Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-59-2023.pdf
PDF · 183.03 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/59/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Šalamúna a sudcov Mgr. Stanislavy Salajovej a Mgr. Martina Štubniaka, v právnej veci žalobcov: 1/ Naša zem, s.r.o., so sídlom Medovarce 152, 962 65 Medovarce, IČO: 44 265 506 a 2/ A. B., C. B., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom D. E. XXX/XX, XXX XX F., občan SR, obaja zast. advokátskou kanceláriou KASATKIN & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Čajakova 13, 811 05 Bratislava, IČO: 47 255 021, proti žalovanému: Plachý, s.r.o., so sídlom Medovarce 154, 962 65 Medovarce, IČO: 46 744 991, zast. JUDr. Ľubomírom Ivanom, advokátom, so sídlom Nám SNP 41, 960 01 Zvolen, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu 1/ a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 19C/15/2018 zo dňa 01. februára 2023, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 19C/15/2018 zo dňa 01. februára 2023 vo výrokoch II., III. a IV. p o t v r d z u j e.
II. Žalobca 1/ j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
III. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 2/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom sp. zn. 19C/15/2018 zo dňa 01.02.2023 Okresný súd Zvolen (ďalej aj len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že: I. žalobu žalobcu 1/ zamietol, II. určil, že žalobca 2/ A. B., C. B., nar. XX.XX.XXXX, rodné číslo: XXXXXX/XXXX, trvale bytom D. E. XXX/XX, XXX XX F., občan SR, je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v Katastri nehnuteľností SR na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom Krupina, katastrálny odbor, pre okres Krupina, obec A., kat. úz. A., a to stavby – sklad so súpisným číslom XXX, postavenej na parcele registra „C“, parcelné číslo XXX/ XX a stavby – sklad so súpisným číslom XXX, postavenej na parcele registra „C“, parcelné číslo XXX/ XX. III. žalobcovi 1/ uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania a IV. žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi 2/ trovy konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
1.1 V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 06.03.2018 domáhali určenia, že Kúpna zmluva z 01.08.2012 (pozn. súdu – správne má byť 13.07.2012) uzatvorená medzi žalobcom 2/ ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim (ďalej len „Kúpna zmluva“), predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve predávajúceho, nachádzajúcich sa v katastri nehnuteľností v Slovenskej republike na liste vlastníctva číslo XXX,
vedenom Okresným úradom Krupina, Katastrálny odbor, okres G., obec A., katastrálne územie A. ako: stavba – sklad so súpisným číslom 154 (ďalej len „Dielňa“), postavená na parcele registra „C“ KN č. XXX/ XX a stavba – sklad so súpisným číslom 160 (ďalej len „Sklad“), postavená na parcele registra „C“ KN č. XXX/XX, je neplatná (Dielňa a Sklad ďalej spolu aj ako „Nehnuteľnosti“). Podaním zo dňa 12.06.2018 žalobcovia 1/ a 2/ navrhli pripustiť zmenu žaloby tak, aby súd určil, že žalobca 2/ je výlučným vlastníkom Nehnuteľností. Uznesením zo dňa 24.10.2018 súd zmenu žaloby pripustil.
1.2 V rámci procesného útoku žalobcovia tvrdili, že žalovaný neuhradil ani len prvú časť kúpnej ceny a napriek tomu podal návrh na vklad do katastra nehnuteľností. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 20.06.2017, uzatvorenou medzi žalobcom 1/ a žalobcom 2/ pohľadávka so všetkými právami, ktoré vznikli na základe Kúpnej zmluvy, prešli do vlastníctva žalobcu 1/. Kúpnu zmluvu považovali za neplatnú, pretože: žalovaný v účtovníctve za roky 2012 a 2013 nevykázal nadobudnutie žiadnych nehnuteľností; žalovaný nikdy v účtovníctve nevykázal, že by vlastnil alebo si požičal prostriedky na uhradenie kúpnej ceny (17 000 Eur) ; žalovaný nikdy nezaplatil ani časť z kúpnej ceny, pričom kúpna cena mala byť splatená v 2 platbách po 8 500,00 €; žalovaný podal návrh na vklad do katastra nehnuteľností za účelom zmeny vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam zo strany žalobcu 2/ v prospech žalovaného bez toho, aby bola splnená odkladacia podmienka umožňujúca podať tento návrh, a to zaplatenie prvej časti kúpnej ceny vo výške 8 500,00 €; bez zaplatenia prvej časti kúpnej ceny Kúpna zmluva nenadobudla účinnosť; žalovaný pri uzatváraní Kúpnej zmluvy konal účelovo, nečestne, špekulatívne a v rozpore s dobrými mravmi za účelom obohatiť sa na úkor žalobcu 2/; Kúpnu zmluvu pripravil a predložil na podpis žalobcovi 2/ žalovaný, ktorý do predmetu prevodu bez vedomia žalobcu 2/ zakomponoval, že Dielňu žalobca 2/ predáva aj s príslušenstvom – Skladom; žalobca 2/ bol zo strany žalovaného pod nátlakom a vyhrážkami nútený k tomu, aby im Dielňu a Sklad predal cez Kúpnu zmluvu, ktorá tak zo strany žalobcu 2/ nebola uzavretá slobodne; vôľa žalovaného na uzavretie Kúpnej zmluvy nebola dostatočne vážna, keď už pri uzatváraní Kúpnej zmluvy nemal v úmysle kúpnu cenu uhradiť. Žalovaný sa ako faktický vlastník Skladu nesprával. Vyjadrili pochybnosť, či s Kúpnou zmluvou nebolo manipulované, konkrétne je pochybnosť, či do predmetu Kúpnej zmluvy nebol dodatočne dopísaný Sklad ako príslušenstvo ku Dielni. Vyjadrili pochybnosť, či podpis štatutárneho orgánu žalovaného – B. B. na Kúpnej zmluve je naozaj jeho. Spoločnosť FARMA MEDOVARCE, s.r.o. (spriaznená osoba so žalobcom 1/) ako kupujúca uzatvorila so žalobcom 2/ ako predávajúcim kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti v areáli farmy v Medovarciach a keďže sa Sklad (vtedy bez súpisného čísla), v danom čase nenachádzal ako samostatná vec zapísaná v katastri nehnuteľností a je postavená na pozemkoch, ktorých je majoritným spoluvlastníkom žalobca 1/, táto konala v dobrej viere, že (spoločnosť FARMA MEDOVARCE, s.r.o.) nadobudla do svojho vlastníctva aj predmetný Sklad. Tvrdili, že v zmysle § 137 písm. c) CSP obaja žalobcovia majú naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva ku Dielni a Skladu a preto ju podali spoločne ako tzv. nerozlučné spoločenstvo v zmysle ust. § 77 CSP, nakoľko žalobou uplatňujú svoje spoločné práva, tým, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého z nich.
1.3 Žalovaný žiadal zamietnuť žalobu ako nedôvodnú a zaviazať žalobcov spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania žalovaného v rozsahu 100 %. V rámci svojej procesnej obrany tvrdil, že žalobca 1/ nemá naliehavý právny záujem na určení, že žalobca 2/ je výlučným vlastníkom Nehnuteľností. Poprel tvrdenie žalobcov o vyvíjanom nátlaku na žalobcu 2/ pri uzatváraní Kúpnej zmluvy. Z opatrnosti žalovaný vzniesol námietku premlčania všetkých majetkových práv žalobcov ako aj práv z relatívnej neplatnosti vo vzťahu ku Kúpnej zmluve, respektíve vzniknutých na jej základe. Tvrdil, že je odo dňa nadobudnutia Nehnuteľností ich riadnym, jediným a nespochybňovaným vlastníkom, pričom otázky zaradenia nadobudnutých Nehnuteľností do majetku žalovaného či iné účtovné operácie nie sú podstatné. Uviedol, že bol to žalovaný (majiteľ spoločnosti žalovaného – pán C. B., ktorý na to mal zjavný pokyn vtedajšieho konateľa žalovaného,) kto dal žalobcovi 2/ návrh na uzatvorenie Kúpnej zmluvy v písomnej podobe (predložením návrhu znenia zmluvy). Žalobca 2/ tento návrh žalovaného na uzatvorenie kúpnej zmluvy prijal dňa 13.07.2012, kedy v Krupine túto zmluvu podpísal. Podpisom Kúpnej zmluvy zo strany žalobcu 2/ bol teda zavŕšený kontraktačný proces, pričom na tejto skutočnosti nič nemení skutočnosť, že konateľ žalovaného Kúpnu zmluvu podpísal o pár minút neskôr. Namietal, že žalobca 2/ mal už odo dňa 10.08.2012 vedomosť o tom, že došlo k povoleniu vkladu vlastníckeho práva v zmysle uzatvorenej zmluvy (v tento deň si prevzal rozhodnutie Správy katastra Krupina zo dňa 01.08.2012, sp. zn. V 585/12). Nedošlo podľa neho k povoleniu vkladu neúčinnej zmluvy a žalovaný už viac ako 10 rokov riadne vlastní nadobudnuté stavby, musí naviac už len z titulu dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníckeho práva, požívať právnu ochranu pred žalobcom.
