Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-243-2014.pdf
PDF · 108.25 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/243/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobkyne Mgr. Y. O., bytom Z. nad B. XXX, proti žalovanému Rapid life životná poisťovňa, a. s., so sídlom Garbiarska 2, Košice, právne zastúpenému JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom so sídlom Němcovej 22, Košice, o zrušenie rozhodcovského rozsudku a zaplatenie finančného zadosťučinenia s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 15.07.2014 č. k. 4C/702/2012-177 jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok okrem výrokov o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania. Zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2C/3570/2012 zo dňa 19.01.2012 vydaný rozhodcom JUDr. Bohumírom Zaujecom a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni finančné zadosťučinenie v sume 450 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej.
V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na to, že poistná zmluva zo dňa 30.05.2007 uzatvorená medzi účastníkmi konania je zmluvou spotrebiteľskou, podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Mal za preukázané, že rozhodcovská doložka nebola v danom prípade individuálne dojednaná. Individuálnym dojednaním nebolo podpísanie ďalších zmluvných dojednaní ako súčasti všeobecných podmienok žalovaného a individuálnosť dojednania nevyplýva ani z toho, že v tlačive o záznamoch a potrebách klienta je vopred predformulovaná všeobecná informácia o možnosti riešiť spory v rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na uvedené je podľa súdu prvého stupňa nesporné, že v rámci rozhodcovského konania boli pri rozhodovaní porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku, konkrétne § 53 ods. 4 písm. r), bola tiež porušená zásada rovnosti účastníkov v zmysle § 40 ods. 1 písm. g) Zákona o rozhodcovskom konaní, a to už pri výbere rozhodcu. Preto žalobe na základe ustanovenia § 40 ods. 1 písm. j) Zákona o rozhodcovskom konaní vyhovel a rozhodcovský rozsudok zrušil. So zreteľom na to, že priaznivejšie je rozhodnutie pre žalovaného v tomto konaní a iný právny záver týkajúci sa charakteristiky právneho vzťahu medzi účastníkmi a dôsledkov, ktoré z toho vyplývajú, nemôže privodiť ani záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta, nepovažoval súd prvého stupňa za potrebné vykonať aj ďalšie dokazovanie výsluchom sprostredkovateľa poistenia, ako to navrhoval žalovaný. Za závažné porušenie predpisov na ochranu spotrebiteľa súd prvého stupňa považoval aj spoplatnenie podania odporu sumou 72 Eur. Spotrebiteľ brániaci svoje práva by tak musel aj napriek § 4 ods. 2 písm. za) Zákona o súdnych poplatkoch účinného v čase vydania rozhodcovského rozsudku zaplatiť súdny poplatok za odpor, hoci v konaní pred všeobecným súdom by takúto povinnosť
nemal. Nevyhodnotil ako dôvodnú námietku žalovaného, že predmetný spor nie je spotrebiteľským sporom ale sporom o zrušení rozhodcovského rozsudku, v ktorom nejde už primárne o spor medzi spotrebiteľom a dodávateľom, ale o vecné preskúmanie postupu a záverov rozhodcovského súdu za taxatívne určených dôvodov. V súvislosti s písomným podaním žalovaného považoval súd prvého stupňa za potrebné uviesť, že zosmiešňovanie účastníka konania - spotrebiteľa a zľahčovanie celého problému odkazmi na beletriu hodnotí ako neprípustné a neprofesionálne konanie zo strany žalovaného, resp. jeho právneho zástupcu.
