Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Co-467-2015.pdf
PDF · 123.66 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/467/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné nám. č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25C/243/2012-97 zo dňa 29. apríla 2015, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 25C/243/2012-97 zo dňa 29. 04. 2015 návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Návrh navrhovateľa zamietol. Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznal. Konštatoval, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal voči odporcovi náhrady majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 497,88 eur, ktorá podľa tvrdenia navrhovateľa vznikla ako následok nesprávneho a v rozpore so zákonom postupu exekučného súdu Okresného súdu Žilina tým, že okresný súd postupoval nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil po uplynutí zákonom stanovenej doby. Nesprávny úradný postup podľa navrhovateľa spočíval v tom, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o zmene súdneho exekútora až po veľmi dlhej dobe v rozpore s ust. § 44 ods. 7 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), resp. od 01. 12. 2006 ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. To znamená, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o zmene exekútora po uplynutí zákonnej lehoty. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu súdu navrhovateľovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma. Súd vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov pri aplikácii ust. § 101 ods. 2 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) s prihliadnutím na obsah spisu a doteraz vykonané dôkazy a dospel k nasledovným skutkovým zisteniam: Navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 20Er /2047/2006 doručil návrh zo dňa 16. 02. 2010 na zmenu súdneho exekútora. Uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 20Er/2047/2006 zo dňa 08. 07. 2011, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 10. 2011, súd vyhovel návrhu navrhovateľa a vykonaním exekúcie poveril ďalšieho súdneho exekútora. Súd základ nároku navrhovateľa na náhradu škody posudzoval podľa § 1 písm. a/ (a § 3 ods. 1 písm. a/, d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.“) s účinnosťou do 31. 12. 2012.
Podľa návrhu navrhovateľa v exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného v zmysle citovaných zákonných ustanovení (§ 47 ods. 7 Exekučného poriadku platného od 01. 09. 2005, § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného od 01. 12. 2006 a § 196 Exekučného poriadku) o zmene exekútora do 30 dní. V danom prípade navrhovateľ odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty na rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu exekútora (zbytočnými prieťahmi) v konaní. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi priznať uplatňované peňažné plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na ním tvrdenom skutkovom základe. Je nepochybné, že exekučný súd v predmetnom exekučnom konaní bol povinný o zmene exekútora rozhodnúť do 30 dní od doručenia návrhu na oprávneného na zmenu exekútora. Posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno (aj keď neboli rozhodnutia vydané v zákonných lehotách) vždy a automaticky považovať za nesprávny úradný postup. K predmetnému je však potrebné dodať, že doterajší poverený exekútor podaním návrhu na zmenu exekútora na súd nie je zbavený povinnosti vykonávať exekúciu v zmysle zákona. Zákonná povinnosť povereného exekútora vykonávať exekúciu v súlade so zákonom zaniká právoplatnosťou rozhodnutia súdu, ktorým súd rozhodol o zmene exekútora. V konkrétnom prípade automaticky, bez ďalšieho nemožno konštatovať, že nerozhodnutím súdu v lehote 30 dní od podania návrhu na zmenu exekútora, ak vznikne oprávnenému škoda, zodpovedá za vzniknutú škodu automaticky súd (Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR). Takáto konštatácia je v konkrétnom prípade predčasná. Súd v posudzovanom prípade pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní mal za to, že je významná aj tá skutočnosť (s poukazom na rozhodnutie II.ÚS 520/2012), že navrhovateľ pred okresným súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). V takýchto prípadoch je teda možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Je možné konštatovať, že povinnosťou okresného súdu je vysporiadať sa so všetkými návrhmi navrhovateľa, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Navrhovateľ aj napriek tomu, že používa právny výraz „zbytočný prieťah“, v konaní postup v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nepreukázal a nepreukázal, že by takýto „zbytočný prieťah“ bol konštatovaný subjektom v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Objektívne je možné konštatovať, že zákonom garantovaná 30-dňová lehota nebola dodržaná. V rámci kritérií a významu veci pre navrhovateľa je potrebné konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o osobno-statusový spor, pracovný spor, či spor pre navrhovateľa inak existenčný. S poukazom na všetky vyššie uvedené okolnosti posudzovaného prípadu súd dospel k záveru, že dĺžka konania od podania návrhu na okresný súd do rozhodnutia súdu nemôže byť považovaná za tak neprimeranú, ktorú by súd vyhodnotil ako nesprávny úradný postup spôsobilý navrhovateľovi spôsobiť ním uplatnenú majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu. Pokiaľ exekučný súd preskúmaval a hodnotil návrh oprávneného a prílohy k uvedenému návrhu možno konštatovať, že takáto činnosť súdu, ktorá priamo smerovala k vydaniu rozhodnutia, nemôže byť považovaná za úradný postup, ktorý by bol nesprávny, prípadne nesústredený či neefektívny. Dodal tiež, že pokiaľ súd nerozhodol o návrhu exekútora v zákonnej lehote, navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým je bezpochyby podanie sťažnosti predsedovi súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Ak navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľovi mala podľa jeho tvrdenia predmetná škoda vzniknúť ako „vynaložený náklad v tomto období“ (myslené v období od podania návrhu až do rozhodnutia súdu). V konaní navrhovateľ všeobecne uvádzal termín škoda, pričom v rámci podaní bližšie nešpecifikoval, či sa domáha skutočnej škody alebo ušlého zisku. Všeobecne povedané, podľa názoru súdu navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy) ani ako skutočnú škodu a ani ako ušlý zisk v žalovanej výške. Z obsahu podaného návrhu a doložených listín navrhovateľom nemal súd preukázané, že tento vynaložil vo veci správy a vymáhania pohľadávok akékoľvek finančné prostriedky. V prípade, že v súvislosti s podnikateľskou činnosťou navrhovateľa vznikne škoda (napr. pri správe a vymáhaní pohľadávky), ktorú podľa tvrdenia navrhovateľa mal zaviniť odporca, je navrhovateľ povinný vznik škody a jej výšku v konaní preukázať. Vzhľadom na vyššie uvedené bol súd názoru, že navrhovateľ v časti uplatneného nároku z titulu náhrady škody v uplatnenom základe a výške neuniesol dôkazné bremeno a s poukazom na uvedené, súd v tejto časti nárok navrhovateľa zamietol.
Navrhovateľ nepreukázal ani vznik podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. na náhradu nemajetkovej ujmy. V návrhu uvádzal len tvrdenia (v návrhu definované riziká), na základe ktorých vyčíslil nemajetkovú ujmu v peniazoch. Na preukázanie škody a jej výšky nepredložil žiadne dôkazy. Navrhovateľ si uplatňuje primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) v navrhovateľom vyčíslenej sume. Vyčíslenú nemajetkovú ujmu vypočítal navrhovateľ alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, na základe doktríny ústavného súdu, konštatovaná v nálezoch ústavného súdu. K vyššie uvedenému je potrebné uviesť, že v konkrétnom prípade ústavný súd nerozhodol, že základné právo navrhovateľa na prerokovanie vec bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) postupom Okresného súdu Žilina bolo porušené. Použitie metodiky uvádzanej navrhovateľom pre posúdenie nemajetkovej ujmy a jej výšky bez splnenia ďalších podmienok považoval súd za predčasné. Poukázal na tú skutočnosť, že navrhovateľ je právnická osoba a pokiaľ odkazuje na pocity uvádzané navrhovateľom v návrhu, tak takéto pocity právnická osoba nemôže prechovávať. Zastával názor, že navrhovateľ v časti uplatneného nároku z titulu nemajetkovej ujmy neuniesol dôkazné bremeno a preto tiež v tejto časti návrh zamietol. K znaleckému posudku predloženému navrhovateľom okresný súd dodal, že tento posudok vychádza z tzv. zvýšených nákladov, pričom majetková ujma je vypočítaná všeobecne, bez toho, aby sa pri uvedenom výpočte vychádzalo so špecifík každej jednotlivej veci. Bez individualizácie nákladov uplatnených navrhovateľom na konkrétnu žalovanú vec možno nárok navrhovateľa považovať len za náklad podnikateľa vo veci správy a vymáhania pohľadávok vôbec, t.j. náklady podnikateľa súvisiace s podnikaním. Vzhľadom na nárok navrhovateľa, uplatnený ako - majetková škoda - predstavujúca náhrada istiny s príslušenstvom, - náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch - 20% z uplatňovanej istiny, znalecký posudok nepreukazuje ani základ a ani výšku uplatnenej škody navrhovateľa v predmetnom konaní. Navrhovateľ aj žiadal, aby súd predmetné konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 písm. c/ O. s. p. prerušil až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci vylúčenia sudcu povereného prejednaním veci. K návrhu doložil sťažnosť na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR adresovanú Ústavnému súdu SR. Súd poukázal na to, že uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10NcC/220/2013 zo dňa 27. 03. 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 05. 2013 bolo rozhodnuté, že sudca Okresného súdu Žilina JUDr. Drahomír Mrva nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Proti tomuto rozhodnutiu nie sú prípustné žiadne opravné prostriedky. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1/ písm. b/ O. s. p. nie je dôvodný, pretože otázka zákonného sudcu bola vyriešená rozhodnutím vyššie uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, ktoré rozhodnutie je rozhodnutím konečným, čím rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky, ktorú by súd bol oprávnený riešiť. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2/ písm. c/ O. s. p. nie je tiež dôvodný. Predmetné zákonné ustanovenie nie je ustanovením, ktoré by súdu ukladalo povinnosť konanie prerušiť. Keďže sa jedná o identický dôvod pre prerušenie konania, otázka zákonného sudcu je vyriešená zákonným spôsobom. Odporca ako úspešný účastník konania si právo na náhradu trov konania neuplatnil, preto súd odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal (§ 142 ods. 1, § 151 ods. 1 veta prvá O. s. p.). Navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok za návrh priamo zo zákona SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákona o súdnych poplatkoch“) podľa § 4 ods. 1 písm. k/ (účinnosť do 30. 09. 2012). Vzhľadom na procesný výsledok v tomto konaní, kedy súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, nezaviazal súd odporcu ako úspešného účastníka konania na zaplatenie súdneho poplatku z podaného návrhu (§ 2 ods. 2 veta prvá zákona o súdnych poplatkoch).