1.4 V ďalšom obsahu napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol stručný priebeh konania, argumentáciu strán sporu, vykonané dokazovanie a závery z neho vyplývajúce, zistený skutkový stav a na vec aplikoval ustanovenia § 20 ods. 1, § 34, § 36 ods. 1, § 37, § 39, § 40a, § 43 a ods. 1a 2, § 43C ods. 1 a 2, § 44 ods. 1, § 45 ods. 1, § 46 ods. 1 a 2, § 49a, § 100 ods. 2, § 101, § 121 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“); § 40 ods. 1 a 3 Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.10.2015; § 30 ods. 5, § 42 ods. 2 písm. b), § 42 ods. 4 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej len „Katastrálny zákon“) v znení účinnom do 30.09.2013, § 31a písm. c) Katastrálny zákon v znení účinnom do 30.06.2016; § 137 písm. c), § 151 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
1.5 Po vykonanom dokazovaní a po právnom zhodnotení veci dospel súd prvej inštancie k záverom, že: žalobca 1/ nie je v spore aktívne vecne legitimovaný, žalobca 2/ je v spore aktívne vecne legitimovaný, ani jeden zo žalobcami tvrdených dôvodov neplatnosti Kúpnej zmluvy sa v konaní nepreukázal, avšak Kúpna zmluva je neplatná z iného dôvodu a preto je žaloba žalobcu 2/ dôvodná. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobu žalobcu 1/ zamietol (výrok I.) a v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP zaviazal žalobcu 1/ na náhradu trov konania žalovanému v plnom rozsahu (výrok III.).
1.6 Pokiaľ ide o samotné podpísanie Kúpnej zmluvy súd prvej inštancie z výsluchu svedkyne H. H. I. na pojednávaní dňa 29.11.2022 vyplynulo, že B. B., vtedajší konateľ žalovaného prišiel za ňou ako zamestnankyňou katastrálneho úradu, aby mu skontrolovala znenie Kúpnej zmluvy, pričom jej predložil dve vyhotovenia už žalobcom 2/ podpísanej Kúpnej zmluvy. Následne povedala B. B., že na oboch vyhotoveniach Kúpnej zmluvy chýbajú jeho podpisy. Následne B. B. pred ňou predmetné dve vyhotovenia Kúpnej zmluvy podpísal a išiel rovno do podateľne katastrálneho úradu podať návrh na vklad vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam v prospech žalovaného. V priebehu katastrálneho konania H. H. I., pri posudzovaní samotného návrhu na vklad a jeho príloh zistila, že v Kúpnej zmluve chýbajú dátumy jej uzavretia a preto sama, vlastnou rukou (do jedného vyhotovenia) Kúpnej zmluvy dátum dopísala. Žalobca 2/ pri výsluchu dňa 11.01.2019 ako aj pri konfrontácii dňa 01.02.2023 uviedol, že s C. B. išiel na matričný úrad (v roku 2012), kde overil svoj podpis, avšak podpis kupujúceho (žalovaného) na Kúpnej zmluve nebol uvedený – dve vyhotovenia ním podpísanej Kúpnej zmluvy potom C. B. odniesol. Žalobca 2/ už od počiatku namietal, že mu žalovaný žiadne vyhotovenie Kúpnej zmluvy nedoručil. Toto tvrdenie žalobcu 2/ napokon žalovaný ani nepoprel. Žalobca 2/ sa k podpísanej Kúpnej zmluve dostal a až pred podaním žaloby a to tak, že si vyžiadal jej kópiu z katastrálneho úradu. Po povolení vkladu vlastníckeho práva bolo žalobcovi 2/ doručené len rozhodnutie katastrálneho úradu o povolení vkladu a nie aj samotná Kúpna zmluva. Aj keď pri svojom výsluchu dňa 11.01.2019 B. B. uviedol, že Kúpnu zmluvu podpísal doma a odovzdal ju bratovi C. B., ktorý išiel so žalobcom 2/ overiť zmluvu a potom ju podať na kataster, tieto tvrdenia sa ukázali ako nepravdivé – vyvracajú ich tvrdenia svedkyne H. H. I.. Po svedeckej výpovedi H. H. I. bola dňa 01.02.2023 vykonaná konfrontácia B. B. a žalobcu 2/, v rámci ktorej B. B. zmenil svoje pôvodné tvrdenie a potvrdil predmetné skutočnosti, vyplývajúce z výpovede H. H. I. o tom, že dve vyhotovenia Kúpnej zmluvy (už podpísané žalobcom 2/) on podpísal priamo pred ňou na úrade. Pokiaľ ide o podanie návrhu na vklad, B. B. síce pri konfrontácii uviedol, že si nevie spomenúť, či návrh na vklad podal on, alebo to zaniesol bratovi C. a potom návrh podal jeho brat, avšak svedkyňa H. H. I. jednoznačne uviedla, že po tom, ako B. B. na jej upozornenie a pred ňou podpísal obe vyhotovenia Kúpnej zmluvy, išiel B. B. rovno podať do podateľne návrh na vklad. Bolo by podľa názoru súdu prvej inštancie nelogické, aby návrh nepodal B. B., ak sa už nachádzal na katastrálnom úrade a H. H. I. mu povedala, že môže návrh podať, aby Kúpnu zmluvu zaniesol svojmu bratovi C. a aby to šiel on následne podať na katastrálny úrad.
1.7 V rámci právneho posúdenia veci súd prvej inštancie uviedol, že je potrebné rozlišovať medzi prípravou znenia Kúpnej zmluvy a samotným návrhom na jej uzavretie. To, že žalovaný pripravil znenie Kúpnej zmluvy neznamená, tak ako to tvrdil žalovaný, že sa považuje za navrhovateľa zmluvy. Vzhľadom na povinnú písomnú formu návrhu sa pre návrh povinne písomnej Kúpnej zmluvy vyžadovalo podpísanie návrhu Kúpnej zmluvy, čo však ako prvý neurobil žalovaný (hoci mu v tom nič nebránilo), ale ako prvý tak učinil žalobca 2/ a to na matričnom úrade dňa 13.07.2012. Tento písomný návrh Kúpnej zmluvy žalobcu 2/, keďže B. B. (v tom čase konateľ žalovaného) nebol prítomný na matričnom úrade, sa následne prostredníctvom C. B. dostal nepochybne do dispozičnej sféry vtedajšieho konateľa žalovaného – B. B. v ten istý deň, 13.07.2012, čím bola splnená podmienka účinnosti návrhu v zmysle § 43a ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za navrhovateľa Kúpnej zmluvy preto treba považovať žalobcu 2/. Následne, v ten istý deň (13.07.2012) B. B. ako konateľ žalovaného, síce podpísal (ako druhý v poradí) znenie Kúpnej zmluvy, už predtým podpísanej žalobcom 2/, avšak bez toho, aby tento jeho prejav vôle byť viazaný návrhom žalobcu 2/ na uzavretie Kúpnej zmluvy, doručil žalobcovi 2/ zmysle § 43c ods. 2 Občianskeho zákonníka a ako neprítomnej osobe v zmysle § 45 ods. 1 Obč. Z., podal návrh na vklad vlastníckeho práva spolu dvoma vyhotoveniami Kúpnej zmluvy priamo do podateľne katastrálneho úradu, a teda návrh na vklad podal bez toho, aby v zmysle § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka bola zmluva platne uzavretá a účinná.