Ďalším nárokom bolo žiadané finančné zadosťučinenie v rozsahu 1.000 Eur a v tejto súvislosti súd prvého stupňa vychádzal z § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Zistil, že žalobkyni vznikla ujma v nemajetkovej sfére, keď konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť jej ujmu vo sfére rodinného, súkromného a spoločenského života. Žalobkyňa bola nedôvodne vystavená psychickému vypätiu zo strany žalovaného najmä tým, že napriek listu zo 07.04.2009, ktorým žalobkyni oznámil zánik poistenia a uviedol, že preplatky a nedoplatky z poistného vzťahu medzi nimi predstavujú 0 Eur, žalovaný podal 04.01.2012 návrh na začatie konania na rozhodcovský súd, následne bol žalobkyni doručený rozhodcovský rozsudok, bola zaviazaná na úhradu sumy 61,74 Eur a náhradu trov rozhodcovského konania v sume 276 Eur, pričom toto rozhodnutie bolo vydané v rozpore so všeobecnými predpismi na ochranu práv spotrebiteľa. Žalobkyňa nebola upovedomená o začatí konania pred rozhodcovským súdom, návrh jej bol doručený spolu s rozhodcovským rozsudkom, proti ktorému mohla podať odpor v krátkej lehote piatich dní. Z8roveň prisúdenú sumu mala uhradiť v lehote 5 dní. Žalobkyni neostávalo iné, ako podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Vychádzajúc z uvedeného porušenia práv žalobkyne ako spotrebiteľa zo strany žalovaného, intenzity zásahu do práv spotrebiteľa, výšky nedôvodne požadovanej sumy žalovaným, dĺžky trvania závadného stavu a konania a objektívnej spôsobilosti tohto konania vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom a spoločenskom živote žalobkyne považoval súd prvého stupňa právny základ nároku na finančné zadosťučinenie za plne dôvodný, za primerané plnenie považoval sumu 450 Eur a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Zdôraznil, že žalobkyňa sa v tomto konaní svojich práv úspešne domáhala, a preto je nedôvodná námietka žalovaného, že finančné zadosťučinenie by mohla žiadať až po právoplatnom skončení veci.
Pokiaľ ide o návrh žalovaného na prerušenie konania, tento súd prvého stupňa ako neopodstatnený zamietol, keď skonštatoval, že okolnosť, že žalovaný sa obrátil na Ústavný súd SR ústavnou sťažnosťou, týkajúcou sa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 nie je takým dôvodom, pre ktorý by sa malo konanie z predmetnej veci prerušiť podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Zároveň vyslovil, že o trovách konania účastníkov sa rozhodne po právoplatnom skončení veci v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol v tejto časti rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania žalovaný nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa a rozsudku vytýka nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť z dôvodu, že súd sa nevyporiadal so všetkými dôkazmi označenými žalovaným, ktoré majú podstatný a rozhodujúci vplyv na meritórne rozhodnutie a boli spôsobilé privodiť zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Súd sa nezaoberal záznamom sprostredkovateľa poistenia pána P. L. z 30.05.2007 o požiadavkách a potrebách klienta. Tento záznam nevyhodnotil a nepovažoval za potrebné vypočuť sprostredkovateľa poistenia tak, ako to žalovaný navrhoval. O individuálnosti dojednania rozhodcovskej doložky ďalej svedčí skutočnosť, že žalobca mal dve možnosti, rozhodcovskú doložku podpísať alebo nepodpísať pri uzavretí zmluvy. Eventuálny záver súdu o tom, že aj keby žalobca bol oboznámený s osobitnými zmluvnými dojednaniami, a aj tak by nemohol ovplyvniť ich obsah, je nesprávny. Žalobca mohol jednoznačne ovplyvniť obsah, resp. prijatie rozhodcovskej doložky do svojho poistného vzťahu tým, že by nepodpísal. Žalobca priznal, že sa dôkladne neoboznámil so všetkými zmluvnými