Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1CoE/100/2015

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti povinnému: M. U., nar. X.X.XXXX, bytom C. č. XX, pre vymoženie pohľadávky vo výške 966,61 Eur s príslušenstvom, ktoré exekučné konanie je vedené pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu R. XX, N., pod sp.zn. EX 9097/08, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. -18 z 25.2.2013, takto

rozhodol:

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. -18 z 25.2.2013, p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením, č.k. -18 z 25.2.2013, zastavil exekúciu. O trovách exekúcie rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie nepriznal.

Svoje rozhodnutie, čo do výroku o zastavení exekúcie, odôvodnil okresný súd s poukazom najmä na ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. a), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku; § 4 ods. 1 a 2, § 6a, § 17, § 21 ods. 1, § 25 ods. 1 až 3, § 35, § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“); v podstate tým, že rozhodcovská doložka 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere uzatvorenej medzi účastníkmi konania nebola uzatvorená v súlade s ustanoveniami zákona č. 244/2002 Z.z . (nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej doložky v zmysle označeného zákona). Dôsledkom uvedeného v podstate je, že predmetná rozhodcovská doložka nemohla založiť legitimitu pre exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného obchodnou spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a .s., sp.zn. SR 05486/08 z 27.6.2008 (ďalej aj len „rozhodcovský rozsudok“ alebo „exekučný titul“). Druhým z dôvodov, prečo nie je možné vykonať exekúciu na základe predloženého rozhodcovského rozsudku je skutočnosť, že nebol riadne doručený povinnému do vlastných rúk.

Proti tomuto uzneseniu, čo do výroku o zastavení exekúcie, podal riadne a včas, prostredníctvom svojho právneho zástupcu rozsiahle odvolanie oprávnený. Podanie odvolania odôvodnil kvantitatívne obšírnou argumentáciou, ktorá v prevažnej miere nezodpovedala okolnostiam posudzovanému prípadu. S poukazom na z kontextu povytrhávanú judikatúru tuzemských všeobecných súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Súdneho dvora Európskej únie i a obšírnu (i s vecou nesúvisiacu) argumentáciu prezentovanú vo svojom odvolaní uviedol, že zotrváva na legitimite exekučného titulu a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že odvolanie oprávneného je v prevažnej časti svojim obsahom úplne identické s odvolaniami, ktoré oprávnený podáva v desiatkach iných exekučných konaní a na základe ktorých len konajúci senát krajského súdu preskúmaval mnoho rozhodnutí exekučných súdov vydaných na rovnakom skutkovom základe a právnom posúdení (napr. uznesenia sp.zn. , , a stovky ďalších posudzovaných inými senátmi tunajšieho súdu), odvolací súd nepovažoval za účelné ani hospodárne opätovne citovať (resp. robiť rešerš) opakovaných odvolacích argumentov oprávneného, ktoré sú pre zainteresovaných (oprávneného i súdy prvej a druhej inštancie) už notorietou.

Súčasťou odvolania oprávneného (tak ako aj mnohých v iných prípadoch) boli aj návrhy na prerušenie konania, a to

- postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., ktorým odvolateľ žiadal, aby všeobecný súd prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok; a

- postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. ktorým sa odvolateľ v podstate domáhal toho, aby odvolací exekučný súd konanie postupom podľa § 109 O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie naformuloval v tomto návrhu (viď napr. záver uznesenia ).

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu v súlade s konštantnou judikatúrou v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Odvolací súd po preskúmaní obsahu a predmetu odvolania dospel k záveru, že použitá argumentácia oprávneného v podanom odvolaní je v podstate totožná s jeho argumentáciou, ktorú použil a používa minimálne v desiatkach predošlých odvolaní, ktorými odvolateľ primárne atakuje právne závery exekučných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách, v dôsledku čoho sú absolútne neplatné, vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou zmluvou ako spotrebiteľských zmlúv (resp. zmlúv o spotrebiteľskom úvere). Uvedenými odvolacími námietkami ako i ďalšími sa odvolací súd podrobne zaoberal v predchádzajúcom období. Z dôvodu totožnosti tak v osobe odvolateľa, ako aj totožnosti v použitej právnej argumentácii a v skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov exekučných súdov (vrátane tohto) aj v prípadoch predošlých, odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že odvolateľovi sú známe dôvody nevyhovenia odvolaniam v obdobných prípadoch (teda potvrdzovania rozhodnutí exekučných súdov ako vecne správnych) a ustálený právny názor tunajšieho odvolacieho súdu (konajúceho senátu) na danú problematiku sa nezmenil, nie je potrebné opätovne uvádzať tie isté dôvody potvrdenia rozhodnutia exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, aké už boli uvádzané pri predchádzajúcich prejednávaniach odvolaní oprávneného (ktoré v prevažnej väčšine prípadov ani nekorešpondujú s tým ako exekučný súd odôvodňoval svoje jednotlivé závery) a preskúmavaní obdobných rozhodnutí exekučných súdov pôsobiacich v obvode tunajšieho súdu. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (a odkazuje na právnu argumentáciu v nich obsiahnutú - napr. , ), ktorými boli potvrdené rozhodnutia exekučných súdov v obdobných prípadoch. Odvolací súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené závery a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje predchádzajúce (vyššie označené rozhodnutia) a právnu argumentáciu v nich obsiahnutú. Len v stručnosti odvolací súd sumarizuje tento záver, ktorý rezultuje takmer zo všetkých jeho rozhodnutí vydaných v analogických prejednávaných prípadoch:

Primárnym základom záveru okresného súdu je neplatnosť samotnej rozhodcovskej doložky (a nie vecný prieskum správnosti rozhodcovského rozsudku), s ktorým konštatovaním sa stotožnil i odvolací súd, pričom táto neplatnosť rozhodcovskej doložky vyplýva nielen z posudzovania predmetnej rozhodcovskej doložky podľa spotrebiteľských právnych noriem (rozhodcovská doložka je zakomponovaná do všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou formulárovej zmluvy

o úvere, ktorá je svojou povahou zmluvou adhéznou, teda nebola individuálne dojednaná), ale ako uviedol i okresný súd i z posúdenia rozhodcovskej doložky podľa zákona č. 244/2002 Z.z. Aj podľa názoru odvolacieho súdu rozhodcovská doložka zakomponovaná len do všeobecných obchodných podmienok je neplatná, a to pre nezachovanie písomnej formy v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 30.11.2011).

Vzhľadom k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky sa odvolací súd vecným prieskumom rozhodcovského rozsudku nezaoberal.

Neplatnosť rozhodcovskej doložky následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe, nie je formálne a materiálne vykonateľným exekučným titulom. Svojvoľnosť uvedeného záveru nekonštatoval vo svojich rozhodnutiach zaoberajúcich sa obdobnými prípadmi ani Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. -17 z 8.9.2011).

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania a vykonávania exekúcie je existencia relevantného exekučného titulu. Ak takýto exekučný titul neexistuje, exekúcia je neprípustná, čo je dôvodom na jej zastavenie.

Na uvedenom závere nedokážu zmeniť nič ani „nové argumenty“ oprávneného zakomponované do jeho odvolania, konkrétne citácia z judikatúry iných európskych súdov k problematike týkajúcej sa spotrebiteľských právnych vzťahov, pretože judikatúra súdov iných štátov Európskej únie nie je prameňom práva v Slovenskej republike a pre tuzemské súdy nie je záväzná. Rovnako tak nie sú pre konajúci súd (či už prvého alebo druhého stupňa) záväzné rozhodnutia iných súdov Slovenskej republiky toho istého stupňa vydávané v obdobných veciach, o to viac ak sú založené na posúdení iných skutkových okolností ako to je v prejednávanom prípade.

Odhliadnuc od vyššie uvedeného odvolací súd sa stotožnil aj s tým, že ďalším dôvodom pre zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia je pochybenie rozhodcovského súdu pri doručovaní rozhodcovského rozsudku povinnej, ktorá skutočnosť vedie k záveru, že rozhodcovský rozsudok nemohol nadobudnúť právoplatnosť a tým ani vykonateľnosť, teda nie je spôsobilým exekučným titulom.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

* * *

K návrhom oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.

Odvolací súd uvádza, že sa jedná obsahovo o totožné návrhy permanentne predkladané odvolaciemu súdu právnym zástupcom oprávneného (označeným v záhlaví tohto uznesenia), s ktorými sa nielen tunajší odvolací súd zaoberal už vo svojich spomínaných predchádzajúcich rozhodnutiach. Odvolací súd ani v tomto smere nezmenil svoju doterajšiu „rétoriku“ a v celom rozsahu zotrváva na svojich záveroch vyslovených v obdobných exekučných veciach, kde vystupuje odvolateľ (napr. uznesenia sp.zn. , ). Udržateľnosť a akceptovateľnosť týchto záverov z ústavného hľadiska konštatoval v nespočetnom množstve prípadov aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý sťažnosti oprávneného („sťažovateľky“) odmieta ako zjavne neopodstatnené (napr. z 21.2.2013, z 13.3.2013).

Ústavný súd Slovenskej republiky v už spomínanom uznesení sp.zn. z 13.3.2013 okrem iného uviedol aj nasledovné: „Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu

vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.“

Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie citovanom presne vystihol nielen časť absolútnej iracionality konania a postupu oprávneného, ale i to, ako jeho aktivity vníma zrejme celá s súdov Slovenskej republiky. Odvolací súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach poukázal na to, že považuje za viac ako pozoruhodné, že oprávnený napriek svojmu dlhodobému pôsobeniu na tuzemskom trhu a enormnému kvantu exekučných vecí, v ktorých vystupuje ako oprávnený a v ktorých exekučné súdy zamietajú žiadosti ním zvoleného súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. zastavujú exekúciu pre jej neprípustnosť, resp. pre rozpor exekučným titulom priznaného plnenia so zákonom, dobrými mravmi, zásadou poctivého obchodného styku, právnymi normami spotrebiteľského práva a pod., nie je schopný zosúladiť svoje „konanie“ - podnikanie so zákonom a základnými zásadami súkromnoprávnych vzťahov, a neustále vyhľadáva nové spôsoby ako zákon obchádzať. Pokiaľ oprávnený chce docieliť absolútnu súdnu ochranu svojich nárokov, mal by sa predovšetkým postarať o to, aby ním uplatňované nároky neboli v rozpore s príslušnou právnou úpravou a všeobecne akceptovanými právnymi zásadami.

* * *

Vo zvyšnej odvolaním nenapadnutej časti (vo výroku o trovách exekúcie), ponecháva odvolací súd uznesenie okresného súdu nedotknuté. Len na margo odvolací súd uvádza, že vzhľadom na formuláciu výroku o trovách exekúcie (nepriznanie trov exekúcie) by oprávneného ani nebolo možné považovať za osobu oprávnenú na podanie odvolania.

* * *

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ

- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu povinný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu ani žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.