1.8 Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že aj keď podľa § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka na uzavretie písomnej kúpnej zmluvy „stačí“ písomný návrh a písomné prijatie návrhu, neznamená to, že v prípade neprítomnej osoby, nemusí byť prejav vôle (tak návrh zmluvy ako aj prijatie návrhu) doručený adresátovi (druhej strane) – naopak, ust. § 45 ods. 1, § 44 ods. 1 a § 43c ods. 2 Občianskeho zákonníka takéto doručenie prejavu vôle druhej (a neprítomnej) strane jednoznačne vyžadujú pre dodržanie kontraktačného mechanizmu uzatvárania zmlúv. „Voči neprítomnému navrhovateľovi je prijatie návrhu účinné až od okamihu, keď mu došiel návrh na uzavretie zmluvy podpísaný adresátom návrhu. Aj keď teda adresát návrh na uzavretie zmluvy, ktorý dostal od neprítomného navrhovateľa, podpíše a o podpísaní informuje navrhovateľa, nie je zmluva uzavretá, dokiaľ podpísaný návrh nedôjde k navrhovateľovi K tomu, aby medzi účastníkmi došlo k uzavretiu písomnej kúpnej zmluvy, je potrebné nielen písomné vyhlásenie predávajúceho, ktorému bol návrh urobený, alebo iné jeho včasné konanie (písomné), z ktorého možno vyvodiť jeho prijatie návrhu, ale je ešte treba, aby toto prijatie návrhu ako vyjadrenie súhlasu s jeho obsahom došlo kupujúcemu a aby akceptácia návrhu, ak v ňom nebola určená lehota pre jeho prijatie, bola urobená včas“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 15.02.2001, sp. zn. 25Cdo 368/1999). „Zmluva o prevode nehnuteľností sa neuzavrie v dôsledku akéhokoľvek včasného vyhlásenia adresáta návrhu o prijatí návrhu, ale len v dôsledku písomného vyhlásenia o tom istom dokumente ako návrh na uzavretie zmluvy. Voči neprítomnému navrhovateľovi je prijatie návrhu účinné až od okamihu, keď dostane návrh na uzavretie zmluvy podpísaný adresátom návrhu. Preto aj keď adresát podpíše návrh zmluvy, ktorý dostal od neprítomného žiadateľa, a informuje ho o podpise, zmluva sa neuzavrie, kým sa podpísaný návrh nedostane k navrhovateľovi. Na uzavretie písomnej kúpnej zmluvy medzi zmluvnými stranami je potrebné nielen písomné vyhlásenie predávajúceho, ktorému bol návrh adresovaný, alebo iný včasný úkon (písomný), z ktorého by bolo možné odvodiť jeho prijatie návrhu. Stále je však potrebné, aby k tomuto prijatiu návrhu ako vyjadrenia súhlasu s jeho obsahom došlo kupujúcemu a aby sa prijatie návrhu, ak nebola stanovená lehota na jeho prijatie, uskutočnilo včas“ (Najvyšší súd ČR sp. zn. 22Cdo 114/99 z 14.12.1999, sp. zn. 30 Cdo 4817/2008 z 26.01.2010, obdobne aj sp. zn. 30 Cdo 1244/2009 z 27.05.2010, sp.zn. 23 Cdo 3192/2007 z 30.04.2009, sp.zn. 30 Cdo 3520/2008 z 16.09.2009 , sp. zn. 30 Cdo 4817/2008 z 26.01.2010). Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil záver, že dňa 10.08.2012 príslušný katastrálny úrad rozhodol o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovaného na základe neplatnej a neúčinnej zmluvy, a teda nespôsobilej listiny. Poukázal pri tom na rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. apríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020 - R 56/2021, v zmysle ktorého „na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností....Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník“, a uznesenie Ústavného súdu SR z 10.02.2010, sp.zn. I.ÚS 50/2010, v zmysle ktorého „ak bol okresným úradom povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, no jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti“, ako aj na ďalšiu relevantnú judikatúru.
1.9 Pokiaľ žalovaný argumentoval jeho dobromyseľnosťou a poukazoval na rozhodnutia Ústavného súdu SR, súd prvej inštancie konštatoval, že ide o staršiu rozhodovaciu prax, ktorá sa vzťahovala na iné prípady, kedy došlo k prevodom vlastníctva od nevlastníka, čo však nie je tento prípad, keďže žalobca 2/ bol pravý vlastník Nehnuteľností, a navyše podľa najnovšej súdnej praxe (rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR R 56/2021) došlo k zmene v tom, že dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú
vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje (napr. vydržanie) a v iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. Dospel k záveru, že v danom prípade aplikácia inštitútu vydržania, keďže do podania žaloby (06.03.2018) od povolenia vkladu (10.08.2012) neuplynulo 10 rokov, neprichádza v úvahu. Sumarizujúc vyššie uvedené, Kúpna zmluva nie je platným právnym úkonom, nenadobudla účinnosť a hoci na jej podklade došlo k povoleniu vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam v prospech žalovaného, tento sa nemohol stať a nestal sa ich vlastníkom, a teda vlastnícke právo k Nehnuteľnostiam má žalobca 2/, ktorý tak v spore bol v plnej miere úspešný a preto súd rozhodol tak, ako je vo výroku II. tohto rozsudku uvedené. Keďže mal žalobca 2/ v spore úspech v plnej miere, súd súčasne v zmysle § 255 ods. 1 CSP zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi 2/ trovy konania v rozsahu 100 % (výrok IV.).
2. Proti III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej odvolanie žalobca 1/ z dôvodu, že napriek skutočnosti, že bola žaloba voči nemu zamietnutá, zastával názor, že to bolo z dôvodov zapríčinených žalovaným. Tým, že žalovaný zavinil neplatnosť Kúpnej zmluvy zo dňa 01.08.2012, žalobca 1/ nemohol v konaní dostatočne preukázať svoj naliehavý právny záujem na veci. Súd prvej inštancie mal podľa jeho názoru pri trovách konania zohľadniť, že to bol práve žalovaný, ktorý v dôsledku svojho špekulatívneho konania spôsobil neplatnosť Kúpnej zmluvy zo dňa 01.08.2012, že žalovaný podľa neho preukázateľne konal nečestne voči obom žalobcom, konkrétne vo vzťahu k žalobcovi 1/ konal nečestne z toho dôvodu, že mal vedomosť o rekonštrukčných prácach žalobcu 1/ na sklade, napriek tomu voči nim nenamietal a nepodnikol žiadne kroky, aby predmetnému zásahu zabránil, že výsledok konania mal zásadný vplyv pre žalobcu 1/ vo vzťahu k uplatneniu prípadného bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k skladu, ktorý rekonštruoval a následne po rekonštrukcii vyšlo najavo, že má byť vo vlastníctve žalovaného a že žalovanému nevznikli zvýšené trovy konania tým, že na strane žalobcu vystupovali dvaja účastníci.
2.1 Podľa žalobcu 1/ v tejto právnej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré vo vzťahu k náhrade trov konania žalovaného v plnej miere odôvodňujú subsumáciu skutkového stavu pod ustanovenie § 257 CSP. S prihliadnutím na všetky okolnosti tejto veci nebolo podľa neho spravodlivé, aby žalobca 1/ znášal trovy konania žalovaného. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl v okolnostiach danej veci, v okolnostiach na strane strán sporu, v okolnostiach, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde, v chovaní strán v priebehu konania, ako aj v ich postoji v konaní. Tvrdil, že žalobcovia boli nútení riešiť situáciu a podať žalobu z dôvodu špekulatívneho konania žalovaného. Poukázal na to, že v konaní bola Kúpna zmluva zo dňa 01.08.2012 súdom prvého stupňa posúdená ako neplatná v celom rozsahu, čo indikovalo neúspech žalobcu 1/ v spore z dôvodu odvodenia jeho práv od tejto zmluvy, čo však nemôže byť na jeho ťarchu. Za tohto stavu nemožno vyvodzovať procesný úspech na strane žalovaného len zo skutočnosti, že žaloba žalobcu 1/ bola zamietnutá. Bolo to špekulatívne konanie žalovaného, ktoré tento spor vyvolalo. Trovy konania na strane žalovaného žalobca 1/ nespôsobil a ani ich nevyvolal. Z dôvodu, že žalovaný nebol v tomto konaní úspešný, priznanie náhrady trov konania vo výške 100 % strane žalovanej žalobca 1/ považoval za nespravodlivé, nesprávne a neprimerane tvrdé. Z uvedených skutočností podľa neho vyplýva, že žalovaný sa v tomto konaní ocitol výlučne v dôsledku svojho vlastného postoja a správania sa tak v konaní, ako aj mimo neho, čím si sám spôsobil trovy a je preto plne v súlade so zákonom, aby mu súd za daných okolností náhradu trov konania nepriznal.
2.2 S poukazom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti výroku III. zmenil tak, že výrok III. zrušuje a žalovanému voči žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania nepriznáva. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
3. Proti II. a IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhoval, aby odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec súdu prvej inštancie vrátil na ďalšie konanie, alebo aby postupom podľa § 388 CSP napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu 2/ zamietne a žalobcu 2/ zaviaže na náhradu jeho trov konania v rozsahu 100 %.
3.1 Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie veľmi správne poukázal na to, že žiadny z dôvodov, ktorý uvádzali žalobcovia nebol spôsobilý privodiť vyhovenie žalobe, a že ak by súd žalobu posudzoval iba vo vzťahu k týmto, žalobu by musel zamietnuť. Táto skutočnosť však sama o sebe musí mať podľa neho odraz aj v rozhodnutí o nároku žalobcu 2/ na náhradu trov konania, čo sa však zo strany súdu
prvej inštancie nestalo, hoci podľa žalovaného je výrok o náhrade trov konania žalobcovi 2/ nesprávny predovšetkým z dôvodu, že ide o výrok závislý od nesprávneho výroku II. napadnutého rozsudku.
3.2 K súdom prvej inštancie namietanému postupu pracovníčky katastrálneho odboru Okresného úradu Krupina. H. H. I.. Žalovaný poukázal na to, že CSP na rozdiel od Správneho súdneho poriadku, neumožňuje civilnému súdu prvej inštancie preskúmavať postup a rozhodnutie správneho orgánu, naviac takýto prieskum je možný iba na základe včas podanej správnej žaloby a po uplynutí doby na jej podanie (čo sa v tomto prípade stalo) už tento nie je možný. Ďalej uviedol, že je nesporné, že dátum uzatvorenia Kúpnej zmluvy bol deň 13.07.2012 kedy zmluvu (podľa osvedčovacej doložky) podpísal žalobca 2/ a aj konateľ ich spoločnosti, ktorý zmluvu ešte v ten deň doručil do podateľne katastrálneho odboru Okresného úradu Krupina. Namietal, že je v zásade nepodstatnou skutočnosť, kto pred podaním návrhu na vklad vlastníckeho práva v zmysle Kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností, dopíše na túto zmluvu dátum jej uzatvorenia, ak tento nesporne vyplýva z okolností jej uzatvorenia.
3.3 Žalovaný nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie o tom, že by skutočnosť, že konateľ ich spoločnosti podpisoval Kúpnu zmluvu až na katastri, bola nespornou skutočnosťou tak, ako je to uvedené v bode 6.1. odôvodnenia napadnutého rozsudku, keďže vtedajší konateľ ich spoločnosti dňa 11.01.2019 uviedol, že on bol ten kto podpisoval zmluvu ako prvý. Pripustenie zmeny poradia podpisov si vysvetľoval iba skutočnosťou, že s odstupom 10 rokov svedkyňa H. H. I. tvrdila, že podpisoval až na katastri. Tvrdil, že Kúpna zmluva bola uzatvorená, platná a účinná v momente podpisu tejto zo strany žalobcu 2/.
3.4 V prípade ak by však aj odvolací súd mal za preukázané poradie podpisov tak, ako ho ustálil súd prvej inštancie, nesúhlasil s právnou konštrukciou prezentovanou súdom prvej inštancie, ktorý po viac ako 10 rokoch spochybnil ich vlastnícke právo k riadne nadobudnutým stavbám. Za nesprávnu považoval argumentáciu súdu prvej inštancie o tom, že vydržaciu dobu je potrebné počítať do dňa 06.03.2018, teda do dňa podania žaloby (začiatok jej plynutia na deň 10.08.2012). Keďže dňa 06.03.2018 bola zo strany žalobcov podaná zjavne nedôvodná žaloba, ktorá, hoci bola neskôr zmenená, obsahovala naďalej iba skutočnosti, ktoré neboli dôvodom pre vyhovenie žaloby, naopak, obsahovali neopodstatnené, nepravdivé a nepreukázané skutočnosti, a teda dňa 06.03.2018 a ani kedykoľvek neskôr do dňa 10.08.2022, kedy došlo k uplynutiu vydržacej doby, nebolo relevantným spôsobom spochybnené ich vlastnícke právo ku žalovaným stavbám. Nie každé spochybnenie vlastníckeho práva či dobromyseľnosti držby a nadobúdacieho titulu totiž spôsobuje neplynutie vydržacej doby. K relevantnému spochybneniu tohto podľa žalovaného došlo až na základe skutočností ktoré vyplynuli z výsluchu svedkyne H. H. I. na pojednávaní dňa 29.11.2022, teda po uplynutí doby vydržacej doby, a teda samotné vydržanie zhojilo prípadné vady ich nadobúdacieho titulu v prípade, ak také skutočne existovali.
3.5 Podľa názoru žalovaného žiadny dôvod neplatnosti Kúpnej zmluvy ku dňu 01.02.2023 (v čase vydania rozhodnutia) neexistoval a neexistuje ani dodnes a tvrdil, že táto bola v tento deň aj účinná. Javilo sa mu, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy § 43c ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neskoré prijatie má napriek tomu účinky včasného prijatia, ak navrhovateľ o tom bez odkladu upovedomí osobu, ktorej bol návrh urobený, a to ústne alebo odoslaním správy. Za nespornú považoval skutočnosť, že žalobca 2/ sa o skutočnosti, že ich spoločnosť kúpnu zmluvu podpísala, dozvedel najneskôr v roku 2018, kedy požiadal o nahliadnutie do nej na katastrálnom odbore Okresného úradu Krupina a vyhotovenie fotokópie z nej. Za nespornú považoval tiež skutočnosť, že už dňa 10.08.2012 mal vedomosť o tom, že došlo k povoleniu vkladu vlastníckeho práva na základe tejto zmluvy, a teda logicky aj o skutočnosti, že zmluva bola podpísaná aj žalovaným. Za nesporný považoval nakoniec tiež fakt, že žalobca 2/ (v prípade ak bol on navrhovateľom návrhu na uzatvorenie zmluvy), tento svoj návrh na uzatvorenie Kúpnej zmluvy nikdy neodvolal, a teda sa o ich podpise zmluvy dozvedel pri nahliadnutí do katastrálneho spisu, kedy vyhotovenie zmluvy videl vlastnými očami. Zároveň tvrdil, že sa dokonca v danom prípade jedná o včasné prijatie návrhu na uzatvorenie zmluvy, keďže žalobca 2/ nikdy nestanovil lehotu na prijatie návrhu na uzatvorenie Kúpnej zmluvy a už v primeranej dobe (dňa 10.08.2012) vedel, že došlo k uzatvoreniu Kúpnej zmluvy, teda
k prijatiu jeho návrhu bez výhrad, nakoľko došlo k povoleniu vkladu vlastníckeho práva v zmysle tejto zmluvy. Najneskôr dňa 10.08.2012 teda podľa jeho názoru bol splnený zákonný predpoklad uvedený v § 43c ods. Občianskeho zákonníka, keďže z doručeného rozhodnutia bolo zrejmé, že návrh na uzatvorenie Kúpnej zmluvy bol prijatý.