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu. V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne malo byť uvedené navrhovateľa - poznámka odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom. Ďalej navrhovateľ uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;
- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie). Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Podľa navrhovateľa ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať ním tvrdený skutkový stav. Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah
si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p. Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navrhovateľ tvrdil, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Navrhovateľ tvrdil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Je tak jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku v určenej výške. V tejto súvislosti vytýkal súdu, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Z tohto totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Súčasťou znaleckého posudku sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, na úpravu informačného systému, nákladov na poštovné a na telekomunikačné služby. K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné objektívne dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. K návrhu na prerušenie konania navrhovateľ tvrdil, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu jeho návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu, práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej, o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu uvedeného tvrdenia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pokiaľ v odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť, odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 13 spisu). Okrem toho Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 10NcC/220/2013-21 zo dňa 27. 03. 2013 rozhodol, že sudca Okresného súdu JUDr. Drahomír Mrva nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp. zn. 25C/243/2012. Uznesenie bolo doručené splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa dňa 23. 05. 2013. V tejto súvislosti preto odvolací súd posúdil nedôvodnosť námietky navrhovateľa, že vo veci konal vylúčený sudca a uvádza, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Pomer k účastníkom alebo k ich zástupcom môže byť založený predovšetkým príbuzenským, či iným obdobným vzťahom, ktorému na roveň môže byť v konkrétnom prípade postavený vzťah priateľský alebo naopak nepriateľský. Teda predpokladom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je jeho určitý kvalifikovaný pomer k účastníkom, alebo k ich zástupcom, ktorý by mohol vzbudiť pochybnosti o jeho nezaujatosti v konkrétnom prípade. V danom prípade tieto skutočnosti zistené neboli. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.
Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, odvolací súd k týmto uvádza:
Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 29. 04. 2015 pojednávanie. Splnomocnený zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie dňa 27. 03. 2015 (č.l. 62 spisu). Dňa 23. 04. 2015 o 10.16 hod. doručil navrhovateľ zo strany splnomocneného zástupcu návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu nakoľko podal sťažnosť na ÚS SR, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na nezákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci. Vzhľadom na to navrhol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia ÚS SR. Okresný súd vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania a splnomocneného zástupcu navrhovateľa. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že neakceptoval žiadosť žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu o odročenie nariadeného pojednávania z ním uvádzaných dôvodov, vec prejednal v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. aj v neprítomností účastníkov prihliadajúc na
obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. O návrhu žalobcu na prerušenie konania okresný súd rozhodol na pojednávaní v rámci rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu v prejednávanej veci bol postup okresného súdu v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.), požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, ktorý dôvod (ako už bolo opakovane uvedené vyššie) nebol dôvodný. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) sa tohto nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).
Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľa, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie, keď boli v zmysle ust. 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho splnomocneného zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní dôkazy vykonal, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o dokazovanie, okresný súd vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 20Er/2047/2006, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.
