Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8Er-608-2008.pdf
PDF · 93.94 KB
Case nature
Area
Subarea
8Er/608/2008
Uznesenie
Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému M. U., D.. XX. XX. XXXX, N. C. XX, pre vymoženie pohľadávky 966,61 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod spisovou značkou Ex 9097/08, takto
rozhodol:
Exekúcia sa z a s t a v u j e.
Súd n e p r i z n á v a súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie.
odôvodnenie:
Právny zástupca oprávneného spísal pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým do zápisnice návrh na vykonanie exekúcie, čím sa dňa 23. 09. 2008 začalo exekučné konanie pod spisovou značkou Ex 9097/08. Oprávnený svoj návrh podložil rozhodcovským rozsudkom zo dňa 27. 06. 2008, sp. zn. SR 05486/08, ktorý vydal JUDr. Miroslav Rác, rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného obchodnou spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761. Súdny exekútor začal vykonávať exekúciu po získaní poverenia č. 5505 015512* zo dňa 19. 11. 2008.
Súd pri skúmaní podmienok konania zistil, že návrh na vykonanie exekúcie je nedôvodný v plnom rozsahu, nakoľko nároky z neho plynúce vychádzajú z listiny, ktorá nie je spôsobilým exekučným titulom. V prvom rade ju nevydal orgán s právomocou konať vo veci a aj pokiaľ by tomu tak bolo, rozhodcovský rozsudok nebol riadne doručený všetkým účastníkom konania.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Rozhodovacia prax súdov je jednotná v názore, že v každom štádiu konania je exekučný súd povinný zaoberať sa aj tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pritom nie je viazaný účinkami rozhodnutia v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko zo spomínaného ustanovenia je zrejmé, že účinky
rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov konania a teda štátne orgány nie sú viazané účinkami rozhodnutia, nakoľko akýkoľvek rozhodcovský rozsudok, resp. uznesenie, nemožno považovať za akt orgánov verejnej moci.
Exekúciu možno vykonať len na základe rozhodnutia, ktoré je vykonateľné po formálnej a materiálnej stránke. Neodstrániteľným nedostatkom vykonateľnosti rozhodnutia je to, ak bolo vydané orgánom, resp. osobou bez právomoci konať a rozhodovať vo veci. V predmetnej veci nebola uzavretá rozhodcovská zmluva v zákonom požadovanej písomnej forme.
Súd mal z predložených listinných dôkazov za preukázané, že účastníci konania uzatvorili Zmluvu o úvere č. 5580242 zo dňa 29. 06. 2007 (ďalej len „zmluva o úvere“), predmetom ktorej je poskytnutie úveru vo výške 16 000,- Sk a povinnosť povinného vrátiť úver spolu s poplatkom za jeho poskytnutie vo výške 15 440,- Sk pravidelnými dvanástimi mesačnými splátkami po 2 620,- Sk.
Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodca pri posudzovaní podmienok konania vychádzal z rozhodcovskej doložky, ktorá sa nachádza v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru.
Konanie pred rozhodcovským súdom možno začať iba v prípade, ak zmluvné strany platne uzavrú rozhodcovskú zmluvu buď vo forme osobitnej zmluvy, alebo rozhodcovskej doložky k zmluve. Účelom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie sporu medzi zmluvnými stranami, ku ktorému môže v budúcnosti dôjsť, rozhodcom. Rozhodca pritom vystupuje v konaní ako súkromná osoba, na ktorú zmluvné strany delegovali právomoc rozhodnúť ich spor. Rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike, upravuje zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý je pre rozhodcu alebo rozhodcovský súd záväzný.
Podľa § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.
Podľa § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, 4) ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
Podľa § 6a zákona o rozhodcovskom konaní, kto prijme funkciu rozhodcu, zaväzuje sa, že ju bude vykonávať nestranne a s odbornou starostlivosťou tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov a aby nedochádzalo k porušovaniu ich práv a právom chránených záujmov a aby sa práva na ich úkor nezneužívali.
Podľa § 17 zákona o rozhodcovskom konaní, účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.
Podľa § 21 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský súd je oprávnený rozhodnúť o svojej právomoci vrátane námietok týkajúcich sa existencie alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy. Ak dospeje k záveru, že nemá právomoc rozhodovať vo veci samej, uznesením rozhodcovské konanie zastaví.