3.6 Podľa žalovaného sa teóriou o včasnej akceptácii, resp. akceptácii návrhu na uzatvorenie zmluvy ako takej, mohol zaoberať maximálne katastrálny odbor Okresného úradu Krupina do momentu kedy povolil vklad vlastníckeho práva v zmysle uzatvorenej zmluvy, ale nie súd prvej inštancie, keďže v deň podania žaloby už mal žalobca 2/ nespornú vedomosť o existencii uzatvorenej zmluvy (dokonca pred podaním žaloby postupoval svoju údajnú pohľadávku z takto uzatvorenej zmluvy, hoci túto mal dávno predtým splnenú, čo dokazuje jeho nekonanie smerom k uplatňovaniu práv veriteľa pohľadávky z kúpnej ceny, ale tiež skutočnosť, že nenamietol prípadné oneskorené prijatie návrhu na uzatvorenie kúpnej zmluvy a že túto kúpnu zmluvu považoval za platne uzatvorenú). Úvahy súdu prvej inštancie žalovaný považoval za spoločensky nebezpečné, keďže sú spôsobilé výrazným spôsobom ohroziť právnu istotu v zmluvných vzťahoch, v ktorých sa veľmi často stáva, že zmluvné strany sa osobne nestretnú pri uzatváraní zmluvy.
4. Žalobcova vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného k žalovaným namietanému poradiu podpisovania kúpnej zmluvy a uzavretiu kúpnej zmluvy uviedli, že k podpísaniu kúpnej zmluvy sa vyjadrili tri osoby. Žalobca 2/ pri výsluchu na pojednávaní dňa 11.01.2019, ktorý uviedol, že Kúpna zmluva mu bola predložená C. B. (ktorý nikdy nebol konateľom spoločnosti žalovaného), s ktorým išiel na matričný úrad v roku 2012, kde svoj podpis overil, pričom podpis žalovaného ako kupujúceho na Kúpnej zmluve nebol daný. Bývalý konateľ žalovaného pri výsluchu na pojednávaní dňa 11.01.2019 na otázku právneho zástupcu žalobcov „Kedy a kde ste podpisovali predmetnú kúpnu zmluvu?“ uviedol, že bolo to doma, kde podpísanú Kúpnu zmluvu odovzdal svojmu bratovi C. B., ktorý išiel so žalobcom 2/ overiť zmluvu a potom ju podať na kataster. Výpoveď svedkyne H. H. I. na pojednávaní konanom dňa 29.11.2022 tento rozpor odstránila, keď uviedla, že podpis konateľa spoločnosti žalovaného na zmluve chýbal a tým potvrdila výpoveď žalobcu 2/. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, podľa nich nebolo sporné, že návrh Kúpnej zmluvy, ktorý bol predložený žalobcovi 2/, nebol podpísaný zo strany žalovaného. Uvedená skutočnosť nie je sporná aj s ohľadom na to, že priamo žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 28.12.2022 uvádza, že konateľ spoločnosti žalovaného podpísal zmluvu až o pár minút neskôr ako žalobca 2/.
4.1 Pokiaľ ide o kontraktačný mechanizmus uzatvorenia zmluvy o prevode nehnuteľností žalobcovia uviedli, že z § 40 ods. 3, § 43a ods. 1, § 46 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluva o prevode nehnuteľností musí mať písomnú formu. Tvrdili, že nie je sporné, že návrh zmluvy o prevode nehnuteľnosti predložený žalobcovi 2/ nebol podpísaný zo strany žalovaného, ako aj skutočnosť že návrh zmluvy o prevode nehnuteľností bol žalobcovi predložený C. B., teda osobou, ktorá nebola oprávnená konať za žalovaného, nakoľko v tom čase nebol konateľom žalovaného. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 368/1999 tak podľa žalobcov písomný návrh zmluvy bez podpisu konajúcej osoby a dokonca predložený neoprávnenou osobou nemohol byť právne účinný voči žalobcovi 2/. Za nesporné tiež považovali, že prejav vôle na uzavretie Kúpnej zmluvy zo strany žalovaného sa nikdy k žalobcovi 2/ nedostal.
4.2 K žalovaným namietanému vydržaniu nehnuteľností uviedli, že žalovaný nemohol splniť základné podmienky na vydržanie, a to oprávnenosť držby a 10-ročnú dobu vydržania, ktorá musí byť nepretržitá. Žalovaný nemohol byť podľa nich za žiadnych okolností dobromyseľný, že mu nehnuteľnosti patria s poukazom na tento spor iniciovaný žalobcami dňa 06.03.2018, poznámka o prebiehajúcom súdnom konaní bola jasne vyznačená aj na liste vlastníctva. uviedli, že aj keď nezaplatenie kúpnej ceny nebolo predmetom tohto sporu, jasne z neho vyplynulo, že žalovaný kúpnu cenu za nehnuteľnosti nezaplatil a poukázali na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedené v náleze sp. zn. II. ÚS 484/2015, v zmysle ktorého „Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“ Vo vzťahu k držbe nehnuteľností namietli, že v čase keď bol malý sklad rekonštruovaný zo strany žalobcu 1/ a ďalšieho subjektu, žalovaný sa
tejto rekonštrukcii v žiadnom smere nesnažil zabrániť a ani ju nenamietal. V trestnej veci vedenej na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica, pod sp. zn.: BB-4T/16/2020 jasne uviedol, že sa na rekonštrukcii malého skladu nepodieľal, v malom sklade nikdy nebol, a to až doteraz a nevyužil žiadne právne prostriedky, aby sa do skladu dostal, ku kvalite rekonštrukcie malého skladu, uviedol, že oproti stavu pred rekonštrukciou je krajší, inak sa nevie vyjadriť, neobzerá si ho, interiér nevidel. Tieto vyjadrenia podľa žalovaných jasne poukazujú na skutočnosť, že minimálne vo vzťahu k malému skladu sa žalovaný ako vlastník nikdy nesprával, a preto nemožno hovoriť o dobromyseľnosti a vydržaní nehnuteľností. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považovali úvahy žalovaného o vydržaní nehnuteľností za nesprávne.
4.3 K argumentu žalovaného, že súdu prvej inštancie neprináleží posudzovať, či z pohľadu právnych predpisov správneho práva bol správnym postup katastrálneho odboru Okresného úradu Krupina, ktorý rozhodol o povolení vkladu vlastníckeho práva v zmysle uzatvorenej kúpnej zmluvy a povolenie vkladu uviedli, že súd prvej inštancie neposudzoval postup katastrálneho odboru Okresného úradu Krupina v súvislosti s povolením vkladu vlastníckeho práva v prospech žalovaného, ale v napadnutom rozsudku poukazoval na výpoveď H. H. I. ako očitého svedka v súvislosti s podpisom a uzavretím Kúpnej zmluvy a ich následným vplyvom na platnosť tejto Kúpnej zmluvy. Postup súdu prvej inštancie ktorý v rámci voľného hodnotenia dôkazov starostlivo zvážil dôležitosť jednotlivých dôkazov (v tomto kontexte výpovede svedkov) považovali za správny.
4.4 Vzhľadom na všetky skutočnosti žalobcovia speli k záveru, že nie sú naplnené odvolacie dôvody na podanie odvolania zo strany žalovaného, a teda máme za to, že súd prvej inštancie pred vydaním napadnutého rozsudku zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti výroku III. zmenil tak, že výrok III. zrušuje a žalovanému voči žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov prvoinštančného konania nepriznáva, v časti výroku II. a IV. ho potvrdil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť im náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
5. Žalovaný v odvolacej replike vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením veci, ako ho prezentovali žalobcovia. Tvrdil, že súd prvej inštancie si bez všetkého uzurpoval právomoc rozhodovať a vykladať skutočnosti vlastné správnemu súdnictvu, ktoré sa v rámci svojej činnosti zaoberá zákonnosťou a správnosťou postupu orgánov verejnej moci.
5.1 K výpovedi svedkyne H. H. I. uviedli, že táto vypovedala ku prejednávanej právnej veci s odstupom 10 rokov, a preto im nie je dobre známe, ako je možné, že si na túto konkrétnu okolnosť (podpis konkrétnej kúpno-predajnej zmluvy pred ňou osobne) tak dobre a ostro pamätala. Tvrdili, že uvedená svedecká výpoveď nemôže byť objektívna a preto je v celom svojom rozsahu pre prejednávanú právnu vec i relevantná.