Podľa odvolacieho súdu pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu k návrhu, toto nebolo v konaní zo strany odporcu okresnému súdu podané. Nie je preto pravdivé tvrdenie navrhovateľa v odvolaní o nemožnosti vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu.
Nebolo preukázaným tvrdenie navrhovateľa v odvolaní o nenariadení pojednávania vo veci. Jeho uskutočnenie vyplýva zo zápisnice o pojednávaní (č.l. 95 spisu).
Pokiaľ navrhovateľ namietol postup okresného súdu s tým, že tento rozhodol rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., poukazuje odvolací súd na to, že rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie v zmysle § 153b O. s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len za predpokladu, že skutkový stav tvrdený navrhovateľom považuje súd za nesporný. Je zrejmé aj vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Táto námietka navrhovateľa nie je dôvodná, pretože z ničoho nevyplýva, že by postup okresného súdu nebol správny. K odvolaniu navrhovateľa do zamietnutia návrhu na prerušenie konania je prvom rade potrebné uviesť, že podľa odvolacieho súdu navrhovateľ podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR, ktorou namieta porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu nepreukázal. Navrhovateľ sťažnosť pripojil k návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania poslaného okresnému súd e-mailom dňa 23. 04. 2015. Doručenie preto nepreukázal či už odtlačkom prijímacej pečiatky Ústavného súdu SR na sťažnosti, podacím lístkom preukazujúcim podanie sťažnosti na poštovú prepravu alebo potvrdením Ústavného súdu o vedení príslušného konania. Okrem dôvodov, ktoré uviedol v rozhodnutí okresný súd a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, poukazuje na konštantnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, ktorý ústavnú sťažnosť navrhovateľa v skutkovo a právne rovnakých prípadoch odmietol (napr. I. ÚS 293/2013 z 29. 05. 2013, I.ÚS 297/2013 z 29. 03. 2013). V zmysle princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí by bolo možné plne legitímne očakávať rovnaké rozhodnutie Ústavného súdu SR aj o navrhovateľom podanej ústavnej sťažnosti týkajúcej sa predmetnej veci.
Okresný súd v danom prípade vykonal preto dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.
Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne uviedol skutkové závery a svoje právne úvahy vo vzťahu k prejednávanej veci, keď zároveň podrobne vysvetlil, na základe akých skutočností nemal preukázané splnenie predpokladov zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., najmä vznik škody a nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť. Námietka navrhovateľa, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, nie je dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nič také nevyplýva. Samotný súd konštatoval, že exekučný súd nevydal rozhodnutie o zmene exekútora v lehote 30 dní odo dňa doručenia návrhu na jeho zmenu. Súd však nemal preukázané splnenie ďalších dvoch podmienok vyžadovaných na vznik zodpovednosti žalovaného za žalobcom tvrdené ujmy, a to vznik škody a príčinnú súvislosť medzi postupom súdu a tvrdenou škodou. Okresný súd sa dostatočne zaoberal aj týmito ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, z ktorého dôvodu odvolací súd nepovažoval za veci zodpovedajúce tvrdenia navrhovateľa, že prvostupňový súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá súvisela so správou pohľadávky počas nečinnosti exekučného súdu a ignoroval všetky ostatné tvrdenia týkajúce sa uplatnenej škody, čím sa stalo jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Okresný súd sa pomerne rozsiahlo venoval tak otázke vzniku škody a jej preukázania, ako aj príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Správne rozhodol o zamietnutí návrhu na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom, s ktorým sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal a svoje závery i dostatočne odôvodnil. Rovnako nie sú na mieste ani tvrdenia navrhovateľa o chýbajúcich dôvodoch pri nemajetkovej ujme, keď okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol podrobné argumenty nielen vo vzťahu k nepreukázaniu existencie škody ale aj nemajetkovej ujmy, s ktorými argumentmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.
V súvislosti s navrhovateľom tvrdenou škodou, ktorá mala vzniknúť neskorým rozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora, zároveň odvolací súd poukazuje na to, že ak je podaný návrh na zmenu súdneho exekútora, pôvodný súdny exekútor je povinný naďalej vykonávať úkony exekučného konania, a teda pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktoré mal poverenie, a to až do doby kým nie je rozhodnuté o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote nemohlo dôjsť vytýkaným postupom súdu k vzniku žiadnej materiálnej škody oprávnenému.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .