednu z podmienok podľa § 1 ods. 3 c/, f/, l/ (právnym predchodcom žalobcu poskytnutý úver spĺňa podmienku podľa § 1 ods. 3 písm. l/ zákona - ide o úver splatný v lehote do 3 mesiacov). Zároveň však ním poskytnutý úver nespĺňa žiadnu z podmienok uvedených v ust. § 1 ods. 3 písm. a/, b/, d/, e/, g/ až k/, m/ až r/, a zároveň nejde o banku, pobočku zahraničnej banky a finančnú inštitúciu podľa osobitného predpisu, ktorá má povolenie na činnosť udelené Národnou bankou Slovenska. Dlžník zmluvu uzavieral ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzavieraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania, povolania alebo zamestnania. 8. Súd mal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu za preukázanú nakoľko z rozhodovacej činnosti mal vedomosť, že v dôsledku cezhraničnej fúzie, zlúčením obchodnej spoločnosti MINIHOTOVOST, a.s., so sídlom Politických věznu 1272/121, Nové Město, 110 00 Praha 1, IČ: 04355211, ktorá v rámci cezhraničnej fúzie zmenila svoju právnu formu na európsku akciovú spoločnosť MINIHOTOVOST, SE (nástupnícká spoločnosť) a zmenila sídlo na T.G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav a obchodnej spoločnosti MINIHOTOVOSŤ, a.s. (zanikajúca spoločnosť) so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 852 453 v postavení pri cezhraničnej fúzii, prišlo ku zlúčeniu nástupníckej spoločnosti a zanikajúcej spoločnosti, pričom zanikajúca spoločnosť zanikla bez likvidácie a jej imanie prešlo na nástupnícku spoločnosť. 9. Na webovej stránke Národnej banky Slovenska „subjekty.nbs.sk“ (č.l. 58 spisu) súd z tlačovej správy zo dňa 09.08.2018 zistil, že právny predchodca žalobcu a ani žalobca nemá povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov na území SR. Z činnosti súdu bolo zároveň známe aj samotné upozornenie Národnej banky Slovenska pre potencionálnych klientov na činnosť spoločnosti MINIHOTOVOST, SE, ktorá ponúka pôžičky prostredníctvom rôznych internetových stránok bez povolenia Národnej banky Slovenska. 10. Súd podrobil Smlouvou o úvěru č. 526634 prieskumu a zistil, že zmluva bola uzatvorená dňa 25.04.2018, pričom splatnosť poskytnutého úveru bola dojednaná na 23.05.2018, z čoho eklatantne vyplýva, že jeho splatnosť nepresahuje 3 mesiace. Na základe tohto dôvodu daný úver nie je spotrebiteľským úverom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch (§ 1 ods. 3 písm. l/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Úver poskytla spoločnosť MINIHOTOVOST, SE, so sídlom Náměstí T. G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav, Česká republika. Podľa tlačovej správy Národnej banky Slovenska zo dňa 09.08.2018: Spoločnosť ponúka spotrebiteľom peňažné pôžičky prostredníctvom internetovej stránky www.minipozicka.sk, ktorá je v slovenskom jazyku. Národná banka Slovenska upozorňuje, že spoločnosti MINIHOTOVOST, SE žiadne povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území SR neudelila. Podmienkou poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území SR je povolenie udelené Národnou bankou Slovenska v zmysle § 20 ods. 1, resp. § 24 ods. 3 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 11. Žalobca v spore opakovane zastával názor, že vzťah strán sporu sa má spravovať podľa predpisov ČR s poukazom na dohodu strán sporu o rozhodnom práve. Žalobca v čase poskytnutia peňažných prostriedkov žalovanému bol osobou registrovanou v ČR, preto súd posudzoval medzinárodnoprávne aspekty sporu. Podľa slovenského aj európskeho práva bolo možné považovať vzťah medzi žalobcom
a žalovaným za spotrebiteľský vzťah. V zmysle čl. 18 ods. 2 Nariadenia Brusel I. súd má právomoc rozhodnúť tento spor, nakoľko žalovaný spotrebiteľ má bydlisko v SR. Vo vzťahu k rozhodnému právu zistil, že VPPÚ v bode 04 zmluvy stanovujú, že na úpravu právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným sa majú použiť ustanovenia právneho poriadku ČR. Z úradnej povinnosti skúmal, ktoré právo je pre žalovaného ako spotrebiteľa výhodnejšie a dospel k záveru, že právny vzťah strán sporu by sa mal riadiť právnym poriadkom SR, a to aj s poukazom na čl. 6 ods. 1 Nariadenia Rím I. Dojednanie o rozhodnom práve sa nachádza len vo všeobecných podmienkach, ktoré boli prílohou zmluvy o úvere, spotrebiteľ preto nemal reálnu možnosť ovplyvniť voľbu rozhodného práva, a preto takéto určenie rozhodného práva nie je možné považovať za voľbu spotrebiteľa podľa čl. 6 ods. 2 Nariadenia Rím I. Súd lustráciou vo verejne prístupnom registri Národnej banky Slovenska zistil, že žalobca nemal v čase poskytovania peňažných prostriedkov žalovanému udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek na území SR. Existencia takéhoto povolenia je a aj v čase poskytnutia peňažných prostriedkov bola elementárnou podmienkou oprávňujúcou veriteľa poskytovať spotrebiteľské úvery a pôžičky spotrebiteľom na území SR. Na základe vyššie uvedenej absencie povolenia Národnej banky Slovenska na poskytovanie spotrebiteľských úverov žalobcom žalobu v plnom rozsahu zamietol. 