5.2 S odkazom na uvedené preto odvolaciemu súdu navrhovali, aby vo veci rozhodol v intenciách ním podaného odvolania.
6. Žalobcovia v odvolacej duplike zotrvali na svojej doterajšej argumentácii . Poukázali na to, že súd prvej inštancie má zo zákona povinnosť skúmať absolútnu neplatnosť zmluvy, túto absolútnu neplatnosť identifikoval a riadne v rozsudku odôvodnil.
6.1 K argumentu žalovaného, že súdu prvej inštancie neprináleží posudzovať, či z pohľadu právnych predpisov správneho práva bol správny postup orgánu štátnej správy uviedli, že súd prvej inštancie svojou rozhodovacou činnosťou žiadnym spôsobom nezasiahol do kompetencie správnych orgánov a žiadnym spôsobom túto rozhodovaciu činnosť nenahrádzal. Skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol o absolútnej neplatnosti Kúpnej zmluvy, ktorá bola zavkladovaná na základe rozhodnutia príslušného orgánu štátnej správy, neznamená, že ide o zásah do právomoci správneho orgánu. Pri aplikácii tohto argumentu by súdy nemohli rozhodovať o žiadnych zmluvách, ktoré prešli katastrálnym konaním.
6.2 Spochybňovanie výpovede svedkyne H. I. zo strany žalovaného považovali za účelovú obranu, nakoľko svedkyňa vypovedala jasne, bezprostredne a bez akýchkoľvek pochybností. Jej výpoveď pôsobila dôveryhodne. Odstup 10 rokov v tomto smere nemôže byť smerodajný, keďže svedkyňa H. I.
vypovedala o zásadných veciach, akým je podpísanie Kúpnej zmluvy. Svedecká výpoveď H. I. zároveň korešponduje s výpoveďou žalobcu 2/, pričom odstup medzi týmito dvoma výpoveďami bol takmer 3 roky.
6.3 Aj naďalej zotrvali na závere, že neboli naplnené odvolacie dôvody na podanie odvolania zo strany žalovaného.
7. V dôsledku odvolaní podaných žalobcom 1/ a žalovaným proti rozsudku súdu prvej inštancie, Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Na základe podaných odvolaní tak v ich rozsahu podľa § 379 CSP a dôvodov podaných odvolaní podľa § 380 CSP, po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej na základe vykonaného dokazovania v odôvodnení napadnutého rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v konaní vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP.
10. S prihliadnutím na rozsah odvolaní a odvolacie dôvody v nich uvedené odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolania nie sú dôvodné, a preto im nemožno vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne. Po preskúmaní veci nezistil odvolací súd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.
11. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia a zároveň v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
13. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobcovia sa pôvodne žalobou domáhali voči žalovanému určenia neplatnosti Kúpnej zmluvy a po súdom prvej inštancie pripustenej zmene žaloby určenia vlastníckeho práva žalobcu 2/ k sporným nehnuteľnostiam. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu 1/ zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu. Napriek tomu, že skonštatoval, že nebol daný ani jeden zo žalobcami tvrdených dôvodov neplatnosti Kúpnej zmluvy, vo výroku II. napadnutého rozsudku určil vlastnícke právo žalobcu 2/ k nehnuteľnostiam z dôvodu, že Kúpna zmluva nenadobudla účinnosť, a preto nie je platným právnym úkonom.
14. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí s ohľadom na to, že je zároveň stanovená vo verejnom (všeobecnom) záujme priamo (automaticky) zo zákona (ex lege), a to od počiatku (ex tunc), ako aj bez ohľadu na to, či sa niekto tejto neplatnosti dovolal. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada z úradnej povinnosti (ex offo). Právne účinky, t.j. subjektívne občianske práva a občianskoprávne povinnosti z absolútne neplatného právneho úkonu nevzniknú. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo napr. plnené alebo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 96/1995). Absolútne neplatný právny úkon nemožno zhojiť dodatočným chválením, nemožno ho konvalidovať dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti, ani napraviť splnením povinnosti.
14.1 Otázka platnosti právneho úkonu v konaní o určenie existencie alebo neexistencie práva je typickým príkladom predbežnej (prejudiciálnej) otázky riešenej v civilnom sporovom konaní. Pokiaľ súd prvej
inštancie v konaní ako prejudiciálnu otázku posudzoval platnosť a existenciu Kúpnej zmluvy, na základe ktorej došlo k zápisu vlastníckeho práva žalovaného do katastra nehnuteľností, pričom prihliadol na vykonaný dôkaz v podobe výsluchu zamestnankyne katastrálneho úradu H. H. I., takýto postup súdu prvej inštancie nemožno považovať za v civilnom sporovom konaní neprípustný prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ako sa v podanom odvolaní nesprávne domnieva žalovaný. Súd sa v civilnom sporovom konaní, v rámci jemu zverenej právomoci rozhodovať súkromnoprávne spory, môže pri posúdení otázky, kto je vlastníkom nehnuteľnosti, odchýliť od stavu zapísaného v katastri nehnuteľností.
14.2 Keďže počas konania vyšli na základe výpovede svedkyne H. H. I. najavo skutočnosti, ktoré mali vplyv na platnosť Kúpnej zmluvy, odvolací súd za súladný so zákonom posúdil postup súdu prvej inštancie, ktorý vznik Kúpnej zmluvy posudzoval ako predbežnú otázku a na absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu pri rozhodovaní vo veci prihliadol.
15. V podanom odvolaní žalovaný nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie o nespornosti skutočnosti, že vtedajší konateľ žalovaného B. B. podpisoval Kúpnu zmluvu až na katastrálnom úrade, pričom poukazoval na jeho vyjadrenie zo dňa 11.01.2019. Odvolací súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku konštatuje, že uvedený skutkový záver súdu prvej inštancie v plnej miere zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania. CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, v rámci ktorej dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie v rámci voľného hodnotenia dôkazov vyhodnocoval nie len svedeckú výpoveď H. H. I., v zmysle ktorej Kúpnu zmluvu už podpísanú žalobcom 2/ pred ňou podpísal vtedajší konateľ žalovaného B. B., čím sa vyriešil rozpor medzi tvrdeniami žalobcu 2/ a žalovaného, nakoľko jej výpoveď potvrdila tvrdenie žalobcu 2/, že mu bola na podpis predložená Kúpna zmluva, ktorá nebola podpísaná žalovaným ako kupujúcim, no zohľadnil aj skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konfrontácie konanej dňa 01.02.2023, v rámci ktorej B. B. zmenil svoje pôvodné tvrdenie a potvrdil, že žalobcom 2/ podpísanú Kúpnu zmluvu podpisoval až na katastrálnom úrade pred H. H. I.. Preto možno konštatovať, že zistené skutkové okolnosti týkajúce sa procesu uzatvorenia Kúpnej zmluvy súd prvej inštancie náležite vyhodnotil a dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, a preto odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného, v ktorej namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam vyhodnotil ako nedôvodnú.
16. Zásada zmluvnej slobody tvorí základ súkromného práva. Proces uzatvárania zmlúv upravujú ustanovenia § 43 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zmluvy, ako jedna z najvýznamnejších subjektívnych právnych skutočností vznikajú konsenzom, t.j. úplným a bezpodmienečným prijatím návrhu. Zmluva je uzavretá (perfektná) okamžikom, kedy prijatie návrhu nadobúda účinnosť. Včasné prijatie návrhu nadobudne účinnosť okamžikom, kedy vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi. Na vznik zmluvy je teda nevyhnutné, aby sa stretli dva jednostranné právne úkony dvoch rozličných strán (návrh na uzatvorenie zmluvy a jeho prijatie), ktoré sú navzájom adresované a obsahovo zhodujúce. Prijatie resp. neprijatie návrhu je plne na slobodnej úvahe adresáta. Je nevyhnutné, aby k nemu prišlo včas, t.j. počas ešte trvalej záväznosti návrhu. Prijatie návrhu nadobúda účinnosť v okamihu, keď včas vykonané prijatie návrhu dôjde navrhovateľovi. Okamihom nadobudnutím účinnosti prijatia návrhu sa zmluva považuje za uzavretú.