Základnou povinnosťou rozhodcovského súdu je už v štádiu začatia konania skúmať otázku svojej právomoci. V prípade, ak rozhodca prehliadne túto svoju povinnosť, má nasledujúce konanie vadu, v dôsledku ktorej nemôže z takéhoto rozhodcovského konania vzísť akýkoľvek spôsobilý vykonateľný exekučný titul. Právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať vo veci je daná okrem negatívneho výpočtu konaní (§ 1 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní) aj platnou rozhodcovskou zmluvou, ktorá má formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Zákonnou podmienkou platnosti rozhodcovskej zmluvy je písomná forma a podpis zmluvných strán. Exekučnému súdu neprislúcha rozhodovať o neplatnosti rozhodcovskej doložky, môže však posúdiť vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré vydal rozhodcovský súd bez právomoci konať vo veci samej.
Z citovaných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní je nepochybné, že na platnú existenciu rozhodcovskej zmluvy je potrebné splniť okrem iných aj podmienku písomnej formy a to pod následkom neplatnosti tejto zmluvy. Zákon zároveň bližšie konkretizuje, čo je potrebné považovať za zachovanie písomnej formy. Platne možno rozhodcovskú zmluvu uzatvoriť tak, že zmluva je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o forme rozhodcovskej zmluvy je striktná, bez možnosti extenzívneho výkladu (taktiež v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 11. 2011, sp. zn. 2 Cdo/245/2010).
Podriadenie sa právomoci súkromnej osoby, naviac určenej druhou stranou, je takým zásadným právnym úkonom, pri ktorom by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že bol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Rozhodcovská doložka bola v danom prípade obsiahnutá takmer na konci textu všeobecných obchodných podmienok. Je preto sporné, či mal povinný vôbec vedomosť o tom, že zároveň uzatvára aj ďalšiu samostatnú zmluvu s oprávneným. Tento ako tvorca formulárovej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok mal v rámci odbornej starostlivosti dbať o to, aby neboli žiadne pochybnosti o vôli druhej zmluvnej strany uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Tým, že rozhodcovskú doložku obsiahol do spleti iných všeobecných ustanovení, vyvstáva otázka, či aj on určite mienil uzatvoriť dvojstranný právny úkon s povinnou a text doložky vo všeobecných obchodných podmienkach nie je len návrhom na uzatvorenie zmluvy (§ 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka). Nič na tom nemení ani doložka v zmluve o úvere, podľa ktorej dlžník vyhlasuje, že súhlasí so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru. Všeobecné obchodné podmienky nie sú podpísané ani jednou zo zmluvných strán, preto z nich nemožno vyvodiť, že účastníci by v nich uzatvorili rozhodcovskú zmluvu. Oprávnenému nič nebránilo, aby text návrhu na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, ktorá v sebe obsahuje tak zásadný právny záväzok účastníkov, zahrnul do samotnej zmluvy o úvere a dal klientovi na výber, či súhlasí s uzatvorením rozhodcovskej doložky, alebo nie. V konaní zároveň nebolo preukázané, že by bola rozhodcovská doložka uzavretá vo vzájomne vymenených listoch. Táto písomná forma uzavretia rozhodcovskej zmluvy je vzhľadom na charakter všeobecných obchodných podmienok vylúčená.
Rozhodcovská zmluva je samostatnou zmluvou a to aj vtedy, ak je uzatvorená vo forme doložky k zmluve. Okrem legálnej definície rozhodcovskej zmluvy v § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní to potvrdzuje aj právna úprava obsiahnutá v § 5 spomínaného zákona, podľa ktorej prípadná neplatnosť zmluvy, súčasťou ktorej je rozhodcovská doložka, nemá vplyv na platnosť rozhodcovskej doložky, ak sa na ňu nevzťahuje dôvod neplatnosti zmluvy. Z rovnakého princípu vychádza aj právna úprava odstúpenia od zmluvy. Pri uzatváraní zmluvy možno časť jej obsahu určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky. Súčasťou všeobecných obchodných podmienok tak môžu byť len ustanovenia o časti tej ktorej zmluvy. Rozhodcovská doložka pritom nie je časťou zmluvy o úvere, ale ako samostatná zmluva má vlastný právny osud. Preto nie je možné konštatovať, že bola platne uzatvorená len tým, že ju oprávnený obsiahol do všeobecných obchodných podmienkach, ktoré neboli podpísané zmluvnými stranami.