podmienkami, pretože ho zaujímalo len to, ako ho bude poistenie mesačne zaťažovať a čo získa od poisťovne v prípade poistnej udalosti. Poistnú zmluvu navrhol žalobcovi uzavrieť tretí subjekt nezávislí od žalovaného, a to sprostredkovateľ poistenia. Súd konal jednostranne, keď pripísal len tvrdeniam a výpovedi žalobcu najvyššiu dôkaznú váhu a nevyhodnotil aj ostatné listinné dôkazy, ktoré predložil a označil žalovaný a ktoré dobrovoľne podpísal samotný žalobca na znak súhlasu so svojou prejavenou vôľou s právnym úkonom - uzavretím poistnej zmluvy bez akýchkoľvek výhrad. Výsledkom nesprávneho skutkového zistenia súdu bolo jednostranné hodnotenie dôkazov navrhnutých žalobcom - spotrebiteľom, jednoznačné skutkové zistenia len v prospech žalobcu so zvýraznením jeho neotrasiteľnej pozície ako spotrebiteľa a následne aj nesprávny právny záver súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku. Žalovaný stále považuje za nespochybniteľné,
že vstupoval do poistného vzťahu so žalobcom ako informovaným spotrebiteľom, čo dokumentuje záznam o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve, ktorým dokázal informovanosť a vedomosť žalobcu prostredníctvom sprostredkovateľa poistenia o všetkých podmienkach poistného vzťahu vrátane rozhodcovskej doložky. Žalovaný tiež zdôrazňuje, že rovnako ako žalobca aj on ako žalovaný vstupoval do základného poistného vzťahu ako dobromyseľný účastník s tým, že všetky ustanovenia poistného vzťahu boli dojednané medzi žalobcom a sprostredkovateľom poistenia, a to vrátane namietanej rozhodcovskej doložky. Súd mal povinnosť pri existencii rozporov preskúmať rozpor vo výpovedi účastníka - žalobcu a s obsahom písomného prejavu vôle, ktorý bol obsiahnutý v listinnom dôkazu - v zázname o potrebách klienta. Pokiaľ tak súd prvého stupňa neurobil, ide o ďalšiu zrejmú vadu dokazovania, ktorá viedla k neúplnému a nesprávnemu zisteniu skutkového stavu a záveru súdu prvého stupňa o veci. Súd by nepochybne správne právne posúdil vec, ak by zistil skutočný stav veci, že odkaz v osobitných zmluvných dojednaniach na text časti XV. VPP logicky nerobí osobitné zmluvné dojednania súčasťou VPP ale naopak text uvedeného článku VPP sa stáva súčasťou osobitných zmluvných dojednaní tak, ako odkaz v nejakom zákone na odstavec v inom zákone nerobí odkazujúci sa zákon súčasťou tohto iného zákona, na ktorého časť sa odkazuje, ale naopak uvedená časť, na ktorú zákon odkazuje, sa stáva súčasťou tohto zákona. Nemožno tvrdiť, že by žalobca bol nútený uzavrieť poistnú zmluvu bez rozmyslu práve so žalovaným. Dôležitým faktom je tiež okolnosť, že poistná zmluva sa neuzatvárala v majetkovej tiesni zapríčinenej nedostatkom finančných prostriedkov. Žalovaný poukazuje tiež na to, že aj od žalobcu ako priemerného spotrebiteľa treba vyžadovať istú dávku zodpovednosti za svoje právne úkony, najmä podpisovanie zmlúv, a to zvlášť poistných zmlúv, ktoré sú dlhodobým zmluvným produktom. Súd takto postoj žalobcu vôbec nehodnotil a jednoducho ho bral za slabšieho, takmer nespôsobilého spotrebiteľa, ktorý tak nie je zodpovedný za právny úkon, ktorý svojou vôľou prejavil podpisom poistenie zmluvy. Zo znenia rozhodcovskej doložky pritom podľa žalovaného vyplýva, že bola predtým vysvetlená žalobcovi tretím nezávislým subjektom, bola doložená podpisom oboch strán, bola teda jednoznačne individuálne dojednaná a treba ju preto považovať aj za platný úkon oboch strán v spore. Žalovaný napadá aj výrok o priznaní finančného zadosťučinenia žalobcovi vo výške 450 Eur, ktoré mal zaplatiť žalovaný ešte pred konečným meritórnym rozhodnutím, ktoré ustanoví úspešnosť vymáhania zaplatenia pohľadávky žalovaného od žalobcu. Podľa žalovaného súd konal svojvoľne, keď v polovici súdneho sporu