16.1 Z ustanovenia § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pri písomných zmluvách musí byť písomný návrh ako aj jeho prijatie. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine. Povinná písomná forma zmluvy vo svojej podstate priamo vylučuje možnosť, aby niektorá zo strán vyjadrila súhlasný prejav vôle konkludentne. Písomný návrh a písomné prijatie návrhu musí byť aj konajúcimi podpísané, pretože iba vtedy má podpísaný prejav právne účinky.
16.2 Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý zdôraznil potrebu rozlišovať medzi prípravou znenia Kúpnej zmluvy (ktoré pripravil žalovaný) a samotným návrhom na jej uzatvorenie, pre ktorý sa z dôvodu jeho písomnej formy vyžadovalo jeho podpísanie, čo ako prvý dňa 13.07.2012 na
matričnom úrade učinil žalobca 2/, ktorého tak treba považovať za navrhovateľa Kúpnej zmluvy. Tento písomný návrh Kúpnej zmluvy žalobcu 2/, keďže vtedajší konateľ žalovaného (B. B.) nebol prítomný na matričnom úrade, sa následne prostredníctvom jeho brata C. B. v ten istý deň nepochybne dostal do dispozičnej sféry žalovaného, čím bola splnená podmienka účinnosti návrhu v zmysle 43a ods. 2 v spojení s § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
16.3 Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že následne, v ten istý deň B. B. ako konateľ žalovaného, síce podpísal (ako druhý v poradí) znenie Kúpnej zmluvy, už predtým podpísanej žalobcom 2/, avšak bez toho, aby tento jeho prejav vôle byť viazaný návrhom žalobcu 2/ na uzavretie Kúpnej zmluvy doručil žalobcovi 2/ zmysle § 43c ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako neprítomnej osobe v zmysle § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V konaní nebolo preukázané doručenie obidvomi stranami podpísaného originálneho vyhotovenia Kúpnej zmluvy žalobcovi 2/.
16.4 V podanom odvolaní žalovaný za dôjdenie prijatia návrhu žalobcovi 2/ považoval doručenie mu rozhodnutia príslušného správneho orgánu o povolení vkladu vlastníckeho práva žalovaného do katastra nehnuteľností (10.08.2012) resp. oboznámenie sa žalobcu 2/ s Kúpnou zmluvou pri nahliadnutí do zbierky listín vedenej katastrom nehnuteľností a vyhotovením fotokópie z nej (2018).
16.5 V súvislosti s prijatím návrhu odvolací súd zdôrazňuje, že sa jedná o jednostranný právny úkon osoby, ktorej bol návrh určený (žalovaný), v posudzovanom prípade vykonaný voči neprítomnej osobe, pre ktorého účinnosť je v zmysle § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevyhnutné, aby došiel do dispozičnej sféry adresáta (žalobcu 2/ ako navrhovateľa). Tomu by muselo predchádzať odoslanie takéhoto prejavu vôle žalovaným. Takýto písomný prejav vôle medzi neprítomnými osobami by v danom prípade bolo možné považovať za odoslaný vtedy, ak by žalovaný prijatie návrhu (podpísaný text Kúpnej zmluvy) odovzdal na prepravu smerom k žalobcovi 2/ (ako adresátovi tohto jednostranného právneho úkonu) a to tak, že by za normálnych okolností mohol počítať s dôjdením tejto písomnosti žalobcovi 2/. V prípade žalovaným uvádzaných právnych skutočností spočívajúcich v doručení rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva žalobcovi 2/ prípadne v oboznámení sa žalobcom 2/ s Kúpnou zmluvou na katastri nehnuteľností sa však nejedná o jednostranné právne úkony žalovaného, ako adresáta návrhu, ktorých obsahom by bolo vyjadrenie jeho súhlasu s návrhom žalobcu 2/ na uzatvorenie Kúpnej zmluvy, a preto im ani nemožno priznať účinky včasného prijatia návrhu. V konaní nebolo žalovaným preukázané ani naplnenie predpokladov neskorého prijatia návrhu vyplývajúce z § 43c ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka.
16.6 Keďže v konaní nebolo podľa záverov súdu prvej inštancie preukázané nadobudnutie účinnosti prijatia návrhu na uzatvorenie Kúpnej zmluvy žalovaným, ako správny odvolací súd posúdil záver súdu prvej inštancie, že Kúpna zmluva nie je platným právnym úkonom, nakoľko nenadobudla účinnosť. S uvedeným právnym posúdením sa odvolací súd stotožňuje a konštatuje, že nesprávne právne posúdenie, t.j. omyl súdu prvej inštancie pri aplikácii práva, v danom prípade preukázaný nebol, a preto odvolací súd žalobcom v odvolaní vznesenú námietku nesprávneho právneho posúdenia veci vyhodnotil ako nedôvodnú.
17. V prípade ak by aj odvolací súd mal za preukázané poradie podpisov tak, ako ho ustálil súd prvej inštancie, žalovaný v podanom odvolaní nesúhlasil s právnou konštrukciou prezentovanou súdom prvej inštancie, ktorý po viac ako 10 rokoch spochybnil jeho vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Za nesprávnu považoval argumentáciu súdu prvej inštancie o tom, že vydržaciu dobu je potrebné počítať do dňa 06.03.2018, teda do dňa podania žaloby (začiatok jej plynutia odo dňa 10.08.2012), ktorú považoval za zjavne nedôvodnú. Tvrdil, že k relevantnému spochybneniu dobromyseľnosti držby a nadobúdacieho titulu podľa neho došlo až na základe skutočností, ktoré vyplynuli z výsluchu svedkyne H. H. I. na pojednávaní dňa 29.11.2022, teda po uplynutí vydržacej doby, keď samotné vydržanie zhojilo aj prípadné vady ich nadobúdacieho titulu.
17.1 Vydržanie je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe dlhodobej dobromyseľnej držby veci. Účelom vydržania je teda zjednotenie faktického stavu v rámci, ktorého sa oprávnený držiteľ veci vzhľadom ku všetkým okolnostiam domnieva, že je vlastníkom, so stavom právnym, pri ktorom sa držba veci stane súčasťou výkonu vlastníckeho práva. Vydržanie súčasne odstraňuje právnu neistotu spojenú s vadami alebo nedostatkom nadobúdacieho titulu, ak oprávnený držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti nemohol o týchto vadách vedieť alebo sa, naopak, mohol
domnievať, že nadobúdací titul riadne existuje. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že v danom prípade aplikácia inštitútu vydržania, keďže do podania žaloby (06.03.2018) od povolenia vkladu (10.08.2012) neuplynulo 10 rokov, neprichádzal v úvahu.
17.2 Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby. Vydržacia doba začína plynúť uchopením veci do oprávnenej držby a jej uplynutím dochádza za splnenia ostatných zákonných podmienok ku vzniku vlastníctva. Za oprávneného držiteľa sa považuje ten, kto nakladá s vecou, ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí (§ 130 Občianskeho zákonníka). Dobrú vieru treba chápať ako vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec, pričom sa domnieva, že mu držaná vec patrí. Možno o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje.
17.3 Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej držby je teda ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať. Dobromyseľnosť, ako kategória patriaca do vnútornej sféry držiteľa, môže byť v praxi subjektívne držiteľom vyvodzovaná z najrozmanitejších skutkových okolností. Posúdenie, či držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, nemôže ale vychádzať iba zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale je potrebné ho hodnotiť objektívne, pričom je nutné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí.
17.4 V posudzovanom prípade Kúpna zmluva nevznikla v dôsledku nedodržania postupu uzatvárania zmlúv stanoveného Občianskym zákonníkom (§ 43c ods. 2 a § 44 ods. 1), nakoľko nedošlo k zavŕšeniu procesu prijatia návrhu na uzatvorenie zmluvy, ktoré nenadobudlo účinnosť. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 30/2010 „Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.“ Možno teda ustáliť, že už len z uvedená skutočnosť bola spôsobilá spochybniť dobromyseľnosť držby žalovaného.