Rozhodcovská doložka je najčastejším spôsobom uzavierania rozhodcovskej zmluvy. Štandardne by sa mala doložka použiť priamo v konkrétnej zmluve ako jej článok alebo ustanovenie. Iba takým spôsobom sa totiž odstránia akékoľvek pochybnosti o slobodnom, vážnom, určitom a zrozumiteľnom právnom úkone zmluvných strán. V prípade, ak sa rozhodcovská zmluva uzavrela osobitnou zmluvou, musí sa v „základnej“ zmluve uviesť odkaz na túto konkrétnu zmluvu alebo iný právny vzťah. V danej veci nebola dodržaná písomná forma rozhodcovskej zmluvy, preto súd v súlade s § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu zastavil, nakoľko na výkon exekúcie chýba od začiatku spôsobilý exekučný titul. Absencia písomnej formy rozhodcovskej zmluvy stanovenej zákonom má za následok jej absolútnu neplatnosť, na ktorú je potrebné prihliadať ex offo.
Druhým z dôvodov, prečo nie je možné vykonať exekúciu na základe predloženého rozhodcovského rozsudku je skutočnosť, že nebol riadne doručený povinnému do vlastných rúk.
Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení platnom do 30. 06. 2009 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní), ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak, písomnosti sa považujú za doručené, ak boli doručené adresátovi osobne alebo do sídla, alebo na miesto
podnikania adresáta, alebo na miesto jeho trvalého pobytu. Ak nemožno doručiť písomnosť adresátovi na nijakom z uvedených miest ani po vynaložení primeraného úsilia na zistenie tejto skutočnosti, písomnosti sa považujú za doručené, ak sú zaslané do posledného známeho sídla alebo miesta výkonu podnikania, alebo miesta trvalého pobytu adresáta doporučenou zásielkou alebo iným spôsobom, ktorý umožňuje overiť snahu doručiť písomnosti.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak, písomnosti sa považujú za prijaté odo dňa ich doručenia.
Podľa § 25 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, ustanovenia odsekov 1 a 2 sa nepoužijú na doručovanie súdnych písomností.
Podľa § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak, na rozhodcovské konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi.
Podľa § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, keď bola zásielka vrátená súdu, za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel..
V každom štádiu konania súd na návrh, alebo aj bez návrhu skúma, či sú splnené podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia. Formálnou vykonateľnosťou sa rozumie splnenie zákonom predpísaných náležitostí o doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o podaní resp. nepodaní riadneho opravného prostriedku. Nakoľko exekučný súd nie je viazaný potvrdením o vykonateľnosti rozhodnutia, preskúmal správnosť vyznačenia doložky vykonateľnosti.
Rozhodcovský súd doručoval rozhodnutie povinnému na vyššie uvedenú adresu trvalého pobytu. Zásielka však bola rozhodcovskému súdu vrátená s oznámením poštovného doručovateľa o neprevzatí zásielky v odbernej lehote. Na základe tejto skutočnosti rozhodcovský súd vyznačil na rozsudku právoplatnosť ku dňu 04. 08. 2008 a vykonateľnosť dňom 07. 08. 2008.