rozhodol o prisúdení finančného zadosťučinenia žalobkyni, ktorá podaním oprávnenej žaloby rozhodcovskému súdu sa domáha zmluvne dojednaného nároku na pohľadávku po ukončení poistného vzťahu so žalobcom. Súd zdôrazňuje, že aj podľa Zákona o ochrane spotrebiteľa je predpokladom priznania finančného zadosťučinenia úspešnosť uplatneného porušenia práv, toto však súd v merite ešte neriešil, pretože tu v napadnutom rozhodnutí riešil len platnosť či neplatnosť rozhodcovskej doložky a na nej založenej právomoci rozhodcovského súdu vo veci žaloby žalovaného z 02.01.2012 konať o merite sporu. Tu napadnutým rozsudkom súd nerozhodoval ešte v merite veci, a preto ani nemôže v tomto štádiu konania rozhodnúť o tom, či je žalobkyňa v spore úspešná, pretože tento záver môže prijať až v druhej etape konania, ktorá nastáva zo zákona s poukazom na § 43 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní. Žaloba v tejto časti je predčasná a nenáležitá. V zmysle týchto dôvodov navrhol žalovaný podanému odvolaniu vyhovieť, rovnako aj tak ako v štádiu prvostupňového konania navrhol prerušiť konanie do rozhodnutia Ústavného súdu SR, prebiehajúce pod sp. zn. II.ÚS 382/2013, vo veci prijatej ústavnej sťažnosti žalovaného v obdobnom spore, keď o tomto návrhu na prerušenie konania rozhodoval aj súd prvého stupňa v preskúmavanom rozhodnutí.
Žalobkyňa navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu a teda okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, a to v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1, 2 O.s.p. spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného opodstatnené nie je.
Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto právnych a skutkových zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
V konaní nebolo medzi účastníkmi sporné, že v r. 2007 došlo k uzatvoreniu poistnej zmluvy, pričom jej súčasť tvoria Všeobecné poistné podmienky. Právna úprava poistných zmlúv je v občianskom zákonníku obsiahnutá v jeho ôsmej časti.
Podľa ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, sa za spotrebiteľské zmluvy považovali kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy podľa citovaného ustanovenia je to, že je pre spotrebiteľa vopred pripravená a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva uzatvorená so žalobkyňou túto charakteristiku v celom rozsahu spĺňa. Súčasťou poistnej zmluvy boli aj Všeobecné poistné podmienky, ktoré žalobkyňa ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Podľa dohodnutej rozhodcovskej doložky (XV. Všeobecných poistných podmienok) sa všetky spory mali riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Takáto zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných poistných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Za právne bezvýznamné je potrebné označiť tvrdenie žalovaného o individuálnom dojednaní rozhodcovskej doložky v osobitných zmluvných dojednaniach. V týchto osobitných zmluvných dojednaniach (časť XVII. Všeobecných poistných podmienok bod 2)si účastníci len opätovne dohodli povinnosť v prípade akéhokoľvek sporu podrobiť sa rozhodcovskému konaniu už raz dohodnutému vo Všeobecných poistných podmienkach. Z týchto zmluvných dojednaní nevyplýva, aby v prípade ich nepodpísania žalobkyňou mala stratiť platnosť tiež časť XV. Všeobecných poistných podmienok, ktorá sa týkala rozhodcovského konania. Preto bez ohľadu na to, či by žalobkyňa osobitné zmluvné dojednania podpísala alebo nie, jej povinnosťou vyplývajúcou z Všeobecných poistných podmienok bolo podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Takúto duplicitnú úpravu riešenia sporov vo Všeobecných poistných podmienkach a osobitných zmluvných dojednaniach nemožno označiť inak, ako zavádzajúcu.