12. Dôvodom zamietnutia žaloby bolo aj nepreukázanie vyplatenia sumy úveru na účet žalovaného. V tejto súvislosti poukázal na právny názor o neunesení dôkazného bremena Ústavného súdu SR z 11.06.2019 sp. zn. I. ÚS 246/2019. 13. Hoci žalovaný bol v plnom rozsahu úspešný z dôvodu zamietnutia žaloby v celom rozsahu, nakoľko mu v konaní nemohli vzniknúť vzhľadom na jeho pasivitu žiadne trovy, súd mu ich náhradu nepriznal. Pri rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 255 ods. 1, 2 C. s. p.
14. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu, ktorý ho napádal v celom rozsahu a odôvodnil ho odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, h/ C. s. p., t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nedostatočným a nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 15. Podľa žalobcu súd ustálil, že žalovaný je spotrebiteľom a zmluva uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou. On nenamieta a súhlasí s tým, že žalovaný má právne postavenie spotrebiteľa a zmluva uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľská. Nesúhlasil však so skutkovým a právnym posúdením veci podľa slovenského práva. Zdôraznil, že je subjekt založený, vzniknutý a registrovaný v právnom prostredí ČR, kde má ako európska spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť. Spoločnosť vykonáva svoju činnosť na základe riadneho povolenia Českej národnej banky, zapísaného v obchodnom registri vo forme poskytovania alebo sprostredkovania spotrebiteľského úveru. Je teda riadne registrovanou spoločnosťou s príslušným podnikateľským oprávnením, na základe ktorého poskytuje ,,finančné služby v prostredí internetu, a to vo viacerých jazykových verziách (napr. aj českej, viď www.minihotovost.cz <http://www.minihotovost.cz>). Zdôraznil, že právo spotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizované smernicou, a preto platí rovnako tak na území SR, ako aj na území ČR. Aj z tohto hľadiska teda plne postačí oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na území ČR, ktorý naviac nemá na území SR ani podnik ani organizačnú zložku. Podľa žalobcu rozsudok je naviac neprípustným, prekvapivým rozhodnutím pre neho, pretože súd prvej inštancie došiel k právnemu záveru o nepreukázaní prenechania peňažných prostriedkov žalovanému z vlastnej iniciatívy a nedal možnosť sa žalobcovi k takémuto právnemu záveru vyjadriť, čo činí až v tomto odvolaní. K odvolaniu pripojil potvrdenie o zrealizovanej platbe. 16. V časti označenej „Rozhodné právo“ žalobca uviedol, že je zapísaný do obchodného registra ČR a má registrované sídlo v ČR. Je nositeľom povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov v ČR, ktoré mu udelila Česká národná banka, ktorej výlučnému dohľadu podlieha. On a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere v českom jazyku a podľa právneho poriadku ČR, na ktorý v zmluve o úvere nielen odkázali, ale na použití ktorého sa aj dohodli. Aplikácia českého právneho poriadku v danom prípade nie je a ani nemôže byť pre žalovaného ako spotrebiteľa menej výhodná. Ide totiž o poskytnutie spotrebiteľského úveru, pričom právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je v EÚ plne harmonizovaná v podobe Smernice. Podľa recitálu č. 9 Smernice úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice. To teda znamená, že Smernica predstavuje koncept úplného zakomponovania do národných poriadkov členských štátov, a nie akýsi minimálny štandard ochrany. V tomto zmysle teda právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere musí
byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká. Dotýka sa to teda celého rozsahu žalovaného nároku, a to vrátane jeho príslušenstva, pretože v zmysle čl. 10 ods. 2 písm. d/, f/, l/ Smernice špecifikácia istiny, úroku a ďalších poplatkov a aj úrokov z omeškania sú povinnou obsahovou náležitosťou každej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Na základe uvedeného bol teda súd povinný aplikovať vo veci české právo (ktoré pre spotrebiteľa nie je menej výhodné; naviac sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku vôbec nevýhodnosťou českého práva týkajúceho sa spotrebiteľských úverov nezaoberal, a teda rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov) v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a podľa neho posúdiť žalovaný nárok. 17. Podľa žalobcu v zmysle Nariadenia Rím I. platí, že v prípade spotrebiteľskej zmluvy sa použije právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t.j. tu slovenské právo. To však platí iba v prípade, ak - veriteľ vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa, alebo - veriteľ nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (ale napríklad v „svojej“ krajine), ale smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo na viacero krajín, vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade on ako veriteľ vykonáva svoju činnosť v ČR a nie SR. Smerovanie činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa, resp. na viacero krajín, vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, je podstatne komplikovanejšou otázkou. Samotný recitál (odôvodnenie) k Nariadeniu Rím I., ako aj odborná literatúra však uvádzajú, že samotná internetová stránka ešte neznamená, či podnikateľ smeruje svoju činnosť (aj) vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Nerozhoduje ani to, v akej mene sú vyjadrené ponúkané služby, ani jazyk stránky. Rovnako podľa odbornej literatúry nerozhoduje, či sú na stránke uvedené emailové a telefónne kontakty, nakoľko ide o údaje nevyhnutné na kontaktovanie podnikateľa. Naviac zo zmluvnej dokumentácie uzavretej medzi stranami sporu je zrejmé, že zmluvné strany sa dohodli na voľbe českého práva, v zmysle čoho posudzovanie smerovania činnosti na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa je irelevantné. Je podľa žalobcu nepochybné, že české právo podlieha plnej harmonizácii v zmysle Smernice, a teda voľba práva nemôže zbaviť žalovaného ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré v prípade absencie voľby bolo rozhodným. Smernica v odseku 9. recitálu (odôvodnenia) totiž uvádza: „Úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice. Takéto obmedzenie by sa však malo uplatňovať len na ustanovenia harmonizované touto smernicou. Ak neexistujú takéto harmonizované ustanovenia, členské štáty by mali mať možnosť zachovať alebo zaviesť vnútroštátne právne predpisy. To teda znamená, že Smernica predstavuje koncept úplného zakomponovania do národných poriadkov členských štátov a nie akýsi minimálny štandard ochrany. V tomto zmysle by teda právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere mala byť v každom členskom štáte EÚ rovnaká, a teda z tohto pohľadu nemá zmysel skúmať, či z pohľadu ktorého práva členského štátu EÚ je zmluva o spotrebiteľskom úvere pre spotrebiteľa výhodnejšia alebo nie. 18. Podľa žalobcu súd prvej inštancie teda z hľadiska výhodnosti použitia príslušného právneho poriadku pre žalovaného ako spotrebiteľa úplne rezignoval na harmonizáciu v zmysle Smernice, dokonca sa skúmaniu výhodnosti úplne vyhol a aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu z oblasti medzinárodného práva súkromného (Nariadenie Rím I.) založil na inštitúte práva verejného, ktorým nepochybne otázka povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov je. Súd prvej inštancie ignorujúc ústavnoprávny princíp favor contractus konštatoval absolútnu neplatnosť zmluvy len na základe skutočnosti, že on nemá v SR udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov, ktorá naviac neznamená, že právny poriadok ČR nie je pre spotrebiteľa menej výhodný ako slovenský. Naviac tak konal v priamom rozpore s primárnym právom EÚ, a to jednou z jeho základných slobôd - slobodou voľného pohybu služieb. 19. V ďalšej časti odvolania označenej „Nutnosť povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov udeleného Národnou bankou Slovenska“ žalobca zdôraznil, že je subjekt založený, vzniknutý a registrovaný v právnom prostredí ČR, kde má ako európska spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť. Spoločnosť vykonáva svoju činnosť na základe riadneho povolenia Českej národnej banky, zapísaného v obchodnom registri vo forme poskytovaní nebo zprostředkovaní spotřebiteľského úvěru. On je teda riadne registrovanou spoločnosťou s príslušným podnikateľským oprávnením, na základe ktorého poskytuje finančné služby v prostredí internetu, a to vo viacerých jazykových verziách (napr. aj českej - viď www.minihotovost.cz <http://www.minihotovost.cz>). 20. S ohľadom na údajnú a vytýkanú absenciu povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov SR žalobca uviedol nasledovné: Vo všeobecnosti je potrebné vychádzať zo základných pravidiel zakotvených v Zmluve o fungovaní EÚ: kapitole 2 čl. 49 zakotvuje právo „usadiť sa“ - zakazujú
sa obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu, zakazujú sa aj obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu; v čl. 54 sa uvádza, že so spoločnosťami založenými podľa zákonov členského štátu a ktoré majú svoje sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti v Únii, sa pre účel tejto kapitoly zaobchádza rovnako ako s fyzickými osobami, ktoré sú štátnymi príslušníkmi členských štátov; v čl. 56 (predtým čl. 49) je uvedené právo na slobodné poskytovanie služieb (na rozdiel od práva usadiť sa, právo na poskytovanie služieb sa uplatní bez potreby zakladať na území iného členského štátu organizačnú zložku) - zakazuje sa obmedzovanie slobody poskytovania služieb v rámci spoločenstva v prípade, že poskytovateľ služby pochádza z inej členskej krajiny ako odberateľ služby. Sloboda poskytovania služieb zaručuje, že poskytovatelia pochádzajúci z krajín únie môžu voľne ponúkať služby bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu príslušnosť. Rozhodujúce je, aby v domovskej členskej krajine spĺňali podmienky stanovené štátom na založenie živnosti či podniku. V jeho prípade bolo preto potrebné vychádzať zo všeobecných zásad zakotvených v Zmluve o fungovaní EÚ, kde v čl. 56 sa členským štátom EÚ zakazuje obmedzovať voľné poskytovanie služieb spoločnosťami „usídlenými v krajine Únie odlišnej od tej, ktorej príslušníkmi sú osoby, ktorým sú tieto služby určené“. Pokiaľ ide o právo na slobodné poskytovanie služieb, toto vyžaduje, aby hostiteľská krajina nediskriminovala spoločnosti pre ich pôvod pri vykonávaní cezhraničnej činnosti. K rozoberanej problematike sa však tiež už vyjadroval Súdny dvor EÚ a jeho názory smerujú k tomu, že členské štáty nemôžu zakazovať spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich území z dôvodu, že nespĺňajú vnútroštátne požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti spĺňajú podmienky štátu, v ktorom majú sídlo. On ako žalobca má pritom výslovne registrovaný predmet podnikania na poskytovanie spotrebiteľských úverov, a teda spĺňa podmienky domovského štátu (ČR) na založenie, vznik a existenciu spoločnosti a na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Rozhodnutie vo veci C-76/90 Manfred Säger - odsek 12 uvádza: „Článok 49 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva požaduje nielen potláčanie diskriminácie osôb poskytujúcich služby na základe ich národnosti, ale i zákaz akýchkoľvek obmedzení vrátane tých, ktoré sa uplatňujú bez rozlišovania poskytovateľov služieb so zreteľom na ich národnosť, pokiaľ sú spôsobilé znemožniť alebo akokoľvek inak obmedziť činnosti poskytovateľa služieb usídleného v inom členskom štáte EÚ, v ktorom podobné služby poskytuje v súlade so zákonom“. Pokiaľ ide o oprávnenie vykonávať dohľad, Európsky súdny dvor v rozhodnutí Cassis de Dijon v zásade vyjadril, že domovská krajina nielen vydáva oprávnenie na vykonávanie činnosti spoločnosti usídlenej na svojom území, ale dohliada i na jej všetky aktivity vrátane tých, ktoré sú vykonávané na území iného členského štátu EÚ. Vo veci C-384/93 Alpine Investments, odsek 48 Európsky súdny dvor k námietkam dotknutej spoločnosti, týkajúcim sa porušenia jej práva na slobodné poskytovanie služieb v rámci spoločného trhu EÚ uviedol, že domovský štát je najlepšie situovaný na to, aby reguloval jej praktiky. Aj keby si prijímajúci štát želal zastaviť tieto praktiky alebo ich vykonávanie podrobiť určitým podmienkam, nemôže to učiniť bez spolupráce s príslušnými orgánmi prvého štátu (t.j. domovského). Podľa recitálu č. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v súlade so zmluvou vnútorný trh zahŕňa priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb tovaru a služieb a sloboda usadiť sa. Rozvoj transparentnejšieho a efektívnejšie trhu s úvermi v oblasti bez vnútorných hraníc má zásadný význam pre podporu rozvoja cezhraničných aktivít. Zo skutočností týkajúcich sa zásady slobodného pohybu služieb teda podľa žalobcu vyplýva, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru, že cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov ním so sídlom v ČR a na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je potrebné „navyše“ udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska. Bráni tomu jasne sloboda pohybu služieb ako jedno zo základných práv založených primárnym právom EÚ. Odvolací súd si musí urobiť jasný názor o výklade práva EÚ a pre prípad, že by potreboval jeho výklad, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor EÚ s návrhom v rámci konania o prejudiciálnej otázke, pričom ak to neurobí, poruší jeho právo na spravodlivý proces. Podľa žalobcu treba zdôrazniť aj to, že právo spotrebiteľských úverov je v EÚ únii plne harmonizované smernicou, a preto platí rovnako tak na území ČR, ako aj SR. Aj z tohto hľadiska teda plne postačí oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky pre subjekt sídliaci na území ČR, ktorý naviac nemá na území SR ani podnik ani organizačnú zložku. Pre úplnosť žalobca poukázal na to, že ani v prípade zahraničných bánk neplatí žiadna požiadavka pre nadobudnutie osobitnej bankovej licencie na území SR a postačí len notifikácia príslušného orgánu dohľadu (t.j. Českej národnej banky) o zámere vykonávať činnosť v SR Národnej banke Slovenska. Stanovuje tak ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov, podľa ktorého zahraničná banka so sídlom na území členského štátu je naďalej oprávnená na vykonávanie bankových činností podľa § 2 ods. 2 okrem bankovej činnosti podľa § 2 ods. 2
písm. m/ aj bez založenia pobočky, a to na základe písomného oznámenia príslušného orgánu dohľadu členského štátu o predpokladaných bankových činnostiach doručeného Národnej banke Slovenska pred prvým uskutočnením bankového obchodu. Ak teda v prípade zahraničných bánk (ktorých regulácia je podstatne prísnejšia ako v prípade „nebankových“ poskytovateľov spotrebiteľských úverov) postačuje „obyčajné“ oznámenie domovského orgánu dohľadu Národnej banky Slovenska, ktoré vyžaduje právny predpis, v prípade poskytovateľov spotrebiteľských úverov právny predpis nič také nepožaduje. Národná banka Slovenska mohla síce upozorniť na akúsi nepovolenosť činnosti žalobcu, ale do dnešného dňa žalobca neobdržal žiadnu informáciu od orgánu činného v trestnom konaní o nedovolení jeho činnosti a ani doposiaľ Národná banka Slovenska nevykonala žiaden dohľad u neho (zjavne si uvedomujúc nedostatok vlastnej právomoci) a práve naopak, u neho vykonávala dohľad Česká národná banka. 21. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd vo veci rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
22. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
23. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 C. s. p.) oprávneným subjektom - účastníkom, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 C. s. p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C. s. p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 C. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 a contrario C. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.).
24. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu rozsahom odvolania (§ 379 C. s. p.) podaného žalobcom bola predmetom odvolacieho prieskumu správnosť rozsudku okresného súdu, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že je daná právomoc slovenského súdu vo veci rozhodnúť a to vychádzajúc z č.l. 17 ods. 1 a čl. l8 ods. 2 Nariadenia Európskeho Parlamentu a Rady (EÚ) č 1215/2012 (Brusel I). Následne sa zaoberal rozhodným právom, nakoľko ide o zmluvný vzťah s cudzím prvkom. Bol názoru, že právny vzťah strán sporu by sa mal riadiť právnym poriadkom SR a to aj s poukazom na čl. 6 ods. 1 Nariadenia Rím I. Posudzoval preto právny vzťah podľa noriem slovenského práva (zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Napokon žalobu zamietol aj z dôvodu nepreukázania vyplatenia sumy úveru na účet žalovaného v dôsledku čoho neuniesol dôkazné bremeno.
25. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil a preto v zmysle ust. § 387 ods. 1 C. s. p. ho ako vecne správne potvrdil.
26. Žalobca v odvolaní súhlasil s tým, že žalovaný má právne postavenie spotrebiteľa a zmluva uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľská zmluva.
27. Z výpisu z Obchodného registra vedeného Krajským súdom v Brne (č.l. 59 spisu) okrem iného vyplýva, že žalobca je zapísaný ako európska spoločnosť v obchodnom registri, a to od roku 2015, pričom došlo k cezhraničnej fúzii a to k zlúčeniu obchodnej spoločnosti MINIHOTOVOST a. s., IČO: 04 355 211, ako akciová spoločnosť ktorá bola založená podľa práva ČR s tým, že zmenila svoju právnu formu na európsku akciovú spoločnosť s obchodnou firmou MINIHOTOVOST, SE ako nástupníckou spoločnosťou a obchodnou spoločnosťou MINIHOTOVOST a. s., IČO: 35 852 453 so sídlom Bratislava, Pribinova 25. Zanikajúca spoločnosť zanikla bez likvidácie a jej majetok prešiel na nástupnícku spoločnosť. Žalobca má postavenie dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka (ponúka pôžičky prostredníctvom internetovej stránky). Žalovaný má postavenie spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka pretože pri uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Aj podľa odvolacieho súdu má preto právomoc rozhodovať a konať v predmetom spore súd SR, pretože na území SR má bydlisko žalovaný, ktorý má postavenie spotrebiteľa. Uvedené je v súlade s č.l. 17 ods. 1 a čl. 18 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ktoré upravuje právomoc v prípade konania, v ktorom spotrebiteľ vystupuje ako žalovaný, pretože právomoc za takých okolností majú len súdy členského štátu podľa bydliska
spotrebiteľa. Odchýlenie dohodou podľa čl. 19 nebolo tvrdené ani preukázané. Napokon žalobca voči založeniu právomoci slovenského súdu s ohľadom na Nariadenie Brusel I nemal námietky.
28. Žalobca v odvolaní nesúhlasil so skutkovým a právnym posúdením veci podľa slovenského práva. Taktiež s tým, že nemá oprávnenie poskytovať spotrebiteľské úvery.
29. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že okresný súd sa vzhľadom na prítomnosť cudzieho prvku správne zaoberal rozhodným právom, ktorým sa má predmetný právny vzťah spravovať.
30. Zmluva uzavretá medzi stranami sporu ako dodávateľom a spotrebiteľom je zmluvou spotrebiteľskou, ktorú bolo potrebné posudzovať z hľadiska príslušných ustanovení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 593/2008 z 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I).
31. Podľa článku 3 ods. 1 Nariadenia Rím I zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.
32. V zmysle článku 6 ods. 1 písm. a/, b/, a ods. 2 Nariadenia Rím I bez toho, aby boli dotknuté články 5 (zmluvy o preprave) a 7 (poistné zmluvy) sa zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a/ vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo, b/ akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti. Bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie bolo na základe odseku 1 rozhodným. 33. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá dňa 25.04.2018 Smlouva o úvěre č. 526634. Žalovaný je štátnym príslušníkom SR s obvyklým pobytom v SR a žalobca - podnikateľ smeruje svoju činnosť na túto krajinu. Preto sa úverová zmluva mala podľa článku 6 ods. 1 prvej vety Nariadenia Rím I primárne spravovať právnym poriadkom SR. V zmysle článku 6 ods. 2 Nariadenia Rím I si napriek tomu v súlade s článkom 3 ods. 1 Nariadenia strany mohli zvoliť iné rozhodné právo pri dodržaní podmienky, že voľba sa urobí výslovne alebo je jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si takto mohli zvoliť iný právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť. Podľa odvolacieho súdu právo v zmluve by malo byť určené výslovne a jednoznačne. Písomná forma sa nevyžaduje, ale pre vyhnutie sa akýchkoľvek nejasností má uvedené odporúčací charakter. Úplne postačuje napr. formulka: Zmluvné strany sa dohodli, že táto zmluva a všetky vzťahy z nej vyplývajúce sa budú spravovať právnym poriadkom označeného štátu“. V danej veci uvedené zo zmluvy nevyplýva. Nie je to uvedené priamo vo výraznom texte zmluvy tak, aby si to aj sám spotrebiteľ mohol