Súd preskúmaním listinných dôkazov dospel k záveru, že v rozhodcovskom konaní došlo k pochybeniu pri doručovaní a vyznačení právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Na základe vyššie citovaných ustanovení a oznámenia poštového doručiteľa o nezastihnuteľnom adresátovi nemohol rozhodcovský súd uplatniť tzv. „fikciu doručenia“ a považovať zásielku za doručenú v deň, keď bola vrátená súdu, aj keď sa povinný o tom nedozvedel. Aj napriek tomu, že zákon o rozhodcovskom konaní v znení platnom do 30. 06. 2009 výslovne neustanovoval povinnosť doručiť žalobu a rozhodcovský rozsudok žalovanému do vlastných rúk, s poukazom na znenie § 25 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní (ustanovenia odsekov 1 a 2 sa nepoužijú na doručovanie súdnych písomností) v spojení s § 51 ods. 3 spomínaného zákona (ak tento zákon neustanovuje inak, na rozhodcovské konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi) možno konštatovať, že rozhodcovský súd mal povinnosť doručiť rozsudok povinnému do vlastných rúk. V rozhodcovskom konaní možno použiť fikciu, podľa ktorej za splnenia určitých podmienok možno považovať písomnosť za doručenú, hoci sa adresát o zásielke ani nemusel dozvedieť. Zákon o rozhodcovskom konaní bližšie neupravuje doručovanie do vlastných rúk, ale odkazuje na ustanovenia O. s. p. Preto ak pri doručovaní zásielky do vlastných rúk nebol dodržaný postup uvedený v ust. § 47 ods. 2 O. s. p., nemožno považovať rozhodcovský rozsudok za účinne doručený a tým spôsobilý nadobudnúť právoplatnosť. V prípade, ak doručovateľ adresáta zásielky určenej do vlastných rúk nezastihne, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upozorní, že mu príde doručiť písomnosť znovu a v deň a hodinu uvedenú na tomto upozornení. Ak nie je adresát zastihnutý ani pri opätovnom doručovaní zásielky, poštový doručovateľ mu zanechá odkaz, že poštová zásielka je uložená na pošte do konca odbernej lehoty. V prípade, ak si adresát nevyzdvihne zásielku ani v odbernej lehote, táto sa považuje za doručenú v deň, keď sa vráti súdu, a to aj vtedy, ak sa o tom adresát nedozvie. Dodržanie uvedeného zákonného postupu musí byť preukázané na doručenke. Z predloženej fotokópie zásielky však súd zistil, že na
doručenke chýba údaj o dni neúspešného pokusu o doručenie s výzvou o opakované doručenie, ako aj údaj o dni, kedy sa vykonalo opakované doručenie.
Právna fikcia doručenia má byť svojou povahou výnimočným nástrojom doručovania. Aby mohla splniť svoj účel, musia byť rešpektované všetky záležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie je dodržaný zákonom vyžadovaný postup, súd ani rozhodca nie je oprávnený konštatovať naplnenie fikcie vyznačením právoplatnosti.
Z vyššie uvedených dôvodov súd exekúciu, ktorá je nedôvodná od začiatku, zastavil.
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Písomnou výzvou zo dňa 05. 11. 2012 súd vyzval súdneho exekútora na oznámenie, či si uplatňuje trovy exekúcie a v prípade ak áno, nech predloží ich špecifikáciu a kompletný exekútorský spis.
Podaním zo dňa 29. 11 2012 exekútor uviedol, že si trovy exekúcie uplatní v prípade zastavenia exekúcie. Až do právoplatného rozhodnutia súdu je totiž poverený na vykonanie exekúcie. Vyčíslenie trov exekúcie v tomto štádiu konania považuje exekútor za predčasné. Podľa právneho názoru súdneho exekútora výzva súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, spôsobuje neprehľadnosť konania a porušuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces. Postup súdu je nepresvedčivý a ohrozuje spomínané právo na spravodlivý proces. Súdny exekútor zároveň poukázal na čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Protokolu č. 1. k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadne princípu riadneho a spravodlivého procesu.
V predmetnej veci súd zistil, že je daný dôvod na zastavenie exekúcie. V súlade s § 200 ods. 2 Exekučného poriadku preto najprv vyzval súdneho exekútora na oznámenie, či si uplatňuje trovy exekúcie. Uvedený postup je plne súladný s právnymi predpismi a podľa názoru súdu žiadnym spôsobom nemôže ukrátiť účastníkov konania o právo na spravodlivý proces a nemožno ho považovať za svojvoľný. Súd nie je povinný oznamovať súdnemu exekútorovi dôvody, pre ktoré bude rozhodovať o zastavení exekúcie. Exekútor s výnimkou rozhodovania o trovách exekúcie totiž nie je účastníkom konania. Trovy exekúcie sú procesným nárokom, ktorý si musí súdny exekútor riadne uplatniť, spravidla pri postúpení návrhu na zastavenie exekúcie, resp. pri podaní podnetu na zastavenie exekúcie alebo na základe výzvy súdu. Zároveň je exekútor povinný súdu predložiť špecifikáciu trov a kompletný exekútorský spis. Nakoľko si súdny exekútor aj napriek riadnej výzve súdu neuplatnil náhradu trov exekúcie, tieto nevyčíslil, nepredložil ich špecifikáciu a kompletný exekútorský spis, súd mu náhradu trov exekúcie nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súd, proti rozhodnutiu ktorého smeruje, písomne v troch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 O. s. p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O. s. p., odvolanie proti rozsudku, alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolania.
Podľa § 374 ods. 4 O. s. p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.