V súvislosti s akoukoľvek rozhodcovskou zmluvou je potrebné dodať, že jej cieľom je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom, ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Často sa rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostanými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je predsa len význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pri vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak stane v súkromnom právnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva rozhodcom, vrátane princípu dobrých mravov, je plne opodstatnená. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná alebo vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces nedokáže náležite naplánovať, sú plne na mieste.
Rozhodcovskú doložku v predmetnej veci si žalobkyňa osobitne nevyjednala, nakoľko táto splývala s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohla len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom.
Občiansky zákonník účinný od 01.01.2008 za neprijateľnú podmienku v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky nie je dôvod ani u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ustanovení § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti.
Keďže § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebol zaradený medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ) išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom, je pre jej neprijateľnosť neplatná, v rozhodcovskom konaní uplatnený nárok rozhodcovským súdom vôbec nemal byť prejednávaný a rozhodnutý. Rozhodcovský súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s § 3 zákona č. 244/2002 Zb. v znení neskorších predpisov uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určitom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Zb. v znení neskorších predpisov) rozhodcovskému súdu chýba základný predpoklad pre rozhodnutie sporu v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská zmluva uzatvorená so spotrebiteľom ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o tom, čo tá - ktorá voľba znamená. Z uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy žiadne informácie o rozdieloch medzi riešením sporu pred rozhodcovským súdom a všeobecným súdom nevyplývajú. Je tiež potrebné zdôrazniť, že vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického života a teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka na podrobnej znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Žalovaný ničím právne významným nepreukázal, aby žalobkyni poskytol jasné a zrozumiteľné informácie o tom, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.
Za dôkaz opaku sa nedá označiť ani žalovaným uvádzaný záznam o požiadavkách a potrebách klienta spísaný pri uzatváraní zmluvy. V tomto listinnom dôkaze sa nachádza iba zmienka o možnosti využitia rozhodcovského konania bez akéhokoľvek objasnenia rozdielov medzi rozhodcovským a súdnym konaním. K okolnostiam uzatvárania zmluvy bola podrobne vypočutá žalobkyňa a o pravdivosti jej výpovede nemá dôvod pochybovať ani odvolací súd. Z ďalších listinných dôkazov predložených žalovaným, a to zo záznamu o požiadavkách a potrebách klienta, všeobecných poistných podmienok a osobitných zmluvných dojednaní nevyplýva, aby zo strany sprostredkovateľa poistenia bolo poskytnuté riadne vysvetlenie dôsledkov uzatvorenia rozhodcovskej doložky. Výsledky vykonaného dokazovania tak odôvodňujú záver, podľa ktorého žalobkyni neboli poskytnuté žiadne informácie o dôsledkoch výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky.
Súd prvého stupňa teda postupoval správne, pokiaľ žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku vyhovel s tým, že rozhodnutím súdu prvého stupňa v tejto veci nedošlo k upretiu prístupu ku spravodlivosti na uplatnenie zmluvného nároku zo zaniknutej poistnej zmluvy od žalobkyne.
K námietke žalovaného o nedostatočnom zdôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa je potrebné uviesť, že prvostupňový súd venoval dostatočnú pozornosť tomu, ako bola rozhodcovská doložka v predmetnej poistnej zmluve a súvisiacich listinách naformulovaná, analyzoval jej umiestnenie vo všeobecných poistných podmienkach a osobitných zmluvných dojednaniach a vyvodil z týchto zistení aj správny právny záver. Dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa potvrdilo, že žalobkyňa nemala možnosť takto naformulovanú podmienku nejakým spôsobom ovplyvniť a žalovaný sa zodpovednosti v tomto smere nemôže ani s poukazom na pôsobenie sprostredkovateľa poistenia pri uzatváraní predmetnej poistnej zmluvy. Práve táto okolnosť a teda pôsobenie sprostredkovateľa poistenia pri uzatváraní predmetnej poistnej zmluvy je dôkazom toho, že tieto predlžené doklady, teda všeobecné podmienky a ich súčasť v podobe osobitných zmluvných dojednaní nebolo možné meniť.