17.5 Dobromyseľnosť oprávneného držiteľa musí byť daná nie len pri vzniku držby, ale aj v celom jej priebehu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na to, že B. B. pri výsluchu uviedol, že žiadosť o vydanie súpisného čísla ku Skladu v roku 2016 podal z dôvodu, že žalobca 1/ začal riešiť, že Kúpna zmluva je neplatná, a teda už po 4 rokoch od povolenia vkladu mal vedomosť o nárokoch žalobcov na predmetné nehnuteľnosti. Takisto pri výsluchu uviedol, že voči vykonávaným rekonštrukčným prácam na sklade zo strany žalobcu 1/ sa neohradil. Podľa ustálenej judikatúry dobromyseľnosť držby zaniká, a teda zmena držby oprávnenej na neoprávnenú nastáva momentom, kedy sa držiteľ od kohokoľvek či akýmkoľvek spôsobom oboznámil so skutočnosťou, ktorá objektívne musela v ňom vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí, a to bez ohľadu na to, že subjektívne naďalej ostal v presvedčení o svojom vlastníctve veci, resp. oprávnenom výkone práva. Uvedené skutočnosti boli preto objektívne spôsobilé zneistiť na strane žalovaného existenciu jeho prípadnej dobrej viery v platnosť Kúpnej zmluvy, na základe ktorej nadobudol vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam.
17.6 Pokiaľ žalovaný poukazoval na princíp spravodlivosti, súd prvej inštancie konštatoval, že „spravodlivosti“ sa žalovaný dovolával, hoci nebol schopný preukázať, že žalobcovi 2/ zaplatil celú kúpnu cenu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na závery súdnej praxe, v zmysle ktorých „... pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn., II. ÚS/484/2015).
17.7 K zániku dobrej viery nie je nevyhnutné, aby vlastník podal proti držiteľovi žalobu a ak ju podá, nie je nevyhnutné, aby v konaní riadne pokračoval (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1406/2010.) Vo vzťahu k súdnemu konaniu k strate dobromyseľnosti nepochybne dochádza najneskôr nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktoré určuje, že držiteľ má povinnosť vydať vec vlastníkovi alebo že vlastníkom veci je iný subjekt ako držiteľ. Pre súdne konanie sú však rozhodujúce skutočnosti spojené s vykonávaným dokazovaním, ktoré podľa povahy veci môžu byť spôsobilé aj skôr ako nadobudnutím právoplatnosti meritórneho rozhodnutia vyvolať u držiteľa objektívne pochybnosti o oprávnenosti jeho držby. Vtedy dobromyseľnosť držby zaniká momentom, kedy sa držiteľ o takýchto skutočnostiach dozvedel, čo (podľa povahy konkrétnej veci) môže nastať už aj samotným doručením žaloby vlastníka držiteľovi. S prihliadnutím na v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozhodnutia uvedené skutočnosti, odôvodňujúce neexistenciu dobrej viery žalovaného počas celej 10-ročnej vydržacej doby, a to aj pred podaním žaloby na súd, odvolací súd považuje za irelevantné, že sa výsluch H. H. I. uskutočnil až 29.11.2022.
17.8 Vzhľadom na vyššie uvedené sa potom ako správny javí postup súdu prvej inštancie, ktorý pri posudzovaní nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vydržaním žalovaného skúmal naplnenie zákonom stanovených podmienok, najmä či bol žalovaný ich oprávneným držiteľom po celú vydržaciu dobu. Keďže splnenie uvedenej podmienky nebolo v konaní preukázané, ako nedôvodnú odvolací súd posúdil aj námietku nesprávneho právneho posúdenia predpokladov vydržania vlastníckeho práva žalovaným.
18. Odvolací súd poukazujúc už na vyššie uvedené dôvody odvolacie námietky žalovaného nepovažoval za dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho II. výroku potvrdil ako vecne správny.
19. Proti III. výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalobcovi 1/ povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % , podal v zákonom stanovenej odvolanie žalobca 1/, ktorý tvrdil, že v tejto právnej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré vo vzťahu k náhrade trov konania žalovaného v plnej miere odôvodňujú subsumáciu skutkového stavu pod ustanovenie § 257 CSP.
19.1 Zmyslom a účelom inštitútu náhrady trov konania pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej strane sporu náhradu tých trov konania, ktoré účelne vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.
19.2 Podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti zákona, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu v konaní, príslušný súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, pričom výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu.
19.3 Odvolací súd sa v dôsledku odvolacej argumentácie žalobu zaoberal prípustnosťou aplikácie moderačného práva v zmysle § 257 CSP a dospel k záveru, že v okolnostiach prejednávanej veci neboli naplnené kritéria pre jeho aplikáciu. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu 1/ zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu 1/ na určení vlastníckeho práva žalobcu 2/ k nehnuteľnostiam. Skutočnosti tvrdené žalobcom 1/, t.j. že je vlastníkom pohľadávky so všetkými právami, ktoré vznikli na základe Kúpnej zmluvy voči žalovanému, že je vlastníkom majoritného podielového spoluvlastníctva pozemkov, na ktorých je postavený predmetný sklad a že investoval vlastné prostriedky do rekonštrukcie skladu, nielenže nepreukazovali jeho naliehavý právny záujem ale
ani nenapĺňajú charakter výnimočných okolností tak, ako to prezumuje zákon v ustanovení § 257 CSP, pre ktoré by súd nemal žalovanému, ktorý dosiahol v konaní voči žalobcovi 1/ plný úspech priznať náhradu trov konania.
19.4 Vzhľadom k tomu, že na strane žalobcov sa jednalo o aktívne samostatné procesné spoločenstvo, v prípade ktorého koná každý sám za seba (samostatne) a ktoré je charakterizované tým, že procesné dôsledky rozhodnutia sú samostatné pre každého spoločníka, ani skutočnosť, že výrokom II. napadnutého rozsudku bolo určené vlastnícke právo žalobcu 2/ k sporným nehnuteľnostiam, podľa názoru odvolacieho súdu tiež nie je možné hodnotiť ako dôvod hodný osobitného zreteľa. Žalovaným 1/ tvrdené dôvody, že to bol práve žalovaný, ktorý spôsobil neplatnosť Kúpnej zmluvy, že sa jednalo o nečestné konanie žalovaného v súvislosti s rekonštrukciou skladu, že je tu možný vplyv výsledku konania na vymáhateľnosť pohľadávky žalobcu 1/ na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného a ani skutočnosť, že žalovanému podľa žalobcu 1/ nevznikli zvýšené trovy konania tým, že na strane žalobcu vystupovali dvaja účastníci, podľa názoru odvolacieho súdu taktiež nie je možné hodnotiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce postup podľa § 257 CSP.
19.5 Odvolací súd preto žalovaným 1/ vznesené námietky nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia v súvislosti s náhradou trov konania vyhodnotil ako nedôvodné a výrok III. napadnutého rozsudku podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.
20. Odvolací súd preskúmal i odvolaním žalovaného napadnutý IV. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi 2/ trovy konania v rozsahu 100 %. V nadväznosti na vecnú správnosť odvolaním žalovaného napadnutého II. meritórneho výroku rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ako vecne správne posúdil aj uvedený závislý výrok, ktorým súd prvej inštancie v súlade so zásadou úspechu v spore vyplývajúcou z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP rozhodol o trovách prvoinštančného konania, nakoľko súd prvej inštancie o trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa správnych ustanovení CSP a tieto správne aplikoval.
21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Keďže sa na strane žalobcov jedná o samostatné procesné spoločenstvo, v ktorom procesné úkony spoločníka nemajú žiadny vplyv na práva a povinnosti ostatných účastníkov na tej istej procesnej strane a jeho práva a povinnosti sú nezávislé od práv a povinností ostatných spoločníkov, odvolací súd o trovách odvolacieho konania vo vzťahu ku každému odvolaniu rozhodol samostatným výrokom.
21.1 V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalobcu 1/ tento nebol úspešný ani sčasti, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho III. výroku napadnutom odvolaním z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. Celý procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží žalovanému, a preto odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP žalobcovi 1/ uložil ako procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom konaní, povinnosť nahradiť žalovanému trovy vzniknuté v súvislosti s odvolacím konaním v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o výške trov.
21.2 V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalovaného, tento nebol úspešný ani sčasti, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho II. a IV. výrokoch napadnutých odvolaním z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. Celý procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží žalobcovi 2/, a preto odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP žalovanému uložil ako procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom konaní, povinnosť nahradiť žalobcovi 2/ trovy vzniknuté v súvislosti s odvolacím konaním v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o výške trov.
22. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).