uvedomiť. Okrem toho odvolávanie sa na to, že zmluvné strany uzavreli zmluvu o spotřebitelském úvěru podľa zákonov ČR (zákon č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a zák. č. 257/2016 Sb. o spotřebiteľském úvěru) samo osebe žalovanému ako spotrebiteľovi nemuselo predznamenať, že by malo ísť o dohodu voľby českého práva na daný právny vzťah. Vo VPPÚ a to v bode 04. je uvedené: Podporná platnosť. Na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky, najmä príslušné ustanovenia OZ, ZSÚ a zákona č. 634/1992 Sb. o ochrane spotrebiteľa, v znení neskorších predpisov“. Podľa odvolacieho súdu, na rozdiel o názoru okresného súdu, sa to týka len vzťahov neupravených zmluvou. Rozhodné právo nebolo preto medzi zmluvnými stranami dohodnuté v zmluve alebo okolnosťami daného prípadu. Vzhľadom na uvedené keďže išlo o zmluvu uzavretú medzi spotrebiteľom s obvyklým pobytom v SR a podnikateľom - európskou spoločnosťou, ktorý smeruje svoju podnikateľskú činnosť na klientov v Európe samotná zmluva sa v zmysle Nariadenia Rím I. spravuje právnym poriadkom SR s poukazom na čl. 6 ods. 1 Nariadenia Rím I. Námietku žalobcu v odvolaní považoval preto za nedôvodnú.
34. V súvislosti s námietkami žalobcu, že je subjektom založeným, vzniknutým a registrovaným v právnom prostredí ČR, ktorý vykonáva činnosť na základe riadneho povolenia Českej národnej banky
a jeho ďalšou argumentáciou s poukazom na základné pravidlá zakotvené v Zmluve o fungovaní EÚ je potrebné uviesť, že Národná banka Slovenska je v zmysle zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov subjektom, ktorý vykonáva dohľad nad finančným trhom okrem iného aj dohľad v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov a v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch tiež udeľuje povolenie na poskytovanie úverov alebo pôžičiek, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom iným veriteľom, ktoré povolenie je vyžadované od všetkých iných veriteľov podľa § 2 písm. c/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bez ohľadu na sídlo veriteľa či právny poriadok, podľa ktorého bol založený. Preto v žiadnom prípade nemôže ísť o obmedzovanie poskytovania služieb v rámci voľného pohybu služieb ani žiadnu diskrimináciu tak ako to uvádza žalobca, ktorý je oprávnený v tomto smere podnikať na území SR, avšak za predpokladu udeleného platného povolenia Národnou bankou Slovenska presne tak, ako aj ostatné právnické osoby, ktoré spĺňajú podmienky upravené v § 2 písm. c/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
35. Napokon podľa žalobcu v odvolaní je rozsudok naviac neprípustným, prekvapivým, pretože súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru o nepreukázaní prenechania peňažných prostriedkov žalovanému z vlastnej iniciatívy a nedal mu možnosť sa k takémuto právnemu záveru vyjadriť. K odvolaniu tak pripojil potvrdenie o zrealizovanej platbe.
36. K uvedenému odvolací súd uvádza, že žalobca potvrdenie o zrealizovanej platbe nepredložil v konaní pred okresným súdom. Pojednávania dňa 06.04.2022 sa osobne nezúčastnil. Podaním došlým súdu dňa 25.03.2022 z dôvodu hospodárnosti konania svoju neúčasť ospravedlnil a zároveň žiadal o rozhodnutie v predmetnej veci na základe doteraz predložených dokladov v jeho neprítomnosti. Preto námietku v odvolaní žalobcu o nedaní mu možnosti k právnemu záveru sa vyjadriť, považoval za nedôvodnú. Ide tak o omeškaný procesný úkon, na ktorý už nie je možné v odvolacom konaní prihliadnuť ako na novotu v zmysle § 366 písm. d/ C. s. p. Z dikcie tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
37. Vzhľadom na uvedené, námietky, ktoré žalobca uviedol v odvolaní v rámci uplatnených odvolacích dôvodov nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a neumožňujú ani záver o vadách konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a to vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním.
38. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný. Má preto voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (v odvolacom konaní splnomocnil na zastupovanie advokáta). O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p
39. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C. s. p.).