Je preto potrebné uzavrieť, že došlo k porušeniu ustanovenia § 40 ods. 1 písm. g), j) Zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko formuláciou rozhodcovskej doložky došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania práve so zreteľom na to, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná so spotrebiteľom a vylučuje spotrebiteľa z možnosti obrátiť sa so svojimi nárokmi aj na všeobecný súd.
Podobne správnym spôsobom postupoval súd prvého stupňa aj pri rozhodovaní o nároku žalobkyne na zaplatenie finančného zadosťučinenia v súlade s ustanovením § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Za nemajetkovú ujmu pre spotrebiteľa v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je možné považovať každé obmedzenie spotrebiteľovho komfortu, všetko čo mu berie čas, kľud. Pre priznanie peňažného zadosťučinenia nie sú stanovené žiadne špeciálne podmienky. Základom pre stanovenie výšky primeraného zadosťučinenia je primeranosť a súd tak stanoví na základe vlastnej úvahy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy, pričom vychádzajúc z ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa je postačujúce úspešné uplatnenie porušenia povinnosti dodávateľom - žalovaným, ktoré je objektívne spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Takáto situácia nastala aj v prejednávanej veci, keď došlo k zrušeniu vydaného rozhodcovského rozsudku v dôsledku porušenia kogentných ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, ako aj všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa obsiahnutých v Občianskom zákonníku. Výška tohto zadosťučinenia je so zreteľom na okolnosti veci aj podľa odvolacieho súdu nepochybne primeraná a plní satisfakčnú funkciu.
Pokiaľ ide o návrh žalovaného na prerušenie konania, je potrebné poukázať na ust. § 109 ods.2 písm. c/ O.s.p., podľa ktorého, pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Citované zákonné ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania. Predmetné ustanovenie dopadá na procesné situácie, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho povinnosť. Prerušenie konania v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia predpokladá, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Z hľadiska kritéria významu riešenej otázky pre rozhodnutie súdu môže ísť iba o otázku, ktorá je pre rozhodnutie podstatná. Ak by sa v inom konaní riešila len celkom okrajová otázka, prípadne otázka, od ktorej posúdenia rozhodnutie súdu nezávisí, nebude prerušenie konania namieste.
Ako plynie z obsahu spisu, žalovaný požiadal o prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania pred Ústavným súdom SR, v ktorom sa prejednáva ústavná sťažnosť podaná žalovaným vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 1/2012. Aj odvolací súd konštatuje, že otázky riešené v súčasnosti v konaní pred Ústavným súdom SR nemajú priamy dopad na argumentáciu uvedenú v žalobe, ktorou sa žalobkyňa vo vzťahu k žalovanému domáha zrušenia rozsudku Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 2C 3570/2012.
Je zrejmé, že dôvodom tejto žaloby je okolnosť, že uvádzaný rozhodcovský rozsudok bol podľa názoru žalobkyne vydaný na základe tzv. rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Žaloba je podávaná v súlade s ustanoveniami zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní s poukazom na ustanovenie § 40 ods. 1 a § 17 tohto právneho predpisu.
Z uvedeného tak plynie, že žalobkyňa v konaní argumentuje predovšetkým poukazom na Zákon o rozhodcovskom konaní v spojení s Občianskym zákonníkom so zdôraznením, že rozhodcovská doložka je neprijateľná zmluvná podmienka, dojednaním ktorej došlo k porušeniu predpisov na ochranu spotrebiteľa a to okrem iného aj v spojitosti s ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Súd prvého stupňa preto dôvodne nevyhovel návrhu žalovaného na prerušenie konania a odvolací súd poukazujúc na všetky uvádzané dôvody rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
Z dôvodu, že súd prvého stupňa si vymienil o trovách konania rozhodnúť po právoplatnom skončení veci podľa § 151 ods. 3 O.s.p. aj o trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v súlade s § 224 ods. 4 O.s.p.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.